Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 387/2017
PDF · 194.94 KB
No categories available
II. ÚS 387/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
, , právne zastúpenej spoločnosťou
Jurek, advokátska kancelária, s. r. o., Mostová 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Pavel Jurek, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Cb 11/2013 a jeho uznesením
z 2. marca 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2017
osobne do podateľne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Cb 11/2013 a jeho uznesením z 2. marca
2017.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že 9. augusta 2012 podala sťažovateľka návrh na vydanie
platobného rozkazu, ktorým od Univerzitnej nemocnice L. Pasteura Košice (ďalej len
„žalovaná“) požadovala zaplatenie sumy 751 066,38 € s prísl., pričom právnym titulom
uplatneného nároku bolo viacero zmlúv o postúpení pohľadávok, na základe ktorých
sťažovateľka nadobudla pohľadávky od viacerých veriteľov žalovanej v rôznej výške.
Modifikovaním návrhu (čiastočným späťvzatím, resp. jeho rozšírením) sa celková žalovaná
suma ustálila napokon na čiastku 1 529 867,53 €.
3. Platobným rozkazom okresného súdu č. k. 38 Rob 200/2012-139 z 30. októbra
2012 bola žalovaná zaviazaná zaplatiť sťažovateľke 706 066,38 € s úrokmi z omeškania.
V rámci tohto konania, ktoré sa po podaní odporu zo strany žalovanej už viedlo pod
sp. zn. 35 Cb 11/2013, žalovaná podaním z 5. augusta 2015 namietla nedostatok vecnej
aktívnej legitimácie sťažovateľky, ktorý odôvodnila údajným nesprávnym podpisom dohôd
o postúpení pohľadávok, ktorý nekorešpondoval so spôsobom konania v mene sťažovateľky
uvedeným v obchodnom registri. Postúpenie pohľadávok bolo totiž podpísané len
konateľom , ktorý konal na základe splnomocnenia, hoci
z obchodného registra vyplývalo, že konať majú dvaja konatelia spoločne.
4. Následne sťažovateľka 13. júla 2016 podala návrh, aby na jej strane ako žalobkyne
vstúpila do konania pôvodná veriteľka časti uplatnených pohľadávok, a to obchodná
spoločnosť HOSPIMED – Slovakia, spol. s r. o. (ďalej len „pôvodná veriteľka“).
Sťažovateľka takto urobila z dôvodu väčšej právnej istoty, a to práve kvôli namietanej
možnej neplatnosti postúpenia pohľadávok.
5. Uznesením okresného súdu č. k. 35 Cb 11/2013-431 z 2. marca 2017 bol návrh
sťažovateľky na vstup do konania pôvodnej veriteľky zamietnutý. Podľa názoru okresného
súdu treba rozdielne vnímať otázku hospodárnosti konania, ktorou argumentuje
sťažovateľka, keď podaným návrhom sleduje odstránenie nedostatku vecnej legitimácie na
jej strane. Zásadu hospodárnosti v súdnom konaní však možno vymedziť nielen z hľadiska
finančného, ale najmä časového, z čoho vyplýva právo každého, aby sa vo veci konalo bez
zbytočných prieťahov. Vychádzajúc z obrany žalovanej v priebehu konania týkajúcej sa
vecnej aktívnej legitimácie sťažovateľky, uznesením č. k. 35 Cb 11/2013-419 zo 16. marca
2016 bolo toto konanie prerušené do právoplatného skončenia veci vedenej okresným
súdom pod sp. zn. 33 Cb 143/2014, v ktorom sa sťažovateľka domáhala voči žalovanej
zaplatenia sumy 403 753,88 € s prísl. z rovnakého titulu. Proti uzneseniu o prerušení
konania nepodala sťažovateľka odvolanie, z čoho podľa okresného súdu možno vyvodiť, že
i podľa nej sa v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Cb 143/2014 riešila otázka, ktorá mohla
mať význam pre rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Cb 11/2013 (teda otázka
vecnej aktívnej legitimácie sťažovateľky). Keď sa potom následne konanie vedené pod
sp. zn. 33 Cb 143/2014 právoplatne skončilo a otázka bola vyriešená v neprospech
sťažovateľky, využila táto inštitút pristúpenia v zmysle ustanovenia § 79 Civilného
sporového poriadku. Na tomto skutkovom základe rozhodoval okresný súd o pripustení
ďalšieho subjektu do konania na strane sťažovateľky a vychádzajúc práve z neho bol toho
názoru, že vyhovením návrhu na pristúpenie by, naopak, konal v rozpore so zásadou
hospodárnosti, ak sa táto má vzťahovať na obe strany sporu rovnocenne, teda aj na
žalovanú.
6. Uvedené odôvodnenie zamietnutia pristúpenia pôvodnej veriteľky do konania na
strane sťažovateľky ako žalobkyne treba považovať podľa sťažovateľky za nedostatočné,
spočívajúce na nesprávnom posúdení veci a ako také za arbitrárne, založené na svojvôli
súdu a neprimerane zasahujúce do jej práv.
Sťažovateľka nerozumie tomu, z akého dôvodu si okresný súd vyložil pristúpenie
pôvodnej veriteľky ako ďalšej žalobkyne do konania ako nehospodárny postup, keď tento
procesný inštitút bol v danom konaní navrhnutý po prvýkrát a nijako nie je spôsobilý
privodiť prieťahy alebo iné sťaženie postupu konania. Okresný súd rozhodol podľa
sťažovateľky na základe svojvôle, lebo jediná zákonná podmienka vstupu ďalšieho
subjektu, teda jeho súhlas, bola splnená.
Sťažovateľka poukázala tiež na to, že v zmysle judikatúry, resp. aj právnej doktríny,
pristúpenie do konania je inštitútom určeným na zhojenie nedostatku vecnej legitimácie,
ktorá tu bola už na začiatku konania. Prerokovávaný prípad pritom spĺňal túto podmienku,
lebo sporné postúpenie pohľadávok sa uskutočnilo už pred podaním žaloby.
7. Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd argumentuje tým, že sťažovateľka čakala
s návrhom na pristúpenie pôvodnej veriteľky až do momentu rozhodnutia vo veci vedenej
okresným súdom pod sp. zn. 33 Cb 143/2014 a až v čase, keď bolo toto konanie ukončené
v jej neprospech, podala návrh na vstup pôvodnej veriteľky do konania. Pripustenie
ďalšieho subjektu na pozíciu žalobcu by podľa okresného súdu bolo v rozpore so zásadou
hospodárnosti, ktorá sa má rovnocenne vzťahovať na obe strany sporu. Podľa názoru
sťažovateľky zákon nijakým spôsobom nevymedzuje, v ktorom časovom úseku konania
a za akého skutkového stavu je žalobca oprávnený navrhnúť vstup nového subjektu do
konania. Práve v prípade, ak by sťažovateľka podala návrh na vstup pôvodnej veriteľky do
konania pred rozhodnutím vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 33 Cb 143/2014,
pričom by napokon bolo rozhodnuté v jej prospech, došlo by k nehospodárnemu postupu,
pretože by nebolo nevyhnutné, aby pôvodná veriteľka vstúpila do konania. Sťažovateľka
poukázala na to, že v súlade so zásadou hospodárnosti najprv počkala, ako sa vyvinie vec
vedená pod sp. zn. 33 Cb 143/2014, a až následne návrh podala.
Ďalej je sťažovateľka toho názoru, že okresný súd pri riešení otázky vstupu nového
subjektu do konania konal nad rámec svojich právomocí, pretože nie je oprávnený skúmať,
kedy žalobca navrhuje vstup nového subjektu do konania, a rovnako tak nesprávne
vyhodnotil hospodárnosť konania, lebo pristúpenie pôvodnej veriteľky bolo navrhnuté
v tomto konaní po prvýkrát, čo podľa sťažovateľky plne zodpovedá zásade minimálnej
a nevyhnutnej miery zmien týkajúcich sa vymedzenia strán konania.
8. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka konkrétne poukazuje na iné prebiehajúce
spory na okresnom súde medzi tými istými sporovými stranami v skutkovo obdobných
prípadoch, v ktorých bol návrh na vstup nového subjektu do konania podaný tiež až po
rozhodnutí vo veci vedenej pod sp. zn. 33 Cb 143/2014, pričom okresný súd v týchto
veciach s pristúpením súhlasil.
9. Podľa názoru sťažovateľky postupom okresného súdu a jeho uznesením, proti
ktorému nie je prípustný opravný prostriedok, jej bol odňatý jediný procesný nástroj určený
na zhojenie nedostatku vecnej legitimácie, v dôsledku čoho s najväčšou pravdepodobnosťou
dôjde k neuspokojeniu jej nárokov. Treba podľa sťažovateľky podotknúť, že všetky tovary,
prípadne služby, ktorých sa týkajú žalované faktúry, boli zo strany pôvodných veriteľov
riadne dodané, čo nikto nerozporuje, za postúpenie pohľadávok bola zo strany sťažovateľky
pôvodným veriteľom riadne zaplatená dohodnutá odplata, pohľadávky boli odovzdané spolu
so všetkou zodpovedajúcou dokumentáciou a postúpenie bolo žalovanej riadne oznámené.
Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že celá vec (takpovediac) stojí a padá na
formalite spočívajúcej v údajnej neplatnej plnej moci a v súvislosti so zamietnutím
pristúpenia pôvodnej veriteľky do konania by tak žalovaná dostala zadarmo všetky riadne
dodané tovary, resp. služby.
10. Sťažovateľka namieta, že nepripustením pôvodnej veriteľky do konania v spojení
s vysoko pravdepodobným zamietnutím žaloby tak prichádza o možnosť uspokojenia
svojich pohľadávok, keďže uplynutím značnej doby od splatnosti pohľadávok zaniká aj
šanca na ich vrátenie a ich uplatnenie v novom konaní zo strany pôvodnej veriteľky, keďže
pohľadávky by už v čase skončenia konania vedeného pod sp. zn. 35 Cb 11/2013 boli
premlčané. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd mal správne postupovať tak, že pripustí
pôvodnú veriteľku do konania a prizná jej právo na zaplatenie žalovanej sumy. Postup
okresného súdu je podľa názoru sťažovateľky flagrantným porušením práva na spravodlivý
proces a je neprimeraným protežovaním druhej procesnej strany v spore, ktorá čerpala
všetky výhody z riadne dodaných tovarov a služieb, za ktoré nezaplatila, resp. chystá sa
nezaplatiť v dôsledku formálneho nedostatku, a to aj napriek jasne prejavenej vôli všetkých
zúčastnených strán predmetné pohľadávky postúpiť.
11. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 od. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní
pod sp. zn.: 35Cb/11/2013 bolo porušené.
Ústavný súd zrušuje Uznesenie Okresného súdu Košice II, č. k. 35Cb/11/2013-431,
ktorým nevyhovel návrhu na vstup pôvodného veriteľa do konania podaného zo strany
sťažovateľa a okresnému súdu ukladá, aby vo veci znova rozhodol.
Ústavný súd sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania – právneho zastúpenia
vo výške 4.646,42 EUR vyčíslenej v prílohe, ktorú je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľa v lehote dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“
II.
12. Z uznesenia okresného súdu č. k. 35 Cb 11/2013-431 z 2. marca 2017 vyplýva, že
sa ním nepripustilo pristúpenie ďalšieho subjektu do konania na strane sťažovateľky. Podľa
názoru okresného súdu sa možno stotožniť s názorom sťažovateľky, podľa ktorého okruh
strán v konaní by sa mal meniť iba minimálne a v nevyhnutnej miere. Vzhľadom na
okolnosti daného prípadu však okresný súd rozdielne vníma otázku hospodárnosti konania,
ktorou sťažovateľka argumentuje, keď podaným návrhom sleduje odstránenie nedostatku
vecnej legitimácie na strane sťažovateľky. Zásadu hospodárnosti v súdnom konaní možno
vymedziť nielen z hľadiska finančného, ale najmä časového, z čoho vyplýva právo každého,
aby sa vo veci konalo bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe. Vychádzajúc z obrany
žalovanej dotýkajúcej sa aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľky, okresný súd uznesením
č. k. 35 Cb 11/2013-419 zo 16. marca 2016 toto konanie prerušil do právoplatného
skončenia veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 33 Cb 143/2014, v ktorej sa
sťažovateľka domáhala voči žalovanej zaplatenia sumy 403 753,88 € s prísl., a to rovnako
z titulu neuhradenia pohľadávok, ktoré boli sťažovateľke postúpené na základe zmlúv
o postúpení pohľadávok. Proti uzneseniu o prerušení konania nebolo podané zo strany
sťažovateľky odvolanie, z čoho možno vyvodiť, že i podľa nej sa v konaní vedenom pod
sp. zn. 33 Cb 143/2014 rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tomto
konaní. Bola to práve otázka aktívnej vecnej legitimácie. Následne potom, čo bolo konanie
vedené pod sp. zn. 33 Cb 143/2014 právoplatne skončené a otázka vyriešená v jej
neprospech, využila sťažovateľka inštitút pristúpenia podľa ustanovenia § 79 Civilného
sporového poriadku. Na tomto skutkovom základe okresný súd rozhodoval o pripustení
ďalšieho subjektu do konania na strane sťažovateľky a, vychádzajúc práve z neho, bol toho
názoru, že vyhovením návrhu na pristúpenie by, naopak, konal v rozpore so zásadou
hospodárnosti, ak sa táto má vzťahovať na obe strany sporu rovnocenne, teda aj na
žalovanú.
III.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
15. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
17. Sťažovateľka je presvedčená, že boli splnené všetky zákonné, ako aj judikatúrou
stanovené podmienky na to, aby bola pôvodná veriteľka pripustená do konania ako ďalšia
žalobkyňa popri sťažovateľke. Opačný záver okresného súdu, podľa ktorého vyhovenie
návrhu na pristúpenie pôvodnej veriteľky by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti
konania, ak sa táto má vzťahovať na obe strany sporu rovnocenne, a teda aj na žalovanú,
treba podľa sťažovateľky považovať za svojvoľný a neprimerane zasahujúci do práv
sťažovateľky. Sťažovateľka nerozumie tomu, z akého dôvodu si okresný súd vyložil
pristúpenie pôvodnej veriteľky do konania ako nehospodárny postup.
18. Podľa názoru ústavného súdu sú skutkové a právne závery okresného súdu úplné,
dostatočne jasné, ale aj presvedčivé. Nijaké známky arbitrárnosti či zjavnej
neodôvodnenosti nevykazujú. Skutočnosť, že sťažovateľka má odlišný názor, sama osebe
nezakladá porušenie označených článkov ústavy a dohovoru.
Z pohľadu ústavného súdu sa javí ako rozhodujúci ten záver okresného súdu, podľa
ktorého vyhovenie návrhu na pristúpenie pôvodnej veriteľky do konania by bolo v rozpore
so zásadou hospodárnosti, ak sa táto má vzťahovať na obe strany sporu rovnocenne, a teda
aj na žalovanú. Ide o ten záver okresného súdu, ktorému sťažovateľka podľa vlastných slov
dobre nerozumie.
Ústavný súd vníma v celkovom kontexte odôvodnenia uznesenia okresného súdu
tento záver tak, že kým pri nevyhovení návrhu na pristúpenie možno vo veci samej
okamžite rozhodnúť bez potreby ďalších úkonov, resp. ďalšieho dokazovania, v prípade
pripustenia pôvodnej veriteľky do konania ako ďalšej žalobkyne nemožno vylúčiť potrebu
vykonávania ďalšieho dokazovania pre posúdenie merita veci, a to práve vo vzťahu
k pôvodnej veriteľke, u ktorej nedostatok vecnej aktívnej legitimácie nie je zrejmý bez
ďalšieho (na rozdiel od sťažovateľky). Keďže i žalovaná má v rámci zásady hospodárnosti
konania záujem na rýchlom súdnom konaní bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe,
okresný súd považoval za správne pôvodnú veriteľku do konania nepripustiť.
19. K dosiaľ uvedenému považuje ústavný súd za potrebné dodať, že nič nebráni
tomu, aby pôvodná veriteľka (ktorá v zmysle precedentného právoplatného rozhodnutia
vedeného pod sp. zn. 33 Cb 143/2014 sa javí ako vecne aktívne legitimovaná) sama podala
žalobu o vymáhanie tých pohľadávok, ktorých sa teraz domáha sťažovateľka. Hoci
zo sťažnosti, ale ani z pripojených listinných dôkazov nie je zistiteľné, či v čase
právoplatnosti uznesenia okresného súdu č. k. 35 Cb 11/2013-431 z 2. marca 2017
o nepripustení pôvodnej veriteľky do konania boli pohľadávky tvoriace predmet konania
premlčané, sťažovateľka však v podanej sťažnosti sama uvádza, že zaniká aj šanca na
vymáhanie týchto pohľadávok pôvodnou veriteľkou, keďže tieto pohľadávky by už v čase
skončenia konania vedeného pod sp. zn. 35 Cb 11/2013 boli premlčané.
20. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. júna 2017