Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 387/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

, , právne zastúpenej spoločnosťou

Jurek, advokátska kancelária, s. r. o., Mostová 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Pavel Jurek, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 2. marca 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2017

osobne do podateľne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. marca

2017.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že 9. augusta 2012 podala sťažovateľka návrh na vydanie

platobného rozkazu, ktorým od Univerzitnej nemocnice L. Pasteura Košice (ďalej len

„žalovaná“) požadovala zaplatenie sumy 751 066,38 € s prísl., pričom právnym titulom

uplatneného nároku bolo viacero zmlúv o postúpení pohľadávok, na základe ktorých

sťažovateľka nadobudla pohľadávky od viacerých veriteľov žalovanej v rôznej výške.

Modifikovaním návrhu (čiastočným späťvzatím, resp. jeho rozšírením) sa celková žalovaná

suma ustálila napokon na čiastku 1 529 867,53 €.

3. Platobným rozkazom okresného súdu č. k. -139 z 30. októbra

2012 bola žalovaná zaviazaná zaplatiť sťažovateľke 706 066,38 € s úrokmi z omeškania.

V rámci tohto konania, ktoré sa po podaní odporu zo strany žalovanej už viedlo pod

sp. zn. , žalovaná podaním z 5. augusta 2015 namietla nedostatok vecnej

aktívnej legitimácie sťažovateľky, ktorý odôvodnila údajným nesprávnym podpisom dohôd

o postúpení pohľadávok, ktorý nekorešpondoval so spôsobom konania v mene sťažovateľky

uvedeným v obchodnom registri. Postúpenie pohľadávok bolo totiž podpísané len

konateľom , ktorý konal na základe splnomocnenia, hoci

z obchodného registra vyplývalo, že konať majú dvaja konatelia spoločne.

4. Následne sťažovateľka 13. júla 2016 podala návrh, aby na jej strane ako žalobkyne

vstúpila do konania pôvodná veriteľka časti uplatnených pohľadávok, a to obchodná

spoločnosť HOSPIMED – Slovakia, spol. s r. o. (ďalej len „pôvodná veriteľka“).

Sťažovateľka takto urobila z dôvodu väčšej právnej istoty, a to práve kvôli namietanej

možnej neplatnosti postúpenia pohľadávok.

5. Uznesením okresného súdu č. k. -431 z 2. marca 2017 bol návrh

sťažovateľky na vstup do konania pôvodnej veriteľky zamietnutý. Podľa názoru okresného

súdu treba rozdielne vnímať otázku hospodárnosti konania, ktorou argumentuje

sťažovateľka, keď podaným návrhom sleduje odstránenie nedostatku vecnej legitimácie na

jej strane. Zásadu hospodárnosti v súdnom konaní však možno vymedziť nielen z hľadiska

finančného, ale najmä časového, z čoho vyplýva právo každého, aby sa vo veci konalo bez

zbytočných prieťahov. Vychádzajúc z obrany žalovanej v priebehu konania týkajúcej sa

vecnej aktívnej legitimácie sťažovateľky, uznesením č. k. -419 zo 16. marca

2016 bolo toto konanie prerušené do právoplatného skončenia veci vedenej okresným

súdom pod sp. zn. , v ktorom sa sťažovateľka domáhala voči žalovanej

zaplatenia sumy 403 753,88 € s prísl. z rovnakého titulu. Proti uzneseniu o prerušení

konania nepodala sťažovateľka odvolanie, z čoho podľa okresného súdu možno vyvodiť, že

i podľa nej sa v konaní vedenom pod sp. zn. riešila otázka, ktorá mohla

mať význam pre rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn. (teda otázka

vecnej aktívnej legitimácie sťažovateľky). Keď sa potom následne konanie vedené pod

sp. zn. právoplatne skončilo a otázka bola vyriešená v neprospech

sťažovateľky, využila táto inštitút pristúpenia v zmysle ustanovenia § 79 Civilného

sporového poriadku. Na tomto skutkovom základe rozhodoval okresný súd o pripustení

ďalšieho subjektu do konania na strane sťažovateľky a vychádzajúc práve z neho bol toho

názoru, že vyhovením návrhu na pristúpenie by, naopak, konal v rozpore so zásadou

hospodárnosti, ak sa táto má vzťahovať na obe strany sporu rovnocenne, teda aj na

žalovanú.

6. Uvedené odôvodnenie zamietnutia pristúpenia pôvodnej veriteľky do konania na

strane sťažovateľky ako žalobkyne treba považovať podľa sťažovateľky za nedostatočné,

spočívajúce na nesprávnom posúdení veci a ako také za arbitrárne, založené na svojvôli

súdu a neprimerane zasahujúce do jej práv.

Sťažovateľka nerozumie tomu, z akého dôvodu si okresný súd vyložil pristúpenie

pôvodnej veriteľky ako ďalšej žalobkyne do konania ako nehospodárny postup, keď tento

procesný inštitút bol v danom konaní navrhnutý po prvýkrát a nijako nie je spôsobilý

privodiť prieťahy alebo iné sťaženie postupu konania. Okresný súd rozhodol podľa

sťažovateľky na základe svojvôle, lebo jediná zákonná podmienka vstupu ďalšieho

subjektu, teda jeho súhlas, bola splnená.

Sťažovateľka poukázala tiež na to, že v zmysle judikatúry, resp. aj právnej doktríny,

pristúpenie do konania je inštitútom určeným na zhojenie nedostatku vecnej legitimácie,

ktorá tu bola už na začiatku konania. Prerokovávaný prípad pritom spĺňal túto podmienku,

lebo sporné postúpenie pohľadávok sa uskutočnilo už pred podaním žaloby.

7. Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd argumentuje tým, že sťažovateľka čakala

s návrhom na pristúpenie pôvodnej veriteľky až do momentu rozhodnutia vo veci vedenej

okresným súdom pod sp. zn. a až v čase, keď bolo toto konanie ukončené

v jej neprospech, podala návrh na vstup pôvodnej veriteľky do konania. Pripustenie

ďalšieho subjektu na pozíciu žalobcu by podľa okresného súdu bolo v rozpore so zásadou

hospodárnosti, ktorá sa má rovnocenne vzťahovať na obe strany sporu. Podľa názoru

sťažovateľky zákon nijakým spôsobom nevymedzuje, v ktorom časovom úseku konania

a za akého skutkového stavu je žalobca oprávnený navrhnúť vstup nového subjektu do

konania. Práve v prípade, ak by sťažovateľka podala návrh na vstup pôvodnej veriteľky do

konania pred rozhodnutím vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. ,

pričom by napokon bolo rozhodnuté v jej prospech, došlo by k nehospodárnemu postupu,

pretože by nebolo nevyhnutné, aby pôvodná veriteľka vstúpila do konania. Sťažovateľka

poukázala na to, že v súlade so zásadou hospodárnosti najprv počkala, ako sa vyvinie vec

vedená pod sp. zn. , a až následne návrh podala.

Ďalej je sťažovateľka toho názoru, že okresný súd pri riešení otázky vstupu nového

subjektu do konania konal nad rámec svojich právomocí, pretože nie je oprávnený skúmať,

kedy žalobca navrhuje vstup nového subjektu do konania, a rovnako tak nesprávne

vyhodnotil hospodárnosť konania, lebo pristúpenie pôvodnej veriteľky bolo navrhnuté

v tomto konaní po prvýkrát, čo podľa sťažovateľky plne zodpovedá zásade minimálnej

a nevyhnutnej miery zmien týkajúcich sa vymedzenia strán konania.

8. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka konkrétne poukazuje na iné prebiehajúce

spory na okresnom súde medzi tými istými sporovými stranami v skutkovo obdobných

prípadoch, v ktorých bol návrh na vstup nového subjektu do konania podaný tiež až po

rozhodnutí vo veci vedenej pod sp. zn. , pričom okresný súd v týchto

veciach s pristúpením súhlasil.

9. Podľa názoru sťažovateľky postupom okresného súdu a jeho uznesením, proti

ktorému nie je prípustný opravný prostriedok, jej bol odňatý jediný procesný nástroj určený

na zhojenie nedostatku vecnej legitimácie, v dôsledku čoho s najväčšou pravdepodobnosťou

dôjde k neuspokojeniu jej nárokov. Treba podľa sťažovateľky podotknúť, že všetky tovary,

prípadne služby, ktorých sa týkajú žalované faktúry, boli zo strany pôvodných veriteľov

riadne dodané, čo nikto nerozporuje, za postúpenie pohľadávok bola zo strany sťažovateľky

pôvodným veriteľom riadne zaplatená dohodnutá odplata, pohľadávky boli odovzdané spolu

so všetkou zodpovedajúcou dokumentáciou a postúpenie bolo žalovanej riadne oznámené.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že celá vec (takpovediac) stojí a padá na

formalite spočívajúcej v údajnej neplatnej plnej moci a v súvislosti so zamietnutím

pristúpenia pôvodnej veriteľky do konania by tak žalovaná dostala zadarmo všetky riadne

dodané tovary, resp. služby.

10. Sťažovateľka namieta, že nepripustením pôvodnej veriteľky do konania v spojení

s vysoko pravdepodobným zamietnutím žaloby tak prichádza o možnosť uspokojenia

svojich pohľadávok, keďže uplynutím značnej doby od splatnosti pohľadávok zaniká aj

šanca na ich vrátenie a ich uplatnenie v novom konaní zo strany pôvodnej veriteľky, keďže

pohľadávky by už v čase skončenia konania vedeného pod sp. zn. boli

premlčané. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd mal správne postupovať tak, že pripustí

pôvodnú veriteľku do konania a prizná jej právo na zaplatenie žalovanej sumy. Postup

okresného súdu je podľa názoru sťažovateľky flagrantným porušením práva na spravodlivý

proces a je neprimeraným protežovaním druhej procesnej strany v spore, ktorá čerpala

všetky výhody z riadne dodaných tovarov a služieb, za ktoré nezaplatila, resp. chystá sa

nezaplatiť v dôsledku formálneho nedostatku, a to aj napriek jasne prejavenej vôli všetkých

zúčastnených strán predmetné pohľadávky postúpiť.

11. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 od. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní

pod sp. zn.: bolo porušené.

Ústavný súd zrušuje Uznesenie Okresného súdu Košice II, č. k. -431,

ktorým nevyhovel návrhu na vstup pôvodného veriteľa do konania podaného zo strany

sťažovateľa a okresnému súdu ukladá, aby vo veci znova rozhodol.

Ústavný súd sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania – právneho zastúpenia

vo výške 4.646,42 EUR vyčíslenej v prílohe, ktorú je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľa v lehote dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

12. Z uznesenia okresného súdu č. k. -431 z 2. marca 2017 vyplýva, že

sa ním nepripustilo pristúpenie ďalšieho subjektu do konania na strane sťažovateľky. Podľa

názoru okresného súdu sa možno stotožniť s názorom sťažovateľky, podľa ktorého okruh

strán v konaní by sa mal meniť iba minimálne a v nevyhnutnej miere. Vzhľadom na

okolnosti daného prípadu však okresný súd rozdielne vníma otázku hospodárnosti konania,

ktorou sťažovateľka argumentuje, keď podaným návrhom sleduje odstránenie nedostatku

vecnej legitimácie na strane sťažovateľky. Zásadu hospodárnosti v súdnom konaní možno

vymedziť nielen z hľadiska finančného, ale najmä časového, z čoho vyplýva právo každého,

aby sa vo veci konalo bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe. Vychádzajúc z obrany

žalovanej dotýkajúcej sa aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľky, okresný súd uznesením

č. k. -419 zo 16. marca 2016 toto konanie prerušil do právoplatného

skončenia veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. , v ktorej sa

sťažovateľka domáhala voči žalovanej zaplatenia sumy 403 753,88 € s prísl., a to rovnako

z titulu neuhradenia pohľadávok, ktoré boli sťažovateľke postúpené na základe zmlúv

o postúpení pohľadávok. Proti uzneseniu o prerušení konania nebolo podané zo strany

sťažovateľky odvolanie, z čoho možno vyvodiť, že i podľa nej sa v konaní vedenom pod

sp. zn. rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tomto

konaní. Bola to práve otázka aktívnej vecnej legitimácie. Následne potom, čo bolo konanie

vedené pod sp. zn. právoplatne skončené a otázka vyriešená v jej

neprospech, využila sťažovateľka inštitút pristúpenia podľa ustanovenia § 79 Civilného

sporového poriadku. Na tomto skutkovom základe okresný súd rozhodoval o pripustení

ďalšieho subjektu do konania na strane sťažovateľky a, vychádzajúc práve z neho, bol toho

názoru, že vyhovením návrhu na pristúpenie by, naopak, konal v rozpore so zásadou

hospodárnosti, ak sa táto má vzťahovať na obe strany sporu rovnocenne, teda aj na

žalovanú.

III.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

15. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

17. Sťažovateľka je presvedčená, že boli splnené všetky zákonné, ako aj judikatúrou

stanovené podmienky na to, aby bola pôvodná veriteľka pripustená do konania ako ďalšia

žalobkyňa popri sťažovateľke. Opačný záver okresného súdu, podľa ktorého vyhovenie

návrhu na pristúpenie pôvodnej veriteľky by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti

konania, ak sa táto má vzťahovať na obe strany sporu rovnocenne, a teda aj na žalovanú,

treba podľa sťažovateľky považovať za svojvoľný a neprimerane zasahujúci do práv

sťažovateľky. Sťažovateľka nerozumie tomu, z akého dôvodu si okresný súd vyložil

pristúpenie pôvodnej veriteľky do konania ako nehospodárny postup.

18. Podľa názoru ústavného súdu sú skutkové a právne závery okresného súdu úplné,

dostatočne jasné, ale aj presvedčivé. Nijaké známky arbitrárnosti či zjavnej

neodôvodnenosti nevykazujú. Skutočnosť, že sťažovateľka má odlišný názor, sama osebe

nezakladá porušenie označených článkov a dohovoru.

Z pohľadu ústavného súdu sa javí ako rozhodujúci ten záver okresného súdu, podľa

ktorého vyhovenie návrhu na pristúpenie pôvodnej veriteľky do konania by bolo v rozpore

so zásadou hospodárnosti, ak sa táto má vzťahovať na obe strany sporu rovnocenne, a teda

aj na žalovanú. Ide o ten záver okresného súdu, ktorému sťažovateľka podľa vlastných slov

dobre nerozumie.

Ústavný súd vníma v celkovom kontexte odôvodnenia uznesenia okresného súdu

tento záver tak, že kým pri nevyhovení návrhu na pristúpenie možno vo veci samej

okamžite rozhodnúť bez potreby ďalších úkonov, resp. ďalšieho dokazovania, v prípade

pripustenia pôvodnej veriteľky do konania ako ďalšej žalobkyne nemožno vylúčiť potrebu

vykonávania ďalšieho dokazovania pre posúdenie merita veci, a to práve vo vzťahu

k pôvodnej veriteľke, u ktorej nedostatok vecnej aktívnej legitimácie nie je zrejmý bez

ďalšieho (na rozdiel od sťažovateľky). Keďže i žalovaná má v rámci zásady hospodárnosti

konania záujem na rýchlom súdnom konaní bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe,

okresný súd považoval za správne pôvodnú veriteľku do konania nepripustiť.

19. K dosiaľ uvedenému považuje ústavný súd za potrebné dodať, že nič nebráni

tomu, aby pôvodná veriteľka (ktorá v zmysle precedentného právoplatného rozhodnutia

vedeného pod sp. zn. sa javí ako vecne aktívne legitimovaná) sama podala

žalobu o vymáhanie tých pohľadávok, ktorých sa teraz domáha sťažovateľka. Hoci

zo sťažnosti, ale ani z pripojených listinných dôkazov nie je zistiteľné, či v čase

právoplatnosti uznesenia okresného súdu č. k. -431 z 2. marca 2017

o nepripustení pôvodnej veriteľky do konania boli pohľadávky tvoriace predmet konania

premlčané, sťažovateľka však v podanej sťažnosti sama uvádza, že zaniká aj šanca na

vymáhanie týchto pohľadávok pôvodnou veriteľkou, keďže tieto pohľadávky by už v čase

skončenia konania vedeného pod sp. zn. boli premlčané.

20. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2017