Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 445/2017
PDF · 175.63 KB
No categories available
II. ÚS 445/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti
, , zastúpenej advokátom
JUDr. Jozefom Polákom, Advokátska kancelária, Radlinského 1718, Dolný Kubín, vo veci
namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Cob 241/2014 a jeho rozsudkom z 8. decembra
2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca
2016 doručená sťažnosť spoločnosti (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej
len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Cob 241/2014 a jeho rozsudkom
z 8. decembra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“). Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú
prepravu 10. marca 2016.
2. Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľka ako
žalobkyňa v konaní vedenom Okresným súdom Galanta (ďalej len „okresný súd“)
požadovala od žalovaného zaplatenie sumy 12 000 € s úrokom z omeškania, ako aj trovami
konania. Rozsudkom okresného súdu č. k. 20 Cb 53/2012-213 zo 4. augusta 2014 bola
žaloba sťažovateľky zamietnutá.
2.1 Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom krajského súdu č. k.
21 Cob 241/2014-250 z 8. decembra 2015 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Krajský
súd v napadnutom rozsudku uviedol:
«V súlade s odvolateľom možno konštatovať, že pre rozhodnutie sporu zásadný
význam nemala otázka, inak medzi účastníkmi sporná, miesta a dátumu podpísania zmluvy
o pôžičke. Pokiaľ však súd prvého stupňa dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané
poskytnutie vlastných financií žalobcu do dočasnej dispozície žalovaného a žalobca ako
právnická osoba preto nemá aktívnu legitimáciu na uplatnenie si žalovaného nároku, jeho
zistenia zodpovedajú logickému vyhodnoteniu dôkazov, ktoré súd prvého stupňa vykonal
v dostatočnom rozsahu a aj popísal v odôvodnení rozhodnutia.
Ide o podmienku priznania uplatneného nároku, na splnenie ktorej musí súd
prihliadať bez ohľadu na to, či takúto námietku výslovne vzniesla procesná protistrana,
pričom vzhľadom na charakter žalovaným zvolenej obrany spočívajúcej v tvrdení, že
pôžička mu reálne poskytnutá nebola (teda právnickou ani fyzickou osobou), nebolo ani
dôvodné očakávať námietku žalovaného, že mu pôžička nebola poskytnutá právnickou ale
fyzickou osobou. Odhliadnuc od toho, žalovaný v konaní namietal, že pôžička nie je
zavedená v účtovníctve ani jednej zo zúčastnených spoločností, ani v inventarizácii
pohľadávok žalobcu, a súd sa touto okolnosťou sporu aj zaoberal, keď v uznesení
z pojednávania konaného dňa 15.07.2013 žalobcovi uložil povinnosť v lehote 30 dní
predložiť hodnoverné listinné dôkazy o vydaní finančnej hotovosti 12.000,- eur z pokladne.
Rozhodnutie vychádzajúce zo záveru, že toto dôkazné bremeno žalobcom splnené nebolo,
potom nemožno označiť za prekvapivé, či inak nezodpovedajúce dôvodným očakávaniam
účastníkov.
Za dôvodné pritom nemožno považovať výhrady žalobcu smerujúce voči spôsobu
vyhodnotenia dôkazov, keď konateľ žalobcu sám na vysvetlenie, prečo tvrdená pohľadávka
z pôžičky nefigurovala v odsúhlasení pohľadávok za rok 2011 na pojednávaní konanom dňa
11.11.2013 uviedol, že „išlo o naše súkromné financie“, ktoré tvrdenie korešponduje nielen
s dokladom o odsúhlasení pohľadávok k 31.12.2011, ale aj s výpoveďou svedkyne
, ktorá požičané peniaze taktiež označila za „naše súkromné“, hoci s
dodatkom, že sa ich rozhodli „dať do firmy a tieto peniaze firma požičala“. Akým legálnym
spôsobom mali byť peniaze dané do firmy a čo o tom svedčí, žalobca neozrejmil ani v
obsahu svojho odvolania. V prospech tvrdení žalobcu v tejto súvislosti nemožno hodnotiť e-
mailovú správu svedkyne H. adresovanú svedkyni S. , z obsahu ktorej
nemožno jednoznačne usudzovať na to akého dlhu sa týka - či dlhu zo zmluvy o pôžičke
alebo z iného právneho vzťahu (podľa formulácie zrejme dlhu súvisiaceho s kúpou
nakladača), ani či ide o dlh voči právnickej osobe alebo voči manželom ,
obdobne ako obsah listu žalovaného zo dňa 03.08.2012, odhliadnuc už od toho, že žalovaný
o pôvode poskytnutých prostriedkov nemusel mať vedomosť, smerujúceho primárne k
oznámeniu stanoviska žalovaného k nároku na odňatie triedičky materiálu.
Pokiaľ súd prvého stupňa za takejto dôkaznej situácie žalobu zamietol, rozhodol
vecne správne, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil.»
3. Podľa názoru sťažovateľky odvolacie dôvody krajský súd vôbec neposudzoval,
a preto sa nemožno stotožniť so záverom o neexistencii vád v zmysle § 205 ods. 2 písm. a),
c), d) a f), ako aj v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Odňatím možnosti konať
pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých
procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. K odňatiu možnosti konať
pred ústavným súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale
aj samotným rozhodnutím.
3.1 Krajský súd priznal účinky právnemu názoru okresného súdu, podľa ktorého
sťažovateľka žiadne peňažné prostriedky žalovanému neposkytla, hoci tento prevzatie
peňazí v žalovanej výške potvrdil nielen podpisom v samotnom texte zmluvy, ale aj v liste
z 3. augusta 2012. Takýto postup zakladá podľa názoru sťažovateľky celkom jednoznačne
aj vadu konania podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.
Prijatý právny záver krajského súdu je vrcholným prejavom svojvôle, keďže popiera zmysel
a účel zmluvy o pôžičke. Prijatím záveru o tom, že zmluva o pôžičke z 29. júna 2011 je
absolútne neplatná a že sťažovateľka nie je vecne aktívne legitimovaná, došlo k odňatiu
možnosti sťažovateľky konať pred súdom, teda k vade v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.
3.2 Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu
v zákone, treba považovať za prekážku brániacu riadnemu uplatneniu procesných práv
účastníka slúžiacich na ochranu jeho práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom
konaní. Ak je účastník konania z uplatnenia procesného úkonu vylúčený alebo v značnej
miere obmedzený v dôsledku nesprávneho postupu súdu, potom to má za následok odňatie
možnosti konať pred súdom. Právny záver krajského súdu o tom, že neexistuje odvolací
dôvod v zmysle ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku, nie je z ústavného
hľadiska udržateľný.
4. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21Cob/241/2014-250 zo dňa
08.12.2015 o potvrdení rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 20 Cb 53/2012-213 zo dňa
04.08.2014 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom
súde, základné právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
spočívajúce v práve vlastniť majetok a základné právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na
spravodlivé súdne konanie.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 21 Cob 241/2014-250 zo dňa 08.12.2015 a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na
ďalšie konanie.
3. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
709,72,- €, a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi na účet(...).“
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala dovolanie proti rozsudku
krajského súdu č. k. 21 Cob 241/2014-250 z 8. decembra 2015.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Predmetom sťažnosti je predovšetkým námietka sťažovateľky, že napadnutý
rozsudok krajského súdu a jeho právne závery sú vrcholným prejavom svojvôle.
8. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy nachádzame v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnu ochranu),
ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces). Podľa ustálenej judikatúry
ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na
spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu
zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať
a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené
procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle
IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
8.1 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa
odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne
nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na
ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov
(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie z 3. 5. 2001,
bod 2). Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych
záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.
9. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či
odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť
v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem vzťahujúcich sa na vec sťažovateľky
a s tým spojené možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľky, alebo naopak,
či vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku a právne závery krajského súdu v ňom
uvedené je sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo
možné konštatovať porušenie označených ústavných práv sťažovateľky napadnutým
rozsudkom krajského súdu.
9.1 Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľky,
ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľkinho odvolania konal zákonom
predpísaným procesným postupom. Postup krajského súdu plne korešpondoval
so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolacieho súdu a požiadavkami
kladenými ústavou a dohovorom na procesný postup všeobecného súdu.
9.2 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému rozsudku krajského súdu pre
účely posudzovania dodržania dikcie čl. 20 a čl. 46 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru nič
vytknúť. Napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej
zákonnej reglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej
formy.
9.3 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie
právnych noriem vzťahujúcich sa na vec sťažovateľky odvolacím súdom a aj odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku
krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo
ústavnej neakceptovateľnosti. Krajský súd nijako nevybočil z medzí určených čl. 20 a čl. 46
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové
zistenia a svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normy v súlade s ich
znením, obsahom i duchom.
9.4 Odôvodnenie napadnutého rozsudku je rozsiahlejšie, krajský súd sa neobmedzil
na citovanie alebo parafrázovanie záverov okresného súdu, ale sám učinil závery vo veci
sťažovateľky. Sťažovateľke sa dostalo odpovede na ťažiskové otázky rámcujúce jej vec,
a to čo sa týka práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy o pôžičke. Tieto právne závery
krajského súdu nie je potrebné zo strany ústavného súdu v žiadnom smere dopĺňať alebo
revidovať, ústavný súd na ne s ohľadom na námietky sťažovateľky plne odkazuje, keďže
podľa ústavného súdu sú ústavne udržateľné.
9.5 Závery krajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup krajského súdu
v odvolacom konaní je teda nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,
do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov
ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júla 2017