Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 445/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti

, , zastúpenej advokátom

JUDr. Jozefom Polákom, Advokátska kancelária, Radlinského 1718, Dolný Kubín, vo veci

namietaného porušenia a , ako aj

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. decembra

2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca

2016 doručená sťažnosť spoločnosti (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 8. decembra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“). Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú

prepravu 10. marca 2016.

2. Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľka ako

žalobkyňa v konaní vedenom Okresným súdom Galanta (ďalej len „okresný súd“)

požadovala od žalovaného zaplatenie sumy 12 000 € s úrokom z omeškania, ako aj trovami

konania. Rozsudkom okresného súdu č. k. -213 zo 4. augusta 2014 bola

žaloba sťažovateľky zamietnutá.

2.1 Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom krajského súdu č. k.

-250 z 8. decembra 2015 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Krajský

súd v napadnutom rozsudku uviedol:

«V súlade s odvolateľom možno konštatovať, že pre rozhodnutie sporu zásadný

význam nemala otázka, inak medzi účastníkmi sporná, miesta a dátumu podpísania zmluvy

o pôžičke. Pokiaľ však súd prvého stupňa dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané

poskytnutie vlastných financií žalobcu do dočasnej dispozície žalovaného a žalobca ako

právnická osoba preto nemá aktívnu legitimáciu na uplatnenie si žalovaného nároku, jeho

zistenia zodpovedajú logickému vyhodnoteniu dôkazov, ktoré súd prvého stupňa vykonal

v dostatočnom rozsahu a aj popísal v odôvodnení rozhodnutia.

Ide o podmienku priznania uplatneného nároku, na splnenie ktorej musí súd

prihliadať bez ohľadu na to, či takúto námietku výslovne vzniesla procesná protistrana,

pričom vzhľadom na charakter žalovaným zvolenej obrany spočívajúcej v tvrdení, že

pôžička mu reálne poskytnutá nebola (teda právnickou ani fyzickou osobou), nebolo ani

dôvodné očakávať námietku žalovaného, že mu pôžička nebola poskytnutá právnickou ale

fyzickou osobou. Odhliadnuc od toho, žalovaný v konaní namietal, že pôžička nie je

zavedená v účtovníctve ani jednej zo zúčastnených spoločností, ani v inventarizácii

pohľadávok žalobcu, a súd sa touto okolnosťou sporu aj zaoberal, keď v uznesení

z pojednávania konaného dňa 15.07.2013 žalobcovi uložil povinnosť v lehote 30 dní

predložiť hodnoverné listinné dôkazy o vydaní finančnej hotovosti 12.000,- eur z pokladne.

Rozhodnutie vychádzajúce zo záveru, že toto dôkazné bremeno žalobcom splnené nebolo,

potom nemožno označiť za prekvapivé, či inak nezodpovedajúce dôvodným očakávaniam

účastníkov.

Za dôvodné pritom nemožno považovať výhrady žalobcu smerujúce voči spôsobu

vyhodnotenia dôkazov, keď konateľ žalobcu sám na vysvetlenie, prečo tvrdená pohľadávka

z pôžičky nefigurovala v odsúhlasení pohľadávok za rok 2011 na pojednávaní konanom dňa

11.11.2013 uviedol, že „išlo o naše súkromné financie“, ktoré tvrdenie korešponduje nielen

s dokladom o odsúhlasení pohľadávok k 31.12.2011, ale aj s výpoveďou svedkyne

, ktorá požičané peniaze taktiež označila za „naše súkromné“, hoci s

dodatkom, že sa ich rozhodli „dať do firmy a tieto peniaze firma požičala“. Akým legálnym

spôsobom mali byť peniaze dané do firmy a čo o tom svedčí, žalobca neozrejmil ani v

obsahu svojho odvolania. V prospech tvrdení žalobcu v tejto súvislosti nemožno hodnotiť e-

mailovú správu svedkyne H. adresovanú svedkyni S. , z obsahu ktorej

nemožno jednoznačne usudzovať na to akého dlhu sa týka - či dlhu zo zmluvy o pôžičke

alebo z iného právneho vzťahu (podľa formulácie zrejme dlhu súvisiaceho s kúpou

nakladača), ani či ide o dlh voči právnickej osobe alebo voči manželom ,

obdobne ako obsah listu žalovaného zo dňa 03.08.2012, odhliadnuc už od toho, že žalovaný

o pôvode poskytnutých prostriedkov nemusel mať vedomosť, smerujúceho primárne k

oznámeniu stanoviska žalovaného k nároku na odňatie triedičky materiálu.

Pokiaľ súd prvého stupňa za takejto dôkaznej situácie žalobu zamietol, rozhodol

vecne správne, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa

potvrdil.»

3. Podľa názoru sťažovateľky odvolacie dôvody krajský súd vôbec neposudzoval,

a preto sa nemožno stotožniť so záverom o neexistencii vád v zmysle § 205 ods. 2 písm. a),

c), d) a f), ako aj v zmysle . Odňatím možnosti konať

pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých

procesných práv, ktoré mu poskytuje . K odňatiu možnosti konať

pred ústavným súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale

aj samotným rozhodnutím.

3.1 Krajský súd priznal účinky právnemu názoru okresného súdu, podľa ktorého

sťažovateľka žiadne peňažné prostriedky žalovanému neposkytla, hoci tento prevzatie

peňazí v žalovanej výške potvrdil nielen podpisom v samotnom texte zmluvy, ale aj v liste

z 3. augusta 2012. Takýto postup zakladá podľa názoru sťažovateľky celkom jednoznačne

aj vadu konania podľa ustanovenia .

Prijatý právny záver krajského súdu je vrcholným prejavom svojvôle, keďže popiera zmysel

a účel zmluvy o pôžičke. Prijatím záveru o tom, že zmluva o pôžičke z 29. júna 2011 je

absolútne neplatná a že sťažovateľka nie je vecne aktívne legitimovaná, došlo k odňatiu

možnosti sťažovateľky konať pred súdom, teda k vade v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1

písm. f) .

3.2 Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu

v zákone, treba považovať za prekážku brániacu riadnemu uplatneniu procesných práv

účastníka slúžiacich na ochranu jeho práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom

konaní. Ak je účastník konania z uplatnenia procesného úkonu vylúčený alebo v značnej

miere obmedzený v dôsledku nesprávneho postupu súdu, potom to má za následok odňatie

možnosti konať pred súdom. Právny záver krajského súdu o tom, že neexistuje odvolací

dôvod v zmysle ustanovenia , nie je z ústavného

hľadiska udržateľný.

4. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. -250 zo dňa

08.12.2015 o potvrdení rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. -213 zo dňa

04.08.2014 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa

Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom

súde, základné právo sťažovateľa podľa ,

spočívajúce v práve vlastniť majetok a základné právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na

spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trnave

sp. zn. -250 zo dňa 08.12.2015 a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na

ďalšie konanie.

3. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

709,72,- €, a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi na účet(...).“

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala dovolanie proti rozsudku

krajského súdu č. k. -250 z 8. decembra 2015.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Predmetom sťažnosti je predovšetkým námietka sťažovateľky, že napadnutý

rozsudok krajského súdu a jeho právne závery sú vrcholným prejavom svojvôle.

8. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),

ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces). Podľa ustálenej judikatúry

ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu ( ), ako aj práva na

spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu

zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať

a rozhodnúť (). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené

procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným

spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle

, , , ).

8.1 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa

odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne

nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na

ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov

(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie z 3. 5. 2001,

bod 2). Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych

záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

9. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či

odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť

v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem vzťahujúcich sa na vec sťažovateľky

a s tým spojené možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľky, alebo naopak,

či vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku a právne závery krajského súdu v ňom

uvedené je sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo

možné konštatovať porušenie označených ústavných práv sťažovateľky napadnutým

rozsudkom krajského súdu.

9.1 Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľky,

ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľkinho odvolania konal zákonom

predpísaným procesným postupom. Postup krajského súdu plne korešpondoval

so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolacieho súdu a požiadavkami

kladenými a dohovorom na procesný postup všeobecného súdu.

9.2 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému rozsudku krajského súdu pre

účely posudzovania dodržania dikcie a , ako aj dohovoru nič

vytknúť. Napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej

zákonnej reglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej

formy.

9.3 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie

právnych noriem vzťahujúcich sa na vec sťažovateľky odvolacím súdom a aj odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku

krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo

ústavnej neakceptovateľnosti. Krajský súd nijako nevybočil z medzí určených čl. 20 a čl. 46

a dohovoru, ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové

zistenia a svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normy v súlade s ich

znením, obsahom i duchom.

9.4 Odôvodnenie napadnutého rozsudku je rozsiahlejšie, krajský súd sa neobmedzil

na citovanie alebo parafrázovanie záverov okresného súdu, ale sám učinil závery vo veci

sťažovateľky. Sťažovateľke sa dostalo odpovede na ťažiskové otázky rámcujúce jej vec,

a to čo sa týka práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy o pôžičke. Tieto právne závery

krajského súdu nie je potrebné zo strany ústavného súdu v žiadnom smere dopĺňať alebo

revidovať, ústavný súd na ne s ohľadom na námietky sťažovateľky plne odkazuje, keďže

podľa ústavného súdu sú ústavne udržateľné.

9.5 Závery krajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup krajského súdu

v odvolacom konaní je teda nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,

do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov

ústavný súd odmietol sťažnosť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2017