Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 463/2017
PDF · 364.11 KB
No categories available
II. ÚS 463/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, a ,
, zastúpených advokátom JUDr. Martinom Olosom, Advokátska
kancelária, Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 14 C 136/2014 z 30. júna
2015, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 702/2015 z 28. januára 2016
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 145/2016 z 28. februára
2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola elektronicky
6. júna 2017 a poštou 7. júna 2017 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka 1“) a (ďalej len „sťažovateľka 2“, spolu len
„sťažovateľky“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
14 C 136/2014 z 30. júna 2015, rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 9 Co 702/2015 z 28. januára 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 145/2016 z 28. februára 2017.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 14 C 136/2014
z 30. júna 2015 bola určená neúčinnosť zmluvy o prevode vlastníctva bytu z 24. októbra
2013. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 702/2015 z 28. januára 2016 bol rozsudok
okresného súdu vo výroku o určení neúčinnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu
z 24. októbra 2013 potvrdený a vo zvyšných výrokoch bol rozsudok okresného súdu
zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
2 Cdo 145/2016 z 28. februára 2017 doručeným 6. apríla 2017 bolo dovolanie sťažovateliek
odmietnuté ako procesne neprípustné, teda bez meritórneho prerokovania veci.
3. Podľa názoru sťažovateliek odmietnutie dovolania najvyšším súdom (bez vecného
prieskumu) bolo nesprávne a došlo ním k odňatiu ich možnosti konať pred súdom.
Dovolanie bolo pritom podľa sťažovateliek prípustné z viacerých dôvodov, nielen pre
odňatie možnosti konať pred súdom. Podľa presvedčenia sťažovateliek okresný súd
a krajský súd nesprávnym procesným postupom súčasne znemožnili, aby uskutočňovali
svoje procesné práva v takej miere, že tým došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý
proces. Sťažovateľky napokon namietajú, že okresný súd a krajský súd sa odklonili od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (čo zakladá prípustnosť dovolania), a to
najmä v hmotnoprávnej otázke posudzovania blízkej osoby podľa § 116 Občianskeho
zákonníka, ako aj v otázke vylúčenia zálohu z exekúcie ex lege a neprípustnosti vedenia
exekúcie na záloh bez súhlasu záložného veriteľa.
4. Sťažovateľky považujú za potrebné uviesť, že podľa ustanovenia § 470 ods. 1
Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. V prechodných
ustanoveniach Civilného sporového poriadku pritom vôbec nie je určené, že doterajšie
dovolacie konania sa dokončia podľa doterajších predpisov, teda podľa Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), naopak, na všetky neukončené dovolacie konania sa od
1. júla 2016 plne vzťahuje Civilný sporový poriadok. Najvyšší súd mal preto podľa
sťažovateliek podané dovolanie prerokovať výlučne podľa ustanovení Civilného sporového
poriadku (ktorý širšie upravuje dovolacie dôvody, ako aj prípustnosť dovolania), pričom
podľa Civilného sporového poriadku mal posúdiť aj prípustnosť podaného dovolania
a dovolacie dôvody. Podľa Civilného sporového poriadku totiž je dovolanie prípustné i proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu. Napriek tomu najvyšší súd prípustnosť
dovolania posúdil výlučne podľa t. č. neúčinného Občianskeho súdneho poriadku, hoci
o dovolaní rozhodoval už výlučne iba podľa účinného Civilného sporového poriadku, čo je
podľa názoru sťažovateliek neprípustné a pri následnom odmietnutí dovolania má za
následok odňatie možnosti konať pred dovolacím súdom v neprospech sťažovateliek.
5. Pre úplnosť treba podľa sťažovateliek dodať, že Štátny fond rozvoja bývania
(ďalej len „fond“) bol pritom vedľajším účastníkom konania na strane sťažovateliek ako
žalovaných, čo však všeobecné súdy úplne opomenuli uviesť v záhlaví svojich rozhodnutí.
Takisto pôvodným žalovaným 2 bol (ďalej len „pôvodný žalovaný 2“), voči
ktorému bolo konanie zastavené, no napriek tomu bol po určitý čas relevantne účastníkom
konania. Podľa názoru sťažovateliek nebolo procesného dôvodu na to, aby sťažovateľka 2
bola v konaní následne ďalej označovaná ako žalovaná 2.
6. Sťažovateľky ďalej poukázali na to, že okresný súd si zákon dotvoril značne
neštandardným spôsobom, pričom použil veľký počet rôznych judikátov, navyše cudzieho
štátu (Českej republiky). Používal dokonca prívlastky ako napr. fingovaná a fiktívna
zmluva, hoci význam týchto pojmov je úplne iný. Krajský súd tieto skutočnosti a odvolacie
námietky sťažovateliek v danom smere opomenul a odvolanie posúdil značne arbitrárne,
pričom svoje rozhodnutie podľa sťažovateliek nedostatočne odôvodnil.
7. Podľa názoru sťažovateliek vari najmarkantnejšou vadou nesprávnej aplikácie
hmotného práva okresným súdom a krajským súdom je zmätočná aplikácia pojmu blízka
osoba. Tieto súdy za blízku osobu automaticky považujú švagra (v danom prípade ide
navyše o bývalého švagra). Okresný súd však podľa sťažovateliek celkom opomenul, že
podľa § 116 Občianskeho zákonníka blízkou osobou automaticky nie je švagor, či bývalý
švagor (ako blízkou osobou nie sú ex lege ani iní príbuzní, napr. ujovia, tety, strýkovia,
svatovci, sesternice, bratranci, krstní rodičia atď.). Blízkou osobou zo zákona je totiž iba
manžel, súrodenec, potomok a predok v priamom rade. V prípade švagrovstva bolo preto
potrebné, aby žalobca relevantne preukázal, že medzi pôvodným žalovaným 2
a sťažovateľkou 1 (t. č. jeho bývalou švagrinou) bol reálne založený taký vzťah, že by ujmu,
ktorú utrpel niektorý z nich, druhý dôvodne pociťoval ako svoju vlastnú. Uvedenú zásadnú
skutočnosť mal pritom povinnosť dokazovať žalobca, ktorý však dôkazné bremeno podľa
sťažovateliek neuniesol. Zákonná prezumpcia úmyslu u sťažovateľky 1 preto neprichádzala
vôbec do úvahy a žalobca mal preukázať úmysel sťažovateľky 1 ako nadobúdateľky ukrátiť
žalobcu. Všeobecné súdy však podľa názoru sťažovateliek hypoteticky a bez akéhokoľvek
dôkazného základu automaticky uzavreli, že medzi pôvodným žalovaným 2
a sťažovateľkou 1 (bývalými švagrami) išlo o blízke osoby. Pritom existenciu blízkeho
vzťahu pri blízkych osobách podľa § 116 časti vety za čiarkou Občianskeho zákonníka nie
je možné iba všeobecne predpokladať, prezumovať, spravdepodobňovať, ale je potrebné to
preukázať. Posúdenie tejto základnej hmotnoprávnej otázky všeobecnými súdmi treba
považovať za arbitrárne, keďže z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vôbec nevyplývajú
konkrétne dôvody posúdenia sťažovateľky 1 ako blízkej osoby. Pôvodný žalovaný 2 nikdy
neinformoval o svojich záväzkoch súvisiacich s podnikaním, ako aj o ručeniach, ktoré
prevzal. Sťažovateľky tvrdia, že nemali o týchto skutočnostiach žiadnu vedomosť.
9. Podľa sťažovateliek prevod bytu na sťažovateľku 1 bol vykonaný výlučne preto,
že medzi sťažovateľkou 2 a pôvodným žalovaným 2 nebolo zrušené bezpodielové
spoluvlastníctvo manželov, dlhodobo spolu nežili a rozvodové konanie trvalo neúnosne
dlho.
10. Sťažovateľky ďalej zdôrazňujú, že pôvodný žalovaný 2 (bývalý manžel
sťažovateľky 2) nikdy nebol dlžníkom žalobcu. Prevzal totiž na seba ručiteľský záväzok,
a to bez vedomia sťažovateľky 2 (v tom čase jeho manželky). Odporovať možno pritom
podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka iba právnemu úkonu, ktorý urobil dlžník, nie
teda ručiteľ, čo zreteľne vyplýva z tohto zákonného ustanovenia. Ručiteľ pritom nikdy nie
je dlžníkom, ale osobou odlišnou od osoby dlžníka. Sťažovateľky poukázali aj na to, že pri
ručení nejde o plnenie vlastného dlhu, ale o plnenie cudzieho záväzku. Ručenie je formou
zabezpečenia záväzku, pričom nejde o solidárny záväzok, ani o pristúpenie k záväzku, ale
ani o prevzatie dlhu. Je to výlučne zabezpečovací inštitút. Všeobecný súd taktiež podľa
sťažovateliek opomenul, že sťažovateľky neboli nikdy dlžníčkami, ale ani ručiteľkami
žalobcu, preto odporovateľnosť právneho úkonu u osoby sťažovateľky 2 a u osoby
sťažovateľky 1 vôbec neprichádza do úvahy, keďže odporovať možno iba úkonu dlžníka,
a nie tretej osoby. Len dlžník totiž môže ukrátiť nároky veriteľa. Ak iná osoba než dlžník
urobí úkon, ktorým by sa ukrátili práva veriteľa, nemá to za následok vznik
odporovateľnosti. Sťažovateľky zdôrazňujú, že nikdy neboli so žalobcom v žiadnom
právnom vzťahu. Na akékoľvek extenzívne či analogické rozširovanie možností
odporovania právneho úkonu na iné osoby pritom niet žiadnej zákonnej opory (okresný súd
u sťažovateľky 2 používa pojmy ako „spoločný účastník“, „osud zmluvy“, ktoré zákon
vôbec hmotnoprávne nepozná). Sťažovateľka 2 nebola dlžníčkou a ani ručiteľkou žalobcu,
preto právnemu úkonu, ktorý vykonala, nemožno odporovať.
11. Sťažovateľky, pokračujúc v argumentácii, vo svojej sťažnosti ďalej uvádzajú, že
dlžníkov právny úkon musí reálne ukracovať uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky
veriteľa. Predmetnou zmluvou však žalobca nemohol byť ukrátený, lebo na prevádzanom
byte viazlo záložné právo, čím bol byt ex lege vylúčený z exekúcie. Záložné právo
a hypotekárny úver pritom boli zriadené podstatne skôr ako vôbec vzniklo ručenie zo strany
pôvodne žalovaného 2. Možno podľa sťažovateliek konštatovať, že fond je prednostným
záložným veriteľom k zálohu – bytu, ktorý zabezpečuje pohľadávku fondu z hypotekárneho
úveru 1,34 mil. Sk s úrokmi poskytnutého v roku 2007 so splatnosťou počas 30 rokov
v mesačných splátkach do roku 2038. Podstatné pritom je, že žalobca voči účinkom
záložnej zmluvy v trojročnej prekluzívnej lehote nepodal odporovaciu žalobu, a preto toto
záložné právo je účinné i pre žalobcu.
12. Podľa názoru sťažovateliek podľa kogentnej právnej úpravy (§ 151h ods. 6
Občianskeho zákonníka a § 61 ods. 2 Exekučného poriadku) nemožno viesť exekúciu na
záloh bez súhlasu záložného veriteľa, čoho sa žalobca aktívne v žalobe domáhal. Fond
pritom žiaden súhlas s exekučným konaním na záloh nikdy neudelil. Tvrdenie okresného
súdu a krajského súdu, podľa ktorého tieto zákonné ustanovenia slúžia iba na ochranu
záložného veriteľa a záložný dlžník sa ich nemôže vôbec domáhať, podľa sťažovateliek
neobstoja a nemajú žiadnu oporu v zákone. Ide totiž o kogentné zákonné ustanovenia
pôsobiace voči všetkým subjektom a slúžiace i pre účely právnej istoty záložného dlžníka,
ktorý má zákonnú garanciu, že zo zálohu tvoriaceho jeho vlastníctvo bude uspokojená práve
pohľadávka záložného veriteľa, nie teda pohľadávka iného veriteľa. Taktiež tvrdenie, že
fond sa môže v exekúcii domáhať vylúčenia bytu z exekúcie excindačnou žalobou, je podľa
názoru sťažovateliek plne zmätočné a je nepochopením obsahu záložného práva
a postavenia prednostného záložného veriteľa. Záložné právo ako vecné právo k cudzej veci
pôsobí erga omnes (voči všetkým) a byt ako záloh je z exekúcie vylúčený, t. j. nemožno
k nemu zriadiť ani potenciálne exekučné záložné právo a vykonávať akékoľvek úkony
v rámci exekučného konania. Okresný súd podľa sťažovateliek plne ignoroval konštantnú
judikatúru v danej veci, ktorú sťažovateľky doložili do spisu.
13. Podľa názoru sťažovateliek došlo aj k odňatiu možnosti konať pred súdom
a k porušeniu zásady rovnosti zbraní a spravodlivého procesu zo strany okresného súdu
a krajského súdu.
14. Okresný súd podľa tvrdenia sťažovateliek nevykonal ani jeden z dôkazov
navrhnutých sťažovateľkami. Nepripojil spisy okresného súdu sp. zn. 19 Cb 178/2011
a sp. zn. 37 P 461/2012 (rozvodové konanie). Nevyžiadal správu od fondu a nevykonal
výsluch pôvodného žalovaného 2, hoci to sťažovateľky navrhli. Vykonanie týchto dôkazov
bolo pritom podľa tvrdenia sťažovateliek plne dôvodné, keďže vzhľadom na tvrdenie
žalobcu a procesnú obranu sťažovateliek by sa napríklad pôvodný žalovaný 2 vyjadril
k tomu, aké mal vzťahy so sťažovateľkami v čase podpisu zmluvy, o čom mali
sťažovateľky vedomosť v tomto čase, ako aj k tomu, z akého dôvodu bola zmluva uzavretá.
Z nepripojených spisov by sa dala zistiť chronológia a celkový vývin vzťahov medzi
sťažovateľkou 2 a pôvodným žalovaným 2, čo má priamy dosah na posúdenie toho, či
sťažovateľka 2 je blízkou osobou pôvodného žalovaného 2 a či vôbec mohla mať úmysel
ukrátiť veriteľa, o ktorom ani nevedela. Podľa sťažovateliek je pravdou, že súd rozhoduje
autonómne o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Súčasne však treba pripomenúť,
že v občianskom súdnom konaní súd dbá na to, aby sa skutkový stav veci zistil čo
najúplnejšie a účastníci konania mali súčasne reálnu možnosť dať vykonať dôkazy
podporujúce alebo preukazujúce ich tvrdenia a obranu. Súd v civilnom procese podľa
názoru sťažovateliek nikdy nemôže tzv. selektovať dôkazy a iracionálnym alebo
jednostranným odmietaním dôkazov utvárať (manipulovať, uprednostňovať) jednu verziu
tak, ako to urobil okresný súd. Odmietnutie vykonania dôkazu je možné iba v prípade, že
ide o preukazovanie irelevantnej skutočnosti alebo skutočnosti, ktorá je už nepochybne
preukázaná, resp. je nesporná. V danom prípade podľa presvedčenia sťažovateliek došlo
k odmietnutiu vykonať dostupné dôkazy.
15. Sťažovateľky poukazujú aj na to, že z odôvodnenia rozsudku okresného súdu
zreteľne vyplýva, že okresný súd o základných a rozhodných skutočnostiach vyslovil čisto
všeobecné hypotetické závery a úvahy typu: „je možné predpokladať“. Pritom v súdnom
konaní sa nepredpokladá nejaká skutočnosť, ale túto je potrebné dokázať základnými
dostupnými dôkazmi. Je preto zrejmé, že predmetné dôkazy na základe návrhu
sťažovateliek mali byť vykonané. Ich nevykonanie je súčasne hrubým porušením zásady
rovnosti zbraní a znemožnením práva účastníka podporiť svoje tvrdenia dôkazmi.
16. Podľa názoru sťažovateliek okresný súd si ani na jednom z vykonaných
pojednávaní nesplnil povinnosti v zmysle § 118 ods. 2 OSP, lebo vôbec neuviedol, ktoré
právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, resp. ktoré
zostali sporné. Iba na záver prvého pojednávania pred výsluchom sťažovateliek oznámil, že
sú splnené formálne predpoklady pre odporovateľnosť právneho úkonu, čím de facto už
prejudikoval svoje rozhodnutie. K otázke preukázania zhody, resp. spornosti skutkových
okolností sa vôbec nevyjadril (napr. k skutkovému posúdeniu blízkej osoby
u sťažovateľky 1). Sťažovateľky namietajú, že samosudca dokonca sám aktívne vyhlásil, že
došlo k spáchaniu trestného činu „ukracovania veriteľa“ (správne poškodzovania veriteľa),
hoci v tejto veci nikdy nebolo podané trestné oznámenie a nikto nebol ani len stíhaný, nie to
ešte právoplatne odsúdený, čo je v právnom štáte závažným porušením prezumpcie neviny.
17. Sťažovateľky napokon poukázali na to, že predmetná povinnosť súdu podľa
ustanovenia § 118 ods. 2 OSP bola špeciálne zavedená novelou a je zakotvením práva
účastníka na zabezpečenie predvídateľnosti rozhodovania súdu v civilnom sporovom
konaní, keďže súd môže hodnotiť dôkazy inak, ako ich vníma sám účastník, a umožňuje mu
tak efektívne reagovať na oznámené posúdenie skutkových tvrdení súdom produkovaním
ďalších dôkazov. Táto procesná vada má napokon v tomto prípade priamy súvis a odraz
v svojvoľných skutkových záveroch okresného súdu. Okresný súd takto odňal
sťažovateľkám možnosť konať pred súdom.
18. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľky požadujú, aby ústavný súd o ich
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa 1/ (...) a sťažovateľa 2/
(...) na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
v Žiline sp. zn. 14C 136/2014 zo dňa 30.06.2015, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.
9Co 702/2015 zo dňa 28.01.2016 a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 145/2016
zo dňa 28.02.2017 porušené bolo.
2. Rozsudok Okresného súdu v Žiline sp. zn. 14C 136/2014 zo dňa 30.06.2015,
rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co 702/2015 zo dňa 28.01.2016 a uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 145/2016 zo dňa 28.02.2017 sa zrušuje a vec sa vracia
Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Okresný súd v Žiline, Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú
povinní uhradiť spoločne a nerozdielne sťažovateľovi 1/ (...)
a sťažovateľovi 2/ (...) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu trovy konania.“
II.
19. Z rozsudku okresného súdu č. k. 14 C 136/2014-154 z 30. júna 2015 vyplýva, že
ním bolo určené, že zmluva o prevode vlastníctva bytu z 24. októbra 2013, ako aj zmluva
o prevode vlastníctva bytu z 28. mája 2014 sú voči žalobcovi neúčinné. Podľa konštatovania
okresného súdu bolo potrebné zamietnuť návrh na výsluch pôvodného žalovaného 2 na
preukázanie, či skôr popretie blízkeho vzťahu so sťažovateľkou 1, pretože s poukazom na
objektívne hľadiská by subjektívne tvrdenia nič nemohli na posúdení tejto otázky zmeniť,
najmä pre záujem pôvodného žalovaného 2 na tom, aby úkon, ktorým ukrátil žalobcu, nebol
odporovateľným právnym úkonom. Podľa názoru okresného súdu odporovať možno len
úkonom dlžníka. Veriteľ je za podmienok uvedených v ustanovení § 42a Občianskeho
zákonníka oprávnený odporovať nielen právnym úkonom dlžníka, ale aj právnym úkonom
ručiteľa a ďalších osôb, ktoré sú z dôvodu akcesorickej a subsidiárnej povinnosti zákonom,
resp. zmluvou zaviazané (najmä z titulu zabezpečenia záväzkov) uspokojiť pohľadávku
veriteľa. Toto ustanovenie nemožno interpretovať reštriktívne, ale je nevyhnutné vychádzať
z jeho významu a účelu, ktorým je ochrana veriteľa pred úmyselným marením uspokojenia
jeho pohľadávky. Ak by možnosť veriteľa odporovať ukracujúcim úkonom bola zúžená
výlučne na právne úkony hlavného dlžníka, bol by tým flagrantne popretý základný princíp
a zmysel odporovateľnosti právnych úkonov, pričom by obdobne zaviazané osoby (dlžník,
ručiteľ) mali contra lege kvalitatívne rôzne právne postavenie, čo je neprípustné.
Odporovateľnosť nie je obmedzená len na úkony dlžníka, ale aj iných osôb
zodpovedajúcich za záväzok dlžníka, teda subsidiárne a akcesoricky zodpovedných osôb na
základe ručenia, ale aj osôb, ktoré pristúpili k záväzku, prevzali záväzok a pod. Preto ak
právoplatným rozsudkom bolo uložené spoločnosti SKELET – SK, s. r. o., pôvodnému
žalovanému 2 a zaplatiť žalobcovi sumu 75 150,12 € s úrokom
z omeškania s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia
povinnosť plniť ostatných žalovaných, je jasne deklarované, že povinnosť plniť má aj
pôvodný žalovaný 2. Zároveň, pokiaľ sa nakladalo so spoločným majetkom, teda majetkom
patriacim do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vždy úkon jedného z manželov
predpokladá aj spoločnú činnosť druhého z manželov, minimálne súhlas s nakladaním
s majetkom v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, teda konanie druhého z manželov,
ktorý nebol dlžníkom a ani ručiteľom (sťažovateľka 2), je potrebné považovať za spoločný
úkon dvoch bezpodielových spoluvlastníkov, ktorých nemožno od seba oddeliť, teda
spoločný úkon dvoch osôb vzájomne zdieľajúcich jeden osud právneho úkonu. Z týchto
dôvodov možno odporovať aj spoločnému úkonu dlžníka a jeho manželky (pôvodného
žalovaného 2 a sťažovateľky 2). Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 21 Cdo 2345/2000 z 27. novembra 2001 dohode o vyporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva manželov možno úspešne odporovať, ak bývalí manželia pri vyporiadaní
síce postupovali podľa § 150 Občianskeho zákonníka, ale konkrétne rozdelenie vecí či práv
a záväzkov bolo dlžníkom úmyselne volené tak, aby stav po vyporiadaní znemožnil alebo
celkom vylúčil uspokojenie pohľadávky veriteľa. Preto obchádzanie dohody fingovanými
právnymi úkonmi darovaním nehnuteľnosti manželmi sestre jedného z nich na účely
spätného prevodu len na jedného z manželov, a tým obchádzanie zákazu darovania majetku
v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov jednému z manželov treba považovať účinkami
za obdobné ako vypracovanie ukracujúcej dohody o vyporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva manželov. Podľa ďalšieho rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 21 Cdo 1290/2001 zo 7. mája 2002 odporovateľným je tiež právny úkon, ktorým vec
ušla z bezpodielového spoluvlastníctva dlžníka a jeho manžela, pričom skutočnosť, že
veriteľ nemá voči manželovi dlžníka vymáhateľnú pohľadávku, je sama osebe nerozhodná.
S poukazom na tieto právne závery bola vyriešená aj otázka pasívnej legitimácie na strane
žalovaných. Treba nesporne považovať za blízku osobu sestru jedného z manželov, v tomto
prípade sťažovateľku 1, ktorá je sestrou sťažovateľky 2 ako manželky pôvodného
žalovaného 2. Vzhľadom na blízkosť vzťahu manželov je nevyhnutné predpokladať
existenciu príbuzenského pomeru v priamom rade (súrodenec) jedného z manželov za
blízku osobu aj vo vzťahu k druhému z manželov, ktorý nie je príbuzným súrodenca jeho
manžela/ky. Blízkymi osobami sú ipso facto, t. j. nezávisle od akejkoľvek ďalšej
podmienky, manželia po dobu trvania manželstva, bez zreteľa na to, či žijú spoločne alebo
nie, resp. na prípadný rozvrat manželstva. Pre skúmanie blízkosti osôb, teda pre posúdenie,
či ujmu, ktorú by utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu, je
potrebné vychádzať z objektívnych hľadísk a hľadiska spoločenského, nie subjektívneho
názoru niektorej z osôb. Všeobecne do tejto druhej skupiny blízkych osôb možno zaradiť
napr. zošvagrené osoby, vzťah jedného manžela k príbuzným druhého manžela, vzťah
jedného z manželov k nevlastnému dieťaťu, pokiaľ s týmto dieťaťom žije v spoločnej
domácnosti, vzťah fyzickej osoby k dieťaťu, ktoré je mu zverené do výchovy, vzťah
budúceho osvojiteľa k maloletému dieťaťu, ktoré má v dočasnej starostlivosti, vzťah
pestúna k zverenému dieťaťu, vzťah medzi poručníkom a maloletým dieťaťom, vzťah druha
a družky atď. Súd preto posúdi najmä hľadisko spoločenskej morálky s prihliadnutím na
všetky dôležité okolnosti prípadu, či môže určitá osoba dôvodne pociťovať ujmu spôsobenú
inej osobe ako vlastnú ujmu. V danom prípade treba považovať za preukázané, že
sťažovateľka 1 by ujmu, ktorú utrpela sťažovateľka 2 ako jej sestra, ale aj pôvodný
žalovaný 2 (jej manžel), najmä v spojení so spoločným majetkom, objektívne pociťovala
ako vlastnú ujmu, pretože vzťah pôvodného žalovaného 2 a sťažovateľky 1 nemožno
posudzovať v súvislosti s nakladaním so spoločným majetkom ako vzťah oddelený
a odlišný od vzťahu sťažovateľky 1 a sťažovateľky 2. Pokiaľ sa namietala neexistencia
ukrátenia v dôsledku toho, že nemožno viesť exekúciu na vec, na ktorej viazne exekučné
záložné právo znamenajúce nemožnosť uspokojenia sa zo záložného práva, treba poukázať
na to, že ide o nepochopenie základných princípov Občianskeho zákonníka a Exekučného
poriadku. Je pravdou, že exekučné konanie na záloh možno viesť iba vtedy, ak oprávneným
je záložný veriteľ alebo ak záložný veriteľ s exekúciou súhlasí, avšak toto oprávnenie je
dané na ochranu záložného veriteľa, a nie dlžníka. Pokiaľ by aj bola exekúcia vedená na
vec, na ktorej viazne záložné právo, je len právom záložného veriteľa domáhať sa vylúčenia
veci z exekúcie. Dlžníkovi, ktorý má plniť a nemá žiadne oprávnenia zo záložného práva,
neprislúcha domáhať sa vylúčenia veci z exekúcie pre existenciu záložného práva inej
osoby.
20. Z rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 702/2015-236 z 28. januára 2016 vyplýva,
že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 14 C 136/2014-154 z 30. júna 2015
vo výroku, ktorým bola určená neúčinnosť zmluvy o prevode nehnuteľností uzavretej
24. októbra 2013 medzi pôvodným žalovaným 2 a sťažovateľkou 2 ako darcami
a sťažovateľkou 1 ako obdarovanou, a to vo vzťahu voči žalobcovi. V ostatnej časti bol
rozsudok okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Podľa
konštatovania krajského súdu okresný súd vyhovel návrhu žalobcu a určil neúčinnosť
zmluvy o prevode nehnuteľností uzavretej medzi pôvodným žalovaným 2 a sťažovateľkou 2
ako darcami a sťažovateľkou 1 ako obdarovanou z 24. októbra 2013, ako aj zmluvy medzi
sťažovateľkou 1 ako prevodcom a sťažovateľkou 2 ako nadobúdateľkou z 28. mája 2014
týkajúcej sa tých istých nehnuteľností. Rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 42a a § 42b
Občianskeho zákonníka a konštatoval, že zmluvou o prevode vlastníctva bytu uzatvorenou
24. októbra 2013 došlo k ukráteniu vymáhateľnej pohľadávky žalobcu ako veriteľa
prevodom medzi blízkymi osobami v lehote kratšej ako tri roky od podania návrhu
a rovnako následne ďalším prevodom medzi sťažovateľkou 1 a sťažovateľkou 2 z 28. mája
2014 tiež došlo k ukráteniu žalobcu ako veriteľa. Podľa názoru krajského súdu s námietkou
sťažovateliek týkajúcou sa postavenia pôvodného žalovaného 2 ako dlžníka sa okresný súd
správne vysporiadal, keď konštatoval, že pri aplikácii ustanovenia § 42a a nasl.
Občianskeho zákonníka má pôvodný žalovaný 2 postavenie dlžníka, keďže bol
právoplatným rozhodnutím zaviazaný uhradiť dlh ako ručiteľ spolu s dlžníkom.
Je nepochybné, že na základe tohto titulu môže veriteľ proti tejto osobe viesť nútený výkon
rozhodnutia. Okresný súd správne posúdil aj otázku blízkej osoby, lebo aj podľa názoru
krajského súdu je možné sestru manželky dlžníka, ktorá úkonom získala prospech
(nehnuteľnosť), považovať za osobu blízku, a to aj vzhľadom na vyjadrenie samotných
účastníkov týkajúce sa dôvodov prevodu. Odňatím možnosti účastníkovi konať pred súdom
je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi znemožní realizáciu jeho
procesných práv vyplývajúcich z OSP (napr. právo vyjadriť sa k rozhodujúcim
skutočnostiam, navrhnúť vykonanie dôkazov a pod.). Nie každé procesné pochybenie súdu
možno považovať za vadu, ktorá by mala za následok odňatie možnosti účastníkovi konať
pred súdom. Ako to vyplýva aj zo samotného odvolania sťažovateliek, síce vytýkajú
porušenie ustanovenia § 118 ods. 2 OSP, ale na druhej strane nenavrhujú vo veci doplniť
dokazovanie a ani neuvádzajú žiadne nové skutočnosti, ktoré nemohli v priebehu
prvostupňového konania uviesť, resp. ku ktorým sa nemohli vyjadriť. Za takéhoto stavu
potom nemožno konštatovať, že by došlo k porušeniu ich procesných práv, ktoré im
priznáva zákon. K pochybeniu zo strany okresného súdu došlo pri rozhodovaní
o neúčinnosti zmluvy z 28. mája 2014. Dôvody rozhodnutia v tejto časti sú nezrozumiteľné,
a tým nepreskúmateľné.
21. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 145/2016 z 28. februára 2017
vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateliek proti rozsudku krajského súdu
sp. zn. 9 Co 702/2015 z 28. januára 2016. Uznesenie najvyššieho súdu bolo právnemu
zástupcovi sťažovateliek podľa jeho dátumovej pečiatky doručené 6. apríla 2017, keď spis
bol z najvyššieho súdu vrátený na okresný súd podľa dátumovej pečiatky okresného súdu
3. apríla 2017. Podľa konštatovania najvyššieho súdu dovolanie bolo podané 13. apríla
2016, pričom sťažovateľky argumentovali ustanovením § 237 ods. 1 písm. f) OSP.
Poukázali na to, že okresný súd a krajský súd sa odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe
v hmotnoprávnej otázke posudzovania blízkej osoby podľa § 116 Občianskeho zákonníka,
ako i v otázke vylúčenia zálohu z exekúcie ex lege a neprípustnosti vedenia exekúcie na
záloh bez súhlasu záložného veriteľa. Tvrdili tiež, že pôvodný žalovaný 2 nikdy nebol
dlžníkom žalobcu, pretože prevzal na seba ručiteľský záväzok, pričom dlžníkmi alebo
ručiteľkami neboli ani sťažovateľky. Uviedli ďalej, že okresný súd nesplnil povinnosť
podľa § 118 ods. 2 OSP, keď vôbec neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia
účastníkov bolo možné považovať za zhodné a ktoré zostali sporné. Za iné procesné vady
považovali tú skutočnosť, že tak okresný súd, ako aj krajský súd opomenuli uviesť v záhlaví
svojich rozsudkov fond ako vedľajšieho účastníka konania. Podľa názoru najvyššieho súdu
vzhľadom na ustanovenie § 470 ods. 1 a ods. 2 prvú vetu CSP treba vychádzať z toho, že
Civilný sporový poriadok platí síce aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti (1. júla 2016), avšak právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Vzhľadom na to, že dovolanie
bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti OSP, najvyšší súd postupoval v zmysle
prechodného ustanovenia § 470 ods. 2 CSP a procesnú prípustnosť podaného dovolania
preto posudzoval podľa § 236, § 237 ods. 1 a § 238 OSP. Keďže dovolanie smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, prípustnosť dovolania prichádza do úvahy, len
ak by v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v ustanovení § 237 ods. 1 OSP.
Sťažovateľky procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a) až e) a g) OSP netvrdili
a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní najavo. Sťažovateľky namietali procesnú
vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) OSP, teda odňatie možnosti konať pred súdom,
ktorú spájali s viacerými nedostatkami v postupe okresného súdu a krajského súdu.
Na námietku, že okresný súd nevykonal navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že postup súdu,
ktorý nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť
pred súdom konať. Neopodstatnená je aj námietka týkajúca sa skutočnosti, že okresný súd
a krajský súd prípadne opomenuli uviesť v záhlaví rozsudkov fond ako vedľajšieho
účastníka. Ani táto skutočnosť nie je procesnou vadou zakladajúcou prípustnosť dovolania.
K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ktoré sa malo týkať splnenia
podmienok pre úspešné odporovanie právnemu úkonu, treba uviesť, že pristúpiť
k preskúmaniu tohto dovolacieho dôvodu by bolo možné len v procesne prípustnom
dovolaní, čo však nie je tento prípad. Nesprávne právne posúdenie veci nie je totiž
procesnou vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) OSP, lebo (ani prípadné) nesprávne
právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu jeho
procesného oprávnenia. Pokiaľ sťažovateľky namietajú nesplnenie povinnosti okresného
súdu postupovať v zmysle § 118 ods. 2 OSP, treba uviesť, že ani prípadné porušenie tohto
ustanovenia nespôsobuje existenciu vady v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Ak totiž súd
toto ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možné vylúčenie účastníka
konania z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie
tohto ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka konania napr. v práve
zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným
dôkazom, zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a pod. Existencia tejto vady sama
osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237
ods. 1 písm. f) OSP. Uvedené pochybenie by bolo možné hodnotiť len ako tzv. inú vadu
konania, ktorou možno dovolanie v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP odôvodniť, avšak
dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom
dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o čo však
v danom prípade nejde).
III.
22. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
23. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
24. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 14 C 136/2014
z 30. júna 2015, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku okresného súdu č. k. 14 C 136/2014-154 z 30. júna 2015 bolo
prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateliek mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je
zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že
sťažovateľky možnosť podania odvolania ako riadneho opravného prostriedku aj využili.
25. Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.
2 Cdo 145/2016 z 28. februára 2017, ako aj proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
9 Co 702/2015 z 28. januára 2016. Tieto časti sťažnosti treba považovať za zjavne
neopodstatnené.
26. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
27. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 145/2016 z 28. februára 2017
28. Podľa sťažovateliek odmietnutím dovolania bez vecného prieskumu došlo
k odňatiu ich možnosti konať pred súdom, pričom navyše dovolanie bolo prípustné nielen
pre odňatie možnosti konať pred súdom, ale aj pre nesprávne hmotnoprávne posúdenie
pojmu „blízka osoba“ podľa § 116 Občianskeho zákonníka, ako aj pre nesprávne
hmotnoprávne posúdenie otázky vylúčenia zálohu z exekúcie ex lege a neprípustnosti
vedenia exekúcie na záloh bez súhlasu záložného veriteľa. Prípustnosť dovolania z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci vyplýva z ustanovenia § 421 CSP, ktoré prichádzalo
do úvahy aplikovať pri správnom výklade intertemporálneho ustanovenia § 470 ods. 1 CSP.
K odňatiu možnosti konať pred súdom došlo podľa sťažovateliek aj v dôsledku toho, že
hoci fond bol vedľajším účastníkom konania na strane sťažovateliek ako žalovaných, nebol
uvedený v záhlaví rozhodnutí všeobecných súdov. Rovnako voči pôvodnému žalovanému 2
bolo konanie zastavené, čo však nič nemení na tom, že bol po určitý čas relevantne
účastníkom konania, a nebolo preto procesného dôvodu na to, aby sťažovateľka 2 bola
v konaní následne ďalej označovaná ako žalovaná 2.
29. Podľa názoru ústavného súdu treba považovať závery najvyššieho súdu, podľa
ktorých dovolanie bolo potrebné odmietnuť pre neprípustnosť, za dostatočne
zargumentované a presvedčivé.
Celkom jednoznačne sa ako najdôležitejšia javí námietka sťažovateliek, podľa ktorej
pri správnom výklade intertemporálneho ustanovenia § 470 ods. 1 CSP bolo dovolanie
prípustné nielen pre vady zmätočnosti, ale aj pre nesprávne právne posúdenie niektorých
hmotnoprávnych otázok, vo vzťahu voči ktorým sa mali všeobecné súdy odchýliť od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
Ústavný súd je v danej súvislosti presvedčený o správnosti zásadného stanoviska
najvyššieho súdu, podľa ktorého, vychádzajúc z ustanovenia § 470 ods. 1 a 2 CSP,
na konanie o dovolaní podanom pred 1. júlom 2016 sa síce použije od 1. júla 2016 CSP
(§ 470 ods. 1), avšak zároveň právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred 1. júlom
2016, zostávajú zachované (§ 470 ods. 2). Je len samozrejmé, že prípustnosť dovolania
podaného pred 1. júlom 2016 sa nemôže riadiť ustanoveniami § 420 a § 421 CSP, keďže
tieto ustanovenia (rovnako ako celý Civilný sporový poriadok) v čase podávania dovolania
ešte neboli účinné. Je vylúčené vyvodzovať prípustnosť dovolania z právnej úpravy, ktorá
síce v čase podania dovolania už existovala, resp. bola platná, avšak ešte nebola účinná.
Práve na tom je založené ustanovenie § 470 ods. 2 CSP. Inými slovami, to znamená, že na
jednej strane prípustnosť dovolania podaného pred 1. júlom 2016 sa riadi Občianskym
súdnym poriadkom, avšak samotné dovolacie konanie prebieha od 1. júla 2016 už podľa
Na základe uvedeného je nepochybné, že najvyšší súd sa nemohol zaoberať
namietaným nesprávnym právnym posúdením veci nižšími súdmi, keďže prípustnosť
dovolania vzhľadom na ustanovenie § 238 OSP z tohto dôvodu do úvahy neprichádzala.
Rovnako za správny treba považovať záver najvyššieho súdu, podľa ktorého
neuvedenie fondu ako vedľajšieho účastníka konania na strane sťažovateliek nemožno
považovať za procesnú vadu zakladajúcu prípustnosť dovolania. Navyše by takáto vada
predstavovala porušenie práv fondu, nie teda sťažovateliek. Za procesnú vadu zakladajúcu
prípustnosť dovolania nemožno považovať ani skutočnosť, že sťažovateľka 2 bola v konaní
označovaná ako žalovaná 2 potom, čo konanie voči pôvodnému žalovanému 2 bolo
zastavené. Predtým totiž bola sťažovateľka 2 označovaná ako žalovaná 3. Ide iba
o technickú otázku pri označovaní účastníka konania, ktorá nemá nijaký vplyv na jeho
procesné práva a povinnosti. Presvedčivý je aj názor najvyššieho súdu, podľa ktorého
nevykonanie všetkých účastníkom navrhovaných dôkazov nezakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Najvyšší súd tu vychádza zo svojej ustálenej dovolacej
praxe. Navyše treba dodať, že okresný súd vysvetlil, prečo nepovažoval výsluch pôvodného
žalovaného 2 za potrebný. Napokon niet dôvodu neakceptovať stanovisko, podľa ktorého
ani prípadné porušenie ustanovenia § 118 ods. 2 OSP neznamená vadu v zmysle
ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f) OSP, a to z dôvodov, na ktoré najvyšší súd poukazuje.
K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 702/2015 z 28. januára 2016
30. Sťažovateľky sú presvedčené, že okresný súd si zákon dotvoril značne
neštandardným spôsobom, pričom použil veľký počet rôznych judikátov, navyše cudzieho
štátu (Českej republiky). Používal dokonca prívlastky ako napr. fingovaná a fiktívna
zmluva, hoci význam týchto pojmov je úplne iný. Podľa sťažovateliek krajský súd tieto
odvolacie námietky opomenul a odvolanie posúdil značne arbitrárne, pričom rozsudok
nedostatočne odôvodnil. Najmarkantnejšou vadou nesprávnej aplikácie hmotného práva
okresným súdom a krajským súdom je podľa názoru sťažovateliek zmätočná aplikácia
pojmu „blízka osoba“ (v danom prípade bývalý švagor). V prípade švagrovstva bolo
potrebné, aby žalobca preukázal, že medzi pôvodným žalovaným 2 a sťažovateľkou 1
(bývalou švagrinou pôvodného žalovaného 2) bol reálne založený taký vzťah, že by ujmu,
ktorú utrpel niektorý z nich, druhý dôvodne pociťoval ako svoju vlastnú, pričom túto
zásadnú skutočnosť mal povinnosť dokazovať žalobca, ktorý však dôkazné bremeno
neuniesol. Podstatné je ďalej podľa sťažovateliek, že pôvodný žalovaný 2 nikdy nebol
dlžníkom žalobcu, keďže bol ručiteľom, čo vylučuje možnosť aplikácie ustanovenia § 42a
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nemohlo dôjsť ani k ukráteniu uspokojenia vymáhateľnej
pohľadávky veriteľa (žalobcu), lebo na prevádzanom byte viazlo záložné právo, v dôsledku
ktorého bol byt ex lege vylúčený z exekúcie. Nemožno viesť exekúciu na záloh bez súhlasu
záložného veriteľa, pričom fond žiaden súhlas s exekučným konaním na záloh nikdy
neudelil. Neobstojí tvrdenie okresného súdu a krajského súdu, podľa ktorého ustanovenia
§ 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka a § 61 ods. 2 Exekučného poriadku slúžia iba na
ochranu záložného veriteľa a záložný dlžník sa ich nemôže vôbec domáhať. Ide o kogentné
zákonné ustanovenia pôsobiace voči všetkým subjektom a slúžiace aj pre účely právnej
istoty záložného dlžníka, ktorý má zákonnú garanciu, že zo zálohu tvoriaceho jeho
vlastníctvo bude uspokojená práve pohľadávka záložného veriteľa, nie teda pohľadávka
iného veriteľa.
31. Ústavný súd je toho názoru, že na všetky uvedené argumenty sťažovateliek dal
okresný súd vo svojom podrobne zdôvodnenom rozsudku konkrétne a dostatočné odpovede.
Nemožno mu vytýkať (práve naopak, treba považovať za správne), že sa pritom opiera
o judikatúru vrátane judikatúry z Českej republiky, pričom právne názory z tejto judikatúry
prezentuje ako vlastné právne názory, keďže sa s citovanými judikatúrnymi závermi
stotožnil.
K námietkam sťažovateliek možno v podstate uviesť, že reagujú na argumentáciu
okresného súdu a krajského súdu vlastne iba tým, že opakujú právne názory, ktoré už
predtým vyslovili, a to v podstate bez toho, aby nad rámec všeobecného vyjadrenia
nesúhlasu (veľký počet rôznych judikátov, navyše z Českej republiky, používanie
prívlastkov fingovaná a fiktívna zmluva v odlišnom význame) konkrétnejšie vecne
polemizovali s argumentáciou všeobecných súdov. Na viacerých miestach namietajú, že
okresný súd a krajský súd sa odchýlili od judikatúry najvyššieho súdu (najmä v súvislosti
s otázkou posúdenia bývalého švagra ako osoby blízkej podľa § 116 Občianskeho
zákonníka), avšak žiadnu judikatúru v týchto súvislostiach neoznačujú. Naopak (ako už na
to bolo poukázané), okresnému súdu vyčítajú poukazovanie na veľký počet konkrétne
označených judikátov vrátane českých.
Za uvedeného stavu sa rozsudok krajského súdu nejaví ani ako arbitrárny, ale ani ako
zjavne neodôvodnený. Samotná skutočnosť, že sťažovateľky majú na vec odlišný názor,
nezakladá bez ďalšieho porušenie označených článkov ústavy a dohovoru.
32. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júla 2017