Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 463/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, a ,

, zastúpených advokátom JUDr. Martinom Olosom, Advokátska

kancelária, Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. z 30. júna

2015, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 28. januára 2016

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. februára

2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola elektronicky

6. júna 2017 a poštou 7. júna 2017 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka 1“) a (ďalej len „sťažovateľka 2“, spolu len

„sťažovateľky“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 30. júna 2015, rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 28. januára 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. februára 2017.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 30. júna 2015 bola určená neúčinnosť zmluvy o prevode vlastníctva bytu z 24. októbra

2013. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 28. januára 2016 bol rozsudok

okresného súdu vo výroku o určení neúčinnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu

z 24. októbra 2013 potvrdený a vo zvyšných výrokoch bol rozsudok okresného súdu

zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. februára 2017 doručeným 6. apríla 2017 bolo dovolanie sťažovateliek

odmietnuté ako procesne neprípustné, teda bez meritórneho prerokovania veci.

3. Podľa názoru sťažovateliek odmietnutie dovolania najvyšším súdom (bez vecného

prieskumu) bolo nesprávne a došlo ním k odňatiu ich možnosti konať pred súdom.

Dovolanie bolo pritom podľa sťažovateliek prípustné z viacerých dôvodov, nielen pre

odňatie možnosti konať pred súdom. Podľa presvedčenia sťažovateliek okresný súd

a krajský súd nesprávnym procesným postupom súčasne znemožnili, aby uskutočňovali

svoje procesné práva v takej miere, že tým došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý

proces. Sťažovateľky napokon namietajú, že okresný súd a krajský súd sa odklonili od

ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (čo zakladá prípustnosť dovolania), a to

najmä v hmotnoprávnej otázke posudzovania blízkej osoby podľa § 116 Občianskeho

zákonníka, ako aj v otázke vylúčenia zálohu z exekúcie ex lege a neprípustnosti vedenia

exekúcie na záloh bez súhlasu záložného veriteľa.

4. Sťažovateľky považujú za potrebné uviesť, že podľa ustanovenia § 470 ods. 1

(ďalej aj „“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon

aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. V prechodných

ustanoveniach pritom vôbec nie je určené, že doterajšie

dovolacie konania sa dokončia podľa doterajších predpisov, teda podľa Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), naopak, na všetky neukončené dovolacie konania sa od

1. júla 2016 plne vzťahuje . Najvyšší súd mal preto podľa

sťažovateliek podané dovolanie prerokovať výlučne podľa ustanovení Civilného sporového

poriadku (ktorý širšie upravuje dovolacie dôvody, ako aj prípustnosť dovolania), pričom

podľa mal posúdiť aj prípustnosť podaného dovolania

a dovolacie dôvody. Podľa totiž je dovolanie prípustné i proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu. Napriek tomu najvyšší súd prípustnosť

dovolania posúdil výlučne podľa t. č. neúčinného , hoci

o dovolaní rozhodoval už výlučne iba podľa účinného , čo je

podľa názoru sťažovateliek neprípustné a pri následnom odmietnutí dovolania má za

následok odňatie možnosti konať pred dovolacím súdom v neprospech sťažovateliek.

5. Pre úplnosť treba podľa sťažovateliek dodať, že Štátny fond rozvoja bývania

(ďalej len „fond“) bol pritom vedľajším účastníkom konania na strane sťažovateliek ako

žalovaných, čo však všeobecné súdy úplne opomenuli uviesť v záhlaví svojich rozhodnutí.

Takisto pôvodným žalovaným 2 bol (ďalej len „pôvodný žalovaný 2“), voči

ktorému bolo konanie zastavené, no napriek tomu bol po určitý čas relevantne účastníkom

konania. Podľa názoru sťažovateliek nebolo procesného dôvodu na to, aby sťažovateľka 2

bola v konaní následne ďalej označovaná ako žalovaná 2.

6. Sťažovateľky ďalej poukázali na to, že okresný súd si zákon dotvoril značne

neštandardným spôsobom, pričom použil veľký počet rôznych judikátov, navyše cudzieho

štátu (Českej republiky). Používal dokonca prívlastky ako napr. fingovaná a fiktívna

zmluva, hoci význam týchto pojmov je úplne iný. Krajský súd tieto skutočnosti a odvolacie

námietky sťažovateliek v danom smere opomenul a odvolanie posúdil značne arbitrárne,

pričom svoje rozhodnutie podľa sťažovateliek nedostatočne odôvodnil.

7. Podľa názoru sťažovateliek vari najmarkantnejšou vadou nesprávnej aplikácie

hmotného práva okresným súdom a krajským súdom je zmätočná aplikácia pojmu blízka

osoba. Tieto súdy za blízku osobu automaticky považujú švagra (v danom prípade ide

navyše o bývalého švagra). Okresný súd však podľa sťažovateliek celkom opomenul, že

podľa blízkou osobou automaticky nie je švagor, či bývalý

švagor (ako blízkou osobou nie sú ex lege ani iní príbuzní, napr. ujovia, tety, strýkovia,

svatovci, sesternice, bratranci, krstní rodičia atď.). Blízkou osobou zo zákona je totiž iba

manžel, súrodenec, potomok a predok v priamom rade. V prípade švagrovstva bolo preto

potrebné, aby žalobca relevantne preukázal, že medzi pôvodným žalovaným 2

a sťažovateľkou 1 (t. č. jeho bývalou švagrinou) bol reálne založený taký vzťah, že by ujmu,

ktorú utrpel niektorý z nich, druhý dôvodne pociťoval ako svoju vlastnú. Uvedenú zásadnú

skutočnosť mal pritom povinnosť dokazovať žalobca, ktorý však dôkazné bremeno podľa

sťažovateliek neuniesol. Zákonná prezumpcia úmyslu u sťažovateľky 1 preto neprichádzala

vôbec do úvahy a žalobca mal preukázať úmysel sťažovateľky 1 ako nadobúdateľky ukrátiť

žalobcu. Všeobecné súdy však podľa názoru sťažovateliek hypoteticky a bez akéhokoľvek

dôkazného základu automaticky uzavreli, že medzi pôvodným žalovaným 2

a sťažovateľkou 1 (bývalými švagrami) išlo o blízke osoby. Pritom existenciu blízkeho

vzťahu pri blízkych osobách podľa časti vety za čiarkou nie

je možné iba všeobecne predpokladať, prezumovať, spravdepodobňovať, ale je potrebné to

preukázať. Posúdenie tejto základnej hmotnoprávnej otázky všeobecnými súdmi treba

považovať za arbitrárne, keďže z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vôbec nevyplývajú

konkrétne dôvody posúdenia sťažovateľky 1 ako blízkej osoby. Pôvodný žalovaný 2 nikdy

neinformoval o svojich záväzkoch súvisiacich s podnikaním, ako aj o ručeniach, ktoré

prevzal. Sťažovateľky tvrdia, že nemali o týchto skutočnostiach žiadnu vedomosť.

9. Podľa sťažovateliek prevod bytu na sťažovateľku 1 bol vykonaný výlučne preto,

že medzi sťažovateľkou 2 a pôvodným žalovaným 2 nebolo zrušené bezpodielové

spoluvlastníctvo manželov, dlhodobo spolu nežili a rozvodové konanie trvalo neúnosne

dlho.

10. Sťažovateľky ďalej zdôrazňujú, že pôvodný žalovaný 2 (bývalý manžel

sťažovateľky 2) nikdy nebol dlžníkom žalobcu. Prevzal totiž na seba ručiteľský záväzok,

a to bez vedomia sťažovateľky 2 (v tom čase jeho manželky). Odporovať možno pritom

podľa iba právnemu úkonu, ktorý urobil dlžník, nie

teda ručiteľ, čo zreteľne vyplýva z tohto zákonného ustanovenia. Ručiteľ pritom nikdy nie

je dlžníkom, ale osobou odlišnou od osoby dlžníka. Sťažovateľky poukázali aj na to, že pri

ručení nejde o plnenie vlastného dlhu, ale o plnenie cudzieho záväzku. Ručenie je formou

zabezpečenia záväzku, pričom nejde o solidárny záväzok, ani o pristúpenie k záväzku, ale

ani o prevzatie dlhu. Je to výlučne zabezpečovací inštitút. Všeobecný súd taktiež podľa

sťažovateliek opomenul, že sťažovateľky neboli nikdy dlžníčkami, ale ani ručiteľkami

žalobcu, preto odporovateľnosť právneho úkonu u osoby sťažovateľky 2 a u osoby

sťažovateľky 1 vôbec neprichádza do úvahy, keďže odporovať možno iba úkonu dlžníka,

a nie tretej osoby. Len dlžník totiž môže ukrátiť nároky veriteľa. Ak iná osoba než dlžník

urobí úkon, ktorým by sa ukrátili práva veriteľa, nemá to za následok vznik

odporovateľnosti. Sťažovateľky zdôrazňujú, že nikdy neboli so žalobcom v žiadnom

právnom vzťahu. Na akékoľvek extenzívne či analogické rozširovanie možností

odporovania právneho úkonu na iné osoby pritom niet žiadnej zákonnej opory (okresný súd

u sťažovateľky 2 používa pojmy ako „spoločný účastník“, „osud zmluvy“, ktoré zákon

vôbec hmotnoprávne nepozná). Sťažovateľka 2 nebola dlžníčkou a ani ručiteľkou žalobcu,

preto právnemu úkonu, ktorý vykonala, nemožno odporovať.

11. Sťažovateľky, pokračujúc v argumentácii, vo svojej sťažnosti ďalej uvádzajú, že

dlžníkov právny úkon musí reálne ukracovať uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky

veriteľa. Predmetnou zmluvou však žalobca nemohol byť ukrátený, lebo na prevádzanom

byte viazlo záložné právo, čím bol byt ex lege vylúčený z exekúcie. Záložné právo

a hypotekárny úver pritom boli zriadené podstatne skôr ako vôbec vzniklo ručenie zo strany

pôvodne žalovaného 2. Možno podľa sťažovateliek konštatovať, že fond je prednostným

záložným veriteľom k zálohu – bytu, ktorý zabezpečuje pohľadávku fondu z hypotekárneho

úveru 1,34 mil. Sk s úrokmi poskytnutého v roku 2007 so splatnosťou počas 30 rokov

v mesačných splátkach do roku 2038. Podstatné pritom je, že žalobca voči účinkom

záložnej zmluvy v trojročnej prekluzívnej lehote nepodal odporovaciu žalobu, a preto toto

záložné právo je účinné i pre žalobcu.

12. Podľa názoru sťažovateliek podľa kogentnej právnej úpravy (§ 151h ods. 6

a Exekučného poriadku) nemožno viesť exekúciu na

záloh bez súhlasu záložného veriteľa, čoho sa žalobca aktívne v žalobe domáhal. Fond

pritom žiaden súhlas s exekučným konaním na záloh nikdy neudelil. Tvrdenie okresného

súdu a krajského súdu, podľa ktorého tieto zákonné ustanovenia slúžia iba na ochranu

záložného veriteľa a záložný dlžník sa ich nemôže vôbec domáhať, podľa sťažovateliek

neobstoja a nemajú žiadnu oporu v zákone. Ide totiž o kogentné zákonné ustanovenia

pôsobiace voči všetkým subjektom a slúžiace i pre účely právnej istoty záložného dlžníka,

ktorý má zákonnú garanciu, že zo zálohu tvoriaceho jeho vlastníctvo bude uspokojená práve

pohľadávka záložného veriteľa, nie teda pohľadávka iného veriteľa. Taktiež tvrdenie, že

fond sa môže v exekúcii domáhať vylúčenia bytu z exekúcie excindačnou žalobou, je podľa

názoru sťažovateliek plne zmätočné a je nepochopením obsahu záložného práva

a postavenia prednostného záložného veriteľa. Záložné právo ako vecné právo k cudzej veci

pôsobí erga omnes (voči všetkým) a byt ako záloh je z exekúcie vylúčený, t. j. nemožno

k nemu zriadiť ani potenciálne exekučné záložné právo a vykonávať akékoľvek úkony

v rámci exekučného konania. Okresný súd podľa sťažovateliek plne ignoroval konštantnú

judikatúru v danej veci, ktorú sťažovateľky doložili do spisu.

13. Podľa názoru sťažovateliek došlo aj k odňatiu možnosti konať pred súdom

a k porušeniu zásady rovnosti zbraní a spravodlivého procesu zo strany okresného súdu

a krajského súdu.

14. Okresný súd podľa tvrdenia sťažovateliek nevykonal ani jeden z dôkazov

navrhnutých sťažovateľkami. Nepripojil spisy okresného súdu sp. zn.

a sp. zn. (rozvodové konanie). Nevyžiadal správu od fondu a nevykonal

výsluch pôvodného žalovaného 2, hoci to sťažovateľky navrhli. Vykonanie týchto dôkazov

bolo pritom podľa tvrdenia sťažovateliek plne dôvodné, keďže vzhľadom na tvrdenie

žalobcu a procesnú obranu sťažovateliek by sa napríklad pôvodný žalovaný 2 vyjadril

k tomu, aké mal vzťahy so sťažovateľkami v čase podpisu zmluvy, o čom mali

sťažovateľky vedomosť v tomto čase, ako aj k tomu, z akého dôvodu bola zmluva uzavretá.

Z nepripojených spisov by sa dala zistiť chronológia a celkový vývin vzťahov medzi

sťažovateľkou 2 a pôvodným žalovaným 2, čo má priamy dosah na posúdenie toho, či

sťažovateľka 2 je blízkou osobou pôvodného žalovaného 2 a či vôbec mohla mať úmysel

ukrátiť veriteľa, o ktorom ani nevedela. Podľa sťažovateliek je pravdou, že súd rozhoduje

autonómne o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Súčasne však treba pripomenúť,

že v občianskom súdnom konaní súd dbá na to, aby sa skutkový stav veci zistil čo

najúplnejšie a účastníci konania mali súčasne reálnu možnosť dať vykonať dôkazy

podporujúce alebo preukazujúce ich tvrdenia a obranu. Súd v civilnom procese podľa

názoru sťažovateliek nikdy nemôže tzv. selektovať dôkazy a iracionálnym alebo

jednostranným odmietaním dôkazov utvárať (manipulovať, uprednostňovať) jednu verziu

tak, ako to urobil okresný súd. Odmietnutie vykonania dôkazu je možné iba v prípade, že

ide o preukazovanie irelevantnej skutočnosti alebo skutočnosti, ktorá je už nepochybne

preukázaná, resp. je nesporná. V danom prípade podľa presvedčenia sťažovateliek došlo

k odmietnutiu vykonať dostupné dôkazy.

15. Sťažovateľky poukazujú aj na to, že z odôvodnenia rozsudku okresného súdu

zreteľne vyplýva, že okresný súd o základných a rozhodných skutočnostiach vyslovil čisto

všeobecné hypotetické závery a úvahy typu: „je možné predpokladať“. Pritom v súdnom

konaní sa nepredpokladá nejaká skutočnosť, ale túto je potrebné dokázať základnými

dostupnými dôkazmi. Je preto zrejmé, že predmetné dôkazy na základe návrhu

sťažovateliek mali byť vykonané. Ich nevykonanie je súčasne hrubým porušením zásady

rovnosti zbraní a znemožnením práva účastníka podporiť svoje tvrdenia dôkazmi.

16. Podľa názoru sťažovateliek okresný súd si ani na jednom z vykonaných

pojednávaní nesplnil povinnosti v zmysle , lebo vôbec neuviedol, ktoré

právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, resp. ktoré

zostali sporné. Iba na záver prvého pojednávania pred výsluchom sťažovateliek oznámil, že

sú splnené formálne predpoklady pre odporovateľnosť právneho úkonu, čím de facto už

prejudikoval svoje rozhodnutie. K otázke preukázania zhody, resp. spornosti skutkových

okolností sa vôbec nevyjadril (napr. k skutkovému posúdeniu blízkej osoby

u sťažovateľky 1). Sťažovateľky namietajú, že samosudca dokonca sám aktívne vyhlásil, že

došlo k spáchaniu trestného činu „ukracovania veriteľa“ (správne poškodzovania veriteľa),

hoci v tejto veci nikdy nebolo podané trestné oznámenie a nikto nebol ani len stíhaný, nie to

ešte právoplatne odsúdený, čo je v právnom štáte závažným porušením prezumpcie neviny.

17. Sťažovateľky napokon poukázali na to, že predmetná povinnosť súdu podľa

ustanovenia bola špeciálne zavedená novelou a je zakotvením práva

účastníka na zabezpečenie predvídateľnosti rozhodovania súdu v civilnom sporovom

konaní, keďže súd môže hodnotiť dôkazy inak, ako ich vníma sám účastník, a umožňuje mu

tak efektívne reagovať na oznámené posúdenie skutkových tvrdení súdom produkovaním

ďalších dôkazov. Táto procesná vada má napokon v tomto prípade priamy súvis a odraz

v svojvoľných skutkových záveroch okresného súdu. Okresný súd takto odňal

sťažovateľkám možnosť konať pred súdom.

18. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľky požadujú, aby ústavný súd o ich

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa 1/ (...) a sťažovateľa 2/

(...) na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1

a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

v Žiline sp. zn. zo dňa 30.06.2015, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo dňa 28.01.2016 a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 28.02.2017 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 30.06.2015,

rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 28.01.2016 a uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28.02.2017 sa zrušuje a vec sa vracia

Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Okresný súd v Žiline, Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú

povinní uhradiť spoločne a nerozdielne sťažovateľovi 1/ (...)

a sťažovateľovi 2/ (...) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu trovy konania.“

II.

19. Z rozsudku okresného súdu č. k. -154 z 30. júna 2015 vyplýva, že

ním bolo určené, že zmluva o prevode vlastníctva bytu z 24. októbra 2013, ako aj zmluva

o prevode vlastníctva bytu z 28. mája 2014 sú voči žalobcovi neúčinné. Podľa konštatovania

okresného súdu bolo potrebné zamietnuť návrh na výsluch pôvodného žalovaného 2 na

preukázanie, či skôr popretie blízkeho vzťahu so sťažovateľkou 1, pretože s poukazom na

objektívne hľadiská by subjektívne tvrdenia nič nemohli na posúdení tejto otázky zmeniť,

najmä pre záujem pôvodného žalovaného 2 na tom, aby úkon, ktorým ukrátil žalobcu, nebol

odporovateľným právnym úkonom. Podľa názoru okresného súdu odporovať možno len

úkonom dlžníka. Veriteľ je za podmienok uvedených v ustanovení § 42a Občianskeho

zákonníka oprávnený odporovať nielen právnym úkonom dlžníka, ale aj právnym úkonom

ručiteľa a ďalších osôb, ktoré sú z dôvodu akcesorickej a subsidiárnej povinnosti zákonom,

resp. zmluvou zaviazané (najmä z titulu zabezpečenia záväzkov) uspokojiť pohľadávku

veriteľa. Toto ustanovenie nemožno interpretovať reštriktívne, ale je nevyhnutné vychádzať

z jeho významu a účelu, ktorým je ochrana veriteľa pred úmyselným marením uspokojenia

jeho pohľadávky. Ak by možnosť veriteľa odporovať ukracujúcim úkonom bola zúžená

výlučne na právne úkony hlavného dlžníka, bol by tým flagrantne popretý základný princíp

a zmysel odporovateľnosti právnych úkonov, pričom by obdobne zaviazané osoby (dlžník,

ručiteľ) mali contra lege kvalitatívne rôzne právne postavenie, čo je neprípustné.

Odporovateľnosť nie je obmedzená len na úkony dlžníka, ale aj iných osôb

zodpovedajúcich za záväzok dlžníka, teda subsidiárne a akcesoricky zodpovedných osôb na

základe ručenia, ale aj osôb, ktoré pristúpili k záväzku, prevzali záväzok a pod. Preto ak

právoplatným rozsudkom bolo uložené spoločnosti SKELET – SK, s. r. o., pôvodnému

žalovanému 2 a zaplatiť žalobcovi sumu 75 150,12 € s úrokom

z omeškania s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia

povinnosť plniť ostatných žalovaných, je jasne deklarované, že povinnosť plniť má aj

pôvodný žalovaný 2. Zároveň, pokiaľ sa nakladalo so spoločným majetkom, teda majetkom

patriacim do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vždy úkon jedného z manželov

predpokladá aj spoločnú činnosť druhého z manželov, minimálne súhlas s nakladaním

s majetkom v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, teda konanie druhého z manželov,

ktorý nebol dlžníkom a ani ručiteľom (sťažovateľka 2), je potrebné považovať za spoločný

úkon dvoch bezpodielových spoluvlastníkov, ktorých nemožno od seba oddeliť, teda

spoločný úkon dvoch osôb vzájomne zdieľajúcich jeden osud právneho úkonu. Z týchto

dôvodov možno odporovať aj spoločnému úkonu dlžníka a jeho manželky (pôvodného

žalovaného 2 a sťažovateľky 2). Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky

sp. zn. z 27. novembra 2001 dohode o vyporiadaní bezpodielového

spoluvlastníctva manželov možno úspešne odporovať, ak bývalí manželia pri vyporiadaní

síce postupovali podľa , ale konkrétne rozdelenie vecí či práv

a záväzkov bolo dlžníkom úmyselne volené tak, aby stav po vyporiadaní znemožnil alebo

celkom vylúčil uspokojenie pohľadávky veriteľa. Preto obchádzanie dohody fingovanými

právnymi úkonmi darovaním nehnuteľnosti manželmi sestre jedného z nich na účely

spätného prevodu len na jedného z manželov, a tým obchádzanie zákazu darovania majetku

v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov jednému z manželov treba považovať účinkami

za obdobné ako vypracovanie ukracujúcej dohody o vyporiadaní bezpodielového

spoluvlastníctva manželov. Podľa ďalšieho rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky

sp. zn. zo 7. mája 2002 odporovateľným je tiež právny úkon, ktorým vec

ušla z bezpodielového spoluvlastníctva dlžníka a jeho manžela, pričom skutočnosť, že

veriteľ nemá voči manželovi dlžníka vymáhateľnú pohľadávku, je sama osebe nerozhodná.

S poukazom na tieto právne závery bola vyriešená aj otázka pasívnej legitimácie na strane

žalovaných. Treba nesporne považovať za blízku osobu sestru jedného z manželov, v tomto

prípade sťažovateľku 1, ktorá je sestrou sťažovateľky 2 ako manželky pôvodného

žalovaného 2. Vzhľadom na blízkosť vzťahu manželov je nevyhnutné predpokladať

existenciu príbuzenského pomeru v priamom rade (súrodenec) jedného z manželov za

blízku osobu aj vo vzťahu k druhému z manželov, ktorý nie je príbuzným súrodenca jeho

manžela/ky. Blízkymi osobami sú ipso facto, t. j. nezávisle od akejkoľvek ďalšej

podmienky, manželia po dobu trvania manželstva, bez zreteľa na to, či žijú spoločne alebo

nie, resp. na prípadný rozvrat manželstva. Pre skúmanie blízkosti osôb, teda pre posúdenie,

či ujmu, ktorú by utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu, je

potrebné vychádzať z objektívnych hľadísk a hľadiska spoločenského, nie subjektívneho

názoru niektorej z osôb. Všeobecne do tejto druhej skupiny blízkych osôb možno zaradiť

napr. zošvagrené osoby, vzťah jedného manžela k príbuzným druhého manžela, vzťah

jedného z manželov k nevlastnému dieťaťu, pokiaľ s týmto dieťaťom žije v spoločnej

domácnosti, vzťah fyzickej osoby k dieťaťu, ktoré je mu zverené do výchovy, vzťah

budúceho osvojiteľa k maloletému dieťaťu, ktoré má v dočasnej starostlivosti, vzťah

pestúna k zverenému dieťaťu, vzťah medzi poručníkom a maloletým dieťaťom, vzťah druha

a družky atď. Súd preto posúdi najmä hľadisko spoločenskej morálky s prihliadnutím na

všetky dôležité okolnosti prípadu, či môže určitá osoba dôvodne pociťovať ujmu spôsobenú

inej osobe ako vlastnú ujmu. V danom prípade treba považovať za preukázané, že

sťažovateľka 1 by ujmu, ktorú utrpela sťažovateľka 2 ako jej sestra, ale aj pôvodný

žalovaný 2 (jej manžel), najmä v spojení so spoločným majetkom, objektívne pociťovala

ako vlastnú ujmu, pretože vzťah pôvodného žalovaného 2 a sťažovateľky 1 nemožno

posudzovať v súvislosti s nakladaním so spoločným majetkom ako vzťah oddelený

a odlišný od vzťahu sťažovateľky 1 a sťažovateľky 2. Pokiaľ sa namietala neexistencia

ukrátenia v dôsledku toho, že nemožno viesť exekúciu na vec, na ktorej viazne exekučné

záložné právo znamenajúce nemožnosť uspokojenia sa zo záložného práva, treba poukázať

na to, že ide o nepochopenie základných princípov a Exekučného

poriadku. Je pravdou, že exekučné konanie na záloh možno viesť iba vtedy, ak oprávneným

je záložný veriteľ alebo ak záložný veriteľ s exekúciou súhlasí, avšak toto oprávnenie je

dané na ochranu záložného veriteľa, a nie dlžníka. Pokiaľ by aj bola exekúcia vedená na

vec, na ktorej viazne záložné právo, je len právom záložného veriteľa domáhať sa vylúčenia

veci z exekúcie. Dlžníkovi, ktorý má plniť a nemá žiadne oprávnenia zo záložného práva,

neprislúcha domáhať sa vylúčenia veci z exekúcie pre existenciu záložného práva inej

osoby.

20. Z rozsudku krajského súdu č. k. -236 z 28. januára 2016 vyplýva,

že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -154 z 30. júna 2015

vo výroku, ktorým bola určená neúčinnosť zmluvy o prevode nehnuteľností uzavretej

24. októbra 2013 medzi pôvodným žalovaným 2 a sťažovateľkou 2 ako darcami

a sťažovateľkou 1 ako obdarovanou, a to vo vzťahu voči žalobcovi. V ostatnej časti bol

rozsudok okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Podľa

konštatovania krajského súdu okresný súd vyhovel návrhu žalobcu a určil neúčinnosť

zmluvy o prevode nehnuteľností uzavretej medzi pôvodným žalovaným 2 a sťažovateľkou 2

ako darcami a sťažovateľkou 1 ako obdarovanou z 24. októbra 2013, ako aj zmluvy medzi

sťažovateľkou 1 ako prevodcom a sťažovateľkou 2 ako nadobúdateľkou z 28. mája 2014

týkajúcej sa tých istých nehnuteľností. Rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 42a a § 42b

a konštatoval, že zmluvou o prevode vlastníctva bytu uzatvorenou

24. októbra 2013 došlo k ukráteniu vymáhateľnej pohľadávky žalobcu ako veriteľa

prevodom medzi blízkymi osobami v lehote kratšej ako tri roky od podania návrhu

a rovnako následne ďalším prevodom medzi sťažovateľkou 1 a sťažovateľkou 2 z 28. mája

2014 tiež došlo k ukráteniu žalobcu ako veriteľa. Podľa názoru krajského súdu s námietkou

sťažovateliek týkajúcou sa postavenia pôvodného žalovaného 2 ako dlžníka sa okresný súd

správne vysporiadal, keď konštatoval, že pri aplikácii ustanovenia § 42a a nasl.

má pôvodný žalovaný 2 postavenie dlžníka, keďže bol

právoplatným rozhodnutím zaviazaný uhradiť dlh ako ručiteľ spolu s dlžníkom.

Je nepochybné, že na základe tohto titulu môže veriteľ proti tejto osobe viesť nútený výkon

rozhodnutia. Okresný súd správne posúdil aj otázku blízkej osoby, lebo aj podľa názoru

krajského súdu je možné sestru manželky dlžníka, ktorá úkonom získala prospech

(nehnuteľnosť), považovať za osobu blízku, a to aj vzhľadom na vyjadrenie samotných

účastníkov týkajúce sa dôvodov prevodu. Odňatím možnosti účastníkovi konať pred súdom

je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi znemožní realizáciu jeho

procesných práv vyplývajúcich z (napr. právo vyjadriť sa k rozhodujúcim

skutočnostiam, navrhnúť vykonanie dôkazov a pod.). Nie každé procesné pochybenie súdu

možno považovať za vadu, ktorá by mala za následok odňatie možnosti účastníkovi konať

pred súdom. Ako to vyplýva aj zo samotného odvolania sťažovateliek, síce vytýkajú

porušenie ustanovenia , ale na druhej strane nenavrhujú vo veci doplniť

dokazovanie a ani neuvádzajú žiadne nové skutočnosti, ktoré nemohli v priebehu

prvostupňového konania uviesť, resp. ku ktorým sa nemohli vyjadriť. Za takéhoto stavu

potom nemožno konštatovať, že by došlo k porušeniu ich procesných práv, ktoré im

priznáva zákon. K pochybeniu zo strany okresného súdu došlo pri rozhodovaní

o neúčinnosti zmluvy z 28. mája 2014. Dôvody rozhodnutia v tejto časti sú nezrozumiteľné,

a tým nepreskúmateľné.

21. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 28. februára 2017

vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateliek proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 28. januára 2016. Uznesenie najvyššieho súdu bolo právnemu

zástupcovi sťažovateliek podľa jeho dátumovej pečiatky doručené 6. apríla 2017, keď spis

bol z najvyššieho súdu vrátený na okresný súd podľa dátumovej pečiatky okresného súdu

3. apríla 2017. Podľa konštatovania najvyššieho súdu dovolanie bolo podané 13. apríla

2016, pričom sťažovateľky argumentovali ustanovením .

Poukázali na to, že okresný súd a krajský súd sa odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe

v hmotnoprávnej otázke posudzovania blízkej osoby podľa ,

ako i v otázke vylúčenia zálohu z exekúcie ex lege a neprípustnosti vedenia exekúcie na

záloh bez súhlasu záložného veriteľa. Tvrdili tiež, že pôvodný žalovaný 2 nikdy nebol

dlžníkom žalobcu, pretože prevzal na seba ručiteľský záväzok, pričom dlžníkmi alebo

ručiteľkami neboli ani sťažovateľky. Uviedli ďalej, že okresný súd nesplnil povinnosť

podľa , keď vôbec neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia

účastníkov bolo možné považovať za zhodné a ktoré zostali sporné. Za iné procesné vady

považovali tú skutočnosť, že tak okresný súd, ako aj krajský súd opomenuli uviesť v záhlaví

svojich rozsudkov fond ako vedľajšieho účastníka konania. Podľa názoru najvyššieho súdu

vzhľadom na ustanovenie a prvú vetu treba vychádzať z toho, že

platí síce aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho

účinnosti (1. júla 2016), avšak právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Vzhľadom na to, že dovolanie

bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti , najvyšší súd postupoval v zmysle

prechodného ustanovenia a procesnú prípustnosť podaného dovolania

preto posudzoval podľa , a . Keďže dovolanie smeruje proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, prípustnosť dovolania prichádza do úvahy, len

ak by v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v ustanovení .

Sťažovateľky procesné vady konania v zmysle až e) a netvrdili

a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní najavo. Sťažovateľky namietali procesnú

vadu konania v zmysle , teda odňatie možnosti konať pred súdom,

ktorú spájali s viacerými nedostatkami v postupe okresného súdu a krajského súdu.

Na námietku, že okresný súd nevykonal navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že postup súdu,

ktorý nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania

podľa , lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť

pred súdom konať. Neopodstatnená je aj námietka týkajúca sa skutočnosti, že okresný súd

a krajský súd prípadne opomenuli uviesť v záhlaví rozsudkov fond ako vedľajšieho

účastníka. Ani táto skutočnosť nie je procesnou vadou zakladajúcou prípustnosť dovolania.

K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ktoré sa malo týkať splnenia

podmienok pre úspešné odporovanie právnemu úkonu, treba uviesť, že pristúpiť

k preskúmaniu tohto dovolacieho dôvodu by bolo možné len v procesne prípustnom

dovolaní, čo však nie je tento prípad. Nesprávne právne posúdenie veci nie je totiž

procesnou vadou konania v zmysle , lebo (ani prípadné) nesprávne

právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu jeho

procesného oprávnenia. Pokiaľ sťažovateľky namietajú nesplnenie povinnosti okresného

súdu postupovať v zmysle , treba uviesť, že ani prípadné porušenie tohto

ustanovenia nespôsobuje existenciu vady v zmysle . Ak totiž súd

toto ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možné vylúčenie účastníka

konania z jeho procesných práv, ktoré mu priznáva. Porušenie

tohto ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka konania napr. v práve

zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným

dôkazom, zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a pod. Existencia tejto vady sama

osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237

ods. 1 písm. f) . Uvedené pochybenie by bolo možné hodnotiť len ako tzv. inú vadu

konania, ktorou možno dovolanie v zmysle odôvodniť, avšak

dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom

dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o čo však

v danom prípade nejde).

III.

22. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

23. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

24. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1

a dohovoru smeruje proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 30. júna 2015, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. -154 z 30. júna 2015 bolo

prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateliek mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je

zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že

sťažovateľky možnosť podania odvolania ako riadneho opravného prostriedku aj využili.

25. Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie

a dohovoru smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. februára 2017, ako aj proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 28. januára 2016. Tieto časti sťažnosti treba považovať za zjavne

neopodstatnené.

26. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (, , ).

27. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

K namietanému porušeniu a dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. februára 2017

28. Podľa sťažovateliek odmietnutím dovolania bez vecného prieskumu došlo

k odňatiu ich možnosti konať pred súdom, pričom navyše dovolanie bolo prípustné nielen

pre odňatie možnosti konať pred súdom, ale aj pre nesprávne hmotnoprávne posúdenie

pojmu „blízka osoba“ podľa , ako aj pre nesprávne

hmotnoprávne posúdenie otázky vylúčenia zálohu z exekúcie ex lege a neprípustnosti

vedenia exekúcie na záloh bez súhlasu záložného veriteľa. Prípustnosť dovolania z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia veci vyplýva z ustanovenia , ktoré prichádzalo

do úvahy aplikovať pri správnom výklade intertemporálneho ustanovenia .

K odňatiu možnosti konať pred súdom došlo podľa sťažovateliek aj v dôsledku toho, že

hoci fond bol vedľajším účastníkom konania na strane sťažovateliek ako žalovaných, nebol

uvedený v záhlaví rozhodnutí všeobecných súdov. Rovnako voči pôvodnému žalovanému 2

bolo konanie zastavené, čo však nič nemení na tom, že bol po určitý čas relevantne

účastníkom konania, a nebolo preto procesného dôvodu na to, aby sťažovateľka 2 bola

v konaní následne ďalej označovaná ako žalovaná 2.

29. Podľa názoru ústavného súdu treba považovať závery najvyššieho súdu, podľa

ktorých dovolanie bolo potrebné odmietnuť pre neprípustnosť, za dostatočne

zargumentované a presvedčivé.

Celkom jednoznačne sa ako najdôležitejšia javí námietka sťažovateliek, podľa ktorej

pri správnom výklade intertemporálneho ustanovenia bolo dovolanie

prípustné nielen pre vady zmätočnosti, ale aj pre nesprávne právne posúdenie niektorých

hmotnoprávnych otázok, vo vzťahu voči ktorým sa mali všeobecné súdy odchýliť od

ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

Ústavný súd je v danej súvislosti presvedčený o správnosti zásadného stanoviska

najvyššieho súdu, podľa ktorého, vychádzajúc z ustanovenia a ,

na konanie o dovolaní podanom pred 1. júlom 2016 sa síce použije od 1. júla 2016

(§ 470 ods. 1), avšak zároveň právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred 1. júlom

2016, zostávajú zachované (§ 470 ods. 2). Je len samozrejmé, že prípustnosť dovolania

podaného pred 1. júlom 2016 sa nemôže riadiť ustanoveniami a , keďže

tieto ustanovenia (rovnako ako celý ) v čase podávania dovolania

ešte neboli účinné. Je vylúčené vyvodzovať prípustnosť dovolania z právnej úpravy, ktorá

síce v čase podania dovolania už existovala, resp. bola platná, avšak ešte nebola účinná.

Práve na tom je založené ustanovenie . Inými slovami, to znamená, že na

jednej strane prípustnosť dovolania podaného pred 1. júlom 2016 sa riadi Občianskym

súdnym poriadkom, avšak samotné dovolacie konanie prebieha od 1. júla 2016 už podľa

.

Na základe uvedeného je nepochybné, že najvyšší súd sa nemohol zaoberať

namietaným nesprávnym právnym posúdením veci nižšími súdmi, keďže prípustnosť

dovolania vzhľadom na ustanovenie z tohto dôvodu do úvahy neprichádzala.

Rovnako za správny treba považovať záver najvyššieho súdu, podľa ktorého

neuvedenie fondu ako vedľajšieho účastníka konania na strane sťažovateliek nemožno

považovať za procesnú vadu zakladajúcu prípustnosť dovolania. Navyše by takáto vada

predstavovala porušenie práv fondu, nie teda sťažovateliek. Za procesnú vadu zakladajúcu

prípustnosť dovolania nemožno považovať ani skutočnosť, že sťažovateľka 2 bola v konaní

označovaná ako žalovaná 2 potom, čo konanie voči pôvodnému žalovanému 2 bolo

zastavené. Predtým totiž bola sťažovateľka 2 označovaná ako žalovaná 3. Ide iba

o technickú otázku pri označovaní účastníka konania, ktorá nemá nijaký vplyv na jeho

procesné práva a povinnosti. Presvedčivý je aj názor najvyššieho súdu, podľa ktorého

nevykonanie všetkých účastníkom navrhovaných dôkazov nezakladá prípustnosť dovolania

podľa . Najvyšší súd tu vychádza zo svojej ustálenej dovolacej

praxe. Navyše treba dodať, že okresný súd vysvetlil, prečo nepovažoval výsluch pôvodného

žalovaného 2 za potrebný. Napokon niet dôvodu neakceptovať stanovisko, podľa ktorého

ani prípadné porušenie ustanovenia neznamená vadu v zmysle

ustanovenia , a to z dôvodov, na ktoré najvyšší súd poukazuje.

K namietanému porušeniu a dohovoru

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 28. januára 2016

30. Sťažovateľky sú presvedčené, že okresný súd si zákon dotvoril značne

neštandardným spôsobom, pričom použil veľký počet rôznych judikátov, navyše cudzieho

štátu (Českej republiky). Používal dokonca prívlastky ako napr. fingovaná a fiktívna

zmluva, hoci význam týchto pojmov je úplne iný. Podľa sťažovateliek krajský súd tieto

odvolacie námietky opomenul a odvolanie posúdil značne arbitrárne, pričom rozsudok

nedostatočne odôvodnil. Najmarkantnejšou vadou nesprávnej aplikácie hmotného práva

okresným súdom a krajským súdom je podľa názoru sťažovateliek zmätočná aplikácia

pojmu „blízka osoba“ (v danom prípade bývalý švagor). V prípade švagrovstva bolo

potrebné, aby žalobca preukázal, že medzi pôvodným žalovaným 2 a sťažovateľkou 1

(bývalou švagrinou pôvodného žalovaného 2) bol reálne založený taký vzťah, že by ujmu,

ktorú utrpel niektorý z nich, druhý dôvodne pociťoval ako svoju vlastnú, pričom túto

zásadnú skutočnosť mal povinnosť dokazovať žalobca, ktorý však dôkazné bremeno

neuniesol. Podstatné je ďalej podľa sťažovateliek, že pôvodný žalovaný 2 nikdy nebol

dlžníkom žalobcu, keďže bol ručiteľom, čo vylučuje možnosť aplikácie ustanovenia § 42a

ods. 1 . Nemohlo dôjsť ani k ukráteniu uspokojenia vymáhateľnej

pohľadávky veriteľa (žalobcu), lebo na prevádzanom byte viazlo záložné právo, v dôsledku

ktorého bol byt ex lege vylúčený z exekúcie. Nemožno viesť exekúciu na záloh bez súhlasu

záložného veriteľa, pričom fond žiaden súhlas s exekučným konaním na záloh nikdy

neudelil. Neobstojí tvrdenie okresného súdu a krajského súdu, podľa ktorého ustanovenia

a Exekučného poriadku slúžia iba na

ochranu záložného veriteľa a záložný dlžník sa ich nemôže vôbec domáhať. Ide o kogentné

zákonné ustanovenia pôsobiace voči všetkým subjektom a slúžiace aj pre účely právnej

istoty záložného dlžníka, ktorý má zákonnú garanciu, že zo zálohu tvoriaceho jeho

vlastníctvo bude uspokojená práve pohľadávka záložného veriteľa, nie teda pohľadávka

iného veriteľa.

31. Ústavný súd je toho názoru, že na všetky uvedené argumenty sťažovateliek dal

okresný súd vo svojom podrobne zdôvodnenom rozsudku konkrétne a dostatočné odpovede.

Nemožno mu vytýkať (práve naopak, treba považovať za správne), že sa pritom opiera

o judikatúru vrátane judikatúry z Českej republiky, pričom právne názory z tejto judikatúry

prezentuje ako vlastné právne názory, keďže sa s citovanými judikatúrnymi závermi

stotožnil.

K námietkam sťažovateliek možno v podstate uviesť, že reagujú na argumentáciu

okresného súdu a krajského súdu vlastne iba tým, že opakujú právne názory, ktoré už

predtým vyslovili, a to v podstate bez toho, aby nad rámec všeobecného vyjadrenia

nesúhlasu (veľký počet rôznych judikátov, navyše z Českej republiky, používanie

prívlastkov fingovaná a fiktívna zmluva v odlišnom význame) konkrétnejšie vecne

polemizovali s argumentáciou všeobecných súdov. Na viacerých miestach namietajú, že

okresný súd a krajský súd sa odchýlili od judikatúry najvyššieho súdu (najmä v súvislosti

s otázkou posúdenia bývalého švagra ako osoby blízkej podľa § 116 Občianskeho

zákonníka), avšak žiadnu judikatúru v týchto súvislostiach neoznačujú. Naopak (ako už na

to bolo poukázané), okresnému súdu vyčítajú poukazovanie na veľký počet konkrétne

označených judikátov vrátane českých.

Za uvedeného stavu sa rozsudok krajského súdu nejaví ani ako arbitrárny, ale ani ako

zjavne neodôvodnený. Samotná skutočnosť, že sťažovateľky majú na vec odlišný názor,

nezakladá bez ďalšieho porušenie označených článkov a dohovoru.

32. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júla 2017