Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 493/2017
PDF · 330.02 KB
No categories available
II. ÚS 493/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. augusta 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátkou
Mgr. PhDr. Zuzanou Tománkovou Mikovou, PhD., MPH, Šancová 110, Bratislava, ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd verejnou ochrankyňou práv prednesením mimoriadnej správy
verejného ochrancu práv o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušovaniu
základných práv a slobôd detí postupom orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej
kurately 9. februára 2017 v Národnej rade Slovenskej republiky, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2017
doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka), zastúpenej advokátkou Mgr. PhDr. Zuzanou
Tománkovou Mikovou, PhD., MPH, ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 19 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie
čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
prednesením mimoriadnej správy verejného ochrancu práv o skutočnostiach nasvedčujúcich
závažnému porušovaniu základných práv a slobôd detí postupom orgánov sociálnoprávnej
ochrany detí a sociálnej kurately 9. februára 2017 (ďalej aj „správa“) v Národnej rade
Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“). Dňa 14. apríla 2017 bolo ústavnému súdu
doručené jej doplnenie, ktorým sťažovateľka v zásade zopakovala a čiastočne doplnila
použitú argumentáciu v sťažnosti a upravila petit rozhodnutia.
Sťažovateľka pomerne obšírne charakterizuje skutkový stav v zásade takto:
«1... Verejná ochrankyňa práv Jana Dubovcová vypracovala dokument: Mimoriadna
správa verejného ochrancu práv o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušovaniu
základných práv a slobôd detí postupom orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej
kurately. Dňa 09. 02. 2017 verejná ochrankyňa práv Jana Dubovcová túto správu
predniesla v Národnej rade Slovenskej republiky.
2. Správa podľa svojho názvu implikuje, že verejná ochrankyňa práv sa zamerala
na postup verejných orgánov − orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a kurately, avšak
z obsahu vyplýva, že v podstatnej časti správy sa kriticky vyjadruje k sťažovateľovi −
ktoré je akreditovaným subjektom
na vykonávanie výchovných opatrení nariadených súdom deťom, ktoré užívajú návykové
látky...
3. Ďalej sa verejná ochrankyňa práv vyjadruje k odborným otázkam v tom, že tvrdí:
„že niektoré z detí, ktoré boli do umiestnené, rozhodnutím súdu, žiaľ neboli
predtým diagnostikované ako závislé, a už vôbec neprešli potrebnou detoxikádou.“
Detoxikácia sa vykonáva v závislosti od celkového psychického a fyzického stavu
ambulantne alebo v ústavnej starostlivosti lôžkového zariadenia. Každé dieťa umiestňované
do je evidované bezprostredne po príjme
v psychiatrickej ambulancii... V prípadoch, keď pred nástupom stav dieťaťa vyžaduje
detoxifikáciu na lôžku, tak prichádza do resocializačného zariadenia až po absolvovaní
hospitalizácie. Celkový pomer hospitalizácií ku ambulantnej detoxifikácii je v prípade
klientov vyjadrený približne pomerom 60:40. Považujeme za potrebné
zdôrazniť, že samotný fakt, že dieťa neprešlo lôžkovým zariadením nie je automaticky
porušením jeho detských práv z dôvodu, že nebolo indikované na resocializačný pobyt
a takto paušalizovať je nesprávne.
4. Verejná ochrankyňa práv kladie otázku: „... ako vlastne funguje systém
sociálnoprávnej ochrany v praxi našich inštitúcií. Koho ochraňuje?“ Následne popisuje
proces (str. 8 správy), ako v „preskúmavaných prípadoch“ prebehlo umiestnenie detí
do resocializačného zariadenia Tento proces však opisuje nepravdivo
a výrazne zľahčuje tak vážnosť životnej situácie, do ktorej sa dieťa dostalo, ako aj zľahčuje,
priam vulgarizuje proces, akým sa o dieťati rozhoduje pred umiestnením
do resocializačného strediska (ďalej len „RS“). Čo je najzávažnejšie v jej popise tohto
procesu je skutočnosť, že opomína na tomto mieste uviesť najzávažnejšiu skutočnosť –
a to, že o umiestnení dieťaťa rozhodoval súd... Ani v jednom prípade sa nestalo, že ak bolo
rozhodnuté o umiestnení dieťaťa do predbežným opatrením, následným
rozhodnutím vo veci by súd nenariadil pokračovanie výchovného opatrenia. Každé dieťa,
ktoré bolo umiestnené do (aj plnoletá fyzická osoba), malo potvrdenú
indikáciu na takýto pobyt špecialistom.
5. Verejná ochrankyňa práv (str. 8 správy) cituje síce hlavného odborníka
pre medicínu drogových závislostí, avšak ako zdroj neuvádza odbornú literatúru,
ale Denník N, ktorý je jasne politicky profilovaným komunikačným médiom. Parafrázovanie
hlavného odborníka na mieste, kde verejná ochrankyňa práv opisuje procesy vzťahujúce sa
výlučne na spôsobom: Aj z odborného stanoviska
vyplýva, že ak do resocializačných zariadení budú umiestňované deti, ktoré tam vôbec
nepatria, môže im byť týmto postupom veľmi ublížené a môže im to spôsobiť vážne
zdravotné následky.“ implikuje, že postupmi samotného mohli byť
spôsobené negatívne následky na zdraví. Toto je však klamlivá interpretácia.
6. Verejná ochrankyňa práv tvrdí, že v prípade rozhodovania súdu
predbežným/neodkladným opatrením o umiestnení dieťaťa do RS ak je ohrozený jeho život,
„má súd možnosť umiestniť dieťa do nemocnice, v ktorej prejde detoxikádou a riadnou
diagnostikou.“ Toto tvrdenie sa nezakladá na pravde... ak má dieťa poruchu správania
spojenú s užívaním návykových látok a je mu súdom nariadený pobyt v resocializačnom
stredisku, tak v prípade je dieťa VŽDY! v ambulantnej psychiatrickej
starostlivosti a je mu poskytovaná adekvátna liečba súbežne s pobytom v chránenom
prostredí. Ak sa počas pobytu v RS prejaví latentné psychiatrické ochorenie, toto je odborný
personál (sociálni pracovníci, psychológovia, pedagógovia) schopný pozorovať
na prejavoch správania a cestou ambulantného psychiatra sa takémuto dieťaťu zabezpečuje
prijatie do lôžkového zariadenia za účelom diferenciálnej diagnostiky. Verejná ochrankyňa
práv rieši vo svojej správe otázky, na ktoré treba odborné znalosti, ktorými ona
nedisponuje. Poznamenávame zároveň, že ak aj je dieťa pred nástupom do RS
hospitalizované, takáto hospitalizácia trvá spravidla priemerne 3-4 dni! Dieťa je
prepustené a do RS prichádza v stave, kedy nezriedka orientačná skúška ešte stále
preukazuje prítomnosť návykových látok...
7. Verejná ochrankyňa práv na str. 11 svojej správy − rozoberá porušenie práva
dieťaťa na vypočutie jeho názoru, zaručeného čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa.
Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že samotná verejná ochrankyňa práv pristupuje
k hájeniu práv dieťaťa diskriminačné. A to s poukazom na skutočnosť, že v čase tvorby
správy a v čase jej zverejnenia bolo verejne známou skutočnosťou, že orgány
sociálnoprávnej ochrany deti a sociálnej kurately podali na základe pokynu Ústredia práce,
sociálnych vecí a rodiny návrhy na neodkladné opatrenia na premiestnenie deti z R
do iných zariadení a to výlučne na základe medializovaných negatívnych
informácií. Toto sa dialo bez akéhokoľvek vypočutia názoru dieťaťa, ba dokonca dieťa ani
nemalo vedomosť o tom, že sa koná o jeho premiestnení do iného RS. Výsledkom bolo
masívne odmietnutie premiestnenia deťmi a následné zrušujúce rozhodnutia súdov
v odvolacích konaniach. Poukazovanie na nevypočutie názoru dieťaťa vo fáze
umiestňovania do RS a ignorovanie nevypočutia názoru dieťaťa pri ktoromkoľvek ďalšom
úkone, ktorým sa rozhoduje o jeho ďalšom živote je pokrytecké a nemožno mu priznať
skutočný záujem o hájenie práv dieťaťa zo strany verejnej ochrankyne práv.
8. Podávanie správ súdu z priebehu resocializačného procesu je zákonnou
povinnosťou strediska. Ako môže byť povinnosť uložená zákonom nazvaná „otázkou
vyvolávajúcou pochybnosti o nestrannosti a objektivite?“ (str. 11 správy). Diagnostikovanie
pacientov v nemocnici lekármi možno nazvať neobjektívnym preto, lebo lekári sú
v nemocnici zamestnaní? Diagnostika a liečba nepodliehajú kontradiktórnosti, ale sa riadia
postupmi lege artis a v tomto prípade by verejná ochrankyňa práv mala rozlišovať medzi
právnou stránkou veci a odbornou stránkou veci. V tomto kontexte nie je možné ani
abstraktne konštatovať, že navrhovaná dĺžka pobytu je neprimeraná. Adekvátnosť
odporúčaní možno hodnotiť iba v konkrétnostiach prípadu a nie všeobecnou konštatáciou.
9. Podobne by bolo možné vecne argumentovať v podstate na každú nepravdivú
konštatáciu, ktorá sa v správe verejnej ochrankyne práv nachádza...
10. Sťažovateľka považuje za obzvlášť závažnú skutočnosť fakt, že verejná
ochrankyňa práv si nikdy nevyžiadala žiadne podklady z Nikdy stredisko
nenavštívila, neviedla rozhovor so žiadnym zo zamestnancov ani so žiadnym z aktuálnych
klientov alebo jeho zákonným zástupcom. Sťažovateľka sa dozvedela o skutočnosti,
že mimoriadna správa verejnej ochrankyne práv, ktorá v podstatnom rozsahu prináša
nepravdivé a difamačné tvrdenia, bude prednesená v pléne Národnej rady Slovenskej
republiky z MÉDIÍ. Sťažovateľke preto nie je známe, z akých „podkladov“ na ktoré sa
vo svojej správe odvoláva, túto zostavovala. Za účelom objektivizácie týchto skutočností
Sťažovateľka požiadala verejnú ochranky ňu práv o zaslanie informácií − podkladov
k mimoriadnej správe v zmysle ust. zák. č. 211/2000 Z. z. (viď príloha č. 2 a 3 podania).
Až do dňa podania tejto sťažnosti nebolo žiadosti vyhovené, čo je postup v rozpore
so zákonom.
11. Sťažovateľka považuje postup verejnej ochrankyne práv za vysoko neobjektívny
o. i. v tom, že ak bolo zámerom verejnej ochrankyne práv poukazovať na nedostatky
v systéme práce orgánov verejnej moci, bolo by samozrejmé, aby podrobila prieskume ich
postupy vo vzťahu ku všetkým resocializačným strediskám, alebo aspoň k reprezentatívnej
väčšine. Verejná ochrankyňa práv sa však zamerala iba na jedno stredisko − a to stredisko
ktorého meno aj v správe opakovane uvádza. Je teda evidentné,
že primárnym zámerom verejnej ochrankyne práv nebolo poukázať na zlyhania systému
vo fungovaní orgánov verejnej moci, ale na domnelé protiprávne konanie konkrétneho
subjektu súkromného práva − a to aj s uvedením návodu na odňatie
akreditácie umožňujúcej vy konávať starostlivosť o osoby závislé od návykových látok.»
Na tomto základe sťažovateľka tvrdí, že «konaním verejnej ochrankyne práv došlo
k porušeniu jej základného práva garantovaného čl. 19 ods. 1 a ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, podľa ktorého každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrej povesti a na ochranu mena, každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
Sťažovateľka má za to, že verejná ochrankyňa práva svojim konaním viacnásobne
prekročila svoju právomoc definovanú ustanoveniami zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom
ochrancovi práv. Konala nad rámec svojich oprávnení, nakoľko jej preskúmavacia
právomoc je osobitným zákonom vymedzená výlučne na preskúmavanie činnosti orgánov
verejnej moci a nie na preskúmavanie činnosti subjektov súkromného práva.
Sťažovateľka má za to, že verejná ochrankyňa práv zároveň konala protiprávne,
ak „vypočúvala“ osoby, ktoré trpia duševnou poruchou (poruchy správania spojené
s užívaním návykových látok a osoby závislé od návykových látok) a osoby, ktoré netrpia
duševnou poruchou a tieto nie sú osobami, ktoré sú zaistené v miestach, kde sa vykonáva
väzba, trest odňatia slobody, disciplinárne tresty vojakov, ochranné liečenie, ochranná
výchova, ústavné liečenie alebo ústavná výchova a v celách policajného zaistenia.
K takýmto osobám nepatria klienti (aktuálni ani bývalí) resocializačného strediska, nakoľko
resocializačné stredisko nie je miestom, kde sa obmedzuje osobná sloboda osôb akýmkoľvek
spôsobom, nakoľko výchovné opatrenia nariadené maloletým klientom sú opatrenia, ktoré
sú nariaďované v civilnom a nie trestnom konaní. Ich cieľom teda nie je dieťa trestať,
ale pomôcť mu.
Porušovateľ práv, ako vyplýva priamo z textu prednesenej Správy, konal v rozpore
so zákonnou úpravou, ktorá mu ukladá (§ 15 ods. 1 písm. c) zákona č. 564/2001 Z. z.)
nezaoberať sa podnetom, ktorý rieši iný orgán verejnej moci − v tomto prípade prokuratúra
a pod., pričom nie je možné prezumovať, že by pri vlastnej činnosti nemal dostatočnú
vedomosť o tom, že sťažovateľke vytýkané konanie je riešené orgánmi prokuratúry najmenej
od septembra 2016.
Sťažovateľka zakladá názor o porušení svojich práv aj na definícií Slovenskej
republiky ako právneho štátu, v ktorom nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon
neukladá − per analogiam ho nemožno nútiť ani k tomu, aby strpel niečo, čo zo zákona
povinný strpieť nie je.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ nemá postavenie orgánu verejnej správy ani orgánu
činného v trestnom konaní (príp. zariadenia vykonávajúceho detenciu alebo výkon väzby
či trestu odňatia slobody), nie je verejný ochranca práv vo vzťahu k sťažovateľovi vybavený
kompetenciou kontrolovať a vyhodnocovať jeho činnosť, naviac v rozpore s ustanoveniami
§ 15 ods. 1 písm. b), písm. c), písm. d) zákona č. 564/2001 o verejnom ochrancovi práv.
Môže tak urobiť len sprostredkovane − prostredníctvom kontroly činností orgánov verejnej
moci. Tým sa konanie ombudsmana vo veci, ktorej sa sťažnosť dotýka, aj v priamom
rozpore s § 6 tohto zákona, ktorý v ods. 1 vymedzuje v sľube ombudsmana aj pozitívny
záväzok dodržiavať Ústavu SR, ústavné zákony, zákony a medzinárodné zmluvy a vykonávať
ochranu základných práv a slobôd v súlade s princípmi demokratického a právneho štátu.
Porovnateľne sú tieto zásady zakotvené v Listine základných práv a slobôd, ktorý bol
inkorporovaný do slovenského právneho poriadku s právnou silou ústavného zákona
(23/1991 Zb.)...».
Sťažovateľka zastáva názor, že právomoc ústavného vo veci sťažnosti je daná čl. 127
ústavy, ale aj čl. 152 ods. 4 v spojení s čl. 124 ústavy. Domnieva sa tiež, že «právomoc
Ústavného súdu je daná okrem čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky skutočnosťou, ktorá
je založená osobitným postavením verejného ochrancu práv v právnom systéme
demokratickej krajiny, ktorý je založený na trojdelení moci a vyvažovaní ich pôsobenia
vzájomným systémom bŕzd a protiváh. Pozícia verejného ochrancu práv je definovaná
v zmysle ust. čl. 151a Ústavy Slovenskej republiky ako pozícia „nezávislého orgánu
Slovenskej republiky“», ako aj to, že „v tomto prípade je existentná subsidiárna právomoc
Ústavného súdu Slovenskej republiky, nakoľko pozícia verejného ochrancu práv nie je
založená zákonom, preto na riešenie otázky, či konaním verejného ochrancu práv boli alebo
neboli porušené základné práva a slobody právnickej osoby nie je príslušný všeobecný
(správny) súd Slovenskej republiky. Pozícia verejného ochrancu práv je založená ústavou
a preto na rozhodovanie je v tomto prípade príslušný Ústavný súd Slovenskej republiky.
Ďalším dôležitým kritériom pre posúdenie sťažnosti je i skutočnosť, že lustrovaním
rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva. Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a iných medzinárodných prameňov práva,
sťažovateľka nedospela k žiadnym výsledkom, na ktoré by mohla poukázať pri dovolávaní
sa opravného prostriedku voči inému aktu verejného ochrancu práv, za ktorý považuje
Mimoriadnu správu verejného ochrancu práv o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému
porušovaniu základných práv a slobôd detí postupom orgánov sociálnoprávnej ochrany detí
a sociálnej kurately. Má za to, že konanie verejného ochrancu práv v tomto konkrétnom
prípade je také bezprecedentné, že ho nemožno zdôvodňovať žiadnym predošlým postupom
súdneho orgánu. O to ťažšia s javí dôkazná pozícia sťažovateľky. Avšak má za to, že v tomto
konkrétno m prípade bolo konanie verejnej ochrankyne práv tak fatálne podrobené
čiastkovým a nebojíme sa tvrdiť ani že politicky motivovaným cieľom, že verejná
ochrankyňa práv miesto toho, aby bola subjektom, ktorý má výnimočné a výsostné
postavenie na mediovanie konfliktov pri strete práv na túto svoju pozíciu nielenže
rezignovala, ale naopak, svojim konaní porušila základné právo a slobodu − právo
na ochranu dobrého mena právnickej osoby, právo na ochranu pred nedôvodným
zhromažďovaním informácií, jej právo postupovať vo vzťahu k nej len na základe zákona
a v jeho rámcoch, a to bez práva sťažovateľky domôcť sa nápravy porušenia svojich práv.
Na tomto mieste sa sťažovateľka dovoláva pozitívneho vyvodenia právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky s poukazom na čl. 152 ods. 4 a čl. 124 Ústavy
Slovenskej republiky, nakoľko má za to, že aj pri neexistencii podobného porušenia, ktoré
by zakladalo rozhodnutie súdneho orgánu, nemôže Ústavný súd rezignovať na ochranu
ústavností z dôvodu nedostatku svojej právomoci. Konania vo veci tohto podania
sa sťažovateľka domáha taktiež s poukazom na ust. § 53 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.
zákon o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcovo ústavnom súde.
Porušenie základného práva − práva na ochranu dobrého mena právnickej osoby je
v tomto prípade osobitne poľutovania hodné, pretože sťažovateľka je právnickou osobou,
ktorá pôsobí v neziskovom sektore sedemnásť rokov, doposiaľ s nedopustila žiadneho
správneho ani iného deliktu, denne poskytuje starostlivosť cieľovej skupine s ťažkou
patológiou a voči ktorej sa vedie doposiaľ nebývalá mediálna kampaň. Sťažovateľka má za
to, že v tomto prípade sa verejný ochranca práv mal zdržať zaujatého konania bez
relevantných objektivizovaných skutočností preukazujúcich mediálne tvrdenia. Ani po viac
ako sedem mesačnom vyšetrovaní orgánmi činnými v trestnom konaní sa žiadne z tvrdení
zinscenovaných niektorými politikmi nepotvrdili, doposiaľ žiadnej osobe nebolo vznesené
obvinenie.
Intenzita porušenia práva na ochranu dobrého mena sťažovateľky je zásahom
verejnej ochrankyne práv mimoriadne vysoká...
Zásah bol vykonaný na pôde zákonodarného zboru krajiny so širokou mediálnou
publicitou...
Označený zásah vo svojom následku nabúrava dôveru tak minulých, ako aj
súčasných klientov, ktorým počas svojej existencie nezisková organizácia poskytovala svoju
starostlivosť, ako aj ich rodinných príslušníkov...“.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Verejná ochrankyňa práv prednesením Mimoriadnej správy verejného ochrancu
práv o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušovaniu základných práv a slobôd
detí postupom orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately v Národnej rade
Slovenskej republiky
porušila
základné právo sťažovateľky zaručenej jej čl. 19 ods. 1, ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky.
Základné právo sťažovateľky zaručené jej v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
základné právo sťažovateľky vyplývajúce z čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky
zakazuje pokračovať
verejnej ochrankyni práv v porušovaní základného práva sťažovateľky.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 30 000,- eur ktoré je verejná ochrankyňa práv povinná vyplatiť
sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke náhradu trov právneho
zastúpenia v konaní o ústavnej sťažnosti vo výške 313,22 EUR, ktoré je porušiteľ práv
povinný vyplatiť advokátke Mgr. PhDr. Zuzane Tománkovej Mikovej, PhD., MPH,
na č. účtu vedeného v Tatra banka, a. s., do jedného mesiaca
po právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním postupom, rozhodnutím alebo iným
zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd
nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom, rozhodnutím alebo iným
zásahom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa čl. 2 ods. 1 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 2 ods. 2 listiny štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach
ustanovených zákonom, a to spôsobom ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.
Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Podľa čl. 19 ods. 3 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
Podľa čl. 151a ods. 1 ústavy verejný ochranca práv je nezávislý orgán Slovenskej
republiky, ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom chráni základné práva
a slobody fyzických osôb a právnických osôb v konaní pred orgánmi verejnej správy
a ďalšími orgánmi verejnej moci, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore
s právnym poriadkom. V zákonom ustanovených prípadoch sa verejný ochranca práv môže
podieľať na uplatnení zodpovednosti osôb pôsobiacich v orgánoch verejnej moci, ak tieto
osoby porušili základné právo alebo slobodu fyzických osôb a právnických osôb. Všetky
orgány verejnej moci poskytnú verejnému ochrancovi práv potrebnú súčinnosť.
Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom ochrancovi práv“) verejný ochranca
práv predkladá národnej rade každý rok v prvom štvrťroku správu o činnosti, v ktorej
uvedie svoje poznatky o dodržiavaní základných práv a slobôd fyzických osôb
a právnických osôb orgánmi verejnej správy a jeho návrhy a odporúčania na nápravu
zistených nedostatkov.
Podľa § 23 ods. 2 zákona o verejnom ochrancovi práv verejný ochranca práv zverejní
správu o činnosti podľa odseku 1 prostredníctvom internetu a dá k dispozícii na zverejnenie
do periodickej tlače a prípadne aj prostredníctvom ostatných informačných prostriedkov.
Podľa § 23 ods. 3 zákona o verejnom ochrancovi práv verejný ochranca práv
informuje o svojej činnosti a jej výsledkoch prostredníctvom internetu a ostatných
informačných prostriedkov.
Podľa § 24 zákona o verejnom ochrancovi práv ak verejný ochranca práv zistí
skutočnosti nasvedčujúce, že porušenie základného práva alebo slobody je závažné alebo sa
týka väčšieho počtu osôb, môže predložiť národnej rade mimoriadnu správu. Súčasťou
mimoriadnej správy môže byť aj návrh, aby bola prerokovaná na najbližšej schôdzi
národnej rady.
Podľa § 25 zákona o verejnom ochrancovi práv verejný ochranca práv pri výkone
svojej pôsobnosti spolupracuje s príslušnými orgánmi verejnej správy a prokuratúry.
Verejný ochranca práv môže spolupracovať aj s inými subjektmi pôsobiacimi v oblasti
ochrany práv a slobôd.
Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy zaväzuje všetky orgány verejnej moci.
Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť
vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným právam a slobodám
fyzických osôb a právnických osôb, rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1
prvá veta ústavy).
Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci sa vzťahuje aj na verejného ochrancu
práv, t. j. predpokladá sa, že orgán verejnej moci koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu
predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne poukazuje na objektivitu takého
postupu orgánu verejnej moci (mutatis mutandis II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len
objektívnym postupom sa vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom
uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek
objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného garantované
zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne
aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).
Tieto východiská je povinný dodržiavať verejný ochranca práv. Úlohou ústavného
súdu bolo preto posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá
je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.
III.
Verejná ochrankyňa práv podľa § 24 zákona o verejnom ochrancovi predložila
v januári 2017 národnej rade mimoriadnu správu o skutočnostiach nasvedčujúcich
závažnému porušovaniu základných práv a slobôd detí postupom orgánov sociálnoprávnej
ochrany detí a sociálnej kurately neziskovej organizácie týkajúcej sa aj resocializačného
strediska zistených prieskumom Kancelárie verejného ochrancu práv
o dodržiavaní základných práv a slobôd detí okrem reedukácie aj v ďalších oblastiach
sociálnoprávnej ochrany detí. Jeho účelom bolo najmä získanie poznatkov o tom, či v nich
systém sociálnoprávnej ochrany detí v súčasnom nastavení a pravidlách fungovania dokáže
deťom plnohodnotne zabezpečiť ochranu a dodržiavanie ich práv zaručených v Dohovore
o právach dieťaťa a či v rámci svojho systémového nastavenia a fungovania predstavuje
aj garanciu ústavného práva dieťaťa na osobitnú ochranu.
Verejná ochrankyňa práv zhrnula získané zistenia takto:
«I. Podobne ako aj v prípade , aj v prípade detského domova
prieskum odhalil nedostatky v kontrole tohto zariadenia, a to najmä s ohľadom na jej
nezávislosť.
Nedostatok nezávislej kontroly vyplýva zo skutočnosti, že ak v detskom domove
vykonáva kontrolu ústredie, toto opätovne kontroluje iba samo seba, pretože je to v prvom
rade ústredie, ktoré podľa internej normy č. rozhoduje o tom, do ktorého
detského domova bude dieťa umiestnené. Je teda veľmi nepravdepodobné, že ústredie by pri
kontrole dospelo k záveru, že dieťa umiestnilo do nevhodného zariadenia, a tým de facto
skonštatovalo, že to bolo v prvom rade ústredie, ktoré pochybilo pri jeho určení.
Podľa § 73 ods. 1 písm. c) zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej
kuratele má ústredie kompetenciu detský domov kontrolovať. Avšak, pri výkone kontroly
sa ústredie riadi iba zákonom č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších
predpisov, ktorý neobsahuje žiaden bližší postup, ktorým by sa kontrola mala riadiť.
Ústredie zároveň nedisponuje žiadnymi záväznými štandardami, na základe ktorých
by pracovníci ústredia mohli objektívne a komplexne skontrolovať, či v zariadeniach,
v ktorých sa vykonávajú opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately
nedochádza k porušovania základných práv a slobôd detí. Kontrola preto prebieha podobne
ako aj v prípade resocializačných zariadení − iba kontrolou listinných dôkazov, t. j. spisov
detí, a kontrolou materiálnych podmienok v zariadení.
Kontrola zo strany MPSVR je aj v tomto prípade temer neexistujúca, lebo ak MPSVR
nevidí splnenie podmienok na obligatórne zrušenie akreditácie ani v prípade ,
je zrejmé, že nebude uvažovať o zrušení akreditácie „iba“ pri porušení zákona.
V čl. 25 Dohovoru o právach dieťaťa pritom štáty výslovne uznávajú právo dieťaťa,
ktoré zverili príslušné orgány do starostlivosti, ochrany alebo na liečenie telesného alebo
duševného zdravia náhradnému zariadeniu, na pravidelné hodnotenie zaobchádzania
s dieťaťom a všetkých ďalších okolností spojených s jeho umiestnením a v čl. 3 ods. 3
Dohovoru o právach dieťaťa sa štáty zaväzujú že zabezpečia, aby inštitúcie, služby
a zariadenia zodpovedné za starostlivosť a ochranu detí zodpovedali normám stanoveným
kompetentnými úradmi, zvlášť po stránke bezpečnosti a ochrany zdravia, počtu
a kvalifikácie personálu, ako aj kompetentného dozoru.
Z opísaného systému sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately je však
zrejmé, že neposkytuje žiadny rozumný argument, na ktorom by bolo možné postaviť záver,
že je v najlepšom záujme dieťaťa.
Okrem iných, vyplynuli z prieskumov aj tieto zistenia:
1) Súdy, až na malé výnimky, neumožňujú dieťaťu byť priamo vypočuté v každom
konaní, ktoré sa ho týka.
2) Súdy takmer vôbec nevykonávajú osobnú kontrolu v zariadeniach, do ktorých deti
umiestňujú.
3) Zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele tým, že umožňuje
kumuláciu funkcií na strane zriaďovateľa detského domova, riaditeľa detského domova
a profesionálneho rodiča, otvára priestor na obchádzanie zmyslu a účelu tohto zákona, čo
v kombinácii s nekompetentnou kontrolou oslabuje sociálnoprávnu ochranu práv detí.
4) Pri určovaní zariadenia, do ktorého má byť dieťa umiestnené, je skôr
zohľadňovaný záujem zariadenia, než najlepší záujem dieťaťa.
5) Kontrolné orgány nevykonávajú riadne svoje kontrolné právomoci.
6) Kontrolné orgány nemajú k vypracované žiadne záväzné štandardy, na základe
ktorých by vedeli akým spôsobom a čo je potrebné v zariadeniach kontrolovať.
II.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, odporúčam národnej rade prijať nasledujúce
opatrenia:
A. zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele upraviť tak, aby
do resocializačného strediska mohli byť umiestnené deti až po riadnej diagnostike
a detoxikácii, a to aj v tom prípade, ak o umiestnení rozhoduje súd na základe
neodkladného opatrenia alebo výchovného opatrenia,
B. zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele upraviť tak, aby sa
zvýšil počet povinných návštev v zariadeniach na výkon opatrení sociálnoprávnej ochrany
detí a sociálnej kurately a aby aspoň dve z týchto návštev boli povinne neohlásené,
C. zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele upraviť tak,
aby neumožňoval kumuláciu funkcií na strane zriaďovateľa detského domova, jeho riaditeľa
a profesionálneho rodiča,
D. znížiť počet detí na jedného profesionálneho rodiča, resp. profesionálnu rodinu
stanovený vyhláškou,
E. zabezpečiť alternatívu k ústavnej starostlivosti, tak aby ústavná starostlivosť bola
opatrením ultima ratio,
F. zabezpečiť, aby v konaní, v rámci ktorého sa rozhoduje o umiestnení dieťaťa
do zariadenia na výkon opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, bol
názor dieťaťa vždy zohľadnený, a aby nutnosť a účelnosť umiestnenia dieťaťa do zariadenia
na výkon opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately bola vždy preskúmaná
a potvrdená nezávislým odborníkom z oblasti detskej psychiatrie,
G. zabezpečiť, aby úrady práce boli dostatočne vybavené po personálnej, odbornej
aj po materiálnej stránke tak, aby sociálni kurátori mohli vykonávať svoju prácu
v najlepšom záujme dieťaťa,
H. zabezpečiť, aby resocializačné strediská pracovali pod dohľadom odborného
garanta, ktorého odborné usmernenie k spôsobu činnosti, spôsobu výkonu opatrení, metódy,
techniky a postupu bude pre resocializačné stredisko záväzné,
I. sprísniť požiadavky na počet, kvalifikáciu a vhodnosť odborného personálu
v detských domovoch a v resocializačných strediskách, vhodnosť profesionálnych rodičov
a zabezpečiť pre nich systematické odborné vzdelávanie a pomoc pri výkone povolania,
J. vypracovať záväzné štandardy, ktoré budú jasne, zrozumiteľne a detailne určovať,
akým spôsobom sa vykonáva kontrola v zariadeniach na výkon opatrení sociálnoprávnej
ochrany detí a sociálnej kurately,
K. zabezpečiť vypracovanie záväzných štandardov pre prácu s deťmi v zariadeniach
na výkon opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately,
L. zabezpečiť nezávislú a kompetentnú kontrolu činnosti týkajúcej sa detí
uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami ako aj to, aby zo strany
kontrolných orgánov nedochádzalo k bagatelizovaniu individuálnych sťažností,
M. zabezpečiť, aby zariadenie, do ktorého je dieťa umiestnené, zodpovedalo
čo najviac jeho individuálnym potrebám, rešpektovalo jeho rodinné väzby, predchádzajúce
štúdium, potenciálne schopnosti jeho ďalšieho fyzického, duševného, sociálneho
i emocionálneho rozvoja,
N. zabezpečiť štatistické sledovanie recidívy u maloletých, s cieľom zistiť,
či resocializácia maloletých plní zákonom deklarovaný účel,
O. čo najskôr vyvodiť dôsledky vo vzťahu k akreditácii , pretože existujú
dôvodné obavy, že akreditovaným subjektom, jeho štatutárnymi zástupcami, zodpovednou
osobou, alebo inými zamestnancami alebo spôsobom jeho činnosti, môže byť ohrozený život
a zdravie dieťaťa, alebo jeho priaznivý psychický vývin, fyzický vývin a sociálny vývin.»
Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či verejná ochrankyňa práv, spravujúc
sa jej právomocou ustanovenou v ústave a podrobnejšie ustanovenou v zákone o verejnom
ochrancovi práv, predložením a prednesením mimoriadnej správy verejného ochrancu práv
o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušovaniu základných práv a slobôd detí
postupom orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately 9. februára 2017
v národnej rade mohla porušiť čl. 2 ods. 2 ústavy a základné práva sťažovateľky podľa
čl. 19 ods. 1 a 3 ústavy.
Podstatou sťažnosti sťažovateľky je dožadovanie sa poskytnutia ochrany
jej dôstojnosti, cti, dobrej povesti a ochrany jej mena. Sťažovateľka totiž tvrdí, že verejná
ochrankyňa práv ako orgán verejnej moci tým, že predložila a predniesla v národnej rade
správu „o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušovaniu základných práv a slobôd
detí postupom orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately“ 9. februára 2017,
zasiahla do jej základných práv garantovaných čl. 19 ods. 1 a 3 ústavy, zasiahla
do jej súkromia a podľa jej tvrdenia sa dostala do negatívnej pozície subjektu poskytujúceho
služby sociálnej kurately.
Ústavný súd spravidla rozhoduje o veciach, v ktorých je pozícia sťažovateľov daná
účastenstvom v konaniach a z tohto pohľadu väzba medzi jednotlivcom a orgánom verejnej
moci nespôsobuje problémy. Náročnejšie je štrukturovať, uchopiť prípady, kde je väzba
medzi jednotlivcom a verejnou mocou menej zreteľná, čo je situácia v prerokúvanej veci.
Sťažovateľka sa cíti byť v predmetnej veci obeťou zásahu verejnej ochrankyne práv
z dôvodu, že bola negatívne zmienená v správe verejnej ochrankyne práv a v diskusii
o citlivej spoločenskej téme. Daná situácia je však podľa názoru ústavného súdu stále
vzdialená od bodu, kde by sa mohlo začať uvažovať, že vznikol mocenský tlak
na sťažovateľku, na základe ktorého by sa mohla cítiť ohrozená ako nositeľka základných
práv. Sťažnosť skôr odráža jej emočné znepokojenie, ktoré je nateraz príliš vzdialené vecnej
a právnej možnosti obhajovať sa.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že prerokovanie správy verejnej
ochrankyne práv neznamenali pre sťažovateľku bezprostredný a priamy zásah do jej právnej
pozície tak, aby bolo možné uvažovať, že je obeťou zásahu do svojich subjektívnych práv
iba prednesením správy.
Sťažovateľkina ústavnoprávna pozícia v predmetnej veci je teda minimálna, skôr
teoretická. Je potrebné uviesť, že niečo iné je byť nositeľom práv vo všeobecnosti, z ľudskej
podstaty a niečo iné je byť obeťou ich porušenia v konkrétnej veci. Podľa názoru ústavného
súdu sťažovateľka je nositeľkou označených práv, ale nie je obeťou ich porušenia.
Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na ústavné postavenie, funkcie,
právomoc a pôsobnosť verejného ochrancu práv. Ústava „definuje“ verejného ochrancu
práv ako nezávislý orgán Slovenskej republiky, ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným
zákonom chráni základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb v konaní pred
orgánmi verejnej správy a ďalšími orgánmi verejnej moci, ak je ich konanie, rozhodovanie
alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom. V zákonom ustanovených prípadoch
sa verejný ochranca práv môže podieľať na uplatnení zodpovednosti osôb pôsobiacich
v orgánoch verejnej moci, ak tieto osoby porušili základné právo alebo slobodu fyzických
osôb a právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci poskytnú verejnému ochrancovi
práv potrebnú súčinnosť. Vzhľadom na uvedené by postup verejného ochrancu práv
potenciálne bolo možné označiť za protiústavný v zásade len vtedy, ak by sa uplatňoval
spôsobom, metódami a právnymi formami, ktoré sú ústavou a zákonom zverené
do výhradnej právomoci iných orgánov verejnej moci, a predovšetkým vtedy, ak by zjavne
prekročil ústavou mu vymedzené právomoci. V prípade prednesenia správy verejnou
ochrankyňou práv v národnej rade za ústavou a zákonom ustanovených pravidiel, porušenie
ktorých ústavný súd nezistil, o takúto situáciu nešlo. Vychádzajúc z právomoci verejného
ochrancu práv, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za a priori protiústavné
predloženie a prednesenie správy na schôdzi národnej rady, ktorej predmetom by mali byť
informácie získané pri výkone jeho právomoci.
Ústavný súd pripúšťa, že prednesenie správy, ktorej obsah vyvolal diskusiu
v národnej rade, mohlo vzbudiť u sťažovateľky nevôľu a prípadne vyvolať aj isté obavy.
Podľa názoru ústavného súdu však neexistuje (priama) väzba medzi postavením
sťažovateľky a ujmou, ktorú mala podľa jej tvrdenia utrpieť porušením ňou
identifikovaných práv verejnou ochrankyňou práv prednesením správy v národnej rade,
sťažovateľka teda nie je obeťou porušenia ústavy verejnou ochrankyňou práv (porovnaj
doktrínu ústavného súdu k zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti a k ne/oprávnenosti osoby
a doktrínu Európskeho súdu pre ľudské práva k podmienke prípustnosti „victim
of violation“).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. augusta 2017