Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 439/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Petrom Kubinom, Štefánikova 15, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a ,

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. apríla 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného

súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2017

(mailom) 16. júla 2017 (poštou) doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“), práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. apríla 2017 (ďalej

aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím zrušil rozsudok

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. januára

2015 a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že v posudzovanej veci krajský súd nesprávne

posúdil pasívnu legitimáciu žalovanej v druhom rade. Nesúhlas sťažovateľa s vysloveným

právnym názorom najvyššieho súdu tvorí nosné dôvody podanej sťažnosti.

3. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že najvyšší súd napadnutým

rozhodnutím porušil v bode 1 označené práva, zrušil toto rozhodnutie a priznal

sťažovateľovi náhradu trov konania.

II.

4. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

5. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. , ,

, , , ).

6. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) (, ).

7. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

8. V okolnostiach prípadu sťažovateľ predovšetkým namieta, že najvyšší súd

ako dovolací súd porušil jeho práva (bod 1), pretože zrušil odvolací rozsudok krajského

súdu a v odôvodnení svojho rozhodnutia vyslovil svoj právny názor, že krajský súd

nesprávne posúdil pasívnu legitimáciu žalovanej v druhom rade.

9. Z rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu však vyplýva, že zrušil

rozhodnutie krajského súdu (ako odvolacieho súdu) sp. zn. z 28. januára

2015 a vec vrátil na ďalšie konanie, čo bez akýchkoľvek pochybností znamená,

že napadnutým rozhodnutím sa konanie o zaplatenie peňažnej sumy s príslušenstvom

neskončilo. V danom prípade nejde o konečné rozhodnutie, ktorého dôsledkom by bolo

právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania.

10. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd neodmietol sťažovateľovi poskytnutie

súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. V danej veci sa súdne konanie nachádza

v štádiu odvolacieho konania na krajskom súde, ktorý bude vo veci znova konať

a rozhodovať. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že nie je daná jeho

právomoc na prerokovanie veci podľa .

11. Ústavný súd napokon dodáva, že ani vyslovený právny názor najvyšším súdom

v napadnutom rozhodnutí o posúdení pasívnej legitimácie žalovanej v druhom rade nemusí

byť konečný a záväzný, ak v ďalšom konaní dôjde napríklad k zmene skutkového základu

veci, čo teoreticky nemožno vylúčiť. Aj preto platí už uvedené v bode 4 a 5,

t. j. že všeobecné súdy sa v ďalšom konaní budú (aj) nosnými námietkami sťažovateľa

zaoberať. Ak nimi vyslovené právne názory budú arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené,

nič nebráni sťažovateľovi, aby sa po využití všetkých účelných prostriedkov nápravy

pred všeobecnými súdmi obrátil na ústavný súd.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2017