Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 439/2017
PDF · 92.92 KB
No categories available
I. ÚS 439/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Petrom Kubinom, Štefánikova 15, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 71/2016
z 24. apríla 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2017
(mailom) 16. júla 2017 (poštou) doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 71/2016 z 24. apríla 2017 (ďalej
aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím zrušil rozsudok
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 479/2013 z 28. januára
2015 a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že v posudzovanej veci krajský súd nesprávne
posúdil pasívnu legitimáciu žalovanej v druhom rade. Nesúhlas sťažovateľa s vysloveným
právnym názorom najvyššieho súdu tvorí nosné dôvody podanej sťažnosti.
3. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že najvyšší súd napadnutým
rozhodnutím porušil v bode 1 označené práva, zrušil toto rozhodnutie a priznal
sťažovateľovi náhradu trov konania.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
5. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04,
II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).
6. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
7. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
8. V okolnostiach prípadu sťažovateľ predovšetkým namieta, že najvyšší súd
ako dovolací súd porušil jeho práva (bod 1), pretože zrušil odvolací rozsudok krajského
súdu a v odôvodnení svojho rozhodnutia vyslovil svoj právny názor, že krajský súd
nesprávne posúdil pasívnu legitimáciu žalovanej v druhom rade.
9. Z rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu však vyplýva, že zrušil
rozhodnutie krajského súdu (ako odvolacieho súdu) sp. zn. 11 Co 479/2013 z 28. januára
2015 a vec vrátil na ďalšie konanie, čo bez akýchkoľvek pochybností znamená,
že napadnutým rozhodnutím sa konanie o zaplatenie peňažnej sumy s príslušenstvom
neskončilo. V danom prípade nejde o konečné rozhodnutie, ktorého dôsledkom by bolo
právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania.
10. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd neodmietol sťažovateľovi poskytnutie
súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. V danej veci sa súdne konanie nachádza
v štádiu odvolacieho konania na krajskom súde, ktorý bude vo veci znova konať
a rozhodovať. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že nie je daná jeho
právomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
11. Ústavný súd napokon dodáva, že ani vyslovený právny názor najvyšším súdom
v napadnutom rozhodnutí o posúdení pasívnej legitimácie žalovanej v druhom rade nemusí
byť konečný a záväzný, ak v ďalšom konaní dôjde napríklad k zmene skutkového základu
veci, čo teoreticky nemožno vylúčiť. Aj preto platí už uvedené v bode 4 a 5,
t. j. že všeobecné súdy sa v ďalšom konaní budú (aj) nosnými námietkami sťažovateľa
zaoberať. Ak nimi vyslovené právne názory budú arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené,
nič nebráni sťažovateľovi, aby sa po využití všetkých účelných prostriedkov nápravy
pred všeobecnými súdmi obrátil na ústavný súd.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2017