Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 540/2017
PDF · 141.2 KB
No categories available
III. ÚS 540/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra
2017 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného JUDr. Emíliou Korčekovou, advokátkou, L. Novomeského 25, Pezinok,
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co 589/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája
2017 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co 589/2014 (ďalej aj „namietane konanie“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) prebieha pod sp. zn. 12 C 6/2012 konanie, v ktorom sa ako navrhovateľ
domáha proti odporcovi – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky nemajetkovej
ujmy za prieťahy v inom občianskoprávnom konaní. Dňa 11. júna 2014 podal proti
arbitrárnemu rozsudku okresného súdu odvolanie, ktoré bolo predložené na rozhodnutie
krajskému súdu 3. septembra 2014 a do podania tejto ústavnej sťažnosti o ňom nebolo
rozhodnuté. Vec považoval po právnej a skutkovej stránke za jednoduchú, avšak pre neho
za mimoriadne významnú. Zdôraznil, že k prieťahom v odvolacom konaní neprispel.
3. Sťažovateľ sa domáhal aj finančného zadosťučinenia vo výške 2 500 €,
čo zdôvodnil stavom právnej neistoty, bezmocnosti, beznádeje a psychickej ujmy.
4. Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu prijať sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom
takto rozhodnúť:
„1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní č.k. 5Co/589/2014 porušené boli.
2. Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby v konaní vedenom
pod č.k. 5Co/589/2014 konal bez zbytočných prieťahov.
3. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2 500,- Eur, ktoré
je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
4. priznáva úhradu trov konania v sume 303,08 Eur, ktoré je
Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne - advokátky
JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
5. K sťažnosti sťažovateľa sa krajský súd vyjadril podaním z 28. júna 2017
pod sp. zn. 1 SprV 290/2017. Uviedol, že vec okresného súdu sp. zn. 12 C 6/2012 mu bola
predložená na konanie a rozhodnutie 8. januára 2015 (predtým 3. septembra 2014), pričom
spis bol v priebehu odvolacieho konania zapožičaný prvostupňovému súdu na účel
vybavenia žiadosti Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Do pozornosti
ústavného súdu dal krajský súd skutočnosť, že rozsudkom krajského súdu z 30. mája 2017
bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 6/2012 zo 7. mája 2014. Zároveň
zdôraznil, že neeviduje sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v súdnom konaní podľa § 62
a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
8. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
9. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa preskúmal z pohľadu splnenia všeobecných
a osobitných náležitosti predpísaných zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50), oboznámil
sa s obsahom spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 6/2012 a dospel k záveru, že jeho sťažnosti
nie je možné vyhovieť.
10. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
11. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podstatou, účelom a cieľom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,
ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte
mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu alebo už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného
práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takejto
sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd
poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03 a rozhodnutím aj Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti
č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť aj vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
13. Z obsahu predmetného spisu je nesporné, že odvolacie konanie pred krajským
súdom bolo začaté 3. septembra 2014, keď bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní
sťažovateľa. V čase od 19. marca 2015 do 31. marca 2015 sa spis nachádzal na okresnom
súde, ktorému bol zapožičaný na účel vybavenia žiadosti Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky. Rozsudkom vyhláseným 30. mája 2017 potvrdil krajský súd rozsudok
prvostupňového súdu a žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Rozsudok krajského súdu doručovaný účastníkom konania 28. júna 2017 prevzal sťažovateľ
18. júla 2017 a odporca 29. júna 2017, v dôsledku čoho sa stal rozsudok právoplatným.
Z obsahu spisu nevyplýva, aby bol predmetný spis predložený krajskému súdu opakovane
8. januára 2015.
14. Napriek tomu, že odvolacie konanie na krajskom súde trvalo takmer tri roky
a celá vec bola právoplatne skončená až po podaní sťažnosti, ústavný súd nevzhliadol
priestor na dosiahnutie nápravy vyslovením porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd približne dva týždne po podaní
sťažnosti vykonal úkony smerujúce k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa v ňom
namietanom postupe krajského súdu, v dôsledku čoho nemohol už ani porušovať
jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
K náprave pristúpil krajský súd bez vedomosti o ústavnej sťažnosti sťažovateľa, keďže táto
bola doručená krajskému súdu na vyjadrenie až 14. júna 2017.
15. Ústavný súd opakovane judikoval, že ústavná sťažnosť v prípade prieťahov
v konaní zohráva významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,
aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo,
aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/ 07,
III. ÚS 305/07). V súlade s ustálenou judikatúrou ústavný súd v danom prípade konštatuje,
že po dosiahnutí stavu právnej istoty sťažovateľa stráca vyslovenie porušenia jeho práva
svoj praktický význam a takéto rozhodnutie ústavného súdu by nadobudlo formalistický
rozmer.
16. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
17. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími procesnými návrhmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2017