Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 552/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti AGROPROFIT Bešeňov, a. s.,

Bešeňov 624, zastúpenej advokátkou JUDr. Luciou Kolníkovou, Radvanská 1, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na vlastníctvo

podľa rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. marca 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť AGROPROFIT Bešeňov, a. s., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2017

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti AGROPROFIT Bešeňov, a. s., Bešeňov 624

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“), práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20

ods. 1 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 28. marca 2017, ktorou žiada vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľa spoločnosti AGROPROFIT Bešeňov, a. s. so sídlom

Bešeňov 624, 941 41 Bešeňov, IČO: 36 550 364, oddiel Sa, vložka č. 10189/N,

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a na súdnu ochranu podľa ,

a základné právo vlastniť majetok podľa ,

právoplatným rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. 3. 2017, sp. zn.

, porušené bolo.

Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. 3. 2017, sp. zn.

a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia vo výške 312,23 eura (...).“

2. Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh,

sťažovateľka sa ako žalobkyňa v konaní na Krajskom súde v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. domáhala proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky

ako žalovanému (ďalej len „žalovaný“) preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného

č. 1100301/1/403676/2014/5098 z 10. septembra 2014, ktorým potvrdil rozhodnutie

Daňového úradu Nitra (ďalej len „daňový úrad“) č. 9412401/5/2963911/2014 z 20. júna

2014, ktorým podľa a o správe daní (daňový

poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov daňový

úrad určil sťažovateľke rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september

2008 vo výške 62 576,27 € z dôvodu, že nepreukázala splnenie podmienok oslobodenia

od dane podľa v nadväznosti na a

Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani

z pridanej hodnoty“). Sťažovateľka si oslobodenie od dane z pridanej hodnoty uplatnila

pri tovare repka olejná v množstve 850 ton v celkovej sume 9 921 966 Sk, ktorý mal

byť dodaný v septembri 2008 obchodnej spoločnosti

(ďalej len „odberateľ“), do Českej republiky,

t. j. do iného členského štátu Európskej únie. Rozdiel dane z pridanej hodnoty

bol sťažovateľke určený s odôvodnením, že sťažovateľkou predložené doklady (kúpna

zmluva, faktúry, príjemka – výdajka – prevodka – dodací list, medzinárodné nákladné listy

CMR) dodanie tovaru do Českej republiky, t. j. jeho vývoz, relevantne nepreukazujú. Podľa

týchto dokladov mala sťažovateľka ako dodávateľ dodať odberateľovi tovar a jeho dopravu

mal zabezpečiť odberateľ na vlastné náklady. Zo sťažovateľkou predložených dokladov

vyplýva, že dopravu do Českej republiky mali vykonať rôzni dopravcovia, ktorých mal

zabezpečiť odberateľ. Vzhľadom na to bola sťažovateľka povinná predložiť i prepravný

či iný doklad o odoslaní tovaru s uvedením miesta určenia. Na dokladoch predložených

sťažovateľkou, a to príjemka – výdajka – prevodka – dodací list nebol uvedený subjekt,

ktorý tovar prevzal na prepravu od sťažovateľky a ktorý mal realizovať prepravu do Českej

republiky, pričom z medzinárodných nákladných listov vyplýva, že to mal byť subjekt

odlišný od sťažovateľky i odberateľa. Príjemka – výdajka – prevodka – dodací list

v kolónke „prijal“ obsahujú pečiatku odberateľa a rovnakou pečiatkou sú označené

i medzinárodné nákladné listy, pričom v nich je ako miesto vykladania tovaru uvedené

Uherské Hradište. Vyjadrenia jednotlivých dopravcov uvedených v medzinárodných

nákladných listoch však vykonanie prepravy nepotvrdili.

3. Sťažovateľka žalobou navrhla krajskému súdu rozhodnutie žalovaného

č. 1100301/1/403676/2014/5098 z 10. septembra 2014 zrušiť, pretože obsahom spisu

je preukázané, že podmienky oslobodenia od platenia dane z pridanej hodnoty pri tomto

vývoze splnila. Vyčítala rozhodnutiu žalovaného, že je nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov a založené na nesprávnom právnom posúdení veci. Zdôraznila svoju dobrú vieru,

že skutočne dôjde k preprave tovaru do zahraničia, čo vylučuje jej zodpovednosť

za prípadné nevyvezenie tovaru, keďže túto prevzal na seba odberateľ. Podľa názoru

sťažovateľky daňové orgány postupovali prísne formalisticky. Neskúmali, či sa podieľala

na prípadnom podvode odberateľa a celkovo sa s jej argumentáciou vysporiadali

nedostatočne, čoho výsledkom je svojvoľné rozhodnutie.

4. Krajský súd rozsudkom č. k. -61 z 3. februára 2016 postupom podľa

(ďalej len „OSP“) žalobu sťažovateľky

zamietol. Vychádzal z toho, že podľa § 43 ods. 5 zákona o dani z pridanej hodnoty bola

povinná preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry (čo splnila)

a kumulatívne i ďalšími dokladmi v závislosti od toho, či prepravu zabezpečil alebo vykonal

odberateľ, resp. dodávateľ. Keďže prepravu mal zabezpečiť alebo vykonať odberateľ,

bolo potrebné rozlišovať, či odberateľ prepravu zabezpečil inou osobou (v takom prípade

bola sťažovateľka povinná predložiť v zmysle § 43 ods. 5 písm. c) zákona o dani z pridanej

hodnoty prepravný doklad alebo iný doklad o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia)

alebo ju vykonal sám (v takom prípade bola sťažovateľka podľa § 43 ods. 5 písm. c) zákona

o dani z pridanej hodnoty povinná predložiť okrem iného i písomné vyhlásenie odberateľa

alebo ním poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu). Listinné doklady

predložené sťažovateľkou nezodpovedajú skutočnosti, t. j. že sťažovateľka tovar reálne

dodala do Českej republiky. Dodanie tovaru do Českej republiky nepreukazuje ani kúpna

zmluva uzatvorená medzi sťažovateľkou ako predávajúcim a spoločnosťou

ako kupujúcim, v ktorej kupujúci prehlásil, že tovar bude prepravený

na územie iného členského štátu, keďže z tejto formulácie nemožno zistiť, do ktorého

členského štátu bude tovar prepravený a ani to, či tovar prepraví do iného členského štátu

sám kupujúci alebo zabezpečí jeho prepravu. Krajský súd poukázal na rozsudok najvyššieho

súdu sp. zn. z 9. decembra 2010, v ktorom sa zaoberal identickou otázkou

podľa smernice Rady 77/388/EHS o zosúladení právnych predpisov členských štátov

týkajúcich sa daní z obratu, resp. smernicou Rady 2006/112/ES, ktorá kladie dôraz

na dodanie tovaru a jeho nadobudnutie zdaniteľným subjektom v inom členskom štáte,

ku ktorému dôjde len vtedy, keď právo nakladať s tovarom ako vlastník prejde

na nadobúdateľa a keď dodávateľ preukáže, že tovar bol odoslaný alebo prepravený

do iného členského štátu predávajúcim, nadobúdateľom alebo na ich účet a že v dôsledku

tohto vývozu alebo prepravy tovar fyzicky opustil územie členského štátu odoslania.

Samotná existencia dokladov bez preukázania skutočnej fyzickej dodávky tovaru

nie je relevantným dôkazom o uskutočnení obchodu. Krajský súd nemal pochybnosti o tom,

že tovar do Českej republiky neprepravila sťažovateľka ako dodávateľ a ani spoločnosť

– , ako deklarovaný odberateľ, a nebolo preukázané ani to, že by táto

spoločnosť mala prepravu do Českej republiky zabezpečiť, keďže dopravcovia to popreli.

Na tejto skutočnosti nemení nič ani výpoveď zástupcu odberateľa , ktorý

uviedol, že prepravu si zabezpečovali sami a príslušní dopravcovia im za prepravu

fakturovali, keďže žiadna takáto fakturácia prepravy spoločnosti

ako odberateľovi tovaru nebola preukázaná a ani jeden z dopravcov uvedených

v medzinárodných nákladných listoch neuviedol, že si prepravu do Českej republiky

objednala táto spoločnosť. V súvislosti s požiadavkou na preukázanie reálnej existencie

dodávky tovaru krajský súd poukázal na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len

„Súdny dvor“) vo veci C-146/05 Albert Collé a C-409/04 vo veci Teleos plc.,

ale aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 26. marca 2015. Pokiaľ

sťažovateľka namietala, že nemôže niesť zodpovednosť za iný daňový subjekt, s ktorým

riadne obchoduje, a že daňové orgány sa nezaoberali otázkou daňového podvodu na strane

odberateľa, krajský súd uviedol, že pri nadobudnutí tovaru v rámci Európskej únie,

t. j. pri intrakomunitárnom nadobudnutí tovaru, nie je pohyb tovaru cez hranice štátov

monitorovaný, a preto ani nie je možné vylúčiť riziko vzniku daňových podvodov, z čoho

vyplýva, že nie je v rozpore s právom Európskej únie požadovať od dodávateľa tovaru,

aby sa pri dodávke tovaru presvedčil, že plnenie, ktoré uskutoční, bude skutočne dodané

do iného členského štátu. Sťažovateľka v potrebnej miere neprijala opatrenia smerujúce

k zabráneniu vzniku daňového podvodu, keď sa len uistila o tom, či odberateľ skutočne

existuje a či je platiteľom dane z pridanej hodnoty. Nedôvodne sa uspokojila len

s vyhlásením odberateľa v kúpnej zmluve, že tovar bude prepravený na územie iného

členského štátu (nie je zrejmé do ktorého), a dostatočne si nepreverila okolnosti týkajúce

sa jej odberateľa (napr. či prepravu tovaru vykoná sám odberateľ, alebo ju zabezpečí inými

dopravcami, kde bude tovar vyložený, kto ho preberie a pod.). Sťažovateľka nekonala

so starostlivosťou riadneho obchodníka aj s prihliadnutím na to, že si nepreverila,

či splnomocnený zástupca odberateľa je skutočne oprávnený konať

za odberateľa. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na povinnosť daňových orgánov

uplatňovať výklad relevantných ustanovení práva Európskej únie, ktorý podal Súdny dvor,

krajský súd bol toho názoru, že túto povinnosť si správne orgány splnili, keď okrem

vnútroštátnej právnej úpravy aplikovali aj výklad príslušných ustanovení smernice Rady

2006/112/ES.

5. Sťažovateľka podala proti tomuto rozsudku krajského súdu odvolanie z dôvodov

podľa a a navrhla rozsudok krajského súdu zmeniť tak,

že napadnuté rozhodnutie žalovaného sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Argumentovala tým, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, najmä ak konštatoval,

že nekonala so starostlivosťou riadneho obchodníka, a preto na tento intrakomunitárny

obchod nemožno aplikovať rozsudok Súdneho dvora vo veci Netto Supermarkt

GmbH & Co. OHG v. Finanzamt Malchin, C-271/06. Poukázala na to, že sa pred uzavretím

zmluvy s odberateľom uistila, či odberateľ reálne existuje, či je platiteľom dane z pridanej

hodnoty a žiadala od neho bezhotovostné platby. Súčasťou kúpnej zmluvy bolo

aj splnomocnenie udelené konateľom odberateľa s úradne osvedčeným podpisom, preto túto

okolnosť nebolo namieste overovať. Odberateľ uistil sťažovateľku, že tovar bude

prepravovať prostredníctvom viacerých prepravcov (čo potvrdil aj ).

Ako vyplýva zreteľne z čl. I ods. 3 kúpnej zmluvy, sťažovateľka si splnila svoju povinnosť

dodať tovar odovzdaním v mieste dodania na území Slovenskej republiky zástupcovi

kupujúceho, pričom kupujúci vyhlásil, že tovar bude prepravený na územie iného členského

štátu. Sťažovateľka sa preto dôvodne mohla spoliehať na to, že kupujúci si svoje zmluvné

povinnosti splní. Zdôraznila, že dodávateľ musí mať možnosť spoliehať sa na zákonnosť

činnosti, ktorú uskutočňuje bez toho, aby hrozilo, že stratí svoje právo na oslobodenie

od dane z pridanej hodnoty, pokiaľ nemôže ani so starostlivosťou riadneho obchodníka

zistiť, že podmienky oslobodenia v skutočnosti neboli splnené z dôvodu sfalšovania

vývozného dokladu, ktorý predložil kupujúci. Poukázala ďalej na rozsudok Súdneho dvora

C-409/04 vo veci Teleos plc., z ktorého vyplýva, že vnútroštátne daňové predpisy nesmú

preniesť všetku zodpovednosť na zaplatenie dane z pridanej hodnoty na dodávateľa

nezávisle od toho, či sa podieľal, alebo nepodieľal na daňovom podvode. Súdny dvor

konštatoval, že by bolo v rozpore so zásadou právnej istoty, aby členský štát, ktorý stanovil

zoznam dokumentov, ktoré je potrebné predložiť príslušným orgánom na uplatnenie

oslobodenia od dane z pridanej hodnoty, spočiatku predložené dokumenty prijal ako dôkazy

a následne nútil dodávateľa, aby zaplatil daň, ak sa ukáže z dôvodu spáchania podvodu

nadobúdateľom, o ktorom dodávateľ nevedel a ani nemohol vedieť, že dotknutý tovar

v skutočnosti neopustil územie členského štátu. Sťažovateľka považovala rozsudok

krajského súdu i za nepreskúmateľný a dodala, že pokiaľ je založený na tom, že § 43 zákona

o dani z pridanej hodnoty nevychádza z dobrej viery platiteľa dane, ale vždy z objektívneho

preukázania dodania tovaru do iného členského štátu, popiera závery rozhodnutí Súdneho

dvora (C-271/06).

6. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 28. marca 2017 rozsudok

krajského súdu ako vecne správny podľa druhej vety a a

potvrdil.

7. Rozsudok krajského súdu č. k. -61 z 3. februára 2016 v spojení

s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 28. marca 2017 nadobudol

právoplatnosť 16. mája 2017.

8. Sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom sp. zn. z 28. marca 2017 odôvodnila tým, že dôvody

najvyššieho súdu sú nepresvedčivé, nezodpovedajú záverom vysloveným Súdnym dvorom,

ktoré boli navyše nesprávne zohľadnené v individuálnych okolnostiach veci. Najvyšší súd

zdôraznil, že z rozsudkov Súdneho dvora síce vyplýva, že nemožno pričítať zodpovednosť

za konanie odberateľa na ťarchu dodávateľa vtedy, keď dodávateľ prijal všetky rozumné

opatrenia, avšak sťažovateľka s ohľadom na všetky okolnosti veci ich neprijala, pretože

s prihliadnutím aj na objem obchodu nepostupovala obozretne, a to okrem iného

už pri vzniku záväzkového vzťahu, keď sa pri uzatváraní kúpnej zmluvy spoliehala na to,

že tovar bude prepravený do iného členského štátu bez toho, aby bolo špecifikované miesto

dodania, ale aj to, akým spôsobom bude preprava tovaru realizovaná, a už táto nedôslednosť

mala sťažovateľku primäť k vyššej obozretnosti a prijatiu ďalších opatrení, aby mohla

dôvodne predpokladať dodanie tovaru odberateľovi. Najvyšší súd však už neuviedol,

aké ďalšie opatrenia mala sťažovateľka prijať, resp. z akého dôvodu prijaté opatrenia boli

nedostatočné a primeranej starostlivosti obchodníka nezodpovedajúce. V tejto časti

považuje sťažovateľka rozsudok najvyššieho súdu za arbitrárny. Zdôraznila, že prijala

všetky opatrenia, ktoré v danej situácii boli primerané a rozumné, konala v dobrej viere

a so starostlivosťou riadneho obchodníka (uistila sa, že odberateľ existuje; je platiteľom

dane z pridanej hodnoty; žiadala bezhotovostnú platbu v deň dodania tovaru; oprávnenie

konať za odberateľa vyplývalo zo splnomocnenia s úradne osvedčeným

podpisom konateľa odberateľa a rozsahom zodpovedajúcim následným úkonom; preverila

si, či prepravu vykoná odberateľ sám alebo inými prepravcami s výsledkom, že ju odberateľ

uistil, že prepravu vykoná prostredníctvom viacerých prepravcov). Aj podľa rozsudku

Teleos nemožno nútiť dodávateľa, aby zaplatil daň z pridanej hodnoty, ak sa ukáže,

že z dôvodu spáchania podvodu odberateľom, o ktorom dodávateľ nevedel ani nemohol

vedieť, tovar v skutočnosti neopustí územie členského štátu a ani vnútroštátne predpisy

nesmú preniesť všetku zodpovednosť za zaplatenie dane z pridanej hodnoty na dodávateľa

nezávisle od toho, či sa podieľal na daňovom podvode nadobúdateľa. Závery Súdneho

dvora vyslovené v rozsudkoch Teleos a Netto Supermarkt najvyšší súd preto riadne

nezohľadnil pri svojom rozhodovaní. Dlžníkom dane z pridanej hodnoty preto nie je

sťažovateľka, ale odberateľ Tvrdené porušenie základného

práva na vlastníctvo podľa rozsudkom sp. zn. z 28. marca

2017 odôvodnila sťažovateľka tým, že najvyšší súd svojím rozhodnutím rozsudok krajského

súdu potvrdil napriek tomu, že ním bola zamietnutá jej žaloba proti rozhodnutiu žalovaného,

ktorým jej bola daňová povinnosť vyrubená neoprávnene. V dôsledku takejto daňovej

povinnosti došlo k ukráteniu majetku sťažovateľky a porušenie vyplýva

z porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa .

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

11. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

13. Sťažovateľka namieta porušenie týchto svojich základných práv:

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

14. Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľky, k porušeniu týchto jej základných práv

malo dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 28. marca 2017 v dôsledku

jeho nedostatočného odôvodnenia, arbitrárnosti a aplikácie záverov rozhodnutí Súdneho

dvora na vec sťažovateľky spôsobom, ktorý poprel ich podstatu.

15. Podľa § 43 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty (v znení účinnom v čase

uzatvorenia zmluvy sťažovateľkou) oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý

je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo

nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň

v inom členskom štáte.

Podľa § 43 ods. 5 zákona o dani z pridanej hodnoty (v znení účinnom v čase

uzatvorenia zmluvy sťažovateľkou) platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky

oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru

do iného členského štátu kópiou faktúry, a

a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným

dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia,

b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru

odberateľom alebo osobou ním poverenou,

c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním

poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu,

d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom,

dokladom o prijatí platby za tovar.

16. Ako vyplýva z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 28. marca

2017, najvyšší súd sa stotožnil so skutkovými zisteniami daňových orgánov,

ako aj krajského súdu, podľa ktorých „z dokazovania vykonaného správcom dane

nepochybne vyplýva, že prepravu tovaru nevykonal a nezabezpečil dodávateľ ani odberateľ

a taktiež, že preprava tovaru nebola vykonaná na ich účet“. V dôsledku tohto zistenia

sa najvyšší súd stotožnil i so záverom, že sťažovateľka síce „splnila formálnu podmienku

spočívajúcu v predložení zákonom vyžadovaných dokladov, avšak tieto neodrážajú skutočný

stav“, t. j. sťažovateľkou deklarované dodanie tovaru odberateľovi.

17. Ďalej najvyšší súd k výkladu citovaných ustanovení zákona o dani z pridanej

hodnoty uviedol, že „intrakomunitárne dodávky musia byť spojené s prepravou, ktorá musí

byť zrealizovaná. Z ustanovenia § 43 zákona o DPH vyplýva, že ak sa jedná o prepravu

tovaru pri oslobodení od DPH, je nevyhnutné v daňovom konaní skúmať naplnenie dvoch

podmienok, a to prechod práva nakladať s tovarom ako vlastník na nadobúdateľa a zároveň

fyzický pohyb tovaru. V § 43 ods. 5 zákona o DPH zákonodarca kogentne stanovil zoznam

dokladov, ktorými je daňový subjekt povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského

štátu. Preto nestačí iba formálne preukázanie, ale je nutné preukázať, že tovar skutočne

fyzicky opustil územie SR a bol dodaný nadobúdateľovi, na ktorého prešlo právo nakladať

s tovarom ako vlastník.“.

18. Takto zistený skutkový stav v kontexte odvolacích námietok sťažovateľky

najvyšší súd právne posudzoval so zohľadnením rozhodnutí Súdneho dvora, vo vzťahu

ku ktorým v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

«Európsky súdny dvor (teraz Súdny dvor Európskej únie) rozsudkom C-409/04

rozhodol, že: Článok 28a ods. 3 prvý pododsek a článok 28c A písm. a/ prvý odsek Šiestej

smernice Rady 77/388/EHS, zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských

štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný

základ jej stanovenia, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2000/65/ES zo 17. októbra

2000, sa majú vykladať v tom zmysle, že k nadobudnutiu tovaru v rámci Spoločenstva

a k uplatneniu oslobodenia dodávky v rámci Spoločenstva od dane dôjde len vtedy,

keď právo nakladať s tovarom ako vlastník prejde na nadobúdateľa a keď dodávateľ

preukáže, že tento tovar bol odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu

a že v dôsledku tohto vývozu alebo tejto prepravy fyzicky opustil územie členského štátu

dodania.

Z vyššie uvedeného rozsudku Európskeho súdneho dvora vyplýva nutnosť kvalifikácie

dodávky tovaru alebo nadobudnutia tovaru vo vnútri Spoločenstva na základe objektívnych

dôkazov, ako je existencia fyzického pohybu tovaru medzi členskými štátmi (vnútri

Spoločenstva). Keďže dodávka tovaru vo vnútri Spoločenstva a jeho nadobudnutie vo vnútri

Spoločenstva predstavujú jeden zdaniteľný obchod, akémukoľvek zdaneniu nadobudnutia

tovaru v členskom štáte určenia alebo prepravy tovaru zodpovedá oslobodenie predmetnej

dodávky v členskom štáte odoslania alebo prepravy tovaru. Európsky súdny dvor

skonštatoval, že na to, aby dodanie tovaru osobe identifikovanej pre daň v inom členskom

štáte mohlo byť oslobodené od dane, musí sa tovar odoslať alebo prepraviť z jedného

členského štátu do druhého členského štátu. Vychádzajúc z rozhodnutia Európskeho

súdneho dvora je potrebné konštatovať, že podmienka oslobodenia od dane pri dodaní

tovaru z tuzemska do iného členského štátu môže byť splnená len vtedy, ak tovar fyzicky

opustil územie Slovenskej republiky a tovar bol platiteľom dane dodaný osobe

identifikovanej pre daň v inom členskom štáte. Obchodný prípad, ktorý žalobca považuje

za uskutočnené zdaniteľné plnenie a ku ktorému predložil, faktúry, kúpnu zmluvu,

medzinárodné nákladné listy (CMR), príjemka - výdajka - prevodka - dodací list vzťahujúce

sa na zdaniteľný obchodný prípad, však podľa názoru odvolacieho súdu nespĺňa atribúty

daňovej transakcie podľa ust. § 43 ods. 1 zákona o DPH pri dodaní tovaru do iného

členského štátu. Tieto listiny by boli spôsobilé privodiť daňovému subjektu uplatnenie

nároku na oslobodenie dane podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH len za podmienky, že by bolo

v daňovom konaní preukázané dodanie tovaru z územia Slovenskej republiky do Českej

republiky pre odberateľa na ktorého prešlo právo nakladať

s tovarom ako vlastník. Navyše v prejednávanom prípade, keďže žalobca si nadmerný

odpočet DPH uplatňoval v súvislosti s oslobodením od platenia dane podľa § 43 zákona

o DPH, bolo predpokladom takéhoto postupu aj preukázanie, že nadobudnutý tovar bol

v Českej republike aj zdanený, čo sa však nepreukázalo. Žalobca preto podľa názoru

odvolacieho súdu neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko oslobodenie od DPH pri vývoze

sa nevzťahuje na tovar ako taký, t.j. na predmet kúpnej zmluvy, ale na dodanie tovaru, teda

daňovú transakciu medzi týmito subjektmi aj s preukázaním dodania daňového plnenia

nadobúdateľovi v inom členskom štáte. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok

Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. v spojení s rozhodnutím Ústavného

súdu SR č. k. -17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva,

že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 daňového poriadku, v spojení

s § 43ods. 5 zákona o DPH, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom

stanovených a splnených podmienok nároku na oslobodenie dane z pridanej hodnoty

(je iniciátorom oslobodenia dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil;

preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom

stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú

verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt,

na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok

na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.

Európsky súdny dvor (teraz Súdny dvor Európskej únie) rozsudkom C-409/04 taktiež

rozhodol, že: Článok 28c A písm. a/ prvý odsek šiestej smernice 77/388, zmenenej

a doplnenej smernicou 2000/65, sa má vykladať v tom zmysle, že odporuje tomu,

aby príslušné orgány členského štátu dodania nútili dodávateľa, ktorý konal v dobrej viere

a predložil dôkazy, ktoré na prvý pohľad odôvodňovali jeho právo na oslobodenie dodávky

tovaru v rámci Spoločenstva od dane, aby následne zaplatil daň z pridanej hodnoty z tohto

tovaru, keď sa zistí, že uvedené dôkazy sú nepravdivé, pričom však nedôjde k preukázaniu

účasti uvedeného dodávateľa na takomto podvode, pokiaľ však tento dodávateľ prijal všetky

rozumné opatrenia, ktoré boli v jeho moci, aby sa uistil, že dodávka v rámci Spoločenstva,

ktorú uskutoční, nebude viesť k jeho účastí na daňovom podvode.

Európsky súdny dvor (teraz Súdny dvor Európskej únie) v rozhodnutí Netto

Supermarkt GmbH & Co. OHG v. Finanzamt Malchin, C-271/06, body 24 a 25, uviedol:

„... ako Súdny dvor už rozhodol, nie je v rozpore s právom Spoločenstva požadovať,

aby dodávateľ prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať,

aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode.

Preto okolnosti, že dodávateľ konal dobromyseľne, prijal všetky rozumné opatrenia,

ktoré boli v jeho moci a jeho účasť na podvode je vylúčená, predstavujú dôležité faktory

pre určenie možnosti uložiť mu povinnosť zaplatiť dane z pridanej hodnoty a posteriori.“

Navyše podľa bodu 27 uvedeného rozsudku: „z toho vyplýva, že dodávateľ musí mať

možnosť spoliehať sa na zákonnosť činnosti, ktorú uskutočňuje, bez toho, aby hrozilo,

že stratí svoje právo na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty, pokiaľ, ako je to

v prejednávanom prípade, nemôže ani so starostlivosťou riadneho obchodníka zistiť,

že podmienky oslobodenia v skutočnosti neboli splnené z dôvodu sfalšovania vývozného

dokladu, ktorý predložil kupujúci.

Z judikatúry Európskeho súdneho dvora tak vyplýva, že ak ide o dodanie tovaru

pri oslobodení od DPH, je nevyhnutné v daňovom konaní skúmať naplnenie dvoch

podmienok, a to prechod práva nakladať s tovarom ako vlastník na nadobúdateľa a zároveň

fyzický pohyb tovaru. Vzhľadom na to, že pri intrakomunitárnom obchode prechod tovarov

cez hranice jednotlivých štátov nie je monitorovaný, nie je možné vylúčiť riziko daňových

podvodov, pričom nie je v rozpore s právom Spoločenstva požadovať, aby dodávateľ prijal

všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré

uskutoční nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (bod 65 rozsudku vo veci T.).

Žalobca poukazoval na znenie kúpnej zmluvy, z ktorej vyplýva, že si svoju povinnosť dodať

tovar odovzdaním v mieste dodania na území Slovenskej republiky oprávnenému zástupcovi

kupujúceho splnil, pričom kupujúci vyhlásil, že tovar bude prepravený na územie iného

členského štátu a žalobca sa preto mohol odôvodnene spoliehať na to, že kupujúci si svoje

zmluvné povinnosti splní. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že dodanie tovaru do iného

členského štátu predpokladá, aby tovar skutočne opustil štát odoslania, alebo aby došiel

do štátu určenia. Správne fungovanie systému DPH možno zaručiť len na základe tejto

objektívnej skutočnosti a samotný úmysel zmluvných strán alebo zmluvná povinnosť

kupujúceho previezť tovar do iného členského štátu v tomto ohľade nemôže stačiť. Zákon

o DPH, ani iný zákon neukladá daňovému subjektu, aby si preveril svojich obchodných

partnerov, avšak musí si byť vedomý následkov svojich obchodných transakcií, pokiaľ tieto

nevykazujú znaky a nespĺňajú podmienky v zmysle zákona o DPH, ktorý má prísne

hmotnoprávne podmienky na vrátenie, resp. uplatnenie nároku na oslobodenie od DPH

vzhľadom na to, že ide o verejné prostriedky daňových poplatníkov. Je pravdou,

že v prípade takejto dodávky tovaru v rámci Spoločenstva predávajúci podstupuje osobitné

riziko. Ak kupujúci v rozpore so zmluvnými záväzkami neprepraví tovar do iného členského

štátu, plnenie v skutočnosti nie je dodávkou v rámci Spoločenstva oslobodenou od dane,

z ktorej musí nadobúdateľ v členskom štáte určenia platiť DPH. Plnenie je však naopak

nutné kvalifikovať ako vnútroštátnu dodávku, z ktorej je povinný zaplatiť daň dodávateľ.

Riziko, ktoré podstupuje dodávateľ, spočívajúce v povinnosti zaplatiť DPH z dôvodu,

že nadobúdateľ nedodržal svoje zmluvné záväzky, je v prvom rade dôsledkom úpravy

zmluvných vzťahov. Ak na základe zmluvy ponechá prepravu tovaru do iného členského

štátu na nadobúdateľa, musí v danom prípade niesť dôsledky za nesplnenie tohto záväzku

nadobúdateľom. Z citovaných rozsudkov Európskeho súdneho dvora vyplýva, že nemožno

síce pričítať zodpovednosť za konanie obchodného partnera na ťarchu žalobcu, avšak

pod podmienkou, že tento prijal všetky rozumné opatrenia, ktoré od neho možno rozumne

očakávať. Pokiaľ mal žalobca za to, že s cieľom dodania tovaru odberateľovi prijal

dostatočné opatrenia, (pred uzavretím zmluvy s odberateľom sa uistil, či odberateľ reálne

existuje, či je platiteľom dane z pridanej hodnoty, či zástupca odberateľa je oprávnený

ho zastupovať a žiadal od odberateľa bezhotovostné platby na jeho účet v deň dodania

tovaru) je potrebné uviesť, že ide len o niektoré z možných opatrení, keďže prijatie

jednotlivých opatrení je potrebné posudzovať vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti

prípadu. Odvolací súd má za to, že nepreukázanie dodania tovaru do iného členského štátu

vychádzalo priamo z konania žalobcu, ktorý ako dodávateľ s prihliadnutím na finančný

objem za dodávku tovaru nepostupoval obozretne okrem iného už pri vzniku záväzkového

vzťahu, keď sa pri uzatváraní kúpnej zmluvy spoliehal na to, že tovar bude prepravený

do iného členského štátu, bez tohto aby bolo dostatočne špecifikované miesto dodania

tovaru ale aj to, akým subjektom bude preprava tovaru realizovaná. Už táto nedôslednosť

pri úprave zmluvného vzťahu mala žalobcu primäť k vyššej obozretnosti a k prijatiu ďalších

opatrení tak, aby mohol dôvodne predpokladať dodanie tovaru odberateľovi.»

19. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

20. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho

súdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, z akých

dôvodov rozsudok krajského súdu potvrdil a z akých dôvodov ho považoval za vecne

správny. Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu preto spĺňa všetky požiadavky

vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu

k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

21. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

22. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

23. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

24. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje

i na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je

nahrádzať činnosť všeobecných súdov.

25. Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľky, jej podstatou nie je spochybnenie záveru

najvyššieho súdu, podľa ktorého „nestačí iba formálne preukázanie (pozn: listinami), ale je

nutné preukázať, že tovar skutočne fyzicky opustil územie Slovenskej republiky a bol dodaný

nadobúdateľovi, na ktorého prešlo právo nakladať s tovarom ako vlastník“,

ale argumentácia viažuca sa k tvrdenej dobromyseľnosti sťažovateľky a ňou tvrdeného

rozsahu opatrení, o ktorých je presvedčená, že zodpovedali požiadavke rozumnej

primeranosti. Podľa jej názoru s touto jej argumentáciou sa najvyšší súd nevysporiadal

ústavne konformným spôsobom.

26. Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým uviesť, že právna úprava

daňového konania a oslobodenia od dane z pridanej hodnoty je založená na princípe, podľa

ktorého dôkazného bremeno o splnení podmienok pred oslobodenie od dane z pridanej

hodnoty znáša daňový subjekt, ktorý oslobodenie uplatňuje (napr. ), pričom

oslobodenie od dane z pridanej hodnoty pri vývoze sa nevzťahuje na tovar ako taký,

t. j. na predmet kúpnej zmluvy, ale na dodanie tovaru, teda daňovú transakciu medzi týmito

subjektmi aj s preukázaním dodania daňového plnenia nadobúdateľovi v inom členskom

štáte. V daňovom konaní je preto nutné skúmať nie len prechod práva nakladať s tovarom

ako vlastník z dodávateľa na odberateľa, ale zároveň aj fyzický pohyb tovaru.

27. Aj v skoršej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa ustálil názor, podľa ktorého

dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt; pričom

samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami a iným listinným dôkazom nie

je postačujúce, pretože faktúra, resp. CMR je relevantným dokladom, len ak je nepochybné,

že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie; to, že určitý doklad

má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona

o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť

si odpočítanie dane z tohto dokladu (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. marca 2015).

28. Ak sťažovateľka zdôrazňuje dobromyseľnosť a rozsah ňou vykonaných opatrení

a v tejto súvislosti vyčíta najvyššiemu súdu, že nevysvetlil, v čom pochybila, pre tento

jej názor ústavný súd nenachádza oporu v obsahu odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu.

Ten v ňom zreteľne uviedol, že neobozretnosť sťažovateľky spočívala už v jej postupe

pri vzniku záväzkového vzťahu, keď sa pri uzatváraní kúpnej zmluvy spoliehala na to,

že tovar bude prepravený do iného členského štátu, bez tohto aby bolo dostatočne

špecifikované miesto dodania tovaru a to, akým subjektom bude preprava tovaru

realizovaná. Napriek tomu, že tejto skutočnosti si musela byť sťažovateľka vedomá,

nevykonala následne také opatrenia, aby mohla dôvodne predpokladať dodanie tovaru

odberateľovi.

29. Ústavný súd nepovažuje tento prísny prístup najvyššieho súdu pri výklade zákona

o dani z pridanej hodnoty za rozporný s účelom a zmyslom právnej úpravy a ani

za neprimerane formalistický. Intrakomunitárne dodávky tovaru sú nepochybne z tohto

hľadiska pre predávajúceho určitým rizikom, zvlášť, ak ponechá prepravu tovaru do iného

členského štátu na nadobúdateľa. Preto kladú na predávajúceho i zvýšené nároky, ktoré

sa musia prejaviť i v spôsobe a rozsahu prijatých opatrení v rámci kritéria ich rozumnej

primeranosti. Je to však dôsledok slobody pohybu tovaru, keď pri intrakomunitárnom

nadobudnutí tovaru nie je pohyb tovaru cez hranice štátov monitorovaný, a preto ani nie je

možné vylúčiť riziko vzniku daňových podvodov.

30. Napokon, aj Súdny dvor v rozsudku sp. zn. C 409/04 podmienil svoj vyslovený

názor, podľa ktorého nemožno nútiť dodávateľa, ktorý predložil dôkazy na prvý pohľad

odôvodňujúce jeho právo na oslobodenie dodávky tovaru v rámci Spoločenstva od dane,

aby následne zaplatil daň z pridanej hodnoty z tohto tovaru, keď sa zistí, že uvedené dôkazy

sú nepravdivé, práve tým, že sa v daňovom konaní preukáže prijatie všetkých rozumných

opatrení dodávateľom, ktoré boli v jeho moci, aby sa uistil, že dodávka v rámci

Spoločenstva, ktorú uskutoční, nebude viesť k jeho účastí na daňovom podvode.

31. Aj podľa názoru ústavného súdu však sťažovateľka v tejto veci neprijala všetky

rozumné opatrenia, ktoré boli v jej moci, aby sa uistila, že dodávka v rámci Spoločenstva,

ktorú uskutoční, nemôže viesť k jej účasti na daňovom podvode, resp. ktorými by zabránila

vzniku daňového podvodu.

32. Z týchto dôvodov ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu,

ktorým odôvodnil potvrdenie odvolaním sťažovateľky napadnutého rozsudku krajského

súdu ako vecne správneho za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení

zákona o dani z pridanej hodnoty a predpisov upravujúcich daňové konanie, ktorý

by popieral ich účel a zmysel. Preto ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivý

proces a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o jej odvolaní. Preto sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

33. Ak sťažovateľka osobitne namietala porušenie rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. marca 2017, dôvodila tým, že porušenie tohto

práva vyplýva z porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

rovnakým rozsudkom, v dôsledku čoho jej bola daňová povinnosť vyrubená neoprávnene

a tým bola ukrátená na majetku. Vzhľadom na to, že ústavný súd považoval sťažnosť

sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru za zjavne

neopodstatnenú, odmietol i s ohľadom na argumentáciu samotnej sťažovateľky jej sťažnosť

aj v časti namietajúcej porušenie podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

34. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2017