Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 554/2017
PDF · 164.49 KB
No categories available
III. ÚS 554/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
12. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, vo veci namietaného porušenia čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3
a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1 a 3 Listiny
základných práv a slobôd , ako aj základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a 2, čl. 37 ods. 2 a 3,
čl. 4 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c), čl. 13 a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 prvej vety, čl. 2, čl. 7 a čl. 8
Všeobecnej deklarácie ľudských práv postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 27/2017 a jeho uznesením z 25. mája 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2017
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 1, čl. 2
ods. 2, čl. 3 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základných
práv podľa čl. 36 ods. 1 a 2, čl. 37 ods. 2 a 3, čl. 4 ods. 3 listiny, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b)
a c), čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), ako aj čl. 1 prvej vety, čl. 2, čl. 7 a čl. 8 Všeobecnej deklarácie ľudských práv
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 Tdo 27/2017 z 25. mája 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn.
4 PP 179/2014 z 10. decembra 2014 bola podľa § 66 ods. 1 písm. b) Trestného zákona
zamietnutá žiadosť sťažovateľa o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.
Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 3 Tos 35/2015
z 2. apríla 2015 sťažnosť sťažovateľa proti uvedenému uzneseniu súdu prvého stupňa podľa
§ 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol. Proti označenému uzneseniu krajského
súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom poukázal okrem iného aj na to, že mu v tomto
konaní o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody nebol ustanovený
obhajca, a preto bolo porušené jeho právo na obhajobu. Najvyšší súd napadnutým
uznesením o dovolaní sťažovateľa rozhodol tak, že ho podľa § 382 písm. b) Trestného
poriadku odmietol ako podané neoprávnenou osobou.
3. Podľa názoru sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo
k porušeniu jeho v sťažnosti označených základných práv a slobôd podľa ústavy, listiny
a medzinárodných dohovorov, pretože tento sa vôbec nevysporiadal s ťažiskovými
otázkami uvedenými v jeho dovolaní a napadnuté uznesenie vydal „na základe neúplného
a nepresného zistenia skutočného stavu veci, bez toho, aby boli vykonané všetky šetrenia
potrebné na objasnenie rozhodujúcich okolností pre posúdenie veci“.
4. Sťažovateľ na základe v sťažnosti podrobne uvedených argumentov a dôvodov
(v rozsahu 20 strán) navrhuje, aby ústavný súd vydal v jeho veci nález, ktorým vysloví
porušenie jeho v sťažnosti označených práv a slobôd podľa ústavy a medzinárodných
dohovorov postupom najvyššieho súdu a jeho napadnutým uznesením, toto rozhodnutie
zruší a vec vráti krajskému súdu na nové konanie, ako aj prizná mu finančné zadosťučinenie
v sume 58 000 €.
5. Vzhľadom na povinné právne zastúpenie navrhovateľov v konaní pred ústavným
súdom sťažovateľ s poukazom na svoju nemajetnosť požiadal aj o ustanovenie právneho
zástupcu v konaní pred ústavným súdom z radov advokátov.
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
10. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
11. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť
sťažovateľa obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom
súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
12. Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta porušenie svojich v sťažnosti
označených základných práv a slobôd podľa ústavy, listiny a medzinárodných dohovorov
tým, že najvyšší súd jeho dovolanie odmietol ako podané neoprávnenou osobou
a nezaoberal sa argumentmi v ňom uvedenými.
13. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd po tom, ako
zistil, že dovolanie bolo podané v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny
opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), prostredníctvom obhajcu
(§ 373 ods. 1 Trestného poriadku) podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
konštatoval, že „podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, pretože
bolo podané neoprávnenou osobou“.
14. Ďalej najvyšší súd odcitoval príslušné zákonné ustanovenia, a to „§ 368 ods. 1
Tr. por. podľa ktorého dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu,
ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené stanovenia o konaní, ktoré mu
predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.
Podľa § 368 ods. 2 Tr. por. ak tento zákon neustanovuje inak, rozhodnutím podľa
odseku 1 sa rozumie
a/ rozsudok a trestný rozkaz,
b/ uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,
c/ uznesenie o zastavení trestného stíhania,
d/ uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,
e/ uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho
obvineného,
f/ uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,
g/ rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,
h/ rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti
rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe
riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.
Podľa § 369 ods. 2 Tr. por. právoplatné rozhodnutie súdu druhého stupňa môže
dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 Tr. por.
a/ generálny prokurátor proti ktorémukoľvek výroku,
b/ obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.“.
15. Z citovaných ustanovení Trestného poriadku najvyššiemu súdu vyplynulo, že
sťažovateľ ako obvinený (resp. osoby oprávnené podať v jeho prospech opravný prostriedok
za podmienok uvedených v § 369 ods. 5 Trestného poriadku), ako aj generálny prokurátor,
sú oprávnenými subjektmi na podanie dovolania v zmysle § 369 ods. 2 Trestného poriadku
len proti taxatívne uvedeným rozhodnutiam. Ako uviedol najvyšší súd, ide o rozhodnutia
vo veci samej, teda meritórne rozhodnutia, ktorými sa trestné stíhanie končí. Za takéto
rozhodnutie nemožno podľa najvyššieho súdu považovať uznesenie o zamietnutí žiadosti
obvineného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody a ani uznesenie
o zamietnutí sťažnosti obvineného proti takémuto uzneseniu. Výnimku predstavuje § 371
ods. 2 Trestného poriadku, v zmysle ktorého minister spravodlivosti podá dovolanie okrem
dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku aj vtedy, ak napadnutým
rozhodnutím bolo porušené ustanovenie Trestného poriadku alebo osobitného predpisu
o väzbe, Trestného zákona alebo Trestného poriadku o podmienečnom prepustení
odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody, o výkone trestu, ktorého výkon bol
podmienečne odložený, o výkone zvyšku trestu po podmienečnom prepustení alebo
o výkone náhradného trestu odňatia slobody, ktorý bol uložený popri peňažnom treste.
Z uvedeného ustanovenia bolo najvyššiemu súdu zrejmé, že iba minister spravodlivosti je
oprávnenou osobou na podanie dovolania v prípade porušenia ustanovenia Trestného
zákona alebo Trestného poriadku o podmienečnom prepustení obvineného z výkonu trestu
odňatia slobody (pričom dovolanie podá v zmysle § 369 ods. 1 Trestného poriadku len na
podnet osoby, ktorej Trestný poriadok nepriznáva právo na podanie dovolania okrem osoby,
ktorá nespĺňa podmienku dovolania uvedenú v § 372 ods. 1 Trestného poriadku). Obvinený
takéto oprávnenie v prípade uznesenia o zamietnutí jeho žiadosti o podmienečné
prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody podľa najvyššieho súdu nemá. Preto najvyšší
súd jednoznačne konštatoval, že dovolanie bolo v danom prípade podané neoprávnenou
osobou a z tohto dôvodu dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. b) Trestného poriadku
odmietol.
16. Z uvedenej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
jednoznačne vyplývajú dôvody odmietnutia sťažovateľovho dovolania. Skutkové a právne
závery dovolacieho súdu sa pritom opierajú o konkrétne a v rozhodnutí citované
ustanovenia procesnoprávneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo. Podľa názoru ústavného
súdu argumentácia najvyššieho súdu je absolútne dostatočná a v žiadnom prípade ju
nemožno považovať za ústavne nekonformnú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd
do veci zasiahol.
17. Najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom
prípade nepovažoval sťažovateľa za osobu oprávnenú podať dovolanie ako mimoriadny
opravný prostriedok. Príslušné procesné normy (Trestného poriadku), ktorými sa v tomto
konaní spravoval, pritom vyložil a aplikoval v súlade s ich znením, zmyslom a účelom.
18. Ústavný súd teda považuje odôvodnenie napadnutého uznesenia
za preskúmateľné, riadne odôvodnené, bez akýchkoľvek náznakov arbitrárnosti. Najvyšší
súd sa ústavne súladným spôsobom vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie podstatnými
otázkami. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je presvedčivé,
zrozumiteľné a ústavne konformné, preto ústavný súd dospel k záveru, že námietky
sťažovateľa je potrebné považovať za neopodstatnené.
19. Prípadný nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu
nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
20. Navyše, pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd si osvojil názor (v súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva), podľa ktorého pôsobnosť
(aplikovateľnosť) čl. 6 dohovoru zásadne nepresahuje okamih konečného, právoplatného
rozhodnutia o vine a treste. Článok 6 dohovoru sa preto zásadne nevzťahuje na vykonávacie
konania a na mnohé rozhodnutia v ňom urobené (napr. podmienečné prepustenie, nariadenie
výkonu podmienečne odloženého trestu, zaradenie odsúdeného do určitej kategórie alebo
do určitého ústavu, konanie o milosti atď.) (REPÍK, B. Ľudské práva v súdnom konaní.
Bratislava : MANZ, 1999. s. 62 ̶63.).
21. Z tohto vyplýva, že v danom prípade nejde o typ súdneho konania spadajúceho
pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy,
v dôsledku čoho absentuje vecná súvislosť medzi namietaným porušením práva sťažovateľa
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením
najvyššieho súdu.
22. Taktiež je potrebné poukázať, že konanie o mimoriadnych opravných
prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj dovolanie, priamo nesúvisí
s konaním a rozhodnutím o oprávnenosti trestného obvinenia adresáta tohto práva, tak ako
to vyžaduje čl. 6 ods. 1 dohovoru.
23. Vzhľadom na záver všeobecného súdu (odmietnutie dovolania ako podaného
neoprávnenou osobou), ktorý ústavný súd považuje za ústavne konformný, možno
konštatovať, že neexistuje príčinná súvislosť medzi v sťažnosti označenými základnými
právami a slobodami podľa ústavy, listiny a medzinárodných dohovorov a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. ods. 2
24. Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa, ktoré v petite sťažnosti uviedol
(napr. aj žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2017