Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 529/2017
PDF · 107.8 KB
No categories available
II. ÚS 529/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, , , vo veci
namietaného porušenia jeho bližšie neoznačených základných práv garantovaných Ústavou
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 T 66/2015 a jeho rozsudkom z 26. októbra 2015 a postupom Krajského súdu
v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 43/2015 a jeho rozsudkom zo 14. apríla 2016
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2017
doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
bližšie neoznačených základných práv a slobôd garantovaných Ústavou Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 66/2015 a jeho rozsudkom z 26. októbra 2015 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej
len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 43/2015 a jeho rozsudkom
zo 14. apríla 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol právoplatne uznaný za vinného
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 66/2015 z 26. októbra 2015 zo spáchania prečinu
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a b) Trestného zákona,
za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov.
Na základe odvolania sťažovateľa v predmetnej trestnej veci vo veci rozhodoval
krajský súd. Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že krajský súd o odvolaní rozhodol
rozsudkom sp. zn. 5 To 43/2015 zo 14. apríla 2016, ktorým síce čiastočne zmenil odvolaním
napadnutý rozsudok okresného súdu, avšak v ňom konštatoval, že sťažovateľ je vinný
zo spáchania označeného trestného činu a uložil mu rovnako ako okresný súd trest odňatia
slobody v trvaní 2 rokov nepodmienečne.
Sťažovateľ je toho názoru, že napadnutými rozhodnutiami okresného súdu
a krajského súdu bol porušený zákon. Z tohto dôvodu podal proti napadnutým rozsudkom
z roku 2016 dovolanie a zároveň požiadal o ustanovenie obhajcu na zastupovanie
v dovolacom konaní. Uvádza, že okresný súd mu 17. mája 2017 zaslal výzvu, súčasťou
ktorej bolo tlačivo – potvrdenie o majetkových a zárobkových pomeroch sťažovateľa,
avšak do predbežného prerokovania sťažnosti ešte nebolo o jeho žiadosti o ustanovení
obhajcu rozhodnuté.
Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd odstránil rozpory v zákone, okamžite ho
prepustil z výkonu trestu odňatia slobody a priznal mu primerané odškodné.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda
tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20
ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to
môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
mohol, resp. môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07), resp. ako neprípustnú.
Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 66/2015 z 26. októbra 2015 a postupu,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom
bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom
prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 To 43/2015 zo 14. apríla 2016 sťažovateľ napadol
dovolaním, o ktorom je oprávnený a aj povinný rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“). O dovolaní sťažovateľa dosiaľ najvyšším súdom
rozhodnuté nebolo. Z uvedeného vyplýva, že v tejto časti bola jeho sťažnosť predložená
predčasne, čo uplatnením zásady ratione temporis zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti
ako neprípustnej.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v časti týkajúcej sa napadnutého
rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu z dôvodu nedostatku
svojej právomoci a vo zvyšnej časti z dôvodu jej neprípustnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2017