Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 554/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti Slovak Telekom, a. s., Bajkalská 28, Bratislava, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou ECKER - KÁN & PARTNERS, s. r. o., Námestie Martina

Benku 9, Bratislava, v mene ktorej koná prokurista JUDr. Vladimír Kán, ktorou namieta

porušenie základných práv podľa , a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozhodnutím predsedu Úradu pre reguláciu elektronických

komunikácií a poštových služieb č. z 9. júla 2015 a konaním, ktoré

predchádzalo jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovak Telekom, a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. septembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovak Telekom, a. s.,

Bajkalská 28, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných

práv podľa , a (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím predsedu Úradu pre reguláciu elektronických

komunikácií a poštových služieb (ďalej len „úrad“) č. z 9. júla 2015 (ďalej

aj „napadnuté rozhodnutie“) a konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu (ďalej

aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že 25. marca 2015 mu bolo doručené

rozhodnutie úradu – odboru technickej regulácie o predbežnom opatrení č.

z 25. marca 2015, ktorým úrad rozhodol, že sťažovateľ je ,,podľa § 77 zákona

o elektronických komunikáciách v spojení s § 43 ods. 1 správneho poriadku povinná

na žiadosť spoločnosti začať tejto poskytovať národný roaming na siete spoločnosti

Slovak Telekom používajúce frekvencie z frekvenčných pásiem 900 MHz a 1800 MHz

za takých zmluvných podmienok a takým spôsobom, aby koncoví užívatelia spoločnosti

mali zabezpečený rovnaký rozsah a rovnakú kvalitu elektronických komunikačných

služieb ako koncoví užívatelia spoločnosti Slovak Telekom, a to až do nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

... Cenu za poskytnutie národného roamingu je spoločnosť Slovak Telekom povinná

účtovať vo výške určenej vykonateľným rozhodnutím úradu vo veci samej alebo dohodou

spoločnosti a spoločnosti Slovak Telekom odo dňa vykonateľnosti rozhodnutia úradu

vo veci samej, respektíve odo dňa účinnosti dohody o cene, podľa toho, ktorá skutočnosť

nastane skôr, a to spätne odo dňa začatia poskytovania národného roamingu.“.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol predseda

úradu na základe návrhu rozkladovej komisie napadnutým rozhodnutím a rozhodnutie

zmenil tak, že sťažovateľ je ,,podľa § 77 zákona o elektronických komunikáciách v spojení

s § 43 ods. 1 správneho poriadku povinná na žiadosť spoločnosti začať tejto

poskytovať národný roaming na siete spoločnosti Slovak Telekom používajúce frekvencie

z frekvenčných pásiem 900 MHz a 1800 MHz takým spôsobom, aby koncoví užívatelia

spoločnosti mali zabezpečený rovnaký rozsah a rovnakú kvalitu elektronických

komunikačných služieb poskytovaných na frekvenčných pásmach 900 MHz a 1800 MHz

ako koncoví užívatelia spoločnosti Slovak Telekom, a to až do nadobudnutia právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že predpokladom vydania rozhodnutia o predbežnom

opatrení – a pre vznik povinnosti poskytovať obchodnej spoločnosti

(ďalej len „ “), národný roaming podľa špecifikovaného individuálneho povolenia –

je dosiahnutie 20 % pokrytia obyvateľstva Slovenskej republiky mobilnou sieťou .

Táto skutočnosť však podľa sťažovateľa nebola pred vydaním predmetných rozhodnutí

dostatočne preukázaná. Sťažovateľ opakovane vyzýval úrad na doplnenie dokazovania

a na odstránenie rozporov medzi jednotlivými podkladmi rozhodnutia. Napriek

opakovaným žiadostiam „neboli Sťažovateľovi zo strany Úradu doteraz sprístupnené

podklady a informácie, o ktoré žiadal ohľadom preukázania tejto pre konanie podstatnej

skutočnosti. Sťažovateľ poukázal na to, že spis správneho konania neobsahoval

pred vydaním Prvostupňového rozhodnutia dostatočné množstvo informácií nevyhnutných

pre posudzovanie otázky 20 % pokrytia, čo je dôkazom porušenia procesných

práv ST a tiež dôkazom o svojvoľnom, nesprávnom a tým teda aj nezákonnom úradnom

postupe Úradu v tomto konaní. Presná špecifikácia požadovaných informácií pritom

bola obsiahnutá vo vyjadreniach Sťažovateľa založených v administratívnom spise.“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že administratívny spis obsahuje vyjadrenie úradu –

odboru správy frekvenčného spektra č. zo 14. januára 2015, ktoré má len

jednu stranu – je teda mimoriadne stručné – a vyplývajú z neho rôzne údaje pokrytia,

pričom medzi jednotlivými hodnotami sú značné rozdiely. Navyše, na tlačovej

konferencii 12. marca 2015 uviedol iné údaje o pokrytí, ktoré sa tiež odlišovali od údajov

uvedených vo vyjadrení zo 14. januára 2015. Na základe týchto skutočností sa sťažovateľ

«oprávnene pýta, ktorý údaj z vyššie uvedených je pravdivý? Elementárna logika hovorí,

že k tomu istému časovému okamihu nemôžu byť pravdivé obe hodnoty, ale nanajvýš jedna

z nich. Úrad ani Predseda úradu sa však s týmto zjavným rozporom v Rozhodnutiach nijako

nevysporiadali. Prvý údaj Úrad vraj vypočítal „... podľa aktuálnej databázy spoločnosti

doručenej RÚ dňa 09. 01. 2015, v ktorej sa nachádza 95 staníc LTE a 49 staníc

GSM...“. Následne však Úrad uvádza, že „... vychádzajúc iba z pokrytia obyvateľov miest

deklarovaných spoločnosťou “ je úradom vypočítaný „výsledok“ pokrytia

až o 11 % nižší.“ Z uvedeného logicky vyplýva, že buď je (i) „aktuálna databáza

spoločnosti doručená RÚ dňa 09. 01. 2015, v ktorej sa nachádza 95 staníc LTE

a 49 staníc GSM“ nepravdivý podklad, ak na jej základe Úrad dospel „výpočtom“ k

hodnote pokrytia zásadne rozpornej s hodnotou pokrytia deklarovanou spoločnosťou

, alebo (ii) spôsob výpočtu Úradu je nesprávny. Jeden z týchto záverov musí byť

pravdivý. Ak je jeden z týchto záverov pravdivý, potom je vážne spochybnená vierohodnosť

„výpočtu“ v poradí druhej hodnoty pokrytia (33,371 %). Veľmi nízka je potom

vierohodnosť, že (i) poskytnuté údaje „pokrytia obyvateľov miest deklarovaných

spoločnosťou “ boli korektné a mohli byť použité v postupe Úradu ako

nepochybný a pravdivý podklad, a že (ii) „výpočet“ Úradu v tomto prípade je správny,

nakoľko Úrad použil nepravdivé podklady alebo nesprávny postup výpočtu.».

Sťažovateľ ďalej namieta, že výroky rozhodnutia o predbežnom opatrení

a napadnutého rozhodnutia sú neurčité a nezrozumiteľné. Podľa sťažovateľa

- nie je zrejmé, čo má sťažovateľ z časového hľadiska považovať za žiadosť

,

- z týchto rozhodnutí nevyplýva lehota na plnenie,

- nie sú zrejmé podmienky poskytovania národného roamingu, „pričom chýba popis

čo i len ich základného rámca“,

- v napadnutom rozhodnutí chýba výrok č. 2 s tým, že „správny orgán vo výroku

žiadnym spôsobom neuvádza, ako sa vysporiadal s touto časťou predmetu rozkladového

konania“,

- došlo aj k takej zmene vo výroku č. 1 napadnutého rozhodnutia, ktorú predseda

úradu nijako neodôvodnil, preto je nepreskúmateľná.

V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej uvádza:

„Všetky vyššie uvedené vady výrokov Rozhodnutí majú za následok obsahovú

nezrozumiteľnosť a mimoriadne obtiažnu praktickú vykonateľnosť oboch Rozhodnutí:

Sťažovateľovi nie sú z výrokov ani z odôvodnenia Rozhodnutia známe ani základné

parametre a podmienky, za ktorých by mala službu národného roamingu spoločnosti

poskytovať, najmä odkedy, na akom právnom základe ani za akých technických,

cenových, časových a iných podmienok. Sťažovateľ teda nie je schopný ustáliť,

či pripravuje, resp. poskytuje službu národného roamingu v súlade s Rozhodnutiami a ocitá

sa tak v stave značnej právnej a ekonomickej neistoty.

Z obsahu oboch Rozhodnutí vyplýva, že prostredníctvom prístupu spoločnosti

k verejným mobilným elektronickým komunikačným sieťam Sťažovateľa

vo frekvenčných pásmach 900 a 1800 MHz je výrazne dlhodobo obmedzené vlastnícke

právo Sťažovateľa k infraštruktúre predstavujúcej uvedené siete a tiež právo voľne, podľa

svojich obchodných a prevádzkových potrieb s týmito sieťami a ich kapacitou voľne

a neobmedzene disponovať.

Navyše sú práva Sťažovateľa obmedzené na základe autoritatívnych rozhodnutí

orgánu štátnej správy, teda Slovenskej republiky, a to bez priznania práva na akúkoľvek

finančnú náhradu (kompenzáciu) alebo aspoň jej čo i len čiastočnú garanciu...

... služba národného roamingu je službou odplatnou... Rozhodnutiami teda

Porušovateľ rozhodol v rozpore so ZEK a inými všeobecne záväznými právnymi

predpismi... V dôsledku Rozhodnutí tak Úrad celkom zrejme zasiahol do výkonu

vlastníckeho práva Sťažovateľa spôsobom, ktorý nevyhnutne musí viesť k zmenšeniu

(obmedzeniu) práva vlastniť majetok, a to bez toho, aby takéto zmenšenie malo byť podľa

Úradu akokoľvek kompenzované.“

Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že predpokladom konania a rozhodovania úradu

je spor medzi sťažovateľom a . Sťažovateľ však v priebehu konania informoval

úrad, že „aktuálne neexistuje medzi spoločnosťami a ST spor o žiadnej konkrétnej

skutočnosti alebo otázke, ktorý by odôvodňoval konanie Úradu. Ustanovenie § 77 ZEK

pritom výslovne predpokladá, že Úrad bude rozhodovať o spore medzi podnikmi,

ktorý vznikol a pretrváva. Rovnako ustanovenie čl. 20 ods. 1 Rámcovej smernice

2002/21/ES, z ktorej toto ustanovenie ZEK vychádza, jednoznačne predpokladá, že spor

už vznikol a medzi stranami je teda jednoznačne zadefinovaná jedna alebo viac konkrétnych

sporných otázok. Existencia sporu je teda materiálnou a podstatnou podmienkou konania

Úradu a tiež podmienkou existencie právomoci Úradu konať a vydať v takom konaní

rozhodnutie záväzné pre účastníkov konania. Sťažovateľ opakovane tvrdí, že táto základná

podmienka v tomto konaní nie je a nikdy nebola splnená.“.

Existencia sporu nebola v konaní nikdy spoľahlivo preukázaná, medzi sťažovateľom

a prebiehajú rokovania o podmienkach poskytovania národného roamingu.

Z uvedeného dôvodu nemal úrad právomoc vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení,

pričom „nedostatok právomoci Úradu rozhodnúť vo veci samej nevyhnutne vylučuje

aj možnosť vydania predbežného opatrenia v takomto konaní zákonným spôsobom.

... Ani v jednom z Rozhodnutí nie je špecifikované, v čom by spor medzi účastníkmi

konania mal spočívať. Rovnako žiaden podklad Rozhodnutí neobsahuje žiadnu

ani len úvahu, a už vôbec nie preukázanie, či zdôvodnenie toho, v čom vlastne spor medzi

podnikmi existuje a ako je jeho existencia preukázaná. Už len z tohto dôvodu musia

byť Rozhodnutia zrušené pre ich nepreskúmateľnosť.“.

Následne sťažovateľ poukazuje na to, že predbežné opatrenie možno v zmysle

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších

predpisov vydať len v rozsahu nevyhnutne potrebnom na zabezpečenie účelu konania,

pričom v prerokovávanom prípade „citované výroky Rozhodnutí pritom predstavujú

de facto prejudikovanie rozhodnutia vo veci samej, ktorá je na Úrade vedená pod číslom

konania . Ako ukázalo Úradom vydané prvostupňové meritórne rozhodnutie

vo veci č. 2830/OTR/2015 zo dňa 27. 07. 2015... fakticky je obsah hlavnej povinnosti

Rozhodnutí a Meritórneho rozhodnutia zhodný... Uloženie povinnosti spoločnosti

ST poskytnúť spoločnosti na žiadosť národný roaming nie je v žiadnom prípade

možné považovať za predbežné opatrenie v nevyhnutnej miere zabezpečujúce účel konania,

ak je vydané vo vzťahu ku konaniu, predmetom ktorého je spoločnosťou navrhované

uloženie povinnosti spoločnosti ST poskytnúť národný roaming.

... považujeme za nezákonné a nezmyselné, aby Úrad považoval za nevyhnutné

pre zabezpečenie účelu konania, v ktorom sa má posudzovať vznik povinnosti Sťažovateľa

poskytnúť spoločnosti službu národného roamingu, uložiť Sťažovateľovi práve tú istú

povinnosť poskytovať spoločnosti službu národného roamingu. Rozhodnutia tak

predstavujú rozhodnutia, ktoré svojím obsahom de facto kopírujú Meritórne rozhodnutie.

V zmysle ustálenej súdnej praxe na území SR pritom platí, že prostredníctvom predbežného

opatrenia nemožno záväzne vyriešiť vec, teda predmet rozhodnutia o predbežnom opatrení

nemôže byť totožný s predmetom rozhodnutia vo veci samej a nesmie také rozhodnutie

ani prejudikovať.“.

Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že predmetné rozhodnutia ukladajú sťažovateľovi

takú povinnosť, pri ktorej absentuje prvok dočasnosti. Skutočnosti rozhodujúce pre vydanie

predbežného opatrenia podľa sťažovateľa neboli „ani len osvedčené, nieto preukázané“.

Ide predovšetkým o záver, že rokovania nesmerujú k riadnemu dobrovoľnému plneniu

povinnosti poskytnúť službu národného roamingu, existenciu údajnej vážnej ujmy

na právach, ktorá má vznikať z dôvodu omeškania s poskytovaním služby

národného roamingu. Rozhodnutia nezabezpečujú možnosť navrátenia do predošlého stavu,

keďže neuvádzajú, či náklady spojené so zriadením prístupu do mobilnej siete sťažovateľa

majú byť sťažovateľovi uhradené.

Rovnako tak podľa sťažovateľa predmetné rozhodnutia o predbežnom opatrení

jednostranne zvýhodňujú v hospodárskej súťaži a „žiadnym spôsobom neriešia

existujúce oprávnené záujmy vrátane právnej a ekonomickej neistoty druhého účastníka

konania (spoločnosť ST). Rozhodnutia ukladajú Sťažovateľovi povinnosť poskytovať

národný roaming pre spoločnosť na neurčitú dobu... bez povinnosti úhrady zo strany

spoločnosti a bez akejkoľvek zábezpeky takejto prípadnej budúcej úhrady.

Ak spoločnosť nebude schopná v budúcnosti svoje takto vzniknuté záväzky

Sťažovateľovi uhradiť, spoločnosť ST utrpí škodu veľkého rozsahu...“.

Napadnuté rozhodnutie nie je podľa sťažovateľa riadne odôvodnené a je arbitrárne,

keďže len čiastočne reaguje na argumentáciu sťažovateľa uvedenú v rozklade, pričom

najmä nereaguje na námietku, prečo je potrebné zaťažiť sťažovateľa povinnosťou bez toho,

aby sťažovateľovi bolo priznané korešpondujúce právo voči na úhradu

za poskytované plnenie. Rovnako tak nebolo vysvetlené, prečo predbežné opatrenie ukladá

povinnosť, ktorá je predmetom konania vo veci samej.

Napadnutým rozhodnutím došlo podľa sťažovateľa k porušeniu základného práva na

rovnosť účastníkov v konaní podľa . V tejto súvislosti v sťažnosti

uvádza:

„Porušovateľ v odôvodnení rozhodnutia o rozklade rozsiahlym spôsobom opísal

ekonomické záujmy spoločnosti a možnosť ujmy, ktorá jej môže vzniknúť, pričom

sa však vôbec nezaoberal tým, aké budú následky pre Sťažovateľa. Porušovateľ,

ak aj vychádzal z prezumpcie, že spoločnosť zaplatí Sťažovateľovi primeranú

odplatu za poskytnutú službu, celkom opomenul skutočnosť, že aj v takom prípade

poskytnutie tejto služby Sťažovateľa v sebe zahŕňa celkom iste značné prevádzkové a

administratívne náklady, ktoré Sťažovateľovi nikto neuhradí. Vzhľadom na špecifickú

povahu tzv. správneho sporu a lakonickú právnu úpravu v režime správneho poriadku totiž

Sťažovateľ ako subjekt zaťažený predbežným opatrením nemá zákonné právo uplatňovať si

náhradu škody spôsobenej predbežným opatrením, ktoré by mu prislúchalo v režime

občianskeho súdneho konania ( ).

Rozhodnutie o rozklade taktiež vôbec neobsahuje odôvodnenie, prečo, napriek tomu,

že znevýhodnilo Sťažovateľa vypustením časti výroku týkajúcej sa jeho práv, mu nepriznáva

v poučení právo na preskúmanie rozhodnutia súdom, ktoré vyplývalo z poučenia

Prvostupňového rozhodnutia. Sťažovateľ v tomto postupe vidí jednoznačné zvýhodnenie

spoločnosti , keďže Rozhodnutie o rozklade celkom zrejme a bez obalu zvýhodnilo

túto spoločnosť nie len hmotnoprávne, ale aj procesne.“

Sťažovateľ napokon namieta, že napadnuté rozhodnutie zasahuje do jeho

majetkových práv, keďže nijako nereflektuje na to, že sprístupnenie siete sťažovateľa

spoločnosti a ďalšie poskytovanie služby národného roamingu je spojené

so značnými nákladmi. Úrad pritom svojimi rozhodnutiami o predbežnom opatrení

„nad rámec svojich zákonných kompetencií a oprávnení uložil povinnosť Sťažovateľovi

poskytnúť spoločnosti službu národného roamingu bezodplatne. Vzhľadom na rozsah

nákladov sa pritom preukázateľne jedná o neoprávnený zásah do SR

garantovaného práva Sťažovateľa vlastniť majetok.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu priznané čl. 46

ods. 1..., základné právo vlastniť majetok priznané v čl. 20 ods. 1..., základné právo

na rovnosť účastníkov v konaní podľa a právo

na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1... dohovoru... a právo na rovnosť účastníkov

v konaní podľa v konaní vedenom pred Úradom

pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb – predsedom úradu

pod číslom zo dňa 09. 07. 2015 o rozklade sťažovateľa proti rozhodnutiu

Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, odboru technickej

regulácie o predbežnom opatrení č. zo dňa 25. 3. 2015 porušené boli.

2. Rozhodnutie predsedu Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií

a poštových služieb, číslo: zo dňa 9. 07. 2015 sa ruší. Vec sa vracia na ďalšie

konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355 euro

a 73 centov, ktorú je Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb

povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle

Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd rozhodol podľa § 52 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) tak, že dočasným opatrením odloží vykonateľnosť napadnutého

rozhodnutia z 9. júla 2015 do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. V súvislosti s týmto

návrhom sťažovateľ poukazuje na to, že „uvedená hroziaca peňažná ujma v mimoriadne

vysokej výške, a to najmä s ohľadom na závažné vady Rozhodnutí, porušenia ústavných

práv Sťažovateľa, obzvlášť s ohľadom na svojvoľnosť Rozhodnutí a ich zjavný rozpor

s požiadavkami spravodlivosti a rovnosti zbraní, v plnej miere odôvodňujú odloženie

vykonateľnosti Rozhodnutia o rozklade.

Na základe skutočností uvedených v článku III. časti 3. tejto sťažnosti je zrejmé,

že nevydanie dočasného opatrenia bude mať na strane Sťažovateľa v dôsledku možného

výkonu Rozhodnutia o rozklade za následok vznik peňažnej ujmy v mimoriadne vysokej

výške, pričom odložením vykonateľnosti tohto rozhodnutia tretím osobám žiadna

porovnateľná ujma vzniknúť nemôže.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti skúmal podmienky

konania o sťažnosti sťažovateľa.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že sťažnosť je prípustná «vzhľadom

na dikciu , podľa ktorého súdy v režime správneho súdnictva

rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce

sa vedenia konania nepreskúmavajú. Ohliadnuc od toho, že predbežná povaha je vyjadrená

v samotnom názve inštitútu „predbežného opatrenia“ žalobca musí ďalej vychádzať z toho,

že zákonodarca spomedzi všetkých rozhodnutí „predbežnej povahy“ zo súdneho prieskumu

vylúčil v prvom rade predbežné opatrenie ako najtypickejší spôsob rozhodovania o

otázkach predbežnej povahy.».

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 16. septembra 2015 domáhal

preskúmania rozhodnutia predsedu úradu č. z 9. júla 2015 a rozhodnutia úradu

č. z 25. marca 2015. Najvyšší súd vec postúpil Krajskému súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“), ktorý konanie o predmetnej žalobe viedol pod sp. zn. .

Úrad v podaní č. 95/OLaP/2017-282 z 10. augusta 2017 doručenom ústavnému súdu

18. augusta 2017 na jeho výzvu uviedol, že vzhľadom na to, že „rozhodnutím predsedu

úradu č. z 09. 07. 2015 bolo zmenené predbežné opatrenie a dňa 27. 03. 2017

úrad právoplatne rozhodol vo veci samej, úrad podal na Krajský súd v Bratislave návrh

na zastavenie súdneho konania. Podľa informácií úradu Krajský súd rozhodol o predmetnej

žalobe bez pojednávania dňa 13. 07. 2017. Úrad ešte nedisponuje informáciou, akým

spôsobom Krajský súd v Bratislave rozhodol.“.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd rozhodol uznesením

č. k. -352 z 13. júla 2017 tak, že konanie zastavil. Krajský súd v odôvodnení

uznesenia poukázal na to, že „rozhodnutie vo veci samej vydané Úradom pre reguláciu

elektronických komunikácií a poštových služieb zo dňa 07. 03. 2017 pod č. -83,

ktorým boli upravené podmienky vo veci poskytnutia služby národného roamingu medzi

žalobcom a spoločnosťou , nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 03. 2017,

čím podľa za bodkočiarkou rozhodnutie o predbežnom

opatrení, ktoré je predmetom tohto súdneho prieskumu stratilo účinnosť a boli naplnené

zákonné podmienky ust. a súd konanie zastavil. Ak predbežné opatrenie

zo zákona stratilo účinnosť (právoplatnosťou vo veci samej), odpadol predmet súdneho

konania.“.

Zo zistení ústavného súdu taktiež vyplýva, že úrad vo veci samej rozhodol

rozhodnutím č. 2830/OTR/2015 z 27. júla 2015. Predmetné rozhodnutie bolo zrušené

rozhodnutím predsedu úradu č. z 29. januára 2016. Úrad následne po vrátení

veci vydal rozhodnutie č. -2974 zo 17. októbra 2016. Predmetné rozhodnutie

zmenil predseda úradu rozhodnutím č. -83 zo 7. marca 2017, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 27. marca 2017. Proti rozhodnutiu predsedu úradu zo 7. marca 2017 podal

krajskému súdu žalobu.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom

je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa . Zmysel

a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd

spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa

ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť

už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním

žaloby v systéme správneho súdnictva, ako aj podaním sťažnosti podľa

vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho

typu (krajský súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho

princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci

krajského súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu,

možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím krajského súdu

ako predčasné (m. m. , ).

Relevantné je, že v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa

krajský súd o žalobe sťažovateľa rozhodol uznesením z 13. júla 2017 tak, že konanie

zastavil z dôvodu, že preskúmavané rozhodnutie predsedu úradu č.

z 9. júla 2015 stratilo účinnosť vzhľadom na nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia

vo veci samej – rozhodnutia predsedu úradu č. -83 zo 7. marca 2017.

Proti uzneseniu krajského súdu z 13. júla 2017 je prípustná kasačná sťažnosť podľa

a nasl. (ďalej len „“), rovnako

tak proti rozhodnutiu predsedu úradu zo 7. marca 2017 je prípustná správna žaloba podľa

a nasl. .

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2017