Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 554/2017
PDF · 251.32 KB
No categories available
II. ÚS 554/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
obchodnej spoločnosti Slovak Telekom, a. s., Bajkalská 28, Bratislava, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou ECKER - KÁN & PARTNERS, s. r. o., Námestie Martina
Benku 9, Bratislava, v mene ktorej koná prokurista JUDr. Vladimír Kán, ktorou namieta
porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozhodnutím predsedu Úradu pre reguláciu elektronických
komunikácií a poštových služieb č. 217/PÚ/2015 z 9. júla 2015 a konaním, ktoré
predchádzalo jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovak Telekom, a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. septembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovak Telekom, a. s.,
Bajkalská 28, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných
práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím predsedu Úradu pre reguláciu elektronických
komunikácií a poštových služieb (ďalej len „úrad“) č. 217/PÚ/2015 z 9. júla 2015 (ďalej
aj „napadnuté rozhodnutie“) a konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu (ďalej
aj „napadnuté konanie“).
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že 25. marca 2015 mu bolo doručené
rozhodnutie úradu – odboru technickej regulácie o predbežnom opatrení č. 660/OTR/2015
z 25. marca 2015, ktorým úrad rozhodol, že sťažovateľ je ,,podľa § 77 zákona
o elektronických komunikáciách v spojení s § 43 ods. 1 správneho poriadku povinná
na žiadosť spoločnosti začať tejto poskytovať národný roaming na siete spoločnosti
Slovak Telekom používajúce frekvencie z frekvenčných pásiem 900 MHz a 1800 MHz
za takých zmluvných podmienok a takým spôsobom, aby koncoví užívatelia spoločnosti
mali zabezpečený rovnaký rozsah a rovnakú kvalitu elektronických komunikačných
služieb ako koncoví užívatelia spoločnosti Slovak Telekom, a to až do nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
... Cenu za poskytnutie národného roamingu je spoločnosť Slovak Telekom povinná
účtovať vo výške určenej vykonateľným rozhodnutím úradu vo veci samej alebo dohodou
spoločnosti a spoločnosti Slovak Telekom odo dňa vykonateľnosti rozhodnutia úradu
vo veci samej, respektíve odo dňa účinnosti dohody o cene, podľa toho, ktorá skutočnosť
nastane skôr, a to spätne odo dňa začatia poskytovania národného roamingu.“.
Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol predseda
úradu na základe návrhu rozkladovej komisie napadnutým rozhodnutím a rozhodnutie
zmenil tak, že sťažovateľ je ,,podľa § 77 zákona o elektronických komunikáciách v spojení
s § 43 ods. 1 správneho poriadku povinná na žiadosť spoločnosti začať tejto
poskytovať národný roaming na siete spoločnosti Slovak Telekom používajúce frekvencie
z frekvenčných pásiem 900 MHz a 1800 MHz takým spôsobom, aby koncoví užívatelia
spoločnosti mali zabezpečený rovnaký rozsah a rovnakú kvalitu elektronických
komunikačných služieb poskytovaných na frekvenčných pásmach 900 MHz a 1800 MHz
ako koncoví užívatelia spoločnosti Slovak Telekom, a to až do nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej“.
Sťažovateľ poukazuje na to, že predpokladom vydania rozhodnutia o predbežnom
opatrení – a pre vznik povinnosti poskytovať obchodnej spoločnosti
(ďalej len „ “), národný roaming podľa špecifikovaného individuálneho povolenia –
je dosiahnutie 20 % pokrytia obyvateľstva Slovenskej republiky mobilnou sieťou .
Táto skutočnosť však podľa sťažovateľa nebola pred vydaním predmetných rozhodnutí
dostatočne preukázaná. Sťažovateľ opakovane vyzýval úrad na doplnenie dokazovania
a na odstránenie rozporov medzi jednotlivými podkladmi rozhodnutia. Napriek
opakovaným žiadostiam „neboli Sťažovateľovi zo strany Úradu doteraz sprístupnené
podklady a informácie, o ktoré žiadal ohľadom preukázania tejto pre konanie podstatnej
skutočnosti. Sťažovateľ poukázal na to, že spis správneho konania neobsahoval
pred vydaním Prvostupňového rozhodnutia dostatočné množstvo informácií nevyhnutných
pre posudzovanie otázky 20 % pokrytia, čo je dôkazom porušenia procesných
práv ST a tiež dôkazom o svojvoľnom, nesprávnom a tým teda aj nezákonnom úradnom
postupe Úradu v tomto konaní. Presná špecifikácia požadovaných informácií pritom
bola obsiahnutá vo vyjadreniach Sťažovateľa založených v administratívnom spise.“.
Sťažovateľ poukazuje na to, že administratívny spis obsahuje vyjadrenie úradu –
odboru správy frekvenčného spektra č. 389/OSFS/2015 zo 14. januára 2015, ktoré má len
jednu stranu – je teda mimoriadne stručné – a vyplývajú z neho rôzne údaje pokrytia,
pričom medzi jednotlivými hodnotami sú značné rozdiely. Navyše, na tlačovej
konferencii 12. marca 2015 uviedol iné údaje o pokrytí, ktoré sa tiež odlišovali od údajov
uvedených vo vyjadrení zo 14. januára 2015. Na základe týchto skutočností sa sťažovateľ
«oprávnene pýta, ktorý údaj z vyššie uvedených je pravdivý? Elementárna logika hovorí,
že k tomu istému časovému okamihu nemôžu byť pravdivé obe hodnoty, ale nanajvýš jedna
z nich. Úrad ani Predseda úradu sa však s týmto zjavným rozporom v Rozhodnutiach nijako
nevysporiadali. Prvý údaj Úrad vraj vypočítal „... podľa aktuálnej databázy spoločnosti
doručenej RÚ dňa 09. 01. 2015, v ktorej sa nachádza 95 staníc LTE a 49 staníc
GSM...“. Následne však Úrad uvádza, že „... vychádzajúc iba z pokrytia obyvateľov miest
deklarovaných spoločnosťou “ je úradom vypočítaný „výsledok“ pokrytia
až o 11 % nižší.“ Z uvedeného logicky vyplýva, že buď je (i) „aktuálna databáza
spoločnosti doručená RÚ dňa 09. 01. 2015, v ktorej sa nachádza 95 staníc LTE
a 49 staníc GSM“ nepravdivý podklad, ak na jej základe Úrad dospel „výpočtom“ k
hodnote pokrytia zásadne rozpornej s hodnotou pokrytia deklarovanou spoločnosťou
, alebo (ii) spôsob výpočtu Úradu je nesprávny. Jeden z týchto záverov musí byť
pravdivý. Ak je jeden z týchto záverov pravdivý, potom je vážne spochybnená vierohodnosť
„výpočtu“ v poradí druhej hodnoty pokrytia (33,371 %). Veľmi nízka je potom
vierohodnosť, že (i) poskytnuté údaje „pokrytia obyvateľov miest deklarovaných
spoločnosťou “ boli korektné a mohli byť použité v postupe Úradu ako
nepochybný a pravdivý podklad, a že (ii) „výpočet“ Úradu v tomto prípade je správny,
nakoľko Úrad použil nepravdivé podklady alebo nesprávny postup výpočtu.».
Sťažovateľ ďalej namieta, že výroky rozhodnutia o predbežnom opatrení
a napadnutého rozhodnutia sú neurčité a nezrozumiteľné. Podľa sťažovateľa
- nie je zrejmé, čo má sťažovateľ z časového hľadiska považovať za žiadosť
,
- z týchto rozhodnutí nevyplýva lehota na plnenie,
- nie sú zrejmé podmienky poskytovania národného roamingu, „pričom chýba popis
čo i len ich základného rámca“,
- v napadnutom rozhodnutí chýba výrok č. 2 s tým, že „správny orgán vo výroku
žiadnym spôsobom neuvádza, ako sa vysporiadal s touto časťou predmetu rozkladového
konania“,
- došlo aj k takej zmene vo výroku č. 1 napadnutého rozhodnutia, ktorú predseda
úradu nijako neodôvodnil, preto je nepreskúmateľná.
V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej uvádza:
„Všetky vyššie uvedené vady výrokov Rozhodnutí majú za následok obsahovú
nezrozumiteľnosť a mimoriadne obtiažnu praktickú vykonateľnosť oboch Rozhodnutí:
Sťažovateľovi nie sú z výrokov ani z odôvodnenia Rozhodnutia známe ani základné
parametre a podmienky, za ktorých by mala službu národného roamingu spoločnosti
poskytovať, najmä odkedy, na akom právnom základe ani za akých technických,
cenových, časových a iných podmienok. Sťažovateľ teda nie je schopný ustáliť,
či pripravuje, resp. poskytuje službu národného roamingu v súlade s Rozhodnutiami a ocitá
sa tak v stave značnej právnej a ekonomickej neistoty.
Z obsahu oboch Rozhodnutí vyplýva, že prostredníctvom prístupu spoločnosti
k verejným mobilným elektronickým komunikačným sieťam Sťažovateľa
vo frekvenčných pásmach 900 a 1800 MHz je výrazne dlhodobo obmedzené vlastnícke
právo Sťažovateľa k infraštruktúre predstavujúcej uvedené siete a tiež právo voľne, podľa
svojich obchodných a prevádzkových potrieb s týmito sieťami a ich kapacitou voľne
a neobmedzene disponovať.
Navyše sú práva Sťažovateľa obmedzené na základe autoritatívnych rozhodnutí
orgánu štátnej správy, teda Slovenskej republiky, a to bez priznania práva na akúkoľvek
finančnú náhradu (kompenzáciu) alebo aspoň jej čo i len čiastočnú garanciu...
... služba národného roamingu je službou odplatnou... Rozhodnutiami teda
Porušovateľ rozhodol v rozpore so ZEK a inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi... V dôsledku Rozhodnutí tak Úrad celkom zrejme zasiahol do výkonu
vlastníckeho práva Sťažovateľa spôsobom, ktorý nevyhnutne musí viesť k zmenšeniu
(obmedzeniu) práva vlastniť majetok, a to bez toho, aby takéto zmenšenie malo byť podľa
Úradu akokoľvek kompenzované.“
Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že predpokladom konania a rozhodovania úradu
je spor medzi sťažovateľom a . Sťažovateľ však v priebehu konania informoval
úrad, že „aktuálne neexistuje medzi spoločnosťami a ST spor o žiadnej konkrétnej
skutočnosti alebo otázke, ktorý by odôvodňoval konanie Úradu. Ustanovenie § 77 ZEK
pritom výslovne predpokladá, že Úrad bude rozhodovať o spore medzi podnikmi,
ktorý vznikol a pretrváva. Rovnako ustanovenie čl. 20 ods. 1 Rámcovej smernice
2002/21/ES, z ktorej toto ustanovenie ZEK vychádza, jednoznačne predpokladá, že spor
už vznikol a medzi stranami je teda jednoznačne zadefinovaná jedna alebo viac konkrétnych
sporných otázok. Existencia sporu je teda materiálnou a podstatnou podmienkou konania
Úradu a tiež podmienkou existencie právomoci Úradu konať a vydať v takom konaní
rozhodnutie záväzné pre účastníkov konania. Sťažovateľ opakovane tvrdí, že táto základná
podmienka v tomto konaní nie je a nikdy nebola splnená.“.
Existencia sporu nebola v konaní nikdy spoľahlivo preukázaná, medzi sťažovateľom
a prebiehajú rokovania o podmienkach poskytovania národného roamingu.
Z uvedeného dôvodu nemal úrad právomoc vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení,
pričom „nedostatok právomoci Úradu rozhodnúť vo veci samej nevyhnutne vylučuje
aj možnosť vydania predbežného opatrenia v takomto konaní zákonným spôsobom.
... Ani v jednom z Rozhodnutí nie je špecifikované, v čom by spor medzi účastníkmi
konania mal spočívať. Rovnako žiaden podklad Rozhodnutí neobsahuje žiadnu
ani len úvahu, a už vôbec nie preukázanie, či zdôvodnenie toho, v čom vlastne spor medzi
podnikmi existuje a ako je jeho existencia preukázaná. Už len z tohto dôvodu musia
byť Rozhodnutia zrušené pre ich nepreskúmateľnosť.“.
Následne sťažovateľ poukazuje na to, že predbežné opatrenie možno v zmysle
§ 43 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov vydať len v rozsahu nevyhnutne potrebnom na zabezpečenie účelu konania,
pričom v prerokovávanom prípade „citované výroky Rozhodnutí pritom predstavujú
de facto prejudikovanie rozhodnutia vo veci samej, ktorá je na Úrade vedená pod číslom
konania 6/OTR/2015. Ako ukázalo Úradom vydané prvostupňové meritórne rozhodnutie
vo veci č. 2830/OTR/2015 zo dňa 27. 07. 2015... fakticky je obsah hlavnej povinnosti
Rozhodnutí a Meritórneho rozhodnutia zhodný... Uloženie povinnosti spoločnosti
ST poskytnúť spoločnosti na žiadosť národný roaming nie je v žiadnom prípade
možné považovať za predbežné opatrenie v nevyhnutnej miere zabezpečujúce účel konania,
ak je vydané vo vzťahu ku konaniu, predmetom ktorého je spoločnosťou navrhované
uloženie povinnosti spoločnosti ST poskytnúť národný roaming.
... považujeme za nezákonné a nezmyselné, aby Úrad považoval za nevyhnutné
pre zabezpečenie účelu konania, v ktorom sa má posudzovať vznik povinnosti Sťažovateľa
poskytnúť spoločnosti službu národného roamingu, uložiť Sťažovateľovi práve tú istú
povinnosť poskytovať spoločnosti službu národného roamingu. Rozhodnutia tak
predstavujú rozhodnutia, ktoré svojím obsahom de facto kopírujú Meritórne rozhodnutie.
V zmysle ustálenej súdnej praxe na území SR pritom platí, že prostredníctvom predbežného
opatrenia nemožno záväzne vyriešiť vec, teda predmet rozhodnutia o predbežnom opatrení
nemôže byť totožný s predmetom rozhodnutia vo veci samej a nesmie také rozhodnutie
ani prejudikovať.“.
Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že predmetné rozhodnutia ukladajú sťažovateľovi
takú povinnosť, pri ktorej absentuje prvok dočasnosti. Skutočnosti rozhodujúce pre vydanie
predbežného opatrenia podľa sťažovateľa neboli „ani len osvedčené, nieto preukázané“.
Ide predovšetkým o záver, že rokovania nesmerujú k riadnemu dobrovoľnému plneniu
povinnosti poskytnúť službu národného roamingu, existenciu údajnej vážnej ujmy
na právach, ktorá má vznikať z dôvodu omeškania s poskytovaním služby
národného roamingu. Rozhodnutia nezabezpečujú možnosť navrátenia do predošlého stavu,
keďže neuvádzajú, či náklady spojené so zriadením prístupu do mobilnej siete sťažovateľa
majú byť sťažovateľovi uhradené.
Rovnako tak podľa sťažovateľa predmetné rozhodnutia o predbežnom opatrení
jednostranne zvýhodňujú v hospodárskej súťaži a „žiadnym spôsobom neriešia
existujúce oprávnené záujmy vrátane právnej a ekonomickej neistoty druhého účastníka
konania (spoločnosť ST). Rozhodnutia ukladajú Sťažovateľovi povinnosť poskytovať
národný roaming pre spoločnosť na neurčitú dobu... bez povinnosti úhrady zo strany
spoločnosti a bez akejkoľvek zábezpeky takejto prípadnej budúcej úhrady.
Ak spoločnosť nebude schopná v budúcnosti svoje takto vzniknuté záväzky
Sťažovateľovi uhradiť, spoločnosť ST utrpí škodu veľkého rozsahu...“.
Napadnuté rozhodnutie nie je podľa sťažovateľa riadne odôvodnené a je arbitrárne,
keďže len čiastočne reaguje na argumentáciu sťažovateľa uvedenú v rozklade, pričom
najmä nereaguje na námietku, prečo je potrebné zaťažiť sťažovateľa povinnosťou bez toho,
aby sťažovateľovi bolo priznané korešpondujúce právo voči na úhradu
za poskytované plnenie. Rovnako tak nebolo vysvetlené, prečo predbežné opatrenie ukladá
povinnosť, ktorá je predmetom konania vo veci samej.
Napadnutým rozhodnutím došlo podľa sťažovateľa k porušeniu základného práva na
rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. V tejto súvislosti v sťažnosti
uvádza:
„Porušovateľ v odôvodnení rozhodnutia o rozklade rozsiahlym spôsobom opísal
ekonomické záujmy spoločnosti a možnosť ujmy, ktorá jej môže vzniknúť, pričom
sa však vôbec nezaoberal tým, aké budú následky pre Sťažovateľa. Porušovateľ,
ak aj vychádzal z prezumpcie, že spoločnosť zaplatí Sťažovateľovi primeranú
odplatu za poskytnutú službu, celkom opomenul skutočnosť, že aj v takom prípade
poskytnutie tejto služby Sťažovateľa v sebe zahŕňa celkom iste značné prevádzkové a
administratívne náklady, ktoré Sťažovateľovi nikto neuhradí. Vzhľadom na špecifickú
povahu tzv. správneho sporu a lakonickú právnu úpravu v režime správneho poriadku totiž
Sťažovateľ ako subjekt zaťažený predbežným opatrením nemá zákonné právo uplatňovať si
náhradu škody spôsobenej predbežným opatrením, ktoré by mu prislúchalo v režime
občianskeho súdneho konania (§ 77 ods. 3 OSP).
Rozhodnutie o rozklade taktiež vôbec neobsahuje odôvodnenie, prečo, napriek tomu,
že znevýhodnilo Sťažovateľa vypustením časti výroku týkajúcej sa jeho práv, mu nepriznáva
v poučení právo na preskúmanie rozhodnutia súdom, ktoré vyplývalo z poučenia
Prvostupňového rozhodnutia. Sťažovateľ v tomto postupe vidí jednoznačné zvýhodnenie
spoločnosti , keďže Rozhodnutie o rozklade celkom zrejme a bez obalu zvýhodnilo
túto spoločnosť nie len hmotnoprávne, ale aj procesne.“
Sťažovateľ napokon namieta, že napadnuté rozhodnutie zasahuje do jeho
majetkových práv, keďže nijako nereflektuje na to, že sprístupnenie siete sťažovateľa
spoločnosti a ďalšie poskytovanie služby národného roamingu je spojené
so značnými nákladmi. Úrad pritom svojimi rozhodnutiami o predbežnom opatrení
„nad rámec svojich zákonných kompetencií a oprávnení uložil povinnosť Sťažovateľovi
poskytnúť spoločnosti službu národného roamingu bezodplatne. Vzhľadom na rozsah
nákladov sa pritom preukázateľne jedná o neoprávnený zásah do Ústavou SR
garantovaného práva Sťažovateľa vlastniť majetok.“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu priznané čl. 46
ods. 1..., základné právo vlastniť majetok priznané v čl. 20 ods. 1..., základné právo
na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1... dohovoru... a právo na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom pred Úradom
pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb – predsedom úradu
pod číslom 217/PÚ/2015 zo dňa 09. 07. 2015 o rozklade sťažovateľa proti rozhodnutiu
Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, odboru technickej
regulácie o predbežnom opatrení č. 660/OTR/2015 zo dňa 25. 3. 2015 porušené boli.
2. Rozhodnutie predsedu Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií
a poštových služieb, číslo: 217/PÚ/2015 zo dňa 9. 07. 2015 sa ruší. Vec sa vracia na ďalšie
konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355 euro
a 73 centov, ktorú je Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb
povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle
Ústavného súdu Slovenskej republiky.“
Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd rozhodol podľa § 52 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) tak, že dočasným opatrením odloží vykonateľnosť napadnutého
rozhodnutia z 9. júla 2015 do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. V súvislosti s týmto
návrhom sťažovateľ poukazuje na to, že „uvedená hroziaca peňažná ujma v mimoriadne
vysokej výške, a to najmä s ohľadom na závažné vady Rozhodnutí, porušenia ústavných
práv Sťažovateľa, obzvlášť s ohľadom na svojvoľnosť Rozhodnutí a ich zjavný rozpor
s požiadavkami spravodlivosti a rovnosti zbraní, v plnej miere odôvodňujú odloženie
vykonateľnosti Rozhodnutia o rozklade.
Na základe skutočností uvedených v článku III. časti 3. tejto sťažnosti je zrejmé,
že nevydanie dočasného opatrenia bude mať na strane Sťažovateľa v dôsledku možného
výkonu Rozhodnutia o rozklade za následok vznik peňažnej ujmy v mimoriadne vysokej
výške, pričom odložením vykonateľnosti tohto rozhodnutia tretím osobám žiadna
porovnateľná ujma vzniknúť nemôže.“.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti skúmal podmienky
konania o sťažnosti sťažovateľa.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že sťažnosť je prípustná «vzhľadom
na dikciu § 248 písm. a) OSP, podľa ktorého súdy v režime správneho súdnictva
rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce
sa vedenia konania nepreskúmavajú. Ohliadnuc od toho, že predbežná povaha je vyjadrená
v samotnom názve inštitútu „predbežného opatrenia“ žalobca musí ďalej vychádzať z toho,
že zákonodarca spomedzi všetkých rozhodnutí „predbežnej povahy“ zo súdneho prieskumu
vylúčil v prvom rade predbežné opatrenie ako najtypickejší spôsob rozhodovania o
otázkach predbežnej povahy.».
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 16. septembra 2015 domáhal
preskúmania rozhodnutia predsedu úradu č. 217/PÚ/2015 z 9. júla 2015 a rozhodnutia úradu
č. 660/OTR/2015 z 25. marca 2015. Najvyšší súd vec postúpil Krajskému súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“), ktorý konanie o predmetnej žalobe viedol pod sp. zn. 6 S 10/2017.
Úrad v podaní č. 95/OLaP/2017-282 z 10. augusta 2017 doručenom ústavnému súdu
18. augusta 2017 na jeho výzvu uviedol, že vzhľadom na to, že „rozhodnutím predsedu
úradu č. 217/PÚ/2015 z 09. 07. 2015 bolo zmenené predbežné opatrenie a dňa 27. 03. 2017
úrad právoplatne rozhodol vo veci samej, úrad podal na Krajský súd v Bratislave návrh
na zastavenie súdneho konania. Podľa informácií úradu Krajský súd rozhodol o predmetnej
žalobe bez pojednávania dňa 13. 07. 2017. Úrad ešte nedisponuje informáciou, akým
spôsobom Krajský súd v Bratislave rozhodol.“.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd rozhodol uznesením
č. k. 6 S 10/2017-352 z 13. júla 2017 tak, že konanie zastavil. Krajský súd v odôvodnení
uznesenia poukázal na to, že „rozhodnutie vo veci samej vydané Úradom pre reguláciu
elektronických komunikácií a poštových služieb zo dňa 07. 03. 2017 pod č. 4/PÚ/2017-83,
ktorým boli upravené podmienky vo veci poskytnutia služby národného roamingu medzi
žalobcom a spoločnosťou , nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 03. 2017,
čím podľa § 43 ods. 2 za bodkočiarkou zák. č. 71/1967 Zb. rozhodnutie o predbežnom
opatrení, ktoré je predmetom tohto súdneho prieskumu stratilo účinnosť a boli naplnené
zákonné podmienky ust. § 99 písm. g) SSP a súd konanie zastavil. Ak predbežné opatrenie
zo zákona stratilo účinnosť (právoplatnosťou vo veci samej), odpadol predmet súdneho
konania.“.
Zo zistení ústavného súdu taktiež vyplýva, že úrad vo veci samej rozhodol
rozhodnutím č. 2830/OTR/2015 z 27. júla 2015. Predmetné rozhodnutie bolo zrušené
rozhodnutím predsedu úradu č. 28/PÚ/2016 z 29. januára 2016. Úrad následne po vrátení
veci vydal rozhodnutie č. 6/OTR/2016-2974 zo 17. októbra 2016. Predmetné rozhodnutie
zmenil predseda úradu rozhodnutím č. 4/PÚ/2017-83 zo 7. marca 2017, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 27. marca 2017. Proti rozhodnutiu predsedu úradu zo 7. marca 2017 podal
krajskému súdu žalobu.
Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom
je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel
a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd
spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa
ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť
už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom. V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním
žaloby v systéme správneho súdnictva, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho
typu (krajský súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho
princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci
krajského súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu,
možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím krajského súdu
ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 467/2013).
Relevantné je, že v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa
krajský súd o žalobe sťažovateľa rozhodol uznesením z 13. júla 2017 tak, že konanie
zastavil z dôvodu, že preskúmavané rozhodnutie predsedu úradu č. 217/PÚ/2015
z 9. júla 2015 stratilo účinnosť vzhľadom na nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej – rozhodnutia predsedu úradu č. 4/PÚ/2017-83 zo 7. marca 2017.
Proti uzneseniu krajského súdu z 13. júla 2017 je prípustná kasačná sťažnosť podľa
§ 438 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), rovnako
tak proti rozhodnutiu predsedu úradu zo 7. marca 2017 je prípustná správna žaloba podľa
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2017