Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 580/2017
PDF · 186.73 KB
No categories available
III. ÚS 580/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
20. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátom Mgr. Petrom Kupkom, Hlavná 23, Trnava,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozhodnutiami Okresného úradu Trnava, odboru všeobecnej
vnútornej správy spisových značiek: OU-TT-OVVS2-2017/009844, Pr. č. 262/2017 VI
zo 4. mája 2017; OU-TT-OVVS2-2017/009842, Pr. č. 256/2017, 257/2017 z 15. mája 2017;
OU-TT-OVVS2-2017/009846, Pr. č. 265/2017, 266/2017 VI zo 4. mája 2017
a 5. mája 2017; OU-TT-OVVS2-2017/009582, Pr. č. 253/2017, 254/2017 z 10. mája 2017;
OU-TT-OVVS2-2017/010045, Pr. č. 280/2017, 281/2017 VI z 5. mája 2017; OU-TT-
OVVS2-2017/010046, Pr. č. 282/2017, 283/2017 z 10. mája 2017; OU-TT-OVVS2-
2017/010047, Pr. č. 274/2017, 275/2017 z 15. mája 2017; OU-TT-OVVS2-2017/010048,
Pr. č. 276/2017 VI, 277/2017 VI zo 4. mája 2017; OU-TT-OVVS2-2017/010053,
Pr. č. 278/2017, 279/2017 z 5. mája 2017; OU-TT-OVVS2-2017/011193, Pr. č. 324/2017,
325/2017 z 5. mája 2017; OU-TT-OVVS2-2017/011195, Pr. č. 320/2017, 321/2017
z 15. mája 2017; OU-TT-OVVS2-2017/011197, Pr. č. 322/2017, 323/2017 z 10. mája 2017
a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. augusta 2017 doručená sťažnosť (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutiami Okresného úradu
Trnava, odboru všeobecnej vnútornej správy (ďalej len „okresný úrad“) spisových značiek:
OU-TT-OVVS2-2017/009844, Pr. č. 262/2017 VI zo 4. mája 2017; OU-TT-OVVS2-
2017/009842, Pr. č. 256/2017, 257/2017 z 15. mája 2017; OU-TT-OVVS2-2017/009846,
Pr. č. 265/2017, 266/2017 VI zo 4. mája 2017 a 5. mája 2017; OU-TT-OVVS2-
2017/009582, Pr. č. 253/2017, 254/2017 z 10. mája 2017; OU-TT-OVVS2-2017/010045,
Pr. č. 280/2017, 281/2017 VI z 5. mája 2017; OU-TT-OVVS2-2017/010046,
Pr. č. 282/2017, 283/2017 z 10. mája 2017; OU-TT-OVVS2-2017/010047, Pr. č. 274/2017,
275/2017 z 15. mája 2017; OU-TT-OVV2-2017/010048, Pr. č. 276/2017 VI, 277/2017 VI
zo 4. mája 2017; OU-TT-OVVS2-2017/010053, Pr. č. 278/2017, 279/2017 z 5. mája 2017;
OU-TT-OVVS2-2017/011193, Pr. č. 324/2017, 325/2017 z 5. mája 2017; OU-TT-OVVS2-
2017/011195, Pr. č. 320/2017, 321/2017 z 15. mája 2017; OU-TT-OVVS2-2017/011197,
Pr. č. 322/2017, 323/2017 z 10. mája 2017 (ďalej spolu aj „napadnuté rozhodnutia“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že ako navrhovateľka podala okresnému úradu
«ako správnemu orgánu v súlade s § 68 ods. 1 a 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) návrhy na začatie konania
o priestupku podľa § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch v spojení s § 21a ods. 1 zákona
č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“)».
3. Okresný úrad napadnutými rozhodnutiami podľa § 76 ods. 1 písm. a) zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o priestupkoch“) zastavil konania týkajúce sa viacerých priestupkov
podľa § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch, ktorých sa mali dopustiť viacerí predstavitelia
Technickej univerzity v Trnave tým, že v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona
č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) nemali
sprístupniť sťažovateľke ňou požadované informácie. Dôvodom na zastavenie bola
skutočnosť, že skutky, o ktorých sa konalo, nie sú priestupkami.
4. Okresný úrad podľa sťažovateľky v konaniach o priestupkoch nepostupoval
v súlade so zákonmi, nedodržal zákonom stanovenú lehotu pre rozhodnutie, nezistil presne
a úplne skutočný stav veci, nesprávne právne vec posúdil, a preto rozhodnutia, ktoré
v konaniach vydal, sú podľa nej nezákonné.
5. Sťažovateľka je toho názoru, že okrem toho, že «správny orgán nezistil presne
a úplne skutočný stav veci a vec nesprávne právne posúdil, čo nie je predmetom tejto
sťažnosti, namieta predovšetkým porušenie jej základného práva, ktoré bolo porušené tým,
že správny orgán o konaniach neviedol spoločné konanie podľa § 57 zákona č. 372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“), čím
porušil zákonnú povinnosť uloženú samotným § 57 zákona o priestupkoch ako aj (najmä)
čl. 2 ods. 2 Ústavy», a tým porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
6. Taktiež okresný úrad uložil sťažovateľke povinnosť uhradiť trovy konania
v celkovej sume 368 €. V odôvodnení rozhodnutí sa však podľa jej názoru obmedzil
na všeobecnú konštatáciu bez logického vysvetlenia zistených skutočností.
Preto sťažovateľka tvrdí, že napadnuté rozhodnutia sú „v celom rozsahu, vrátane výroku
o trovách konania, nepresvedčivé a popierajú základné princípy spravodlivého procesu“.
V tejto súvislosti považuje za dôvodné poukázať na tú skutočnosť, že „ak by správny orgán
viedol spoločné konanie tak, ako mu to prikazuje § 57 zákona o priestupkoch, o trovách
konaniach by voči konkrétnej osobe musel rozhodnúť len raz, t. j. v celkovej paušálnej výške
najviac 16 eur podľa § 1 písm. a) Vyhlášky Ministerstva vnútra SR č. 411/2006 Z. z., ktorou
sa ustanovuje paušálna suma trov konania o priestupku“.
7. Sťažovateľka podala 14. júna 2017 proti napadnutým rozhodnutiam okresného
úradu odvolania, ktoré, ako uvádza v sťažnosti, adresovala na „nepríslušný orgán
(ministerstvo vnútra Slovenskej republiky). Nepríslušný orgán listom č. SVS-OVS2-
2017/022406 zo dňa 20. 06. 2017, podaným na poštovú prepravu dňa 27. 06. 2017, postúpil
odvolanie sťažovateľky Okresnému úradu Trnava, odboru všeobecnej vnútornej správy.“.
8. Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, okresný úrad upovedomením
z 11. júla 2017 sťažovateľke oznámil, že všetky napadnuté rozhodnutia považuje
za právoplatné, pretože jej odvolanie proti nim bolo „prvostupňovému orgánu doručené
až dňa 29. 06. 2017, teda po uplynutí lehoty na podanie odvolania. Preštudovaním...
podania dospel správny orgán k záveru, že uvedené podanie je možné chápať ako podnet
na preskúmanie právoplatného rozhodnutia podľa § 65 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní... a z tohto dôvodu... postúpili vyššie uvedený spis vecne príslušnému
správnemu orgánu v mimoodvolacom konaní.“.
9. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na to, že okresný úrad nesprávne
považuje napadnuté rozhodnutia, a to konkrétne „č. OU-TT-OVVS2-2017/009842,
Pr. č. 256/2017, 257/2017 zo dňa 15. 05. 2017, č. OU-TT-OVVS2-2017/010046,
Pr. č. 282/2017, 283/2017 zo dňa 10. 05. 2017, č. OU-TT-OVVS2-2017/010047, Pr. č.
274/2017, 275/2017 zo dňa 15. 05. 2017, č. OU-TT-OVVS2-2017/011195, Pr. č. 320/2017,
321/2017 zo dňa 15. 05. 2017, č. OU-TT-OVVS2-2017/011197, Pr. č. 322/2017, 323/2017
zo dňa 10. 05. 2017“ za právoplatné. Tieto rozhodnutia boli sťažovateľke doručené
12. júna 2017, a preto posledný deň lehoty na podanie odvolania (odovzdania na poštovú
prepravu) pripadol podľa jej názoru na 27. jún 2017. Keďže Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky ako nepríslušný správny orgán odovzdalo jej podanie (odvolanie) na poštovú
prepravu 27. júna 2017, je toho názoru, že v zmysle § 54 ods. 2 v spojení s § 27 ods. 2 a 3
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov
tieto konkrétne rozhodnutia nenadobudli právoplatnosť a jej odvolanie vo vzťahu k ním
je podané včas.
10. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom
prerokovaní sťažnosť prijal na ďalšie konanie a rozhodol nálezom, v ktorom vysloví
porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutými rozhodnutiami
okresného úradu, tieto rozhodnutia zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň
sťažovateľka žiada o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €, ako aj úhradu
trov konania.
11. Sťažovateľka sa taktiež domáha, aby ústavný súd postupom podľa § 52 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nariadil dočasné opatrenie, ktorým odloží
vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí okresného úradu.
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
14. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa tvrdenia sťažovateľky napadnutými rozhodnutiami okresného úradu došlo
k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je
podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť
ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého
sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05, III. ÚS 398/2015),
keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie
sťažovateľa nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.
18. Týmito pravidlami sa ústavný súd spravoval aj pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti sťažovateľky. V danom prípade to znamenalo, že predbežne prerokoval sťažnosť
iba v rozsahu korešpondujúcom s návrhom na rozhodnutie vo veci samej (petitom), teda len
vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam okresného úradu vydaným v správnom konaní,
ktorými boli podľa § 76 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch zastavené priestupkové
konania z dôvodu, že skutky, o ktorých sa konalo, neboli priestupkami.
19. Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že sťažovateľka (kvalifikovane zastúpená
advokátom) v petite sťažnosti postup, resp. upovedomenie okresného úradu z 11. júla 2017
(ktorým jej bolo oznámené, že napadnuté rozhodnutia nadobudli právoplatnosť, lebo
jej odvolania boli podané po lehote na odvolanie) nenapáda, a preto súc viazaný petitom
(§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde) sa týmto postupom, resp. upovedomením zaoberať
nemohol.
20. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie
niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného
súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej
osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody,
porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných
a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným
spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04,
IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
21. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
22. Podľa § 81 ods. 4 zákona o priestupkoch pri priestupkoch, ktoré možno prejednať
len na návrh, sa môže navrhovateľ odvolať len proti tej časti rozhodnutia, ktorá sa týka
vyslovenia viny obvineného z priestupku alebo povinnosti navrhovateľa uhradiť trovy
konania; môže sa tiež odvolať proti rozhodnutiu o zastavení konania (§ 76 ods. 2).
23. Podľa § 76 ods. 2 zákona o priestupkoch odvolanie proti rozhodnutiu o zastavení
konania je prípustné len vtedy, ak bolo konanie zastavené podľa odseku 1 písm. a), b), c)
a j); v týchto prípadoch sa rozhodnutie o zastavení konania účastníkom konania oznamuje;
v ostatných prípadoch sa rozhodnutie o zastavení konania vyznačí v spise a účastníci
konania sa o zastavení konania len upovedomia.
24. Podľa § 53 Správneho poriadku proti rozhodnutiu správneho orgánu má účastník
konania právo podať odvolanie, pokiaľ zákon neustanovuje inak alebo pokiaľ sa účastník
konania odvolania písomne alebo ústne do zápisnice nevzdal.
25. Podľa § 57 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán, ktorý napadnuté
rozhodnutie vydal, môže o odvolaní sám rozhodnúť, ak odvolaniu v plnom rozsahu vyhovie
a ak sa rozhodnutie netýka iného účastníka konania ako odvolateľa alebo ak s tým ostatní
účastníci konania súhlasia.
Podľa § 57 ods. 2 Správneho poriadku ak nerozhodne správny orgán, ktorý
napadnuté rozhodnutie vydal, o odvolaní, predloží ho spolu s výsledkami doplneného
konania a so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa,
keď mu odvolanie došlo, a upovedomí o tom účastníka konania.
26. Podľa § 58 ods. 1 Správneho poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak,
odvolacím orgánom je správny orgán najbližšieho vyššieho stupňa nadriadený správnemu
orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.
27. Napadnuté rozhodnutia okresného úradu mohla sťažovateľka v súlade s § 81
ods. 4 zákona o priestupkoch v spojení s § 53 Správneho poriadku napadnúť odvolaním
(čo aj urobila). Zároveň podľa poučenia, ktoré bolo ich súčasťou, boli tieto rozhodnutia
preskúmateľné súdom po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov.
28. Z uvedeného je zrejmé, že právomoc preskúmať napadnuté rozhodnutia
okresného úradu mal predovšetkým správny orgán nadriadený správnemu orgánu, ktorý
napadnuté rozhodnutie vydal v konaní o podanom odvolaní. Skutočnosť, že sťažovateľka
podala odvolania po uplynutí zákonom určenej lehoty (hoci je toho názoru, že proti
niektorým konkrétnym rozhodnutiam okresného úradu tak urobila včas, avšak
upovedomenie okresného úradu z 11. júla 2017 touto sťažnosťou nenapáda) v dôsledku
čoho ju okresný úrad týmto upovedomením informoval, že napadnuté rozhodnutia
nadobudli právoplatnosť a že jej odvolania boli posúdené ako podnet na preskúmanie
právoplatného rozhodnutia podľa § 65 ods. 1 Správneho poriadku, a preto bola vec
postúpená vecne príslušnému správnemu orgánu v mimoodvolacom konaní, nespôsobila
zánik právomoci príslušného odvolacieho orgánu na prieskum napadnutých rozhodnutí
okresného úradu, zabránila len jej efektívnemu využitiu zo strany sťažovateľky. Keďže však
existoval iný orgán, ktorý bol oprávnený preskúmať namietané porušenie práv sťažovateľky
napadnutými rozhodnutiami okresného úradu, ústavný súd vychádzajúc z čl. 127 ods. 1
ústavy zastáva záver o nedostatku svojej právomoci na ich prieskum na podklade sťažnosti
doručenej ústavnému súdu, a preto aj z tohto dôvodu sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol.
29. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že ak sa sťažovateľka domnieva,
že upovedomením okresného úradu z 11. júla 2017 mohlo dôjsť k ujme na jej subjektívnych
právach ako účastníčky administratívneho konania (že bola ukrátená na svojich
subjektívnych právach), mohla a mala v zákonnej lehote uplatňovať na správnom súde svoje
právo na súdnu ochranu toho práva alebo právom chráneného záujmu, ktoré bolo podľa jej
názoru správnym orgánom porušené alebo priamo dotknuté, a to všeobecnou správnou
žalobou podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení
neskorších predpisov [pozri § 7 písm. e) v spojení s § 61 písm. a) Správneho súdneho
poriadku]. Zo sťažnosti sa dá usudzovať, že sťažovateľka správnu žalobu nepodala,
t. j. nevyužila právny prostriedok ochrany svojich práv, ktorý jej zákon na ochranu jej práv
účinne poskytuje.
30. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky (o nariadení dočasného opatrenia) stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2017