Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 491/2017
PDF · 149.72 KB
No categories available
I. ÚS 491/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti REALITY – X24 CZ, s. r. o.,
Námestie 1. máje 1605, Uherský Brod, Česká republika, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS s. r. o., Potočná 650/135B, Trenčín,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Dušan Ažaltovič, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica
sp. zn. 4 C 108/2014 zo 14. apríla 2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 6 Co 411/2016 z 25. apríla 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti REALITY – X24 CZ, s. r. o., o d m i e t a
pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola
2. augusta 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti REALITY – X24 CZ, s. r. o.,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 C 108/2014 zo 14. apríla 2016 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 411/2016 z 25. apríla 2017
(spolu ďalej len „napadnuté rozhodnutia“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa žalobou podanou
na okresnom súde domáhala proti mestu (ďalej len „žalovaný“) zaplatenia náhrady
škody za nesprávny úradný postup žalovaného ako správcu dane pri vyrubení dane
z nehnuteľnosti za roky 2004 a 2005 v sume, ako bude súdom určená na základe
vykonaného dokazovania. Sťažovateľka odôvodnila uplatnený nárok tým, že žalovaný ako
správca dane vyrubil spoločnosti (ďalej len „daňovník“) daň
z nehnuteľnosti za roky 2004 a 2005, ktorú daňovník žalovanému zaplatil v splátkach.
Podľa názoru sťažovateľky žalovaný nesprávnym úradným postupom pri vyrubení dane
spôsobil škodu tým, že nerešpektoval právnu úpravu umožňujúcu zohľadniť pri vyrubení
dane z nehnuteľnosti miestne podmienky s cieľom zníženia sadzby dane.
Daňovník následne zmluvou z 24. októbra 2013 postúpil svoju pohľadávku z titulu
náhrady škody sťažovateľke. O nároku sťažovateľky rozhodol okresný súd rozsudkom
sp. zn. 4 C 108/2014 zo 14. apríla 2016 tak, že žalobu zamietol z dôvodu nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ako aj z dôvodu premlčania uplatneného nároku.
Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 411/2016
z 25. apríla 2017 napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.
3. Sťažovateľka namieta nesprávny procesný postup okresného súdu, ako aj
nesprávne právne posúdenie veci konajúcimi súdmi, v dôsledku čoho považuje napadnuté
rozhodnutia za nesprávne a nezákonné, pričom v odôvodnení sťažnosti bližšie argumentuje:
„Škoda spôsobená daňovníkovi pozostáva z nesprávneho úradného postupu
žalovaného, ktorý v zmysle legislatívy účinnej v čase vyrubovania dane z nehnuteľností
nevyužil možnosť a za splnenia príslušných zákonných podmienok i právnu povinnosť,
skúmať existenciu miestnych podmienok za účelom posúdenia možnosti zníženia sadzby
dane z nehnuteľností. Žalovaný túto povinnosť v procese vyrubovania dane z nehnuteľností
vôbec nesplnil a daň vyrubil bez zohľadnenia takýchto miestnych podmienok, ktoré boli
také, že zníženie sadzby dane, predovšetkým dane zo stavieb, plne opodstatňovali.
... Daňovníkovi tak bola platobným výmerom č. 172 zo dňa 12.02.2004 a platobným
výmerom č. 205 spolu s dodatočným platobným výmerom č. 2 zo dňa 16.06.2015 vyrubená
daňová povinnosť k dani z nehnuteľností v značnej výške (až 10.665,99 Eur), ktorá je
v porovnaní s vtedajšou aktuálnou hodnotou nehnuteľností, z ktorých bola takáto daň
vyrubená, celkom neadekvátna a nenáležitá. Daňovník vzhľadom na absolútne nedostatky
v infraštruktúre žalovaného, ktoré znemožňovali riadne využitie príslušných nehnuteľností
v jeho vlastníctve mohol využívať tieto nehnuteľnosti len v značne obmedzenom rozsahu.
... Ak za tohto stavu žalovaný v procese vyrubovania dane z nehnuteľností, ktorý
viedol k vydaniu platobného výmeru označeného vyššie, neprihliadol na miestne podmienky
a neposúdil možnosti zníženia sadzby dane ako aj samotnej dane, hoci takéto podmienky
objektívne existovali, bol jeho postup v tomto procese ako správcu dane nesprávny
a takýmto nesprávnym úradným postupom bola daňovníkovi spôsobená škoda.
Konanie o takto uplatnenom nároku žalobcu bolo vedené na Okresnom súde
Považská Bystrica..., ktorý vo veci rozhodol... tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal
nárok na náhradu trov konania, pričom tomuto rozhodnutiu bezprostredne na pojednávaní
dňa 14.04.2014 predchádzalo vydanie uznesenia, ktorým konajúci súd rozhodol o návrhu
žalobcu na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúcich rokovaní medzi účastníkmi konania
za účelom dosiahnutia zmieru tak, že tento návrh zamietol a následne rozhodol vo veci
samej.
... Žalobcovi bolo nesprávnym postupom súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu
znemožnené uskutočnenie procesných práv v miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý súdny proces tým, že prvoinštančný súd rozhodol uznesením sp. zn.
4C/108/2014-141 zo dňa 14.04.2016, ktoré súd doručil žalobcovi dňa 16.05.2016 spoločne
s rozsudkom vo veci samej. Tým, že súd v jeden deň zamietol návrh žalobcu na prerušenie
konania a v ten istý deň rozhodol rozsudkom vo veci samej, porušil žalobcove právo
na spravodlivý proces a riadne prejednanie veci, pretože žalobcovi svojim postupom odňal
možnosť podať odvolanie proti uzneseniu súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania.“
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„1) Základné právo spoločnosti REAL1TY-X24 CZ, s.r.o. na súdnu ochranu
a spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6
ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo rozsudkom Okresného
súdu Považská Bystrica sp. zn. 4C/108/2014 zo dňa 14.04.2016 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/411/2016 zo dňa 25.04.2017, porušené boli.
2) Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/411/2016 zo dňa 25.04.2017
a rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 4C/108/2014 zo dňa 14.04.2016 sa
zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Považská Bystrica na ďalšie konanie.
3) Spoločnosti REALITY-X24 CZ, s.r.o. sa priznáva náhrada trov právneho
zastúpenia v sume 652,83 €, ktorú je Okresný súd Považská Bystrica povinný vyplatiť
na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
práv poskytuje.
7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v občianskoprávnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
9. Sťažovateľka namietala porušenie označených práv napadnutými rozhodnutiami,
pričom ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že 1. augusta 2017 podala proti
potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 411/2016 z 25. apríla 2017 dovolanie
ako mimoriadny opravný prostriedok, o ktorom je vecne príslušný rozhodnúť Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a o ktorom v súčasnom období prebieha
konanie.
10. Ak sa za tejto situácie sťažovateľka domáha ochrany uvedených práv jednak
na najvyššom súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť jej sťažnosť odmietnutá
pre predčasnosť, pretože o ochrane ňou označených práv, ktorých vyslovenia porušenia sa
v konaní pred ústavným súdom domáha, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.
11. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že v prípade podania
opravného prostriedku (odvolanie či dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je
ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom
prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
(porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, bod 51, 53 a 54 alebo vo veci Soffer
v. Česká republika, sťažnosť č. 31419/04 a jeho body 47 a 48) napadnutému opravným
prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).
12. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať
o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti, preto sa nimi ústavný súd
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2017