Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 633/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť ;

; a

; zastúpených advokátom

JUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, Prešov, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2

a , ako aj práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. februára 2015 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 31. mája 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , a

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. septembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ 1“),

(ďalej len „sťažovateľ 2“) a

(ďalej len „sťažovateľ 3“, spolu všetci ďalej len „sťažovatelia“) vo veci

namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1,

, a 2 a (ďalej len „“), ako

aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnutý postup krajského súdu“)

a jeho rozsudkom z 19. februára 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnutý postup najvyššieho súdu“)

a jeho rozsudkom z 31. mája 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti sťažovateľov vyplýva, že žalobami z 18. marca 2014 a 19. marca

2014 sa sťažovateľ 1 domáhal na krajskom súde preskúmania zákonnosti postupu

a rozhodnutí Sociálnej poisťovne, ústredia (ďalej len „ústredie“) č. 17491-2/2014-BA

zo 16. januára 2014 a č. 20408-2/2014-BA z 3. februára 2014. Namietal porušenie svojich

subjektívnych práv, ale aj subjektívnych práv sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 ako jeho

zamestnancov v správnom konaní predovšetkým z dôvodov nedostatočného zistenia

skutkového stavu, porušenia zásady dvojinštančnosti administratívneho konania,

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia ústredia, nevydania rozhodnutia v zákonnej

lehote, porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a prejudikovania rozhodnutia.

Uzneseniami krajského súdu sp. zn. a sp. zn.

z 2. marca 2015 boli do konania pribratí sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3.

Na pojednávaní 19. februára 2015 došlo k spojeniu súdnych konaní vedených

pod sp. zn. a sp. zn. do jedného súdneho konania vedeného ďalej

pod sp. zn. .

Napadnutým rozsudkom krajského súdu bola žaloba sťažovateľa 1 zamietnutá,

konania o žalobách sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 boli zastavené a nebola im priznaná

náhrada trov konania. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal najmä

na to, že podľa jeho názoru sťažovateľ 1 namietal v žalobe porušenie iných ako svojich

subjektívnych práv, v dôsledku čoho je jeho žaloba nedôvodná. Okrem toho sa vyjadril

k jednotlivým námietkam a tvrdeniam sťažovateľov a zaujal k nim stanoviská, s ktorými sa

sťažovatelia nestotožňujú.

3. Na základe odvolania sťažovateľov napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bol

odvolaniami napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdený a náhrada trov konania im

priznaná nebola.

Podľa názoru sťažovateľov došlo k porušeniu ich v sťažnosti označených základných

práv podľa a práva podľa dohovoru.

4. Sťažovatelia predovšetkým poukazujú na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu

v obdobných veciach. Z týchto napríklad vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov

(ďalej len „pobočka“), ale ani ústredie nemali právomoc rozhodnúť o určení

tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom postavení, v akom sa

nachádzajú sťažovatelia. Ďalej podľa doterajšej judikatúry nebolo možné najvyšším súdom

rozhodnúť vo veci bez toho, aby došlo najprv k zodpovedaniu príslušných prejudiciálnych

otázok zo strany Súdneho dvora Európskej únie. Podľa sťažovateľov nezohľadnenie

judikatúry samo osebe preukazuje porušenie označených práv.

5. V súvislosti s argumentmi najvyššieho súdu a krajského súdu, najmä čo sa

týka zisťovania skutkového stavu veci, poukazujú sťažovatelia na to, že príslušná inštitúcia

sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike [Zaklad Ubezpieczen Spolecznych – ZUS,

(ďalej len „ZUS“)] určila, že uplatniteľnou legislatívou je v zmysle európskeho práva

(čl. 16 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/709 a čl. 13 nariadenia

Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004) slovenská legislatíva. Ústredie to akceptovalo

vydaním príslušného formulára, a preto sa na sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 hľadelo ako

na zamestnancov vykonávajúcich zamestnaneckú činnosť na území Slovenskej republiky.

V neskoršom období ústredie nariadilo preveriť reálny výkon činnosti sťažovateľa 2

a sťažovateľa 3 na Slovensku, a prípadne rozhodnúť o zániku ich povinného nemocenského

poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti

podľa slovenských právnych predpisov, k čomu napokon aj došlo, a to v rozpore so

zákonom a so skutočnosťou. Všeobecné súdy „odobrili“ zjavne nedostatočne zistený

skutočný stav veci, pričom z rozhodnutí všeobecných súdov vyplývajú výhrady k tomu, že

samotní sťažovatelia boli vo vzťahu k zisťovaniu skutočného vzťahu málo činní, pretože

nepredložili dôkazy potrebné na preukázanie ich argumentácie. Všeobecné súdy teda

v rozpore so zákonom preniesli dôkaznú povinnosť na sťažovateľov. Tí považujú

za neakceptovateľné a nespravodlivé, aby boli nad rámec „súčinnosti“ povinní čokoľvek

preukazovať a dokazovať namiesto orgánu verejnej správy, a už vôbec nie v konaní v rámci

správneho súdnictva, kde sa rozhoduje zásadne na podklade skutočného stavu veci

zisteného v administratívnom konaní.

6. Pokiaľ z napadnutých rozsudkov všeobecných súdov vyplýva, že sťažovateľ 1

nemá na Slovensku registrované sídlo a sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 tu reálne nevykonávajú

žiadnu činnosť, ide o závery prijaté bez náležitého zistenia skutočného stavu veci. Podstatná

je pritom obsahová náplň zamestnania sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3, ktorí vykonávajú

roznos letákov, ktoré si sťažovateľ 1 preberá v externej obchodnej spoločnosti. Podľa

špecifických podmienok jednotlivých zákaziek sú sťažovateľ 2 aj sťažovateľ 3 kontaktovaní

zo strany sťažovateľa 1 (po prebratí letákov sťažovateľom 1), ktorý ich poverí roznášaním

letákov vo vybraných lokalitách na území Slovenska. Roznášanie letákov kontrolujú aj iní

zamestnanci sťažovateľa 1. Zamestnancom sťažovateľa 1 sa navyše vedú aj dochádzkové

listy, čo celkom zreteľne preukazuje reálny výkon činnosti sťažovateľa 2 aj sťažovateľa 3

na Slovensku. Hoci sťažovateľ 1 tieto skutočnosti riadne oznámil, napriek tomu pobočka

v rámci výkonu kontroly nepristúpila k doplneniu dokazovania, nevyžiadala si ďalšie

potrebné doklady, nepristúpila k výsluchu sťažovateľa 2 ani sťažovateľa 3, ale ani k inému

spôsobu preverenia výkonu činnosti sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 na Slovensku

(napr. vycestovanie na miesto, kde sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 aktuálne vykonávajú prácu –

roznos letákov, prípadne aj dopyt na adresátov, ktorým sa letáky distribuujú). Dôležité bolo

tiež vyžiadanie stanoviska príslušného daňového úradu, keďže sťažovateľ 1 je

registrovaným platiteľom dane z pridanej hodnoty.

7. Podstatné sú podľa sťažovateľov aj niektoré rozhodnutia ústredia, krajského súdu

a najvyššieho súdu v iných obdobných veciach, ktoré v uvedených smeroch dávajú

za pravdu sťažovateľom, pričom sťažovatelia uvádzajú spisové značky týchto rozhodnutí.

8. Všeobecné súdy podľa sťažovateľov nezohľadnili ani to, že ústredie už vopred

(pred vykonaním kontroly u sťažovateľa 1) vedelo o tom, že vydá napadnuté rozhodnutie,

ktorým potvrdí rozhodnutie pobočky, pretože už listom z 25. júla 2013 oznámilo ZUS

obchodné mená, resp. mená a priezviská zamestnávateľov (vrátane sťažovateľa 1),

u ktorých podľa názoru ústredia ide o tzv. schránkové firmy. Teda ústredie už v roku 2013

prijalo záver o tom, že sťažovateľ 1 je tzv. schránkovou firmou, hoci rozhodnutie vydalo

až v roku 2014.

9. Rozhodnutím všeobecných súdov podľa sťažovateľov došlo tiež k akceptovaniu

nezákonného retroaktívneho rozhodnutia zo strany pobočky a ústredia. Je totiž neprípustné,

aby ústredie, resp. pobočka vydala individuálny právny akt, ktorým rozhodne o právach

účastníka konania spätne k inému dátumu, než je dátum jeho vydania.

Pobočka a ústredie nedodržali zákonnú 60-dňovú lehotu na rozhodnutie podľa § 210

ods. 1 a 2 o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov

a nedošlo ani k jej predĺženiu, ale ani k prerušeniu konania, a preto rozhodnutia pobočky

a ústredia sú nezákonné už pre samotné nedodržanie tejto lehoty. Pritom všeobecné súdy

nevyhodnotili tento argument sťažovateľov ako dôvodný, resp. ako postačujúci na zrušenie

rozhodnutí ústredia a pobočky.

10. Za nezákonné podľa sťažovateľov treba považovať samotné vykonanie kontroly

na zistenie skutočnosti, či sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 vykonávajú na Slovensku činnosť,

pretože toto nepatrí do právomoci pobočky či ústredia. Takúto kontrolu môže uskutočniť

iba príslušný inšpektorát práce, ktorý však nezistil žiadne nedostatky.

11. Napokon podľa sťažovateľov došlo aj k porušeniu princípu rovnakého

zaobchádzania. Sťažovateľ 1 totiž zamestnáva viacero zamestnancov – poľských občanov,

vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka nerozhodla

o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným

zamestnancov sťažovateľa 1 uplatnený odlišný postup ako vo vzťahu k sťažovateľovi 2

a sťažovateľovi 3.

12. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom rozhodol tak, že

vysloví porušenie ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40,

a 2 a , ako aj práva podľa dohovoru napadnutým

postupom a rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým postupom a rozsudkom

najvyššieho súdu, zruší napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení s napadnutým

rozsudkom krajského súdu a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Taktiež

sťažovatelia žiadajú o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, každému z nich

v sume po 10 000 €, ako aj o náhradu trov konania.

II.

13. Z napadnutého rozsudku krajského súdu v konaní o žalobách sťažovateľa 1 ako

žalobcu proti ústrediu ako žalovanému vyplýva, že ním bola žaloba sťažovateľa 1

zamietnutá a zároveň konanie o žalobe sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 bolo zastavené.

Podľa konštatovania krajského súdu ústredie rozhodnutím č. 1749-2/2014-BA

zo 16. februára 2014 a č. 20408-2/2014-BA z 3. februára 2014 potvrdilo rozhodnutia

pobočky, podľa ktorých sťažovateľovi 2 ako zamestnancovi sťažovateľa 1 zaniklo povinné

nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie

v nezamestnanosti 29. augusta 2013 a sťažovateľovi 3 ako zamestnancovi sťažovateľa 1

nevzniklo povinné poistenie podľa slovenskej legislatívy 1. mája 2011.

Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ 1 okrem namietaného nedodržania zákonnej

60-dňovej lehoty netvrdil žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Hoci je pravdou, že

pri vydávaní rozhodnutí pobočky a ústredia neboli dodržané procesné lehoty, toto procesné

pochybenie nemá vplyv na zákonnosť týchto rozhodnutí. Podľa § 250i ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) pri preskúmavaní zákonnosti postupu správneho orgánu

súd prihliadne len na tie vady konania, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia.

Zrušením rozhodnutí pobočky a ústredia len z tohto dôvodu by sťažovateľ 1 nedosiahol

priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Pokiaľ ide o ďalšie námietky postupu a rozhodnutia

ústredia, v týchto chýba uvedenie konkrétnych porušení subjektívnych práv sťažovateľa 1

hmotnoprávnej povahy. Rozhodnutiami pobočky a ústredia nemohlo byť zasiahnuté

do majetkovej sféry sťažovateľa 1. Z obsahu žaloby je evidentné, že sťažovateľ 1 namieta

porušenie nie vlastných práv, ale porušenie práv zamestnancov. Pritom zamestnancom

sťažovateľa 1 nič nebránilo v tom, aby sa samostatnou alebo spoločnou žalobou domáhali

svojich subjektívnych práv v zákonnej dvojmesačnej lehote.

V súvislosti s pripustením vstupu sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 do konania poukázal

krajský súd na tú skutočnosť, že podľa žaloba sa musí podať do dvoch

mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný

zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Z obsahu spisu krajskému

súdu vyplynulo, že rozhodnutie ústredia bolo sťažovateľovi 2 doručené 27. januára 2014

a sťažovateľovi 3 bolo doručené 14. februára 2014, preto dvojmesačná lehota na podanie

žaloby sťažovateľovi 2 uplynula 27. marca 2014 a sťažovateľovi 3 uplynula 14. apríla 2014.

Uznesenia krajského súdu o pripustení ich vstupu do konania nadobudli právoplatnosť

9. februára 2015. Vzhľadom na to, krajský súd dospel k záveru, že keďže sťažovateľ 2

a sťažovateľ 3 nadobudli postavenie žalobcov až po uplynutí lehoty na podanie žaloby,

niet žiadnych pochybností o tom, že ich žaloby boli podané oneskorene.

14. Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že ním bol napadnutý

rozsudok krajského súdu potvrdený.

Najvyšší súd sa plne stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého

rozhodnutiami ústredia a pobočky nebolo zasiahnuté do majetkovej sféry sťažovateľa 1,

pričom z obsahu žaloby je jednoznačné, že sťažovateľ 1 nenamietal porušenie svojich

subjektívnych práv, ale porušenie práv zamestnancov, pretože okrem nedodržania zákonnej

60-dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia žiadne iné porušenie jeho subjektívnych práv

netvrdil. Najvyšší súd považoval za správny aj ten názor krajského súdu, podľa ktorého

nedodržanie procesných lehôt nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Závery

krajského súdu o tom, že sťažovateľ 1 nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou,

sú správne. Pokiaľ žalobu zamietol, rozhodol správne, pretože sťažovateľ 1 nenamietal

porušenie vlastných subjektívnych práv, ale práv sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 – svojich

zamestnancov. V správnom súdnictve sa poskytuje ochrana iba subjektívnym právam

žalobcu.

Pokiaľ ide o odvolania sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3, najvyšší súd sa nestotožnil

s názorom krajského súdu, že tieto boli podané po uplynutí zákonnej lehoty. Najvyšší súd

z predložených administratívnych spisov, písomností účastníkov ani zo súdneho spisu

nezistil, že by sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 vykonali úkon podania žaloby, či už sami alebo

prostredníctvom právneho zástupcu. Keďže konanie podľa druhej hlavy piatej časti

je konaním návrhovým, je ovládané dispozičnou zásadou

a nie je možné, aby začalo ex offo. V zmysle sú účastníkmi konania

žalobca a žalovaný. Žalobu však podal iba sťažovateľ 1, a preto len on bol žalobcom.

Sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3, aj keď ich krajský súd označil ako žalobcov 2 a 3,

v skutočnosti žalobu nepodali a do konania boli len pribratí uzneseniami krajského súdu.

Preto je potrebné nahliadať na nich ako na pribratého účastníka konania, ktorý nemá

postavenie vedľajšieho účastníka konania. Keďže piata časť

obsahuje osobitnú úpravu pribratia ďalších účastníkov do konania, nie je

na správne súdnictvo aplikovateľný. Ustanovenie je vo vzťahu

k pribratému účastníkovi konania potrebné vykladať tak, že ide predovšetkým

o zabezpečenie práva takého účastníka byť informovaný o prípadnej zmene v jeho právach

a povinnostiach, ktorá môže byť spôsobená prípadným zrušením žalobou napadnutého

rozhodnutia. Sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 boli do konania pribratí z dôvodu, že by ako

zamestnanci a účastníci správneho konania mohli byť dotknutí prípadným zrušením

rozhodnutia ústredia. Sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 samostatnú žalobu nepodali, a tak môžu

mať v konaní podľa druhej hlavy piatej časti iba postavenie

pribratého účastníka konania, pričom takýto účastník nemá postavenie vedľajšieho

účastníka. Keďže podmienka konania spočívajúca v podaní návrhu splnená nebola (ide

o neodstrániteľnú podmienku), najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu v časti

zastavenia konania proti sťažovateľovi 2 a sťažovateľovi 3 potvrdil, hoci z iných právnych

dôvodov, ako to urobil krajský súd.

III.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

17. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 20 ods. 1,

, , , a 2 a , ako aj

dohovoru smeruje proti napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu, nie je daná

právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny

opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov

podľa a dohovoru mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň

v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že

sťažovatelia právo podať odvolanie proti rozsudkom krajského súdu aj využili.

18. Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie

, , , , a 2 a , ako

aj čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti napadnutému postupu a rozsudku najvyššieho súdu.

Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

19. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

20. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

21. Vo veci sťažovateľov najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil napadnutý

rozsudok krajského súdu.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je založené na konštatovaní,

že sťažovateľ 1 v konaní nenamietal porušenie vlastných subjektívnych práv, ale

porušenie práv svojich zamestnancov, na čo nebol aktívne legitimovaný. Jedinou výnimkou

bola námietka sťažovateľa 1, podľa ktorej pobočka, ale ani ústredie nerozhodli v zákonnej

60-dňovej lehote, ktorú však všeobecné súdy považovali za irelevantnú s poukazom na to,

že toto preukázané porušenie práva nezakladalo takú vadu konania, ktorá by mohla mať

vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia.

Vo vzťahu k sťažovateľovi 2 a sťažovateľovi 3 vychádzal najvyšší súd z toho, že títo

v skutočnosti žiadnu žalobu nepodali a do konania boli len pribratí uzneseniami krajského

súdu. Ustanovenie je vo vzťahu k pribratému účastníkovi konania

potrebné vykladať tak, že ide predovšetkým o zabezpečenie práva takého účastníka byť

informovaný o prípadnej zmene v jeho právach a povinnostiach, ktorá môže byť spôsobená

eventuálnym zrušením žalobou napadnutého rozhodnutia. Preto konanie vo vzťahu

k sťažovateľovi 2 a sťažovateľovi 3 zastavil.

22. V zásadnej rovine ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia v podanej sťažnosti

s uvedenými rozhodujúcimi závermi najvyššieho súdu vôbec nijako nepolemizujú, a teda

ani sa len nepokúšajú správnosť týchto záverov napadnúť. Opakujú argumentáciu uplatnenú

pred všeobecnými súdmi, ktorá sa týka vecného posúdenia ich práv, ktorou sa však najvyšší

súd nijako nezaoberal.

Nie je úlohou ústavného súdu, aby nedostatočnú procesnú aktivitu sťažovateľov

vyvažoval tým, že by sa snažil „domyslieť si“ argumenty, ktoré by mohli spochybniť

správnosť záverov najvyššieho súdu.

23. V závere je potrebné vo vzťahu k sťažnosti sťažovateľov zdôrazniť, že najvyšší

súd (s výnimkou námietky nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty) sa uplatnenými

žalobnými argumentmi sťažovateľov vôbec nezaoberal, pretože dospel k záveru

o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie sťažovateľa 1, resp. k záveru, že sťažovateľ 2

a sťažovateľ 3 sa žalobcami nestali, keďže žiadnu žalobu nepodali. Za tohto stavu sa

sťažovatelia mali zamerať v sťažnosti podanej ústavnému súdu v prvom rade na uplatnenú

argumentáciu najvyššieho súdu a podrobne objasniť, prečo nepovažujú za možné s ňou

súhlasiť, čo sa však nestalo. Ústavný súd bez toho, aby zaujal akékoľvek meritórne

stanovisko k rozhodujúcim argumentom najvyššieho súdu, môže iba konštatovať, že

pre úplnú absenciu protiargumentácie zo strany sťažovateľov nie je možné správnosť

záverov najvyššieho súdu meritórne preskúmať.

24. Najvyšší súd sa uplatnenými argumentmi sťažovateľov vzhľadom na prijatý

právny názor nezaoberal (s výnimkou namietaného nedodržania zákonnej 60-dňovej

lehoty), čo vylučuje zároveň potrebu, aby sa nimi zaoberal ústavný súd. Napriek tomu

ústavný súd poznamenáva v súvislosti s námietkou, podľa ktorej najvyšší súd mal vyčkať

na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o predbežnej otázke položenej v iných

konaniach v obdobných veciach, že táto námietka (bez ohľadu na uvedené okolnosti) sa javí

už na prvý pohľad ako neprípustná.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

25. Napriek tomu, že sťažovatelia podali proti napadnutému rozsudku krajského súdu

odvolania, uvedenú požiadavku v nich, ale ani v podaných žalobách neuplatnili.

Z materiálneho hľadiska preto treba konštatovať, že nevyužili možnosť túto námietku

v konaní pred všeobecnými súdmi uplatniť, čo by zakladalo neprípustnosť tejto časti

sťažnosti, ak by bolo potrebné sa ňou osobitne zaoberať. Podstatné je aj to, že sťažovatelia

ani len netvrdili (tým menej preukazovali), že túto námietku neuplatnili pred všeobecnými

súdmi z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

26. Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25

ods. 2 tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2017