Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 633/2017
PDF · 222.17 KB
No categories available
III. ÚS 633/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť ;
; a
; zastúpených advokátom
JUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, Prešov, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2
a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 S 13/2014 a jeho rozsudkom z 19. februára 2015 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Sžso 96/2015
a jeho rozsudkom z 31. mája 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , a
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. septembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ 1“),
(ďalej len „sťažovateľ 2“) a
(ďalej len „sťažovateľ 3“, spolu všetci ďalej len „sťažovatelia“) vo veci
namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1,
čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako
aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 S 13/2014 (ďalej aj „napadnutý postup krajského súdu“)
a jeho rozsudkom z 19. februára 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 Sžso 96/2015 (ďalej len „napadnutý postup najvyššieho súdu“)
a jeho rozsudkom z 31. mája 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti sťažovateľov vyplýva, že žalobami z 18. marca 2014 a 19. marca
2014 sa sťažovateľ 1 domáhal na krajskom súde preskúmania zákonnosti postupu
a rozhodnutí Sociálnej poisťovne, ústredia (ďalej len „ústredie“) č. 17491-2/2014-BA
zo 16. januára 2014 a č. 20408-2/2014-BA z 3. februára 2014. Namietal porušenie svojich
subjektívnych práv, ale aj subjektívnych práv sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 ako jeho
zamestnancov v správnom konaní predovšetkým z dôvodov nedostatočného zistenia
skutkového stavu, porušenia zásady dvojinštančnosti administratívneho konania,
nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia ústredia, nevydania rozhodnutia v zákonnej
lehote, porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a prejudikovania rozhodnutia.
Uzneseniami krajského súdu sp. zn. 3 S 13/2014 a sp. zn. 3 S 14/2014
z 2. marca 2015 boli do konania pribratí sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3.
Na pojednávaní 19. februára 2015 došlo k spojeniu súdnych konaní vedených
pod sp. zn. 3 S 13/2014 a sp. zn. 3 S 14/2014 do jedného súdneho konania vedeného ďalej
pod sp. zn. 3 S 13/2014.
Napadnutým rozsudkom krajského súdu bola žaloba sťažovateľa 1 zamietnutá,
konania o žalobách sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 boli zastavené a nebola im priznaná
náhrada trov konania. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal najmä
na to, že podľa jeho názoru sťažovateľ 1 namietal v žalobe porušenie iných ako svojich
subjektívnych práv, v dôsledku čoho je jeho žaloba nedôvodná. Okrem toho sa vyjadril
k jednotlivým námietkam a tvrdeniam sťažovateľov a zaujal k nim stanoviská, s ktorými sa
sťažovatelia nestotožňujú.
3. Na základe odvolania sťažovateľov napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bol
odvolaniami napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdený a náhrada trov konania im
priznaná nebola.
Podľa názoru sťažovateľov došlo k porušeniu ich v sťažnosti označených základných
práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru.
4. Sťažovatelia predovšetkým poukazujú na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu
v obdobných veciach. Z týchto napríklad vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov
(ďalej len „pobočka“), ale ani ústredie nemali právomoc rozhodnúť o určení
tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom postavení, v akom sa
nachádzajú sťažovatelia. Ďalej podľa doterajšej judikatúry nebolo možné najvyšším súdom
rozhodnúť vo veci bez toho, aby došlo najprv k zodpovedaniu príslušných prejudiciálnych
otázok zo strany Súdneho dvora Európskej únie. Podľa sťažovateľov nezohľadnenie
judikatúry samo osebe preukazuje porušenie označených práv.
5. V súvislosti s argumentmi najvyššieho súdu a krajského súdu, najmä čo sa
týka zisťovania skutkového stavu veci, poukazujú sťažovatelia na to, že príslušná inštitúcia
sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike [Zaklad Ubezpieczen Spolecznych – ZUS,
(ďalej len „ZUS“)] určila, že uplatniteľnou legislatívou je v zmysle európskeho práva
(čl. 16 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/709 a čl. 13 nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004) slovenská legislatíva. Ústredie to akceptovalo
vydaním príslušného formulára, a preto sa na sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 hľadelo ako
na zamestnancov vykonávajúcich zamestnaneckú činnosť na území Slovenskej republiky.
V neskoršom období ústredie nariadilo preveriť reálny výkon činnosti sťažovateľa 2
a sťažovateľa 3 na Slovensku, a prípadne rozhodnúť o zániku ich povinného nemocenského
poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti
podľa slovenských právnych predpisov, k čomu napokon aj došlo, a to v rozpore so
zákonom a so skutočnosťou. Všeobecné súdy „odobrili“ zjavne nedostatočne zistený
skutočný stav veci, pričom z rozhodnutí všeobecných súdov vyplývajú výhrady k tomu, že
samotní sťažovatelia boli vo vzťahu k zisťovaniu skutočného vzťahu málo činní, pretože
nepredložili dôkazy potrebné na preukázanie ich argumentácie. Všeobecné súdy teda
v rozpore so zákonom preniesli dôkaznú povinnosť na sťažovateľov. Tí považujú
za neakceptovateľné a nespravodlivé, aby boli nad rámec „súčinnosti“ povinní čokoľvek
preukazovať a dokazovať namiesto orgánu verejnej správy, a už vôbec nie v konaní v rámci
správneho súdnictva, kde sa rozhoduje zásadne na podklade skutočného stavu veci
zisteného v administratívnom konaní.
6. Pokiaľ z napadnutých rozsudkov všeobecných súdov vyplýva, že sťažovateľ 1
nemá na Slovensku registrované sídlo a sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 tu reálne nevykonávajú
žiadnu činnosť, ide o závery prijaté bez náležitého zistenia skutočného stavu veci. Podstatná
je pritom obsahová náplň zamestnania sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3, ktorí vykonávajú
roznos letákov, ktoré si sťažovateľ 1 preberá v externej obchodnej spoločnosti. Podľa
špecifických podmienok jednotlivých zákaziek sú sťažovateľ 2 aj sťažovateľ 3 kontaktovaní
zo strany sťažovateľa 1 (po prebratí letákov sťažovateľom 1), ktorý ich poverí roznášaním
letákov vo vybraných lokalitách na území Slovenska. Roznášanie letákov kontrolujú aj iní
zamestnanci sťažovateľa 1. Zamestnancom sťažovateľa 1 sa navyše vedú aj dochádzkové
listy, čo celkom zreteľne preukazuje reálny výkon činnosti sťažovateľa 2 aj sťažovateľa 3
na Slovensku. Hoci sťažovateľ 1 tieto skutočnosti riadne oznámil, napriek tomu pobočka
v rámci výkonu kontroly nepristúpila k doplneniu dokazovania, nevyžiadala si ďalšie
potrebné doklady, nepristúpila k výsluchu sťažovateľa 2 ani sťažovateľa 3, ale ani k inému
spôsobu preverenia výkonu činnosti sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 na Slovensku
(napr. vycestovanie na miesto, kde sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 aktuálne vykonávajú prácu –
roznos letákov, prípadne aj dopyt na adresátov, ktorým sa letáky distribuujú). Dôležité bolo
tiež vyžiadanie stanoviska príslušného daňového úradu, keďže sťažovateľ 1 je
registrovaným platiteľom dane z pridanej hodnoty.
7. Podstatné sú podľa sťažovateľov aj niektoré rozhodnutia ústredia, krajského súdu
a najvyššieho súdu v iných obdobných veciach, ktoré v uvedených smeroch dávajú
za pravdu sťažovateľom, pričom sťažovatelia uvádzajú spisové značky týchto rozhodnutí.
8. Všeobecné súdy podľa sťažovateľov nezohľadnili ani to, že ústredie už vopred
(pred vykonaním kontroly u sťažovateľa 1) vedelo o tom, že vydá napadnuté rozhodnutie,
ktorým potvrdí rozhodnutie pobočky, pretože už listom z 25. júla 2013 oznámilo ZUS
obchodné mená, resp. mená a priezviská zamestnávateľov (vrátane sťažovateľa 1),
u ktorých podľa názoru ústredia ide o tzv. schránkové firmy. Teda ústredie už v roku 2013
prijalo záver o tom, že sťažovateľ 1 je tzv. schránkovou firmou, hoci rozhodnutie vydalo
až v roku 2014.
9. Rozhodnutím všeobecných súdov podľa sťažovateľov došlo tiež k akceptovaniu
nezákonného retroaktívneho rozhodnutia zo strany pobočky a ústredia. Je totiž neprípustné,
aby ústredie, resp. pobočka vydala individuálny právny akt, ktorým rozhodne o právach
účastníka konania spätne k inému dátumu, než je dátum jeho vydania.
Pobočka a ústredie nedodržali zákonnú 60-dňovú lehotu na rozhodnutie podľa § 210
ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
a nedošlo ani k jej predĺženiu, ale ani k prerušeniu konania, a preto rozhodnutia pobočky
a ústredia sú nezákonné už pre samotné nedodržanie tejto lehoty. Pritom všeobecné súdy
nevyhodnotili tento argument sťažovateľov ako dôvodný, resp. ako postačujúci na zrušenie
rozhodnutí ústredia a pobočky.
10. Za nezákonné podľa sťažovateľov treba považovať samotné vykonanie kontroly
na zistenie skutočnosti, či sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 vykonávajú na Slovensku činnosť,
pretože toto nepatrí do právomoci pobočky či ústredia. Takúto kontrolu môže uskutočniť
iba príslušný inšpektorát práce, ktorý však nezistil žiadne nedostatky.
11. Napokon podľa sťažovateľov došlo aj k porušeniu princípu rovnakého
zaobchádzania. Sťažovateľ 1 totiž zamestnáva viacero zamestnancov – poľských občanov,
vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka nerozhodla
o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným
zamestnancov sťažovateľa 1 uplatnený odlišný postup ako vo vzťahu k sťažovateľovi 2
a sťažovateľovi 3.
12. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom rozhodol tak, že
vysloví porušenie ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40,
čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
postupom a rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým postupom a rozsudkom
najvyššieho súdu, zruší napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení s napadnutým
rozsudkom krajského súdu a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Taktiež
sťažovatelia žiadajú o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, každému z nich
v sume po 10 000 €, ako aj o náhradu trov konania.
II.
13. Z napadnutého rozsudku krajského súdu v konaní o žalobách sťažovateľa 1 ako
žalobcu proti ústrediu ako žalovanému vyplýva, že ním bola žaloba sťažovateľa 1
zamietnutá a zároveň konanie o žalobe sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 bolo zastavené.
Podľa konštatovania krajského súdu ústredie rozhodnutím č. 1749-2/2014-BA
zo 16. februára 2014 a č. 20408-2/2014-BA z 3. februára 2014 potvrdilo rozhodnutia
pobočky, podľa ktorých sťažovateľovi 2 ako zamestnancovi sťažovateľa 1 zaniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie
v nezamestnanosti 29. augusta 2013 a sťažovateľovi 3 ako zamestnancovi sťažovateľa 1
nevzniklo povinné poistenie podľa slovenskej legislatívy 1. mája 2011.
Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ 1 okrem namietaného nedodržania zákonnej
60-dňovej lehoty netvrdil žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Hoci je pravdou, že
pri vydávaní rozhodnutí pobočky a ústredia neboli dodržané procesné lehoty, toto procesné
pochybenie nemá vplyv na zákonnosť týchto rozhodnutí. Podľa § 250i ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) pri preskúmavaní zákonnosti postupu správneho orgánu
súd prihliadne len na tie vady konania, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia.
Zrušením rozhodnutí pobočky a ústredia len z tohto dôvodu by sťažovateľ 1 nedosiahol
priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Pokiaľ ide o ďalšie námietky postupu a rozhodnutia
ústredia, v týchto chýba uvedenie konkrétnych porušení subjektívnych práv sťažovateľa 1
hmotnoprávnej povahy. Rozhodnutiami pobočky a ústredia nemohlo byť zasiahnuté
do majetkovej sféry sťažovateľa 1. Z obsahu žaloby je evidentné, že sťažovateľ 1 namieta
porušenie nie vlastných práv, ale porušenie práv zamestnancov. Pritom zamestnancom
sťažovateľa 1 nič nebránilo v tom, aby sa samostatnou alebo spoločnou žalobou domáhali
svojich subjektívnych práv v zákonnej dvojmesačnej lehote.
V súvislosti s pripustením vstupu sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 do konania poukázal
krajský súd na tú skutočnosť, že podľa § 250b ods. 1 OSP žaloba sa musí podať do dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný
zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Z obsahu spisu krajskému
súdu vyplynulo, že rozhodnutie ústredia bolo sťažovateľovi 2 doručené 27. januára 2014
a sťažovateľovi 3 bolo doručené 14. februára 2014, preto dvojmesačná lehota na podanie
žaloby sťažovateľovi 2 uplynula 27. marca 2014 a sťažovateľovi 3 uplynula 14. apríla 2014.
Uznesenia krajského súdu o pripustení ich vstupu do konania nadobudli právoplatnosť
9. februára 2015. Vzhľadom na to, krajský súd dospel k záveru, že keďže sťažovateľ 2
a sťažovateľ 3 nadobudli postavenie žalobcov až po uplynutí lehoty na podanie žaloby,
niet žiadnych pochybností o tom, že ich žaloby boli podané oneskorene.
14. Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že ním bol napadnutý
rozsudok krajského súdu potvrdený.
Najvyšší súd sa plne stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého
rozhodnutiami ústredia a pobočky nebolo zasiahnuté do majetkovej sféry sťažovateľa 1,
pričom z obsahu žaloby je jednoznačné, že sťažovateľ 1 nenamietal porušenie svojich
subjektívnych práv, ale porušenie práv zamestnancov, pretože okrem nedodržania zákonnej
60-dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia žiadne iné porušenie jeho subjektívnych práv
netvrdil. Najvyšší súd považoval za správny aj ten názor krajského súdu, podľa ktorého
nedodržanie procesných lehôt nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Závery
krajského súdu o tom, že sťažovateľ 1 nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou,
sú správne. Pokiaľ žalobu zamietol, rozhodol správne, pretože sťažovateľ 1 nenamietal
porušenie vlastných subjektívnych práv, ale práv sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 – svojich
zamestnancov. V správnom súdnictve sa poskytuje ochrana iba subjektívnym právam
žalobcu.
Pokiaľ ide o odvolania sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3, najvyšší súd sa nestotožnil
s názorom krajského súdu, že tieto boli podané po uplynutí zákonnej lehoty. Najvyšší súd
z predložených administratívnych spisov, písomností účastníkov ani zo súdneho spisu
nezistil, že by sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 vykonali úkon podania žaloby, či už sami alebo
prostredníctvom právneho zástupcu. Keďže konanie podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku je konaním návrhovým, je ovládané dispozičnou zásadou
a nie je možné, aby začalo ex offo. V zmysle § 250 ods. 1 OSP sú účastníkmi konania
žalobca a žalovaný. Žalobu však podal iba sťažovateľ 1, a preto len on bol žalobcom.
Sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3, aj keď ich krajský súd označil ako žalobcov 2 a 3,
v skutočnosti žalobu nepodali a do konania boli len pribratí uzneseniami krajského súdu.
Preto je potrebné nahliadať na nich ako na pribratého účastníka konania, ktorý nemá
postavenie vedľajšieho účastníka konania. Keďže piata časť Občianskeho súdneho poriadku
obsahuje osobitnú úpravu pribratia ďalších účastníkov do konania, § 92 ods. 1 OSP nie je
na správne súdnictvo aplikovateľný. Ustanovenie § 250 ods. 1 OSP je vo vzťahu
k pribratému účastníkovi konania potrebné vykladať tak, že ide predovšetkým
o zabezpečenie práva takého účastníka byť informovaný o prípadnej zmene v jeho právach
a povinnostiach, ktorá môže byť spôsobená prípadným zrušením žalobou napadnutého
rozhodnutia. Sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 boli do konania pribratí z dôvodu, že by ako
zamestnanci a účastníci správneho konania mohli byť dotknutí prípadným zrušením
rozhodnutia ústredia. Sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 samostatnú žalobu nepodali, a tak môžu
mať v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku iba postavenie
pribratého účastníka konania, pričom takýto účastník nemá postavenie vedľajšieho
účastníka. Keďže podmienka konania spočívajúca v podaní návrhu splnená nebola (ide
o neodstrániteľnú podmienku), najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu v časti
zastavenia konania proti sťažovateľovi 2 a sťažovateľovi 3 potvrdil, hoci z iných právnych
dôvodov, ako to urobil krajský súd.
III.
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
17. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 20 ods. 1,
čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1
dohovoru smeruje proti napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu, nie je daná
právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny
opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov
podľa ústavy a dohovoru mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň
v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že
sťažovatelia právo podať odvolanie proti rozsudkom krajského súdu aj využili.
18. Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie
čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy, ako
aj čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti napadnutému postupu a rozsudku najvyššieho súdu.
Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
19. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
20. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
21. Vo veci sťažovateľov najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil napadnutý
rozsudok krajského súdu.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je založené na konštatovaní,
že sťažovateľ 1 v konaní nenamietal porušenie vlastných subjektívnych práv, ale
porušenie práv svojich zamestnancov, na čo nebol aktívne legitimovaný. Jedinou výnimkou
bola námietka sťažovateľa 1, podľa ktorej pobočka, ale ani ústredie nerozhodli v zákonnej
60-dňovej lehote, ktorú však všeobecné súdy považovali za irelevantnú s poukazom na to,
že toto preukázané porušenie práva nezakladalo takú vadu konania, ktorá by mohla mať
vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia.
Vo vzťahu k sťažovateľovi 2 a sťažovateľovi 3 vychádzal najvyšší súd z toho, že títo
v skutočnosti žiadnu žalobu nepodali a do konania boli len pribratí uzneseniami krajského
súdu. Ustanovenie § 250 ods. 1 OSP je vo vzťahu k pribratému účastníkovi konania
potrebné vykladať tak, že ide predovšetkým o zabezpečenie práva takého účastníka byť
informovaný o prípadnej zmene v jeho právach a povinnostiach, ktorá môže byť spôsobená
eventuálnym zrušením žalobou napadnutého rozhodnutia. Preto konanie vo vzťahu
k sťažovateľovi 2 a sťažovateľovi 3 zastavil.
22. V zásadnej rovine ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia v podanej sťažnosti
s uvedenými rozhodujúcimi závermi najvyššieho súdu vôbec nijako nepolemizujú, a teda
ani sa len nepokúšajú správnosť týchto záverov napadnúť. Opakujú argumentáciu uplatnenú
pred všeobecnými súdmi, ktorá sa týka vecného posúdenia ich práv, ktorou sa však najvyšší
súd nijako nezaoberal.
Nie je úlohou ústavného súdu, aby nedostatočnú procesnú aktivitu sťažovateľov
vyvažoval tým, že by sa snažil „domyslieť si“ argumenty, ktoré by mohli spochybniť
správnosť záverov najvyššieho súdu.
23. V závere je potrebné vo vzťahu k sťažnosti sťažovateľov zdôrazniť, že najvyšší
súd (s výnimkou námietky nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty) sa uplatnenými
žalobnými argumentmi sťažovateľov vôbec nezaoberal, pretože dospel k záveru
o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie sťažovateľa 1, resp. k záveru, že sťažovateľ 2
a sťažovateľ 3 sa žalobcami nestali, keďže žiadnu žalobu nepodali. Za tohto stavu sa
sťažovatelia mali zamerať v sťažnosti podanej ústavnému súdu v prvom rade na uplatnenú
argumentáciu najvyššieho súdu a podrobne objasniť, prečo nepovažujú za možné s ňou
súhlasiť, čo sa však nestalo. Ústavný súd bez toho, aby zaujal akékoľvek meritórne
stanovisko k rozhodujúcim argumentom najvyššieho súdu, môže iba konštatovať, že
pre úplnú absenciu protiargumentácie zo strany sťažovateľov nie je možné správnosť
záverov najvyššieho súdu meritórne preskúmať.
24. Najvyšší súd sa uplatnenými argumentmi sťažovateľov vzhľadom na prijatý
právny názor nezaoberal (s výnimkou namietaného nedodržania zákonnej 60-dňovej
lehoty), čo vylučuje zároveň potrebu, aby sa nimi zaoberal ústavný súd. Napriek tomu
ústavný súd poznamenáva v súvislosti s námietkou, podľa ktorej najvyšší súd mal vyčkať
na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o predbežnej otázke položenej v iných
konaniach v obdobných veciach, že táto námietka (bez ohľadu na uvedené okolnosti) sa javí
už na prvý pohľad ako neprípustná.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
25. Napriek tomu, že sťažovatelia podali proti napadnutému rozsudku krajského súdu
odvolania, uvedenú požiadavku v nich, ale ani v podaných žalobách neuplatnili.
Z materiálneho hľadiska preto treba konštatovať, že nevyužili možnosť túto námietku
v konaní pred všeobecnými súdmi uplatniť, čo by zakladalo neprípustnosť tejto časti
sťažnosti, ak by bolo potrebné sa ňou osobitne zaoberať. Podstatné je aj to, že sťažovatelia
ani len netvrdili (tým menej preukazovali), že túto námietku neuplatnili pred všeobecnými
súdmi z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
26. Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. októbra 2017