Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 614/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. októbra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Torňošom, advokátska

kancelária, Tomášikova 50/D, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa postupom Krajského súdu v Banskej

Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. marca 2017

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. marca 2017.

Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 21. júla 2017.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že v právnej veci (ďalej len „žalobkyňa“)

o manželské výživné bol sťažovateľ v postavení žalovaného. Žalobkyňa požadovala

výživné v sume 800 € mesačne od 24. augusta 2015. Konanie sa viedlo na Okresnom súde

Zvolen (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. .

Žalobkyňa 15. októbra 2015 doručila okresnému súdu podanie, ktorým žalobu proti

sťažovateľovi vzala späť s odôvodnením, že súd jej manželstvo so sťažovateľom rozviedol

v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. . Išlo o rozsudok okresného

súdu č. k. -44 z 8. septembra 2015, ktorý sa stal právoplatným 6. októbra

2015.

Uznesením vyššieho súdneho úradníka okresného súdu č. k. -28

z 21. októbra 2015 bolo o náhrade trov konania rozhodnuté tak, že žiaden z účastníkov

nemá nárok na náhradu trov konania.

Na základe odvolania sťažovateľa uznesením sudcu okresného súdu č. k.

-74 z 24. februára 2016 bola žalobkyňa zaviazaná nahradiť sťažovateľovi

trovy konania v sume 1 323,90 €.

Proti uzneseniu sudcu okresného súdu podala žalobkyňa odvolanie s viacerými

námietkami. Uviedla, že výrok o povinnosti zaplatiť trovy je formálne nesprávny a je

v rozpore s . Ďalej namietala, že súd nesprávne

prevzal právnu argumentáciu sťažovateľa o tom, že zastavenie konania zavinila žalobkyňa,

sťažovateľ zneužil dobrý úmysel žalobkyne, ktorá vzala žalobu späť (keďže nevidela dôvod

na pokračovanie v konaní, pretože okresný súd v inom konaní rozhodol o rozvode

manželstva), a začal tvrdiť, že zavinila zastavenie konania. Okrem toho podľa žalobkyne

uniklo pozornosti okresného súdu, že v konaní o rozvod manželstva sa obaja účastníci

vzdali odvolania, pričom sťažovateľ vedel, že žalobkyňa už nemôže podať proti rozsudku

o rozvode odvolanie. Okresný súd mal tiež nesprávne posúdiť to, že žalobkyňa

predpokladala, že je zbytočné domáhať sa výživného za 14 dní. Napokon mal okresný súd

vec nesprávne právne posúdiť, keď z uvedených skutočností nezistil, že žalobkyňa

zastavenie konania nezavinila.

Sťažovateľ podal vyjadrenie na odvolanie žalobkyne a domáhal sa potvrdenia

uznesenia sudcu okresného súdu, ako aj náhrady trov odvolacieho konania. Zdôraznil, že

žalobkyňa bola zastúpená advokátom, a preto tvrdenia typu, že „navrhovateľka

predpokladala, že je zbytočné domáhať sa výživného za 14 dní“ alebo, že „obidvaja

účastníci sa vzdali odvolania a odporca vedel, že už nemôže v tomto konaní podať proti

rozsudku o rozvode odvolanie“, sú z hľadiska právnej argumentácie absolútne irelevantné.

Podľa sťažovateľa je nesporné, že konanie o určenie výživného na manželku je sporovým

konaním a žalobkyňa si mala byť pri podaní žaloby vedomá, z akých zásad bude súd

vychádzať pri posúdení nároku na náhradu trov (zodpovednosť za výsledok konania,

za zavinenie a za náhodu). Sťažovateľ zdôraznil tiež, že žalobkyňa neuviedla, že v konaní

vedenom pod sp. zn. požadovala od neho náhradu trov konania, avšak

v odvolaní uviedla, že sťažovateľ zneužil jej dobrý úmysel prejavený tým, že v dobrej viere

vzala žalobu späť a napriek tomu uplatnil nárok na náhradu trov konania. Ďalej vo vyjadrení

zdôraznil, že žalobkyňa nepreukázala, že by zastavenie konania nezavinila (a teda, že ho

zavinil sťažovateľ). Na doplnenie tiež uvádza, že za obdobie od 24. augusta 2015 do

6. októbra 2015 pri požadovanej mesačnej výške výživného 800 € išlo o nezanedbateľnú

sumu.

Uznesením krajského súdu č. k. -91 z 30. marca 2017 bolo uznesenie

okresného súdu zmenené tak, že žiadnemu z účastníkov konania sa náhrada trov nepriznáva.

Krajský súd aplikoval (ďalej aj „“), podľa ktorého

súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného

zreteľa. Podľa krajského súdu žalobkyňa späťvzatím žaloby síce zavinila procesne

zastavenie konania, avšak dôvodom späťvzatia žaloby bola skutočnosť, že došlo k rozvodu

manželstva žalobkyne a sťažovateľa, následkom čoho by súd mohol výživné priznať len do

momentu zániku manželstva. Dôvod hodný osobitného zreteľa krajský súd vidí v tom, že

žalobkyňa nemohla pri podaní žaloby vo veci manželského výživného predpokladať nielen

dĺžku, ale ani spôsob rozhodnutia o rozvode, a preto jej nemôže byť na ťarchu, že využila

právo v zmysle o rodine a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), pričom túto

skutočnosť možno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa podľa .

2.1 V súvislosti s uznesením krajského súdu sťažovateľ poukazuje na to, že krajský

súd nesprávne vytkol okresnému súdu, že mal rozhodnúť podľa , ustanovenie

však v čase rozhodovania okresného súdu (24. februára 2016) ešte nebolo účinné.

Podľa názoru sťažovateľa uznesenie krajského súdu nie je dostatočne odôvodnené,

je arbitrárne, vyznačuje sa formalistickým prístupom pri rozhodovaní, je nepreskúmateľné

v dôsledku procesných pochybení a prekračuje ústavné limity pre akceptovateľné rozdielne

názory na právne posúdenie veci.

Krajský súd podľa sťažovateľa nesprávne aplikoval na vec

(o výnimočnom nepriznaní náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa),

hoci správne mal aplikovať (o priznaní náhrady trov konania protistrane,

ak strana procesne zavinila zastavenie konania). Ako dôvod hodný osobitného zreteľa

uviedol, že nemôže byť na ťarchu žalobkyne využitie práva požiadať o priznanie

manželského výživného, avšak toto právo žalobkyne krajský súd neposúdil vo vzťahu

k právu sťažovateľa na spravodlivý súdny proces a rovnosť zbraní v súdnom konaní.

Žalobkyňa bola v konaní o manželské výživné právne zastúpená advokátom.

Je zrejmé, že jej žaloba nebola bezdôvodná a jej nárok nebol po právnej stránke ovplyvnený

tým, že došlo k skončeniu konania o rozvod manželstva, pretože skončením tohto konania

nedochádza k automatickému zastaveniu konania o manželskom výživnom, ale sa len ustáli

doba, po ktorú je možné výživné priznať.

Argumentácia krajského súdu tvrdiaca, že dôvod hodný osobitného zreteľa je v tom,

že pri podaní žaloby vo veci manželského výživného žalobkyňa nemohla predpokladať

dĺžku, ale ani spôsob rozhodnutia o rozvode, je nezrozumiteľná a neodôvodnená, a to

vzhľadom na to, že za dôvody hodné osobitného zreteľa sa považujú neprimeraná tvrdosť,

podiel oboch strán na vzniku sporu, povaha a okolnosti sporu, zložitosť dosiaľ nevyriešenej

právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobné pomery

strán sporu a nízky príjem, pričom argument uplatnený krajským súdom sa netýka osobitosti

konania, v ktorom sa rozhodovalo o trovách, ale konania o rozvode.

Je nesporné, že žalobkyni vznikol nárok na priznanie výživného od 24. augusta 2015

do 6. októbra 2015 a skončením rozvodového konania nezanikol. Ak by žalobkyňa nevzala

žalobu späť, okresný súd by rozhodoval o výživnom za toto rozhodné obdobie. To, že

žalobu vzala žalobkyňa späť práve z dôvodu, že manželstvo bolo rozvedené, nemožno

charakterizovať ako dôvod hodný osobitného zreteľa, lebo tento dôvod nespĺňa kritériá tzv.

„výnimočného charakteru“. V danom prípade krajský súd prekročil ústavné limity pre

akceptovateľné rozdielne názory na právne posúdenie veci.

Sťažovateľ navyše uvádza, že okresný súd prejav žalobkyne o späťvzatí žaloby

nezaslal sťažovateľovi na vyjadrenie, čo aj namietal v odvolaní proti uzneseniu vyššieho

súdneho úradníka okresného súdu, čím došlo tiež k odňatiu práva sťažovateľa na

spravodlivý súdny proces.

Krajský súd sa podľa sťažovateľa nevysporiadal s odôvodnenou argumentáciou

sťažovateľa uvedenou v jeho vyjadrení k odvolaniu žalobkyne a žiadnym spôsobom na ňu

neprihliadol. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu neobsahuje ani stopy po tom, že by sa

pri rozhodovaní o odvolaní voči uzneseniu okresného súdu argumentáciou sťažovateľa

uvedenou vo vyjadrení zaoberal.

Krajský súd sa podľa názoru sťažovateľa len stroho odvoláva na „výnimočné

dôvody“, ktoré však z hľadiska závažnosti posudzuje formalisticky aj pri porovnaní s § 256

ods. 1 . Formálne tvrdí, že zavinenie je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska,

ale sa nezaoberá posúdením miery zavinenia či už žalobkyne alebo sťažovateľa, a to za

situácie, keď nárok žalobkyne na priznanie manželského výživného trval od 24. augusta do

6. októbra 2015, čo nie je zanedbateľné. K tomu treba dodať, že sťažovateľ sa musel

v konaní brániť.

Krajský súd podľa sťažovateľa bez bližšej špecifikácie tvrdí, že okresný súd

nepostupoval v súlade s právnym stavom pri právnom posúdení náhrady trov. Pritom je

nesporné, že uznesenie okresného súdu bolo vydané za účinnosti Občianskeho súdneho

poriadku. Z uznesenia krajského súdu nie je zrejmé, či okresný súd pochybil tým, že

neaplikoval príslušné ustanovenia účinné v čase vydania

jeho uznesenia, resp. či mal aplikovať účinný v čase rozhodovania krajského

súdu. Pritom okresný súd tak urobiť nemohol, keďže sa stal

účinným 1. júla 2016.

Ďalej sťažovateľ konštatuje, že vzhľadom na dovolanie proti

uzneseniu krajského súdu nebolo prípustné a sťažnosť ústavnému súdu je podaná

v zákonnej lehote, keďže uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 22. mája

2017.

2.3 Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa – ... na súdnu ochranu

v zmysle SR, bolo postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

porušené.

2. Uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30.03.2017, č. k.

-91 ruší a vec vracia Krajskému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi – (...) priznáva primerané finančné

zadosťučinenie v sume 500,- Eur (slovom: päťsto eur), ktoré sú mu Krajský súd v Banskej

Bystrici povinný vyplatiť do (2) dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

(2 právne úkony v zmysle § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a/ a b/ a § 16 ods. 3 Vyhlášky MS

SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov) sťažovateľovi – (...) v sume 324,12

Eur, na účet právneho zástupcu JUDr. Pavla Torňoša, advokáta, do (2) dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

3. Z uznesenia vyššieho súdneho úradníka okresného súdu č. k. -28

z 21. októbra 2015 vyplýva, že ním bolo konanie o určenie manželského výživného

zastavené s tým, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Podľa

konštatovania okresného súdu žaloba žalobkyne datovaná 20. augusta 2015 bola okresnému

súdu doručená 24. augusta 2015. Podaním žalobkyne doručeným okresnému súdu

15. októbra 2015 bola žaloba vzatá späť. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 146

ods. 1 písm. c) .

4. Z uznesenia sudcu okresného súdu č. k. -74 z 24. februára 2016

vyplýva, že ním bol zmenený výrok uznesenia vyššieho súdneho úradníka okresného súdu

č. k. -28 z 21. októbra 2015 o náhrade trov konania tak, že žalobkyňa je

povinná nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 1 323,90 €. Podľa názoru okresného

súdu žalobkyňa zavinila zastavenie konania tým, že podaním z 8. októbra 2015 doručeným

okresnému súdu 15. októbra 2015 vzala žalobu v celom rozsahu späť ešte pred prvým

pojednávaním, pričom ako dôvod späťvzatia žaloby uviedla, že jej manželstvo

so sťažovateľom bolo rozvedené s právoplatnosťou 6. októbra 2015. Príčinou zastavenia

konania bolo využitie dispozitívneho procesného úkonu žalobkyne spočívajúce v späťvzatí

žaloby v celom rozsahu a nie samotný rozvod manželstva, keďže žalobkyňa nevyužila svoje

právo a netrvala na žalobe aj naďalej v rozsahu výživného za obdobie od podania žaloby

(24. augusta 2015) do právoplatnosti rozsudku o rozvode (6. októbra 2015). Žalobkyňa

preto späťvzatím žaloby zmarila ďalšie konanie vo veci, čím zavinila jeho zastavenie

v celom rozsahu.

5. Z uznesenia krajského súdu č. k. -91 z 30. marca 2017 vyplýva, že

ním bolo zmenené uznesenie okresného súdu č. k. -74 z 24. februára 2016

vo výroku o náhrade trov konania tak, že žiadnemu z účastníkov konania (správne má byť

zrejme „žiadnej zo strán konania“, pozn.) sa náhrada trov konania nepriznáva. Žalobkyni

nebola zároveň priznaná náhrada trov odvolacieho konania.

Podľa názoru krajského súdu v zmysle vzniká povinnosť nahradiť

trovy konania tomu, kto zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Zavinenie v zmysle tohto

ustanovenia je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska. Žalobkyňa späťvzatím

žaloby síce z procesného hľadiska zavinila zastavenie konania, avšak dôvodom späťvzatia

žaloby bola skutočnosť, že rozsudkom okresného súdu č. k. -44 z 8. septembra

2015, ktorý sa stal právoplatným 6. októbra 2015, bolo manželstvo strán konania rozvedené,

pričom pokiaľ v priebehu konania o určenie manželského výživného dôjde k rozvodu, súd

môže priznať výživné len do času zániku manželstva. S prihliadnutím na skutočnosť, že

žalobkyňa sa žalobou doručenou 24. augusta 2015 domáhala manželského výživného

a v čase podania žaloby nemohla predpokladať nielen dĺžku, ale ani spôsob rozhodnutia

súdu o rozvode manželstva, ako aj so zreteľom na to, že žalobkyni nemôže byť na ťarchu,

že využila svoje právo v zmysle § 71 ods. 1 zákona o rodine, rozhodol krajský súd

o náhrade trov konania tak, že náhradu trov žiadnej zo strán konania nepriznal, pretože

uvedenú situáciu možno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa na strane žalobkyne

podľa .

III.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

8. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

10. Podľa názoru sťažovateľa nemožno akceptovať záver krajského súdu o aplikácii

, pretože tento záver nie je dostatočne odôvodnený, je arbitrárny, vyznačuje sa

formalistickým prístupom, je nepreskúmateľný pre procesné pochybenia a prekračuje

ústavné limity akceptovateľnosti rozdielnych názorov na právne posúdenie veci.

11. Ústavný súd považuje závery krajského súdu za dostatočné a akceptovateľné.

Nejavia sa ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec

odlišný názor, sama osebe nemôže zakladať porušenie označených práv.

Z pohľadu ústavného súdu treba zdôrazniť, že krajský súd sa stotožnil s právnym

názorom sťažovateľa, podľa ktorého zastavenie konania z procesnoprávneho hľadiska

zavinila svojím postupom (späťvzatím žaloby) žalobkyňa. V tomto smere vyhovel odvolacej

námietke sťažovateľa, čím odobril stanovisko sudcu okresného súdu, podľa ktorého

zastavenie konania zavinila jeho bývalá manželka, teda žalobkyňa. Naproti tomu však

dospel k záveru o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane žalobkyne

v zmysle . Skutočnosti, z ktorých tieto dôvody vyplývajú, uviedol jasným

a zrozumiteľným spôsobom, a preto napadnuté uznesenie krajského je podľa názoru

ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje takú

príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými právami, ktoré by zakladali

reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

12. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. októbra 2017