Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 632/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. októbra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

Ústav na výkon trestu odňatia slobody , zastúpeného Advokátskou firmou TROKAN

& URBANČOKOVÁ v. o. s., Dom Pavla, Ľ. Štúra 5, Trenčianske Teplice, v mene ktorej

koná advokát JUDr. Juraj Trokan, vo veci namietaného porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského riaditeľstva

Policajného zboru Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. KRP-52/OVK-TN-2009,

postupom Krajskej prokuratúry v Trenčíne vo veci vedenej pod sp. zn. ,

postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 2. marca 2015 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. februára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra

2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru Trenčín (ďalej len

„vyšetrovateľ“) v konaní vedenom pod sp. zn. KRP-52/OVK-TN-2009, postupom Krajskej

prokuratúry v Trenčíne (ďalej len „prokurátor“) vo veci vedenej pod sp. zn. ,

postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 2. marca 2015 a postupom Krajského súdu v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 29. februára 2016. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 4. septembra 2017.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 2. marca 2015 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 29. februára

2016 bol sťažovateľ odsúdený za trestný čin podľa § 233 ods. 3 v spojení s § 41 ods. 2

a iné trestné činy na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov

so zaradením pre výkon trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Bol mu uložený

aj ochranný dohľad na dobu jedného roka.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 20. apríla 2017 bolo dovolanie

sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 29. februára 2016

odmietnuté.

Týmto rozhodnutiam všeobecných súdov predchádzalo trestné stíhanie sťažovateľa,

ktoré sa začalo uznesením vyšetrovateľa o vznesení obvinenia z 30. marca 2010 pre trestný

čin krádeže podľa , a

a za iné trestné činy spoločne s ďalšími ôsmimi osobami v súvislosti s krádežami

motorových vozidiel. Sťažovateľ bol 14. apríla 2010 vzatý do väzby. Obžalobu na

sťažovateľa podal prokurátor až 27. decembra 2011. Podľa obžaloby sa mal dopustiť

zločinu krádeže podľa , zločinu legalizácie príjmu z trestnej

činnosti podľa a zločinu poškodzovania cudzej veci

podľa .

Hlavné pojednávanie vo veci sa konalo až v roku 2014, teda dva roky po podaní

obžaloby. K vyneseniu rozsudku došlo až 2. marca 2015, teda viac ako tri roky po podaní

obžaloby.

Sťažovateľ napadol rozsudok okresného súdu odvolaním, pričom odsudzujúci

rozsudok krajského súdu bol vynesený až 29. februára 2016, teda opäť takmer rok

po vynesení rozsudku okresného súdu.

Okrem prieťahov v konaní tak orgány prípravného konania, ako aj súdy podľa

sťažovateľa ignorovali všetky jeho návrhy na doplnenie dokazovania, ako aj na preverenie

dôkazov. Sťažovateľ je toho názoru, že celé trestné stíhanie voči nemu, ako aj jeho

odsúdenie bolo založené na výpovedi jediného svedka (ďalej len

„T “), ktorý bol 9. septembra 2009 zadržaný pri pokuse odcudziť motorové vozidlo.

Tisovský uviedol, že trestnú činnosť spáchal s ďalšou osobou, a to s

(ďalej len „G “), a preto boli obaja obvinení z krádeží motorových vozidiel.

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že sa spoločne s ostatnými obvinenými od začiatku

domáhal, aby tvrdenia T ako jediného svedka boli podrobené analýze a jeho

schopnosť pamätať si a vypovedať bola podrobená skúmaniu. Navyše, T začal

sťažovateľa obviňovať až pol roka po jeho zadržaní a na základe jeho údajnej

„fenomenálnej“ pamäti obvinil 9 ľudí zo 64 čiastkových skutkov krádeže. Za to bola jeho

vec v prípravnom konaní vylúčená na samostatné konanie a T sa stal

spolupracujúcim svedkom, pričom v jeho trestnom stíhaní sa nepokračovalo napriek

priznaniu, že sa všetkých čiastkových skutkov zúčastnil. Už pri výsluchu T

v prípravnom konaní obhajoba namietala, že sa snaží vypovedať podľa poznámok

k jednotlivým čiastkovým skutkom, a žiadala, aby vypovedal spontánne podľa svojej

pamäti. Podľa sťažovateľa v konaní pred súdom T nebol schopný svoje tvrdenia

týkajúce sa žalovaných skutkov zopakovať.

Na základe návrhov obhajoby okresný súd 12. júna 2014 rozhodol neprávoplatným

uznesením poveriť znalca psychiatra vypracovaním znaleckého posudku T , avšak

sťažovateľ namieta, že toto uznesenie bolo na základe zákroku prokurátora zrušené.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ 5. novembra 2014 prostredníctvom svojho

obhajcu požiadal okresný súd o pribratie znalca z odboru forenznej psychológie vo vzťahu

k T s tým, aby znalec posúdil jeho osobnosť z hľadiska determinujúcich

skutočností. Navrhol posúdiť a psychologicky zhodnotiť vierohodnosť výpovedí

T v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní a vykonať psychologickú

analýzu motivačných alternatív jeho trestnej činnosti a neskoršej výpovede ako svedka.

Sťažovateľ namieta, že ani tento jeho návrh nebol akceptovaný.

Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní

a okresný súd konali vo veci jednostranne, v rozpore s , a zhromaždili

iba dôkazy svedčiace proti sťažovateľovi, pričom zároveň ignorovali jeho návrhy a tvrdenia.

Osobitne sa to podľa názoru sťažovateľa prejavilo aj v odôvodnení rozsudku, keď

došlo k zámene tvrdenia svedkov v jeho prospech s tým, že ide o svedkov, ktorí boli údajne

spoluobvinenými, čo je v rozpore so skutočnosťou. Táto námietka bola uplatnená

v odvolaní, avšak podľa sťažovateľa krajský súd sa s ňou nevysporiadal.

Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že v prípravnom konaní podal sťažnosť proti

uzneseniu vyšetrovateľa, ktorým bola neoprávnená firma poverená zisťovaním hodnoty

odcudzených automobilov. Túto námietku všeobecné súdy aj akceptovali, v dôsledku čoho

bola hodnota odcudzených vozidiel z rozsudkov vypustená. To bolo dôvodom, pre ktorý

sťažovateľ nebol uznaný vinným zo spôsobenia škody, ale bol odsúdený iba ako člen

organizovanej skupiny, čo však podľa neho nebolo preukázané, pretože sa všeobecné súdy

opierali iba o tvrdenia T .

Napokon najvyšší súd uznesením z 20. apríla 2017 doručeným obhajcovi sťažovateľa

11. júla 2017 dovolanie sťažovateľa podľa odmietol,

z čoho vyplýva, že sťažovateľ vyčerpal všetky právne možnosti nápravy jeho krivdy.

S poukazom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby „Ústavný súd Slovenskej

republiky na základe tejto mojej sťažnosti po prejednaní sťažnosti rozhodol v mojej veci

nálezom, tak že konštatuje porušenie môjho základného práva podľa § 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd nezákonným postupom a rozhodnutiami

orgánov prípravného konania a súdov a sťažnosťou napadnuté rozhodnutia súdov zruší

prikáže vec prvostupňovému súdu na nové konania.

Zároveň žiadam, aby mi bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia vo výške

312,34 €, za dva práve úkony – prevzatie veci a podanie ústavnej sťažnosti á 147,33 € + 2 x

8,84 € paušál.“.

II.

3. Z rozsudku krajského súdu sp. zn. z 29. februára 2016 vyplýva, že

sťažovateľ bol uznaný vinným podľa v spojení s

a k trestu odňatia slobody na 7 rokov so zaradením do ústavu

na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa názoru krajského súdu podstatná

časť odvolaní obžalovaných vytýkala okresnému súdu, že výrok o vine oprel o výpovede

T , ktorý sám bol spolupáchateľom obžalovaných. V odvolaniach sa predkladala

téza o tomto jedinom priamom dôkaze, ktorý bol spochybňovaný ako nezákonný, rozporný

a nevierohodný. S takýmto hodnotením výpovede (spočiatku obvineného, neskôr svedka)

T sa krajský súd nestotožnil. Predovšetkým nie je možné prisvedčiť obhajobným

tvrdeniam o tom, že jediný priamy dôkaz usvedčujúci obžalovaných je výpoveď

T . Jeho usvedčujúcim výpovediam predchádzalo zadržanie G a T

priamo na mieste činu 8. septembra 2009 v , keď si prišli

„preparkovať“ už predtým odcudzené vozidlo Škoda Octavia z . Pred zadržaním

sa obaja dali na útek. Veci, ktoré boli nájdené vo vozidle riadenom G tesne pred

zadržaním, jednoznačne svedčia o tom, že užívatelia vozidla môžu byť páchateľmi celého

radu krádeží áut, resp. pokusov krádeží, o ktorých už mala polícia vedomosť. Vo vozidle

boli zaistené „lámaky“, skrutkovače, rušičky, riadiace jednotky, mobily, rukavice, množstvo

sáčkov čierneho korenia, dokonca aj odcudzená prevodovka z auta. Zo znaleckého

dokazovania pritom vyplynulo, že „lámak“ bol predtým použitý na poškodenie valca

cylindrickej vložky osobného motorového vozidla Škoda Octavia, o krádež ktorého sa

pokúsili G a T . Vychádzajúc z tejto nezvratnej skutkovej okolnosti

a usvedčujúcich aj priamych dôkazov zaistených práve pri čine vychádzal okresný súd

správne aj pri hodnotení ďalších dôkazov, ale najmä výpovedí T urobených

v postavení podozrivého, obvineného a svedka. Všetky tieto jeho výpovede hodnotil aj

s prihliadnutím na jeho procesné postavenie v prebiehajúcom trestnom konaní, v ktorom

T vystupoval na hlavnom pojednávaní ako svedok. Je potrebné uviesť, že T

vo všetkých žalovaných prípadoch vždy vypovedal aj o svojej osobnej účasti na trestnej

činnosti krádeží áut. Spolu s G bol obvinený v 23 prípadoch. Dňa 5. marca 2010

bola trestná vec T vylúčená na samostatné konanie z dôvodu konania o vine

a treste. Následne 19. apríla 2013 bolo jeho trestné stíhanie ako „spolupracujúceho“

obvineného prerušené. Krajský súd nezistil také okolnosti, pre ktoré by výpoveď

T bola nevierohodná, a to práve v súvislosti s jeho snahou dosiahnuť

„spoluprácou“ s orgánmi činnými v trestnom konaní miernejší postih. Okrem zadržania na

mieste činu svedčilo pre vierohodnosť výpovedí T aj to, že svoje tvrdenia

dokumentoval konkrétnymi vecnými dôkazmi. Uviedol druhy áut, spôsob a miesta

odcudzenia a dokonca ukázal aj niektoré autá, o ktorých polícia ani nemala vedomosť, že

boli pripravené k odcudzeniu. V troch prípadoch predložil aj veci nepochybne pochádzajúce

z odcudzených áut (navigáciu, prepisovacie pero a prívesok Fiat). Je pritom celkom logické,

že T v prvých výpovediach hovoril len o sebe a o G , pretože oni dvaja boli

zadržaní spolu na mieste činu. Rozpory týkajúce sa niektorých detailov sú pritom vzhľadom

na početnosť skutkov a časové odstupy logické, pričom práve, ak by T podrobne

vedel vypovedať bez písomných poznámok, mohla by to obhajoba považovať za podozrivé

– naučené od polície. T pracoval na kontrole originality áut, preto je logické, že

autám rozumel, o čom svedčí aj spôsob jeho vyjadrovania k jednotlivým vozidlám líšiacim

sa napríklad len obsahom motora alebo druhom používaného paliva. Keď T

dosvedčil spolupáchateľstvo sťažovateľa, prvou reakciou sťažovateľa na vznesené

obvinenie bolo odmietnutie vypovedať. Je to síce právo obvineného, súčasne si však musí

uvedomiť, že pri posudzovaní vierohodnosti jeho neskoršej obrany bude súd vychádzať aj

z tejto okolnosti. Súd má povinnosť pri posudzovaní vierohodnosti obhajoby obvinených

v rámci ich výpovedí prihliadnuť na to, že vypovedali až potom, čo sa mali možnosť

oboznámiť s dovtedy zadováženými usvedčujúcimi dôkazmi.

III.

4. Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

6. Sťažnosť v časti namietaného porušenia práva na konanie v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom vyšetrovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. KRP-

52/OVK-TN-2009, prokurátora v konaní vedenom pod sp. zn. , okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

treba považovať za oneskorenú.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V prípade namietaného porušenia základného práva na konanie bez zbytočných

prieťahov, resp. práva na konanie v primeranej lehote ( , resp.

dohovoru) zákonnú dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu treba počítať

od ukončenia konania na tom-ktorom fóre, resp. inštancii.

Z tvrdení sťažovateľa a predložených listinných dôkazov vyplýva, že prokurátor

podal naňho obžalobu 27. decembra 2012. Preto možno konštatovať, že k uvedenému dňu

prípravné konanie vedené vyšetrovateľom, ako aj aktivity prokurátora spojené s podaním

obžaloby už boli ukončené. Rozsudok okresného súdu bol vyhlásený 2. marca 2015,

rozsudok krajského súdu bol vyhlásený 29. februára 2016, pričom obhajcovi sťažovateľa

bol doručený 25. apríla 2016.

Pokiaľ i napriek tomu bola sťažnosť odovzdaná na poštovú prepravu až 4. septembra

2017, stalo sa tak dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

7. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 6 ods. 1

dohovoru v súvislosti s procesnými právami sťažovateľa smeruje proti postupu

vyšetrovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. KRP-52/OVK-TN-2009, prokurátora vo veci

vedenej pod sp. zn. a okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudku z 2. marca 2015, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Nesprávnosť postupov vyšetrovateľa a prokurátora v rámci prípravného konania, ako

aj nesprávnosť postupu okresného súdu a jeho rozsudku mohol sťažovateľ namietať v rámci

odvolania proti rozsudku okresného súdu. Preto právomoc poskytnúť ochranu označenému

právu sťažovateľa mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň

v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľ

právo podať odvolanie proti rozsudku okresného súdu aj využil.

8. Zvyšnú časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

8.1 Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

8.2 Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu v spojení

s argumentáciou okresného súdu sa javí v danej veci ako dostatočná a presvedčivá. Nenesie

známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec

odlišný názor, sama osebe neznamená porušenie jeho označeného práva podľa dohovoru.

8.3 Jadrom námietok sťažovateľa je tvrdenie o nevierohodnosti Tisovského, ktorého

výpovede mali byť jediným dôkazom usvedčujúcim sťažovateľa. S tým úzko súvisia aj

ďalšie jeho námietky vytýkajúce nevykonanie obhajobou navrhovaných dôkazov

umožňujúcich posúdiť vierohodnosť výpovedí T .

8.4 Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vo svojom rozsudku vyčerpávajúcim

a veľmi konkrétnym spôsobom reagoval na obhajobné námietky sťažovateľa, ako aj

obdobné námietky ďalších obžalovaných. Treba zdôrazniť, že sťažovateľ v podanej

sťažnosti s konkrétnymi argumentmi krajského súdu v podstate konkrétne nepolemizuje

a ani sa nepokúša správnosť, resp. dôvodnosť argumentov vyvrátiť či aspoň oslabiť.

V skutočnosti iba opakuje obhajobnú argumentáciu, ktorú už predtým uplatnil, a to bez

reflektovania záverov krajského súdu. Vzhľadom na tieto skutočnosti treba jeho sťažnosť

v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.

9. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2017