Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 707/2017
PDF · 166.16 KB
No categories available
II. ÚS 707/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
t. č. v Ústave na výkon väzby , zastúpeného advokátom JUDr. Milošom Kaščákom,
advokátska kancelária, Kalinčiakova 10, Vranov nad Topľou, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Tos 20/2017 zo 6. septembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra
2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 7 Tos 20/2017 zo 6. septembra 2017.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 0 Tp 65/2015 z 5. apríla 2015 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.
9 Tpo 8/2015 z 28. apríla 2015 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu uvedeného v § 71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tým, že mu väzba začala plynúť 2. apríla 2015.
3. Sťažovateľ 15. júna 2017 podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu
a ponúkol ako náhradu za väzbu svoj písomný sľub podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku. Žiadosť zopakoval písomne 1. augusta 2017, keďže o predchádzajúcej žiadosti
nebolo ešte rozhodnuté.
4. Uznesením okresného súdu č. k. 1 T 175/2015-1175 zo 16. augusta 2017 bola
žiadosť o prepustenie z väzby zamietnutá a okresný súd písomný sľub sťažovateľa neprijal.
Proti uvedenému uzneseniu podal sťažovateľ na neverejnom zasadnutí priamo do
zápisnice sťažnosť.
5. Uznesením krajského súdu č. k. 7 Tos 20/2017-1194 zo 6. septembra 2017 bola
sťažnosť podaná sťažovateľom zamietnutá.
6. Podľa názoru sťažovateľa konaním (postupom) okresného súdu a krajského súdu
došlo k porušeniu jeho označených práv v súvislosti s nedodržaním požiadavky na
prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe.
Za porušenie označených práv považuje sťažovateľ konkrétne to, že všeobecné súdy
rozhodovali o jeho žiadosti o prepustenie z väzby takmer 4 mesiace (správne má byť zrejme
takmer 3 mesiace, pozn.), a to od 15. júna 2017 do 6. septembra 2017. Postup všeobecných
súdov preto podľa sťažovateľa nerešpektoval požiadavku prednostného a urýchleného
rozhodovania o väzbe. Sťažovateľ poukazuje v tejto súvislosti na niektoré rozhodnutia
ústavného súdu (napr. III. ÚS 255/03, III. ÚS 345/06, II. ÚS 353/06), podľa ktorých
požiadavke neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania o väzbe nezodpovedá lehota
počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať
lehota konania presahujúca na jednom stupni dobu jedného mesiaca, ale ani nečinnosť
trvajúca týždne.
Ďalej sťažovateľ zdôrazňuje, že podľa slovenského práva v prípade dlhšie trvajúcej
väzby musia byť splnené štyri podmienky. Po formálnej stránke musí existovať uznesenie
o vznesení obvinenia, po materiálnej stránke sa vyžaduje existencia kvalifikovaného
podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené obvinenie, musí existovať niektorý
z väzobných dôvodov, a napokon musí byť splnená podmienka, aby orgány činné
v trestnom konaní a súd postupovali vo veci samej s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.
Absencia čo i len jednej zo štyroch uvedených podmienok dlhšie trvajúcej väzby vyvoláva
podľa sťažovateľa následok, že obžalovaný musí byť ihneď prepustený na slobodu.
V predmetnej trestnej veci všeobecné súdy nepostupovali s osobitnou starostlivosťou nielen
čo sa týka rozhodovania o väzbe sťažovateľa, ale ani vo veci samej.
6.1 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
a právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 6.9.2017, č.k. 7Tos/20/2017-1194 porušené
boli.
Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 6.9.2017, č.k. 7Tos/20/2017-1194
zrušuje.
Prepúšťa sťažovateľa ihneď na slobodu.
Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie v sume 5.000,- Eur do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet
právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
7. Z uznesenia okresného súdu č. k. 1 T 175/2015-1175 zo 16. augusta 2017 vyplýva,
že ním bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby a zároveň nebol prijatý
jeho sľub a ani väzba nebola nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka
podľa § 80 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.
Podľa konštatovania okresného súdu sťažovateľ písomnou žiadosťou z 9. júna 2017
požiadal o prepustenie z väzby a navrhol nahradiť ju písomným sľubom, prípadne aj
uložením obmedzení a povinností uvedených v § 82 ods. 1 Trestného poriadku. Sťažovateľ
túto žiadosť odôvodnil hlavne dĺžkou dosiaľ vykonanej väzby. Dňa 1. augusta 2017 bola
okresnému súdu doručená aj ďalšia žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, v ktorej
namietal, že o jeho skoršej žiadosti dosiaľ nebolo rozhodnuté.
8. Z uznesenia krajského súdu č. k. 7 Tos 20/2017-1194 zo 6. septembra 2017
vyplýva, že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného
súdu sp. zn. 1 T 175/2015 zo 16. augusta 2017.
Podľa konštatovania krajského súdu sťažovateľ podal ihneď po vyhlásení uznesenia
okresného súdu 16. augusta 2017 sťažnosť, ktorú neskôr elektronickým podaním aj písomne
prostredníctvom obhajcu odôvodnil. Okrem toho sťažovateľ vlastným písomným podaním
odôvodnil sťažnosť aj tým, že žiadosť o prepustenie z väzby podal 9. júna 2017, no okresný
súd podľa jeho názoru o nej nerozhodol v stanovenej 30-dňovej lehote, proti čomu podal
sťažnosť 31. júla 2017, ktorú však okresný súd nebral do úvahy. Odkazujúc na judikatúru
ústavného súdu poukázal na to, že ak rozhodnutie o väzbe nie je vydané do uplynutia lehôt
ustálených judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (jeden mesiac
pre prvostupňové konanie a niečo vyše mesiac pre druhostupňové konanie), potom po tejto
dobe, teda po približne 5 až 6 týždňoch od podania žiadosti o prepustenie z väzby, už
nemožno väzbu považovať za súladnú s ústavou. Navrhol preto, aby krajský súd zrušil
uznesenie okresného súdu a prepustil ho z väzby za súčasného prijatia jeho písomného
sľubu, nariadenia dohľadu probačného a mediačného úradníka a nariadenia kontroly
technickými prostriedkami na určenie jeho polohy a pohybu.
Podľa názoru krajského súdu dôvodom na prepustenie sťažovateľa z väzby nie sú
námietky proti dĺžke rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Podľa doterajšej
ustálenej judikatúry ústavného súdu požiadavke prednostného a urýchleného rozhodovania
vo väzobných veciach v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru
v zásade nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale len na týždne. Tejto požiadavke preto
spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu
jedného mesiaca ani nečinnosť trvajúca niekoľko týždňov. Konanie na okresnom súde
trvalo do predloženia spisu krajskému súdu 2 mesiace a 15 dní. Krajský súd rozhodol
o sťažnosti podanej sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu po 6 dňoch od
predloženia spisu okresným súdom. Podľa názoru krajského súdu tieto časové súvislosti
síce vo všeobecnej rovine svedčia o uplynutí dlhšieho času pri rozhodovaní o žiadosti
sťažovateľa, než ktorý je ustálenou judikatúrou chápaný pre rozhodovanie o väzbe ako
akceptovateľný (t. j. doba jedného mesiaca na jednom stupni súdu), avšak po zohľadnení
ostatných relevantných skutočností týkajúcich sa prípadu ich nemožno hodnotiť ako
súvislosti, ktoré by prekročili uznané limity pre urýchlené rozhodovanie o žiadosti
o prepustenie z väzby. Pre posúdenie otázky primeranosti doby trvania rozhodovania
o žiadosti sťažovateľa je nevyhnutné zohľadniť nielen časové vymedzenie trvania
rozhodovania, ale aj plynulosť konania súdu, charakter trestnej činnosti, s tým súvisiacu
maximálnu dobu väzby a v neposlednom rade aj hroziaci trest, ktorý musí zodpovedať
podstate väzby, ktorou je obmedzenie osobnej slobody obvineného. Po podaní žiadosti
o prepustenie z väzby okresný súd 28. júna 2017 vykonal hlavné pojednávanie, avšak
plánovanému výsluchu zabránila neprítomnosť členky senátu. Hlavné pojednávanie
nariadené na 26. júl 2017 muselo byť odročené pre neprítomnosť obhajcu sťažovateľa.
O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby okresný súd rozhodol 16. augusta 2017, a to
potom, čo vykonal výsluch sťažovateľa. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 24. augusta
2017 a spis bol predložený krajskému súdu 31. augusta 2017.
III.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
11. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
13. Z pohľadu ústavného súdu je potrebné predovšetkým po skutkovej stránke
konštatovať, že podľa údajov, ktoré sťažovateľ ústavnému súdu poskytol, resp. ktoré
vyplývajú z listinných dôkazov ním predložených, sťažovateľ požiadal písomnou žiadosťou
z 9. júna 2017 o prepustenie z väzby a táto žiadosť bola okresnému súdu doručená 15. júna
2017. Keďže okresný súd o žiadosti nekonal, podal sťažovateľ novú žiadosť doručenú
okresnému súdu 1. augusta 2017. Okresný súd o žiadosti rozhodol 16. augusta 2017, jeho
uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 24. augusta 2017 a spis bol okresným súdom
predložený krajskému súdu na rozhodnutie o riadnom opravnom prostriedku 31. augusta
2017. Konanie na okresnom súde preto trvalo 2 mesiace a 15 dní. Krajský súd rozhodol
o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu 6. septembra 2017, teda do 6 dní od vtedy, čo
mu bol spis z okresného súdu predložený. Spis bol vrátený okresnému súdu 22. septembra
2017.
14. Sťažovateľ (ako to vyplýva z navrhovaného znenia nálezu – tzv. petitu) namieta
porušenie označených článkov ústavy a dohovoru iba krajským súdom, a to predovšetkým
tým, že konanie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby nebolo urýchlené v zmysle judikatúry,
na ktorú v sťažnosti poukázal.
Podľa názoru ústavného súdu opravné konanie na krajskom súde, ktoré trvalo od
31. augusta 2017 do 22. septembra 2017, teda 22 dní, treba považovať z hľadiska rýchlosti
konania za zodpovedajúce kritériám vyplývajúcim z ústavy a dohovoru, a to v zmysle
judikatúry, na ktorú sťažovateľ inak v sťažnosti správne poukazuje.
Konanie na okresnom súde trvalo 2 mesiace a 15 dní (od 15. júna 2017, keď žiadosť
o prepustenie z väzby došla okresnému súdu, do 31. augusta 2017, keď bol spis predložený
krajskému súdu s cieľom rozhodnutia o sťažnosti).
Vzhľadom na to, že sťažovateľ porušenie jeho práva na urýchlené rozhodnutie
o ďalšom trvaní väzby v konaní vedenom okresným súdom v podanej sťažnosti (podľa
znenia petitu, z ktorého ústavný súd vychádza) nenamietal, nie je ani potrebné zaoberať sa
dĺžkou prvostupňového konania.
15. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2017