Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 761/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Peružekom, Hollého 20, Hlohovec, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na zákonného sudcu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. zo 4. marca 2015 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 26. apríla 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na zákonného sudcu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 4. marca 2015

(ďalej len „rozhodnutie krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. apríla 2017 (ďalej len

„rozhodnutie najvyššieho súdu“; rozhodnutie krajského súdu a rozhodnutie najvyššieho

súdu ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na krajskom súde žalobu

(ďalej len „správna žaloba“), ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave (ďalej len „správny orgán“) sp. zn.

AA/2012/23766/8735/OPČ-SSZ zo 14. mája 2012. Správny orgán preskúmavaným

rozhodnutím potvrdil súhlas daný Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky

na rozviazanie štátnozamestnaneckého pomeru so sťažovateľom (výpoveďou) a zároveň

zamietol sťažovateľom podané odvolanie.

Krajský súd (v napadnutom rozhodnutí krajského súdu) sťažovateľom podanú

správnu žalobu zamietol. Organizačnú zmenu v služobnom úrade, ktorá skončenie

štátnozamestnaneckého pomeru založila, vyhodnotil ako relevantný a zákonný dôvod

výpovede. Špecifickou okolnosťou prípadu je, že sťažovateľ je občan so zdravotným

postihnutím, teda stratu zamestnania pociťuje intenzívne. Vo veci v tomto kontexte

poukazuje aj na rodinné pomery. Predloženou sťažnosťou sa snaží preukázať, že príslušné

orgány verejnej moci vo veci nevyvinuli dostatočnú iniciatívu na jeho zaradenie na iné

vhodné štátnozamestnanecké miesto. Okrajovo namieta tiež miestnu príslušnosť krajského

súdu na rozhodnutie. Skutkovo aj právne opakuje skutočnosti namietané v konaní.

Ústavnému súdu predkladá tvrdenie o chybnej lustrácii v registri obyvateľov, na základe

ktorej mala byť vec postúpená na rozhodnutie nepríslušnému krajskému súdu. Z tvrdenia

o miestnej nepríslušnosti krajského súdu implicitne odvodzuje zásah do základného práva

na zákonného sudcu.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 4. marca 2015 a rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. apríla 2017 bolo porušené jeho základné

právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , základné právo

na zákonného sudcu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil,

aby vec vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

. Najprv sa venoval časti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému

rozhodnutiu krajského súdu.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci

ústavného súdu podľa vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom

nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ

k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých

prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv

alebo slobôd sťažovateľa (m. m. ).

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ústavný súd poukazuje

na princíp subsidiarity podľa , z ktorého vyplýva, že právomoc

ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný

súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté rozhodnutie

krajského súdu, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania najvyšší súd, ktorý

bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému

rozhodnutiu krajského súdu podľa odmietol

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, ).

Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti

napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru neexistujú zásadné

odlišnosti (m. m. ), čo umožňuje, aby sa ich namietané porušenie preskúmavalo

spoločne.

Podstata argumentácie sťažovateľa spočíva v tvrdení, že príslušné orgány verejnej

moci vo veci nevyvinuli dostatočnú iniciatívu na jeho zaradenie na iné vhodné

štátnozamestnanecké miesto, resp. že táto nedostatočná iniciatíva bola súdmi akceptovaná,

čím sú ako vadou spočívajúcou v svojvôli zaťažené napadnuté rozhodnutia. Namietaná je

tiež miestna príslušnosť krajského súdu na rozhodnutie.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

Pretože najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia krajského súdu, vec je potrebné chápať

komplexne.

Krajský súd sa k meritu veci vyjadril takto: „Súd považuje za potrebné opakovane

uviesť, že v danej veci súd preskúmaval zákonnosť rozhodnutia žalovaného podľa druhej

hlavy piatej časti ( v rozhodujúcom

znení, pozn.) vo veci udelenia predchádzajúceho súhlasu so skončením

štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom (§ 50 zákona o štátnej službe) z dôvodu

zrušenia štátnozamestnaneckého miesta, pričom služobný úrad nemal pre štátneho

zamestnanca (žalobcu) iné vhodné štátnozamestnanecké miesto (§ 47 písm. b), zákona

o štátnej službe). Predmetom súdneho prieskumu nie je rozhodnutie zamestnávateľa - MS

SR - o skončení štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou so žalobcom.

Súd konštatoval, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca nastúpil

do štátnej služby na Ministerstvo spravodlivosti SR od 15. apríla 2000 do oddelenia

dokumentácie zločinov komunizmu. Od 3. júna 2002 bol vymenovaný do prípravnej štátnej

služby a od 26. mája 2004 do stálej štátnej služby do funkcie odborný radca v odbore

štátnej služby 1.02 Kancelárie predstaviteľa štátnej moci. Dôvodom skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru bola organizačná zmena v služobnom úrade - zrušenie

Oddelenia pre dokumentáciu zločinov komunizmu od 1. apríla 2006. MS SR doručilo

správnemu orgánu 1. stupňa dňa 1. marca 2010 žiadosť o udelenie súhlasu so skončením

štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou so žalobcom podľa

v znení neskorších predpisov, pretože išlo o občana so zdravotným postihnutím.

Štátnozamestnanecký pomer žalobcu skončil dňom 30. septembra 2012 po uplynutí

dvojmesačnej výpovednej doby podľa § 46 ods. 1, písm. b), zákona o štátnej službe z dôvodu

zrušenia štátnozamestnaneckého miesta, na ktoré bol žalobca pridelený na výkon štátnej

služby a to po predchádzajúcom súhlase, ktorý vydal podľa § 50 zákona o štátnej službe

príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny.

Súd tiež konštatuje, že žalobca je poberateľom invalidného dôchodku od 14. marca

2006.

Žalovaný, resp. správny orgán 1. stupňa, v správnom konaní zisťoval, či

zamestnávateľ mohol zaradiť žalobcu na iné vhodné štátnozamestnanecké miesto.

Zamestnávateľ predložil listinné dôkazy o tom, že po zrušení Oddelenia pre dokumentáciu

zločinov komunizmu od 1. apríla 2006 nemal v rezorte spravodlivosti vrátane krajských

a okresných súdov, ako aj ostatných rezortov, také štátnozamestnaneckého miesto, na ktoré

by mohol byť žalobca zaradený do štátnej služby s prihliadnutím na jeho kvalifikáciu,

odbornosť a najmä zdravotný stav.

Právomoc žalovaného udeliť predchádzajúci súhlas na skončenie

štátnozamestnaneckého pomeru vyplýva z , , bod 3, Z.

z. o službách zamestnanosti v znení neskorších predpisov. Rozhodnutie je preskúmateľné

súdom v správnom súdnictve podľa § 70 ods. 5 zákona o službách v zamestnanosti.

Z citov. právnej úpravy teda vypláva, že do pôsobnosti úradu práce sociálnych vecí

a rodiny patrí rozhodovať o udelení alebo neudelení predchádzajúceho súhlasu 18c)

zamestnávateľovi na skončenie pracovného pomeru výpoveďou zamestnancovi, ktorý je

občanom so zdravotným postihnutím, alebo na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru

výpoveďou štátnemu zamestnancovi, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím, alebo

na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou štátnemu zamestnancovi, ktorý je

občanom so zdravotným postihnutím (, , bod 3

o službách zamestnanosti v znení neskorších predpisov)...

Súd nepovažoval námietky žalobcu o tom, že zamestnávateľ pri hľadaní jeho

ďalšieho zamestnaneckého uplatnenia konal len formálne a jeho nečinnosťou došlo

k zmareniu jeho ďalšieho pracovného uplatnenia na úrade Inšpektorátu práce Bratislava,

za dôvodné. List Inšpektorátu práce Bratislava z 12. apríla 2010 nemožno považovať

za záväzné vyjadrenie k dočasnému, resp. trvalému preloženiu žalobcu na výkon štátnej

služby na tomto úrade v zmysle § 33 zákona o štátnej službe. Názor žalobcu, že došlo

k uzavretiu záväznej dohody o jeho preložení na výkon štátnej služby na Inšpektorát práce

Bratislava a že k jeho preloženiu postačoval len súhlas vedúceho služobného úradu MS SR

o uvoľnení z doterajšej funkcie, nie je ničím podložený. List Inšpektorátu práce Bratislava

z 12. apríla 2010 mal informatívny charakter o možnosti zaradenia na výkon štátnej služby

po splnení podmienok uvedených v § 33 zákona o štátnej službe. Splnenie zákonných

podmienok v zmysle citov. ustanovenia zákona o štátnej službe neboli v danej veci

preukázané.

V konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného nebolo možné

prihliadnuť na nepriaznivú osobnú a rodinnú situáciu v rodine žalobcu po strate

zamestnania, pretože nejde o zákonné dôvody, ktoré by bránili skončiť štátnozamestnanecký

pomer výpoveďou z dôvodu organizačných zmien.

Súd uzavrel, že žalovaný dostatočne zistil skutkový stav vo veci skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou z dôvodu organizačných zmien so žalobcom,

ktorý je občanom so zdravotným postihnutím a na základe takto zisteného skutkového stavu

dospel k správnemu právnemu záveru, že boli splnené podmienky na vydanie

predchádzajúceho súhlasu podľa § 50 zákona o štátnej službe.“

Najvyšší súd po odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu krajského súdu k meritu veci

dodal: „Najvyšší súd sa stotožňuje s právnymi závermi a logickými argumentmi krajského

súdu, a preto nie je dôvodné opakovať pre účastníkov konania známe skutočnosti a pre

správnosť rozhodnutia uvádza nasledovné dôvody. K odvolacej námietke žalobcu týkajúcej

sa jeho podania z 27. apríla 2010, odvolací súd udáva, že na trvalé preloženie zamestnanca

na základe žiadosti zamestnanca zákon o štátnej službe vyžaduje jeho písomnú žiadosť

a písomný súhlas s trvalým preložením na iný služobný úrad. Uvedeným podaním žalobca

dal na vedomie vedúcemu služobného úradu možnosť trvalého preloženia na Inšpektorát

práce. Zároveň nenavrhol ako sa má vedúci s predmetným podaním vysporiadať, resp. dal

mu podanie na zváženie. Následne si mal žalobca podať žiadosť o trvalé preloženie na iný

služobný úrad spolu s jeho písomným súhlasom Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej

republiky, čo predstavuje oficiálny a zákonný postup. Ani z odpovede však nie je zrejmé, či

Inšpektorát práce disponoval voľným štátnozamestnaneckým miestom vhodným pre

žalobcu, preto ani žalobca nemôže vyslovene uvádzať, že Inšpektorát práce mal pre neho

voľné štátnozamestnanecké miesto, ani tvrdiť, že žalovaný mu zmaril možnosť preloženia,

nakoľko o trvalé preloženie ani nepožiadal. V tomto smere je obrana žalobcu bezdôvodná.

Žalobca v odvolaní ďalej namietal, že žalovaný zisťoval iné vhodné

štátnozamestnanecké miesta len formálne. V administratívnom spise sa nachádza

elektronická komunikácia žalovaného s vedúcimi služobných úradov na všetkých krajských

súdoch v Slovenskej republike, ktoré vo svojich odpovediach uvádzali aj voľné miesta na

okresných súdoch v ich územných obvodoch. Odpovede boli negatívne, až na jednu

výnimku, ktorú predstavovala odpoveď Krajského súdu v Nitre, v ktorej bolo uvedené, že

na Okresnom súde Komárno sú tri voľné miesta na pozíciu odborného referenta - asistent

senátu, kde sa však vyžaduje strojopis a rýchlosť písania vo frekvencii 250 úderov

za minútu. Podľa odvolacieho súdu, nejde o vhodnú pozíciu pre žalobcu, ktorý má

kvalifikačné predpoklady vyššie ako sa vyžaduje na uvedenú pozíciu, preto by podľa názoru

súdu žalobca nemal ani záujem o túto pracovnú pozíciu. Tvrdenie žalobcu o formálnom

prístupe Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a jeho zavádzaní je preto účelové.

K namietanému postúpeniu veci Krajským súdom v Bratislave Krajskému súdu

v Trenčíne na základe uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. -37

z 5. septembra 2012, odvolací súd uvádza, že v danom prípade sa miestna príslušnosť súdu

riadi v zmysle podľa všeobecného súdu navrhovateľa, ak ide o orgán

s celoslovenskou pôsobnosťou. Na základe lustrácie pobytu žalobcu v Registri obyvateľov

Slovenskej republiky bolo zistené, že bydlisko žalobcu, zhodné s označením v žalobe je:

, ktoré patrí do obvodu Krajského súdu

v Trenčíne. Nakoľko žalovaný je správnym orgánom s celoslovenskou pôsobnosťou

a bydlisko žalobcu je v obvode Krajského súdu v Trenčíne, nie Krajského súdu v Bratislave,

Krajský súd v Bratislave správne postupoval, keď postúpil vec vecne a miestne príslušnému

Krajskému súdu v Trenčíne. V danom prípade pre posudzovanie miestnej príslušnosti

je irelevantné sídlo zamestnávateľa Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, či

sídlo žalovaného, preto predmetná námietka žalobcu je nedôvodná.“

Ústavný súd poukázaním na obsah odôvodnení napadnutých rozhodnutí dospel

k záveru, že všeobecné súdy dali v prejednávanej veci jasnú a zrozumiteľnú odpoveď

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré

sťažovateľ v konaní nastolil. V napadnutých rozhodnutiach je primeraným spôsobom

vysvetlené, ako súdy dospeli k záveru o nevyhnutnosti rozhodnúť vec v neprospech

sťažovateľa. Z napadnutých rozhodnutí je rovnako zrejmé, ako sa súdy vysporiadali s tými

z argumentov sťažovateľa, ktoré mali pre rozhodnutie podstatný význam a ktoré sťažovateľ

používa aj v konaní pred ústavným súdom. Odôvodnenie napadnutých rozhodnutí

v žiadnom aspekte nejaví známky svojvôle. Z uvedených dôvodov nie je namieste, aby

ústavný súd zasahoval do činnosti všeobecných súdov.

K namietanej miestnej nepríslušnosti krajského súdu na rozhodnutie veci je potrebné

uviesť, že odvolacím orgánom revidujúcim správnosť napadnutého rozhodnutia krajského

súdu bol najvyšší súd, teda súd, ktorý by rozhodoval o odvolaní aj proti rozhodnutiu iného

krajského súdu (podľa názoru sťažovateľa už miestne príslušného). Ústavný súd v určení

miestnej príslušnosti (vychádzajúc z tvrdenia sťažovateľa o chybe lustrácie v registri

obyvateľov) nevzhliada zámer ovplyvniť spor a vec, tak ako je rozhodnutá (vychádzajúc

najmä z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu), považuje za rozhodnutú

ústavne konformne. V uvedenom kontexte nie je námietka o miestnej nepríslušnosti

krajského súdu na rozhodnutie veci námietkou pre spor významnou.

Námietka o zásahu do základného práva na zákonného sudcu ( )

vychádza z určenia pravdivosti premisy o rozhodovaní veci miestne nepríslušným krajským

súdom a prečo určenie pravdivosti takej premisy nie je pre spor významné, už bolo

zdôvodňované. Z uvedených dôvodov ústavný súd nepovažuje ani námietku o porušení

za opodstatnenú.

Z už uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému

rozhodnutiu najvyššieho súdu podľa odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez

právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti

(zrušenie napadnutých rozhodnutí, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov

konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2017