Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 10/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

JUDr. Sabínou Hodoňovou, advokátska kancelária, Mariánske námestie 31, Žilina, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení

s a podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. júla 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra

2017 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného JUDr. Sabínou Hodoňovou, advokátska kancelária, Mariánske námestie 31,

Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v spojení s

a podľa rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. júla 2017 (ďalej len „namietaný

rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol 28. apríla 2014 zaradený

do evidencie uchádzačov o zamestnanie a následne 14. mája 2014 si osobitne uplatnil nárok

na dávku v nezamestnanosti. O uplatnenom nároku rozhodla Sociálna poisťovňa, pobočka

Žilina rozhodnutím z 24. júna 2014, a to tak, že sťažovateľ nemá nárok na dávku

v nezamestnanosti. Jeho odvolanie podané proti predmetnému rozhodnutiu bolo zamietnuté

rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredia Bratislava z 31. júla 2014. Sťažovateľ si

4. augusta 2014 podal žiadosť o priznanie invalidného dôchodku, ktorej bolo vyhovené,

a invalidný dôchodok mu bol priznaný rozhodnutím z 19. augusta 2014 so znením výroku

„Podľa a o sociálnom poistení v znení neskorších

predpisov Vám od 29. januára 2014 priznávame invalidný dôchodok v sume 328,60 EUR

mesačne.“.

3. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že 4. novembra 2014 podal podnet na postup

„prokurátora“ podľa o prokuratúre v znení neskorších

predpisov. Na základe protestu „prokurátora“ podaného proti rozhodnutiu Sociálnej

poisťovne, pobočky Žilina z 24. júna 2014 o nepriznaní dávky v nezamestnanosti bolo

predmetné rozhodnutie zrušené a novým rozhodnutím z 5. mája 2015 opätovne rozhodnuté

o nepriznaní dávky v nezamestnanosti pre sťažovateľa z dôvodu priznaného invalidného

dôchodku. O odvolaní podanom proti označenému rozhodnutiu z 5. mája 2015 rozhodol

nadriadený orgán, Sociálna poisťovňa, ústredie Bratislava svojím rozhodnutím č. k. 42428-

4/2015-BA z 30. júla 2015, ktorým bolo prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne

potvrdené. Žaloba podaná sťažovateľom proti druhostupňovému rozhodnutiu správneho

orgánu bola rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 8. marca 2016 zamietnutá. O odvolaní podanom proti označenému

rozsudku bolo rozhodnuté namietaným rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý prvostupňové

rozhodnutie krajského súdu ako vecne správne potvrdil.

4. Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu argumentuje:

«Sociálna poisťovňa, pobočka Žilina za deň priznania invalidného dôchodku zvolila

dátum 29. január 2014 ignorujúc pritom dátum vydania rozhodnutia ako aj dátum

nadobudnutia jeho právoplatnosti a vykonateľnosti. Rovnaká argumentácia je obsiahnutá

v rozhodnutí Sociálnej poisťovne, ústredie s tým, že táto argumentácia bola podporená

vyjadrením, že priznaním invalidného dôchodku došlo k zmene sociálnej situácie

sťažovateľa, t. j. je iba prirodzeným dôsledkom, že priznaním invalidného dôchodku zaniká

nárok na dávku v nezamestnanosti.

2

Krajský súd v Žiline ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s uvedeným

názorom Sociálnej poisťovne , ústredie stotožnili.

Dňom priznania sa tak stal deň vzniku ochorenia sťažovateľa a nie deň, kedy bolo

rozhodnutie vydané alebo nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, na podklade čoho sa

začala dávka sťažovateľovi vyplácať.

Pri posudzovaní predbežnej otázky – posudzovaní rozhodnutia o priznaní nároku

na invalidný dôchodok sa tak stal právne významným deň vzniku ochorenia sťažovateľa, t.j.

deň predchádzajúci vydaniu rozhodnutia o priznaní nároku na invalidný dôchodok (hoci

rozhodnutie je podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyhnutným pre vznik nároku

na dávku), zatiaľ čo pri rozhodovaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa právne

významným stal deň vydania rozhodnutia, ktorý bol aj dňom, ku ktorému sa posudzoval

skutočný stav veci. Podľa totožného zákona o sociálnom poistení sa tak v danom konaní

považovali za právne významné dva rôzne dni – jedným bol deň vzniku nároku na dávku

v prípade invalidného dôchodku a druhým deň vydania rozhodnutia v prípade dávky

v nezamestnanosti. Oba dátumy pritom boli skúmané v totožnom konaní o žiadosti

sťažovateľa o priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti.

Ak by v pôvodnom konaní Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodovala zákonne,

sťažovateľovi by nárok na dávku v nezamestnanosti priznaný bol. V dôsledku nezákonnosti

pôvodného rozhodnutia zavinenej sociálnou poisťovňou a následnej zmene skutkového

stavu tento nárok sťažovateľovi priznaný nebol a hoci v konaní o priznanie nároku

na invalidný dôchodok bol relevantným deň vzniku nároku na dávku, v konaní o jeho

žiadosti o priznanie dávky v nezamestnanosti sa takým stal deň vydania rozhodnutia.

Uvedený rozdiel nemá v zmysle ustanovení zákona o sociálnom poistení žiadne

opodstatnenie.

Sporným je určenie „dňa priznania“ invalidného dôchodku, ktorý pojem vyplýva

z § 105 ods. 2 zákona o sociálnom poistení. Zákonné ustanovenie nepoužíva spojenia „deň

vzniku nároku“, „deň od ktorého sa priznáva“ alebo „deň, od ktorého sa spätne vypláca“,

resp. „deň správnym orgánom deklarovaného začiatku vyplácania invalidného dôchodku“,

ako to uviedol Krajský súd v Žiline.

3

Vo výroku rozhodnutia je obsiahnutá formulácia: „Vám od 29. januára 2014

priznávame invalidný dôchodok v sume 328,60 EU mesačne.“, ktorá nešpecifikuje deň

priznania invalidného dôchodku, ale deň, od ktorého sa tento dôchodok priznáva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že deň priznania je totožný s dňom

vzniku nároku, resp. dňom od ktorého sa spätne invalidný dôchodok vypláca. S uvedeným

sa nemožno stotožniť. Nárok na invalidný dôchodok nevzniká zo zákona a o jeho priznanie

je vždy potrebné požiadať. Jeho vyplácanie závisí od právoplatného rozhodnutia. Pre

okamih vyplácania invalidného dôchodku je smerodajný deň vydania rozhodnutia a deň

jeho doručenia, od ktorého plynie lehota na podanie opravného prostriedku. Až

právoplatnosťou rozhodnutia sa sociálna poisťovňa stane viazanou svojím vlastným

rozhodnutím a až týmto okamihom je povinnou vyplácať invalidný dôchodok a v závislosti

od výroku vyplatiť aj dôchodok za obdobie predchádzajúce vydaniu rozhodnutia

o invalidnom dôchodku. Bez právoplatného a vykonateľného rozhodnutia nemá poistenec

žiadne právo domáhať sa výplaty invalidného dôchodku a zabezpečenia svojej sociálnej

situácie. Iba splnenie zákonom predpokladaných podmienok na vyplácanie nepostačuje.

V danom prípade je 29. január 2014 iba dňom, ktorým mohol vzniknúť nárok

na invalidný dôchodok a dňom, od ktorého bol invalidný dôchodok spätne vyplatený. Dňom

priznania invalidného dôchodku je však deň nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia

o priznaní invalidného dôchodku.

Totožne sa posudzuje aj nárok na dávky v nezamestnanosti. Nárok môže vzniknúť

okamihom vzniku nezamestnanosti a splnenia ostatných zákonom stanovených podmienok.

Dávka sa vypláca v dôsledku jej priznania až na podklade právoplatného rozhodnutia.

Ako bolo uvedené vyššie, v danom prípade sa za deň priznania invalidného dôchodku

považoval deň vzniku ochorenia sťažovateľa, zatiaľ čo v prípade dávok v nezamestnanosti

tieto neboli priznané vo vzťahu ku skutkovému stavu danému ku dňu vydania rozhodnutia

bez ohľadu na to, že v čase vzniku nezamestnanosti sťažovateľ spĺňal všetky zákonom

stanovené podmienky. Zatiaľ čo v prvom prípade tieto dni (vznik rozhodujúcej skutočnosti

a deň priznania) sociálna poisťovňa stotožnila v jeden, v druhom prípade ich určila odlišne

(vznik rozhodujúcej skutočnosti a deň vydania rozhodnutia).

Ak by bolo možné akceptovať, že dňom priznania invalidného dôchodku je deň,

od ktorého sa spätne vyplatil invalidný dôchodok, nemalo by žiaden význam vydávať v tejto

4

veci rozhodnutie, datovať ho a uvažovať o jeho právoplatnosti a jeho vykonateľnosti.

Uvedené však zo zákona o sociálnom poistení nevyplýva.

Vydaním rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku sa súčasne sociálna situácia

sťažovateľa nezmenila. Zmenila sa až okamihom jeho výplaty a nie spätne k 29. januáru

2014.»

5. Podľa vyjadrenia sťažovateľa «Ustanovenie § 105 ods. 2 zákona o sociálnom

poistení nie je ani nejasnou ani neurčitou právnou normou. Ak toto ustanovenie možno

vykladať viacerými spôsobmi, nemožno ju vykladať na ťarchu sťažovateľa ako adresáta

právnej normy, ale iba na ťarchu štátu ako jej tvorcu.

Úmyslom zákonodarcu vo vzťahu k § 105 ods. 2 zákona o sociálnom poistení bola

úprava zániku nároku na dávku v nezamestnanosti v prípade priznania invalidného

dôchodku a to tak, že v prípade priznania invalidného dôchodku sa vydá rozhodnutie

o zániku nároku na dávku v nezamestnanosti a zastavení je výplaty.

Akýkoľvek iný výklad uvedeného zákonného ustanovenia je neprípustný a ústavne

nekonformný, nakoľko by vytváral priestor pre svojvôľu, čo nie je a ani nemohlo byť

úmyslom zákonodarcu. Uvedený výklad má navyše diskriminačný rozmer – z dôvodu podľa

o rovnakom zaobchádzaní v niektorých

oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(z dôvodu zdravotného poistenia), a to konkrétne tým, že ak by sťažovateľovi bol priznaný

invalidný dôchodok z dôvodu poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o menej ako

70 %, bola by mu bez ohľadu na deň, od ktorého sa spätne vypláca invalidný dôchodok,

riadne vyplatená dávka v nezamestnanosti, t.j. ak by bol sťažovateľ „menej chorý“, dávka

v nezamestnanosti by mu priznaná bola. O dni priznania invalidného dôchodku aj z tohto

pohľadu nemožno uvažovať do minulosti pred právoplatnosťou rozhodnutia, a to bez

ohľadu na to, že k vyplateniu dôchodku dochádza spätne. Inak by zákonodarca musel

pripustiť, že zákonom o sociálnom poistení sťažovateľa diskriminuje.».

6. Sťažovateľ na základe prezentovanej argumentácie žiada, aby ústavný súd

rozhodol o jej sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv

podľa , podľa v spojení s

5

a podľa namietaným rozsudkom najvyššieho súdu, predmetný rozsudok

zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal tiež sťažovateľovi náhradu

trov právneho zastúpenia.

II.

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) každý návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

9. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nespĺňajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané zjavne neoprávneným subjektom, ako aj návrhy podané oneskorene

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

6

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

11. V intenciách uvedeného pristúpil ústavný súd k preskúmaniu obsahu

namietaného rozsudku najvyššieho súdu, aby posúdil, či výkon právomocí vo veci

rozhodujúceho najvyššieho súdu zodpovedá limitom sťažovateľom uplatnených článkov

.

12. Sťažovateľ v podanej sťažnosti formulované námietky porušenia označených

článkov opiera o argumentáciu, podstatou ktorej je jeho tvrdenie o nesprávnej

interpretácii aplikovaného právneho predpisu, a síce príslušných ustanovení zákona

č. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o sociálnom poistení“).

13. Z obsahu odôvodnenia namietaného rozsudku vyplýva, že najvyšší súd svoj

právny záver o vecnej správnosti rozsudku krajského súdu, a teda neodôvodnenosti

sťažovateľom podaného odvolania podporil odkazom na relevantné ustanovenia zákona

o sociálnom poistení, a síce na § 19 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého sa

poistenie v nezamestnanosti nevzťahuje na fyzickú osobu, ktorej bol priznaný invalidný

dôchodok z dôvodu poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70 %;

ustanovenie § 105 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého nárok na dávku

v nezamestnanosti zaniká vždy dňom priznania invalidného dôchodku z dôvodu poklesu

schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70 % a ustanovenia § 112 ods. 9

7

zákona o sociálnom poistení, podľa ktorých „ak sa priznáva dávka spätne aj za obdobie,

za ktoré bola vyplatená skôr priznaná iná dávka, na ktorú zanikol nárok alebo zanikol nárok

na jej výplatu pre priznanie neskôr priznanej dávky, zúčtuje sa za toto obdobie neskôr

priznaná dávka s vyplatenou skôr priznanou inou dávkou, a ak suma vyplatenej skôr

priznanej inej dávky a) je nižšia ako suma neskôr priznanej dávky, poukáže sa poberateľovi

dávky suma rovnajúce sa rozdielu medzi sumou neskôr priznanej dávky a sumou vyplatenej

skôr priznanej inej dávky, b) dosahuje alebo prevyšuje sumu neskôr priznanej dávky,

poukazuje sa poberateľovi dávky suma neskôr priznanej dávky od splátky splatnej

v mesiaci, v ktorom sa rozhodlo o neskôr priznanej dávke, znížená o rozdiel sumy

vyplatenej skôr priznanej inej dávky a sumy neskôr priznanej dávky od jej priznania do jej

splátky splatnej v mesiaci, v ktorom sa rozhodlo o neskôr priznanej dávke; takto znížená

suma neskôr priznanej dávky nesmie byť v úhrne s inými dávkami a dôchodkami

starobného dôchodkového sporenia nižšia ako suma, ktorú nemožno postihnúť výkonom

rozhodnutia“.

14. Najvyšší súd odkazujúc na uvedenú právnu úpravu konštatoval, že z nej vyplýva

jasné pravidlo, a síce vylúčenie súbežného vyplácania dávky v nezamestnanosti

a invalidného dôchodku, a teda, že odo dňa, keď je poistencovi priznaný invalidný

dôchodok z dôvodu poklesu jeho schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70 %

(a to odo dňa, od ktorého sa mu aj so spätnými účinkami vypláca, nie keď mu bol

právoplatne priznaný), nevzťahuje sa naň poistenie v nezamestnanosti. V rámci interpretácie

dotknutých ustanovení aplikovanej právnej úpravy odvolací súd reagoval na odvolacie

námietky sťažovateľa a v relevantnom smere zdôraznil, že v konaní o žiadosti o priznanie

invalidného dôchodku predstavuje zistená miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú

činnosť a z nej vyplývajúca invalidita právny dôvod vzniku nároku na invalidný dôchodok,

na ktorej vznik sa potom viaže aj deň priznania invalidného dôchodku uvedený v rozhodnutí

správneho orgánu a deň právoplatnosti rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku je

z uvedených dôvodov pre posúdenie statusu poberateľa invalidného dôchodku nepodstatný.

Najvyšší súd na základe uvedeného kvalifikoval výklad aplikovaných ustanovení zákona

o sociálnom zabezpečení uplatnený prvostupňovým súdom a tiež príslušným správnym

8

orgánom ako správny a rozhodnutie krajského súdu vyhodnotil ako náležite odôvodnené

a primerane reagujúce na žalobné námietky sťažovateľa.

15. Ústavný súd poukazuje na to, že priznanie a vyplácanie dávky v nezamestnanosti

za podmienok stanovených príslušnými ustanoveniami zákona o sociálnom poistení

predstavuje realizáciu základného práva garantovaného , podľa ktorého

štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu

vykonávať právo na prácu. Priznanie a vyplácanie invalidného dôchodku za podmienok

stanovených zákonom o sociálnom poistení zase predstavuje realizáciu základného práva

garantovaného , podľa ktorého majú občania právo na primerané hmotné

zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu. Zmyslom a účelom právnej úpravy zakotvujúcej

podmienky priznania a vyplácania dávky v nezamestnanosti je v intenciách citovaného

článku 35 ods. 3 v primeranom rozsahu hmotne zabezpečiť osobu pracovne

spôsobilú, avšak nie z vlastnej viny, prácu momentálne nevykonávajúcu (tzn. aktuálne

nezamestnanú osobu). Je tak celkom zjavné a nesporné, že dávka v nezamestnanosti neslúži

k hmotnému zabezpečeniu osoby nespôsobilej na prácu, teda osoby invalidnej, čomu

zodpovedá aj interpretačný záver, ktorý najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

prezentoval (jasné pravidlo o vylúčenie súbežného vyplácania dávky v nezamestnanosti

a invalidného dôchodku). Ním zvolený výklad preto nemožno hodnotiť ako nesúladný

s príslušným článkom .

16. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že právny záver

rozhodnutia najvyššieho súdu sa opiera o náležitú interpretáciu aplikovanej právnej úpravy,

ktorá nijako nepopiera jej zmysel a účel. Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu

obsahuje primerané logické zdôvodnenie majúce základ v jasných skutkových okolnostiach.

Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantným

otázkam formulovaným sťažovateľom v uplatnenom odvolaní poskytol zrozumiteľnú

a náležitú odpoveď. Ústavný súd konštatuje, že sa mu prezentované závery odvolacieho

súdu v žiadnom prípade nejavia ako excesné, signalizujúce arbitrárnosť odôvodnenia

namietaného rozsudku, preto neexistujú dôvody, aby do rozhodovania najvyššieho súdu

akokoľvek zasahoval.

9

17. Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci

rozhodujúceho najvyššieho súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom

označených článkov , preto sťažnosť odmietol podľa zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

18. Vzhľadom na všetky uvedené závery ústavný súd rozhodol o sťažnosti

sťažovateľa, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2018

10