Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 10/2018
PDF · 202.84 KB
No categories available
III. ÚS 10/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
JUDr. Sabínou Hodoňovou, advokátska kancelária, Mariánske námestie 31, Žilina, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžso 14/2016
z 18. júla 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra
2017 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného JUDr. Sabínou Hodoňovou, advokátska kancelária, Mariánske námestie 31,
Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1
ústavy a podľa čl. 46 ods. 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžso 14/2016 z 18. júla 2017 (ďalej len „namietaný
rozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol 28. apríla 2014 zaradený
do evidencie uchádzačov o zamestnanie a následne 14. mája 2014 si osobitne uplatnil nárok
na dávku v nezamestnanosti. O uplatnenom nároku rozhodla Sociálna poisťovňa, pobočka
Žilina rozhodnutím z 24. júna 2014, a to tak, že sťažovateľ nemá nárok na dávku
v nezamestnanosti. Jeho odvolanie podané proti predmetnému rozhodnutiu bolo zamietnuté
rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredia Bratislava z 31. júla 2014. Sťažovateľ si
4. augusta 2014 podal žiadosť o priznanie invalidného dôchodku, ktorej bolo vyhovené,
a invalidný dôchodok mu bol priznaný rozhodnutím z 19. augusta 2014 so znením výroku
„Podľa § 70 ods. 1 a § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov Vám od 29. januára 2014 priznávame invalidný dôchodok v sume 328,60 EUR
mesačne.“.
3. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že 4. novembra 2014 podal podnet na postup
„prokurátora“ podľa § 22 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov. Na základe protestu „prokurátora“ podaného proti rozhodnutiu Sociálnej
poisťovne, pobočky Žilina z 24. júna 2014 o nepriznaní dávky v nezamestnanosti bolo
predmetné rozhodnutie zrušené a novým rozhodnutím z 5. mája 2015 opätovne rozhodnuté
o nepriznaní dávky v nezamestnanosti pre sťažovateľa z dôvodu priznaného invalidného
dôchodku. O odvolaní podanom proti označenému rozhodnutiu z 5. mája 2015 rozhodol
nadriadený orgán, Sociálna poisťovňa, ústredie Bratislava svojím rozhodnutím č. k. 42428-
4/2015-BA z 30. júla 2015, ktorým bolo prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne
potvrdené. Žaloba podaná sťažovateľom proti druhostupňovému rozhodnutiu správneho
orgánu bola rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
20 S 163/2015 z 8. marca 2016 zamietnutá. O odvolaní podanom proti označenému
rozsudku bolo rozhodnuté namietaným rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý prvostupňové
rozhodnutie krajského súdu ako vecne správne potvrdil.
4. Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu argumentuje:
«Sociálna poisťovňa, pobočka Žilina za deň priznania invalidného dôchodku zvolila
dátum 29. január 2014 ignorujúc pritom dátum vydania rozhodnutia ako aj dátum
nadobudnutia jeho právoplatnosti a vykonateľnosti. Rovnaká argumentácia je obsiahnutá
v rozhodnutí Sociálnej poisťovne, ústredie s tým, že táto argumentácia bola podporená
vyjadrením, že priznaním invalidného dôchodku došlo k zmene sociálnej situácie
sťažovateľa, t. j. je iba prirodzeným dôsledkom, že priznaním invalidného dôchodku zaniká
nárok na dávku v nezamestnanosti.
2
Krajský súd v Žiline ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s uvedeným
názorom Sociálnej poisťovne , ústredie stotožnili.
Dňom priznania sa tak stal deň vzniku ochorenia sťažovateľa a nie deň, kedy bolo
rozhodnutie vydané alebo nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, na podklade čoho sa
začala dávka sťažovateľovi vyplácať.
Pri posudzovaní predbežnej otázky – posudzovaní rozhodnutia o priznaní nároku
na invalidný dôchodok sa tak stal právne významným deň vzniku ochorenia sťažovateľa, t.j.
deň predchádzajúci vydaniu rozhodnutia o priznaní nároku na invalidný dôchodok (hoci
rozhodnutie je podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyhnutným pre vznik nároku
na dávku), zatiaľ čo pri rozhodovaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa právne
významným stal deň vydania rozhodnutia, ktorý bol aj dňom, ku ktorému sa posudzoval
skutočný stav veci. Podľa totožného zákona o sociálnom poistení sa tak v danom konaní
považovali za právne významné dva rôzne dni – jedným bol deň vzniku nároku na dávku
v prípade invalidného dôchodku a druhým deň vydania rozhodnutia v prípade dávky
v nezamestnanosti. Oba dátumy pritom boli skúmané v totožnom konaní o žiadosti
sťažovateľa o priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti.
Ak by v pôvodnom konaní Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodovala zákonne,
sťažovateľovi by nárok na dávku v nezamestnanosti priznaný bol. V dôsledku nezákonnosti
pôvodného rozhodnutia zavinenej sociálnou poisťovňou a následnej zmene skutkového
stavu tento nárok sťažovateľovi priznaný nebol a hoci v konaní o priznanie nároku
na invalidný dôchodok bol relevantným deň vzniku nároku na dávku, v konaní o jeho
žiadosti o priznanie dávky v nezamestnanosti sa takým stal deň vydania rozhodnutia.
Uvedený rozdiel nemá v zmysle ustanovení zákona o sociálnom poistení žiadne
opodstatnenie.
Sporným je určenie „dňa priznania“ invalidného dôchodku, ktorý pojem vyplýva
z § 105 ods. 2 zákona o sociálnom poistení. Zákonné ustanovenie nepoužíva spojenia „deň
vzniku nároku“, „deň od ktorého sa priznáva“ alebo „deň, od ktorého sa spätne vypláca“,
resp. „deň správnym orgánom deklarovaného začiatku vyplácania invalidného dôchodku“,
ako to uviedol Krajský súd v Žiline.
3
Vo výroku rozhodnutia je obsiahnutá formulácia: „Vám od 29. januára 2014
priznávame invalidný dôchodok v sume 328,60 EU mesačne.“, ktorá nešpecifikuje deň
priznania invalidného dôchodku, ale deň, od ktorého sa tento dôchodok priznáva.
Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že deň priznania je totožný s dňom
vzniku nároku, resp. dňom od ktorého sa spätne invalidný dôchodok vypláca. S uvedeným
sa nemožno stotožniť. Nárok na invalidný dôchodok nevzniká zo zákona a o jeho priznanie
je vždy potrebné požiadať. Jeho vyplácanie závisí od právoplatného rozhodnutia. Pre
okamih vyplácania invalidného dôchodku je smerodajný deň vydania rozhodnutia a deň
jeho doručenia, od ktorého plynie lehota na podanie opravného prostriedku. Až
právoplatnosťou rozhodnutia sa sociálna poisťovňa stane viazanou svojím vlastným
rozhodnutím a až týmto okamihom je povinnou vyplácať invalidný dôchodok a v závislosti
od výroku vyplatiť aj dôchodok za obdobie predchádzajúce vydaniu rozhodnutia
o invalidnom dôchodku. Bez právoplatného a vykonateľného rozhodnutia nemá poistenec
žiadne právo domáhať sa výplaty invalidného dôchodku a zabezpečenia svojej sociálnej
situácie. Iba splnenie zákonom predpokladaných podmienok na vyplácanie nepostačuje.
V danom prípade je 29. január 2014 iba dňom, ktorým mohol vzniknúť nárok
na invalidný dôchodok a dňom, od ktorého bol invalidný dôchodok spätne vyplatený. Dňom
priznania invalidného dôchodku je však deň nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
o priznaní invalidného dôchodku.
Totožne sa posudzuje aj nárok na dávky v nezamestnanosti. Nárok môže vzniknúť
okamihom vzniku nezamestnanosti a splnenia ostatných zákonom stanovených podmienok.
Dávka sa vypláca v dôsledku jej priznania až na podklade právoplatného rozhodnutia.
Ako bolo uvedené vyššie, v danom prípade sa za deň priznania invalidného dôchodku
považoval deň vzniku ochorenia sťažovateľa, zatiaľ čo v prípade dávok v nezamestnanosti
tieto neboli priznané vo vzťahu ku skutkovému stavu danému ku dňu vydania rozhodnutia
bez ohľadu na to, že v čase vzniku nezamestnanosti sťažovateľ spĺňal všetky zákonom
stanovené podmienky. Zatiaľ čo v prvom prípade tieto dni (vznik rozhodujúcej skutočnosti
a deň priznania) sociálna poisťovňa stotožnila v jeden, v druhom prípade ich určila odlišne
(vznik rozhodujúcej skutočnosti a deň vydania rozhodnutia).
Ak by bolo možné akceptovať, že dňom priznania invalidného dôchodku je deň,
od ktorého sa spätne vyplatil invalidný dôchodok, nemalo by žiaden význam vydávať v tejto
4
veci rozhodnutie, datovať ho a uvažovať o jeho právoplatnosti a jeho vykonateľnosti.
Uvedené však zo zákona o sociálnom poistení nevyplýva.
Vydaním rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku sa súčasne sociálna situácia
sťažovateľa nezmenila. Zmenila sa až okamihom jeho výplaty a nie spätne k 29. januáru
2014.»
5. Podľa vyjadrenia sťažovateľa «Ustanovenie § 105 ods. 2 zákona o sociálnom
poistení nie je ani nejasnou ani neurčitou právnou normou. Ak toto ustanovenie možno
vykladať viacerými spôsobmi, nemožno ju vykladať na ťarchu sťažovateľa ako adresáta
právnej normy, ale iba na ťarchu štátu ako jej tvorcu.
Úmyslom zákonodarcu vo vzťahu k § 105 ods. 2 zákona o sociálnom poistení bola
úprava zániku nároku na dávku v nezamestnanosti v prípade priznania invalidného
dôchodku a to tak, že v prípade priznania invalidného dôchodku sa vydá rozhodnutie
o zániku nároku na dávku v nezamestnanosti a zastavení je výplaty.
Akýkoľvek iný výklad uvedeného zákonného ustanovenia je neprípustný a ústavne
nekonformný, nakoľko by vytváral priestor pre svojvôľu, čo nie je a ani nemohlo byť
úmyslom zákonodarcu. Uvedený výklad má navyše diskriminačný rozmer – z dôvodu podľa
§ 2a ods. 11 písm. d) zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých
oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(z dôvodu zdravotného poistenia), a to konkrétne tým, že ak by sťažovateľovi bol priznaný
invalidný dôchodok z dôvodu poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o menej ako
70 %, bola by mu bez ohľadu na deň, od ktorého sa spätne vypláca invalidný dôchodok,
riadne vyplatená dávka v nezamestnanosti, t.j. ak by bol sťažovateľ „menej chorý“, dávka
v nezamestnanosti by mu priznaná bola. O dni priznania invalidného dôchodku aj z tohto
pohľadu nemožno uvažovať do minulosti pred právoplatnosťou rozhodnutia, a to bez
ohľadu na to, že k vyplateniu dôchodku dochádza spätne. Inak by zákonodarca musel
pripustiť, že zákonom o sociálnom poistení sťažovateľa diskriminuje.».
6. Sťažovateľ na základe prezentovanej argumentácie žiada, aby ústavný súd
rozhodol o jej sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy
5
a podľa čl. 46 ods. 2 ústavy namietaným rozsudkom najvyššieho súdu, predmetný rozsudok
zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal tiež sťažovateľovi náhradu
trov právneho zastúpenia.
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
9. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nespĺňajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané zjavne neoprávneným subjektom, ako aj návrhy podané oneskorene
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
6
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
11. V intenciách uvedeného pristúpil ústavný súd k preskúmaniu obsahu
namietaného rozsudku najvyššieho súdu, aby posúdil, či výkon právomocí vo veci
rozhodujúceho najvyššieho súdu zodpovedá limitom sťažovateľom uplatnených článkov
12. Sťažovateľ v podanej sťažnosti formulované námietky porušenia označených
článkov ústavy opiera o argumentáciu, podstatou ktorej je jeho tvrdenie o nesprávnej
interpretácii aplikovaného právneho predpisu, a síce príslušných ustanovení zákona
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o sociálnom poistení“).
13. Z obsahu odôvodnenia namietaného rozsudku vyplýva, že najvyšší súd svoj
právny záver o vecnej správnosti rozsudku krajského súdu, a teda neodôvodnenosti
sťažovateľom podaného odvolania podporil odkazom na relevantné ustanovenia zákona
o sociálnom poistení, a síce na § 19 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého sa
poistenie v nezamestnanosti nevzťahuje na fyzickú osobu, ktorej bol priznaný invalidný
dôchodok z dôvodu poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70 %;
ustanovenie § 105 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého nárok na dávku
v nezamestnanosti zaniká vždy dňom priznania invalidného dôchodku z dôvodu poklesu
schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70 % a ustanovenia § 112 ods. 9
7
zákona o sociálnom poistení, podľa ktorých „ak sa priznáva dávka spätne aj za obdobie,
za ktoré bola vyplatená skôr priznaná iná dávka, na ktorú zanikol nárok alebo zanikol nárok
na jej výplatu pre priznanie neskôr priznanej dávky, zúčtuje sa za toto obdobie neskôr
priznaná dávka s vyplatenou skôr priznanou inou dávkou, a ak suma vyplatenej skôr
priznanej inej dávky a) je nižšia ako suma neskôr priznanej dávky, poukáže sa poberateľovi
dávky suma rovnajúce sa rozdielu medzi sumou neskôr priznanej dávky a sumou vyplatenej
skôr priznanej inej dávky, b) dosahuje alebo prevyšuje sumu neskôr priznanej dávky,
poukazuje sa poberateľovi dávky suma neskôr priznanej dávky od splátky splatnej
v mesiaci, v ktorom sa rozhodlo o neskôr priznanej dávke, znížená o rozdiel sumy
vyplatenej skôr priznanej inej dávky a sumy neskôr priznanej dávky od jej priznania do jej
splátky splatnej v mesiaci, v ktorom sa rozhodlo o neskôr priznanej dávke; takto znížená
suma neskôr priznanej dávky nesmie byť v úhrne s inými dávkami a dôchodkami
starobného dôchodkového sporenia nižšia ako suma, ktorú nemožno postihnúť výkonom
rozhodnutia“.
14. Najvyšší súd odkazujúc na uvedenú právnu úpravu konštatoval, že z nej vyplýva
jasné pravidlo, a síce vylúčenie súbežného vyplácania dávky v nezamestnanosti
a invalidného dôchodku, a teda, že odo dňa, keď je poistencovi priznaný invalidný
dôchodok z dôvodu poklesu jeho schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70 %
(a to odo dňa, od ktorého sa mu aj so spätnými účinkami vypláca, nie keď mu bol
právoplatne priznaný), nevzťahuje sa naň poistenie v nezamestnanosti. V rámci interpretácie
dotknutých ustanovení aplikovanej právnej úpravy odvolací súd reagoval na odvolacie
námietky sťažovateľa a v relevantnom smere zdôraznil, že v konaní o žiadosti o priznanie
invalidného dôchodku predstavuje zistená miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú
činnosť a z nej vyplývajúca invalidita právny dôvod vzniku nároku na invalidný dôchodok,
na ktorej vznik sa potom viaže aj deň priznania invalidného dôchodku uvedený v rozhodnutí
správneho orgánu a deň právoplatnosti rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku je
z uvedených dôvodov pre posúdenie statusu poberateľa invalidného dôchodku nepodstatný.
Najvyšší súd na základe uvedeného kvalifikoval výklad aplikovaných ustanovení zákona
o sociálnom zabezpečení uplatnený prvostupňovým súdom a tiež príslušným správnym
8
orgánom ako správny a rozhodnutie krajského súdu vyhodnotil ako náležite odôvodnené
a primerane reagujúce na žalobné námietky sťažovateľa.
15. Ústavný súd poukazuje na to, že priznanie a vyplácanie dávky v nezamestnanosti
za podmienok stanovených príslušnými ustanoveniami zákona o sociálnom poistení
predstavuje realizáciu základného práva garantovaného čl. 35 ods. 3 ústavy, podľa ktorého
štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu
vykonávať právo na prácu. Priznanie a vyplácanie invalidného dôchodku za podmienok
stanovených zákonom o sociálnom poistení zase predstavuje realizáciu základného práva
garantovaného čl. 39 ods. 1 ústavy, podľa ktorého majú občania právo na primerané hmotné
zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu. Zmyslom a účelom právnej úpravy zakotvujúcej
podmienky priznania a vyplácania dávky v nezamestnanosti je v intenciách citovaného
článku 35 ods. 3 ústavy v primeranom rozsahu hmotne zabezpečiť osobu pracovne
spôsobilú, avšak nie z vlastnej viny, prácu momentálne nevykonávajúcu (tzn. aktuálne
nezamestnanú osobu). Je tak celkom zjavné a nesporné, že dávka v nezamestnanosti neslúži
k hmotnému zabezpečeniu osoby nespôsobilej na prácu, teda osoby invalidnej, čomu
zodpovedá aj interpretačný záver, ktorý najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
prezentoval (jasné pravidlo o vylúčenie súbežného vyplácania dávky v nezamestnanosti
a invalidného dôchodku). Ním zvolený výklad preto nemožno hodnotiť ako nesúladný
s príslušným článkom ústavy.
16. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že právny záver
rozhodnutia najvyššieho súdu sa opiera o náležitú interpretáciu aplikovanej právnej úpravy,
ktorá nijako nepopiera jej zmysel a účel. Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu
obsahuje primerané logické zdôvodnenie majúce základ v jasných skutkových okolnostiach.
Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantným
otázkam formulovaným sťažovateľom v uplatnenom odvolaní poskytol zrozumiteľnú
a náležitú odpoveď. Ústavný súd konštatuje, že sa mu prezentované závery odvolacieho
súdu v žiadnom prípade nejavia ako excesné, signalizujúce arbitrárnosť odôvodnenia
namietaného rozsudku, preto neexistujú dôvody, aby do rozhodovania najvyššieho súdu
akokoľvek zasahoval.
9
17. Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci
rozhodujúceho najvyššieho súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom
označených článkov ústavy, preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
18. Vzhľadom na všetky uvedené závery ústavný súd rozhodol o sťažnosti
sťažovateľa, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2018
10