Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 70/2018
PDF · 265.56 KB
No categories available
II. ÚS 70/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátom JUDr. Rastislavom Lenartom, Pollova 32, Košice, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a bližšie nešpecifikovaných základných práv
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Tdo 35/2017 zo 4. októbra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2018
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47
ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
a bližšie nešpecifikovaných základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 35/2017
zo 4. októbra 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že „... rozsudkom Okresného súdu Košice II,
sp. zn. 3T/153/2012 zo dňa 27.03.2015 bol obžalovaný S. M... uznaný, že je vinný...“
zo spáchania prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona na skutkovom základe,
že „... dňa 1. 4. 2010 odpredal na základe splnomocnenia v predajni spol.
na základe zmluvy o predaji
ojazdeného motorového vozidla č. osobné motorové vozidlo zn.
s
nepravdivým stavom tachometra 83 000 km za sumu 4 150, 00 Eur, ktorú toho istého dňa aj
prevzal v pokladni uvedenej spoločnosti, pričom predmetné vozidlo zakúpil dňa 1. marca
2010 od spol. v jej prevádzke v obci za 663,88 Eur a
ku dňu 5. 2. 2010 malo najazdených 212 522 km, čím spol. spôsobil škodu
vo výške 2 150,00 Eur...“.
Proti prvostupňovému rozhodnutiu sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd v Košiciach
uznesením sp. zn. 4 To 88/2016 z 18. januára 2017 (ďalej len „rozhodnutie krajského súdu“)
odvolanie zamietol ako nedôvodné.
Proti rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie. Dovolanie bolo
napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu odmietnuté ako nedôvodné.
Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta rovnaké skutkové a právne
nedostatky konania ako tie, ktoré vytýkal rozhodnutiu krajského súdu v podanom dovolaní.
Ústavný súd preto preberá z naratívnej časti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu:
«[v] odôvodnení dovolania obvinený namietal, že Okresný súd Košice II sa po opätovnom
prejednaní veci na hlavnom pojednávaní odmietol vysporiadať s otázkou pravosti podpisu
na kúpnopredajnej zmluve z 1. apríla 2010 s tým, že „podpis obvineného na plnomocenstve
z 25.1.2010, udeleného , s overeným podpisom je obvineného.“
Prvostupňový súd svojvoľne a v rozpore s obžalobným návrhom zmenil obsah skutku a to
tak, že v prvotnom rozsudku Okresného súdu Košice II, sp. zn. 3T/153/2012, z 27. marca
2015 bol obvinený uznaný vinným, že dňa 1. apríla 2010 odpredal v predajni spol.
... , pričom po vrátení KS Košice bol druhým
rozsudkom Okresného súdu Košice II, sp. zn. 3T/153/2012, z 23. júna 2016 uznaný vinným,
že dňa 1. apríla 2010 odpredal na základe splnomocnenia v predajni spol.
... Je teda evidentné, že v druhom
rozsudku Okresný súd Košice II pridal bez podrobne vykonaného dokazovania osobu
ako aj zmenil názov poškodenej spoločnosti. Obhajoba už na začiatku
pojednávania pritom konštatovala neexistenciu poškodeného s označením
Prvostupňový súd opätovne rozhodol bez odborného vyjadrenia grafológa, aj napriek tomu,
že to bolo dôvodom zrušenia jeho prvotného rozsudku Krajským súdom v Košiciach. Týmto
konaním okresného súdu nebolo preukázané, že podpisy na zmluve o predaji sú obvineného,
čím nebolo preukázané ani to, že skutok spáchal obvinený, a teda neboli naplnené všetky
znaky trestného činu podvodu. Oba súdy zasiahli do práva na obhajobu, pretože trestné
stíhanie poškodeného označeného ako bolo vykonané bez súhlasu takého
subjektu, ktorý nikdy neexistoval. Z obsahu spisu vyplýva, že existovali dve splnomocnenia,
ktorých obsah sa nezhoduje v čísle občianskeho preukazu, hoci na oboch je osvedčenie o
pravosti podpisu z 25. januára 2010 u notára JUDr. Jozefíny Atanasovej. Počas celého
konania nebolo preukázané, že obvinený svojím konaním uviedol poškodeného do omylu, že
obvinený uzatvoril uvedenú zmluvu a prílohu ku nej so zamestnancom v
zmysle obžaloby. Súd nemal na uznanie viny žiadne zákonné podmienky, nakoľko z
vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by obvinený spáchal prečin podvodu. Tiež
je iba fabuláciou odvolacieho súdu, že ponížený stav na tachometri nemohol zariadiť nik iný
ako obvinený. Obvinenému nebola zákonom stanoveným spôsobom preukázaná vina a teda
bol odsúdený v rozpore so zákonom. »
Napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ vytýka, že „namiesto toho,
aby sa dovolací súd vyjadril presne k namietaným skutočnostiam uvedeným v dovolaní
a teda, aby (sa) tak podrobne a detailne vysporiadal s namietaným nezákonným postupom
súdu, tak dovolací súd sa postavil de facto do roviny akéhosi obhajcu odvolacieho súdu,
pričom sťažovateľ sa absolútne nestotožňuje s tým ako sa dovolací súd vysporiadal s ním
uvedenými dovolacími dôvodmi.
Na tomto mieste sťažovateľ poukazuje HLAVNE na odôvodnenie napadnutého
uznesenia NS SR 3Tdo/35/2017zo dňa 04.10.2017 na strane 12-13, kde sa uvádza, že
k námietke dovolateľa, že v spise sa nachádzajú dve splnomocnenia, pričom jedno je
splnomocnenie /č. l. 108/ a druhé je plnomocenstvo /č. l. 109/, konajúci súd pochybil, keď
vo svojom výroku skonštatoval, že obvinený dňa 1.4.2010 odpredal na základe
splnomocnenia predajni ., pretože splnomocnenie na č. l. 108
obvinený popieral a namietal podpis na ňom, dovolací súd poznamenal, že
PRIESKUM uvedených okolností dovolacím súdom by znamenal ZÁSAH do SPRÁVNOSTI
a ÚPLNOSTI zisteného skutku, čo by bolo v rozpore s § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného
poriadku - a vysvetľujúcu argumentáciu súdov nižších stupňov považuje najvyšší súd
za správnu / viď prílohy /.
Vyššie uvedené jasne preukazuje, že ani dovolací súd sa nezaoberal, či bola napr.
splnená zákonná podmienka na strane sťažovateľa v postavení obvineného, v zmysle § 17
Trestného zákona a teda, či BOLO zo strany súdov nižších stupňov REALNE preukázané
ÚMYSELNÉ ZAVINENIE na strane sťažovateľa , ktoré je potrebné pre jeho trestnoprávnu
zodpovednosť.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 35/2017 zo 4. októbra 2017 bolo
porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo
na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základné právo
na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a bližšie nešpecifikované
základné práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu
zrušil, aby vec vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie
vo výške 5 000 € a náhradu trov konania.
Výšku požadovaného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje tým, že
najvyšší súd mu spôsobil nemateriálnu ujmu v podobe nerešpektovania a zneužívania
zákona, vydal rozhodnutie bez náležitého zistenia skutkového stavu a bez doplnenia
dokazovania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,
sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo
sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže
ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd
odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,
že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov veci uvádzaných účastníkmi
konania.
Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľom označených
článkov ústavy, ktorých porušenie namieta. Uvedený prieskum vykonal ústavný súd
v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu a ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú
konajúci súd vo veci sťažovateľa aplikoval, inými slovami, ústavnú udržateľnosť
napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd odôvodnil napadnuté rozhodnutie v podstatnej časti takto: «Najvyšší
súd zistil, že dovolanie obvineného S. M. nie je opodstatnené, pretože je zrejmé, že nie sú
splnené podmienky dovolania.
Primáme dovolací súd poznamenáva, že v zmysle § 385 Trestného poriadku je
dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, ktoré sú v ňom uvedené, z čoho vyplýva, že táto
viazanosť sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu
predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania
uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
(R 120/2012-I).
S ohľadom na uvedené nebol Najvyšší súd Slovenskej republiky oprávnený
preskúmavať iné v dovolaní označené porušenia zákona, ktoré nezodpovedajú vymedzeným
dovolacím dôvodom, pretože by si tak atrahoval prieskum právoplatného rozhodnutia
a jemu predchádzajúceho konania nad rámec návrhu - dovolania, čo by znamenalo
prekročenie právomoci vyplývajúcej mu zo zákona (§ 385 Trestného poriadku) a Ústavy
Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2).
Z uvedeného je preto potrebné vyvodiť a to aj s ohľadom na povahu dovolacieho
konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej
práva minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca - v mene obvineného, že
Najvyšší súd Slovenskej republiky je viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci
prieskumu dodržiavania zákonnosti, nemôže ísť nad rámec návrhu a tam špecifikovaných
dôvodov dovolania (§ 385 Trestného poriadku), preto Najvyšší súd Slovenskej republiky
podrobil prieskumu vecné argumenty dovolateľa zodpovedajúce dovolacím dôvodom
podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku bez hlbšieho prieskumu tých argumentov, ktoré im
nezodpovedajú.
V úvode svojej argumentácie dovolací súd konštatuje, že dovolanie je jeden
z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania, ktorý je spôsobilý
privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno
aplikovať iba v prípadoch, ak to je odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého
rozhodnutia súdu. Požadovaný jeden opravný prostriedok predstavuje v súdnom procese
v Slovenskej republike inštitút odvolania. Pokiaľ by zákonodarca zamýšľal urobiť
z najvyššieho súdu tretí stupeň s plnou jurisdikciou, nestanovil by katalóg dovolacích
dôvodov.
V dovolaní musí byť uvedené, z akých dôvodov je rozhodnutie napádané a aké chyby
sú rozhodnutiu vytýkané. V predmetnom dovolaní sa pritom konštatuje, že sa jedná
o dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/, písm. f/, písm. g/, písm. k/ a písm. i/
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/Trestného poriadku
Zásada „práva na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola
zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda
nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv
a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni
demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo
najširšom meradle je nielen v zaujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale
v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale
aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy. Právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo
fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných
ľudských práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú
rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.
Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie
procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných
v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný
poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva
obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie
len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného
v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/
Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len
porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací
dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy,
ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej
obhajoby.
Takéto pochybenie súdov nižšieho stupňa dovolací súd v konaní nezistil, teda
nemožno zaujať stanovisko, že došlo k porušeniu práva na obhajobu obvineného S. M.
zásadným spôsobom, a teda ku takej skutočnosti, ktorá už sama o sebe znamená naplnenie
dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku. Napriek tomu sa
dovolací súd zaoberal aj konkrétnymi námietkami, ktoré v rámci tohto dovolacieho dôvodu
uviedol v písomných dôvodoch dovolania obvinený S. M.
Možno súhlasiť s dovolateľom v tom, že rozhodnutie súdu o odmietnutí návrhov
na doplnenie dokazovania môže za istých okolností predstavovať porušenie práva
na obhajobu. Stane sa tak vtedy, ak súd nevysvetlí zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom
nadbytočnosť a nepotrebnosť doplnenia dokazovania a zároveň existujú ďalšie skutočnosti
naznačujúce, že celé konanie bolo vedené neobjektívne a zjavne nerešpektovalo pravidlá
spravodlivého procesu. Len v takom prípade by bolo možné konštatovať porušenie práva
na obhajobu obvineného tzv. arbitrárnym rozhodnutím súdu podľa § 272 ods. 3 Trestného
poriadku. V predmetnej veci však takýto stav nenastal, pretože najvyšší súd nezistil, že by
konanie vedené voči obvinenému bolo uskutočňované v rozpore s pravidlami práva
na spravodlivý proces v zmysle článku 6 Dohovoru.
K námietkam obvineného, ktorým poukázal na pochybenie súdu prvého stupňa, ktorý
nedal urobiť odborné vyjadrenie grafológa, dovolací súd poukazuje na odôvodnenia
rozhodnutí oboch súdov (str. 5-6 rozsudku Okresného súdu Košice II, str. 3-5 uznesenia
Krajského súdu v Košiciach), kde je jasne a zrozumiteľne vysvetlené, prečo takýto postup
nebol potrebný. Preto dovolací súd na tieto odôvodnenia rozhodnutí odkazuje. Potrebné je
poznamenať, že pokiaľ súd ani orgán činný v trestnom konaní nepovažoval takýto dôkaz za
potrebný, nič nebránilo obvinenému, ak prikladal takémuto odbornému vyjadreniu vážnosť,
ktorá by vyvrátila tvrdenie obžaloby, mohol si na svoje náklady dať urobiť odborné
vyjadrenie z rovnakého odvetia a doložiť ho ako dôkaz do spisu. V predmetnej veci nemožno
prehliadnuť, že nedošlo k dôkaznej núdzi v tom zmysle, že by už zabezpečené a vykonané
dôkazy nepostačovali na objasnenie veci, preto táto námietka obvineného je
neopodstatnená.
Námietka obvineného, že prvostupňový súd porušil ustanovenia Trestného poriadku,
keď svojvoľne zmenil obžalobný návrh, kde pridal osobu M. M. a svojvoľne zmenil názov
poškodenej strany na správny názov najvyšší súd poznamenáva, že
zo skutočnosti, že súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom
návrhu, nemožno vyvodiť záver, že medzi obžalobným návrhom a skutkovým výrokom
rozsudku musí byť vždy úplná zhoda. Súd musí skutok uvedený v obžalobe prejednať vždy v
celom rozsahu, pričom má právo a povinnosť do rozhodnutia premietnuť výsledky hlavného
pojednávania, ktoré prípadne údaje uvedené v obžalobe modifikujú, pokiaľ sa neporuší
totožnosť skutku.
Totožnosť skutku znamená jeho zhodnosť, identitu, vyžaduje skúmanie, či sa trestné
konanie týka tej istej udalosti vo vonkajšom svete toho istého skutkového deja, preto musí
byť skutok, pre ktorý je obvinený trestne stíhaný, presne označený s uvedením miesta, času
a spôsobu jeho spáchania, prípadne s uvedením iných skutočnosti, pokiaľ ich treba na to,
aby skutok nemohol byť zamenený s iným. To ale neznamená, že musí ísť od začiatku
trestného stíhania až do jeho skončenia o naprostú zhodu popisu udalosti, o ktorej sa
rozhoduje, t. j. že v uznesení o vznesení obvinenia, v obžalobe a v rozsudku sa musí skutkový
dej úplne rovnako popisovať, pretože vykonávaním dôkazov v priebehu trestného stíhania,
teda aktivitou orgánov činných v trestnom konaní i súdu získané poznatky o skutočnosti sa
môžu zmeniť. Niektoré údaje uvedené v uznesení o vznesení obvinenia môžu vo vzájomnom
porovnávaní a v porovnávaní s rozsudkom odpadnúť, niektoré môžu pribudnúť a iné sa
môžu upresniť.
Totožnosť skutku je zachovaná, keď je zachovaná jeho podstata. Podstata skutku
spočíva v konaní páchateľa a následku, ktorý bol týmto konaním spôsobený a ktorý je
relevantný z hľadiska trestného práva. Z hľadiska tohto ustanovenia podstata skutku teda
spočíva v účasti obžalovaného na určitej udalosti vo vonkajšom svete, ktorá je uvedená
v obžalobnom návrhu a z ktorej vznikol následok uvedený v obžalobe. Pritom však ani účasť
(aktivita) obžalovaného a ani následok, ktorý tým bol spôsobený, nemusia byť úplne zhodné,
stačí, ak sú aspoň sčasti zachované v rozhodnutí súdu (na základe výsledkov vykonaného
dokazovania) v porovnaní s obžalobou.
Podstata skutku preto nebude porušená, ak sa zmenia okolnosti týkajúce sa miesta,
času spáchania činu, rozsahu následkov, názvu - mena poškodenej strany, ak ide o ten istý
subjekt, spôsobu vykonania činu, pohnútky činu alebo formy zavinenia. Z toho potom
vyplýva, že:
- totožnosť skutku nenarušujú zmeny v jednotlivých okolnostiach, ktoré
individualizujú skutok, okrem iného i čo do miesta a času spáchania, spôsobu vykonania
a pohnútky činu ako aj formy zavinenia, keď inak totožnosť konania zostala zachovaná,
- pri nezhode medzi konaním uvedeným v uznesení o vznesení obvinenia a obžalobou,
resp. medzi obžalobou a tým, ktoré vyšlo najavo na hlavnom pojednávaní, môže udržiavať
totožnosť skutku totožnosť spôsobeného následku,
- ak sa dotýkajú zmeny, ku ktorým došlo v dôsledku dokazovania na hlavnom
pojednávaní, skutočností, ktoré vo svojom súhrne tvoria konanie, bude zachovaná totožnosť,
ak konanie popísané v obžalobe a konanie po zmenách, ku ktorým došlo na hlavnom
pojednávaní, bude aspoň čiastočne totožné, to isté platí, pokiaľ ide o následok, resp.
o obsah následku,
- totožnosti skutku sa nedotkne pri zhode konania alebo následku, ak napríklad
pristúpi okolnosť podmieňujúca použitie vyššej trestnej sadzby alebo okolnosť, ktorej
právne zhodnotenie zakladá znak činu prísnejšie trestného.
Totožnosť skutku je zachovaná v prípade úplnej zhody konania a následku, zhody
aspoň v konaní pri rozdielnom následku, zhody aspoň v následku pri rozdielnom konaní,
ako aj v prípade, ak konanie alebo následok, resp. oboje budú aspoň čiastočne zhodné
v podstatných okolnostiach, najmä skutkových, odrážajúcich prípadné zmeny skutkového
deja, ku ktorým došlo v rámci dokazovania v súdnom konaní. Keďže neexistuje všeobecne
platná smernica vysvetľujúca, kedy je vo všeobecnosti zachovaná totožnosť skutku, je preto
nevyhnutné skúmať túto otázku vždy individuálne podľa okolností konkrétneho prípadu.
Na základe vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že prvostupňový súd správne
vo svojom rozsudku doplnil osobu M. M. ako aj opravil meno poškodenej spoločnosti
pretože tieto skutočnosti vyplynuli z dokazovania avšak na obsahové posúdenie
skutku nemali žiadny vplyv, a preto túto námietku považuje najvyšší súd za irelevantnú...
... K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/Trestné poriadku
K uplatnenému dovolaciemu dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného
poriadku, dovolací súd uvádza, že jedným z dôvodov, podľa ktorého dovolanie v trestnom
konaní možno podať je, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení
zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.
K tomuto dovolaciemu dôvodu je potrebné tiež uviesť, že pri posudzovaní
oprávnenosti tvrdenia existencie tohto dovolacieho dôvodu, je dovolací súd vždy viazaný
konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy nižšieho stupňa, a teda dôvodom
dovolania nemôžu byť skutkové zistenia, čo vyplýva aj z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1
písm. i/ Trestného poriadku. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi nižšieho stupňa
nemôže ani meniť, ani dopĺňať. Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho
stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať iba
námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa
pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu
vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej
inštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto,
že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol
v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého
stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci
odvolacieho konania. Dovolací súd nie je odvolacou inštanciou zameranou
na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa.
Dovolací súd primáme zdôrazňuje, že podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že
skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu
trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia)
odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku.
Po analýze dovolania obvineného S. M. dovolací súd ustálil, že vo vzťahu
k dovolaciemu dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku obvinený uplatnil
výlučne námietky, ktorými zjavne vybočil z deklarovaného dovolacieho dôvodu. Jeho
námietky smerujú proti odôvodneniu rozsudku oboch súdov tak, že súdy sa nezoberali jeho
vlastným hodnotením dôkazov ako ani jeho námietkami. Skutočnosť, že súdy nižšieho stupňa
si neosvojili hodnotenie dôkazov podľa predstáv obvineného, nie je naplnením zákonného
dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku.
Taktiež sa nemožno stotožniť s námietkou obvineného, ktorý vidí dovolací dôvod
v tom, že v jeho konaní neboli naplnené znaky („ani jeden“) skutkovej podstaty trestného
činu podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona.
Skutok uvedený vo výrokovej časti rozsudku Okresného súdu Košice II obsahuje
všetky informácie a okolnosti priebehu skutkového deja nevyhnutné na identifikáciu tam
uvedeného konania ako prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona. Okresný
súd teda nepochybil, keď konštatoval naplnenie všetkých zákonných znakov skutkovej
podstaty označeného trestného činu, pretože skutková veta je kompletná na vyslovenie
takéhoto záveru. Kompetencie najvyššieho súdu v rámci prieskumného konania vyvolaného
dovolaním týmto končia, nakoľko najvyšší súd nie je oprávnený preskúmavať ani meniť
správnosť a úplnosť zisteného skutku. Tu si treba uvedomiť, že zistenie a konštatovanie
naplnenia, či nenaplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu patrí medzi okolnosti
podliehajúce normám procesného práva a vykonáva sa v rámci dokazovania tak, ako to
predpokladá ustanovenie § 119 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku, podľa ktorého:
„V trestnom konaní treba dokázať, najmä či sa stal skutok a či má znaky trestného činu.“
K námietke dovolateľa, že „v spise sa nachádzajú dve splnomocnenia, pričom jedno
je splnomocnenie (č. l. 108) a druhé je plnomocenstvo (č. l. 199), konajúci súd pochybil,
keď vo svojom výroku skonštatoval, že obvinený dňa 1.4.2010 odpredal na základe
splnomocnenia M. M. v predajni pretože splnomocnenie na č. l. 108 obvinený
popieral a namietal podpis na ňom,“ dovolací súd poznamenáva, že prieskum uvedených
okolností dovolacím súdom by znamenal zásah do správnosti a úplnosti zisteného skutku, čo
by bolo v rozpore s § 371 ods. 1 písm. i/ veta za bodkočiarkou Trestného poriadku. Preto
takáto námietka nemá relevanciu k označenému dovolaciemu dôvodu, pokiaľ dovolanie
nebolo podané podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku. Vysvetľujúcu argumentáciu súdov
nižších stupňov považuje najvyšší sud za správnu.»
Z uvedeného je zrejmé, že dovolací súd sa so všetkými námietkami
sťažovateľa uplatnenými v podanom dovolaní v každom smere náležite vysporiadal
a riadne vysvetlil dôvody odmietnutia dovolania sťažovateľa. Odpoveď najvyššieho
súdu na vymedzené dovolacie námietky sťažovateľa hodnotí ústavný súd ako
vyčerpávajúcu bez zjavných logických protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám
stanoveným pre dostatočné odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou
ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľa za zjavne
neopodstatnenú, a tak ju v zmysle § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol.
O ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie
finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania) z dôvodu odmietnutia sťažnosti nebolo
potrebné rozhodnúť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. januára 2018