Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 70/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom JUDr. Rastislavom Lenartom, Pollova 32, Košice, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2

, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

ods. 3 a bližšie nešpecifikovaných základných práv

podľa uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 4. októbra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“), základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47

ods. 2 , základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a bližšie nešpecifikovaných základných práv podľa uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 4. októbra 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že „... rozsudkom Okresného súdu Košice II,

sp. zn. zo dňa 27.03.2015 bol obžalovaný S. M... uznaný, že je vinný...“

zo spáchania prečinu podvodu podľa na skutkovom základe,

že „... dňa 1. 4. 2010 odpredal na základe splnomocnenia v predajni spol.

na základe zmluvy o predaji

ojazdeného motorového vozidla č. osobné motorové vozidlo zn.

s

nepravdivým stavom tachometra 83 000 km za sumu 4 150, 00 Eur, ktorú toho istého dňa aj

prevzal v pokladni uvedenej spoločnosti, pričom predmetné vozidlo zakúpil dňa 1. marca

2010 od spol. v jej prevádzke v obci za 663,88 Eur a

ku dňu 5. 2. 2010 malo najazdených 212 522 km, čím spol. spôsobil škodu

vo výške 2 150,00 Eur...“.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd v Košiciach

uznesením sp. zn. z 18. januára 2017 (ďalej len „rozhodnutie krajského súdu“)

odvolanie zamietol ako nedôvodné.

Proti rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie. Dovolanie bolo

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu odmietnuté ako nedôvodné.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta rovnaké skutkové a právne

nedostatky konania ako tie, ktoré vytýkal rozhodnutiu krajského súdu v podanom dovolaní.

Ústavný súd preto preberá z naratívnej časti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu:

«[v] odôvodnení dovolania obvinený namietal, že Okresný súd Košice II sa po opätovnom

prejednaní veci na hlavnom pojednávaní odmietol vysporiadať s otázkou pravosti podpisu

na kúpnopredajnej zmluve z 1. apríla 2010 s tým, že „podpis obvineného na plnomocenstve

z 25.1.2010, udeleného , s overeným podpisom je obvineného.“

Prvostupňový súd svojvoľne a v rozpore s obžalobným návrhom zmenil obsah skutku a to

tak, že v prvotnom rozsudku Okresného súdu Košice II, sp. zn. , z 27. marca

2015 bol obvinený uznaný vinným, že dňa 1. apríla 2010 odpredal v predajni spol.

... , pričom po vrátení KS Košice bol druhým

rozsudkom Okresného súdu Košice II, sp. zn. , z 23. júna 2016 uznaný vinným,

že dňa 1. apríla 2010 odpredal na základe splnomocnenia v predajni spol.

... Je teda evidentné, že v druhom

rozsudku Okresný súd Košice II pridal bez podrobne vykonaného dokazovania osobu

ako aj zmenil názov poškodenej spoločnosti. Obhajoba už na začiatku

pojednávania pritom konštatovala neexistenciu poškodeného s označením

Prvostupňový súd opätovne rozhodol bez odborného vyjadrenia grafológa, aj napriek tomu,

že to bolo dôvodom zrušenia jeho prvotného rozsudku Krajským súdom v Košiciach. Týmto

konaním okresného súdu nebolo preukázané, že podpisy na zmluve o predaji sú obvineného,

čím nebolo preukázané ani to, že skutok spáchal obvinený, a teda neboli naplnené všetky

znaky trestného činu podvodu. Oba súdy zasiahli do práva na obhajobu, pretože trestné

stíhanie poškodeného označeného ako bolo vykonané bez súhlasu takého

subjektu, ktorý nikdy neexistoval. Z obsahu spisu vyplýva, že existovali dve splnomocnenia,

ktorých obsah sa nezhoduje v čísle občianskeho preukazu, hoci na oboch je osvedčenie o

pravosti podpisu z 25. januára 2010 u notára JUDr. Jozefíny Atanasovej. Počas celého

konania nebolo preukázané, že obvinený svojím konaním uviedol poškodeného do omylu, že

obvinený uzatvoril uvedenú zmluvu a prílohu ku nej so zamestnancom v

zmysle obžaloby. Súd nemal na uznanie viny žiadne zákonné podmienky, nakoľko z

vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by obvinený spáchal prečin podvodu. Tiež

je iba fabuláciou odvolacieho súdu, že ponížený stav na tachometri nemohol zariadiť nik iný

ako obvinený. Obvinenému nebola zákonom stanoveným spôsobom preukázaná vina a teda

bol odsúdený v rozpore so zákonom. »

Napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ vytýka, že „namiesto toho,

aby sa dovolací súd vyjadril presne k namietaným skutočnostiam uvedeným v dovolaní

a teda, aby (sa) tak podrobne a detailne vysporiadal s namietaným nezákonným postupom

súdu, tak dovolací súd sa postavil de facto do roviny akéhosi obhajcu odvolacieho súdu,

pričom sťažovateľ sa absolútne nestotožňuje s tým ako sa dovolací súd vysporiadal s ním

uvedenými dovolacími dôvodmi.

Na tomto mieste sťažovateľ poukazuje HLAVNE na odôvodnenie napadnutého

uznesenia NS SR dňa 04.10.2017 na strane 12-13, kde sa uvádza, že

k námietke dovolateľa, že v spise sa nachádzajú dve splnomocnenia, pričom jedno je

splnomocnenie /č. l. 108/ a druhé je plnomocenstvo /č. l. 109/, konajúci súd pochybil, keď

vo svojom výroku skonštatoval, že obvinený dňa 1.4.2010 odpredal na základe

splnomocnenia predajni ., pretože splnomocnenie na č. l. 108

obvinený popieral a namietal podpis na ňom, dovolací súd poznamenal, že

PRIESKUM uvedených okolností dovolacím súdom by znamenal ZÁSAH do SPRÁVNOSTI

a ÚPLNOSTI zisteného skutku, čo by bolo v rozpore s § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného

poriadku - a vysvetľujúcu argumentáciu súdov nižších stupňov považuje najvyšší súd

za správnu / viď prílohy /.

Vyššie uvedené jasne preukazuje, že ani dovolací súd sa nezaoberal, či bola napr.

splnená zákonná podmienka na strane sťažovateľa v postavení obvineného, v zmysle § 17

a teda, či BOLO zo strany súdov nižších stupňov REALNE preukázané

ÚMYSELNÉ ZAVINENIE na strane sťažovateľa , ktoré je potrebné pre jeho trestnoprávnu

zodpovednosť.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. októbra 2017 bolo

porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa , základné právo

na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa , základné právo

na rovnosť účastníkov v konaní podľa a bližšie nešpecifikované

základné práva podľa , aby napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

zrušil, aby vec vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie

vo výške 5 000 € a náhradu trov konania.

Výšku požadovaného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje tým, že

najvyšší súd mu spôsobil nemateriálnu ujmu v podobe nerešpektovania a zneužívania

zákona, vydal rozhodnutie bez náležitého zistenia skutkového stavu a bez doplnenia

dokazovania.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,

sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo

sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže

ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd

odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov veci uvádzaných účastníkmi

konania.

Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľom označených

článkov , ktorých porušenie namieta. Uvedený prieskum vykonal ústavný súd

v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu a ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú

konajúci súd vo veci sťažovateľa aplikoval, inými slovami, ústavnú udržateľnosť

napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd odôvodnil napadnuté rozhodnutie v podstatnej časti takto: «Najvyšší

súd zistil, že dovolanie obvineného S. M. nie je opodstatnené, pretože je zrejmé, že nie sú

splnené podmienky dovolania.

Primáme dovolací súd poznamenáva, že v zmysle je

dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, ktoré sú v ňom uvedené, z čoho vyplýva, že táto

viazanosť sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu

predchádzalo ( ) a nie právnych dôvodov dovolania

uvedených v ňom v súlade s z hľadiska ich hodnotenia

(R 120/2012-I).

S ohľadom na uvedené nebol Najvyšší súd Slovenskej republiky oprávnený

preskúmavať iné v dovolaní označené porušenia zákona, ktoré nezodpovedajú vymedzeným

dovolacím dôvodom, pretože by si tak atrahoval prieskum právoplatného rozhodnutia

a jemu predchádzajúceho konania nad rámec návrhu - dovolania, čo by znamenalo

prekročenie právomoci vyplývajúcej mu zo zákona ( ) a

Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2).

Z uvedeného je preto potrebné vyvodiť a to aj s ohľadom na povahu dovolacieho

konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej

práva minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca - v mene obvineného, že

Najvyšší súd Slovenskej republiky je viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci

prieskumu dodržiavania zákonnosti, nemôže ísť nad rámec návrhu a tam špecifikovaných

dôvodov dovolania ( ), preto Najvyšší súd Slovenskej republiky

podrobil prieskumu vecné argumenty dovolateľa zodpovedajúce dovolacím dôvodom

podľa bez hlbšieho prieskumu tých argumentov, ktoré im

nezodpovedajú.

V úvode svojej argumentácie dovolací súd konštatuje, že dovolanie je jeden

z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania, ktorý je spôsobilý

privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno

aplikovať iba v prípadoch, ak to je odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého

rozhodnutia súdu. Požadovaný jeden opravný prostriedok predstavuje v súdnom procese

v Slovenskej republike inštitút odvolania. Pokiaľ by zákonodarca zamýšľal urobiť

z najvyššieho súdu tretí stupeň s plnou jurisdikciou, nestanovil by katalóg dovolacích

dôvodov.

V dovolaní musí byť uvedené, z akých dôvodov je rozhodnutie napádané a aké chyby

sú rozhodnutiu vytýkané. V predmetnom dovolaní sa pritom konštatuje, že sa jedná

o dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/, písm. f/, písm. g/, písm. k/ a písm. i/

.

K dovolaciemu dôvodu podľa

Zásada „práva na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola

zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda

nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv

a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni

demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo

najširšom meradle je nielen v zaujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale

v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale

aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy. Právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo

fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných

ľudských práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú

rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.

Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. c/ chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie

procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných

v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný

poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva

obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie

len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného

v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/

. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len

porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací

dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy,

ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej

obhajoby.

Takéto pochybenie súdov nižšieho stupňa dovolací súd v konaní nezistil, teda

nemožno zaujať stanovisko, že došlo k porušeniu práva na obhajobu obvineného S. M.

zásadným spôsobom, a teda ku takej skutočnosti, ktorá už sama o sebe znamená naplnenie

dovolacieho dôvodu v zmysle . Napriek tomu sa

dovolací súd zaoberal aj konkrétnymi námietkami, ktoré v rámci tohto dovolacieho dôvodu

uviedol v písomných dôvodoch dovolania obvinený S. M.

Možno súhlasiť s dovolateľom v tom, že rozhodnutie súdu o odmietnutí návrhov

na doplnenie dokazovania môže za istých okolností predstavovať porušenie práva

na obhajobu. Stane sa tak vtedy, ak súd nevysvetlí zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom

nadbytočnosť a nepotrebnosť doplnenia dokazovania a zároveň existujú ďalšie skutočnosti

naznačujúce, že celé konanie bolo vedené neobjektívne a zjavne nerešpektovalo pravidlá

spravodlivého procesu. Len v takom prípade by bolo možné konštatovať porušenie práva

na obhajobu obvineného tzv. arbitrárnym rozhodnutím súdu podľa § 272 ods. 3 Trestného

poriadku. V predmetnej veci však takýto stav nenastal, pretože najvyšší súd nezistil, že by

konanie vedené voči obvinenému bolo uskutočňované v rozpore s pravidlami práva

na spravodlivý proces v zmysle článku 6 Dohovoru.

K námietkam obvineného, ktorým poukázal na pochybenie súdu prvého stupňa, ktorý

nedal urobiť odborné vyjadrenie grafológa, dovolací súd poukazuje na odôvodnenia

rozhodnutí oboch súdov (str. 5-6 rozsudku Okresného súdu Košice II, str. 3-5 uznesenia

Krajského súdu v Košiciach), kde je jasne a zrozumiteľne vysvetlené, prečo takýto postup

nebol potrebný. Preto dovolací súd na tieto odôvodnenia rozhodnutí odkazuje. Potrebné je

poznamenať, že pokiaľ súd ani orgán činný v trestnom konaní nepovažoval takýto dôkaz za

potrebný, nič nebránilo obvinenému, ak prikladal takémuto odbornému vyjadreniu vážnosť,

ktorá by vyvrátila tvrdenie obžaloby, mohol si na svoje náklady dať urobiť odborné

vyjadrenie z rovnakého odvetia a doložiť ho ako dôkaz do spisu. V predmetnej veci nemožno

prehliadnuť, že nedošlo k dôkaznej núdzi v tom zmysle, že by už zabezpečené a vykonané

dôkazy nepostačovali na objasnenie veci, preto táto námietka obvineného je

neopodstatnená.

Námietka obvineného, že prvostupňový súd porušil ustanovenia ,

keď svojvoľne zmenil obžalobný návrh, kde pridal osobu M. M. a svojvoľne zmenil názov

poškodenej strany na správny názov najvyšší súd poznamenáva, že

zo skutočnosti, že súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom

návrhu, nemožno vyvodiť záver, že medzi obžalobným návrhom a skutkovým výrokom

rozsudku musí byť vždy úplná zhoda. Súd musí skutok uvedený v obžalobe prejednať vždy v

celom rozsahu, pričom má právo a povinnosť do rozhodnutia premietnuť výsledky hlavného

pojednávania, ktoré prípadne údaje uvedené v obžalobe modifikujú, pokiaľ sa neporuší

totožnosť skutku.

Totožnosť skutku znamená jeho zhodnosť, identitu, vyžaduje skúmanie, či sa trestné

konanie týka tej istej udalosti vo vonkajšom svete toho istého skutkového deja, preto musí

byť skutok, pre ktorý je obvinený trestne stíhaný, presne označený s uvedením miesta, času

a spôsobu jeho spáchania, prípadne s uvedením iných skutočnosti, pokiaľ ich treba na to,

aby skutok nemohol byť zamenený s iným. To ale neznamená, že musí ísť od začiatku

trestného stíhania až do jeho skončenia o naprostú zhodu popisu udalosti, o ktorej sa

rozhoduje, t. j. že v uznesení o vznesení obvinenia, v obžalobe a v rozsudku sa musí skutkový

dej úplne rovnako popisovať, pretože vykonávaním dôkazov v priebehu trestného stíhania,

teda aktivitou orgánov činných v trestnom konaní i súdu získané poznatky o skutočnosti sa

môžu zmeniť. Niektoré údaje uvedené v uznesení o vznesení obvinenia môžu vo vzájomnom

porovnávaní a v porovnávaní s rozsudkom odpadnúť, niektoré môžu pribudnúť a iné sa

môžu upresniť.

Totožnosť skutku je zachovaná, keď je zachovaná jeho podstata. Podstata skutku

spočíva v konaní páchateľa a následku, ktorý bol týmto konaním spôsobený a ktorý je

relevantný z hľadiska trestného práva. Z hľadiska tohto ustanovenia podstata skutku teda

spočíva v účasti obžalovaného na určitej udalosti vo vonkajšom svete, ktorá je uvedená

v obžalobnom návrhu a z ktorej vznikol následok uvedený v obžalobe. Pritom však ani účasť

(aktivita) obžalovaného a ani následok, ktorý tým bol spôsobený, nemusia byť úplne zhodné,

stačí, ak sú aspoň sčasti zachované v rozhodnutí súdu (na základe výsledkov vykonaného

dokazovania) v porovnaní s obžalobou.

Podstata skutku preto nebude porušená, ak sa zmenia okolnosti týkajúce sa miesta,

času spáchania činu, rozsahu následkov, názvu - mena poškodenej strany, ak ide o ten istý

subjekt, spôsobu vykonania činu, pohnútky činu alebo formy zavinenia. Z toho potom

vyplýva, že:

- totožnosť skutku nenarušujú zmeny v jednotlivých okolnostiach, ktoré

individualizujú skutok, okrem iného i čo do miesta a času spáchania, spôsobu vykonania

a pohnútky činu ako aj formy zavinenia, keď inak totožnosť konania zostala zachovaná,

- pri nezhode medzi konaním uvedeným v uznesení o vznesení obvinenia a obžalobou,

resp. medzi obžalobou a tým, ktoré vyšlo najavo na hlavnom pojednávaní, môže udržiavať

totožnosť skutku totožnosť spôsobeného následku,

- ak sa dotýkajú zmeny, ku ktorým došlo v dôsledku dokazovania na hlavnom

pojednávaní, skutočností, ktoré vo svojom súhrne tvoria konanie, bude zachovaná totožnosť,

ak konanie popísané v obžalobe a konanie po zmenách, ku ktorým došlo na hlavnom

pojednávaní, bude aspoň čiastočne totožné, to isté platí, pokiaľ ide o následok, resp.

o obsah následku,

- totožnosti skutku sa nedotkne pri zhode konania alebo následku, ak napríklad

pristúpi okolnosť podmieňujúca použitie vyššej trestnej sadzby alebo okolnosť, ktorej

právne zhodnotenie zakladá znak činu prísnejšie trestného.

Totožnosť skutku je zachovaná v prípade úplnej zhody konania a následku, zhody

aspoň v konaní pri rozdielnom následku, zhody aspoň v následku pri rozdielnom konaní,

ako aj v prípade, ak konanie alebo následok, resp. oboje budú aspoň čiastočne zhodné

v podstatných okolnostiach, najmä skutkových, odrážajúcich prípadné zmeny skutkového

deja, ku ktorým došlo v rámci dokazovania v súdnom konaní. Keďže neexistuje všeobecne

platná smernica vysvetľujúca, kedy je vo všeobecnosti zachovaná totožnosť skutku, je preto

nevyhnutné skúmať túto otázku vždy individuálne podľa okolností konkrétneho prípadu.

Na základe vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že prvostupňový súd správne

vo svojom rozsudku doplnil osobu M. M. ako aj opravil meno poškodenej spoločnosti

pretože tieto skutočnosti vyplynuli z dokazovania avšak na obsahové posúdenie

skutku nemali žiadny vplyv, a preto túto námietku považuje najvyšší súd za irelevantnú...

... K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/Trestné poriadku

K uplatnenému dovolaciemu dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného

poriadku, dovolací súd uvádza, že jedným z dôvodov, podľa ktorého dovolanie v trestnom

konaní možno podať je, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení

zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

K tomuto dovolaciemu dôvodu je potrebné tiež uviesť, že pri posudzovaní

oprávnenosti tvrdenia existencie tohto dovolacieho dôvodu, je dovolací súd vždy viazaný

konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy nižšieho stupňa, a teda dôvodom

dovolania nemôžu byť skutkové zistenia, čo vyplýva aj z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1

písm. i/ . Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi nižšieho stupňa

nemôže ani meniť, ani dopĺňať. Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho

stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať iba

námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa

pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu

vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej

inštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto,

že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol

v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého

stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci

odvolacieho konania. Dovolací súd nie je odvolacou inštanciou zameranou

na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa.

Dovolací súd primáme zdôrazňuje, že podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že

skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu

trestného činu upravenú v . Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia)

odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa .

Po analýze dovolania obvineného S. M. dovolací súd ustálil, že vo vzťahu

k dovolaciemu dôvodu v zmysle obvinený uplatnil

výlučne námietky, ktorými zjavne vybočil z deklarovaného dovolacieho dôvodu. Jeho

námietky smerujú proti odôvodneniu rozsudku oboch súdov tak, že súdy sa nezoberali jeho

vlastným hodnotením dôkazov ako ani jeho námietkami. Skutočnosť, že súdy nižšieho stupňa

si neosvojili hodnotenie dôkazov podľa predstáv obvineného, nie je naplnením zákonného

dovolacieho dôvodu v zmysle .

Taktiež sa nemožno stotožniť s námietkou obvineného, ktorý vidí dovolací dôvod

v tom, že v jeho konaní neboli naplnené znaky („ani jeden“) skutkovej podstaty trestného

činu podvodu podľa .

Skutok uvedený vo výrokovej časti rozsudku Okresného súdu Košice II obsahuje

všetky informácie a okolnosti priebehu skutkového deja nevyhnutné na identifikáciu tam

uvedeného konania ako prečinu podvodu podľa . Okresný

súd teda nepochybil, keď konštatoval naplnenie všetkých zákonných znakov skutkovej

podstaty označeného trestného činu, pretože skutková veta je kompletná na vyslovenie

takéhoto záveru. Kompetencie najvyššieho súdu v rámci prieskumného konania vyvolaného

dovolaním týmto končia, nakoľko najvyšší súd nie je oprávnený preskúmavať ani meniť

správnosť a úplnosť zisteného skutku. Tu si treba uvedomiť, že zistenie a konštatovanie

naplnenia, či nenaplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu patrí medzi okolnosti

podliehajúce normám procesného práva a vykonáva sa v rámci dokazovania tak, ako to

predpokladá ustanovenie , podľa ktorého:

„V trestnom konaní treba dokázať, najmä či sa stal skutok a či má znaky trestného činu.“

K námietke dovolateľa, že „v spise sa nachádzajú dve splnomocnenia, pričom jedno

je splnomocnenie (č. l. 108) a druhé je plnomocenstvo (č. l. 199), konajúci súd pochybil,

keď vo svojom výroku skonštatoval, že obvinený dňa 1.4.2010 odpredal na základe

splnomocnenia M. M. v predajni pretože splnomocnenie na č. l. 108 obvinený

popieral a namietal podpis na ňom,“ dovolací súd poznamenáva, že prieskum uvedených

okolností dovolacím súdom by znamenal zásah do správnosti a úplnosti zisteného skutku, čo

by bolo v rozpore s veta za bodkočiarkou . Preto

takáto námietka nemá relevanciu k označenému dovolaciemu dôvodu, pokiaľ dovolanie

nebolo podané podľa . Vysvetľujúcu argumentáciu súdov

nižších stupňov považuje najvyšší sud za správnu.»

Z uvedeného je zrejmé, že dovolací súd sa so všetkými námietkami

sťažovateľa uplatnenými v podanom dovolaní v každom smere náležite vysporiadal

a riadne vysvetlil dôvody odmietnutia dovolania sťažovateľa. Odpoveď najvyššieho

súdu na vymedzené dovolacie námietky sťažovateľa hodnotí ústavný súd ako

vyčerpávajúcu bez zjavných logických protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám

stanoveným pre dostatočné odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou

ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľa za zjavne

neopodstatnenú, a tak ju v zmysle odmietol.

O ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie

finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania) z dôvodu odmietnutia sťažnosti nebolo

potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2018