Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 101/2018
PDF · 224.53 KB
No categories available
II. ÚS 101/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Corvus Slovakia, s. r. o.,
Malokarpatské námestie 3, Bratislava, právne zastúpenej advokátom Mgr. Michalom
Kičom, advokátska kancelária, Bajkalská 21/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní sp. zn. 3 Sžo 45/2015 a jeho rozsudkom z 19. októbra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Corvus Slovakia, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla
2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Corvus Slovakia, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 15. mája 2017 vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
sp. zn. 3 Sžo 45/2015 a jeho rozsudkom z 19. októbra 2016 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“).
2. Zo sťažnosti, z jej príloh a jej doplnenia vyplýva, že sťažovateľka je držiteľkou
povolenia na obchodovanie s výrobkami obranného priemyslu v zmysle zákona č. 392/2011
Z. z. o obchodovaní s výrobkami obranného priemyslu a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 392/2011 Z. z.“). Sťažovateľka
20. apríla 2012 v súlade s § 16 zákona č. 392/2011 Z. z. podala Ministerstvu hospodárstva
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) žiadosť o dovoz protitankových riadených
striel Fagot a Konkurs v celkovom množstve 75 kusov. Sťažovateľka zároveň 26. apríla
2012 požiadala o udelenie vývoznej licencie na výrobky obranného priemyslu, a to na
náhradné diely pre protitankové riadené strely Maljutka, Fagot a Konkurs v celkovom počte
12 630 kusov. V časti „J“ žiadosti uviedla ako konečného užívateľa tohto tovaru
Ministerstvo obrany Vietnamskej socialistickej republiky.
2.1 Rozhodnutím č. k. 9279/2012-1060 z 30. mája 2012 ministerstvo udelilo
sťažovateľke licenciu č. D1205/0112 na dovoz tovaru – protitankových riadených striel
9M111 Fagot v počte 60 kusov a 9M113 Konkurs v počte 15 kusov (ďalej len „dovozná
licencia“). Rozhodnutím č. k. 9305/2011-1060 z 20. júla 2012 ministerstvo udelilo
sťažovateľke licenciu č. V1206/0087 na vývoz tovaru – sady náhradných dielov pre
protitankové riadené strely Maljutka, Fagot a Konkurs (ďalej len „vývozná licencia“).
2.2 Na 26. október 2012 zvolala riaditeľka odboru výkonu obchodných opatrení
ministerstva rokovanie so sťažovateľkou. Z úradného záznamu z 26. októbra 2012 vyplýva,
že sa uskutočnilo ústne rokovanie ministerstva ako správneho orgánu (v zastúpení:
, a ) a sťažovateľky
(v zastúpení: a ). V úradnom zázname sa konštatuje, že
ministerstvo dalo sťažovateľke na známosť jeho názor, že dovozná licencia a vývozná
licencia boli sťažovateľke vydané na základe nesprávnych údajov uvádzaných
sťažovateľkou v žiadosti, na čo sa sťažovateľka rozhodla vrátiť ministerstvu vydanú
dovoznú licenciu aj vývoznú licenciu a zaviazala sa vrátiť aj ministerstvom potvrdené
vyhlásenie konečného užívateľa č. 1205087 z 30. mája 2012, a to bez zbytočného odkladu
po jeho doručení z Ukrajiny. Úradný záznam podpísali iba pracovníci ministerstva.
Na tomto podklade následne ministerstvo rozhodnutím č. k. 2126/2012-1050
zo 16. novembra 2012 s poukazom na § 21 ods. 1 písm. a) zákona č. 392/2011 Z. z.
rozhodlo o zrušení dovoznej licencie, a tým zároveň aj o zrušení potvrdenia vo vyhlásení
konečného užívateľa č. 1205087 z 30. mája 2012. Ministerstvo svoje rozhodnutie
odôvodnilo tvrdením, že sťažovateľka ako žiadateľ o dovoznú licenciu v žiadosti
z 20. apríla 2012 uviedla v časti „J“, ako aj vo vyhlásení konečného užívateľa výrobkov
obranného priemyslu v bode 5 z 30. mája 2012 nepravdivý údaj o konečnom užívateľovi
dovezených výrobkov obranného priemyslu z Ukrajiny na územie Slovenskej republiky.
Na základe rozkladu podaného sťažovateľkou ministerstvo rozhodnutím č. k. 67/2013-
1000-3020 z 18. januára 2013 (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie“) rozklad zamietlo
a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdilo.
2.3 Sťažovateľka podala proti druhostupňovému rozhodnutiu ministerstva žalobu
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministerstva, o ktorej rozhodol Krajský súd
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 S 71/2013 z 21. apríla 2014
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že druhostupňové rozhodnutie ministerstva zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to výhradne z týchto dôvodov:
„Súd uvádza, že prvostupňový správny orgán a aj žalovaný vydali rozhodnutia
v rozpore s § 18 Správneho poriadku, pretože žalobcovi neoznámili začatie správneho
konania. Súd uvádza, že z rokovania účastníkov správneho konania mala byť vyhotovená
zápisnica v zmysle § 22 Správneho poriadku, čo však sa nestalo. Úradný záznam, ktorý bol
vyhotovený prvostupňovým správnym orgánom nemá náležitosti ust. § 22 ods. 3 Správneho
poriadku, pretože úradný záznam po prečítaní mali podpísať všetky osoby, ktoré sa na
konaní zúčastnili, pretože ho podpísali iba zamestnanci správneho orgánu. V úradnom
zázname neboli zachytené prednesy zástupcov žalobcu prítomných na rokovaní a zároveň
neboli poučení podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku.
Pokiaľ prvostupňový správny orgán v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku nedal
pred vydaním rozhodnutia vo veci samej žalobcovi možnosť, aby sa mohol vyjadriť
k podkladom rozhodnutia, spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, zaťažil
svoje rozhodnutie nezákonnosťou, pretože svojim postupom odňal žalobcovi právo na
proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorá skutočnosť tiež podmieňuje nedostatočne
zistený skutkový stav veci. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením žalovaného uvedeného
v rozklade aj s poukazom na následné konanie žalobcu, ktorý sa domáhal vrátenia
uvedených dokladov, o čom svedčia jeho žiadosti o vrátenie licencie zo dňa 15.11.2012
a 20.11.2012.
Vzhľadom na uvedené súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalované podľa § 250j ods.
2 písm. e/ O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko v konaní správneho orgánu
bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Súd ukladá žalovanému, aby postupoval v ďalšom konaní v naznačenom smere
odstránil vadu správneho konania a postupoval v zmysle ust. § 3 ods. 2, § 33 ods. 2
Správneho poriadku a o tomto konaní spísal zápisnicu v zmysle § 22 Správneho poriadku,
aby nevznikli medzi účastníkmi správneho konania také rozpory o priebehu rokovania aké
ich uvádza žalobca v žalobe a žalovaný priebeh rokovania v úradnom zázname zo dňa
26.10.2012 zaznamenal odlišne.“
2.4 Na základe ministerstvom podaného odvolania proti rozsudku krajského súdu
najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozhodol, že rozsudok krajského súdu mení tak, že
žalobu sťažovateľky zamieta. Najvyšší súd napadnutý rozsudok odôvodnil týmto jedným
odsekom:
„Najvyšší súd sa nestotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, že ide o vady, ktoré
mohli mať za následok nezákonnosť rozhodnutia. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že
žalobca žalovanému fyzicky odovzdal licenciu na dovoz tovaru č. D1205/0112 zo dňa
30.05.2012 a licenciu na vývoz tovaru č. V1206/0087 zo dňa 20.07.2012. Platnosť licencií
bola obmedzená do 30.12.2012. Licencie sú originálne doklady, pre ktorých realizáciu je
nevyhnutná ich fyzická držba žiadateľom, v danom prípade žalobcom. Vrátenie licencií
žalovanému je preukázané, pretože sú súčasťou administratívneho spisu. O vrátení licencií
bol spísaný úradný záznam zo dňa 26.10.2012, ktorý potvrdzuje prevzatie licencií
pracovníkmi žalovaného: , a
. Úradný záznam pre tento účel je dostačujúci. Rozhodnutím prvostupňového
správneho orgánu č. 2126/2012-1050 č. k. RP-38/2012 zo dňa 16.11.2012 bola zrušená
licencia č. D 1205/0112 zo dňa 30.05.2012 a tiež udelená vývozná licencia č. VI206/0087
zo dňa 20.07.2012 (ktoré už boli vo fyzickej držbe Ministerstva hospodárstva). Rozhodnutie
bolo doručené žalobcovi dňa 19.11.2012. V podmienkach licencií sa uvádza, že po skončení
platnosti musia byť vrátené. Žalobca nepreukázal právny titul, či existenciu právnej
povinnosti, pre ktorú vracal licencie žalovanému. Zo skutkového deja je zrejmé, že žalobca
sa k žalovanému dostavil a licencie mu vrátil, pričom vrátenie nepodmienil vykonaním
žiadneho procesného úkonu zo strany žalovaného. Odvolací súd nezistil v procesnom
postupe žalovaného procesné pochybenie.“
3. Sťažovateľka sa domnieva, že ministerstvo v správnom konaní o zrušenie
dovoznej licencie z dôvodov, že zo strany sťažovateľky malo byť jej vydanie dosiahnuté na
základe nepravdivých údajov, absolútne nerešpektovalo elementárne procesné predpisy
upravujúce jeho postup a konanie vo veci, svojvoľne a aj formálne nesprávne vykonávalo
výklad právnych úkonov sťažovateľky ako účastníka konania, vôbec jej neoznámilo začatie
konania o zrušení licencie, neumožnilo jej vyjadriť sa v správnom konaní a jednostranne
zohľadňujúc len svoj pohľad na vec vyhotovilo úradný záznam z rokovania, ktorého sa
zúčastnila aj sťažovateľka ako účastník konania, avšak obsah záznamu nikdy
nepodpísaného sťažovateľkou nezodpovedá priebehu ústneho prejednania a tento záznam
bol jediným podkladom rozhodnutia pre zrušenie dovoznej licencie. V dôsledku porušenia
procesných práv sťažovateľky ako účastníka správneho konania jej bola zrušená dovozná
licencia, navyše s nepravdivým odôvodnením, že v žiadosti o jej vydanie uviedla
nepravdivé údaje, čím sa protiprávne znemožnilo sťažovateľke realizovať regulovanú
podnikateľskú činnosť.
3.1 Podstatou spornej právnej otázky, ktorá spôsobila zásah do základných práv
sťažovateľky, bolo podľa jej slov posúdenie otázky, či ministerstvo ako správny orgán bolo
oprávnené zrušiť udelenú dovoznú licenciu, a to bez toho, aby v tejto veci oznámilo začatie
konania o zrušení licencie a umožnilo sťažovateľke vyjadriť sa v konaní o jej žiadosti, resp.
či bolo tieto inštitúty procesného práva oprávnené nahradiť úradným záznamom z rokovania
vyhotoveným bez ingerencie sťažovateľky. Osobitnou otázkou ostáva podľa názoru
sťažovateľky spornosť dôvodu vrátenia dovoznej licencie, keď ministerstvo tvrdilo, že
sťažovateľka uviedla v žiadosti o vydanie licencie nepravdivé údaje, čo však sťažovateľka
podľa jej slov spochybňovala.
3.2 Podľa sťažovateľky najvyšší súd zaujal prekvapivý záver, že ministerstvo nebolo
povinné oznámiť účastníkovi začatie konania, nemuselo skúmať dôvod, prečo sťažovateľka
ako žalobca odovzdala licenciu, nebolo povinné oboznámiť ju s podkladmi rozhodnutia
a bolo oprávnené uvedené úkony nahradiť úradným záznamom z rokovania. Rovnako malo
správne postupovať, keď zo skutočnosti, že do jeho dispozície prešiel originál dovoznej
licencie má vyplývať záver, že sťažovateľka uznala dôvodnosť argumentácie ministerstva,
že v žiadosti o jej vydanie mala uviesť nepravdivé údaje. V odôvodnení napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu akékoľvek právne východiská pre tento výklad ignorujúci § 18,
§ 22 a § 33 Správneho súdneho poriadku podľa sťažovateľky absentujú, pretože najvyšší
súd ich iba konštatuje bez bližšieho zdôvodnenia.
3.3 Sťažovateľka zdôrazňuje, že v prejednávanom prípade bolo právo na inú právnu
ochranu v administratívnom konaní zabezpečené iba iluzórne. Účastník bol podľa
sťažovateľky oboznámený s predmetom rokovania až počas samotného rokovania
a nemohol si zabezpečiť potrebné podklady pre účinnú obhajobu svojich práv. Na rokovaní
bola sťažovateľka ako účastník bez opory v právnom poriadku vyzvaná na odovzdanie
licencie, čomu vyhovela. Sťažovateľka nesúhlasila s dôvodmi uvádzanými ministerstvom
týkajúcimi sa uvedenia nepravdivých údajov, ktoré neboli ministerstvom pred vydaním
rozhodnutia podľa slov sťažovateľky nijako zohľadnené. Sťažovateľka argumentuje, že
z predmetného rokovania nikdy nebola vyhotovená zápisnica, iba jednostranný úradný
záznam, ktorý zhŕňa len závery ministerstva. Takto vyhotovený záznam bol podľa náhľadu
sťažovateľky použitý ako podklad rozhodnutia, v ktorom sa konštatovalo, že sťažovateľka
mala uznať, že pri podaní žiadosti o vydanie dovoznej licencie mala uviesť nepravdivé
údaje.
3.4 Najvyšší súd podľa sťažovateľky nezohľadnil ani časové hľadisko možno účinnej
obhajoby práv účastníka v konaní, keď neprihliadol na skutočnosť, že sťažovateľka nemala
reálny časový priestor na podanie vyjadrenia, a to v dôsledku toho, že začatie konania jej
nikdy nebolo oznámené a prvým úkonom vo veci bolo až rokovanie. Sťažovateľka
odkazuje, že účastník konania má podľa § 33 ods. 2 Správneho súdneho poriadku právo
na vyjadrenie sa a navrhnutie dôkazov, nie je to jeho povinnosť. Na aplikovanie tohto práva
môže správny orgán určiť primeranú lehotu na vyjadrenie. Primeranosť lehoty je závislá od
individuálneho prípadu, najmä od rozsiahlosti zaobstaraných dôkazov a zložitosti prípadu.
Podľa sťažovateľky porušením práva zaručeného § 33 ods. 2 Správneho súdneho poriadku
nie je len to, že správny orgán vôbec nedal účastníkovi konania možnosť uplatniť si svoje
právo, ale aj skutočnosť, že neurčil účastníkovi konania primeranú lehotu alebo rozhodol
skôr, ako mohol účastník konania svoje právo realizovať.
3.5 Navyše sťažovateľka ďalej dôvodí, že pokiaľ ministerstvo a zhodne s ním aj
najvyšší súd považovali rokovanie a úradný záznam o ňom za ústne pojednávanie, rovnako
nebolo možné postup ministerstva považovať za zákonný. Účastník konania sa podľa
sťažovateľky okrem písomného vyjadrenia môže vyjadriť aj ústne. O ústnom vyjadrení
spíše správny orgán zápisnicu podľa § 22 Správneho súdneho poriadku, ktorú podpisujú
osoby prítomné na úkone. Ministerstvo podľa slov sťažovateľky však vyhotovilo iba úradný
záznam, ktorý navyše slúžil ako podklad rozhodnutia pre zrušenie dovoznej licencie pre
uvedenie nepravdivých údajov, hoci sťažovateľka nikdy nič také neuviedla.
3.6 Podľa sťažovateľky samotná skutočnosť, že vyhovela výzve ministerstva na
vydanie licencie nemôže nahrádzať procesne relevantné zistenie dôvodov na zrušenie
dovoznej licencie, a to zvlášť vtedy, keď medzi správnym orgánom a účastníkom konania
pretrváva v dôsledkoch tohto postupu rozpor (sťažovateľka sa opakovane dožadovala
vrátenia licencie). Obsah úradného záznamu z tohto hľadiska nemá podľa sťažovateľky
žiadnu relevanciu, pretože nezachytáva argumentáciu sťažovateľky a vyhotovil ho výlučne
správny orgán bez ingerencie a vedomia účastníka konania.
3.7 Pre úplnosť sťažovateľka uvádza, že dôvody na zrušenie dovoznej licencie
rovnako neobstoja. I keď táto otázka nie je predmetom skúmania ani ústavného súdu, ani
všeobecných súdov, aj v poukázaní na ňu sa podľa slov sťažovateľky vyjaví zásadné
porušenie jej základných práv.
3.8 Sťažovateľka ďalej namieta elementárne porušenie práva na spravodlivý proces
zo strany najvyššieho súdu v rovine práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia
a vysporiadania sa so všetkými podstatnými námietkami účastníkov konania. Najvyšší súd
totiž podľa presvedčenia sťažovateľky v napadnutom rozsudku nijako neobjasnil, aký
zákonný dôvod na zrušenie dovoznej licencie mal mať správny orgán, a práve táto otázka je
kľúčová z hľadiska súdneho prieskumu zákonnosti. Samotné vrátenie dovoznej licencie
totiž podľa mienky sťažovateľky nie je dôvodom na jej zrušenie. Najvyšší súd sa
k namietanej skutočnosti podľa sťažovateľky nijako nevyjadril napriek tomu, že
sťažovateľka na ňu v konaní poukazovala.
4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:
„Základné právo sťažovateľa spoločnosti Corvus Slovakia, s.r.o., na spravodlivé
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republike v konaní vedenom pod spis. zn. 3Sžo/45/2015 a jeho
rozsudkom zo dňa 19. 10. 2016 vydanom v tomto konaní porušené bolo.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 10. 2016 spis. zn.
3Sžo/45/2015, sa zrušuje a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti Corvus Slovakia,
s.r.o., trovy právneho zastúpenia v sume 296,44 €...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Úvodom ústavný súd konštatuje, že hlavným argumentom sťažnosti sťažovateľky
je, že ministerstvo neumožnilo sťažovateľke sa v konaní o zrušení dovoznej licencie
plnohodnotne vyjadriť a obhajovať svoje práva a pri rozhodovaní o zrušení dovoznej
licencie vychádzalo z úradného záznamu, ku ktorému sa sťažovateľka v ďalšom konaní
nemohla vyjadriť.
7.1 Podľa názoru ústavného súdu tieto námietky sťažovateľky mieria na potenciálny
zásah do práva sťažovateľky na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti a práva vyjadriť
sa ku všetkým vykonaným dôkazom, ktoré sú garantované ústavou v čl. 48 ods. 2.
Sťažovateľka však tento článok v petite sťažnosti ani v obsahu argumentácie neuvádza ani
nenamieta jeho porušenie.
7.3 Už uvedené by bolo možné vyhodnotiť zo strany ústavného súdu ako základ pre
konštatovanie zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti.
8. Ústavný súd však v záujme materiálneho prístupu k ochrane základných práv
a slobôd preskúmal pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v rámci namietaného porušenia
práva na súdnu a inú právnu ochranu a zaoberal sa možnosťou prijatia sťažnosti na ďalšie
konanie, resp. prítomnosťou iných dôvodov na odmietnutie sťažnosti.
9. Ústavný súd konštatuje, že otázka, či úradný záznam z ústneho pojednávania
medzi ministerstvom ako správnym orgánom a sťažovateľkou možno považovať
za adekvátny výstup pre zachovanie procesných práv sťažovateľky (v zmysle dodržania
garancií Správneho súdneho poriadku, ktorý pojednáva o „zápisnici z ústneho
pojednávania“) a či následné nevykonanie ústneho či písomného správneho konania
zo strany ministerstva s výzvou adresovanou sťažovateľke na vyjadrenie sa k začatému
konaniu, je otázkou ZÁKONNOSTI postupu správneho orgánu v správnom konaní.
Pre zachovanie ÚSTAVNOSTI postupu, t. j. garancií ústavného práva na súdnu a inú právnu
ochranu, je však pre ústavný súd podstatné, že sťažovateľka sa na výzvu ministerstva
ústneho pojednávania pred ministerstvom 26. októbra 2012 osobne zúčastnila, mala
možnosť sa vyjadriť k ministerstvom tvrdenému uvádzaniu nepravdivých údajov v žiadosti
o udelenie dovoznej licencie a vývoznej licencie a mala možnosť obhajovať svoje práva.
V tomto smere potom napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a jeho konštatovanie
o postačujúcom úkone vo forme úradného záznamu nemožno považovať za porušujúci
právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu.
9.1 Čo sa týka kvality odôvodnenia samotného záveru najvyššieho súdu o zákonnosti
zrušenia dovoznej licencie zo strany ministerstva, ústavný súd konštatuje, že predmetom
odvolacieho konania pred najvyšším súdom bolo preskúmanie záverov krajského súdu,
ktorý zrušil druhostupňové rozhodnutie ministerstva výlučne z dôvodu, že ministerstvo
sťažovateľke neoznámilo začatie správneho konania a že z rokovania účastníkov správneho
konania mala byť vyhotovená zápisnica, čo však sa nestalo. Predmetom odvolacieho
konania preto nebolo posúdenie materiálnej správnosti zrušenia dovoznej licencie, keďže
k tomu sa krajský súd nijako nevyjadril. Nemožno teda najvyššiemu súdu vyčítať, že jeho
odôvodnenie napadnutého rozsudku je arbitrárne v tom smere, že sa údajne nevenuje
meritórnemu prieskumu zákonnosti zrušenia dovoznej licencie ministerstvom.
9.2 Avšak ústavný súd nad rámec uvedeného pokladá za potrebné doplniť, že
najvyšší súd obstál aj v tomto smere, keďže jasne a zrozumiteľne uviedol, že „licencie sú
originálne doklady, pre ktorých realizáciu je nevyhnutná ich fyzická držba žiadateľom,
v danom prípade žalobcom. Vrátenie licencií žalovanému je preukázané, pretože sú
súčasťou administratívneho spisu... V podmienkach licencií sa uvádza, že po skončení
platnosti musia byť vrátené. Žalobca nepreukázal právny titul, či existenciu právnej
povinnosti, pre ktorú vracal licencie žalovanému. Zo skutkového deja je zrejmé, že žalobca
sa k žalovanému dostavil a licencie mu vrátil, pričom vrátenie nepodmienil vykonaním
žiadneho procesného úkonu zo strany žalovaného.“. Citované závery najvyššieho súdu
nemožno považovať za arbitrárne, ale za ústavne udržateľné a neporušujúce právo
sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu.
9.3 Záverom ústavný súd k formálnej stránke postupu a vydania napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu uvádza, že najvyšší súd postupoval podľa procesnoprávnych
predpisov vzťahujúcich sa na rozhodovanie o odvolaní, aplikoval na vec sa vzťahujúce
právne normy, napadnutý rozsudok bol vydaný vo forme predpokladanej zákonom
a obsahuje zákonom predpísané náležitosti.
9.4 Z uvedených dôvodov je potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže ani po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie by nebolo
ani potenciálne možné konštatovať porušenie sťažovateľkou označených ústavných práv
postupom a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. februára 2018