Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 101/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Corvus Slovakia, s. r. o.,

Malokarpatské námestie 3, Bratislava, právne zastúpenej advokátom Mgr. Michalom

Kičom, advokátska kancelária, Bajkalská 21/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. októbra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Corvus Slovakia, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla

2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Corvus Slovakia, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 15. mája 2017 vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. októbra 2016 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“).

2. Zo sťažnosti, z jej príloh a jej doplnenia vyplýva, že sťažovateľka je držiteľkou

povolenia na obchodovanie s výrobkami obranného priemyslu v zmysle

Z. z. o obchodovaní s výrobkami obranného priemyslu a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Sťažovateľka

20. apríla 2012 v súlade s podala Ministerstvu hospodárstva

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) žiadosť o dovoz protitankových riadených

striel Fagot a Konkurs v celkovom množstve 75 kusov. Sťažovateľka zároveň 26. apríla

2012 požiadala o udelenie vývoznej licencie na výrobky obranného priemyslu, a to na

náhradné diely pre protitankové riadené strely Maljutka, Fagot a Konkurs v celkovom počte

12 630 kusov. V časti „J“ žiadosti uviedla ako konečného užívateľa tohto tovaru

Ministerstvo obrany Vietnamskej socialistickej republiky.

2.1 Rozhodnutím č. k. -1060 z 30. mája 2012 ministerstvo udelilo

sťažovateľke licenciu č. D1205/0112 na dovoz tovaru – protitankových riadených striel

9M111 Fagot v počte 60 kusov a 9M113 Konkurs v počte 15 kusov (ďalej len „dovozná

licencia“). Rozhodnutím č. k. -1060 z 20. júla 2012 ministerstvo udelilo

sťažovateľke licenciu č. V1206/0087 na vývoz tovaru – sady náhradných dielov pre

protitankové riadené strely Maljutka, Fagot a Konkurs (ďalej len „vývozná licencia“).

2.2 Na 26. október 2012 zvolala riaditeľka odboru výkonu obchodných opatrení

ministerstva rokovanie so sťažovateľkou. Z úradného záznamu z 26. októbra 2012 vyplýva,

že sa uskutočnilo ústne rokovanie ministerstva ako správneho orgánu (v zastúpení:

, a ) a sťažovateľky

(v zastúpení: a ). V úradnom zázname sa konštatuje, že

ministerstvo dalo sťažovateľke na známosť jeho názor, že dovozná licencia a vývozná

licencia boli sťažovateľke vydané na základe nesprávnych údajov uvádzaných

sťažovateľkou v žiadosti, na čo sa sťažovateľka rozhodla vrátiť ministerstvu vydanú

dovoznú licenciu aj vývoznú licenciu a zaviazala sa vrátiť aj ministerstvom potvrdené

vyhlásenie konečného užívateľa č. 1205087 z 30. mája 2012, a to bez zbytočného odkladu

po jeho doručení z Ukrajiny. Úradný záznam podpísali iba pracovníci ministerstva.

Na tomto podklade následne ministerstvo rozhodnutím č. k. -1050

zo 16. novembra 2012 s poukazom na

rozhodlo o zrušení dovoznej licencie, a tým zároveň aj o zrušení potvrdenia vo vyhlásení

konečného užívateľa č. 1205087 z 30. mája 2012. Ministerstvo svoje rozhodnutie

odôvodnilo tvrdením, že sťažovateľka ako žiadateľ o dovoznú licenciu v žiadosti

z 20. apríla 2012 uviedla v časti „J“, ako aj vo vyhlásení konečného užívateľa výrobkov

obranného priemyslu v bode 5 z 30. mája 2012 nepravdivý údaj o konečnom užívateľovi

dovezených výrobkov obranného priemyslu z Ukrajiny na územie Slovenskej republiky.

Na základe rozkladu podaného sťažovateľkou ministerstvo rozhodnutím č. k. 67/2013-

1000-3020 z 18. januára 2013 (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie“) rozklad zamietlo

a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdilo.

2.3 Sťažovateľka podala proti druhostupňovému rozhodnutiu ministerstva žalobu

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministerstva, o ktorej rozhodol Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 21. apríla 2014

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že druhostupňové rozhodnutie ministerstva zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to výhradne z týchto dôvodov:

„Súd uvádza, že prvostupňový správny orgán a aj žalovaný vydali rozhodnutia

v rozpore s § 18 Správneho poriadku, pretože žalobcovi neoznámili začatie správneho

konania. Súd uvádza, že z rokovania účastníkov správneho konania mala byť vyhotovená

zápisnica v zmysle § 22 Správneho poriadku, čo však sa nestalo. Úradný záznam, ktorý bol

vyhotovený prvostupňovým správnym orgánom nemá náležitosti ust. § 22 ods. 3 Správneho

poriadku, pretože úradný záznam po prečítaní mali podpísať všetky osoby, ktoré sa na

konaní zúčastnili, pretože ho podpísali iba zamestnanci správneho orgánu. V úradnom

zázname neboli zachytené prednesy zástupcov žalobcu prítomných na rokovaní a zároveň

neboli poučení podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku.

Pokiaľ prvostupňový správny orgán v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku nedal

pred vydaním rozhodnutia vo veci samej žalobcovi možnosť, aby sa mohol vyjadriť

k podkladom rozhodnutia, spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, zaťažil

svoje rozhodnutie nezákonnosťou, pretože svojim postupom odňal žalobcovi právo na

proces v zmysle SR, ktorá skutočnosť tiež podmieňuje nedostatočne

zistený skutkový stav veci. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením žalovaného uvedeného

v rozklade aj s poukazom na následné konanie žalobcu, ktorý sa domáhal vrátenia

uvedených dokladov, o čom svedčia jeho žiadosti o vrátenie licencie zo dňa 15.11.2012

a 20.11.2012.

Vzhľadom na uvedené súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalované podľa § 250j ods.

2 písm. e/ a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko v konaní správneho orgánu

bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Súd ukladá žalovanému, aby postupoval v ďalšom konaní v naznačenom smere

odstránil vadu správneho konania a postupoval v zmysle ust. § 3 ods. 2, § 33 ods. 2

Správneho poriadku a o tomto konaní spísal zápisnicu v zmysle § 22 Správneho poriadku,

aby nevznikli medzi účastníkmi správneho konania také rozpory o priebehu rokovania aké

ich uvádza žalobca v žalobe a žalovaný priebeh rokovania v úradnom zázname zo dňa

26.10.2012 zaznamenal odlišne.“

2.4 Na základe ministerstvom podaného odvolania proti rozsudku krajského súdu

najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozhodol, že rozsudok krajského súdu mení tak, že

žalobu sťažovateľky zamieta. Najvyšší súd napadnutý rozsudok odôvodnil týmto jedným

odsekom:

„Najvyšší súd sa nestotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, že ide o vady, ktoré

mohli mať za následok nezákonnosť rozhodnutia. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že

žalobca žalovanému fyzicky odovzdal licenciu na dovoz tovaru č. D1205/0112 zo dňa

30.05.2012 a licenciu na vývoz tovaru č. V1206/0087 zo dňa 20.07.2012. Platnosť licencií

bola obmedzená do 30.12.2012. Licencie sú originálne doklady, pre ktorých realizáciu je

nevyhnutná ich fyzická držba žiadateľom, v danom prípade žalobcom. Vrátenie licencií

žalovanému je preukázané, pretože sú súčasťou administratívneho spisu. O vrátení licencií

bol spísaný úradný záznam zo dňa 26.10.2012, ktorý potvrdzuje prevzatie licencií

pracovníkmi žalovaného: , a

. Úradný záznam pre tento účel je dostačujúci. Rozhodnutím prvostupňového

správneho orgánu č. 2126/2012-1050 č. k. zo dňa 16.11.2012 bola zrušená

licencia č. D 1205/0112 zo dňa 30.05.2012 a tiež udelená vývozná licencia č. VI206/0087

zo dňa 20.07.2012 (ktoré už boli vo fyzickej držbe Ministerstva hospodárstva). Rozhodnutie

bolo doručené žalobcovi dňa 19.11.2012. V podmienkach licencií sa uvádza, že po skončení

platnosti musia byť vrátené. Žalobca nepreukázal právny titul, či existenciu právnej

povinnosti, pre ktorú vracal licencie žalovanému. Zo skutkového deja je zrejmé, že žalobca

sa k žalovanému dostavil a licencie mu vrátil, pričom vrátenie nepodmienil vykonaním

žiadneho procesného úkonu zo strany žalovaného. Odvolací súd nezistil v procesnom

postupe žalovaného procesné pochybenie.“

3. Sťažovateľka sa domnieva, že ministerstvo v správnom konaní o zrušenie

dovoznej licencie z dôvodov, že zo strany sťažovateľky malo byť jej vydanie dosiahnuté na

základe nepravdivých údajov, absolútne nerešpektovalo elementárne procesné predpisy

upravujúce jeho postup a konanie vo veci, svojvoľne a aj formálne nesprávne vykonávalo

výklad právnych úkonov sťažovateľky ako účastníka konania, vôbec jej neoznámilo začatie

konania o zrušení licencie, neumožnilo jej vyjadriť sa v správnom konaní a jednostranne

zohľadňujúc len svoj pohľad na vec vyhotovilo úradný záznam z rokovania, ktorého sa

zúčastnila aj sťažovateľka ako účastník konania, avšak obsah záznamu nikdy

nepodpísaného sťažovateľkou nezodpovedá priebehu ústneho prejednania a tento záznam

bol jediným podkladom rozhodnutia pre zrušenie dovoznej licencie. V dôsledku porušenia

procesných práv sťažovateľky ako účastníka správneho konania jej bola zrušená dovozná

licencia, navyše s nepravdivým odôvodnením, že v žiadosti o jej vydanie uviedla

nepravdivé údaje, čím sa protiprávne znemožnilo sťažovateľke realizovať regulovanú

podnikateľskú činnosť.

3.1 Podstatou spornej právnej otázky, ktorá spôsobila zásah do základných práv

sťažovateľky, bolo podľa jej slov posúdenie otázky, či ministerstvo ako správny orgán bolo

oprávnené zrušiť udelenú dovoznú licenciu, a to bez toho, aby v tejto veci oznámilo začatie

konania o zrušení licencie a umožnilo sťažovateľke vyjadriť sa v konaní o jej žiadosti, resp.

či bolo tieto inštitúty procesného práva oprávnené nahradiť úradným záznamom z rokovania

vyhotoveným bez ingerencie sťažovateľky. Osobitnou otázkou ostáva podľa názoru

sťažovateľky spornosť dôvodu vrátenia dovoznej licencie, keď ministerstvo tvrdilo, že

sťažovateľka uviedla v žiadosti o vydanie licencie nepravdivé údaje, čo však sťažovateľka

podľa jej slov spochybňovala.

3.2 Podľa sťažovateľky najvyšší súd zaujal prekvapivý záver, že ministerstvo nebolo

povinné oznámiť účastníkovi začatie konania, nemuselo skúmať dôvod, prečo sťažovateľka

ako žalobca odovzdala licenciu, nebolo povinné oboznámiť ju s podkladmi rozhodnutia

a bolo oprávnené uvedené úkony nahradiť úradným záznamom z rokovania. Rovnako malo

správne postupovať, keď zo skutočnosti, že do jeho dispozície prešiel originál dovoznej

licencie má vyplývať záver, že sťažovateľka uznala dôvodnosť argumentácie ministerstva,

že v žiadosti o jej vydanie mala uviesť nepravdivé údaje. V odôvodnení napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu akékoľvek právne východiská pre tento výklad ignorujúci § 18,

a podľa sťažovateľky absentujú, pretože najvyšší

súd ich iba konštatuje bez bližšieho zdôvodnenia.

3.3 Sťažovateľka zdôrazňuje, že v prejednávanom prípade bolo právo na inú právnu

ochranu v administratívnom konaní zabezpečené iba iluzórne. Účastník bol podľa

sťažovateľky oboznámený s predmetom rokovania až počas samotného rokovania

a nemohol si zabezpečiť potrebné podklady pre účinnú obhajobu svojich práv. Na rokovaní

bola sťažovateľka ako účastník bez opory v právnom poriadku vyzvaná na odovzdanie

licencie, čomu vyhovela. Sťažovateľka nesúhlasila s dôvodmi uvádzanými ministerstvom

týkajúcimi sa uvedenia nepravdivých údajov, ktoré neboli ministerstvom pred vydaním

rozhodnutia podľa slov sťažovateľky nijako zohľadnené. Sťažovateľka argumentuje, že

z predmetného rokovania nikdy nebola vyhotovená zápisnica, iba jednostranný úradný

záznam, ktorý zhŕňa len závery ministerstva. Takto vyhotovený záznam bol podľa náhľadu

sťažovateľky použitý ako podklad rozhodnutia, v ktorom sa konštatovalo, že sťažovateľka

mala uznať, že pri podaní žiadosti o vydanie dovoznej licencie mala uviesť nepravdivé

údaje.

3.4 Najvyšší súd podľa sťažovateľky nezohľadnil ani časové hľadisko možno účinnej

obhajoby práv účastníka v konaní, keď neprihliadol na skutočnosť, že sťažovateľka nemala

reálny časový priestor na podanie vyjadrenia, a to v dôsledku toho, že začatie konania jej

nikdy nebolo oznámené a prvým úkonom vo veci bolo až rokovanie. Sťažovateľka

odkazuje, že účastník konania má podľa právo

na vyjadrenie sa a navrhnutie dôkazov, nie je to jeho povinnosť. Na aplikovanie tohto práva

môže správny orgán určiť primeranú lehotu na vyjadrenie. Primeranosť lehoty je závislá od

individuálneho prípadu, najmä od rozsiahlosti zaobstaraných dôkazov a zložitosti prípadu.

Podľa sťažovateľky porušením práva zaručeného

nie je len to, že správny orgán vôbec nedal účastníkovi konania možnosť uplatniť si svoje

právo, ale aj skutočnosť, že neurčil účastníkovi konania primeranú lehotu alebo rozhodol

skôr, ako mohol účastník konania svoje právo realizovať.

3.5 Navyše sťažovateľka ďalej dôvodí, že pokiaľ ministerstvo a zhodne s ním aj

najvyšší súd považovali rokovanie a úradný záznam o ňom za ústne pojednávanie, rovnako

nebolo možné postup ministerstva považovať za zákonný. Účastník konania sa podľa

sťažovateľky okrem písomného vyjadrenia môže vyjadriť aj ústne. O ústnom vyjadrení

spíše správny orgán zápisnicu podľa , ktorú podpisujú

osoby prítomné na úkone. Ministerstvo podľa slov sťažovateľky však vyhotovilo iba úradný

záznam, ktorý navyše slúžil ako podklad rozhodnutia pre zrušenie dovoznej licencie pre

uvedenie nepravdivých údajov, hoci sťažovateľka nikdy nič také neuviedla.

3.6 Podľa sťažovateľky samotná skutočnosť, že vyhovela výzve ministerstva na

vydanie licencie nemôže nahrádzať procesne relevantné zistenie dôvodov na zrušenie

dovoznej licencie, a to zvlášť vtedy, keď medzi správnym orgánom a účastníkom konania

pretrváva v dôsledkoch tohto postupu rozpor (sťažovateľka sa opakovane dožadovala

vrátenia licencie). Obsah úradného záznamu z tohto hľadiska nemá podľa sťažovateľky

žiadnu relevanciu, pretože nezachytáva argumentáciu sťažovateľky a vyhotovil ho výlučne

správny orgán bez ingerencie a vedomia účastníka konania.

3.7 Pre úplnosť sťažovateľka uvádza, že dôvody na zrušenie dovoznej licencie

rovnako neobstoja. I keď táto otázka nie je predmetom skúmania ani ústavného súdu, ani

všeobecných súdov, aj v poukázaní na ňu sa podľa slov sťažovateľky vyjaví zásadné

porušenie jej základných práv.

3.8 Sťažovateľka ďalej namieta elementárne porušenie práva na spravodlivý proces

zo strany najvyššieho súdu v rovine práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia

a vysporiadania sa so všetkými podstatnými námietkami účastníkov konania. Najvyšší súd

totiž podľa presvedčenia sťažovateľky v napadnutom rozsudku nijako neobjasnil, aký

zákonný dôvod na zrušenie dovoznej licencie mal mať správny orgán, a práve táto otázka je

kľúčová z hľadiska súdneho prieskumu zákonnosti. Samotné vrátenie dovoznej licencie

totiž podľa mienky sťažovateľky nie je dôvodom na jej zrušenie. Najvyšší súd sa

k namietanej skutočnosti podľa sťažovateľky nijako nevyjadril napriek tomu, že

sťažovateľka na ňu v konaní poukazovala.

4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľa spoločnosti Corvus Slovakia, s.r.o., na spravodlivé

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a súdnu

a inú právnu ochranu podľa a 2 postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republike v konaní vedenom pod spis. zn. a jeho

rozsudkom zo dňa 19. 10. 2016 vydanom v tomto konaní porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 10. 2016 spis. zn.

, sa zrušuje a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti Corvus Slovakia,

s.r.o., trovy právneho zastúpenia v sume 296,44 €...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Úvodom ústavný súd konštatuje, že hlavným argumentom sťažnosti sťažovateľky

je, že ministerstvo neumožnilo sťažovateľke sa v konaní o zrušení dovoznej licencie

plnohodnotne vyjadriť a obhajovať svoje práva a pri rozhodovaní o zrušení dovoznej

licencie vychádzalo z úradného záznamu, ku ktorému sa sťažovateľka v ďalšom konaní

nemohla vyjadriť.

7.1 Podľa názoru ústavného súdu tieto námietky sťažovateľky mieria na potenciálny

zásah do práva sťažovateľky na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti a práva vyjadriť

sa ku všetkým vykonaným dôkazom, ktoré sú garantované v .

Sťažovateľka však tento článok v petite sťažnosti ani v obsahu argumentácie neuvádza ani

nenamieta jeho porušenie.

7.3 Už uvedené by bolo možné vyhodnotiť zo strany ústavného súdu ako základ pre

konštatovanie zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti.

8. Ústavný súd však v záujme materiálneho prístupu k ochrane základných práv

a slobôd preskúmal pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v rámci namietaného porušenia

práva na súdnu a inú právnu ochranu a zaoberal sa možnosťou prijatia sťažnosti na ďalšie

konanie, resp. prítomnosťou iných dôvodov na odmietnutie sťažnosti.

9. Ústavný súd konštatuje, že otázka, či úradný záznam z ústneho pojednávania

medzi ministerstvom ako správnym orgánom a sťažovateľkou možno považovať

za adekvátny výstup pre zachovanie procesných práv sťažovateľky (v zmysle dodržania

garancií , ktorý pojednáva o „zápisnici z ústneho

pojednávania“) a či následné nevykonanie ústneho či písomného správneho konania

zo strany ministerstva s výzvou adresovanou sťažovateľke na vyjadrenie sa k začatému

konaniu, je otázkou ZÁKONNOSTI postupu správneho orgánu v správnom konaní.

Pre zachovanie ÚSTAVNOSTI postupu, t. j. garancií ústavného práva na súdnu a inú právnu

ochranu, je však pre ústavný súd podstatné, že sťažovateľka sa na výzvu ministerstva

ústneho pojednávania pred ministerstvom 26. októbra 2012 osobne zúčastnila, mala

možnosť sa vyjadriť k ministerstvom tvrdenému uvádzaniu nepravdivých údajov v žiadosti

o udelenie dovoznej licencie a vývoznej licencie a mala možnosť obhajovať svoje práva.

V tomto smere potom napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a jeho konštatovanie

o postačujúcom úkone vo forme úradného záznamu nemožno považovať za porušujúci

právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu.

9.1 Čo sa týka kvality odôvodnenia samotného záveru najvyššieho súdu o zákonnosti

zrušenia dovoznej licencie zo strany ministerstva, ústavný súd konštatuje, že predmetom

odvolacieho konania pred najvyšším súdom bolo preskúmanie záverov krajského súdu,

ktorý zrušil druhostupňové rozhodnutie ministerstva výlučne z dôvodu, že ministerstvo

sťažovateľke neoznámilo začatie správneho konania a že z rokovania účastníkov správneho

konania mala byť vyhotovená zápisnica, čo však sa nestalo. Predmetom odvolacieho

konania preto nebolo posúdenie materiálnej správnosti zrušenia dovoznej licencie, keďže

k tomu sa krajský súd nijako nevyjadril. Nemožno teda najvyššiemu súdu vyčítať, že jeho

odôvodnenie napadnutého rozsudku je arbitrárne v tom smere, že sa údajne nevenuje

meritórnemu prieskumu zákonnosti zrušenia dovoznej licencie ministerstvom.

9.2 Avšak ústavný súd nad rámec uvedeného pokladá za potrebné doplniť, že

najvyšší súd obstál aj v tomto smere, keďže jasne a zrozumiteľne uviedol, že „licencie sú

originálne doklady, pre ktorých realizáciu je nevyhnutná ich fyzická držba žiadateľom,

v danom prípade žalobcom. Vrátenie licencií žalovanému je preukázané, pretože sú

súčasťou administratívneho spisu... V podmienkach licencií sa uvádza, že po skončení

platnosti musia byť vrátené. Žalobca nepreukázal právny titul, či existenciu právnej

povinnosti, pre ktorú vracal licencie žalovanému. Zo skutkového deja je zrejmé, že žalobca

sa k žalovanému dostavil a licencie mu vrátil, pričom vrátenie nepodmienil vykonaním

žiadneho procesného úkonu zo strany žalovaného.“. Citované závery najvyššieho súdu

nemožno považovať za arbitrárne, ale za ústavne udržateľné a neporušujúce právo

sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu.

9.3 Záverom ústavný súd k formálnej stránke postupu a vydania napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu uvádza, že najvyšší súd postupoval podľa procesnoprávnych

predpisov vzťahujúcich sa na rozhodovanie o odvolaní, aplikoval na vec sa vzťahujúce

právne normy, napadnutý rozsudok bol vydaný vo forme predpokladanej zákonom

a obsahuje zákonom predpísané náležitosti.

9.4 Z uvedených dôvodov je potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25

ods. 2 , keďže ani po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie by nebolo

ani potenciálne možné konštatovať porušenie sťažovateľkou označených ústavných práv

postupom a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2018