Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 60/2018
PDF · 147.5 KB
No categories available
I. ÚS 60/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
spoločnosťou Lexpert s. r. o., Horná 15, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. Roman Dula, vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1,
čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Humennom, odboru kriminálnej
polície, v konaní vedenom pod ČVS: ORP-718/OVK-HE-2012, postupom Okresného súdu
Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 110/2013 a jeho rozsudkom
z 30. novembra 2015 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 To 6/2016 a jeho rozsudkom zo 16. marca 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola
17. augusta 2017 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2,
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1,
čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Humennom,
odboru kriminálnej polície (ďalej len „okresné riaditeľstvo“), v konaní vedenom pod ČVS:
ORP-718/OVK-HE-2012, postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 110/2013 a jeho rozsudkom z 30. novembra 2015
a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 To 6/2016 a jeho rozsudkom zo 16. marca 2017 (spolu ďalej len „napadnuté
rozhodnutia“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola účastníčkou
trestného konania vedeného okresným riaditeľstvom pod ČVS: ORP-718/OVK-HE-2012
pre prečin kupliarstva podľa ustanovení § 367 ods. 1 a 2 zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších právnych predpisov, v ktorom mala postavenie
poškodenej. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 T 110/2013 z 30. novembra 2015 uznal
obžalovaného vinným zo spáchania označeného trestného činu, pričom sťažovateľku ako
poškodenú odkázal podľa ustanovení § 288 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) s jej
nárokom na náhradu škody na civilné konanie. Proti označenému rozsudku okresného súdu
sťažovateľka podala odvolanie pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, keď konajúci súd
nerozhodol o uplatnenom nároku na náhradu škody priamo v adhéznom konaní. Krajský súd
rozsudkom sp. zn. 3 To 6/2016 zo 16. marca 2017 zrušil napadnutý rozsudok okresného
súdu vo výroku o náhrade škody podľa § 321 ods. 1 písm. f) a ods. 3 Trestného poriadku,
keďže sťažovateľka si svoj nárok na náhradu škody neuplatnila riadne a včas; a súčasne
odvolanie sťažovateľky zamietol podľa § 319 Trestného poriadku.
3. Podľa sťažovateľky postupom v trestnom konaní, ako aj samotnými napadnutými
rozhodnutiami boli porušené jej označené práva, a to najmä z dôvodu nesprávnej právnej
kvalifikácie skutku spáchaného obžalovaným, ako aj z dôvodu nedostatočne poskytnutej
právnej pomoci, dôsledkom čoho bolo nekvalifikované uplatnenie nároku na náhradu škody.
V súvislosti s uvedeným sťažovateľka najmä uviedla:
„... chyba súdu spočíva predovšetkým v rovine nesprávnej kvalifikácie skutku
za ktorý bol odsúdený potrestaný t.j. za trestný čin kupliarstva v zmysle ustanovenia § 367
ods. 1, 2Trestného zákona aj keď znaky trestného činu naplnili skutkovú podstatu pre
trestný čin obchodovania s ľuďmi v zmysle ustanovenia § 179 ods. 1 TZ, keď pri
posudzovaní skutku nebolo zohľadnené zraniteľné postavenie sťažovateľky.
... Na uvedený nedostatok sme opakovane upozorňovali už v konaní pred súdom
prvého stupňa. Hoci prokuratúra právne posúdila skutok kladený obžalovanému za vinu
ako trestný čin kupliarstva, bolo v právomoci súdu zmeniť právnu kvalifikáciu skutku tak
aby bol obžalovaný odsúdený za skutočný trestný čin ktorý spáchal. Súd prvého stupňa... sa
vôbec nezaoberal možnosťou prekvalifikovania trestného činu na trestný čin obchodovania
s ľuďmi aj keď bolo jasne preukázané, že páchateľ skutku zneužil zraniteľného postavenia
sťažovateľky čím jasne došlo k spáchaniu uvedeného trestného činu. Taktiež páchateľ
svojim konaním spôsobil sťažovateľke psychické problémy, ktoré vyústili až do schizofrénie.
... Tým, že trestné konanie bolo vo vzťahu sťažovateľke vedené neohľadným
spôsobom, tak boli porušené jej práva, zvýšilo sa riziko jej sekundárnej viktimizácie (nielen
s ohľadom na priebeh súdneho konania, ale aj s ohľadom na potrebu vedenia civilného
konania ohľadom náhrady škody).
... Pokiaľ by orgány činné v trestnom konaní poučili sťažovateľku spôsobom
zodpovedajúcim jej rozumovým schopnostiam a psychickému rozpoloženiu v akom sa
nachádzala, tak mohla sťažovateľka vedieť, že si v konaní môže uplatniť nárok na náhradu
škody (vrátane psychickej ujmy, resp. nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do jej
osobnostných práv) a že ju pritom môže zastupovať ustanovený advokát. Advokát začal
sťažovateľku zastupovať až potom advokáta zabezpečili sociálni pracovníci za pomoci
neziskových organizácií. To sa podarilo až v súdnom konaní. V každom prípade zlyhali
štátne orgány a dôsledku toho bola v prípravnom konaní náhrada škody uplatnená len
takým spôsobom, ktorý neskôr súdy vyhodnotili ako nie riadny a včasný.“
4. Sťažovateľka sa v sťažnosti odvoláva na relevantnú judikatúru Ústavného súdu
Českej republiky a tiež na relevantné právne normy sekundárneho práva Európskej únie,
podľa ktorých má byť poškodeným (obetiam obchodovania s ľuďmi) poskytnuté počas
trestného konania osobitné zaobchádzanie a primeraná právna pomoc, a to aj pre účely
uplatnenia nároku na náhradu škody.
5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Porušovatelia v trestnom konaní vedenom pred Krajským súdom v Prešove
č. k. 3To 6/16 - 327, pred Okresným súdom Humenné pod č.k. 2T/110/2013 - 289 a pred
Okresným riaditeľstvom PZ odbor kriminálnej polície Humenné pod ČVS: ČVS:ORP-
718/OVK-HE-2012 porušili práva sťažovateľky, a to najmä právo na zachovanie ľudskej
dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1, právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného života podľa čl. 19 ods. 2, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, právo
na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8. ods. 1 právo na účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Rozsudok Krajského súdu v Prešove 3To 6/16 - 327 zo dňa 16.03.2017 sa zrušuje.
Rozsudok Okresného súdu Humenné 2T/110/2013 - 289 zo dňa 30.11.2015 sa
zrušuje a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.
Porušovatelia sú povinní uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia vo výške
374,81 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľky...“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v občianskoprávnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada
subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
9. Ústavný súd na základe svojich zistení dospel k záveru o nedostatku svojej
právomoci na prerokovanie sťažnosti sťažovateľky. Zo spisu okresného súdu vedeného
pod sp. zn. 2 T 110/2013 totiž zistil, že sťažovateľka podala ministerke spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka spravodlivosti“) podnet na podanie dovolania
z totožných dôvodov, ako sú uvedené aj v posudzovanej sťažnosti. Ústavný súd v súlade
so svojou stabilizovanou judikatúrou pripomína, že podanie podnetu na podanie dovolania
nepovažuje za právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd podľa § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde, ktorý treba vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu,
resp. má predchádzať podaniu sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy (obdobne
10. Ústavný súd na druhej strane v tejto súvislosti uvádza, že v prípade sťažovateľky
na základe jej podnetu ministerka spravodlivosti podala dovolanie z dôvodov podľa § 371
ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, v ktorom navrhuje zrušiť sťažnosťou napadnuté
rozhodnutia. Skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu o predloženej sťažnosti
prebieha konanie o dovolaní podanom ministerkou spravodlivosti, vedie ústavný súd
k záveru o nedostatku svojej právomoci z dôvodu už uvedeného princípu subsidiarity.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.
11. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľky uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2018