Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3To-6-2016.pdf
PDF · 98.08 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/6/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Moniky Halkociovej a sudcov JUDr. Mariána Sninského a JUDr. Petra Tobiaša na verejnom zasadnutí konanom dňa 16.3.2017, v trestnej veci obžalovaného B. E. pre prečin kupliarstva podľa § 367 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., o odvolaní obžalovaného a poškodenej R. R. proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 30.11.2015, sp. zn. 2 T 110/2013, takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. f), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o náhrade škody.
Podľa § 319 Tr. por. odvolanie poškodenej R. R. z a m i e t a.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa bol obž. B. E. uznaný vinným z prečinu kupliarstva podľa § 367 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
- v presne nezistenom čase v mesiacoch júl až august roku XXXX, v presne nezistenom pohostinstve v E. zjednal R. R., nar. XX.XX.XXXX, na vykonávanie prostitúcie vo H. R., s čím R. R. dobrovoľne súhlasila a následne o tri dni na to s ním odcestovala autobusom do mesta R., na adresu D. street XX, kde v rodinnom dome na tejto adrese po dobu minimálne jedného roka dobrovoľne vykonávala prostitúciu tým spôsobom, že každý deň mala pohlavný styk s rôznymi mužmi za finančnú odmenu XX libier, pričom mu odovzdávala všetky peniaze, ktoré vykonávaním prostitúcie zarobila.
Za to mu podľa § 367 ods. 2 Tr. zák., za použitia § 36 písm. j/, § 38 ods. 2,3 Tr. zák. uložil trest odňatia slobody vo výmere 1 roka, ktorého výkon podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. určil skúšobnú dobu vo výmere 16 mesiacov.
Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. odkázal poškodenú R. R., nar. XX.XX.XXXX s jej nárokom na náhradu škody na konanie o veciach občiansko-právnych.
Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolania tak obžalovaný, ako aj poškodená. Obžalovaný tak urobil prostredníctvom svojho obhajcu priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní a poškodená prostredníctvom splnomocnenca v zákonom stanovenej lehote.
V dôvodoch odvolaniach obžalovaný namietal rozsudok v celom rozsahu, uviedol, podľa neho súdom prvého stupňa vykonané dôkazy svedčia v prospech obžalovaného. Ďalej vyjadril názor, že za rovnakej dôkaznej situácie, ako bolo v predchádzajúcom rozhodnutí, resp. ešte výhodnejšie pre obžalovaného, súd prvého stupňa v druhom kole uznal obž. B. E. za vinného zo žalovaného skutku. Vinu obžalovaného opiera prvostupňový súd o dva dôkazy, a to o výsluch poškodenej R. R. a výsluch znalkyne z odboru
psychológie G.. O. N. a jej znalecký posudok, v závere ktorého je uvedené, že výpoveď poškodenej R. R. je vierohodná. Namietal, že v prospech obžalovaného svedčia dôkazy, a to výsluchy svedkov G. A., N. O. a G. I., ktoré tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom jednoznačne uviedli, že na uvedenej adrese v K. sa žiadna prostitúcia nevykonávala. Namietal, že znalecký posudok znalkyne G.. N. je rozporuplný a nie je možné, podľa jeho názoru, o neho oprieť odsudzujúci rozsudok. Na str. 4 tohto posudku sa uvádza, že poškodená R. R. nie je schopná dostatočne popísať niektoré skutočnosti a je v reprodukovaní udalostí zjavne obmedzená, no v závere posudku už znalkyňa tvrdí, že poškodená je schopná správne reprodukovať prežité udalosti. Na základe uvedeného konštatuje, že závery tohto posudku sú rozporuplné a nepresvedčivé. G. uviedol, že samotná znalkyňa G.. N. pred súdom potvrdila, že poškodená od narodenia trpí psychickou poruchou, ktorá je umocnená mentálnou retardáciou, čo je podľa jeho názoru jasným dôkazom toho, že takáto osoba nie je schopná reprodukovať udalosti tak, ako sa udiali. Podľa jeho názoru poškodená sa dostala do vlastných rozporov, keď v prípravnom konaní dňa 7.12.2012 pred vyšetrovateľom vypovedala, že počas jej pobytu v K. otehotnela a bolo to s A., ktorého priezvisko nepozná, ale bol zo E., na hlavnom pojednávaní pred súdom už poškodená vypovedala, že v K. na uvedenej adrese mala sex len so zahraničnými klientmi a používala pri tom kondóm a zarobené peniaze odovzdávala obžalovanému. Tento rozpor pred súdom poškodená nevysvetlila, čo dokazuje, podľa názoru obhajoby, tú skutočnosť, že jej výpoveď nie je vierohodná. Ďalej namietal, že od 1.1.2006 sa na Slovensku zaviedol kontradiktórny proces v trestnom konaní a súd musí dôsledne dodržiavať zásadu rovnosti strán v konaní pred súdom, z čoho vyplýva, že ak má súd pochybnosti, tak musí obžalovaného spod obžaloby oslobodiť. Súd nie je pomocníkom prokurátora, ktorý mu má sám dotvoriť, alebo doplniť dokazovanie, aby mu mohol vyhovieť, ale je arbitrom, ktorý má rozhodnúť o vine, alebo má obžalovaného oslobodiť. Tomuto názoru zodpovedá aj ust. § 2 ods. 10 Tr. por., podľa ktorého majú povinnosť zisťovať skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, len orgány činné v trestnom konaní, ale nie aj súd. Úlohou súdu už nie je zisťovať pravdu, ale len rozhodnúť spor. Poukázal pritom na výzvu zo strany súdu, tzv. vyjadrenie k výzve. Tieto právne názory sú uvedené v Justičnej revue č. 10/2009 v článku s názvom V zásade v pochybnostiach v prospech poškodeného, uplatňovanie v prípravnom konaní, ak je dôsledkom pre súdne konanie, pričom každý článok zverejnený v Justičnej revue prešiel schvaľovacím procesom redakčnej rady, ktorú tvoria najvyššie autority, medzi ktoré patria aj sudcovia Najvyššieho súdu a Ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu právne názory tam uvedené by mali sudcovia pri svojom rozhodovaní akceptovať. Neobstojí, podľa jeho názoru, tvrdenie a postup odvolacieho súdu, keď v zrušujúcom uznesení navrhol doplniť dokazovanie, ktoré žiadna z procesných strán nenavrhla. Z poslednej zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom na okresnom súde je zrejmé a preukázané, že procesné strany nemali žiadne návrhy na dokazovanie. Žalovaný skutok patrí medzi úmyselné trestné činy, v konaní nebolo preukázané s akými osobami mala poškodená sexovať, neboli zaistené žiadne platidlá na mieste činu a navyše na uvedenej adrese v K. bola aj polícia a takáto činnosť, t.j. prostitúcia tam preukázaná nebola. V spise sú aj záznamy polície z K.. Navyše bol toho názoru, že nie je možné založiť jurisdikciu nášho Trestného zákona na skutky spáchané v K.. Konaním nebola preukázaná subjektívna ani objektívna stránka trestného činu. Poukázal na zásadu „in dubio pro reo“ a poukázal na to, že v tomto prípade ostalo množstvo pochybností. Obžalovaný má čistý register trestov, patrí medzi bezúhonné osoby a nikdy nemal problém so zákonom, žije riadnym usporiadaným životom, je ženatý a s manželkou vychováva dve deti. Je toho názoru, že za takejto dôkaznej situácie mal súd prvého stupňa opakovane oslobodiť obžalovaného spod obžaloby. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a oslobodil obžalovaného spod obžaloby, alternatívne aby zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Poškodená prostredníctvom svojho splnomocnenca napadla svojim odvolaním rozsudok pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, t.j. v tej časti, kde jej nebola priznaná náhrada škody priamo v trestnom konaní a so svojim nárokom bola odkázaná na občianske súdne konanie. Vyjadrila názor, že síce prvostupňový súd skonštatoval, že jej nárok na náhradu škody bol uplatnený včas, napriek tomu bola odkázaná na občianske súdne konanie. V tomto konaní bolo preukázané, že obžalovaný zneužil zraniteľné postavenie poškodenej a túto vykorisťoval vo forme prostitúcie, poškodená v dôsledku vykonávania prostitúcie trpí schizofréniou, pričom touto pred vykorisťovaním zo strany obžalovaného netrpela. Poškodená v konaní uplatnila nárok na náhradu časti nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý jej vznikol v dôsledku zásahu do jej osobnosti zo strany obžalovaného. O náhrade škody pre poškodeného má byť spravidla rozhodnuté v trestnom konaní aj preto, že pre poškodeného je procesne náročné a tiež zdĺhavé domáhať sa nároku na náhradu škody v dvoch konaniach, pričom obeť sa musí stretávať s páchateľom, ktorý jej ublížil. V tomto prípade je opakované vykonanie úkonov a strety poškodenej s obvineným nevhodné vzhľadom na charakter trestnej činnosti a v konečnom dôsledku by mohlo
viesť až do zásahu do ľudskej dôstojnosti v rozpore s čl. 19 ods. 1 Ústavy SR. V tejto súvislosti splnomocnenec poškodenej poukazuje aj na smernicu Európskeho parlamentu a rady 2011/36/EÚ z 5.4.2011 o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a ochrane obetí obchodovania, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie rady 2002/629/SVV, z ktorej okrem iného vyplýva, že bez toho, aby bolo dotknuté právo na obhajobu a v súlade s individuálnym posúdením osobnej situácie obete príslušnými orgánmi členské štáty zabezpečia osobitné zaobchádzanie s obeťami obchodovania s ľuďmi, aby sa predišlo ich sekundárnej viktimizácii, a to tak, že sa v najširšom možnom rozsahu a v súlade s kritériami stanovenými vo vnútroštátnom práve, ako aj s pravidlami týkajúcimi sa diskrečného práva justičných orgánov praxou a usmerneniami zabráni zbytočnému opakovaniu výsluchov v priebehu vyšetrovania trestného stíhania a súdneho konania. Toto odvolanie je tiež urobené so zámerom, aby trestné súdy v Slovenskej republike priznávali náhradu škody poškodeným vo väčšom rozsahu a uľahčili im tak situáciu, ktorá je aj bez potreby vedenia ďalšieho občianskeho konania náročná a ťaživá. Priznaním náhrady škody už priamo v trestnom konaní dochádza k menšiemu zásahu do základných práv a slobôd poškodeného vrátane práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené poškodená navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutej časti tak, že poškodenej prizná náhradu škody v uplatnenej výške 3.000,- €.
Na základe podaných odvolaní postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., pričom dospel k nasledovným záverom.
V prvom rade krajský súd konštatuje, že v súlade s ust. § 3 ods. 1 Tr. zák. (zák. č. 300/2005 Z.z.) sa posudzuje trestnosť činu, ktorý bol spáchaný na území Slovenskej republiky. Podľa § 3 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. (Slovenskej republiky) sa trestný čin považuje za spáchaný na území Slovenskej republiky, aj keď sa páchateľ dopustil konania aspoň sčasti na jej území, ak porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného týmto zákonom nastalo, alebo malo nastať celkom alebo sčasti mimo jej územia. Z uvedeného plynie, že obžalovanému sa kladie za vinu, že v presne nezistených dňoch mesiacov júl až august v roku XXXX v pohostinstve v E., teda na území SR, zjednal poškodenú R. R. na vykonávanie prostitúcie vo H. R.. Obžalovaný následne koristil z prostitúcie na území H. R.. Trestnosť stíhaného trestného činu sa teda jednoznačne posudzuje podľa Trestného zákona Slovenskej republiky.
Vydaniu odvolaním napadnutého rozsudku predchádzal rozsudok prvostupňového súdu sp. zn. 2T 110/2013 zo dňa 23.4.2016, ktorým prvostupňový súd oslobodil obž. B. E. spod obžaloby okresného prokurátora, a to podľa § 285 písm. a/ Tr. por. Prvostupňový súd uviedol, že rozhodol vychádzajúc zo záverov psychologického posudku, podľa ktorého vierohodnosť poškodenej je špecifická. Konštatoval, že nie je vylúčená schopnosť, že poškodená by vypovedala zo zaujatosti voči obžalovanému a poukázal aj na jej mentálnu zaostalosť, preto uveril tvrdeniu obžalovaného, ktorý poprel spáchanie skutku. Následne krajský súd uznesením sp. zn. 3To 32/14 zo dňa 28.10.2014 zrušil tento rozsudok, pričom tomuto vytkol predovšetkým tú skutočnosť, že neodstraňoval rozpory medzi výpoveďou obžalovaného v prípravnom konaní a v konaní pred súdom, ako aj rozpory medzi obžalovaným a poškodenou a taktiež nariadil, aby zisťoval príjmy obžalovaného v čase skutku, keďže prvostupňový súd uveril obžalovanému, že tento minimálne jeden rok živil a zadarmo ubytovával poškodenú v dome v K., kde táto mala samostatnú izbu. V prvom rade vykonanie aj iných dôkazov, než tých, ktoré navrhli vykonať na hlavnom pojednávaní strany, teda či už prokurátor alebo obhajoba, či poškodený, umožňuje súdu ust. § 2 ods. 11 Tr. por., a to preto, aby súd mohol objektívne vyhodnotiť dôkazy. Je nemysliteľné, aby súd či už na odstránenie rozporv alebo na vyhodnotenie vykonaných dôkazov, ich preverenia, nemohol vykonať sám ďalšie dôkazy. To by potom znamenalo, že ak má súd napr. pochybnosti o dôkazoch vykonaných v neprospech obžalovaného, nevykoná sám dôkazy navyše (ktoré nenavrhol vykonať ani obžalovaný, ani jeho obhajca) a obžalovaného odsúdi.
Podľa § 1 Tr. por. trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb. Z uvedeného vyplýva, že zásada kontradiktórnosti nie je jedinou zásadou, ktorú súdy v trestnom konaní aplikujú.
Aj podľa názoru krajského súdu, vzhľadom na vykonané dôkazy, bolo v posudzovanej veci nepochybne preukázané, že skutok tak, ako ho prvostupňový súd ustálil, sa stal a že ho spáchal práve obžalovaný B. E., ktorý síce poprel, aby sa skutku, kladeného mu za vinu dopustil, priznal však, že to bol on, ktorý prišiel za poškodenou R. R., ktorá sa mu ponúkla, že nemá kde bývať, on mal ísť vtedy do K., preto ju zobral, v K. zistil, že poškodená nie je naučená pracovať. Mala u neho ubytovanie, stravu, všetko zadarmo. Chcel ju poslať domov, avšak táto ho vždy uprosila, aby ju neposielal domov. Poškodená bola asi polhodinu v práci, kde mala baliť darčeky, avšak vyhodili ju, potom bola roznášať letáky, avšak sa stratila, žiadnu prácu neodviedla do konca, mal s ňou problémy. Obžalovaný uviedol, že v K. pracoval, nevedel však uviesť názov ani sídlo zamestnávateľa, nepredložil žiaden doklad o tom, že tam legálne pracoval.
Zo spáchania skutku tak, ako je obžalovanému kladený za vinu bol tento opakovane zhodne v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní usvedčovaný poškodenou R. R., ktorá jednoznačne uviedla, že ona spolu s N. O. a Y. W. bývali v K. v dome, ktorý mal prenajatý obžalovaný a v tomto dome vykonávali prostitúciu pre obžalovaného, ktorému odovzdávali všetky peniaze. Za jedného zákazníka brali 20 libier. S obžalovaným ju zoznámila V., u ktorej bývala po odchode z detského domova. Obžalovaný jej povedal, že v K. bude robiť prostitúciu, ona s tým už na Slovensku súhlasila, lebo nemala kam ísť, inak by bola bezdomovcom, do K. potom cestovala autobusom s obžalovaným a Y. W.. Svedkyňa nikdy nepoprela, že v K. mala pohlavný styk okrem „zákazníkov“, teda Pakistancov, Kurdov, či iných cudzincov, aj so E. A., s ktorým otehotnela. Skutočnosť, že o styku s A. nevypovedala spontánne, ale až na položenú otázku po prečítaní jej výpovede z prípravného konania, sama o sebe neznamená, že poškodená klamala. Navyše E. A., s ktorým otehotnela a následne išla na potrat, podľa výpovede poškodenej nebol jej klientom a teda vzťahy s ním nesúviseli s trestným činom.
E. G. I. potvrdila, že žila tri mesiace v K. u A. A. a do domu, kde býval obžalovaný a poškodená, chodila na návštevy. Na jednej strane svedkyňa tvrdila, že nevidela, aby poškodená vykonávala prostitúciu, na druhej strane uviedla, že poškodená sedela, nerobila tam nič, v čase jej návštev poškodená s nimi pila kávu. Poškodenú živil obžalovaný, ale svedkyňa nevedela z čoho obžalovaný poškodenú živil, teda táto svedkyňa ani nepotvrdila, žeby snáď obžalovaný v K. mal príjem z legálnej práce, z ktorej by bol schopný uživiť seba a ďalšie tri osoby s ním v dome žijúce.
Svedkyňa G. A. uviedla, že ona išla tehotná do K. spolu s kamarátkou G. I., u obžalovaného bývali s kamarátkou v jednej izbe týždeň. Obžalovaného ona dlho pozná. D. išli bývať k A. A. a k obžalovanému chodili na návštevy. Poškodená mala v dome obžalovaného samostatnú izbu. Poškodená robila problémy, podľa svedkyne poškodená nie je normálna, pozná ju už zo E..
Svedkyňa N. O. uviedla, že išla do K., lebo nemala peniaze, obžalovaný jej pomohol, svedkyňa tam pracovala a domov posielala peniaze. Poškodená robila problémy, nepracovala, vymýšľa si veci na obžalovaného. Poprela, aby ona a W. vykonávali prostitúciu, ona prispievala obžalovanému na bývanie.
Znalkyňa z odboru psychológia, klinická psychológia detí a dospelých uviedla, že u poškodenej R. R. neboli zistené známky skresľovania udalostí vo svoj prospech, jej špecifická vierohodnosť bola dostatočná. Vo výpovediach poškodenej môžu byť určité nepresnosti, ktoré súvisia s jej zníženými intelektovými i pamäťovými schopnosťami, ovplyvnenie inou osobou je nepravdepodobné.
Vo veci boli zabezpečené dve skupiny navzájom protichodných dôkazov. Na jednej strane to bola usvedčujúca výpoveď poškodenej, ktorá bola podporená znaleckým dokazovaním z odboru psychológie. Na strane druhej to bola výpoveď obžalovaného a svedkýň I., O. a A.. L. súd vo výpovedi poškodenej nezistil žiadne rozpory a nebol zistený ani dôvod, prečo by jej neuveril. Na druhej strane je nevierohodná výpoveď obžalovaného, ktorý neznámu ženu (poškodenú R.) vzal do K., keď poškodená nemala ani peniaze na cestu, následne táto uňho rok bývala, nikde nepracovala a robila mu problémy, túto navyše živil a táto mala v dome samostatnú izbu. Na druhej strane ani svedkyňa I., ani A., ani O. nepotvrdili, žeby mal obžalovaný v K. legálny príjem. Svedkyňa A., ktorá obžalovaného už predtým poznala, bývala u obžalovaného s kamarátkou len týždeň, a to v spoločnej izbe s kamarátkou, poškodená, ktorú obžalovaný predtým nepoznal, mala v jeho dome bez akéhokoľvek príspevku k dispozícii sama izbu počas jedného roka. Výpoveď obžalovaného považuje krajský súd za nevierohodnú, urobenú v snahe zbaviť sa trestnej zodpovednosti.
Správne zistenému skutkovému stavu potom zodpovedá aj právna kvalifikácia skutku tak, ako ho vyhodnotil prvostupňový súd.
Posúdiť konanie ako zločin obchodovania s ľuďmi podľa § 179 Tr. zák. krajský súd nemohol, keďže vo veci podal odvolanie len obžalovaný a podľa § 322 ods. 4 Tr. por. odvolací súd nemôže sám uznať obžalovaného za vinného z ťažšieho trestného činu, než z akého ho mohol v napadnutom rozsudku uznať za vinného súd prvého stupňa. Podľa § 322 ods. 3, veta druhá, Tr. por. v neprospech obžalovaného môže súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného.
Pri ukladaní trestu vychádzal prvostupňový súd zo zásad ukladania trestov uvedených v § 34 ods. 4 Tr. zák., ktorými sú najmä spôsob spáchania činu, ich následok, zavinenie, pohnútka. Ako aj správne zistil, že obžalovaný viedol pred spáchaním skutku riadny život, keďže vychádzajúc z odpisu registra trestov, v tomto nemá v posledných desiatich rokoch žiaden záznam. Priťažujúce okolnosti neboli zistené. Na základe uvedeného uložil obžalovanému trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby vo výmere 1 roka, ktorého výkon podmienečne odložil na skúšobnú dobu 16 mesiacov.
Vo vzťahu k náhrade škody prvostupňový súd odkázal poškodenú s nárokom na náhradu škody na konanie vo veciach občianskoprávnych. Toto rozhodnutie však bolo v rozpore s ust. § 46 ods. 3 Tr. por., podľa ktorého poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania, alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje. Keďže poškodená, vychádzajúc z obsahu vyšetrovacieho spisu si do skončenia vyšetrovania nárok na náhradu škody vôbec neuplatnila, toto urobila až na súde po podaní obžaloby, nebolo možné jej náhradu škody priznať, ani ju s nárokom na náhradu škody odkázať na občianske súdne konanie.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.