Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 124/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, právne zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, advokátska

kancelária, L. Novomeského 25, Pezinok, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, 3 a 4

, ako aj a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. septembra 2017, čl. 46 ods. 1, 3 a 4, čl. 47

ods. 3 a , ako aj Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. januára 2015, čl. 46 ods. 1, 3

a 4 a , ako aj Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7.decembra

2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia , 3 a 4 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 25. septembra 2017, , 3 a 4, a , ako

aj čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. januára 2015, čl. 46

ods. 1, 3 a 4 a , ako aj dohovoru postupom Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 20. februára 2013. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 4. decembra

2017.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa považuje za obeť porušenia označených

práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 25. septembra 2017, ktoré jej

bolo doručené 9. októbra 2017, ako aj predchádzajúcim postupom a rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 26. januára 2015 a postupom a rozsudkom okresného súdu

č. k. -169 z 20. februára 2013.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukázala na to, že v kompenzačnom konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. zmenila zákonná sudkyňa „pravidlá

hry“ a rétoriku, zatajovala vyjadrenia žalovanej a ňou zakladané listinné dôkazy, odmietla

vypočutie sťažovateľkou navrhnutých svedkov, čím sťažovateľke znemožnila preukázať

vznik nemajetkovej ujmy v súvislosti so šikanóznou daňovou kontrolou, ako aj intenzitu

tohto neoprávneného zásahu do jej práv. K tejto zmene postoja zákonnej sudkyne došlo

po tom, čo sťažovateľka podala sťažnosť na prieťahy v konaní. V konečnom dôsledku jej

bolo znemožnené preukázať výšku nemajetkovej ujmy v požadovanej sume 33 193,91 €.

Ujma jej vznikla v dôsledku pochybení správcu dane. Všetky uvedené nesprávne postupy

zistila sťažovateľka 28. novembra 2017, keď jej bolo umožnené nahliadnuť do spisu

na okresnom súde. Vtedy zistila, že sa nerešpektovalo jej právo na spravodlivé súdne

konanie. Pochybenia nenapravil krajský súd, ale ani najvyšší súd, ktorý bol ex offo povinný

na základe podaného dovolania zisťovať, či nebolo porušené právo sťažovateľky na

spravodlivé súdne konanie, keďže dovolanie bolo podané ešte 2. apríla 2015, teda za

účinnosti (ďalej len „OSP“). Hoci bol najvyšší súd povinný

prípustnosť dovolania posudzovať podľa , a , nestalo sa tak.

Podľa názoru sťažovateľky, keby sa bol najvyšší súd dôsledne vysporiadal

s obsahom spisu okresného súdu sp. zn. , zistil by, že sa tam nachádzalo

oznámenie korešpondenčnej adresy sťažovateľky na doručovanie písomností z 21. augusta

2009 s pripojenou odpoveďou Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len

„riaditeľstvo“) zo 17. júla 2009, v ktorom sa konštatoval nesprávny a šikanózny úradný

postup pri výkone daňovej kontroly u sťažovateľky. Ďalej tam bola žiadosť sťažovateľky

z 13. januára 2010 na doručovanie písomností aj splnomocnenému zástupcovi

(ďalej len „S “) vrátane elektronickej adresy. Z dodatočného

doručenia podania za spisom zo 7. októbra 2013 vyplývalo, že žalovaná podala vyjadrenie

k odvolaniu sťažovateľky, čo však krajský súd sťažovateľke zatajil. Ďalej ide podľa

sťažovateľky o vadný pokyn predsedu senátu krajského súdu z 12. januára 2015, ktorým sa

ignorovalo oznámenie sťažovateľky o doručovaní písomností aj elektronicky, v dôsledku

čoho bol vydaný iba pokyn na verejné vyhlásenie rozsudku 26. januára 2015, avšak

v zápisnici o verejnom vyhlásení rozsudku nie je uvedené číslo dverí, teda nie je zrejmé

a jasné, kedy a kde bol rozsudok verejne vyhlásený. Hodnotenie dôkazov krajským súdom,

ktorý pochybuje, či bola suma 9 365,39 € skutočne vyplatená, je podľa sťažovateľky

tendenčné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, to všetko preto, že už okresný súd

odmietol vypočuť svedkyňu (ďalej len „R “). Najvyšší súd bol na

vady konania uvedené v povinný prihliadať bez ohľadu na to, či ich

dovolateľ uplatnil alebo neuplatnil ( ). Bez riadneho preskúmania veci,

oboznámenia sa s obsahom spisu dovolanie odmietol s tvrdením, že prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z , ale ani . Ignoroval aj skutočnosť, že krajský súd

nedoručil v primeranej lehote 5 dní pred verejným vyhlásením rozsudku upovedomenie

o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku. Krajský súd bez objektivizácie skutkového

stavu konštatoval, že sťažovateľke v dôsledku nesprávneho úradného postupu nevznikla

v podstate žiadna v peniazoch vyčísliteľná ujma.

2.1 Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti na súdnu ochranu

a na prístup k súdu podľa , právo podľa

ods. 3 a ods. 4 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný

opravný prostriedok pred vnútroštátnym súdom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vydaním

odmietajúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa

25.09.2017 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa

25.09.2017 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Základné právo obchodnej spoločnosti na súdnu ochranu a na

prístup k súdu podľa , právo podľa

a ods. 4 , právo podľa a

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave

a vydaním potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. -217 zo

dňa 26.01.2015 porušené boli.

4. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. -217 zo dňa 26.01.2015

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

5. Základné právo obchodnej spoločnosti na súdnu ochranu

podľa , právo podľa a ods. 4

Slovenskej republiky, právo podľa a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I a vydaním rozsudku Okresného

súdu Bratislava I č.k. -169 z 20.02.2013 porušené boli.

6. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. -169 z 20.02.2013

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

7. Obchodnej spoločnosti priznáva finančné zadosťučinenie

v sume 15.000,- Eur, ktoré je mu povinný Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd

v Bratislave a Okresný súd Bratislava I vyplatiť spoločne a nerozdielne do 2 mesiacov od

právoplatnosti nálezu.

8. Obchodnej spoločnosti priznáva náhradu trov konania v sume

303, 08 Eur, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokátky

JUDr. Emília Korčeková do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

9. Obchodnej spoločnosti priznáva náhradu trov konania v sume

303,08 Eur, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr.

JUDr. Emília Korčeková do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

10. Obchodnej spoločnosti priznáva náhradu trov konania v sume

303,08 Eur, ktorú je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr.

JUDr. Emília Korčeková do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

3. Z rozsudku krajského súdu č. k. -217 z 26. januára 2015 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -169 z 20. februára 2013.

Išlo o žalobu sťažovateľky proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom

financií Slovenskej republiky, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

Podľa konštatovania krajského súdu riaditeľstvo listom zo 17. júla 2009 oznámilo

sťažovateľke, že písomnosti vystavené správcom dane týkajúce sa inkriminovaných

zdaňovacích období, a teda aj dodatočný platobný výmer z 2. júla 2008 neboli vydané

a doručené v súlade so zákonom, a preto tieto písomnosti nie je možné považovať za právne

účinné. Výkon daňových kontrol neprebiehal, lebo kontroly neboli účinne začaté. To malo

za následok, že správca dane nezačal daňovú kontrolu zákonným spôsobom, a teda ju ani

nevykonal. Vzhľadom na to nemohlo začať vyrubovacie konanie a dodatočný platobný

výmer je neplatný a nenadobudol právoplatnosť, preto ho ani nie je možné zrušiť.

Sťažovateľka tvrdila, že v dôsledku tohto postupu správcu dane jej vznikla škoda vo výške

9 365,39 € (podľa dohody o vykonaní práce medzi ňou a S z 30. októbra 2007), ale

tiež nemajetková ujma vo výške 33 193,91 €. Podľa okresného súdu náhrady škody

vo výške 9 365,39 € sa sťažovateľka domáhala ako škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, za ktoré považovala dodatočný platobný výmer, ktorý však nebol príslušným

orgánom zrušený, a preto nebol naplnený jeden z predpokladov vzniku nároku na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Okresný súd dodal, že dohoda o vykonaní

práce so S bola uzavretá účelovo. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej

nesprávnym úradným postupom správcu dane považoval okresný súd za nedôvodný

s poukazom na to, že ak sťažovateľke nevznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu

škoda, nemôže sa domáhať ani nemajetkovej ujmy v peniazoch. Tá sa totiž uhrádza iba

v prípade, ak by samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným

zadosťučinením. Sťažovateľke nemohla vzniknúť nemajetková ujma iba v dôsledku toho, že

daňové kontroly neboli začaté účinne, keďže oznámenie o ich začatí nebolo doručené

R , ale S . Tento nesprávny úradný postup nebol spôsobilý privodiť

sťažovateľke nemajetkovú ujmu, keďže sankcia uložená dodatočným platobným výmerom

nebola vymáhaná, účet sťažovateľky nebol zablokovaný a nebolo porušené ani jej právo na

pokojné užívanie jej majetku. Dostatočným zadosťučinením je konštatovanie riaditeľstva,

že došlo k nesprávnemu úradnému postupu pri výkone daňových kontrol.

Podľa ďalšieho konštatovania krajského súdu sťažovateľka v odvolaní vytýkala

nevykonanie výsluchu svedkyne R , svedka M a nevyžiadanie spisu od

správcu dane. V súvislosti s nezákonnou daňovou kontrolou vznikli mimoriadne výdavky

vo výške 9 365,39 € (odmena pre S na základe dohody o vykonaní práce) a táto

suma predstavuje škodu. Dohoda o vykonaní práce sa musela uzavrieť, lebo sťažovateľka

nemala zamestnanca znalého daňového práva. Podľa sťažovateľky bol preukázaný vznik

nemajetkovej ujmy z dôvodu stavu právnej, majetkovej a osobnej neistoty zapríčinenej

výsledkom nezákonnej daňovej kontroly. Ďalej sťažovateľka namietala, že odôvodnenie

rozsudku je nepresvedčivé a nepreskúmateľné a rozsudok okresného súdu je výsledkom

odmietnutia spravodlivosti.

Podľa názoru krajského súdu okresný súd dostatočným spôsobom vysvetlil, prečo

nevykonal sťažovateľkou navrhované dokazovanie. Ani podľa krajského súdu pre zistenie

skutkového stavu veci nebolo potrebné toto dokazovanie vykonať. Okresný súd podrobne

a vyčerpávajúco uviedol skutkový stav a podrobne vysvetlil, ako vec právne posúdil.

Odôvodnenie rozsudku okresného súdu je preto v súlade s kritériami uvedenými v § 157

ods. 2 . Vo vzťahu ku škode vo výške 9 365,39 € treba uviesť, že jedinou spoločníčkou

a konateľkou sťažovateľky je manželka S . Možno mať preto prinajmenšom

dôvodné pochybnosti o tom, že sťažovateľka skutočne vyplatila S sumu

9 365,39 € na základe dohody o vykonaní práce. Okrem toho uzavretie tejto dohody bolo

výsledkom slobodnej vôle sťažovateľky a S vrátane dojednanej odmeny.

Vyplatenie tejto odmeny (ak k nemu skutočne došlo, čo je prinajmenšom otázne) preto

nemôže predstavovať škodu na strane sťažovateľky. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy,

okresný súd správne uviedol, že síce došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany

správcu dane, ale porušenie práva konštatovalo riaditeľstvo v liste zo 17. júla 2009. Toto

konštatovanie porušenia práva je vzhľadom na všetky okolnosti prípadu dostatočným

zadosťučinením, keďže sťažovateľke v podstate žiadna v peniazoch vyčísliteľná ujma

nevznikla.

4. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 25. septembra 2017

vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 26. januára 2015.

Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľka prípustnosť a dôvodnosť

dovolania oprela výslovne o v spojení s .

Namietala, že súdy rozhodli na základe nedostatočne a nesprávne zisteného skutkového

stavu, pretože odmietli vykonať navrhované dokazovanie, čo malo za následok nesprávne

právne posúdenie veci. K odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť nesprávnym

postupom okresného súdu, ktorý jej nedoručil listinné dôkazy doručené žalovanou stranou

31. októbra 2012 a na pojednávaní 14. novembra 2012 na základe jej námietky ju iba

oboznámil so sprievodným listom žalovanej strany pripojeným k týmto dôkazom.

Sťažovateľka tak nemala možnosť oboznámiť sa s obsahom týchto dôkazov a vyjadriť sa

k nim. Hoci žalovaná strana na pojednávaní tvrdila, že tieto listiny sťažovateľke zaslala,

nevedela túto skutočnosť hodnoverne preukázať. Odôvodnenia rozsudkov okresného súdu

a krajského súdu považovala za nepreskúmateľné, nedávajúce odpoveď na kľúčové otázky

sporu. Krajskému súdu vytýkala, že jej právneho zástupcu neupovedomil elektronicky

o čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku, hoci elektronická adresa bola uvedená

v odvolaní.

Podľa názoru najvyššieho súdu dovolanie treba považovať za neprípustné. Keďže ide

o potvrdzujúci rozsudok krajského súdu nevykazujúci znaky uvedené v ,

dovolanie by bolo prípustné len vtedy, ak by v konaní došlo k procesným vadám uvedeným

v . Sťažovateľka tvrdila existenciu vady podľa

a k odňatiu možnosti sťažovateľky konať pred súdom malo dôjsť nesprávnym postupom

okresného súdu, ktorý jej nedoručil listinné dôkazy doručené žalovanou stranou. Podľa

zistenia najvyššieho súdu táto námietka nie je dôvodná. Podľa obsahu zápisnice

z pojednávania okresného súdu zo 14. novembra 2012 žalovaná strana predložila

k nahliadnutiu sprievodný list k zaslaniu listinných dôkazov sťažovateľke 31. októbra 2012

a uviedla, že jej boli zaslané doporučene a doručenka sa nevrátila. Právny zástupca

sťažovateľky na to uviedol, že zásielku neprevzal z dôvodu neprítomnosti na adrese

doručovania s tým, že sa „zastaví na pošte“. V podaní doručenom elektronicky 23. januára

2013 doplnenom písomne 31. januára 2013 právny zástupca sťažovateľky sám potvrdil

prevzatie sprievodného listu spolu s listinnými dokladmi z 30. októbra 2012, keď uviedol,

že „Odporkyňa predložila súdu a zaslala žalobkyni iba to, čo sama požadovala tzv. za

vhodné.“. Vo veci sa následne konalo aj ďalšie pojednávanie 20. februára 2013, na ktorom

právny zástupca sťažovateľky uviedol, že písomné vyjadrenie k listinným dôkazom

zaslaným 31. októbra 2012 doručil súdu elektronicky 22. januára 2013. Týmto je vyvrátené

tvrdenie sťažovateľky, že jej neboli zaslané požadované listinné doklady a že nemala

možnosť sa k nim vyjadriť.

Sťažovateľka tiež namietala, že rozhodnutia nižších súdov sú nepreskúmateľné

a nedostatočne odôvodnené. V zmysle zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu

R 2/2016 nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá vadu zmätočnosti.

Ani námietka o nesprávnom procesnom postupe krajského súdu pri verejnom

vyhlásení rozsudku nebola opodstatnená, pretože podmienkou pre postup v zmysle § 214

ods. 3 bola žiadosť strany alebo jej zástupcu o doručovanie písomností elektronickými

prostriedkami. Takáto žiadosť však nie je obsahom spisu. Skutočnosť, že sťažovateľka

uviedla v odvolaní emailovú adresu svojho právneho zástupcu bez toho, aby požiadala

o doručovanie písomností elektronickými prostriedkami tak, ako to vyžadoval § 45 ods. 4

, je preto bez právnej relevancie.

Pokiaľ sťažovateľka tvrdila, že rozhodnutia súdov neboli založené na správnom

a úplnom zistení skutkového stavu a vytýkala súdom bezdôvodné odmietnutie vykonania

ňou navrhovaných dôkazov, treba uviesť, že nešlo o nedostatok, ktorý by bol

v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu

konania v zmysle .

Pokiaľ sťažovateľka mienila namietať aj nesprávne právne posúdenie veci, treba

dodať, že prípustnosť dovolania nezakladalo to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

spočívalo prípadne na nesprávnych právnych záveroch.

III.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

7. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1, 3

a 4 a , ako aj dohovoru smeruje proti postupu okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudku z 20. februára 2013, nie je

daná právomoc ústavného súdu.

Ako to z citovaného vyplýva, právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal

krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčená

právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľka možnosť podania

odvolania aj využila.

8. Odlišná je situácia vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1, 3 a 4, čl. 47

ods. 3 a , ako aj dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. januára 2015. Túto časť

sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (, , ).

10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

11. Rozhodujúcou námietkou sťažovateľky je, že podľa jej názoru uplatnené

pohľadávky z titulu náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy boli v skutočnosti

oprávnené, avšak došlo k nedostatočnému zisťovaniu skutkového stavu v dôsledku

nevykonania všetkých potrebných dôkazov a k následnému nesprávnemu právnemu

posúdeniu uplatnených peňažných nárokov.

12. Podľa názoru ústavného súdu skutkové a právne závery krajského súdu týkajúce

sa opodstatnenosti uplatnených peňažných nárokov sú dostatočné a presvedčivé. Nejavia

známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľka má na

posúdenie merita veci odlišný názor, sama osebe bez ďalšieho neznamená porušenie jej

označených práv. Záver spochybňujúci vznik škody vo výške 9 365,39 €, ako aj

neopodstatnenosť požiadavky na peňažnú náhradu vo výške 33 193,91 € za nemateriálnu

ujmu má oporu vo vykonanom dokazovaní vzhľadom na konkrétne skutkové okolnosti,

na ktoré krajský súd v tejto súvislosti poukazuje.

13. Tú časť sťažnosti, ktorá pre porušenie , 3 a 4 a , ako

aj čl. 13 dohovoru smeruje proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniu z 25. septembra 2017, považuje ústavný súd sčasti taktiež

za zjavne neopodstatnenú a sčasti za neprípustnú.

Vo všeobecnej rovine možno uviesť, že zjavne neopodstatnené sú tie námietky

sťažovateľky, ktoré uplatnila tak v dovolaní, ako aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Konkrétne ide o námietku nedostatočnosti odôvodnenia rozsudkov okresného súdu

a krajského súdu a z toho vyplývajúcu ich nepreskúmateľnosť, ako aj námietku

neupovedomenia právneho zástupcu sťažovateľky o mieste a čase verejného vyhlásenia

rozsudku krajského súdu elektronickou formou.

14. Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že hoci najvyšší súd podrobne

a konkrétne odpovedal na uvedené námietky, sťažovateľka bez toho, aby na konkrétnu

argumentáciu najvyššieho súdu vecne reagovala, obmedzila sa v sťažnosti podanej

ústavnému súdu iba na zopakovanie týchto námietok. Inými slovami, sťažovateľka sa ani

len nepokúsila konkrétne závery najvyššieho súdu vecnými argumentmi vyvrátiť či aspoň

spochybniť.

15. Ďalšie námietky uplatnené v sťažnosti podanej ústavnému súdu, nie však aj

v dovolaní, proti rozsudku krajského súdu treba považovať za neprípustné.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľka uvádza, že keď 28. novembra 2017 (teda už po rozhodnutí najvyššieho

súdu o dovolaní) nahliadla do spisu, zistila viaceré pochybenia v procesnom postupe

všeobecných súdov, ktoré vníma ako taký postup všeobecných súdov, ktorým jej bolo ako

strane konania znemožnené vo veci konať. Konkrétne namieta, že jej nebolo doručené

vyjadrenie žalovanej k jej odvolaniu.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd bol v zmysle druhej vety

povinný prihliadnuť aj na také pochybenia okresného súdu a krajského súdu, ktoré neboli

v dovolaní vytýkané, ak išlo o vady uvedené v .

Ústavný súd konštatuje, že hoci sťažovateľka možnosť podať dovolanie proti

rozsudku krajského súdu využila, niektoré námietky v dovolaní neuplatnila (zrejme preto,

že ich zistila až po skončení dovolacieho konania, keď nahliadla do spisu). Z materiálneho

hľadiska preto dôsledne nevyužila možnosť obrany svojich označených práv v rámci

dovolacieho konania. To zakladá neprípustnosť tejto časti sťažnosti. Treba dodať, že

sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že námietky neuplatnila

v dovolaní z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Treba tiež poznamenať, že z pohľadu ústavného súdu sa ako primárny javí princíp

vigilantibus iura scripta sunt, ktorý predpokladá, že bolo v najvlastnejšom záujme

sťažovateľky (v dovolacom konaní kvalifikovane zastúpenej advokátkou) uviesť všetky

skutočnosti, ktoré mohli mať vplyv na výsledok dovolacieho konania. Taký postup, ktorý si

sťažovateľka zvolila (zisťovanie závažných skutočností po skončení dovolacieho konania),

uvedenému princípu nezodpovedá.

16. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2018

.