Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 114/2018
PDF · 327.1 KB
No categories available
II. ÚS 114/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. februára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A. R., spol. s r. o., Športová 608, Viničné,
zastúpenej advokátom JUDr. Tiborom Šafárikom, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 55/2017-670 z 27. septembra
2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. R., spol. s r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára
2018 doručená sťažnosť spoločnosti A. R., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 2 Co 55/2017-670 z 27. septembra 2017, ktorou žiada vydať nález:
„1. Základné právo spoločnosti A. R. s. r. o., IČO:... Športová č. 608, Viničné podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na spravodlivé súdne konanie rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 2Co 55/2017 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co 55/2017 zrušuje a vec vracia
na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľke sa priznáva právo na náhradu trov konania.“
2. Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z k nej pripojených príloh
vyplynulo, sťažovateľka bola ako žalobkyňa stranou civilného sporového konania
na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) vedeného pod sp. zn.
11 C 33/2010, v ktorom sa proti Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky ako žalovanej (ďalej len „žalovaná“) domáhala náhrady škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom.
3. K nesprávnemu úradnému postupu (zbytočným prieťahom) malo dôjsť v konaní
pred Krajským súdom v Košiciach vedenom pod sp. zn. 10 Cb 315/1998, v ktorom sa
sťažovateľka ako žalobkyňa domáhala proti spoločnosti
(ďalej len „spoločnosť AGROKONTAKT“) zaplatenia sumy 2 249 196 Sk
(74 659,62 €). Konanie trvalo od marca 1998 do decembra 2008. Krajský súd v Košiciach
rozsudkom č. k. 10 Cb 315/1998-161 zo 14. marca 2005 žalobe sťažovateľky
vyhovel. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom
sp. zn. 6 Obo 44/2006 zo 6. septembra 2007 prvostupňový rozsudok okrem výroku
o náhrade trov konania potvrdil. Ústavný súd nálezom č. k. I. ÚS 196/2005-42
z 11. januára 2006 konštatoval porušenie základného práva sťažovateľky na prejednanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, priznal sťažovateľke
primerané zadosťučinenie 30 000 Sk a v postupe Krajského súdu v Košiciach vo veci
sp. zn. 10 Cb 315/1998 konštatoval nečinnosť spolu počas dvoch rokov – v obdobiach
od 29. apríla 1998 do 16. novembra 1998 (viac ako šesť mesiacov), od 4. februára 1999
do 29. septembra 1999 (viac ako sedem mesiacov), od 17. februára 2000 do 7. novembra
2000 (viac ako osem mesiacov), od 24. septembra 2002 do 12. februára 2003 (takmer päť
mesiacov). Európsky súd pre ľudské práva o sťažnosti sťažovateľky proti Slovenskej
republike č. 13960/06 rozsudkom z 9. februára 2010 rozhodol tak, že sťažnosť
na neprimeranú dĺžku konania vyhlásil za prijateľnú a konštatoval, že po rozhodnutí
ústavného súdu pokračovalo konanie neprimeranú dobu (ešte dva roky a desať mesiacov).
Sťažovateľka na základe rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 10 Cb 315/1998-161
zo 14. marca 2005 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 44/2006
zo 6. septembra 2007 navrhla 13. decembra 2007 súdnemu exekútorovi JUDr. Jánovi
Borovskému vykonanie exekúcie proti spoločnosti AGROKONTAKT. Vec bola vedená
na exekútorskom úrade pod sp. zn. EX 0273/07 a Okresný súd Rožňava udelil súdnemu
exekútorovi poverenie 17. januára 2008. Súdny exekútor po vykonaných lustráciách
majetku povinného konštatoval, že povinný nevlastní (okrem pohľadávok vo výške
906 156,63 Sk podľa stavu k 31. decembru 2007) žiaden majetok. Okresný súd Košice I
uznesením č. k. 26 Cbr 47/2008-23 zo 7. januára 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť
7. mája 2009, zrušil spoločnosť AGROKONTAKT bez likvidácie ku dňu právoplatnosti
uznesenia. Spoločnosť AGROKONTAKT bola z obchodného registra vymazaná
17. júna 2009.
4. Sťažovateľka požiadala listom z 29. júna 2009 žalovanú o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Krajského súdu
v Košiciach vo veci sp. zn. 10 Cb 315/1998, avšak bezvýsledne. Následne podanú žalobu
sťažovateľka odôvodnila jednak tým, že v súdnom konaní, ktoré viedla proti spoločnosti
AGROKONTAKT, súdy nevyhoveli jej návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktorým
žiadala zabezpečiť vymožiteľnosť svojej pohľadávky jej zložením do úschovy súdu, napriek
tomu, že bolo evidentné, že žalovaná spoločnosť AGROKONTAKT robí opatrenia, aby sa
zbavila majetku, a jednak argumentovala tým, že svoju pohľadávku napokon nevymohla
v dôsledku prieťahov v postupe Krajského súdu v Košiciach. Sťažovateľka uplatnila
náhradu škody vo výške súm tak, ako jej boli právoplatne priznané súdnymi rozhodnutiami
proti spoločnosti AGROKONTAKT.
5. Okresný súd čiastočným rozsudkom č. k. 11 C 33/2010-560 z 11. januára 2013
zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke 74 659,62 € s tým, že o zvyšku nároku
rozhodne v konečnom rozsudku. Právne posúdil vec podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. Nesprávny úradný postup podľa záveru okresného
súdu spočíval v zbytočných prieťahoch v konaní Krajského súdu v Košiciach, v dôsledku
ktorého sa sťažovateľka nemohla uspokojiť z majetku spoločnosti AGROKONTAKT.
Okresný súd považoval za preukázané, že v roku 1998, ako aj v nasledujúcich rokoch
spoločnosť AGROKONTAKT mala majetok postačujúci na úhradu záväzku voči
sťažovateľke. Hoci spoločnosť AGROKONTAKT obmedzovala svoje podnikateľské
aktivity a previedla svoj hnuteľný, ako aj nehnuteľný majetok na iné subjekty vrátane
spriaznenej osoby, nepochybne ešte v roku 2006 mala vklad v spoločnosti
(bola jej spoločníkom) vo výške 9 100 000 Sk, a to až do 9. mája 2006, keď svoj obchodný
podiel previedla. Okresný súd vychádzal i z odborného stanoviska znalkyne
doc. Ing. Heleny Majduchovej, CSc., č. 8/2012, ktoré sa zaoberalo štruktúrou
majetku a záväzkov spoločnosti AGROKONTAKT v rokoch 1998 – 2004, v zmysle
ktorého najväčšiu časť majetku spoločnosti tvorila finančná investícia v spoločnosti
v účtovnej hodnote 9 100 000 Sk. Táto suma zodpovedala aj jej reálnej
hodnote s ohľadom na zápis výšky základného imania spoločnosti Pokiaľ
by prebehlo konanie na Krajskom súde v Košiciach bez zbytočných prieťahov, nepochybne
by aj odvolacie konanie skončilo pred rokom 2006 (t. j. celé konanie by trvalo osem rokov –
v skutočnosti trvalo desať rokov a dva roky z toho bolo obdobie zbytočných prieťahov
konštatovaných ústavným súdom, pozn.). Tým bola podľa názoru okresného súdu
preukázaná i príčinná súvislosť medzi nečinnosťou, ktorá sa prejavila prieťahmi v konaní,
a vznikom škody.
6. Na odvolanie žalovanej krajský súd uznesením č. k. 2 Co 324/2013-582
z 29. februára 2016 rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 33/2010-560 z 11. januára 2013
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd vo svojom rozhodnutí najprv
konštatoval, že zodpovednosť štátu za škodu je objektívnou zodpovednosťou, avšak štát
zodpovedá za škodu len vtedy, ak sú súčasne splnené tri predpoklady vzniku zodpovednosti,
a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody. Podľa názoru krajského súdu v konaní dosiaľ nebolo
spoľahlivo preukázané, že prieťahy spôsobené Krajským súdom v Košiciach vo veci
vedenej pod sp. zn. 10 Cb 318/1998 sú tou priamou, bezprostrednou, neprerušenou,
nesprostredkovanou príčinnou súvislosťou a že bez prieťahov by ku škode nedošlo alebo že
základnou príčinou vzniku škody, bez ohľadu na prieťahy v konaní, bola insolventnosť
spoločnosti AGROKONTAKT už v roku 1998, resp. 1999. Krajský súd uložil okresnému
súdu dokazovanie doplniť a dôkazy znova vyhodnotiť osobitne vo vzťahu príčiny
a následkov vzniku škody, teda vyhodnotiť, či príčinou vzniku škody boli prieťahy v konaní
vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 10 Cb 315/1998 alebo nemajetnosť
spoločnosti AGROKONTAKT. Ako krajský súd uviedol, pomôckou nepochybne bude
zistenie medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy
má byť príčinná súvislosť zisťovaná a posúdenie, či by vymožiteľnosť práva nastala aj
vtedy, ak by konanie vedené na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 10 Cb 315/1998
bolo právoplatne a vykonateľne v prospech žalobcu skončené už v roku 1998 a žalobca by
podal návrh na vykonanie exekúcie dva mesiace po nadobudnutí právoplatnosti
a vykonateľnosti exekučného titulu tak, ako sa to skutočne stalo.
7. Okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 33/2010-646 z 2. decembra 2016 žalobu
sťažovateľky zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Po doplnení
dokazovania dospel k záveru, že neexistuje príčinná súvislosť medzi prieťahmi v konaní
na Krajskom súde v Košiciach vedenom pod sp. zn. 10 Cb 315/1998 a nevymožiteľnosťou
pohľadávky sťažovateľky, a to bez ohľadu na to, či by konanie na Krajskom súde
v Košiciach vedené pod sp. zn. 10 Cb 318/1998 bolo právoplatne ukončené v júni 2005
alebo v júli 2003. Z doplneného dokazovania považoval okresný súd za preukázané,
že spoločnosť AGROKONTAKT v roku 2000 výrazne utlmila svoju podnikateľskú činnosť
a od roku 2001 ju už nevykonávala. V celom období rokov 1998 – 2004 bola v strate.
Od roku 2001 jej celkový majetok v takmer nezmenenej štruktúre predstavoval okolo
12 000 000 Sk a pozostával z dvoch základných zložiek, a to krátkodobých pohľadávok
a kapitálovej účasti v spoločnosti Krátkodobé pohľadávky považoval
okresný súd za nevymožiteľné, čomu nasvedčovala aj skutočnosť, že napriek tomu,
že súdny exekútor 12. mája 2008 získal informáciu o zozname pohľadávok
spoločnosti AGROKONTAKT podľa stavu k 31. decembru 2007, ktorých hodnota bola
vo výške 906 156,63 Sk, exekúcia nebola úspešná ani čiastočne. Navyše, proti spoločnosti
AGROKONTAKT bolo vedených viacero exekúcií, ktoré boli pre nemajetnosť zastavené
(konanie na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 1 Er 1622/2001, v ktorom
poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdom vydané 30. novembra 2001 na vymoženie
sumy 4 800 Sk s príslušenstvom a exekučné konanie bolo uznesením z 26. apríla 2007
z dôvodu nemajetnosti povinného zastavené; konanie na Okresnom súde Rožňava
pod sp. zn. 4 Er 145/2003, v ktorom poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdom vydané
30. júna 2003 na vymoženie sumy 8 840,90 Sk s príslušenstvom a exekučné konanie bolo
zastavené uznesením z 22. februára 2006 z dôvodu nemajetnosti povinného; konanie
na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 1 Er 605/2003, v ktorom poverenie
na vykonanie exekúcie bolo súdom vydané 7. júla 2003 na vymoženie sumy 9 532 Sk
s príslušenstvom a rovnako nebolo skončené vymožením pohľadávky). Proti spoločnosti
AGROKONTAKT mali pohľadávky viaceré subjekty a len záväzky z obchodného styku
v roku 2000 prevyšovali 5 102 000 Sk. Podľa správy Tatra banky, a. s., súdnym exekútorom
boli proti spoločnosti AGROKONTAKT vedené nielen uvedené exekúcie, ale i ďalšie,
pretože jej účet bol blokovaný v prospech exekúcií až do výšky 80 735 Sk. Kapitálová účasť
spoločnosti AGROKONTAKT v spoločnosti (investícia 9 100 000 Sk) bola
peňažným vkladom spoločníka, ktorý sa stal majetkom spoločnosti, a obchodný podiel
spoločnosti AGROKONTAKT predstavoval nepeňažnú hodnotu. Až novela Exekučného
poriadku účinná od 1. februára 2002 umožnila exekúciu na obchodný podiel. Exekúcia
obchodného podielu sa však nevykonávala jeho predajom na dražbe, veriteľ mohol získať
vyrovnací podiel povinného. Výška vyrovnacieho podielu však nemusela zodpovedať
účtovne evidovanej kapitálovej účasti spoločnosti AGROKONAKT v spoločnosti
a nepreukazuje možnosť uspokojenia pohľadávky sťažovateľky. Sťažovateľka preto
nepreukázala, že v prípade, ak by konanie na Krajskom súde v Košiciach vedené pod sp. zn.
10 Cb 315/1998 prebiehalo bez zbytočných prieťahov a bolo by právoplatne skončené
najskôr v júli 2003, jej pohľadávka by bola v exekučnom konaní z majetku spoločnosti
AGROKONTAKT bezpečne uspokojená. Pokiaľ sťažovateľka argumentovala tým, že
v konaní pred Krajským súdom v Košiciach nebolo vyhovené jej návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia, táto skutočnosť nie je významná, pretože návrh sťažovateľky
na vydanie predbežného opatrenia bol právoplatne zamietnutý, takéto rozhodnutie nikdy
nebolo zrušené a už len preto nemôže teda ísť o rozhodnutie nezákonné, ktoré by zakladalo
zodpovednosť žalovanej za škodu. Úvahy sťažovateľky o vymožiteľnosti jej pohľadávky
v prípade, ak by konanie vedené na Krajskom súde v Košiciach sp. zn. 10 Cb 315/1998
prebiehalo bez prieťahov, sú úplne hypotetické, nepodložené reálne existujúcim majetkom,
ktorý by bolo možné postihnúť exekúciou.
8. Proti rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 33/2010-646 z 2. decembra 2016 podala
sťažovateľka odvolanie. Zdôraznila, že Krajskému súdu v Košiciach a najvyššiemu súdu nič
nebránilo ukončiť spor najneskôr v roku 1999, pretože ako aj z odôvodnenia rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 44/2006 zo 6. septembra 2007 vyplýva, pohľadávka
sťažovateľky bola uznaná s účinkami podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka
a na vykonanie dokazovania, ktoré nariadil v konaní krajský súd nebol objektívny dôvod.
Aj ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS 196/05 konštatoval, že „nárok bol odporcom uznaný“.
Spor mohol byť aj v prípade podania odvolania spoločnosťou AGROKONTAKT
právoplatne ukončený najneskôr v druhej polovici roku 1999 a ak by odvolacie konanie
trvalo rok a tri mesiace, bol by spor právoplatne ukončený najneskôr vo februári 2000.
Sťažovateľka v odvolaní poukázala i na závery znalkyne. Ako v konaní uviedla znalkyňa,
spoločnosť AGROKONTAKT nebola predĺžená, jej vlastné imanie vykazovalo kladnú
hodnotu v celom období a či bola platobne schopná, nie je možné povedať, a to z dôvodu,
že z účtovnej závierky nie je možné zistiť, aké záväzky v dobe splatnosti boli v konkrétnom
čase. Od roku 1998 až do roku 2006 (v ktorom spoločnosť AGROKONTAKT predala
obchodný podiel spoločnosti ) mala kladné vlastné imanie a na otázku,
či nebola schopná splácať svoje splatné záväzky, znalkyňa odpovedala, že to nie je možné
určiť z údajov v súvahe. Z listinných dôkazov, ktoré sú aj súčasťou príloh odborného
stanoviska znalkyne, bolo jednoznačne preukázané, že na konci roku 1998 bol celkový
majetok spoločnosti AGROKONTAKT vo výške 44 742 000 Sk, vlastné imanie vo výške
24 191 000 Sk. Spoločnosť AGROKONTAKT dosiahla v roku 1998 tržby z predaja
investičného majetku vo výške 37 235 000 Sk a celkové záväzky spoločnosti tvorili sumu
20 551 000 Sk (vrátane záväzku voči sťažovateľke). V konaní bolo preukázané i to,
že v decembri 1998 bola finančným vkladom spoločnosti AGROKONTAKT v sume
30 178 000 Sk založená dcérska spoločnosť , z čoho je zrejmé, že v tom
čase spoločnosť AGROKONTAKT mala k dispozícii finančné prostriedky minimálne
v sume 30 178 000 Sk. Z týchto finančných prostriedkov mohla splatiť všetky svoje
záväzky. Na konci roku 1999 bol celkový majetok spoločnosti AGROKONTAKT
v sume 34 672 000 Sk, vlastné imanie v sume 23 805 000 Sk, záväzky celkom v sume
13 867 000 Sk (vrátane záväzku voči sťažovateľke, záväzky z obchodného styku boli
v sume 4 023 000 Sk). V roku 1999 predala spoločnosť AGROKONTAKT časť svojho
obchodného podielu v spoločnosti v účtovnej hodnote 5 078 000 Sk
za cenu 5 079 000 Sk, t. j. za reálnu hodnotu. V období rokov 1999 až 2001 vymohla
spoločnosť AGROKONTAKT pohľadávky celkom za 6 453 000 Sk, v roku 2001 predala
nehnuteľnosť za 2 495 000 Sk a spolu s cenou za predaj obchodného podielu vytvorila
disponibilné finančné prostriedky v sume 14 027 000 Sk. Z týchto prostriedkov sa v prípade
exekučného konania v tomto období bez akýchkoľvek pochybností dala splatiť pohľadávka
sťažovateľky. Právna úprava spôsobu vedenia exekúcie na obchodný podiel v danom čase
nie je pre vec rozhodujúca. Doručením exekučného príkazu zanikala účasť spoločníka
obchodnej spoločnosti a plnenie voči oprávnenému nastávalo na základe určenia výšky
vyrovnávacieho podielu podľa účtovnej závierky za obdobie predchádzajúce doručeniu
exekučného príkazu. Je prakticky nevýznamné, či by sa vychádzalo z účtovnej závierky
za rok 2003, 2004 alebo 2005, pretože až do polovice roku 2006 patril spoločnosti
AGROKONTAKT obchodný podiel v spoločnosti vo veľkosti 30 %.
Sťažovateľka v odvolaní poukázala i na to, že v konaní bolo preukázané, že v roku 2004
bolo vlastné imanie spoločnosti AGROKONTAKT vo výške 27 424 000 Sk, v roku 2005
bolo vo výške 27 664 000 Sk a v roku 2006 bolo vo výške 28 974 000 Sk. Uvedených 30 %
z týchto súm by zodpovedalo hodnote vyrovnávacieho podielu, ktorý by bola spoločnosť
povinná vyplatiť sťažovateľke v prípade exekúcie obchodného podielu
(v roku 2004 by to bola suma 8 299 200 Sk, ktorá presahuje sťažovateľke súdom priznanú
istinu v sume 2 249 000 Sk spolu s 18 % úrokom z omeškania a trovy konania). Neobstojí
preto názor okresného súdu, podľa ktorého výška vyrovnávacieho podielu nemá nič
spoločné s hodnotou, v akej spoločnosť AGROKONTAKT evidovala svoju kapitálovú
účasť. Okresný súd preto nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania,
ak dospel k záveru, že sťažovateľka v konaní nepreukázala existenciu reálneho majetku
spoločnosti AGROKONTAKT, z ktorého by bola uspokojená jej súdom priznaná
pohľadávka. Naopak, v konaní sťažovateľka existenciu takéhoto majetku preukázala, a to
v celom období od roku 1998 až do roku 2006.
9. Krajský súd rozsudkom č. k. 2 Co 55/2017-670 z 27. septembra 2017 rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdil a žalovanej priznal plnú náhradu trov
odvolacieho konania. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu,
tieto označil za priliehavé a konštatoval, že okresný súd i zákonom zodpovedajúcim
spôsobom vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania. Pretože sťažovateľka
nepreukázala príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní sp. zn. 10 Cb 315/1998 spočívajúcim v prieťahoch v konaní
a vznikom škody, okresný súd správne jej žalobu zamietol. Rozsudok krajského súdu
č. k. 2 Co 55/2017-670 z 27. septembra 2017 bol sťažovateľke doručený 20. novembra
2017.
10. Sťažovateľka sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 55/2017-670 z 27. septembra 2017
odôvodnila tým, že hoci v konaní bolo spoľahlivo preukázané, že príčinou nevymoženia
pohľadávky sťažovateľky boli zbytočné prieťahy v rozhodovaní Krajského súdu
v Košiciach v konaní sp. zn. 10 Cb 315/98, jej žaloba o náhradu škody bola zamietnutá.
Spor sťažovateľky proti spoločnosti AGROKONTAKT bol právne a skutkovo nenáročným
sporom, ako to konštatoval aj ústavný súd v náleze č. k. I. ÚS 196/2005-42 z 11. januára
2006. Pri riadnom a zákonnom chode veci spor začatý v roku 1998 mal byť skončený
najneskôr v roku 2000. Pokiaľ krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu
č. k. 11 C 33/2010-560 z 11. januára 2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, jeho úlohou
bolo zistiť, či „základnou príčinou vzniku škody, základom bez ohľadu na prieťahy v konaní
bola insolventnosť spoločnosti AGROKONTAKT“. Použitie nevhodného termínu
„insolventnosť“ spoločnosti vydávané za meradlo schopnosti firmy uspokojiť, resp. uhradiť
súdom priznaný nárok neprípustným spôsobom odsunulo z pozornosti meradlo iné a jediné:
majetok spoločnosti. Okresný súd v ďalšom konaní, prakticky bez nových dôkazov,
vyhodnotil znalecký posudok opačne ako v predošlom rozsudku a žalobu zamietol. Dôvody
následného potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu sú natoľko arbitrárne, že svojím
obsahom zaraďujú vec medzi výnimky zo zásady vylučujúcej ústavný súd z postavenia
ďalšej odvolacej inštancie. Ten istý dôkaz – znalecký posudok – vyhodnotili všeobecné
súdy diametrálne odlišne. Okresný súd si pri prvom rozhodovaní vo veci sťažovateľky
osvojil záver znalkyne, podľa ktorého až do polovice roku 2006 účtovná hodnota majetku
spoločnosti AGROKONTAKT postačovala na uspokojenie nároku sťažovateľky. Tento
záver má oporu v základných dokumentoch spoločnosti AGROKONTAKT (tzv. súvahách
a výsledovkách predložených príslušným Daňovým úradom Rožňava), ide o doklady
hodnoverne slúžiace pre vyrubenie daní a ich protichodná interpretácia je neobhájiteľná.
Pojem „insolventnosť“, ktorý je podstatou v poradí druhého rozsudku okresného súdu, ako
aj rozsudku krajského súdu, vyjadruje neschopnosť firmy v danom čase a množstve hradiť
svoje splatné záväzky. Neznamená súčasne, že firma ich nebude schopná uhradiť neskôr.
Ak by sme prijali takýto názor, všetky návrhy na konkurz by pre nemajetnosť suplovanú
insolvenciou museli byť zamietnuté. Spoločnosť AGROKONTAKT mala v decembri 1998
na účte finančné prostriedky vo výške 30 178 000 Sk, ktoré použila ako finančný vklad
do ňou založenej spoločnosti Spoločnosť AGROKONTAKT „vydržala“
v spore až do jeho skončenia, platila súdne poplatky za odvolania, nechala sa zastupovať
advokátom – je absurdná predstava, že by to robila, keby si bola vedomá, že jej niet čo
zobrať. Neprimerane dlhé súdne konanie jej však umožnilo vykonať postupne kroky, ktoré
k tomu potrebovala. Hoci ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti, nie však
zákonnosti, táto zásada pripúšťa výnimku v prípade, keď je všeobecným súdom zvolená
interpretácia právnych predpisov neodôvodnená až do takej miery, že by to mohlo mať
za následok porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
II.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
13. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
15. Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy. Podľa tohto ustanovenia ústavy každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
17. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
18. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
19. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie
je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť
všeobecných súdov.
20. Ako zo sťažnosti vyplýva, k porušeniu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 55/2017-670
z 27. septembra 2017 malo dôjsť v dôsledku nedostatočne a nesprávne zisteného
skutkového stavu veci, ktorý bol krajským súdom navyše arbitrárne posúdený, čo viedlo
k potvrdeniu rozsudku okresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľky napriek tomu,
že pre potvrdenie rozsudku okresného súdu neboli podľa presvedčenia sťažovateľky splnené
zákonné podmienky.
21. Krajský súd rozsudok č. k. 2 Co 55/2017-670 z 27. septembra 2017 odôvodnil
takto:
«Ako už odvolací súd uviedol vo svojom rozhodnutí zo dňa 29. 2. 2016,
č. k. 2 Co 324/2013-582, zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je objektívnou zodpovednosťou a je daná vtedy, ak sú súčasne splnené podmienky
zodpovednosti a to 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto
podmienok, štát zodpovednosť nenesie. Súd prvej inštancie v konaní, po zrušení jeho
predchádzajúceho rozhodnutia odvolacím súdom, zisťoval, či existuje príčinná súvislosť
medzi konštatovanými prieťahmi v konaní a škodou, ktorá v ich dôsledku mala žalobcovi
vzniknúť. Podľa názoru odvolacieho súdu správne súd prvej inštancie konštatoval,
že v konaní nebola preukázaná, a to bez akýchkoľvek pochybností, priama, bezprostredná,
neprerušená a nesprostredkovaná príčinná súvislosť medzi prieťahmi spôsobenými v konaní
vedenom na Krajskom súde Košiciach pod sp. zn. 10 Cb 315/1998 a škodou, ktorá mala
žalobcovi vzniknúť v dôsledku absencie možnosti úspešne vymôcť svoj súdom priznaný
nárok.
K odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej sa súd prvej inštancie dôsledne neriadil
právnym názorom odvolacieho súdu a neskúmal, či už v roku 1998 a 1999 bola spoločnosť
, insolventná, odvolací súd
poukazuje na vyjadrenie znalkyne doc. Ing. Heleny Majduchovej, CSc., na pojednávaní
konanom dňa 2. 12. 2016, ktorá na totožnú otázku žalobcu uviedla, že insolvencia ako
ekonomická kategória neexistuje. Existuje iba pojem predĺžená firma alebo platobne
neschopná, pričom ide o dva rôzne pojmy. Predĺžená firma je taká, keď stav majetku je
menší ako stav záväzkov, t. z. vlastné imanie firmy je záporné. Platobne neschopná je firma,
ktorá nie je schopná v danom čase a množstve hradiť svoje záväzky. Pre posúdenie
platobnej schopnosti sa porovnáva stav obežných aktív ku krátkodobým záväzkom.
V prípade spoločnosti ,
v celom analyzovanom období (roky 1998 až 2004) bol stav obežného majetku menší ako
stav krátkodobých záväzkov, teda ak by spoločnosť predala celý svoj obežný majetok,
t. z. speňažila všetky svoje zásoby, vymohla by všetky svoje pohľadávky a vyčerpala celú
peňažnú hotovosť na účtoch, nemohla by zaplatiť svoje krátkodobé záväzky. Znalkyňa
zároveň uviedla, že spoločnosť
, bola v strate celé analyzované obdobie. Podľa záverov odborného stanoviska
č. 8/2012, vypracovaného vypočutou znalkyňou, rok 1998 bol v spoločnosti
najaktívnejším rokom, kedy
spoločnosť vlastnila najväčšiu účtovnú hodnotu majetku, dosahovala najväčšie výnosy, ale
dosiahla aj najväčšiu stratu. Podľa odborného stanoviska však účtovné hodnoty nemusia
vyjadrovať ich reálnu objektivizovanú hodnotu. Zároveň je treba uviesť, že dominantnú časť
tohto majetku (v účtovnej hodnote 44. 742. 000,- Sk) tvorila finančná investícia
do spoločnosti , a to vo výške 30. 178. 000,- Sk (obchodný podiel
v spoločnosti, spoločnosť sa stala spoločníkom 9. 12. 1998). Podľa odvolateľa, aj exekúciou
obchodného podielu spoločnosti
v spoločnosti , mohla byť uspokojená pohľadávka žalobcu. Na túto
odvolaciu námietku žalobcu odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie (bod 33. odôvodnenia rozhodnutia), v ktorom sa súd podrobne vysporiadal,
spolu s odkazom na ustanovenia zákona č. 233/1995 Z. z. o exekútoroch a exekučnej
činnosti, s možnosťou exekúcie obchodného podielu spoločnosti, a to až po 1. 2. 2002,
prijatím zákona č. 32/2002 Z. z. účinného od 1. 2. 2002, ktorý novelizoval zákon č.
233/1995 Z. z. o exekútoroch a exekučnej činnosti.
Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie opiera svoj záver o absencii
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom súdu, spočívajúcim
v konštatovaných prieťahoch v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach,
sp. zn. 10 Cb 315/1998, a vznikom škody, o vykonané dokazovanie, predmetom ktorého bolo
aj zistenie majetkových pomerov spoločnosti
, predovšetkým o odborné stanovisko a vyjadrenia
znalkyne doc. Ing. Heleny Majduchovej, CSc. Súd prvej inštancie v súlade s ustanovením
§ 127 O. s. p. v konaní ustanovil znalca na posúdenie skutočností, na ktoré treba odborné
znalosti. Odvolací súd poukazuje aj na to, že súd nemôže preskúmavať vecnú správnosť
odborných záverov znalca, lebo k tomu nemá odborné znalosti alebo ich nemá v takej
miere, aby mohol toto preskúmanie zodpovedne urobiť. Dôkaz znaleckým posudkom je súd
oprávnený hodnotiť podľa zásad vyjadrených v ustanovení § 191 C. s. p., hodnoteniu súdu
však nepodliehajú odborné znalecké závery v zmysle ich správnosti, súd hodnotí
presvedčivosť posudku čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie
znaleckého nálezu a jeho súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi (rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky zo dňa 28. 5. 2002, sp. zn. 33 Odo 325/2001).
K ďalším odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd, poukazujúc na uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04, uvádza, že
„všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia“.
Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými
námietkami strán sporu, ktoré mali s posúdením predmetu sporu priamu súvislosť
a dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 194 C. s. p., t.j. každý dôkaz jednotlivo aj
v ich vzájomnej súvislosti. Súd prvej inštancie zároveň postupoval podľa ustanovenia
§ 391 C. s. p. v zmysle intencií zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, právnym
názorom ktorého je viazaný.»
22. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského
súdu č. k. 2 Co 55/2017-670 z 27. septembra 2017 dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú
a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, z akých dôvodov zamietnutie žaloby sťažovateľky
okresným súdom zodpovedalo skutkovým zisteniam okresného súdu, ako aj na otázku,
akými úvahami bol krajský súd vedený pri vyslovení záveru o tom, že sťažovateľka
neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala naplnenie predpokladov vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom Krajského súdu v Košiciach, pokiaľ
ide o príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a prieťahmi v konaní pred Krajským súdom
v Košiciach.
23. Ako z odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 55/2017-670
z 27. septembra 2017 (ako aj z uznesenia krajského súdu č. k. 2 Co 324/2013-582
z 29. februára 2016) vyplýva, bolo procesnou povinnosťou sťažovateľky pre svoj úspech
v konaní preukázať, že ňou uplatnená škoda vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom Krajského súdu v Košiciach: „Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie
(delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom
slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie bolo príčinou
a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom (bezprostredným) tejto príčiny. Nestačí iba
pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú
súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto
nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku
škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok
nevznikol. Základom je úvaha [test (conditio sine qua non) spoločný pre takmer všetky
právne systémy Európskej únie], či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by
tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy,
obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu.
Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala.“
Tieto právne závery krajského súdu v plnom rozsahu zodpovedajú ustálenej súdnej praxi
(ktorú zhrnul i krajský súd odkazom na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
4 Cdo 24/2004, sp. zn. 3 M Cdo 12/2005, sp. zn. 3 Cdo 32/2007, sp. zn. 5 M Cdo 13/2010,
R 21/1992, R 7/1979).
24. Sťažovateľka v sťažnosti zdôrazňuje, že nebolo namieste zaoberať sa iba otázkou
„insolventnosti“ spoločnosti AGROKONTAKT, pretože takýto prístup „neprípustným
spôsobom odsunul z pozornosti meradlo iné a jediné: majetok spoločnosti“. Ako
z odôvodnenia rozsudku okresného súdu č. k 11 C 33/2010-646 z 2. decembra 2016
a z odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 55/2017-670 z 27. septembra 2017
vyplýva, všeobecné súdy sa vo veci sťažovateľky nezaoberali iba o otázkou
„insolventnosti“ spoločnosti AGROKONTAKT, ale naopak, reagujúc na argumentáciu
sťažovateľky sa zaoberali jej celkovou ekonomickou situáciou v podstate za obdobie
v takom rozsahu, ako to žiadala sťažovateľka. Všeobecné súdy konštatovali (s odkazom
na záver znalkyne), že stav obežného majetku spoločnosti AGROKONTAKT v celom
analyzovanom období bol menší ako stav krátkodobých záväzkov, a teda ani v prípade,
ak by predala celý svoj obežný majetok, vymohla by všetky svoje pohľadávky a vyčerpala
celú peňažnú hotovosť na účtoch, nemohla zaplatiť svoje krátkodobé záväzky, a navyše,
spoločnosť AGROKONTAKT bola v strate celé analyzované obdobie. Tento prístup
všeobecných súdov neodsunul z ich pozornosti (ako to uvádza sťažovateľka) iné meradlo,
a to majetok spoločnosti. Tento však nebolo ani podľa názoru ústavného súdu možné
zredukovať iba na záver o tom, že spoločnosť AGROKONTAKT bola spoločníkom
v spoločnosti Iba celkovým posúdením stavu spoločnosti
AGROKONTAKT bolo možné dať odpoveď na otázku, či tu je nevyhnutná vecná súvislosť
príčiny a následku, ktorú nebolo možné riešiť iba vo všeobecnej rovine úvahy
odhadovaného primeraného času rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach a času prevodu
obchodného podielu spoločnosti AGROKONTAKT v spoločnosti , resp.
možného uspokojenia sa z neho sťažovateľkou v exekúcii. Správne a výstižne sa preto
okresný súd zaoberal celkovým stavom záväzkov spoločnosti AGROKONTAKT, ale aj
osudom iných exekučných konaní začatých proti spoločnosti AGROKONTAKT v období,
v ktorom by exekučné konania mohla začať podľa svojich tvrdení aj sťažovateľka, ak by
v konaní pred Krajským súdom v Košiciach k prieťahom nedošlo. Pokiaľ všetky takto
zistené a v konaní preukázané skutočnosti zhodnotili všeobecné súdy aj za pomoci
odborného posúdenia veci znalcom so záverom, podľa ktorého sťažovateľka dôkazné
bremeno neuniesla, tento záver sa ústavnému súdu javí priliehavý a zodpovedajúci
požiadavke spravodlivého posúdenia a rozhodnutia veci. Zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom je presne definovanou objektívnou
zodpovednosťou, ktorá nastupuje iba za splnenia zákonom stanovených predpokladov, jej
úlohou nie je bez splnenia týchto zákonných podmienok umožniť alternatívne uspokojenie
pohľadávok veriteľom zo strany štátu, ktoré im neboli uhradené ich dlžníkmi vo sfére
súkromného práva. Pokiaľ sťažovateľka nepreukázala, že protiprávne konanie (nesprávny
úradný postup) bolo príčinou a vznik škody bezprostredným následkom tejto príčiny,
dôkazné bremeno neuniesla, pretože tak ako to vyplýva z ustálenej súdnej praxe, iba
pravdepodobnosť príčinnej súvislosti nepostačuje; príčinnú súvislosť treba vždy spoľahlivo
preukázať.
25. Pretože ani ústavný súd nepovažoval z týchto dôvodov právny názor krajského
súdu vyslovený v rozsudku č. k. 2 Co 55/2017-670 z 27. septembra 2017, ktorým odôvodnil
potvrdenie rozsudku okresného súdu č. k 11 C 33/2010-646 z 2. decembra 2016 z dôvodu
jeho vecnej správnosti, za arbitrárny, svojvoľný či popierajúci účel a zmysel právnej úpravy
zodpovednosti za škodu nesprávnym úradným postupom, sťažnosť sťažovateľky odmietol
podľa § 25 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
26. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. februára 2018