Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 167/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Private

Capital Investments Limited, 83 83 Ducie Street, Manchester, Veľká Británia, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Liptovský

Mikuláš sp. zn. z 23. júna 2016, sp. zn. z 27. júna 2016,

sp. zn. z 19. júla 2016, sp. zn. z 19. júla 2016, sp. zn.

zo 14. júla 2016, sp. zn. zo 14. júla 2016, sp. zn.

z 19. júla 2016, sp. zn. z 21. júla 2016, sp. zn.

z 19. júla 2016, sp. zn. z 19. júla 2016 a sp. zn.

z 26. júla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Private Capital Investments Limited o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta

2016 doručená sťažnosť spoločnosti Private Capital Investments Limited, 83 83 Ducie

Street, Manchester, Veľká Británia (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uzneseniami Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 23. júna 2016, sp. zn. z 27. júna 2016, sp. zn.

z 19. júla 2016, sp. zn. z 19. júla 2016, sp. zn. zo

14. júla 2016, sp. zn. zo 14. júla 2016, sp. zn. z 19. júla 2016,

sp. zn. z 21. júla 2016, sp. zn. z 19. júla 2016, sp. zn.

z 19. júla 2016 a sp. zn. z 26. júla 2016 (ďalej spolu

len „napadnuté uznesenia“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutými uzneseniami okresného súdu

boli v exekučných veciach spoločnosti (ďalej aj „oprávnený“) proti

povinným zamietnuté návrhy na zmenu účastníka konania na strane oprávneného a exekúcia

bola zastavená. Sťažovateľka tvrdí, že napadnuté uznesenia okresného súdu sú založené

na tom, že oprávnený bol ako procesne legitimovaný subjekt povinný doplniť návrh

na vykonanie exekúcií bez ohľadu na zmenu hmotnoprávnej vecnej aktívnej legitimácie

na sťažovateľku. Okresný súd napadnutými uzneseniami exekúcie zastavil podľa § 243f

ods. 5 o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) z dôvodu nedoplnenia návrhu

na vykonanie exekúcií na podklade rozhodnutí, ktorými sa priznal nárok zo zmenky,

o rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu oprávneného s povinným,

„ktorá povinnosť sa vzťahuje aj na pôvodného oprávneného, zastavil exekúciu podľa

§ 243f ods. 5 Exekučného poriadku. Súd však neskúmal, či pôvodný oprávnený

mal nejaké rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu

s povinným, hoci uviedol, že práve mal povinnosť doplniť návrh

na vykonanie exekúcie o rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným

podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku práve na základe § 243f ods. 1 Exekučného

poriadku. Pritom však Okresný súd Liptovský Mikuláš zámerne neskúmal, či vôbec tento

oprávnený nejaké vlastné vzťahy s povinným má. svoju povinnosť splniť

nemohol, pretože žiadne vlastné vzťahy s povinným nemal. Rovnako ani sťažovateľ žiadne

vlastné vzťahy s povinným nemal. Z tohto hľadiska je ustanovenie § 39 ods. 4 Exekučného

poriadku neaplikovateľné, keďže ide o nesplniteľnú zákonnú povinnosť oznamovať súdu

skutočnosti, ktoré neexistujú. Sťažovateľ vo svojich oznámeniach o zmene oprávneného,

ktoré súdny exekútor predložil súdu ako návrh na pripustenie zmeny oprávneného uviedol,

že žiadne vlastné vzťahy s povinným nemá. Sťažovateľ teda riadne doplnil návrh

na vykonanie exekúcie. Vyžadovanie nemožného plnenia a následné zastavenie exekúcie

a nepripustenie zmeny oprávneného je hrubým porušením práva na spravodlivý exekučný

súdny proces a pre sťažovateľa je súčasne je aj odopretím prístupu k súdu. Pritom je zjavné,

že sťažovateľ rovnako žiadne vlastné vzťahy s povinným nemá.“.

Sťažovateľka argumentuje tým, že v uvedenej veci bolo potrebné, aby okresný súd

uplatnil taký výklad § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, ktorý je ústavne konformný

a realizovateľný. Právna norma nemôže vyžadovať od oprávneného, aby popisoval

a preukazoval vlastné vzťahy s povinným, ak ich nemá, a sankcionovať takýto stav

zastavením exekúcie. Bolo povinnosťou okresného súdu uprednostniť ústavne konformný

výklad, teda neaplikovať § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, ak oprávnený nemá vlastné

vzťahy s povinným. Zmyslom tohto ustanovenia totiž je, aby tí oprávnení, ktorí vlastné

vzťahy s povinným majú, ich popísali. Pri nemožnom plnení platí, že nie je daná povinnosť

plniť (nemo ultra posse obligatur).

Sťažovateľka tiež uvádza, že „prostriedok nápravy zavedený novelou

č. do do ...

je regulovaný od 01. 7. 2016 v o niektorých opatreniach

súvisiacich s prijatím ,

a a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa netýka

zastavenia exekúcie z dôvodu nedoplnenia návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 243f

ods. 5 Exekučného poriadku, ale iba v prípade zastavenia exekúcie podľa § 243f ods. 6

Exekučného poriadku v spojitosti s § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka odôvodňuje porušenie základného práva vlastniť

majetok zaručeného a práva na pokojné užívanie majetku podľa

dodatkového protokolu definitívnou stratou nádeje na zhmotnenie jej pohľadávok z dôvodu,

že „tieto... už nie je možné ďalej vymáhať v obnovenom konaní, keďže to je umožnené iba

v prípade zastavenia exekúcie podľa § 243f ods. 6 v spojení s § 57 ods. 1 písm. m)

Exekučného poriadku, a nie v prípade zastavenia exekúcie podľa § 243f ods. 5 Exekučného

poriadku pre nedoplnenie návrhu na vykonanie exekúcie“.

V petite sťažnosti sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje, aby vyslovil porušenie

jej základného práva na súdnu ochranu podľa a základného práva

vlastniť majetok podľa , ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu napadnutými uzneseniami okresného súdu, zrušil napadnuté uznesenia okresného

súdu a vrátil ich okresnému súdu na ďalšie konania a priznal jej úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť z hľadiska toho,

či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Okresný súd v napadnutých uzneseniach citoval § 243f ods. 1, 3, 4 a 5, § 39 ods. 4

Exekučného poriadku a druhú vetu a Zákon

zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov a uviedol:

„ došlo s účinnosťou od 23. 12. 2015 k novelizácii

Exekučného poriadku, ktorá sa týkala vymáhania nárokov zo zmenky proti povinným, ktorí

sú fyzickými osobami. Podľa novej právnej úpravy je oprávnený povinný opísať v návrhu

na vykonanie exekúcie aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným

a pripojiť dôkazy osvedčujúce tieto skutočnosti; túto povinnosť má aj indosatár.

Predmetnou novelou bolo doplnené tiež prechodné ustanovenie § 243f Exekučného

poriadku, ktoré vyžaduje, aby uvedené skutočnosti boli doplnené aj v už začatých

exekúciách, a to do 30 dní od účinnosti Pre už začaté exekúcie,

v ktorých sa vymáha právo zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou, platí dňom

účinnosti predmetnej novely ex lege odklad exekúcie (§ 243f ods. 3 Exekučného poriadku),

s tým, že pokiaľ nebudú v lehote 30 dní doplnené (§ 243f ods. 5 Exekučného poriadku),

je súd povinný tieto exekúcie zastaviť.“

Okresný súd v napadnutých uzneseniach následne poukázal na to,

že v špecifikovaných exekúciách sa vymáhalo právo zo zmenky proti povinným, ktorí boli

fyzickými osobami. Uviedol, že 20. januára 2016 sťažovateľka podala súdnemu exekútorovi

oznámenie o zmene oprávnenej a doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie podľa

§ 243f ods. 1 Exekučného poriadku. Sťažovateľka ako postupník uviedla, že nadobudla

pohľadávky s príslušenstvom proti povinným na základe rámcovej zmluvy o postúpení

judikovaných pohľadávok z 23. decembra 2015 s tým, že podľa nej nedošlo k naplneniu

podmienok aplikácie § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, keďže nemá vlastný vzťah

s povinnými, nie je originálnym majiteľom zmenky ani jej indosatárom.

Na tomto základe okresný súd v napadnutých uzneseniach v podstatnom uviedol tieto

právne závery:

„Po preskúmaní súdneho spisu, exekučného titulu a doplnenia predloženého

postupníkom dospel súd k záveru, že na predmetnú exekučnú vec sa vzťahuje ustanovenie

§ 243f Exekučného poriadku v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku. To, či postupník

má alebo nemá vlastný vzťah s povinnou a či je povinný predložiť doplnenie v zmysle § 39

ods. 4 Exekučného poriadku, nie je pre posúdenie veci rozhodujúce. Oprávneným

v predmetnej exekučnej veci totiž nie je postupník, ale obchodná spoločnosť

, na ktorú sa nepochybne vzťahujú povinnosti podľa spomínaných

ustanovení, pričom z odôvodnenia exekučného titulu vyplýva, že oprávnená podložila svoje

práva v základnom súdnom konaní zmenkou, ktorú nadobudla indosamentom. Oprávnená

tak bola povinná splniť povinnosť uloženú a doplniť návrh

na vykonanie exekúcie opísaním rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa vlastného vzťahu

s povinnou a pripojiť dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú.

Oprávnená, ktorá je účastníčkou konania až do právoplatného rozhodnutia

exekučného súdu o zmene účastníka na strane oprávnenej podľa § 37 ods. 3 Exekučného

poriadku, si svoju zákonnú povinnosť doposiaľ nesplnila. Samotným doručením oznámenia

o postúpení vymáhanej pohľadávky sa postupník nestáva účastníkom v exekúcii.

Podanie postupníka neobsahuje skutočnosti podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku,

keď sa len obmedzuje na konštatovanie, že súdne konanie prebehlo spravodlivo

a že aplikácia ustanovenia § 243f Exekučného poriadku vlastne vôbec nie je namieste.

Ani skutočnosť, že vymáhaná pohľadávka bola postúpená, nebráni splneniu si zákonnej

povinnosti oprávnenej. Účinnosťou došlo ex lege k odkladu

exekúcii, pričom exekučný súd bol povinný prednostne posúdiť, či si oprávnená riadne

a včas splnila svoju zákonnú povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie a následne

rozhodnúť o pokračovaní v exekúcii, resp. o zastavení exekúcie. Iba v prípade pokračovania

v exekúcii je možné rozhodovať o iných procesných návrhoch, vrátane návrhu na zmenu

účastníka konania. Samotné poukázanie na exekučný titul bez akéhokoľvek opísania

rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa vlastného vzťahu oprávneného s povinnou

a bez predloženia listinných dôkazov (najmä zmluvy, z ktorej vzniklo právo oprávnenej),

nespĺňa náležitosti doplnenia tak ako to má na zreteli ustanovenie § 39 ods. 4 Exekučného

poriadku. Naviac, z odôvodnenia exekučného titulu vyplýva, že nie je pravdivé tvrdenie

postupníka o tom, že súd rozhodol na základe záveru, že v právnom vzťahu, ktorý

bol zabezpečený zmenkou, neboli zistené žiadne neprijateľné zmluvné podmienky,

obmedzenie alebo prípustnosť použitia zmenky alebo rozpor s dobrými mravmi. Súd

vychádzajúc z právneho názoru Krajského súdu v Žiline vôbec neposudzoval vec v

medziach spotrebiteľského práva, ale na základe právneho posúdenia veci odvolacím

súdom len v nadväznosti na právnu úpravu zákona zmenkového a šekového. Práve

spomínaná novela Exekučného poriadku mala zabezpečiť, aby bola zabezpečená súdna

kontrola dodržania spotrebiteľských právnych predpisov v zmenkových vzťahoch. K tomu

teda smeruje zákonná povinnosť oprávnenej na opísanie rozhodujúcich skutočností

týkajúcich sa vlastného vzťahu s povinnou, pričom povinnosťou oprávnenej je aj pripojiť

dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú.

Oprávnená si svoju povinnosť nesplnila, ale v deň účinnosti zákona

č. postúpila pohľadávku na postupníka (subjekt, ktorý podľa portálu

www.companieshousedata.co.uk sídli na adrese spolu s ďalšími 25 obchodnými

spoločnosťami), z ktorého vyjadrenia je nesporné, že oprávnená ako ani postupník nemajú

v úmysle splniť si svoju zákonnú povinnosť. Odôvodnenie oznámenia o zmene oprávnenej,

predovšetkým zdôraznenie skutočnosti, že podľa ich právneho názoru sa na postupníka

nevzťahuje predmetná novela z dôvodu, že postupník nemá žiadny vlastný vzťah s povinnou,

nasvedčuje tomu, že úmyslom oprávnenej bolo obísť zákonnú úprav a súd nemôže takémuto

postupu poskytnúť právnu ochranu len formalistickým výkladom ustanovenia bez toho,

aby zobral na zreteľ samotný účel spomínanej novely. Je nelogické predpokladať,

že by zákonodarca stanovil povinnosť opísať skutočnosti ohľadne vzťahu s povinnou

aj oprávnenému, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov, pričom

oprávnení, ktorí by zmluvou o postúpení pohľadávok nadobudli judikovanú pohľadávku,

by už takúto povinnosť nemali.

Vzhľadom na to, že návrh na vykonanie exekúcie nebol v súlade s citovanými

zákonnými ustanoveniami v určenej lehote zo strany oprávnenej a ani zo strany postupníka

riadne doplnený, súd exekúciu podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku zastavil.

Pokiaľ postupník predložil rozhodnutia iných súdov, ktoré vo veci predmetného

oprávneného rozhodli o pokračovaní v exekúcii, tunajší súd poukazuje predovšetkým na to,

že tieto rozhodnutia súdov rovnakého stupňa preň nie sú právne záväzné a ide tiež

o rozhodnutia bez vyznačenej doložky právoplatnosti. Napokon tieto rozhodnutia

sú vytrhnuté z kontextu, a nemožno im preto priznať ani potrebnú argumentačnú silu.

Tunajšiemu súdu nie je známe, aký bol obsah spisov dotknutých súdov, aký bol výrok

a odôvodnenie exekučných titulov, ani ďalšie okolnosti, za ktorých boli tieto rozhodnutia

vydané.

Súd bol povinný sa prednostne zaoberať otázkou pokračovania v exekúcii,

resp. zastavenia exekúcie, až po vyriešení tejto otázky mohol prikročiť k rozhodnutiu

o podanom návrhu na pripustenie zmeny účastníka konania na strane oprávnenej. Nakoľko

návrh nebol riadne doplnený a súd exekúciu zastavil, v nadväznosti na tento výrok

nepripustil zmenu účastníka konania na strane oprávnenej.“

Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov okresného súdu v napadnutých

uzneseniach, na základe ktorých exekúcie zastavil a nepripustil zmenu účastníka konania –

oprávneného, dospel k záveru, že tieto právne závery sú logické, rešpektujú účel

príslušných ustanovení Exekučného poriadku a nie sú arbitrárne. Právne závery okresného

súdu v napadnutých uzneseniach možno vnímať ako jedno z možných a ústavne

akceptovateľných riešení uvedenej procesnej situácie v špecifikovaných exekučných

konaniach. Odôvodnenia napadnutých uznesení okresného súdu sú dostatočným podkladom

pre výroky o zastavení exekúcií a o nepripustení zmeny oprávneného, takto právne závery

okresného súdu nie sú zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedených veciach stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2018