Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 167/2018
PDF · 199.7 KB
No categories available
IV. ÚS 167/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Private
Capital Investments Limited, 83 83 Ducie Street, Manchester, Veľká Británia, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Liptovský
Mikuláš sp. zn. 11 Er 64/2015 z 23. júna 2016, sp. zn. 1 Er 2284/2015 z 27. júna 2016,
sp. zn. 6 Er 20/2016 z 19. júla 2016, sp. zn. 6 Er 1111/2015 z 19. júla 2016, sp. zn.
6 Er 543/2015 zo 14. júla 2016, sp. zn. 6 Er 544/2015 zo 14. júla 2016, sp. zn.
1 Er 2277/2015 z 19. júla 2016, sp. zn. 1 Er 4192/2015 z 21. júla 2016, sp. zn.
1 Er 4191/2015 z 19. júla 2016, sp. zn. 1 Er 2283/2015 z 19. júla 2016 a sp. zn.
11 Er 19/2016 z 26. júla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Private Capital Investments Limited o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta
2016 doručená sťažnosť spoločnosti Private Capital Investments Limited, 83 83 Ducie
Street, Manchester, Veľká Británia (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uzneseniami Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
11 Er 64/2015 z 23. júna 2016, sp. zn. 1 Er 2284/2015 z 27. júna 2016, sp. zn. 6 Er 20/2016
z 19. júla 2016, sp. zn. 6 Er 1111/2015 z 19. júla 2016, sp. zn. 6 Er 543/2015 zo
14. júla 2016, sp. zn. 6 Er 544/2015 zo 14. júla 2016, sp. zn. 1 Er 2277/2015 z 19. júla 2016,
sp. zn. 1 Er 4192/2015 z 21. júla 2016, sp. zn. 1 Er 4191/2015 z 19. júla 2016, sp. zn.
1 Er 2283/2015 z 19. júla 2016 a sp. zn. 11 Er 19/2016 z 26. júla 2016 (ďalej spolu
len „napadnuté uznesenia“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutými uzneseniami okresného súdu
boli v exekučných veciach spoločnosti (ďalej aj „oprávnený“) proti
povinným zamietnuté návrhy na zmenu účastníka konania na strane oprávneného a exekúcia
bola zastavená. Sťažovateľka tvrdí, že napadnuté uznesenia okresného súdu sú založené
na tom, že oprávnený bol ako procesne legitimovaný subjekt povinný doplniť návrh
na vykonanie exekúcií bez ohľadu na zmenu hmotnoprávnej vecnej aktívnej legitimácie
na sťažovateľku. Okresný súd napadnutými uzneseniami exekúcie zastavil podľa § 243f
ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) z dôvodu nedoplnenia návrhu
na vykonanie exekúcií na podklade rozhodnutí, ktorými sa priznal nárok zo zmenky,
o rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu oprávneného s povinným,
„ktorá povinnosť sa vzťahuje aj na pôvodného oprávneného, zastavil exekúciu podľa
§ 243f ods. 5 Exekučného poriadku. Súd však neskúmal, či pôvodný oprávnený
mal nejaké rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu
s povinným, hoci uviedol, že práve mal povinnosť doplniť návrh
na vykonanie exekúcie o rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným
podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku práve na základe § 243f ods. 1 Exekučného
poriadku. Pritom však Okresný súd Liptovský Mikuláš zámerne neskúmal, či vôbec tento
oprávnený nejaké vlastné vzťahy s povinným má. svoju povinnosť splniť
nemohol, pretože žiadne vlastné vzťahy s povinným nemal. Rovnako ani sťažovateľ žiadne
vlastné vzťahy s povinným nemal. Z tohto hľadiska je ustanovenie § 39 ods. 4 Exekučného
poriadku neaplikovateľné, keďže ide o nesplniteľnú zákonnú povinnosť oznamovať súdu
skutočnosti, ktoré neexistujú. Sťažovateľ vo svojich oznámeniach o zmene oprávneného,
ktoré súdny exekútor predložil súdu ako návrh na pripustenie zmeny oprávneného uviedol,
že žiadne vlastné vzťahy s povinným nemá. Sťažovateľ teda riadne doplnil návrh
na vykonanie exekúcie. Vyžadovanie nemožného plnenia a následné zastavenie exekúcie
a nepripustenie zmeny oprávneného je hrubým porušením práva na spravodlivý exekučný
súdny proces a pre sťažovateľa je súčasne je aj odopretím prístupu k súdu. Pritom je zjavné,
že sťažovateľ rovnako žiadne vlastné vzťahy s povinným nemá.“.
Sťažovateľka argumentuje tým, že v uvedenej veci bolo potrebné, aby okresný súd
uplatnil taký výklad § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, ktorý je ústavne konformný
a realizovateľný. Právna norma nemôže vyžadovať od oprávneného, aby popisoval
a preukazoval vlastné vzťahy s povinným, ak ich nemá, a sankcionovať takýto stav
zastavením exekúcie. Bolo povinnosťou okresného súdu uprednostniť ústavne konformný
výklad, teda neaplikovať § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, ak oprávnený nemá vlastné
vzťahy s povinným. Zmyslom tohto ustanovenia totiž je, aby tí oprávnení, ktorí vlastné
vzťahy s povinným majú, ich popísali. Pri nemožnom plnení platí, že nie je daná povinnosť
plniť (nemo ultra posse obligatur).
Sťažovateľka tiež uvádza, že „prostriedok nápravy zavedený novelou
č. 438/2015 Z. z. do Občianskeho súdneho poriadku do § 228 ods. 1 písm. g)...
je regulovaný od 01. 7. 2016 v § 3 zákona č. 125/2016 Z. z. o niektorých opatreniach
súvisiacich s prijatím Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku
a Správneho súdneho poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa netýka
zastavenia exekúcie z dôvodu nedoplnenia návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 243f
ods. 5 Exekučného poriadku, ale iba v prípade zastavenia exekúcie podľa § 243f ods. 6
Exekučného poriadku v spojitosti s § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku.“.
V tejto súvislosti sťažovateľka odôvodňuje porušenie základného práva vlastniť
majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu definitívnou stratou nádeje na zhmotnenie jej pohľadávok z dôvodu,
že „tieto... už nie je možné ďalej vymáhať v obnovenom konaní, keďže to je umožnené iba
v prípade zastavenia exekúcie podľa § 243f ods. 6 v spojení s § 57 ods. 1 písm. m)
Exekučného poriadku, a nie v prípade zastavenia exekúcie podľa § 243f ods. 5 Exekučného
poriadku pre nedoplnenie návrhu na vykonanie exekúcie“.
V petite sťažnosti sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje, aby vyslovil porušenie
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu napadnutými uzneseniami okresného súdu, zrušil napadnuté uznesenia okresného
súdu a vrátil ich okresnému súdu na ďalšie konania a priznal jej úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť z hľadiska toho,
či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.
Okresný súd v napadnutých uzneseniach citoval § 243f ods. 1, 3, 4 a 5, § 39 ods. 4
Exekučného poriadku a druhú vetu § 17 ods. 1 a § 17 ods. 2 zákona č. 191/1950 Zb. Zákon
zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov a uviedol:
„Zákonom č. 438/2015 Z. z. došlo s účinnosťou od 23. 12. 2015 k novelizácii
Exekučného poriadku, ktorá sa týkala vymáhania nárokov zo zmenky proti povinným, ktorí
sú fyzickými osobami. Podľa novej právnej úpravy je oprávnený povinný opísať v návrhu
na vykonanie exekúcie aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným
a pripojiť dôkazy osvedčujúce tieto skutočnosti; túto povinnosť má aj indosatár.
Predmetnou novelou bolo doplnené tiež prechodné ustanovenie § 243f Exekučného
poriadku, ktoré vyžaduje, aby uvedené skutočnosti boli doplnené aj v už začatých
exekúciách, a to do 30 dní od účinnosti zákona č. 438/2015 Z. z. Pre už začaté exekúcie,
v ktorých sa vymáha právo zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou, platí dňom
účinnosti predmetnej novely ex lege odklad exekúcie (§ 243f ods. 3 Exekučného poriadku),
s tým, že pokiaľ nebudú v lehote 30 dní doplnené (§ 243f ods. 5 Exekučného poriadku),
je súd povinný tieto exekúcie zastaviť.“
Okresný súd v napadnutých uzneseniach následne poukázal na to,
že v špecifikovaných exekúciách sa vymáhalo právo zo zmenky proti povinným, ktorí boli
fyzickými osobami. Uviedol, že 20. januára 2016 sťažovateľka podala súdnemu exekútorovi
oznámenie o zmene oprávnenej a doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie podľa
§ 243f ods. 1 Exekučného poriadku. Sťažovateľka ako postupník uviedla, že nadobudla
pohľadávky s príslušenstvom proti povinným na základe rámcovej zmluvy o postúpení
judikovaných pohľadávok z 23. decembra 2015 s tým, že podľa nej nedošlo k naplneniu
podmienok aplikácie § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, keďže nemá vlastný vzťah
s povinnými, nie je originálnym majiteľom zmenky ani jej indosatárom.
Na tomto základe okresný súd v napadnutých uzneseniach v podstatnom uviedol tieto
právne závery:
„Po preskúmaní súdneho spisu, exekučného titulu a doplnenia predloženého
postupníkom dospel súd k záveru, že na predmetnú exekučnú vec sa vzťahuje ustanovenie
§ 243f Exekučného poriadku v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku. To, či postupník
má alebo nemá vlastný vzťah s povinnou a či je povinný predložiť doplnenie v zmysle § 39
ods. 4 Exekučného poriadku, nie je pre posúdenie veci rozhodujúce. Oprávneným
v predmetnej exekučnej veci totiž nie je postupník, ale obchodná spoločnosť
, na ktorú sa nepochybne vzťahujú povinnosti podľa spomínaných
ustanovení, pričom z odôvodnenia exekučného titulu vyplýva, že oprávnená podložila svoje
práva v základnom súdnom konaní zmenkou, ktorú nadobudla indosamentom. Oprávnená
tak bola povinná splniť povinnosť uloženú zákonom č. 438/2015 Z. z. a doplniť návrh
na vykonanie exekúcie opísaním rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa vlastného vzťahu
s povinnou a pripojiť dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú.
Oprávnená, ktorá je účastníčkou konania až do právoplatného rozhodnutia
exekučného súdu o zmene účastníka na strane oprávnenej podľa § 37 ods. 3 Exekučného
poriadku, si svoju zákonnú povinnosť doposiaľ nesplnila. Samotným doručením oznámenia
o postúpení vymáhanej pohľadávky sa postupník nestáva účastníkom v exekúcii.
Podanie postupníka neobsahuje skutočnosti podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku,
keď sa len obmedzuje na konštatovanie, že súdne konanie prebehlo spravodlivo
a že aplikácia ustanovenia § 243f Exekučného poriadku vlastne vôbec nie je namieste.
Ani skutočnosť, že vymáhaná pohľadávka bola postúpená, nebráni splneniu si zákonnej
povinnosti oprávnenej. Účinnosťou zákona č. 438/2015 Z. z. došlo ex lege k odkladu
exekúcii, pričom exekučný súd bol povinný prednostne posúdiť, či si oprávnená riadne
a včas splnila svoju zákonnú povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie a následne
rozhodnúť o pokračovaní v exekúcii, resp. o zastavení exekúcie. Iba v prípade pokračovania
v exekúcii je možné rozhodovať o iných procesných návrhoch, vrátane návrhu na zmenu
účastníka konania. Samotné poukázanie na exekučný titul bez akéhokoľvek opísania
rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa vlastného vzťahu oprávneného s povinnou
a bez predloženia listinných dôkazov (najmä zmluvy, z ktorej vzniklo právo oprávnenej),
nespĺňa náležitosti doplnenia tak ako to má na zreteli ustanovenie § 39 ods. 4 Exekučného
poriadku. Naviac, z odôvodnenia exekučného titulu vyplýva, že nie je pravdivé tvrdenie
postupníka o tom, že súd rozhodol na základe záveru, že v právnom vzťahu, ktorý
bol zabezpečený zmenkou, neboli zistené žiadne neprijateľné zmluvné podmienky,
obmedzenie alebo prípustnosť použitia zmenky alebo rozpor s dobrými mravmi. Súd
vychádzajúc z právneho názoru Krajského súdu v Žiline vôbec neposudzoval vec v
medziach spotrebiteľského práva, ale na základe právneho posúdenia veci odvolacím
súdom len v nadväznosti na právnu úpravu zákona zmenkového a šekového. Práve
spomínaná novela Exekučného poriadku mala zabezpečiť, aby bola zabezpečená súdna
kontrola dodržania spotrebiteľských právnych predpisov v zmenkových vzťahoch. K tomu
teda smeruje zákonná povinnosť oprávnenej na opísanie rozhodujúcich skutočností
týkajúcich sa vlastného vzťahu s povinnou, pričom povinnosťou oprávnenej je aj pripojiť
dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú.
Oprávnená si svoju povinnosť nesplnila, ale v deň účinnosti zákona
č. 438/2015 Z. z. postúpila pohľadávku na postupníka (subjekt, ktorý podľa portálu
www.companieshousedata.co.uk sídli na adrese spolu s ďalšími 25 obchodnými
spoločnosťami), z ktorého vyjadrenia je nesporné, že oprávnená ako ani postupník nemajú
v úmysle splniť si svoju zákonnú povinnosť. Odôvodnenie oznámenia o zmene oprávnenej,
predovšetkým zdôraznenie skutočnosti, že podľa ich právneho názoru sa na postupníka
nevzťahuje predmetná novela z dôvodu, že postupník nemá žiadny vlastný vzťah s povinnou,
nasvedčuje tomu, že úmyslom oprávnenej bolo obísť zákonnú úprav a súd nemôže takémuto
postupu poskytnúť právnu ochranu len formalistickým výkladom ustanovenia bez toho,
aby zobral na zreteľ samotný účel spomínanej novely. Je nelogické predpokladať,
že by zákonodarca stanovil povinnosť opísať skutočnosti ohľadne vzťahu s povinnou
aj oprávnenému, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov, pričom
oprávnení, ktorí by zmluvou o postúpení pohľadávok nadobudli judikovanú pohľadávku,
by už takúto povinnosť nemali.
Vzhľadom na to, že návrh na vykonanie exekúcie nebol v súlade s citovanými
zákonnými ustanoveniami v určenej lehote zo strany oprávnenej a ani zo strany postupníka
riadne doplnený, súd exekúciu podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku zastavil.
Pokiaľ postupník predložil rozhodnutia iných súdov, ktoré vo veci predmetného
oprávneného rozhodli o pokračovaní v exekúcii, tunajší súd poukazuje predovšetkým na to,
že tieto rozhodnutia súdov rovnakého stupňa preň nie sú právne záväzné a ide tiež
o rozhodnutia bez vyznačenej doložky právoplatnosti. Napokon tieto rozhodnutia
sú vytrhnuté z kontextu, a nemožno im preto priznať ani potrebnú argumentačnú silu.
Tunajšiemu súdu nie je známe, aký bol obsah spisov dotknutých súdov, aký bol výrok
a odôvodnenie exekučných titulov, ani ďalšie okolnosti, za ktorých boli tieto rozhodnutia
vydané.
Súd bol povinný sa prednostne zaoberať otázkou pokračovania v exekúcii,
resp. zastavenia exekúcie, až po vyriešení tejto otázky mohol prikročiť k rozhodnutiu
o podanom návrhu na pripustenie zmeny účastníka konania na strane oprávnenej. Nakoľko
návrh nebol riadne doplnený a súd exekúciu zastavil, v nadväznosti na tento výrok
nepripustil zmenu účastníka konania na strane oprávnenej.“
Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov okresného súdu v napadnutých
uzneseniach, na základe ktorých exekúcie zastavil a nepripustil zmenu účastníka konania –
oprávneného, dospel k záveru, že tieto právne závery sú logické, rešpektujú účel
príslušných ustanovení Exekučného poriadku a nie sú arbitrárne. Právne závery okresného
súdu v napadnutých uzneseniach možno vnímať ako jedno z možných a ústavne
akceptovateľných riešení uvedenej procesnej situácie v špecifikovaných exekučných
konaniach. Odôvodnenia napadnutých uznesení okresného súdu sú dostatočným podkladom
pre výroky o zastavení exekúcií a o nepripustení zmeny oprávneného, takto právne závery
okresného súdu nie sú zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedených veciach stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2018