Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 170/2018
PDF · 248.47 KB
No categories available
IV. ÚS 170/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátkou JUDr. Danicou Holováčovou,
Čajakova 5, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Obo 59/2013 z 29. januára 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Obdo V 19/2015 z 31. mája 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. septembra 2016 doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 59/2013 z 29. januára 2015
(ďalej len „napadnuté uznesenie z 29. januára 2015“) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
2 Obdo V 19/2015 z 31. mája 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie z 31. mája 2016“).
Zo sťažnosti vyplýva, že Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom sp. zn. 5 Cb 139/2001 z 23. mája 2005 zaviazal sťažovateľku
zaplatiť navrhovateľovi [v čase rozhodovania krajského súdu
, (ďalej len „navrhovateľ“)] sumu 2 162 513,63 Sk s príslušenstvom
s tým, že navrhovateľ sa mohol domáhať uspokojenia tejto pohľadávky len do výšky
výťažku z predaja založenej nehnuteľnosti – špecifikovaného pozemku – záhrady
2
vo výmere 2 960 m. Rozsudok krajského súdu potvrdil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
2 Obo 265/2005 zo 4. mája 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť 1. júna 2006.
Po právoplatnom skončení konania sťažovateľka 3. septembra 2008 „zistila,
že zmluva o záložnom práve k nehnuteľnostiam, ktorá bola právnym titulom nároku žalobcu
v konaní vedenom pod sp. zn.: 5 Cb/139/01, javí známky manipulácie, upravovania
a pozmeňovania po tom, čo bola táto zmluva sťažovateľkou podpísaná a zviazaná notárom,
a to takým spôsobom, že jednotlivé listy boli od seba oddeľované“.
Na základe tejto skutočnosti podala sťažovateľka krajskému súdu návrh na obnovu
konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 5 Cb 139/2001.
Sťažovateľka v návrhu na obnovu konania poukázala na to, že na „zmluve
o záložnom práve k nehnuteľnostiam – sú výrazné znaky po pozmeňovaní a upravovaní,
a to:
- v ľavom hornom rohu sú stopy po spínacom strojčeku, teda okrem jeho zopnutia
sa tam nachádzajú ďalšie dierky po pravdepodobne predchádzajúcom zopnutí,
- šnúrka zabezpečujúca technickú jednotu listiny, ktorou bola opatrená táto zmluva
pri jej podpise a overení notárkou, sú porušené, čo je zreteľne viditeľné na poslednej strane
listiny,
- odtlačky pečiatky v ľavom hornom rohu na tejto listine sú situované inak, ako
by pri opatrení odtlačkom pečiatky mali byť, teda je na ich polohe zreteľné, že jednotlivé
strany zmluvy boli oddeľované a znovu spojené nie celkom presným spôsobom,
- sťažovateľka zistila aj tú skutočnosť, že v písomnom operáte katastra nehnuteľností
sa nachádza doručenka pre zásielku určenú do vlastných rúk, pričom na tejto doručenke
adresovanej sťažovateľke sa nenachádza jej podpis...
V konaní pred Krajským súdom v Košiciach sťažovateľka opakovane tvrdila,
že samotná dlžníčka z úverovej zmluvy, ktorej záväzok mal byť zabezpečený záložnou
zmluvou... sa opakovane vyjadrovala v tom zmysle, že túto zmluvu po tom, čo bola
sťažovateľkou podpísaná, upravovala v tom zmysle, aby zabezpečovala vyššiu pohľadávku,
než bola v pôvodnom texte zmluvy, že túto zmluvu po jej podpise sťažovateľkou a zviazaním
notárkou rozobrala, upravila a opäť zložila a až po takejto manipulácii odovzdala
na konanie o jej vklade do katastra nehnuteľností.“.
Krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. 9 Cb 4/2008 z 27. júna 2013 tak, že povolil
obnovu konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 5 Cb 139/2001.
Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd
napadnutým uznesením z 29. januára 2015 tak, že zmenil uznesenie krajského súdu tak,
že návrh sťažovateľky na obnovu konania zamietol.
Proti tomuto uzneseniu najvyššieho súdu z 27. júna 2013 podala sťažovateľka
dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením z 31. mája 2016 tak,
že dovolanie zamietol.
Sťažovateľka nesúhlasí s právnym záverom najvyššieho súdu ako odvolacieho
a dovolacieho súdu o tom, že neboli splnené zákonné podmienky na obnovu konania. Podľa
sťažovateľky najvyšší súd nedostatočne odôvodnil právny záver, podľa ktorého
špecifikovanú doručenku nepovažovali za dôkaz, ktorý by mohol privodiť sťažovateľke
priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Sťažovateľka ďalej uvádza:
„... sťažovateľka bez svojho zavinenia v pôvodnom konaní nemohla nijakým
spôsobom preukázať, že na predmetnej záložnej zmluve došlo k prepisom a úpravám.
V pôvodnom konaní sťažovateľka nemohla predložiť originál uvedenej záložnej
zmluvy, nakoľko táto jej nebola nikdy doručená, pričom po nahliadnutí do spisu
na vtedajšom Katastrálnom úrade v Správe katastra dňa 03. 09. 2008
zistila aj tú skutočnosť, že v písomnom operáte katastra nehnuteľností sa nachádza
doručenka pre zásielku určenú do vlastných rúk, pričom na tejto doručenke zásielky, ktorá
bola určená sťažovateľke do vlastných rúk, sa nenachádza podpis sťažovateľky, ale podpis
inej osoby.
... Na pojednávaní dňa 23. 05. 2005 žalobca prostredníctvom svojho právneho
zástupcu síce predložil súdu k nahliadnutiu originál záložnej zmluvy, súd však z tohto
originálu zistil len to, že zmluva je napísaná na dvoch listoch, na pravej strane je uvedená
výška zabezpečenej pohľadávky v sume 1.500.000,- Sk (pričom však sťažovateľka
podpisovala zmluvu o zabezpečení pohľadávky záložným právom na nehnuteľnosti iba
vo výške 1.200.000,- Sk) a jej originál po nahliadnutí vrátil zástupkyni žalobcu. Na tom
istom pojednávaní opätovne zástupkyňa žalobcu predložila originál záložnej zmluvy,
na ktorom mal byť úradne overený podpis sťažovateľky notárkou
, a to dňa 14. 02. 1996.
Súd napriek tomu, že z ustanovenia § 129 ods. 1 O. s. p... vyplýva, ako sa vykonáva
dôkaz listinou, neoboznámil jej podstatný obsah, ani nezachytil do zápisnice skutočnosti
významné pre konanie, a to či predmetná zmluva bola pevne zošitá a tvorila fyzickú jednotu,
či v prípade, že to tak bolo, niesla znaky poškodenia alebo nie, alebo či išlo o vyhotovenie
zmluvy predloženej na vklad záložného práva do katastra nehnuteľností, na ktorej bolo
vyznačené rozhodnutie o povolení vkladu. Napriek tomu, že súd nahliadal v priebehu
konania do záložnej zmluvy dvakrát, ani raz nezaznamenal uvedené skutočnosti a nemožno
ich preto so zreteľom na význam, ktoré má pevné spojenie dvoch listov zmluvy, pre námietky
sťažovateľky považovať za zistené. V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľka na fakt,
že podľa ustanovenia § 122 ods. 1 O. s. p... je to súd, ktorý vykonáva dokazovanie a nie
sťažovateľka ako žalovaná v danom konaní, a preto jej nebolo možné pričítať na ťarchu,
že súd skutočnosti významné pre rozhodnutie vo veci nezisťoval a nezistil.
O potvrdení skutočnosti, že došlo k pozmeňovaniu záložnej zmluvy, sťažovateľka
v pôvodnom konaní navrhovala vykonať dôkazy výsluchom svedkov, ktoré však súd
nevykonal. Sťažovateľka nikdy nemala k dispozícii originál záložnej zmluvy, preto ho ani
nemohla v pôvodnom konaní predložiť ako dôkaz.
Rovnako konštatovanie všeobecných súdov, že doručenka podpísaná inou osobou
ako sťažovateľkou je síce novým dôkazom, ktorý sťažovateľka nemohla predložiť v
pôvodnom konaní, avšak v tomto prípade nie je splnená podmienka prípustnosti obnovy
konania, a to možnosť priaznivejšieho rozhodnutia vo veci, považuje sťažovateľka za laxné
a nedostatočne zdôvodnené. Súdy neuviedli dôvody, pre ktoré doručenku nepovažujú
za dôkaz, ktorý by mohol v obnovenom konaní privodiť pre sťažovateľku priaznivejšie
rozhodnutie vo veci, a preto rozhodnutia odvolacieho i dovolacieho súdu považuje
sťažovateľka za nesprávne, nedostatočne zdôvodnené a tým aj za nepreskúmateľné.“.
Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
jej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 29. januára 2015 a napadnutým uznesením
najvyššieho súdu z 31. mája 2016, napadnuté uznesenia najvyššieho súdu zruší a vec vráti
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a zároveň sťažovateľke prizná úhradu trov konania
pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
z 29. januára 2015
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Napadnutým uznesením z 29. januára 2015 najvyšší súd ako odvolací súd zmenil
uznesenie krajského súdu z 27. júna 2013 tak, že návrh na obnovu konania zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka dovolanie z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), t. j. že rozhodnutie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd napadnutým uznesením
z 31. mája 2016 preskúmal námietky sťažovateľky a jej dovolanie zamietol. Z uvedeného
vyplýva, že najvyšší súd ako dovolací súd vecne preskúmal dovolacie námietky
sťažovateľky, pričom tieto námietky sú zhodné s tými, ktoré uvádza aj v sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy. Právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu – ktorý preskúmal
dovolacie námietky sťažovateľky vo veci samej – v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť jej sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením z 31. mája 2016
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,
ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998).
Najvyšší súd napadnutým uznesením z 31. mája 2016 zamietol dovolanie
sťažovateľky. V odôvodnení uznesenia poukázal na uznesenie krajského súdu
z 27. júna 2013, na odvolanie navrhovateľa, na napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
z 29. januára 2015 a na dovolaciu argumentáciu sťažovateľky. Napokon uviedol tieto
právne závery:
„Odporkyňa nesprávnosť napadnutého rozhodnutia vzhliadla v nesprávnom
posúdení otázky povolenia obnovy konania vedeného na Krajskom súde v pod
sp. zn. 5 Cb/139/2001 podľa § 228 ods. 1 písm. a/, b/ O. s. p. majúc za to, že predložením
originálu záložnej zmluvy, ktorý v pôvodnom konaní nemohla bez svojho zavinenia
predložiť, súčasne preukázaním, že podpis na doručenke, ktorou sa mala záložná zmluva
doručovať odporkyni, nie je podpisom odporkyne, dostatočne preukázala splnenie
predpokladov pre povolenie obnovy konania.
Dovolací súd vo vzťahu k obnove konania vo všeobecnosti uvádza, že konanie
o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej z nich (iudicium rescindens) súd skúma,
či je obnova konania procesne prípustná; návrhu na obnovu konania v tejto fáze súd buď
vyhovie alebo ho zamietne. Druhá fáza (iudicium rescissorium) predstavuje nové
prerokovanie a rozhodnutie vo veci. Jedným z predpokladov procesnej prípustnosti návrhu
na obnovu konania, na ktoré sa zameriava súd v prvej z uvedených fáz, je medzi iným
existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré ten, kto navrhuje obnovu konania,
bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní (§ 221 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) a ďalej
možnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 221 ods. 1
písm. b/ O. s. p.).
Dôvod prípustnosti obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p. sa uplatňuje
v tých prípadoch, keď účastník konania nemohol bez svojej viny tvrdiť určitú skutočnosť
alebo navrhnúť vykonanie určitého dôkazu, ktoré by pre neho mohli privodiť priaznivejšie
rozhodnutie vo veci. Nemožnosťou použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej
viny v pôvodnom konaní sa rozumie nemožnosť vykonať dokazovanie v súdnom konaní
alebo nemožnosť označiť či predložiť tieto skutočnosti, dôkazy alebo rozhodnutia
účastníkom konania voči súdu (R 19/1975). Tak isto platí, že pokiaľ účastník zo svojej viny
neuplatnil určitú skutočnosť v pôvodnom konaní, je vylúčený z ďalšieho jej uplatňovania
aj s dôkazmi, ktoré majú túto skutočnosť preukázať (R 72/1954). Ustanovenie § 228 ods. 1
písm. a/ O. s. p. má ako dôvod obnovy konania na zreteli také skutočnosti a dôkazy, ktoré
sú v porovnaní s pôvodným konaním nové, teda v dobe pôvodného konania objektívne
existujúce, ale z pohľadu účastníka konania vtedy nepoužiteľné bez toho, aby niesol vinu
na tom, že o nich nevedel, prípadne si nesplnil povinnosť tvrdenia alebo dôkaznú povinnosť.
O možnosť vykonania dôkazov, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 228
ods. 1 písm. b/ O. s. p.) ide vtedy, keď účastník v pôvodnom konaní síce označil dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, avšak ním navrhnuté dôkazy nemohol súd vykonať z dôvodu
prekážok objektívneho charakteru. Ustanovenie § 228 ods. 1 písm. b/ O. s. p. sa vzťahuje
na prípady, v ktorých účastník konania tieto dôkazy voči súdu v pôvodnom konaní použil
(dôkazy označil a navrhol ich vykonanie), nemohli byť ale súdom, ktorý vykonáva
dokazovanie (§ 122 ods. 1 O. s. p.) vykonané preto, lebo tomu bránila nejaká objektívna
prekážka.
Z obsahu spisu vyplýva, že argumentačné dôvody odporkyne, spočívajúce
v jej tvrdení o manipulácii so Zmluvou o záložnom práve k nehnuteľnostiam zo dňa
01. 02. 1996 (č. 1. 14 - 16), tvorili obsah hmotnoprávnej obrany odporkyne v pôvodnom
konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 5 Cb/139/2001. Prvostupňový,
odvolací, aj dovolací súd v pôvodnom konaní, vzhľadom na ich povinnosť pri žalobe
na plnenie z úradnej moci vždy skúmať existenciu platného právneho úkonu, preskúmali
platnosť namietanej zmluvy a tvrdenia odporkyne vyhodnotili za nedôvodné. Samotná táto
skutočnosť a nespokojnosť odporkyne s právnym posúdením veci v pôvodnom konaní,
dôvodom na jeho obnovu ale byť nemôže. Obnova konania je totiž mimoriadny opravný
prostriedok, ktorým možno za podmienok ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu
vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne.
Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení
pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej povahy; na nápravu týchto
nesprávností slúžia podľa povahy rozhodnutia a charakteru namietanej nesprávnosti iné
opravné prostriedky. Vecná nesprávnosť rozsudku napadnutého návrhom na obnovu
konania nie je dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy konania podľa § 228
ods. 1 O. s. p. V tejto súvislosti dovolací súd zdôrazňuje, že k procesným právam účastníka
nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ním navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré
z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu a nie účastníkovi konania
(§ 120 ods. 1 O. s. p.). Ak súd rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto,
že sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôže to byť považované ani za postup
odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, ani za dôvod na obnovu
konania. Pokiaľ súd na procesné úkony účastníka konania reaguje primeraným,
zrozumiteľným spôsobom, v súlade s platným procesným poriadkom a nevykonanie dôkazov
odôvodní ústavne akceptovateľným spôsobom, nemožno jeho postup spočívajúci
v nevykonaní navrhovaných dôkazov hodnotiť ako porušenie práva na spravodlivý proces
v zmysle § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Charakter nového dôkazu, ktorý odporkyňa nemohla bez svojej viny použiť
v pôvodnom konaní, nemá ani sporná poštová doručenka, ktorá mala preukazovať prevzatie
originálu záložnej zmluvy s vyznačením povolenia vkladu do katastra nehnuteľností a ktorá
je podpísaná inou osobou než odporkyňou.
Podľa § 68 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších
predpisov, katastrálny operát je verejný a každý má právo doň nahliadať a robiť si z neho
výpisy, odpisy alebo náčrty. Odporkyňa s poukazom na citované ustanovenie mohla
kedykoľvek počas pôvodného konania do zbierky listín katastrálneho operátu Správy
katastra nahliadnuť (a teda nie až dňa 03. 09. 2008) a zistiť ňou tvrdené skutočnosti,
na základe ktorých navrhuje obnovu konania. Odporkyňa v tejto súvislosti neuviedla žiadne
okolnosti, pre ktoré tak urobiť nemohla. Naviac je potrebné dodať, že nedoručenie záložnej
zmluvy odporkyni nemá vplyv na existenciu záložného práva, nakoľko toto vzniká
momentom rozhodnutia príslušnej správy katastra (v súčasnosti katastrálneho odboru
príslušného okresného úradu) o povolení vkladu záložného práva na základe záložnej
zmluvy do katastra nehnuteľností.
Vo vzťahu k námietke odporkyne, týkajúcej sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu, dovolací súd konštatuje, že jeho odôvodnenie zodpovedá zákonnej
požiadavke riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, rešpektujúc ust. § 157 ods. 2
O. s. p. (uplatňované aj v odvolacom konaní podľa § 211 ods. 2 O. s. p.), keďže z neho
vyplýva dôvod zamietnutia návrhu odporkyne na obnovu konania, a teda zmeny
prvostupňového rozhodnutia. Z tohto dôvodu ho možno považovať za preskúmateľné
a ústavne akceptovateľné.“
Z argumentácie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v napadnutom uznesení
z 31. mája 2016 dostatočne vyplýva záver, z akých dôvodov neakceptoval námietku
sťažovateľky, že najvyšší súd ako odvolací súd nesprávne vyhodnotil existenciu zákonných
dôvodov na povolenie obnovy konania, t. j. námietku, že vec nesprávne právne posúdil.
Najvyšší súd ako dovolací súd sa vysporiadal s námietkou manipulácie so zmluvou
o záložnom práve a uviedol, že túto námietku sťažovateľka uplatnila už v pôvodnom
konaní, pričom konajúce súdy skúmali ex offo aj platnosť tejto zmluvy. Uviedol tiež,
že sporná doručenka nemá charakter dôkazu, ktorý sťažovateľka bez vlastnej viny nemohla
použiť v pôvodnom konaní v zmysle § 228 ods. 1 písm. b) OSP. Poukázal na to,
že sťažovateľka mohla kedykoľvek v priebehu pôvodného konania získať tento dôkaz
nahliadnutím do zbierky listín v katastri nehnuteľností. Nedoručenie zmluvy s vyznačením
povolenia na vklad navyše podľa najvyššieho súdu nemá vplyv na vznik záložného práva.
Z uvedených dôvodov dovolanie sťažovateľky zamietol. Uvedené právne závery ústavný
súd nepovažuje za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné.
Najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal aj s námietkou
sťažovateľky o nevykonaní ňou navrhovaných dôkazov a s námietkou nepreskúmateľnosti
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu z 29. januára 2015.
Skutočnosti, ktoré sťažovateľka uvádza v sťažnosti, sú podľa názoru ústavného súdu
výrazom výlučne odlišného právneho názoru sťažovateľky na predmet konania – skúmanie
danosti zákonných dôvodov na povolenie obnovy konania. Sťažovateľkou uvádzané
skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia v postupe najvyššieho súdu ako dovolacieho
súdu a jeho uznesenia, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor
pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2018