Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 170/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátkou JUDr. Danicou Holováčovou,

Čajakova 5, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. januára 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 31. mája 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. septembra 2016 doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. januára 2015

(ďalej len „napadnuté uznesenie z 29. januára 2015“) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

2 Obdo V 19/2015 z 31. mája 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie z 31. mája 2016“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 23. mája 2005 zaviazal sťažovateľku

zaplatiť navrhovateľovi [v čase rozhodovania krajského súdu

, (ďalej len „navrhovateľ“)] sumu 2 162 513,63 Sk s príslušenstvom

s tým, že navrhovateľ sa mohol domáhať uspokojenia tejto pohľadávky len do výšky

výťažku z predaja založenej nehnuteľnosti – špecifikovaného pozemku – záhrady

2

vo výmere 2 960 m. Rozsudok krajského súdu potvrdil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

zo 4. mája 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť 1. júna 2006.

Po právoplatnom skončení konania sťažovateľka 3. septembra 2008 „zistila,

že zmluva o záložnom práve k nehnuteľnostiam, ktorá bola právnym titulom nároku žalobcu

v konaní vedenom pod sp. zn.: , javí známky manipulácie, upravovania

a pozmeňovania po tom, čo bola táto zmluva sťažovateľkou podpísaná a zviazaná notárom,

a to takým spôsobom, že jednotlivé listy boli od seba oddeľované“.

Na základe tejto skutočnosti podala sťažovateľka krajskému súdu návrh na obnovu

konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. .

Sťažovateľka v návrhu na obnovu konania poukázala na to, že na „zmluve

o záložnom práve k nehnuteľnostiam – sú výrazné znaky po pozmeňovaní a upravovaní,

a to:

- v ľavom hornom rohu sú stopy po spínacom strojčeku, teda okrem jeho zopnutia

sa tam nachádzajú ďalšie dierky po pravdepodobne predchádzajúcom zopnutí,

- šnúrka zabezpečujúca technickú jednotu listiny, ktorou bola opatrená táto zmluva

pri jej podpise a overení notárkou, sú porušené, čo je zreteľne viditeľné na poslednej strane

listiny,

- odtlačky pečiatky v ľavom hornom rohu na tejto listine sú situované inak, ako

by pri opatrení odtlačkom pečiatky mali byť, teda je na ich polohe zreteľné, že jednotlivé

strany zmluvy boli oddeľované a znovu spojené nie celkom presným spôsobom,

- sťažovateľka zistila aj tú skutočnosť, že v písomnom operáte katastra nehnuteľností

sa nachádza doručenka pre zásielku určenú do vlastných rúk, pričom na tejto doručenke

adresovanej sťažovateľke sa nenachádza jej podpis...

V konaní pred Krajským súdom v Košiciach sťažovateľka opakovane tvrdila,

že samotná dlžníčka z úverovej zmluvy, ktorej záväzok mal byť zabezpečený záložnou

zmluvou... sa opakovane vyjadrovala v tom zmysle, že túto zmluvu po tom, čo bola

sťažovateľkou podpísaná, upravovala v tom zmysle, aby zabezpečovala vyššiu pohľadávku,

než bola v pôvodnom texte zmluvy, že túto zmluvu po jej podpise sťažovateľkou a zviazaním

notárkou rozobrala, upravila a opäť zložila a až po takejto manipulácii odovzdala

na konanie o jej vklade do katastra nehnuteľností.“.

Krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. z 27. júna 2013 tak, že povolil

obnovu konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. .

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

napadnutým uznesením z 29. januára 2015 tak, že zmenil uznesenie krajského súdu tak,

že návrh sťažovateľky na obnovu konania zamietol.

Proti tomuto uzneseniu najvyššieho súdu z 27. júna 2013 podala sťažovateľka

dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením z 31. mája 2016 tak,

že dovolanie zamietol.

Sťažovateľka nesúhlasí s právnym záverom najvyššieho súdu ako odvolacieho

a dovolacieho súdu o tom, že neboli splnené zákonné podmienky na obnovu konania. Podľa

sťažovateľky najvyšší súd nedostatočne odôvodnil právny záver, podľa ktorého

špecifikovanú doručenku nepovažovali za dôkaz, ktorý by mohol privodiť sťažovateľke

priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Sťažovateľka ďalej uvádza:

„... sťažovateľka bez svojho zavinenia v pôvodnom konaní nemohla nijakým

spôsobom preukázať, že na predmetnej záložnej zmluve došlo k prepisom a úpravám.

V pôvodnom konaní sťažovateľka nemohla predložiť originál uvedenej záložnej

zmluvy, nakoľko táto jej nebola nikdy doručená, pričom po nahliadnutí do spisu

na vtedajšom Katastrálnom úrade v Správe katastra dňa 03. 09. 2008

zistila aj tú skutočnosť, že v písomnom operáte katastra nehnuteľností sa nachádza

doručenka pre zásielku určenú do vlastných rúk, pričom na tejto doručenke zásielky, ktorá

bola určená sťažovateľke do vlastných rúk, sa nenachádza podpis sťažovateľky, ale podpis

inej osoby.

... Na pojednávaní dňa 23. 05. 2005 žalobca prostredníctvom svojho právneho

zástupcu síce predložil súdu k nahliadnutiu originál záložnej zmluvy, súd však z tohto

originálu zistil len to, že zmluva je napísaná na dvoch listoch, na pravej strane je uvedená

výška zabezpečenej pohľadávky v sume 1.500.000,- Sk (pričom však sťažovateľka

podpisovala zmluvu o zabezpečení pohľadávky záložným právom na nehnuteľnosti iba

vo výške 1.200.000,- Sk) a jej originál po nahliadnutí vrátil zástupkyni žalobcu. Na tom

istom pojednávaní opätovne zástupkyňa žalobcu predložila originál záložnej zmluvy,

na ktorom mal byť úradne overený podpis sťažovateľky notárkou

, a to dňa 14. 02. 1996.

Súd napriek tomu, že z ustanovenia .. vyplýva, ako sa vykonáva

dôkaz listinou, neoboznámil jej podstatný obsah, ani nezachytil do zápisnice skutočnosti

významné pre konanie, a to či predmetná zmluva bola pevne zošitá a tvorila fyzickú jednotu,

či v prípade, že to tak bolo, niesla znaky poškodenia alebo nie, alebo či išlo o vyhotovenie

zmluvy predloženej na vklad záložného práva do katastra nehnuteľností, na ktorej bolo

vyznačené rozhodnutie o povolení vkladu. Napriek tomu, že súd nahliadal v priebehu

konania do záložnej zmluvy dvakrát, ani raz nezaznamenal uvedené skutočnosti a nemožno

ich preto so zreteľom na význam, ktoré má pevné spojenie dvoch listov zmluvy, pre námietky

sťažovateľky považovať za zistené. V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľka na fakt,

že podľa ustanovenia .. je to súd, ktorý vykonáva dokazovanie a nie

sťažovateľka ako žalovaná v danom konaní, a preto jej nebolo možné pričítať na ťarchu,

že súd skutočnosti významné pre rozhodnutie vo veci nezisťoval a nezistil.

O potvrdení skutočnosti, že došlo k pozmeňovaniu záložnej zmluvy, sťažovateľka

v pôvodnom konaní navrhovala vykonať dôkazy výsluchom svedkov, ktoré však súd

nevykonal. Sťažovateľka nikdy nemala k dispozícii originál záložnej zmluvy, preto ho ani

nemohla v pôvodnom konaní predložiť ako dôkaz.

Rovnako konštatovanie všeobecných súdov, že doručenka podpísaná inou osobou

ako sťažovateľkou je síce novým dôkazom, ktorý sťažovateľka nemohla predložiť v

pôvodnom konaní, avšak v tomto prípade nie je splnená podmienka prípustnosti obnovy

konania, a to možnosť priaznivejšieho rozhodnutia vo veci, považuje sťažovateľka za laxné

a nedostatočne zdôvodnené. Súdy neuviedli dôvody, pre ktoré doručenku nepovažujú

za dôkaz, ktorý by mohol v obnovenom konaní privodiť pre sťažovateľku priaznivejšie

rozhodnutie vo veci, a preto rozhodnutia odvolacieho i dovolacieho súdu považuje

sťažovateľka za nesprávne, nedostatočne zdôvodnené a tým aj za nepreskúmateľné.“.

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

jej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 29. januára 2015 a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu z 31. mája 2016, napadnuté uznesenia najvyššieho súdu zruší a vec vráti

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a zároveň sťažovateľke prizná úhradu trov konania

pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

z 29. januára 2015

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Napadnutým uznesením z 29. januára 2015 najvyšší súd ako odvolací súd zmenil

uznesenie krajského súdu z 27. júna 2013 tak, že návrh na obnovu konania zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka dovolanie z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c)

(ďalej len „OSP“), t. j. že rozhodnutie odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd napadnutým uznesením

z 31. mája 2016 preskúmal námietky sťažovateľky a jej dovolanie zamietol. Z uvedeného

vyplýva, že najvyšší súd ako dovolací súd vecne preskúmal dovolacie námietky

sťažovateľky, pričom tieto námietky sú zhodné s tými, ktoré uvádza aj v sťažnosti podľa

. Právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu – ktorý preskúmal

dovolacie námietky sťažovateľky vo veci samej – v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť jej sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením z 31. mája 2016

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu (, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,

ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Najvyšší súd napadnutým uznesením z 31. mája 2016 zamietol dovolanie

sťažovateľky. V odôvodnení uznesenia poukázal na uznesenie krajského súdu

z 27. júna 2013, na odvolanie navrhovateľa, na napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

z 29. januára 2015 a na dovolaciu argumentáciu sťažovateľky. Napokon uviedol tieto

právne závery:

„Odporkyňa nesprávnosť napadnutého rozhodnutia vzhliadla v nesprávnom

posúdení otázky povolenia obnovy konania vedeného na Krajskom súde v pod

sp. zn. podľa , majúc za to, že predložením

originálu záložnej zmluvy, ktorý v pôvodnom konaní nemohla bez svojho zavinenia

predložiť, súčasne preukázaním, že podpis na doručenke, ktorou sa mala záložná zmluva

doručovať odporkyni, nie je podpisom odporkyne, dostatočne preukázala splnenie

predpokladov pre povolenie obnovy konania.

Dovolací súd vo vzťahu k obnove konania vo všeobecnosti uvádza, že konanie

o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej z nich (iudicium rescindens) súd skúma,

či je obnova konania procesne prípustná; návrhu na obnovu konania v tejto fáze súd buď

vyhovie alebo ho zamietne. Druhá fáza (iudicium rescissorium) predstavuje nové

prerokovanie a rozhodnutie vo veci. Jedným z predpokladov procesnej prípustnosti návrhu

na obnovu konania, na ktoré sa zameriava súd v prvej z uvedených fáz, je medzi iným

existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré ten, kto navrhuje obnovu konania,

bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní ( ) a ďalej

možnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 221 ods. 1

písm. b/ ).

Dôvod prípustnosti obnovy konania podľa sa uplatňuje

v tých prípadoch, keď účastník konania nemohol bez svojej viny tvrdiť určitú skutočnosť

alebo navrhnúť vykonanie určitého dôkazu, ktoré by pre neho mohli privodiť priaznivejšie

rozhodnutie vo veci. Nemožnosťou použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej

viny v pôvodnom konaní sa rozumie nemožnosť vykonať dokazovanie v súdnom konaní

alebo nemožnosť označiť či predložiť tieto skutočnosti, dôkazy alebo rozhodnutia

účastníkom konania voči súdu (R 19/1975). Tak isto platí, že pokiaľ účastník zo svojej viny

neuplatnil určitú skutočnosť v pôvodnom konaní, je vylúčený z ďalšieho jej uplatňovania

aj s dôkazmi, ktoré majú túto skutočnosť preukázať (R 72/1954). Ustanovenie § 228 ods. 1

písm. a/ má ako dôvod obnovy konania na zreteli také skutočnosti a dôkazy, ktoré

sú v porovnaní s pôvodným konaním nové, teda v dobe pôvodného konania objektívne

existujúce, ale z pohľadu účastníka konania vtedy nepoužiteľné bez toho, aby niesol vinu

na tom, že o nich nevedel, prípadne si nesplnil povinnosť tvrdenia alebo dôkaznú povinnosť.

O možnosť vykonania dôkazov, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 228

ods. 1 písm. b/ ) ide vtedy, keď účastník v pôvodnom konaní síce označil dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení, avšak ním navrhnuté dôkazy nemohol súd vykonať z dôvodu

prekážok objektívneho charakteru. Ustanovenie sa vzťahuje

na prípady, v ktorých účastník konania tieto dôkazy voči súdu v pôvodnom konaní použil

(dôkazy označil a navrhol ich vykonanie), nemohli byť ale súdom, ktorý vykonáva

dokazovanie ( ) vykonané preto, lebo tomu bránila nejaká objektívna

prekážka.

Z obsahu spisu vyplýva, že argumentačné dôvody odporkyne, spočívajúce

v jej tvrdení o manipulácii so Zmluvou o záložnom práve k nehnuteľnostiam zo dňa

01. 02. 1996 (č. 1. 14 - 16), tvorili obsah hmotnoprávnej obrany odporkyne v pôvodnom

konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. . Prvostupňový,

odvolací, aj dovolací súd v pôvodnom konaní, vzhľadom na ich povinnosť pri žalobe

na plnenie z úradnej moci vždy skúmať existenciu platného právneho úkonu, preskúmali

platnosť namietanej zmluvy a tvrdenia odporkyne vyhodnotili za nedôvodné. Samotná táto

skutočnosť a nespokojnosť odporkyne s právnym posúdením veci v pôvodnom konaní,

dôvodom na jeho obnovu ale byť nemôže. Obnova konania je totiž mimoriadny opravný

prostriedok, ktorým možno za podmienok ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu

vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne.

Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení

pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej povahy; na nápravu týchto

nesprávností slúžia podľa povahy rozhodnutia a charakteru namietanej nesprávnosti iné

opravné prostriedky. Vecná nesprávnosť rozsudku napadnutého návrhom na obnovu

konania nie je dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy konania podľa § 228

ods. 1 V tejto súvislosti dovolací súd zdôrazňuje, že k procesným právam účastníka

nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ním navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré

z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu a nie účastníkovi konania

( ). Ak súd rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto,

že sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôže to byť považované ani za postup

odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, ani za dôvod na obnovu

konania. Pokiaľ súd na procesné úkony účastníka konania reaguje primeraným,

zrozumiteľným spôsobom, v súlade s platným procesným poriadkom a nevykonanie dôkazov

odôvodní ústavne akceptovateľným spôsobom, nemožno jeho postup spočívajúci

v nevykonaní navrhovaných dôkazov hodnotiť ako porušenie práva na spravodlivý proces

v zmysle .

Charakter nového dôkazu, ktorý odporkyňa nemohla bez svojej viny použiť

v pôvodnom konaní, nemá ani sporná poštová doručenka, ktorá mala preukazovať prevzatie

originálu záložnej zmluvy s vyznačením povolenia vkladu do katastra nehnuteľností a ktorá

je podpísaná inou osobou než odporkyňou.

Podľa o katastri nehnuteľností a o zápise

vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších

predpisov, katastrálny operát je verejný a každý má právo doň nahliadať a robiť si z neho

výpisy, odpisy alebo náčrty. Odporkyňa s poukazom na citované ustanovenie mohla

kedykoľvek počas pôvodného konania do zbierky listín katastrálneho operátu Správy

katastra nahliadnuť (a teda nie až dňa 03. 09. 2008) a zistiť ňou tvrdené skutočnosti,

na základe ktorých navrhuje obnovu konania. Odporkyňa v tejto súvislosti neuviedla žiadne

okolnosti, pre ktoré tak urobiť nemohla. Naviac je potrebné dodať, že nedoručenie záložnej

zmluvy odporkyni nemá vplyv na existenciu záložného práva, nakoľko toto vzniká

momentom rozhodnutia príslušnej správy katastra (v súčasnosti katastrálneho odboru

príslušného okresného úradu) o povolení vkladu záložného práva na základe záložnej

zmluvy do katastra nehnuteľností.

Vo vzťahu k námietke odporkyne, týkajúcej sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia

odvolacieho súdu, dovolací súd konštatuje, že jeho odôvodnenie zodpovedá zákonnej

požiadavke riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, rešpektujúc ust. § 157 ods. 2

(uplatňované aj v odvolacom konaní podľa ), keďže z neho

vyplýva dôvod zamietnutia návrhu odporkyne na obnovu konania, a teda zmeny

prvostupňového rozhodnutia. Z tohto dôvodu ho možno považovať za preskúmateľné

a ústavne akceptovateľné.“

Z argumentácie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v napadnutom uznesení

z 31. mája 2016 dostatočne vyplýva záver, z akých dôvodov neakceptoval námietku

sťažovateľky, že najvyšší súd ako odvolací súd nesprávne vyhodnotil existenciu zákonných

dôvodov na povolenie obnovy konania, t. j. námietku, že vec nesprávne právne posúdil.

Najvyšší súd ako dovolací súd sa vysporiadal s námietkou manipulácie so zmluvou

o záložnom práve a uviedol, že túto námietku sťažovateľka uplatnila už v pôvodnom

konaní, pričom konajúce súdy skúmali ex offo aj platnosť tejto zmluvy. Uviedol tiež,

že sporná doručenka nemá charakter dôkazu, ktorý sťažovateľka bez vlastnej viny nemohla

použiť v pôvodnom konaní v zmysle . Poukázal na to,

že sťažovateľka mohla kedykoľvek v priebehu pôvodného konania získať tento dôkaz

nahliadnutím do zbierky listín v katastri nehnuteľností. Nedoručenie zmluvy s vyznačením

povolenia na vklad navyše podľa najvyššieho súdu nemá vplyv na vznik záložného práva.

Z uvedených dôvodov dovolanie sťažovateľky zamietol. Uvedené právne závery ústavný

súd nepovažuje za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné.

Najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal aj s námietkou

sťažovateľky o nevykonaní ňou navrhovaných dôkazov a s námietkou nepreskúmateľnosti

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu z 29. januára 2015.

Skutočnosti, ktoré sťažovateľka uvádza v sťažnosti, sú podľa názoru ústavného súdu

výrazom výlučne odlišného právneho názoru sťažovateľky na predmet konania – skúmanie

danosti zákonných dôvodov na povolenie obnovy konania. Sťažovateľkou uvádzané

skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia v postupe najvyššieho súdu ako dovolacieho

súdu a jeho uznesenia, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor

pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky podľa a dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2018