Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 161/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom JUDr. Milanom Cíbikom, Tomášikova 4, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. septembra 2017

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. decembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia (ďalej len „“) a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. septembra 2017. Sťažnosť

bola odovzdaná na poštovú prepravu 21. decembra 2017.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej

republiky č. 4 z 9. januára 2013 bol sťažovateľ prepustený zo služobného pomeru z dôvodu

uvedeného v o štátnej službe príslušníkov

Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže

Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o štátnej službe“).

Rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)

č. SLV-PS-PK-27/2013 zo 4. apríla 2013 bol zamietnutý rozklad podaný sťažovateľom

proti personálnemu rozkazu.

Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu ministerstva žalobu na Krajskom súde

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), v ktorej najmä namietal, že personálny rozkaz nebol

podpísaný oprávnenou osobou, ministerstvo sa nevysporiadalo so všetkými podstatnými

skutočnosťami (najmä akými úvahami sa riadilo pri hodnotení dôkazov a ako sa vyrovnalo

s námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia), odborový

zväz vyslovil názor, podľa ktorého v predmetnej veci postačuje uloženie disciplinárneho

opatrenia; nie je konkretizované, v čom spočíva záver, podľa ktorého ponechanie

sťažovateľa v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby,

a napokon postup ministerstva je v rozpore s jeho usmernením zo 4. novembra 2005,

podľa ktorého bolo treba zohľadniť predchádzajúce odmeny pre sťažovateľa a jeho

svedomité plnenie povinností a dodržiavanie služobnej disciplíny.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 16. októbra 2015 bola žaloba

sťažovateľa zamietnutá.

Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. septembra 2017 bol rozsudok krajského súdu potvrdený. Rozsudok

najvyššieho súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľa podľa rukou písanej poznámky

doručený 25. októbra 2017.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkami všeobecných súdov došlo k porušeniu jeho

označených práv podľa a dohovoru.

Porušenia práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľ najmä v tom, že najvyšší súd

sa v podstate obmedzil len na stotožnenie sa s dôvodmi rozsudku krajského súdu

a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti potvrdzujúce alebo vyvracajúce relevantné

odvolacie tvrdenia, a to aj napriek tomu, že krajský súd sa s podstatnými skutočnosťami

namietanými sťažovateľom nevysporiadal.

Ako najzávažnejšie pochybenie zo strany všeobecných súdov sa podľa sťažovateľa

javí, že z odôvodnenia rozsudkov nie je zrejmé, že by sa zaoberali otázkami, ktoré sú

nevyhnutné pre správne právne posúdenie veci, a to obsahom a rozsahom „ujmy dôležitých

záujmov spoločnosti“ v prípade ponechania sťažovateľa v služobnom pomere (§ 192 ods. 1

písm. e) zákona o štátnej službe).

Sťažovateľ zdôrazňuje, že práve naplnenie uvedenej zákonnej podmienky podľa

§ 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe je predpokladom na prepustenie zo služobného

pomeru a pokiaľ sa touto skutočnosťou ministerstvo dôkladne, resp. vôbec nezaoberalo

(rovnako ako krajský súd aj najvyšší súd), potom ide o arbitrárne rozhodnutia. V zmysle

tohto ustanovenia sa totiž policajt prepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú

prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom

pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Sťažovateľ namieta, že v žalobe pritom dal do pozornosti krajského súdu skutočnosť,

že nedostatok odôvodnenia rozhodnutia ministerstva, prečo by prepustenie zo služobného

pomeru bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby ako základnej zákonnej podmienky

takéhoto prepustenia, zakladá nezákonnosť rozhodnutia a je dôvodom na jeho zrušenie.

To isté sťažovateľ namietal aj v podanom odvolaní, a to s poukazom na rozsudky

najvyššieho súdu v obdobných prípadoch. Tieto rozsudky podporujú totiž správnosť jeho

právnej argumentácie. Išlo o rozhodnutia najvyššieho súdu vo veciach sp. zn.

a sp. zn. .

Krajský súd sa touto podstatnou časťou žaloby podľa sťažovateľa zaoberal v jednej

vete bez bližšieho zdôvodnenia. Najvyšší súd sa touto podstatnou odvolacou námietkou

nezaoberal vôbec, a preto je jeho rozhodnutie podľa názoru sťažovateľa nezlučiteľné

s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a z práva

na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ argumentoval aj stanoviskom príslušného odborového orgánu

z 20. decembra 2012, ktorý dospel k záveru, že neodporúča jeho prepustenie zo služobného

pomeru. Uviedol pritom, že v prípade, ak prepustenie zo služobného pomeru bude

navrhnuté, takéto rozhodnutie musí byť náležite odôvodnené. V stanovisku odborového

orgánu bolo ďalej uvedené, čo všetko sa má zohľadniť a vyhodnotiť pri tak závažnom

mimoriadnom disciplinárnom opatrení, akým je prepustenie zo služobného pomeru, a najmä

zvážiť a odôvodniť, prečo je takýto postup primeraný, teda prečo by ponechanie policajta

v služobnom pomere bolo na ujmu dôležitého záujmu štátnej služby.

Podľa odôvodnenia personálneho rozkazu „zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy

spočíva v tom, že nebol čestným, statočným a disciplinovaným príslušníkom Policajného

zboru, keď napriek oboznámeniu sa so sprísnenými opatreniami v súvislosti s požívaním

alkoholu bolo dňa 20.11.2012 zistené, že vykonával štátnu službu pod vplyvom

alkoholických nápojov“. Ďalej bolo v personálnom rozkaze uvedené, že „ponechanie

menovaného v služobnom pomere príslušníka PZ by bolo na ujmu dôležitých záujmov

štátnej služby, najmä záujmu na dôslednom dodržiavaní služobnej disciplíny a všeobecne

záväzných predpisov všetkými príslušníkmi PZ, na ich čestnosti a na upevňovaní dôvery

občanov v Policajný zbor osobitne preto, že príslušník PZ je povinný byť čestným,

statočným a disciplinovaným a svoje sily a schopnosti vynaložiť na to, aby chránil právo

občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok a plniť svedomito úlohy, ktoré sú mu uložené

, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými nariadeniami,

príkazmi a pokynmi nadriadených“.

Správne orgány sa podľa sťažovateľa náležite nevysporiadali s odôvodnením, v čom

má spočívať ujma na dôležitých záujmoch štátnej služby v prípade ponechania sťažovateľa

v služobnom pomere. Iba všeobecným odôvodnením, podľa ktorého svedomité plnenie

povinností a dôsledné dodržiavanie služobnej disciplíny je základnou povinnosťou každého

príslušníka, nemožno ospravedlniť protiprávne konanie bez konkrétneho odôvodnenia,

v čom má konkrétne spočívať ujma na dôležitom záujme štátnej služby v prípade

ponechania sťažovateľa v služobnom pomere.

Sťažovateľ považuje rozhodnutia správnych orgánov za nepreskúmateľné pre ich

nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov. Krajský súd sa uvedenou podstatnou časťou

žaloby zaoberal v jednej vete bez bližšieho odôvodnenia a najvyšší súd sa ňou nezaoberal

vôbec.

2.1 Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR v konaní pod sp. zn.: jeho postupom

a rozsudkom zo dňa 28.09.2017 porušil základné práva , na

spravodlivé súdne konanie zaručené v a právo na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.09.2017 pod sp. zn.: sa

zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. , priznáva náhradu trov konania vrátane trov

právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

JUDr. Milana Cíbika do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

3. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 28. septembra 2017

vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -72

zo 16. októbra 2015.

Podľa konštatovania najvyššieho súdu z administratívneho spisu vyplýva, že

20. novembra 2012 pri výkone operatívnej kontroly v rekreačnom zariadení

počas školenia príslušníkov Policajného zboru na účely overenia

telefonického oznámenia bol sťažovateľ podrobený dychovej skúške na zistenie alkoholu

v dychu s pozitívnym výsledkom. V čase o 11.20 h bolo u neho zistené množstvo 0,48 mg/l,

teda v prepočte 1 ‰ alkoholu v dychu a opakovanou skúškou o 12.25 h zasa množstvo

0,41 mg/l, teda v prepočte 0,85 ‰. Z odborného vyjadrenia Kriminalistického

a expertízneho ústavu Policajného zboru z 13. decembra 2012 vyplýva, že spätným

prepočtom bola stanovená spätná koncentrácia etanolu v krvi sťažovateľa na hodnotu

1,23 g/kg, ktorá zodpovedá času 9.00 h dňa 20. novembra 2012. Keďže sťažovateľ

nepredložil žiaden dôkaz vyvracajúci závery dychovej skúšky a závery vykonanej kontroly,

došlo k vydaniu personálneho rozkazu o prepustení sťažovateľa. Personálny rozkaz bol

vopred prerokovaný s príslušnou základnou organizáciou Odborového zväzu polície

Slovenskej republiky. Súčasťou administratívneho spisu je i záznam o preškolení

sťažovateľa s rozkazom ministerstva č. 2/2002 v znení rozkazu ministerstva č. 63/2003

o úlohách na zamedzenie protiprávneho konania príslušníkov Policajného zboru v súvislosti

s požívaním alkoholu alebo iných návykových látok a s nariadením ministra vnútra

Slovenskej republikyč. 18/2008 o niektorých konaniach, ktoré zakladajú dôvod prepustenia

príslušníka Policajného zboru.

Podľa názoru najvyššieho súdu policajt je povinný plniť svedomito úlohy, ktoré sú

mu uložené , ústavnými zákonmi a ďalšími právnymi predpismi, ako aj úlohy

uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne

oboznámený. Ďalej sa musí v štátnej službe i mimo nej zdržať konania, ktoré by mohlo

narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor. Sťažovateľ bol

oboznámený s rozkazom ministerstva č. 2/2002 v znení rozkazu ministerstva č. 63/2003

o úlohách na zamedzenie protiprávneho konania príslušníkov Policajného zboru v súvislosti

s požívaním alkoholu alebo iných návykových látok a s nariadením ministra vnútra

Slovenskej republiky č. 18/2008 o niektorých konaniach, ktoré zakladajú dôvod prepustenia

príslušníka Policajného zboru. Napriek tomu bolo v konaní preukázané, že sťažovateľ konal

v rozpore s uvedenými predpismi, požil alkoholické nápoje a dopustil sa porušenia svojich

služobných povinností podľa § 48 ods. 3 písm. g), § 136 písm. d) a § 192 ods. 1 písm. e)

zákona o štátnej službe.

III.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

6. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (, , ).

8. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

9. Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej z personálneho rozkazu,

z rozhodnutia ministerstva, ale ani z rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu

nevyplýva, o aké konkrétne skutočnosti sa opiera názor, podľa ktorého ponechanie

sťažovateľa v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, hoci

ide o jednu zo základných zákonných podmienok, ktoré musia byť naplnené, ak má dôjsť

k prepusteniu policajta z Policajného zboru. Podľa názoru sťažovateľa všetky uvedené

orgány verejnej správy a všeobecné súdy v podstate iba citujú znenie zákona

v inkriminovanej časti bez toho, aby uviedli konkrétne skutočnosti, ktoré by mali toto

ustanovenie napĺňať.

10. Podľa názoru ústavného súdu možno argumentáciu všeobecných súdov

považovať z namietaných hľadísk za dostatočnú a presvedčivú. Táto argumentácia nejaví

známky arbitrárnosti, ale ani zjavnej neodôvodnenosti. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ

má na vec odlišný názor bez ďalšieho neznamená, že by došlo k porušeniu jeho označených

práv podľa a dohovoru.

Zo skutkového stavu, ktorý bol v administratívnom konaní ustálený (a ktorý ani

sťažovateľ nepopiera), vyplýva, že sťažovateľ bol v rámci školenia oboznámený s rozkazom

ministerstva č. 2/2002 v znení rozkazu ministerstva č. 63/2003 o úlohách na zamedzenie

protiprávneho konania príslušníkov Policajného zboru v súvislosti s požívaním alkoholu

alebo iných návykových látok, ako aj s nariadením ministra vnútra Slovenskej republiky

č. 18/2008 o niektorých konaniach, ktoré zakladajú dôvod na prepustenie príslušníka

Policajného zboru. Konkrétne bol oboznámený s tým, že sa za zvlášť hrubé porušenie

služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti považuje, ak sa u príslušníka pri nástupe

do služby alebo počas služby zistí, že je pod vplyvom alkoholu, a že v takomto prípade by

bolo ponechanie policajta v služobnom pomere na ujmu dôležitých záujmov služby.

11. Možno konštatovať, že označené právne predpisy (rozkaz ministerstva

a nariadenie ministra vnútra Slovenskej republiky) znamenajú zavedenie princípu nulovej

tolerancie vo vzťahu voči výkonu služby policajta pod vplyvom alkoholu a vyplýva z nich,

že výkon služby pod vplyvom alkoholu sa bez ďalšieho považuje za dôvod na prepustenie

zo služby v Policajnom zbore.

Za uvedeného stavu je ústavný súd toho názoru, že odôvodnenie rozsudku

najvyššieho súdu (v spojení s odôvodnením rozsudku krajského súdu) je dostatočne jasné,

konkrétne a presvedčivé. Zároveň je podstatné, že sťažovateľ vedomosť o už uvedených

právnych predpisoch nepopiera a že preukázanú skutočnosť, že službu vykonával

pod vplyvom alkoholu, protidôkazmi nevyvrátil.

12. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2018