Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 161/2018
PDF · 184.59 KB
No categories available
II. ÚS 161/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátom JUDr. Milanom Cíbikom, Tomášikova 4, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 265/2015 a jeho rozsudkom z 28. septembra 2017
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. decembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 265/2015 a jeho rozsudkom z 28. septembra 2017. Sťažnosť
bola odovzdaná na poštovú prepravu 21. decembra 2017.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej
republiky č. 4 z 9. januára 2013 bol sťažovateľ prepustený zo služobného pomeru z dôvodu
uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov
Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže
Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o štátnej službe“).
Rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)
č. SLV-PS-PK-27/2013 zo 4. apríla 2013 bol zamietnutý rozklad podaný sťažovateľom
proti personálnemu rozkazu.
Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu ministerstva žalobu na Krajskom súde
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), v ktorej najmä namietal, že personálny rozkaz nebol
podpísaný oprávnenou osobou, ministerstvo sa nevysporiadalo so všetkými podstatnými
skutočnosťami (najmä akými úvahami sa riadilo pri hodnotení dôkazov a ako sa vyrovnalo
s námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia), odborový
zväz vyslovil názor, podľa ktorého v predmetnej veci postačuje uloženie disciplinárneho
opatrenia; nie je konkretizované, v čom spočíva záver, podľa ktorého ponechanie
sťažovateľa v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby,
a napokon postup ministerstva je v rozpore s jeho usmernením zo 4. novembra 2005,
podľa ktorého bolo treba zohľadniť predchádzajúce odmeny pre sťažovateľa a jeho
svedomité plnenie povinností a dodržiavanie služobnej disciplíny.
Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 S 148/2013 zo 16. októbra 2015 bola žaloba
sťažovateľa zamietnutá.
Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
8 Sžo 265/2015 z 28. septembra 2017 bol rozsudok krajského súdu potvrdený. Rozsudok
najvyššieho súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľa podľa rukou písanej poznámky
doručený 25. októbra 2017.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudkami všeobecných súdov došlo k porušeniu jeho
označených práv podľa ústavy a dohovoru.
Porušenia práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľ najmä v tom, že najvyšší súd
sa v podstate obmedzil len na stotožnenie sa s dôvodmi rozsudku krajského súdu
a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti potvrdzujúce alebo vyvracajúce relevantné
odvolacie tvrdenia, a to aj napriek tomu, že krajský súd sa s podstatnými skutočnosťami
namietanými sťažovateľom nevysporiadal.
Ako najzávažnejšie pochybenie zo strany všeobecných súdov sa podľa sťažovateľa
javí, že z odôvodnenia rozsudkov nie je zrejmé, že by sa zaoberali otázkami, ktoré sú
nevyhnutné pre správne právne posúdenie veci, a to obsahom a rozsahom „ujmy dôležitých
záujmov spoločnosti“ v prípade ponechania sťažovateľa v služobnom pomere (§ 192 ods. 1
písm. e) zákona o štátnej službe).
Sťažovateľ zdôrazňuje, že práve naplnenie uvedenej zákonnej podmienky podľa
§ 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe je predpokladom na prepustenie zo služobného
pomeru a pokiaľ sa touto skutočnosťou ministerstvo dôkladne, resp. vôbec nezaoberalo
(rovnako ako krajský súd aj najvyšší súd), potom ide o arbitrárne rozhodnutia. V zmysle
tohto ustanovenia sa totiž policajt prepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú
prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom
pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Sťažovateľ namieta, že v žalobe pritom dal do pozornosti krajského súdu skutočnosť,
že nedostatok odôvodnenia rozhodnutia ministerstva, prečo by prepustenie zo služobného
pomeru bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby ako základnej zákonnej podmienky
takéhoto prepustenia, zakladá nezákonnosť rozhodnutia a je dôvodom na jeho zrušenie.
To isté sťažovateľ namietal aj v podanom odvolaní, a to s poukazom na rozsudky
najvyššieho súdu v obdobných prípadoch. Tieto rozsudky podporujú totiž správnosť jeho
právnej argumentácie. Išlo o rozhodnutia najvyššieho súdu vo veciach sp. zn. 5 Sžo 24/2014
a sp. zn. 5 Sžo 47/2014.
Krajský súd sa touto podstatnou časťou žaloby podľa sťažovateľa zaoberal v jednej
vete bez bližšieho zdôvodnenia. Najvyšší súd sa touto podstatnou odvolacou námietkou
nezaoberal vôbec, a preto je jeho rozhodnutie podľa názoru sťažovateľa nezlučiteľné
s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a z práva
na spravodlivé súdne konanie.
Sťažovateľ argumentoval aj stanoviskom príslušného odborového orgánu
z 20. decembra 2012, ktorý dospel k záveru, že neodporúča jeho prepustenie zo služobného
pomeru. Uviedol pritom, že v prípade, ak prepustenie zo služobného pomeru bude
navrhnuté, takéto rozhodnutie musí byť náležite odôvodnené. V stanovisku odborového
orgánu bolo ďalej uvedené, čo všetko sa má zohľadniť a vyhodnotiť pri tak závažnom
mimoriadnom disciplinárnom opatrení, akým je prepustenie zo služobného pomeru, a najmä
zvážiť a odôvodniť, prečo je takýto postup primeraný, teda prečo by ponechanie policajta
v služobnom pomere bolo na ujmu dôležitého záujmu štátnej služby.
Podľa odôvodnenia personálneho rozkazu „zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy
spočíva v tom, že nebol čestným, statočným a disciplinovaným príslušníkom Policajného
zboru, keď napriek oboznámeniu sa so sprísnenými opatreniami v súvislosti s požívaním
alkoholu bolo dňa 20.11.2012 zistené, že vykonával štátnu službu pod vplyvom
alkoholických nápojov“. Ďalej bolo v personálnom rozkaze uvedené, že „ponechanie
menovaného v služobnom pomere príslušníka PZ by bolo na ujmu dôležitých záujmov
štátnej služby, najmä záujmu na dôslednom dodržiavaní služobnej disciplíny a všeobecne
záväzných predpisov všetkými príslušníkmi PZ, na ich čestnosti a na upevňovaní dôvery
občanov v Policajný zbor osobitne preto, že príslušník PZ je povinný byť čestným,
statočným a disciplinovaným a svoje sily a schopnosti vynaložiť na to, aby chránil právo
občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok a plniť svedomito úlohy, ktoré sú mu uložené
ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými nariadeniami,
príkazmi a pokynmi nadriadených“.
Správne orgány sa podľa sťažovateľa náležite nevysporiadali s odôvodnením, v čom
má spočívať ujma na dôležitých záujmoch štátnej služby v prípade ponechania sťažovateľa
v služobnom pomere. Iba všeobecným odôvodnením, podľa ktorého svedomité plnenie
povinností a dôsledné dodržiavanie služobnej disciplíny je základnou povinnosťou každého
príslušníka, nemožno ospravedlniť protiprávne konanie bez konkrétneho odôvodnenia,
v čom má konkrétne spočívať ujma na dôležitom záujme štátnej služby v prípade
ponechania sťažovateľa v služobnom pomere.
Sťažovateľ považuje rozhodnutia správnych orgánov za nepreskúmateľné pre ich
nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov. Krajský súd sa uvedenou podstatnou časťou
žaloby zaoberal v jednej vete bez bližšieho odôvodnenia a najvyšší súd sa ňou nezaoberal
vôbec.
2.1 Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd SR v konaní pod sp. zn.: 8 Sžo 265/2015 jeho postupom
a rozsudkom zo dňa 28.09.2017 porušil základné práva , na
spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.09.2017 pod sp. zn.: 8 Sžo/265/2015 sa
zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. , priznáva náhradu trov konania vrátane trov
právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
JUDr. Milana Cíbika do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
3. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 265/2015 z 28. septembra 2017
vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 6 S 148/2013-72
zo 16. októbra 2015.
Podľa konštatovania najvyššieho súdu z administratívneho spisu vyplýva, že
20. novembra 2012 pri výkone operatívnej kontroly v rekreačnom zariadení
počas školenia príslušníkov Policajného zboru na účely overenia
telefonického oznámenia bol sťažovateľ podrobený dychovej skúške na zistenie alkoholu
v dychu s pozitívnym výsledkom. V čase o 11.20 h bolo u neho zistené množstvo 0,48 mg/l,
teda v prepočte 1 ‰ alkoholu v dychu a opakovanou skúškou o 12.25 h zasa množstvo
0,41 mg/l, teda v prepočte 0,85 ‰. Z odborného vyjadrenia Kriminalistického
a expertízneho ústavu Policajného zboru z 13. decembra 2012 vyplýva, že spätným
prepočtom bola stanovená spätná koncentrácia etanolu v krvi sťažovateľa na hodnotu
1,23 g/kg, ktorá zodpovedá času 9.00 h dňa 20. novembra 2012. Keďže sťažovateľ
nepredložil žiaden dôkaz vyvracajúci závery dychovej skúšky a závery vykonanej kontroly,
došlo k vydaniu personálneho rozkazu o prepustení sťažovateľa. Personálny rozkaz bol
vopred prerokovaný s príslušnou základnou organizáciou Odborového zväzu polície
Slovenskej republiky. Súčasťou administratívneho spisu je i záznam o preškolení
sťažovateľa s rozkazom ministerstva č. 2/2002 v znení rozkazu ministerstva č. 63/2003
o úlohách na zamedzenie protiprávneho konania príslušníkov Policajného zboru v súvislosti
s požívaním alkoholu alebo iných návykových látok a s nariadením ministra vnútra
Slovenskej republikyč. 18/2008 o niektorých konaniach, ktoré zakladajú dôvod prepustenia
príslušníka Policajného zboru.
Podľa názoru najvyššieho súdu policajt je povinný plniť svedomito úlohy, ktoré sú
mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi a ďalšími právnymi predpismi, ako aj úlohy
uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne
oboznámený. Ďalej sa musí v štátnej službe i mimo nej zdržať konania, ktoré by mohlo
narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor. Sťažovateľ bol
oboznámený s rozkazom ministerstva č. 2/2002 v znení rozkazu ministerstva č. 63/2003
o úlohách na zamedzenie protiprávneho konania príslušníkov Policajného zboru v súvislosti
s požívaním alkoholu alebo iných návykových látok a s nariadením ministra vnútra
Slovenskej republiky č. 18/2008 o niektorých konaniach, ktoré zakladajú dôvod prepustenia
príslušníka Policajného zboru. Napriek tomu bolo v konaní preukázané, že sťažovateľ konal
v rozpore s uvedenými predpismi, požil alkoholické nápoje a dopustil sa porušenia svojich
služobných povinností podľa § 48 ods. 3 písm. g), § 136 písm. d) a § 192 ods. 1 písm. e)
zákona o štátnej službe.
III.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
6. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
8. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
9. Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej z personálneho rozkazu,
z rozhodnutia ministerstva, ale ani z rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu
nevyplýva, o aké konkrétne skutočnosti sa opiera názor, podľa ktorého ponechanie
sťažovateľa v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, hoci
ide o jednu zo základných zákonných podmienok, ktoré musia byť naplnené, ak má dôjsť
k prepusteniu policajta z Policajného zboru. Podľa názoru sťažovateľa všetky uvedené
orgány verejnej správy a všeobecné súdy v podstate iba citujú znenie zákona
v inkriminovanej časti bez toho, aby uviedli konkrétne skutočnosti, ktoré by mali toto
ustanovenie napĺňať.
10. Podľa názoru ústavného súdu možno argumentáciu všeobecných súdov
považovať z namietaných hľadísk za dostatočnú a presvedčivú. Táto argumentácia nejaví
známky arbitrárnosti, ale ani zjavnej neodôvodnenosti. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ
má na vec odlišný názor bez ďalšieho neznamená, že by došlo k porušeniu jeho označených
práv podľa ústavy a dohovoru.
Zo skutkového stavu, ktorý bol v administratívnom konaní ustálený (a ktorý ani
sťažovateľ nepopiera), vyplýva, že sťažovateľ bol v rámci školenia oboznámený s rozkazom
ministerstva č. 2/2002 v znení rozkazu ministerstva č. 63/2003 o úlohách na zamedzenie
protiprávneho konania príslušníkov Policajného zboru v súvislosti s požívaním alkoholu
alebo iných návykových látok, ako aj s nariadením ministra vnútra Slovenskej republiky
č. 18/2008 o niektorých konaniach, ktoré zakladajú dôvod na prepustenie príslušníka
Policajného zboru. Konkrétne bol oboznámený s tým, že sa za zvlášť hrubé porušenie
služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti považuje, ak sa u príslušníka pri nástupe
do služby alebo počas služby zistí, že je pod vplyvom alkoholu, a že v takomto prípade by
bolo ponechanie policajta v služobnom pomere na ujmu dôležitých záujmov služby.
11. Možno konštatovať, že označené právne predpisy (rozkaz ministerstva
a nariadenie ministra vnútra Slovenskej republiky) znamenajú zavedenie princípu nulovej
tolerancie vo vzťahu voči výkonu služby policajta pod vplyvom alkoholu a vyplýva z nich,
že výkon služby pod vplyvom alkoholu sa bez ďalšieho považuje za dôvod na prepustenie
zo služby v Policajnom zbore.
Za uvedeného stavu je ústavný súd toho názoru, že odôvodnenie rozsudku
najvyššieho súdu (v spojení s odôvodnením rozsudku krajského súdu) je dostatočne jasné,
konkrétne a presvedčivé. Zároveň je podstatné, že sťažovateľ vedomosť o už uvedených
právnych predpisoch nepopiera a že preukázanú skutočnosť, že službu vykonával
pod vplyvom alkoholu, protidôkazmi nevyvrátil.
12. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. marca 2018