Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 71/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2018 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Sergeja

Kohuta (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti spoločnosti Petit Press, a. s.,

Lazaretská 12, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou PALŠA A PARTNERI

ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r. o., Masarykova 13, Prešov, v mene ktorej koná

advokát JUDr. Patrik Palša, ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok

podľa , základného práva na súdnu ochranu

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 11. marca 2016, takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti Petit Press, a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 11. marca 2016 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 11. marca 2016

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti Petit Press, a. s.,

trovy právneho zastúpenia v sume 374,81 € (slovom tristosedemdesiatštyri eur

a osemdesiatjeden centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Patrika Palšu, PALŠA

A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r. o., Masarykova 13, Prešov,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4 . Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. z 25. januára 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s. (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa (ďalej len „“), základného práva

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského

súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. z 11. marca 2016

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola pred všeobecnými súdmi

v procesnom postavení odporkyne účastníčkou konania o ochranu osobnosti. Rozsudkom

Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 2. januára 2012

bolo konanie v časti domáhajúcej sa ospravedlnenia zastavené a v prevyšujúcej časti

bol návrh zamietnutý. O trovách konania bolo rozhodnuté samostatným uznesením

sp. zn. z 26. augusta 2013 tak, že sťažovateľke bola priznaná náhrada trov

konania. V opravnom konaní bol názor okresného súdu zvrátený. Okresný súd vydal nové

uznesenie sp. zn. z 1. júla 2015, ktorým náhradu trov konania sťažovateľke

nepriznal. Predmetné rozhodnutie bolo napadnutým rozhodnutím krajského súdu potvrdené,

a teda náhrada trov konania v konečnom dôsledku sťažovateľke priznaná nebola.

Sťažovateľka odvolaciemu konaniu vytýka, že «v konaní došlo k iným vadám, ktoré

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, konkrétne nepreskúmateľnosť rozhodnutia

odvolacieho súdu pre nedostatok dôvodov.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v odvolaní nie je žiaden

z odvolacích dôvodov daný. Nemožno však súhlasiť s takýmto výkladom zákona, pretože

zo samotných odvolacích dôvodov nepochybne vyplynulo, že práve tieto dôvody sú

podstatné a dôležité pre správne právne rozhodnutie súdu v prejednávanej veci.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd účastníkovi konania odňal možnosť konať

pred súdom zákonom stanoveným spôsobom, nakoľko pokiaľ ide o odvolací dôvod

podľa ust. na základe ktorého bolo odvolanie podané, odvolací

súd sa týmto odvolacím dôvodom vôbec nezaoberal, a v odôvodnení uznesenia uviedol

odôvodnenie k úplne inému odvolaciemu dôvodu podľa ust.

K odvolaciemu dôvodu podľa ust. súd len stručne

poznamenal, že: „Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný

skutkový stav ho i správne aplikoval, to znamená z podradenia skutkového stavu pod právnu

normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.“(!)

V súvislosti s aplikáciou práva a zákona spôsobom realizovaným odvolacím súdom je

potrebné uviesť, že odvolací súd sa v odôvodnení tohto Uznesenia zo dňa 11. 03. 2016

dostatočne nezaoberal vznesenými odvolacími dôvodmi. Nedostatočne odôvodnil svoj názor

vo vzťahu k podaným odvolacím dôvodom, ktoré boli v Odvolaní uvedené a aj napriek tomu

jednou jedinou vetou skonštatoval, že nie je daný žiaden z odvolacích dôvodov,

a to bez aspoň krátkeho, či stručného vysvetlenia, prečo takto rozhodol.

„Ustanovenie neumožňuje odvolaciemu súdu potvrdiť rozhodnutie súdu

prvého stupňa z dôvodu, že odvolanie proti nemu je nepreskúmateľné. Ak tak súd urobí,

odníme účastníkovi možnosť konať pred súdom.“ (R 6/2008)

Rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, teda nepreskúmateľné.».

Sťažovateľka ďalej poukazuje na materiálnu nespravodlivosť posúdenia trov konania

a tvrdí, že «[n]ie žalovaný, ale žalobca ako pán sporu sám určil predmet sporu

a v uplatnenom nároku vymedzil, čím sa má súd v konaní zaoberať. Žalobca sa v konaní

domáhal dovtedy absolútne rekordného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

v konaní o ochranu osobnosti vo výške 20.000.000,- Sk, pričom išlo o vysoko kvalifikovanú

osobu dokonale znalú právny poriadok SR, keďže v čase podania žaloby bol samozrejme

skúseným a dlhoročným sudcom.

Slovenská republika je predsa právny štát a súdy boli povinné toto riadne a správne

vyhodnotiť pri svojom rozhodovaní o náhrade trov konania.

Opakujeme, jedine žalobca na základe svojho vlastného autonómneho rozhodnutia

v roku 2006 určil, že okrem ospravedlnenia ako primárnej satisfakčnej zložky návrhu

na ochranu osobnosti podľa zákona, bude žiadať aj sekundárnu - satisfakčnú zložku -

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. U žalobcu ide o právne vysoko kvalifikovanú

osobu, resp. možno povedať najvyššie kvalifikovanú osobu v tomto smere, keďže žalobca

bol už v čase začatia konania sudcom. V tejto veci ochrany osobnosti si žalobca skutočne

v slovenských reáliách uplatnil pravdepodobne historicky dovtedy najvyšší finančný nárok,

pričom išlo od začiatku o zrejme nedôvodný a aj neodôvodniteľný nárok vo výške

20.000.000,- Sk (dvadsať miliónov Slovenských korún) - 663.878,38 EUR, ktorý bol

vo vzťahu k osobe žalovaného nastavený až likvidačne.

Z obsahu súdneho spisu a z argumentácie samotného žalobcu nepochybne vyplýva

záver, že neboli a nie sú naplnené dôvody pre aplikáciu ust. , keďže

za zastavenie konania v časti ospravedlnenia zodpovedá jedine žalobca, ktorý sám zobral

žalobu v tejto časti späť písomným podaním zo dňa 27. 12. 2010. Odvolací súdu však aj túto

časť právnej veci akosi „pominul“.

Pre úplnosť tu treba opakovane zdôrazniť, že žalobca si voči nám za tú istú vec v tom

istom čase a dokonca paralelne uplatnil aj ďalšiu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

vo výške ďalších 10.000.000,- Sk v konaní sp. zn. , no v tomto prípade pred

Okresným súdom Bratislava I., ktoré však bolo bez prejednania zastavené, keďže žalobca

zobral späť žalobu bezprostredne pred uskutočnením nariadeného prvého pojednávania

(jediný dôvod bol, že súdy v Bratislave trvali, na rozdiel od súdov v Košiciach, na zaplatení

súdneho poplatku za podaný návrh a neoslobodili žalobcu /kolegu/ od takejto zákonnej

povinnosti). Podľa našich informácií doteraz v novodobej slovenskej histórii žiadny iný

ústavný činiteľ v SR v obdobnom súdnom konaní o ochranu osobnosti neuplatnil náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch voči totožnému subjektu za totožnú vec na dvoch súdoch

a v súhrnnej výške 30.000.000.- Sk, či takmer 1.000.000,- EUR.

Práve výška uplatnenej nemajetkovej ujmy v tomto konaní žalobcom mala jediný,

resp. zásadný a najväčší vplyv na výšku vyčíslenej a uplatnenej náhrady trov. Žalobca, ako

je už opakovane zdôrazňované, bol kvalifikovanou osobou poznajúcou dokonale právo

a právny poriadok. Dovolíme si uviesť, že ak by zákonodarca s účinnosťou od 01. 06. 2009

nezakotvil prostredníctvom príslušného rezortu do Vyhl. MS SR č.

ustanovenie § 10 ods. 8 a nestanovil by paušálnu výšku odmeny vo veciach ochrany

osobnosti bez prihliadnutia na výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, výška náhrady

trov konania by bola ešte značne vyššia, keďže nárok uplatnený žalobcom/sudcom znel

na sumu 20.000.000,- Sk...

Nemožno v právnom štáte akceptovať takúto iste falošnú a neprípustnú „solidaritu“

pri aplikovaní zákonov súdmi v prospech sudcu...

Opakovane si dovoľujeme uviesť, že majetkové, osobné, zárobkové či sociálne

pomery žalobcu zistené súdom sa od času vyššie uvedeného rozhodnutia súdu aj podľa

obsahu odvolania zásadne nezmenili. Ani žalobca v odvolaní, či vo svojich

predchádzajúcich vyjadreniach súdu neuviedol, že by v jeho pomeroch malo dôjsť

k akýmkoľvek zmenám, ktoré zákon pre danú aplikáciu predpokladá. Ohľadne svojho

majetku žalobca už vo svojej účastníckej výpovedi dňa 11. 03. 2009 uviedol, že ako vlastník

nehnuteľností - rodinného domu a prislúchajúcich pozemkov tieto po začatí trestného

stíhania dobrovoľne „previedol na svojho syna a nevestu.“(!!!)

Pomery žalobcu predsa už boli v minulosti súdom skúmané. Preto v súvislosti s tým

odkazujeme na už spomenuté odôvodnenie rozhodnutia súdu - Uznesenia Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo dňa 20. 08. 2009, ktoré je už súčasťou súdneho spisu.

Uvedeným rozhodnutím bolo žalobcovi odňaté v priebehu konania oslobodenie od súdneho

poplatku z dôvodu, že neboli splnené podmienky na oslobodenie od súdneho poplatku (!).

Táto skutočnosť tak bola súdu známa aj v čase rozhodovania o náhrade trov tohto

konania. Na majetkové pomery žalobcu naopak prípadne medzičasom mohli mať pozitívny

vplyv aj výsledky desiatok ďalších súdnych konaní o ochranu osobnosti, v ktorých žalobca

v tomto konaní vystupoval tiež ako žalobca a kde sa úspešne domáhal zaplatenia finančných

satisfakcií, čo v tomto súdnom konaní žalobca vo svojej účastníckej výpovedi sám uviedol.

Podobne tak aj doplatenie odmeny za tri roky pozastaveného výkonu funkcie sudcu a štátom

(SR) uhradená náhrada škody za trestné stíhanie skončené zastavením, resp. oslobodením

a podobne mali významný vplyv na pozitívnu finančnú situáciu žalobcu. Súd o týchto

skutočnostiach predsa vedomosť mal.

Na základe vyššie uvedeného považujeme za potrebné poukázať aj na niektoré

verejne známe a právoplatné rozhodnutia súdov, v ktorých bol žalobca úspešný a v ktorých

mu bola vyplatená náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch:

Žalobcovi v konaní proti spoločnosti o ochranu osobnosti

bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 1.600.000,- Sk, čo predstavuje sumu

vo výške 53.110,27 EUR priznanú rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves, sp. zn.:

zo dňa 13. 08. 2008, avšak nešlo o sumu konečnú, nakoľko Krajský súd

v Košiciach rozsudkom sp. zn.: zo dňa 02. 03. 2009 zmenil rozsudok súdu

prvého stupňa a navýšil priznanú sumu o 6.000,- EUR, teda dokopy bola žalobcovi z tohto

súdneho sporu vyplatená náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 59.110,27 EUR

(ide samozrejme o sumu bez započítania náhrady trov konania)

V konaní proti Ministerstvu spravodlivosti SR o ochranu osobnosti bola žalobcovi

priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 66.388,- EUR, ktorá mu bola priznaná

rozsudkom Okresného súdu Trebišov, sp. zn.: zo dňa 27. 01. 2009, avšak

takisto nešlo o sumu konečnú, nakoľko Krajský súd v Košiciach rozsudkom

sp. zn.: zo dňa 27. 05. 2009 výšku tejto náhrady nemajetkovej ujmy navýšil

o sumu 33.194,- EUR. Dokopy bola žalobcovi z tohto súdneho sporu vyplatená náhrada

nemajetkovej ujmy vo výške 99.582,- EUR (plus priznaná náhrada trov konania).

Podľa verejne dostupných údajov z Centrálneho registra zmlúv bol žalobca úspešný

aj v spore s verejnoprávnym Rozhlasom a televíziou Slovenska. Žalobca s RTVS uzatvoril

Zmluvu o mimosúdnom vysporiadaní a urovnaní sporných práv, ktoré boli predmetom

sporu v konaní o ochranu osobnosti v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice I.,

na základe ktorej bola žalobcovi vyplatená suma vo výške 10.000,- EUR na účet, ktorý bol

v tejto zmluve bližšie špecifikovaný.».

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 11. marca 2016 bolo porušené jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základné právo na súdnu ochranu podľa , právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu, aby napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil, aby vec vrátil

na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd podľa predložil prijatú sťažnosť

účastníkom konania na vyjadrenie a podľa účastníkov

konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia s upustením od ústneho

pojednávania.

Krajský súd predložil ústavnému súdu vyjadrenie sp. zn.

z 28. februára 2018, v ktorom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Vo vzťahu k jej meritu zopakoval okolnosti prípadu: „Súd mal za to, že zo zistených

pomerov, priznanie náhrady trov konania odporcovi, by malo zvlášť nepriaznivé následky

na životnú situáciu navrhovateľa, ktorý (v čase rozhodovania na okresnom súde) mal

69 rokov veku, a je onkologickým pacientom. Navrhovateľ poberá starobný dôchodok

v sume 903,40 Eur a služobný dôchodok v sume 646,- Eur. Je podielovým spoluvlastníkom

nehnuteľností zapísaných na LV č. v podiele 1/10, nehnuteľnosti zapísanej

na LV č. v podiele 2/240 a nehnuteľnosti zapísanej na LV č. v podiele 3/30,

všetko katastrálne územie .

Nevlastní osobné motorové vozidlo a nemá vedené účty v peňažných ústavoch

na území SR.

Zo správy Daňového úradu Bratislava súd zistil, že odporca ako daňový subjekt

Petit Press, a.s. v zdaňovacom období za rok 2013 poukázal v daňovom priznaní celkový

výsledok hospodárenia vo výške 761.609,17 Eur.“ Krajský súd poukázal tiež na to,

že pri rozhodovaní o trovách konania bolo využité moderačné oprávnenie zmierniť

dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania.

Sťažovateľka predložila ústavnému súdu vyjadrenie z 15. marca 2018, v ktorom

súhlasila s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Vo vzťahu k meritu veci zotrvala

na tvrdeniach prezentovaných v podanej ústavnej sťažnosti.

Keďže účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd,

nezistiac možnosť ďalšieho objasnenia stavu veci, od jeho nariadenia upustil (§ 30 ods. 2

).

III.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv označených v záhlaví

tohto rozhodnutia napadnutým rozhodnutím krajského súdu, konkrétne nespravodlivým

rozhodnutím o trovách konania.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe

ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným

právam v zásade identické ().

Podľa tvrdenia sťažovateľky krajský súd pochybil v nesprávnom vyhodnotení

okolností prípadu. Sťažovateľka poukazuje na to, že žalobca ju ako dominus litis zažaloval

na doslova astronomickú sumu napriek tomu, že ako osoba znalá práva (žalobca

je emeritným sudcom) si musel byť vedomý dôsledkov svojho konania spočívajúcich najmä

v tom, že astronomická výška uplatnenej nemajetkovej ujmy bude mať zásadný vplyv

na výšku vyčíslenej náhrady trov konania. Sťažovateľka poukazuje aj na to, že žalobca sa

svojho pôvodného majetku zbavil dobrovoľne – po začatí trestného stíhania (vedeného proti

nemu) ho dobrovoľne previedol na syna a nevestu.

Krajský súd zotrváva na tom, že žalobca je v podstate nemajetnou osobou (zároveň

dôchodcom s pomerne nízkym dôchodkom), ktorá trovy konania nemá z čoho platiť (okrem

toho vec citovo podfarbuje poukázaním na to, že je tiež onkologickým pacientom). Tvrdí,

že v pomere k výsledku hospodárenia sťažovateľky (ten mal v rozhodujúcom období

predstavovať sumu 761 609,17 €) je treba trovy konania spravodlivo pričítať na jej ťarchu.

Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a preto

všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom,

ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné

právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých

prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len

za celkom výnimočných okolností (, , ).

Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania

iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý

by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

Pozornosti ústavného súdu neušlo, že výška uplatneného nároku v konaní o ochranu

osobnosti v okolnostiach danej veci skutočne mohla pôsobiť šikanózne. Výšku uplatneného

nároku stanovoval pritom žalobca autonómne a ako osoba znalá práva musel vedieť,

že od uplatneného nároku sa odvíjajú aj trovy konania, ktoré prípadne bude musieť znášať.

Pokiaľ súdy nezaviazali žalobcu celkom alebo sčasti na úradu trov konania, rozhodli

arbitrárne, najmä preto, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní medzi inými nijako

nezaoberal námietkami sťažovateľky, ktoré sa javia, ako nie nepodstatné. Vo svojom

odvolaní totiž sťažovateľka poukázala aj na to, že žalobcovi bola viacerými rozhodnutiami

súdov vyplatená vysoká náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, napr. rozsudkom

„Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: z 2. marca 2009 v sume 59 110,27 €;

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: z 27. mája 2009

v sume 99 582 €“. Krajský súd toto závažné tvrdenie sťažovateľky nielen neskúmal,

ale v odôvodnení napadnutého uznesenia ani neuviedol, prečo tak neučinil. Uvedeným

postupom došlo k porušeniu práv sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k názoru o porušení základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené v bode 1 tohto nálezu.

Vzhľadom na takýto zásadný záver ústavný súd už nevidí potrebu osobitne sa

zaoberať ďalšími námietkami uplatnenými v podanej sťažnosti, ale ani namietaným

porušením a dodatkového protokolu, pretože sťažovateľka sa

obsahovo bližšie ani nevenovala odôvodneniu tvrdenia o zásahu do týchto práv.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd návrhu sťažovateľky vo zvyšnej časti nevyhovel

(bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie , ústavného

zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým sa porušilo základné právo alebo sloboda,

ak to pripúšťa povaha tohto iného zásahu.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V danom prípade bolo na ochranu základného práva sťažovateľky potrebné

napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku

tohto nálezu). V ďalšom konaní je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Krajský súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v súlade s citovaným zákonným ustanovením napokon rozhodol

aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia

pred ústavným súdom.

Právny zástupca sťažovateľky trovy konania nevyčíslil, uplatnil si ich však za dva

úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti).

Ústavný súd podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal náhradu

trov konania z dôvodu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 374,81 €, a to za dva

úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti

v roku 2017) v sume dvakrát po 147,33 € a dva režijné paušály v sume po 8,84 €

(bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s Civilného

sporového poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2018