Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 164/2018
PDF · 317.12 KB
No categories available
III. ÚS 164/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, zastúpeného
, ,
, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva zaručeného v čl. 36
Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2 a v čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Tdo 8/2017 z 26. júla 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra
2017 doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva zaručeného v čl. 36
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2
a v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 Tdo 8/2017 z 26. júla 2017.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 Tk 1/2014-2283 z 20. októbra 2015
uznaný vinným zo spáchania zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a 4
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
zákon“) a bol mu podľa § 277 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 a 5, § 42
ods. 1 a § 41 ods. 2 Trestného zákona uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12
rokov, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradený
do . Zároveň mu bol podľa § 56 ods. 1 Trestného
zákona uložený peňažný trest vo výmere 30 000 € a pre prípad jeho úmyselného zmarenia
mu bol podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona ustanovený náhradný trest odňatia slobody
vo výmere 2 rokov. Podľa § 61 ods. 1 a 2 Trestného zákona bol sťažovateľovi uložený aj
trest zákazu akejkoľvek podnikateľskej činnosti v trvaní 10 rokov. Ďalšími výrokmi
rozsudku okresný súd podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil výroky o trestoch
uložených sťažovateľovi predošlými dvoma rozsudkami okresného súdu v spojení
s uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a podľa § 83
ods. 1 písm. e) Trestného zákona bola na účte obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „zúčastnená osoba“), zhabaná suma 1 811 270,71 €.
Napokon okresný súd podľa § 288 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odkázal Daňový úrad Banská Bystrica
s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.
3. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podali odvolania sťažovateľ
a zúčastnená osoba, o ktorých krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 To 89/2015 z 27. apríla 2016
rozhodol tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. d) a ods. 3 Trestného poriadku zrušil
prvostupňový rozsudok v časti výroku o zhabaní sumy 1 811 270,71 € a podľa § 322 ods. 1
Trestného poriadku v zrušenej časti výroku uložil okresnému súdu, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie sťažovateľa
zamietol.
4. Rozsudok krajského súdu sťažovateľ napadol dovolaním, a to z dôvodov
uvedených v § 371 ods. 1 písm. a), b), c), e), g) a i) Trestného poriadku. Najvyšší súd však
mimoriadny opravný prostriedok sťažovateľa uznesením sp. zn. 3 Tdo 8/2017 z 26. júla
2017 podľa § 381 písm. c) Trestného poriadku odmietol, pretože nezistil naplnenie
dovolacích dôvodov.
5. Podľa názoru sťažovateľa v jeho trestnej veci išlo o vec obsahujúcu prvky práva
Európskej únie a „pre správne a spravodlivé rozhodnutie“ bolo nevyhnutne potrebné
posúdiť pojmy európskeho práva, predovšetkým „inštitút zneužitia práva“ a pojem
„prípravná fáza ekonomickej činnosti“. Sťažovateľ v konaniach pred súdmi prvého
a druhého stupňa navrhoval predložiť prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie
(ďalej len „Súdny dvor“), avšak tieto návrhy boli „bez dostatočného a relevantného
vysvetlenia“ zamietnuté.
6. Sťažovateľ je presvedčený, že z odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov je
nepochybné, že „išlo o kľúčové pojmy, ktoré determinujú oprávnenosť uplatnenia
odpočítania dane z pridanej hodnoty a teda boli kľúčové pre posúdenie, či v danej trestnej
veci došlo vôbec k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu neodvedenia dane
a poistného“. Tieto pojmy boli podľa sťažovateľa „vykladané nejednoznačne a dokonca
v priamom rozpore s existujúcou judikatúrou Súdneho dvora EÚ, preto sťažovateľ
opakovane žiadal o predloženie prejudiciálnych otázok SD EÚ“. Uznáva, že posúdenie
otázky, či «v tom-ktorom konkrétnom prípade došlo k zneužitiu práva patrí do právomoci
vnútroštátneho súdu, avšak je nevyhnutné pri takomto posudzovaní prihliadať na tzv. test
zneužitia práva zakotvený v rozsudku SD EÚ C-255/02 „ a iní“. To sa v predmetnej
veci nestalo.». Všeobecné súdy podľa sťažovateľa neaplikovali postup upravený Súdnym
dvorom na posudzovanie, či došlo alebo nedošlo k zneužitiu práva.
7. Sťažovateľ poukázal aj na „takmer totožnú“ vec vedenú Súdnym dvorom
pod sp. zn. C-504/10, v ktorom vyslovil, že „prevod práv k patentu resp. k vynálezu, na
ktorý ešte nebol patent udelený, je sám o sebe prípravnou fázou ekonomickej činnosti.
Napriek tomu súdy... vyslovili názor, že v danom prípade údajne nedošlo ani len
k prípravnej fáze ekonomickej činnosti, preto nadobudli dojem, že prevod práv sa
uskutočnil len s cieľom získať daňovú výhodu. Obdobne, súdy neposudzovali, či obchodná
transakcia môže mať aj iný hospodársky význam než číre získanie daňovej výhody, ako to
požaduje tzv. test zneužitia práva podľa rozsudku C-255/02... pritom ak takýto význam je, už
nemožno hovoriť o zneužití práva. Celkovo súdy v danej veci neaplikovali správne výklad
pojmov európskeho práva, hoci v rozsudku C-504/10... SD EÚ výslovne poukázal na to, ako
majú vnútroštátne súdy zneužitie práva posudzovať, ktoré okolnosti majú brať do úvahy
a podobne. Toto sa nestalo.“.
8. Podľa sťažovateľa „Všetky súdy od prvostupňového až po dovolací neustále
opakujú, že vo veci smej malo ísť o akúsi umelú schému zbavenú hospodárskej reality, ale
z ich rozhodnutí nemožno vyvodiť, o akú schému sa má jednať, medzi kým. To, že jedna
spoločnosť predá práva priemyselného vlastníctva inej spoločnosti nie je žiadnou umelou
schémou.“.
9. Sťažovateľ považuje rozhodnutia všeobecných súdov vydané v jeho veci
za nedostatočne odôvodnené, čo je porušením jeho práva na spravodlivý súdny proces.
Tým, že sa súdy neobrátili s prejudiciálnymi otázkami na Súdny dvor, hoci posúdenie
pojmov európskeho práva bolo aj podľa názoru všeobecných súdov kľúčové, dokonca
aplikovali taký výklad týchto pojmov, ktorý je v rozpore s právom Európskej únie, ich
odôvodnenie nemá z hľadiska ústavno-právneho požadovanú kvalitu odôvodnenia. Súdy,
a teda ani najvyšší súd sa nevysporiadali dostatočným spôsobom s námietkami sťažovateľa.
Záver prijatý dovolacím súdom podľa sťažovateľa nemá oporu vo vykonanom dokazovaní
a tak jeho rozhodnutie pôsobí ako nedostatočne odôvodnené a zmätočné.
10. Ďalším dôvodom, pre ktorý sa sťažovateľ obrátil dovolaním na najvyšší súd, bolo
jeho presvedčenie o tom, že rozhodnutie o jeho vine bolo založené na dôkazoch, ktoré
neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. K tomuto záveru dospel na základe toho, že
orgány prípravného konania, ale ani súd prvého stupňa so zúčastnenou osobou vôbec
nekonali. „Zúčastnená osoba nebola poučená o svojich procesných právach... nebola jej
doručená obžaloba, v ktorej sa navrhovalo zhabanie jej majetku, nebola upovedomená ani
o jedinom termíne hlavného pojednávania, nebola teda na hlavnom pojednávaní ani raz
prítomná, nemala možnosť sa vyjadriť k vykonaným dôkazom, ani klásť obvinenému ani
svedkom či iným vypočúvaným osobám otázky, ani predniesť záverečnú reč a podobne.
Doručený jej bol až rozsudok súdu prvého stupňa.“. Sťažovateľ dodáva, že „Všetky dôkazy,
na základe ktorých bol... uznaný za vinného boli vykonané bez prítomnosti zúčastnenej
osoby, ako procesnej strany, ktorá tak nemohla realizovať svoj vplyv na toto súdne konanie,
pričom z povahy svojho statusu zúčastnená osoba vystupuje na strane obvineného, preto aj
tieto dôkazy je nevyhnutné považovať za relatívne, ak nie aj absolútne, neúčinné. Na
základe takto nezákonne vykonaných dôkazov bol sťažovateľ právoplatne odsúdený.“.
11. Ak najvyšší súd pochybenie súdov nižšieho stupňa neodstránil, jeho záver je
podľa sťažovateľa nezákonný a ústavne neudržateľný. Otázka viny a otázka oprávnenosti
vyplatenia peňažnej sumy sú navzájom prepojené, a preto, ak krajský súd zrušil jeden
výrok, mal zrušiť aj ten druhý. Sťažovateľ tvrdí, že dovolací súd svojím rozhodnutím
v podstate spôsobil „patovú situáciu“ spočívajúcu v tom, že okresný súd v otázke zhabania
peňažných prostriedkov bude musieť rozhodnúť v súlade s tým, ako bolo rozhodnuté
o otázke viny, a teda nemôže rozhodnúť inak ako zhabaním peňažných prostriedkov
na bankovom účte zúčastnenej osoby.
12. V dovolaní sťažovateľ rovnako namietal porušenie jeho práva na prejednanie veci
nezávislým a nestranným súdom a zásady prezumpcie neviny, a to z dôvodu, že už
prvostupňový súd sa „javil voči nemu zaujatý a prejavoval známky antipatie voči jeho
osobe“, o čom sa dozvedel zo zvukového záznamu z hlavného pojednávania konaného
2. októbra 2014, na ktorom je „zachytený rozhovor členov... senátu, v ktorom sa
znevažujúco vyjadrujú o osobe sťažovateľa, komentujú jeho zdravotný stav a vyjadrujú sa
k veci ako takej.“. Túto námietku dovolací súd vyhodnotil tak, že v danom prípade nedošlo
k takým skutočnostiam, ktoré by zakladali zaujatosť sudcu.
13. Všetky tieto okolnosti viedli sťažovateľa k jeho presvedčeniu, že najvyšší súd
rozhodnutím o dovolaní zasiahol do ním označených základných práv zaručených mu
ústavou a listinou a do práv zaručených dohovorom.
14. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa, , na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v z. n. p., ako aj jeho
práva na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom, garantovaného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, jeho základné právo tzv.
prezumpcie neviny garantované čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6
ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinný opravný
prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo/8/2017 zo dňa 26. 07. 2017,
porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo/8/2017 zo dňa
26. 07. 2017 sa v celom rozsahu zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi,
. trovy právneho zastúpenia v sume 312,34 EUR..., na účet jeho právneho
zástupcu , do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu
Ústavného súdu SR.“
II.
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
17. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
18. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
20. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva nebyť odňatý
zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na prezumpciu
neviny zaručeného v čl. 50 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13
dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 8/2017 z 26. júla 2017, ku ktorému
malo dôjsť nedostatočným vysporiadaním sa s námietkami sťažovateľa, akceptovaním
podľa sťažovateľa nesprávnych záverov prijatých súdmi prvého a druhého stupňa v danej
trestnej veci a zmätočnosťou a neodôvodnenosťou rozhodnutia dovolacieho súdu.
21. Sťažovateľ v petite sťažnosti síce namietal porušenie čl. 36 listiny ako celku, ale
z podstaty veci, ako aj zo samotného odôvodnenia sťažnosti (pri citovaní dotknutých
článkov sťažovateľ uviedol iba ods. 1 tohto článku listiny) ústavný súd ustálil,
že namietaným je porušenie základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny.
22. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
23. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
24. Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje
sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
25. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
27. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
28. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj
keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
29. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý,
pokiaľ ide o zásahy do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V trestných veciach to
zvýrazňujú čl. 50 ods. 1 v spojení s čl. 142 ods. 1 ústavy tým, že stanovujú všeobecné súdy
ako jediné oprávnené rozhodovať o vine a treste za trestné činy (obdobne I. ÚS 429/2014).
Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť
správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie
je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd
v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného
súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov (vrátane Trestného zákona
a Trestného poriadku) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných
ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk
potom ústavný súd posudzoval rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté
dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu odvolacieho súdu.
30. V odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 3 Tdo 8/2017 z 26. júla 2017
najvyšší súd v relevantnej časti uviedol:
«K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ Trestného poriadku...
Predbežnou otázkou je skutočnosť, ktorá sama osebe nie je predmetom trestného
konania, avšak jej vyriešenie je predpokladom konania a rozhodnutia vo veci samej. Súd
a orgány činné v trestnom konaní posudzujú predbežné otázky samostatne; výnimkou sú len
predbežné otázky týkajúce sa osobného stavu, o ktorých sa rozhoduje v občianskom súdnom
konaní (odsek 2). Ak je však o predbežnej otázke právoplatné rozhodnutie súdu, Ústavného
súdu Slovenskej republiky, Súdneho dvora Európskej únie alebo iného štátneho orgánu,
takým rozhodnutím sú súdy a orgány činné v trestnom konaní viazané, ak nejde o posúdenie
viny obvineného. To znamená, že ak o predbežnej otázke právoplatne rozhodol iný orgán,
orgán činný v trestnom konaní a súd posudzujú túto otázku samostatne len vtedy, ak ide
o posúdenie viny obvineného...
K námietke obvineného, že v predmetnom konaní mala byť položená prejudiciálna
otázka, nakoľko išlo o prvky práva EÚ a to o výklad pojmov: zneužitie práva, prípravná
fáza ekonomickej činnosti, umelý charakter plnení či daňová výhoda, najvyšší súd
poznamenáva.
V danom prípade položenie prejudiciálnej otázky nebolo nutné. V súvislosti so
zneužívaním celého mechanizmu DPH (prípad, o ktorý ide aj v predmetnej veci), je nutné
zdôrazniť, že Súdny dvor EÚ vo veci C-255/02 dospel k záveru, že právo
európskeho spoločenstva bráni právu platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe,
ak plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú zneužívanie systému. Z uvedených
dôvodov preto preukázanie zneužitia vyžaduje, aby plnenie, napriek formálnemu dodržaniu
podmienok stanovených v komunitárnom práve a vo vnútroštátnej úprave, viedli k získaniu
daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito
ustanoveniami. Rovnako tak sa musí z objektívnych prvkov dospieť k záveru, že hlavným
cieľom týchto plnení je získanie daňovej výhody. Je vo výlučnej právomoci vnútroštátneho
súdu dokazovanie toho, či hlavným cieľom obchodovania bolo získanie len daňovej výhody.
Do úvahy sa pritom môže vziať umelý charakter obchodovania či právne, ekonomické alebo
personálne prepojenie medzi podnikateľmi s plánom zníženia daňového zaťaženia. Právo na
odpočet je neoddeliteľnou súčasťou celého mechanizmu DPH a nemôže byť v zásade
obmedzené, pričom sa uplatňuje na celkovú výšku DPH zaťažujúcu plnenie uskutočnenej na
vstupe, čo však platí iba v tom prípade, ak neexistujú podvodné okolnosti.
Zásada zneužitia práva sa môže definovať ako „zákaz výslovne umelých konštrukcií
zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu“, čo
definoval Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí C-504/10.
Z predmetného rozhodnutia vyplýva, že aj keď obchodovanie medzi dvomi či viacerými
subjektmi s komoditou, ktorá podlieha DPH po formálnej stránke je v súlade so zákonom, to
ešte neznamená, že nemohlo dôjsť k zneužitiu práva a tým aj k spáchaniu daňového
trestného činu. Esenciálnym prvkom pre záver o neoprávnenosti práva odpočítať daň je
práve zákaz zneužitia práva, čiže zákaz zneužitia mechanizmu DPH.
V predmetnej veci súd prvého stupňa vo svojom rozsudku správne poukázal na
skutočnosť, že obchodné transakcie obvineného nenaplnili ekonomickú
zmysluplnosť a hospodársku podstatu podnikania, ale išlo iba o zneužitie schémy DPH,
nakoľko spoločnosti, ktoré obvinený zastupoval nemali žiadne ekonomické zázemie,
žiadnych zamestnancov, konatelia nejavili záujem o činnosť. Toto jeho konanie nebolo
ničím iným, ako umelým charakterom obchodovania za zneužitia práva.
S ohľadom na uvedené je zrejmé, že položenie prejudiciálnej otázky zo strany
vnútroštátnych súdov v predmetnej veci nebolo potrebné. Z toho logicky i právne vyplýva,
že vo veci obvineného rozhodoval príslušný súd v zákonnom zložení,
a preto najvyšší súd túto námietku dovolateľa nemohol považovať za dôvodnú na naplnenie
dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Trestného poriadku.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ Trestného poriadku...
...nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím
dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp. mal
negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho
procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku, a to aj so zreteľom na
to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d/
Dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené výlučne alebo
v rozhodujúcej miere (solery or to a decisive extent) na dôkazoch získaných nezákonným
spôsobom, čo sa ale v predmetnej veci nestalo (pozri Mariana Marinescu p. Rumunsku,
rozs. č. 36110/03 z 2. februára 2010, Emen p. Turecku, rozs. č. 25585/02 z 26. januára
2010, Van Mechelen a ďalší p. Holansku, Visser p. Holandsku, rozs. č. 26668/95 zo 14.
februára 2002, A1 - Khawaja a Tahery p. Spojenému kráľovstvu, rozs. č. 26766/2005 a č.
22228/06 z 15. decembra 2011 a ďalšie).
V rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom
podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku môže najvyšší súd preskúmavať len to..., či
jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané
zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania najvyšší
súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich
hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov.
Takéto pochybenie súdov nižšieho stupňa dovolací súd v konaní nezistil, teda
nemožno zaujať stanovisko, že došlo k porušeniu práva na obhajobu obvineného
zásadným spôsobom, a teda ku takej skutočnosti, ktorá už sama o sebe znamená
naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku. Napriek
tomu (nad rámec nevyhnutného) sa dovolací súd zaoberal aj konkrétnymi námietkami, ktoré
v rámci tohto dovolacieho dôvodu uviedol v písomných dôvodoch dovolania obvinený
.
Z argumentov obvineného v dovolaní k týmto dovolacím dôvodom vyplýva, že tieto
odôvodňuje jednou a tou istou skutočnosťou, že nebola do konania pribratá zúčastnená
osoba. Táto námietka obvineného nemá súvis s porušením práva na obhajobu obvineného
ako ani s dôvodom, že rozhodnutie bolo založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom
vykonané zákonným spôsobom. Zúčastnená osoba je samostatnou stranou v trestnom
konaní. Faktom je, že prvostupňový súd ako aj orgány činné v trestnom konaní formálne
pochybili, keď nepribrali spoločnosť do konania, hoci sa rozhodovalo
o zhabaní veci, t. j. peňažných prostriedkov vo výške 1.811.270,71 €, ktoré sú uložené na
účte predmetnej spoločnosti, avšak toto pochybenie bolo napravené Krajským súdom
v Banskej Bystrici, ktorý rozsudkom, sp. zn. 4 To/89/2015, z 27. apríla 2016, rozhodol
o zrušení časti rozsudku v časti výroku o zhabaní sumy a uložil súdu prvého stupňa, aby vec
v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Najvyšší súd poukazuje na to, že do
dnešného dňa nebolo Okresným súdom Banská Bystrica rozhodnuté v tejto časti, a preto
zúčastnená osoba ako samostatná strana v trestnom konaní bude mať svoje práva, ktoré sú
jej priznané Trestným poriadkom a ktoré môže v danom konaní uplatňovať. Irelevantná je
aj námietka obvineného, že zúčastnená osoba vykonáva vplyv v trestnom konaní v prospech
obvineného. Obvinený vykonával svoju obhajobu osobne ako aj prostredníctvom svojich
obhajcov a fakt, že nebola do konania pribratá zúčastnená osoba opomenul až do konania
na odvolacom súde, kedy spoločnosť podala odvolanie a odvolací súd
jej vyhovel. Na základe uvedeného dovolací súd konštatuje, že dovolací dôvod podľa § 371
ods. 1 písm. c/ a písm. g/ Trestného poriadku nebol naplnený.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku...
Nestrannosťou treba rozumieť absenciu predsudkov (zakorenených úsudkov, či
názorov, ktoré nie sú založené na spoľahlivom poznaní ale na púhom predpoklade) alebo
predpojatosti (subjektivizmu, neobjektivizmu, straníckosti). Nestrannosť je potrebné skúmať
z dvoch hľadísk a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, čo znamená, že je potrebné
zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad a z objektívneho hľadiska
nestrannosti, t. j. je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie
akejkoľvek pochybnosti v danom smere.
V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu prezumuje až do
predloženia dôkazu o opaku (Piersack p. Belgicko - rozsudok ESĽP z 1. októbra 1982, Le
Compte a ďalší p. Belgicku - rozsudok z 23. júna 1981). Objektívna nestrannosť sa
posudzuje podľa vonkajších objektívnych skutočností. Platí tzv. teória zdania, podľa ktorej
nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký objektívne javiť v očiach
strán. Objektívne hľadisko je založené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie
akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti sudcu. Pri objektívnej nestrannosti stačí, ak
sú tu okolnosti, ktoré môžu vyvolať pochybnosti o nestrannosti súdu. Podľa ESĽP je
potrebné „ísť ďalej než ako sa vec javí“ (looking behind appearances). Spravodlivosť
nielenže má byť vykonaná, ona sa musí aj javiť, že je vykonaná (justice must not only be
done, it must also be seen to be done) viď rozsudky ESĽP Delcourt p. Belgicku - zo 17.
januára 1970, Saraiva De Carvalho p. Portugalsku - z r. 1994.
Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný a zároveň musí byť
vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti. Nestrannosť
sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť
zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Z
tohto hľadiska preto nezáleží na subjektívnom pocite sudcu a jeho nestrannosti (najmä, ak
sa vyjadrí, že sa necíti zaujatým). Podstatným je existencia objektívnych skutočností, ktoré
vrhajú pochybnosti na jeho nestrannosť v očiach strán a verejnosti (III.ÚS 47/05, I.ÚS
46/05).
Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že v danom prípade nedošlo k takým
skutočnostiam, ktoré by zakladali zaujatosť sudcu, resp. senátu v danom prípade. Dovolací
súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým v predmetnej
veci rozhodoval uznesením pod sp. zn. 2 Ndt/17/2015, z 25. augusta 2015 (č. 1. 2232)
o neodňatí veci Okresnému súdu Banská Bystrica a na toto rozhodnutie v plnom rozsahu
odkazuje. Na základe skutočnosti, že o danej námietke už bolo raz rozhodnuté s konečnou
platnosťou, dovolací súd nemôže prihliadať ani na tento argument obvineného ako na
opodstatnený.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku...
Tu je potrebné uviesť, že pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia existencie tohto
dovolacieho dôvodu, je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo
veci urobili súdy nižšieho stupňa, a teda dôvodom dovolania nemôžu byť skutkové zistenia,
čo vyplýva z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ veta za bodkočiarkou Trestného
poriadku - „správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať
a meniť“. Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa, vyjadrenému
v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho
charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú
námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného
dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. Dovolací
súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený
bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní
sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho
skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho
konania. Dovolací súd nie je odvolacou inštanciou zameranou na preskúmavanie
rozhodnutí súdu druhého stupňa.
Dovolací súd primáme zdôrazňuje, že podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že
skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu
trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad (nesprávna subsumcia)
odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku.
K námietkam obvineného, že súd hodnotil dôkazy v rozpore s judikatúrou Súdneho
dvora EÚ, nepoložil prejudiciálnu otázku a závery súdov nemajú oporu vo vykonanom
dokazovaní, najvyšší súd poznamenáva, že obvinený hodnotí dôkazy a k vzhľadom vyššie
uvedenému, dovolací súd nie je oprávnený hodnotiť dokazovanie, ktoré vykonali súdy
nižších stupňov. To, že súdy ako súčasť škody pripočítali aj úroky za oneskorené vrátenie
nadmerného odpočtu DPH, ktoré bol povinný správca dane v zmysle zákona priznať za
svoje porušenie zákona je odôvodnené tým, že obvinený, ktorý konal za spoločnosť
si tento odpočet uplatnil nezákonne a preto úroky, ktoré boli vyplatené
s nadmerným odpočtom DPH sú jeho príslušenstvom a obvinený nemá na ne žiadny
zákonný nárok...».
31. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, najvyšší
súd sa všetkými, pre rozhodnutie o dovolaní sťažovateľa podstatnými právnymi, ako aj
skutkovými otázkami zaoberal a dal na ne dostatočné a presvedčivé odpovede.
32. Preskúmal námietku sťažovateľa týkajúcu sa tvrdenej potreby predloženia veci
Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke, avšak nestotožnil sa s jeho názorom.
Z hľadiska zachovania ústavnoprávnej ochrany základných práv sťažovateľa je však
podstatným, že najvyšší súd svoj názor odôvodnil, pritom jeho odôvodnenie je logické,
založené na racionálnych úvahách a netrpí vnútornou rozpornosťou. Je prijateľný jeho záver
o tom, že dokazovanie, či hlavným cieľom obchodovania bolo len získanie daňovej výhody
patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu. Dovolací súd sa venoval aj výkladu
pojmu zneužitia práva, keď jeho definíciu prevzal z rozhodnutia Súdneho dvora, ktorým
argumentoval aj sám sťažovateľ. Napokon poukázal na skutkové zistenia súdu prvého
stupňa, ktoré odôvodňovali správnosť meritórneho rozhodnutia v trestnej veci sťažovateľa.
33. Pretože porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu sťažovateľ aj
pred dovolacím súdom spájal práve s nepredložením jeho trestnej veci Súdnemu dvoru,
najvyšší súd odôvodnením správnosti aplikovaného postupu a rozhodnutia súdov nižšieho
stupňa v tejto veci v konečnom dôsledku odpovedal aj na otázku zákonnosti sudcu.
34. Dovolací súd sa dostatočne zaoberal aj námietkou porušenia práva sťažovateľa
na obhajobu a na rozhodnutie založené iba na základe zákonne vykonaných dôkazov.
V tejto časti odôvodnenia poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a na
zákonné limity možného prieskumu týchto námietok v dovolacom konaní. Opäť najvyšší
súd ním prijatý záver k predostretým námietkam jasne a zrozumiteľne odôvodnil, keď
v „nepribratí“ zúčastnenej osoby do konania nezistil súvis s právom sťažovateľa na jeho
obhajobu. Podľa najvyššieho súdu sťažovateľovi nebolo právo na obhajobu upreté aj
z dôvodu, že ho vykonával osobne, ako aj prostredníctvom obhajcov. Vysvetlil, ako je
potrebné nazerať na zúčastnenú osobu v trestnom konaní, jej postavenie, a uznal aj
pochybenie okresného súdu, ak s touto osobou nekonal v zmysle ustanovení Trestného
poriadku, avšak zároveň uviedol, že zrušením dotknutej časti prvostupňového rozhodnutia
odvolacím súdom bol daný priestor na nápravu tohto pochybenia.
35. K presvedčeniu sťažovateľa o vytvorení „patovej situácie“ napadnutým
rozhodnutím dovolacieho súdu, keď okresný súd v časti konania o zhabaní veci bude
viazaný rozhodnutím o vine sťažovateľa, a teda nebude mať „rozhodovaciu voľnosť“, ale
bude musieť vec – finančné prostriedky – zhabať, ústavný súd poznamenáva, že táto otázka
je v danej chvíli predčasná a v podstate aj hypotetická, pokiaľ nebol daný priestor súdu
prvého stupňa, aby sa touto zaoberal a vysporiadal.
36. Napokon sa dovolací súd zaoberal aj sťažovateľom nastoleným problémom
zaujatosti sudcov senátu súdu prvého stupňa, o ktorej vznikli u sťažovateľa pochybnosti
po vypočutí si zvukového záznamu z hlavného pojednávania konaného 2. októbra 2014,
keď rozhovor medzi sudcami považoval za prezumovanie jeho viny a prejavu antipatie voči
nemu. Odôvodnenie svojho rozhodnutia o tejto námietke najvyšší súd oprel o judikatúru
ústavného súdu, ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, a vyhodnotil,
že vo veci sťažovateľa nedošlo k takým skutočnostiam, ktoré by zaujatosť sudcov
okresného súdu zakladali. Podstatným však je, že poukázal aj na predošlé svoje
rozhodnutie v tejto veci z 25. augusta 2015, ktorým bolo rozhodnuté o neodňatí veci
okresnému súdu, a teda, že o tejto otázke už bolo právoplatne rozhodnuté.
37. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd
argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť
záverov najvyššieho súdu. Nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri ustálení
právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého
rozhodnutia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Rovnako
nezistil, že by posudzované uznesenie najvyššieho súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom
vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,
či nedostatočne odôvodnené.
38. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemohol inak, iba sťažnosť v časti
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
39. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ svoju argumentáciu o porušení jemu
garantovaných základných práv podľa v čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a práv podľa
čl. 6 ods. 2 a čl. 13 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu odvodzuje
od namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. od porušenia týmito ustanoveniami zakotvených
ústavnoprávnych princípov. Keďže však ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, nemohlo dôjsť v takomto prípade ani k porušeniu ostatných sťažovateľom
označených práv podľa ústavy a dohovoru. Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
40. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,
rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného
vyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2018