Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 164/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, zastúpeného

, ,

, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 1 a , základného práva zaručeného v

Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2 a v čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 26. júla 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra

2017 doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2

(ďalej len „“), základného práva zaručeného v

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2

a v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 26. júla 2017.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. -2283 z 20. októbra 2015

uznaný vinným zo spáchania zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a 4

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“) a bol mu podľa s použitím a ,

ods. 1 a uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12

rokov, na výkon ktorého bol podľa zaradený

do . Zároveň mu bol podľa § 56 ods. 1 Trestného

zákona uložený peňažný trest vo výmere 30 000 € a pre prípad jeho úmyselného zmarenia

mu bol podľa ustanovený náhradný trest odňatia slobody

vo výmere 2 rokov. Podľa a bol sťažovateľovi uložený aj

trest zákazu akejkoľvek podnikateľskej činnosti v trvaní 10 rokov. Ďalšími výrokmi

rozsudku okresný súd podľa zrušil výroky o trestoch

uložených sťažovateľovi predošlými dvoma rozsudkami okresného súdu v spojení

s uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a podľa § 83

ods. 1 písm. e) bola na účte obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „zúčastnená osoba“), zhabaná suma 1 811 270,71 €.

Napokon okresný súd podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) odkázal Daňový úrad Banská Bystrica

s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

3. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podali odvolania sťažovateľ

a zúčastnená osoba, o ktorých krajský súd rozsudkom sp. zn. z 27. apríla 2016

rozhodol tak, že podľa a zrušil

prvostupňový rozsudok v časti výroku o zhabaní sumy 1 811 270,71 € a podľa § 322 ods. 1

v zrušenej časti výroku uložil okresnému súdu, aby ju v potrebnom

rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Podľa odvolanie sťažovateľa

zamietol.

4. Rozsudok krajského súdu sťažovateľ napadol dovolaním, a to z dôvodov

uvedených v , , , , a . Najvyšší súd však

mimoriadny opravný prostriedok sťažovateľa uznesením sp. zn. z 26. júla

2017 podľa odmietol, pretože nezistil naplnenie

dovolacích dôvodov.

5. Podľa názoru sťažovateľa v jeho trestnej veci išlo o vec obsahujúcu prvky práva

Európskej únie a „pre správne a spravodlivé rozhodnutie“ bolo nevyhnutne potrebné

posúdiť pojmy európskeho práva, predovšetkým „inštitút zneužitia práva“ a pojem

„prípravná fáza ekonomickej činnosti“. Sťažovateľ v konaniach pred súdmi prvého

a druhého stupňa navrhoval predložiť prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie

(ďalej len „Súdny dvor“), avšak tieto návrhy boli „bez dostatočného a relevantného

vysvetlenia“ zamietnuté.

6. Sťažovateľ je presvedčený, že z odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov je

nepochybné, že „išlo o kľúčové pojmy, ktoré determinujú oprávnenosť uplatnenia

odpočítania dane z pridanej hodnoty a teda boli kľúčové pre posúdenie, či v danej trestnej

veci došlo vôbec k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu neodvedenia dane

a poistného“. Tieto pojmy boli podľa sťažovateľa „vykladané nejednoznačne a dokonca

v priamom rozpore s existujúcou judikatúrou Súdneho dvora EÚ, preto sťažovateľ

opakovane žiadal o predloženie prejudiciálnych otázok SD EÚ“. Uznáva, že posúdenie

otázky, či «v tom-ktorom konkrétnom prípade došlo k zneužitiu práva patrí do právomoci

vnútroštátneho súdu, avšak je nevyhnutné pri takomto posudzovaní prihliadať na tzv. test

zneužitia práva zakotvený v rozsudku SD EÚ C-255/02 „ a iní“. To sa v predmetnej

veci nestalo.». Všeobecné súdy podľa sťažovateľa neaplikovali postup upravený Súdnym

dvorom na posudzovanie, či došlo alebo nedošlo k zneužitiu práva.

7. Sťažovateľ poukázal aj na „takmer totožnú“ vec vedenú Súdnym dvorom

pod sp. zn. C-504/10, v ktorom vyslovil, že „prevod práv k patentu resp. k vynálezu, na

ktorý ešte nebol patent udelený, je sám o sebe prípravnou fázou ekonomickej činnosti.

Napriek tomu súdy... vyslovili názor, že v danom prípade údajne nedošlo ani len

k prípravnej fáze ekonomickej činnosti, preto nadobudli dojem, že prevod práv sa

uskutočnil len s cieľom získať daňovú výhodu. Obdobne, súdy neposudzovali, či obchodná

transakcia môže mať aj iný hospodársky význam než číre získanie daňovej výhody, ako to

požaduje tzv. test zneužitia práva podľa rozsudku C-255/02... pritom ak takýto význam je, už

nemožno hovoriť o zneužití práva. Celkovo súdy v danej veci neaplikovali správne výklad

pojmov európskeho práva, hoci v rozsudku C-504/10... SD EÚ výslovne poukázal na to, ako

majú vnútroštátne súdy zneužitie práva posudzovať, ktoré okolnosti majú brať do úvahy

a podobne. Toto sa nestalo.“.

8. Podľa sťažovateľa „Všetky súdy od prvostupňového až po dovolací neustále

opakujú, že vo veci smej malo ísť o akúsi umelú schému zbavenú hospodárskej reality, ale

z ich rozhodnutí nemožno vyvodiť, o akú schému sa má jednať, medzi kým. To, že jedna

spoločnosť predá práva priemyselného vlastníctva inej spoločnosti nie je žiadnou umelou

schémou.“.

9. Sťažovateľ považuje rozhodnutia všeobecných súdov vydané v jeho veci

za nedostatočne odôvodnené, čo je porušením jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Tým, že sa súdy neobrátili s prejudiciálnymi otázkami na Súdny dvor, hoci posúdenie

pojmov európskeho práva bolo aj podľa názoru všeobecných súdov kľúčové, dokonca

aplikovali taký výklad týchto pojmov, ktorý je v rozpore s právom Európskej únie, ich

odôvodnenie nemá z hľadiska ústavno-právneho požadovanú kvalitu odôvodnenia. Súdy,

a teda ani najvyšší súd sa nevysporiadali dostatočným spôsobom s námietkami sťažovateľa.

Záver prijatý dovolacím súdom podľa sťažovateľa nemá oporu vo vykonanom dokazovaní

a tak jeho rozhodnutie pôsobí ako nedostatočne odôvodnené a zmätočné.

10. Ďalším dôvodom, pre ktorý sa sťažovateľ obrátil dovolaním na najvyšší súd, bolo

jeho presvedčenie o tom, že rozhodnutie o jeho vine bolo založené na dôkazoch, ktoré

neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. K tomuto záveru dospel na základe toho, že

orgány prípravného konania, ale ani súd prvého stupňa so zúčastnenou osobou vôbec

nekonali. „Zúčastnená osoba nebola poučená o svojich procesných právach... nebola jej

doručená obžaloba, v ktorej sa navrhovalo zhabanie jej majetku, nebola upovedomená ani

o jedinom termíne hlavného pojednávania, nebola teda na hlavnom pojednávaní ani raz

prítomná, nemala možnosť sa vyjadriť k vykonaným dôkazom, ani klásť obvinenému ani

svedkom či iným vypočúvaným osobám otázky, ani predniesť záverečnú reč a podobne.

Doručený jej bol až rozsudok súdu prvého stupňa.“. Sťažovateľ dodáva, že „Všetky dôkazy,

na základe ktorých bol... uznaný za vinného boli vykonané bez prítomnosti zúčastnenej

osoby, ako procesnej strany, ktorá tak nemohla realizovať svoj vplyv na toto súdne konanie,

pričom z povahy svojho statusu zúčastnená osoba vystupuje na strane obvineného, preto aj

tieto dôkazy je nevyhnutné považovať za relatívne, ak nie aj absolútne, neúčinné. Na

základe takto nezákonne vykonaných dôkazov bol sťažovateľ právoplatne odsúdený.“.

11. Ak najvyšší súd pochybenie súdov nižšieho stupňa neodstránil, jeho záver je

podľa sťažovateľa nezákonný a ústavne neudržateľný. Otázka viny a otázka oprávnenosti

vyplatenia peňažnej sumy sú navzájom prepojené, a preto, ak krajský súd zrušil jeden

výrok, mal zrušiť aj ten druhý. Sťažovateľ tvrdí, že dovolací súd svojím rozhodnutím

v podstate spôsobil „patovú situáciu“ spočívajúcu v tom, že okresný súd v otázke zhabania

peňažných prostriedkov bude musieť rozhodnúť v súlade s tým, ako bolo rozhodnuté

o otázke viny, a teda nemôže rozhodnúť inak ako zhabaním peňažných prostriedkov

na bankovom účte zúčastnenej osoby.

12. V dovolaní sťažovateľ rovnako namietal porušenie jeho práva na prejednanie veci

nezávislým a nestranným súdom a zásady prezumpcie neviny, a to z dôvodu, že už

prvostupňový súd sa „javil voči nemu zaujatý a prejavoval známky antipatie voči jeho

osobe“, o čom sa dozvedel zo zvukového záznamu z hlavného pojednávania konaného

2. októbra 2014, na ktorom je „zachytený rozhovor členov... senátu, v ktorom sa

znevažujúco vyjadrujú o osobe sťažovateľa, komentujú jeho zdravotný stav a vyjadrujú sa

k veci ako takej.“. Túto námietku dovolací súd vyhodnotil tak, že v danom prípade nedošlo

k takým skutočnostiam, ktoré by zakladali zaujatosť sudcu.

13. Všetky tieto okolnosti viedli sťažovateľa k jeho presvedčeniu, že najvyšší súd

rozhodnutím o dovolaní zasiahol do ním označených základných práv zaručených mu

a listinou a do práv zaručených dohovorom.

14. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa, , na zákonného sudcu podľa

v z. n. p., ako aj jeho

práva na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom, garantovaného čl. 46 ods. 1

a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, jeho základné právo tzv.

prezumpcie neviny garantované a článkom 6

ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinný opravný

prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 26. 07. 2017,

porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

26. 07. 2017 sa v celom rozsahu zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi,

. trovy právneho zastúpenia v sume 312,34 EUR..., na účet jeho právneho

zástupcu , do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu

Ústavného súdu SR.“

II.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

17. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

18. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

20. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a listiny, základného práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi zaručeného v , základného práva na prezumpciu

neviny zaručeného v , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 26. júla 2017, ku ktorému

malo dôjsť nedostatočným vysporiadaním sa s námietkami sťažovateľa, akceptovaním

podľa sťažovateľa nesprávnych záverov prijatých súdmi prvého a druhého stupňa v danej

trestnej veci a zmätočnosťou a neodôvodnenosťou rozhodnutia dovolacieho súdu.

21. Sťažovateľ v petite sťažnosti síce namietal porušenie čl. 36 listiny ako celku, ale

z podstaty veci, ako aj zo samotného odôvodnenia sťažnosti (pri citovaní dotknutých

článkov sťažovateľ uviedol iba ods. 1 tohto článku listiny) ústavný súd ustálil,

že namietaným je porušenie základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny.

22. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

23. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

24. Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje

sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

25. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

27. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

28. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj

keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

29. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý,

pokiaľ ide o zásahy do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V trestných veciach to

zvýrazňujú v spojení s tým, že stanovujú všeobecné súdy

ako jediné oprávnené rozhodovať o vine a treste za trestné činy (obdobne ).

Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť

správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie

je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd

v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov (vrátane

a ) s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných

ľudských práv (napr. , , , ). Z týchto hľadísk

potom ústavný súd posudzoval rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté

dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu odvolacieho súdu.

30. V odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. z 26. júla 2017

najvyšší súd v relevantnej časti uviedol:

«K dovolaciemu dôvodu podľa a ...

Predbežnou otázkou je skutočnosť, ktorá sama osebe nie je predmetom trestného

konania, avšak jej vyriešenie je predpokladom konania a rozhodnutia vo veci samej. Súd

a orgány činné v trestnom konaní posudzujú predbežné otázky samostatne; výnimkou sú len

predbežné otázky týkajúce sa osobného stavu, o ktorých sa rozhoduje v občianskom súdnom

konaní (odsek 2). Ak je však o predbežnej otázke právoplatné rozhodnutie súdu, Ústavného

súdu Slovenskej republiky, Súdneho dvora Európskej únie alebo iného štátneho orgánu,

takým rozhodnutím sú súdy a orgány činné v trestnom konaní viazané, ak nejde o posúdenie

viny obvineného. To znamená, že ak o predbežnej otázke právoplatne rozhodol iný orgán,

orgán činný v trestnom konaní a súd posudzujú túto otázku samostatne len vtedy, ak ide

o posúdenie viny obvineného...

K námietke obvineného, že v predmetnom konaní mala byť položená prejudiciálna

otázka, nakoľko išlo o prvky práva EÚ a to o výklad pojmov: zneužitie práva, prípravná

fáza ekonomickej činnosti, umelý charakter plnení či daňová výhoda, najvyšší súd

poznamenáva.

V danom prípade položenie prejudiciálnej otázky nebolo nutné. V súvislosti so

zneužívaním celého mechanizmu DPH (prípad, o ktorý ide aj v predmetnej veci), je nutné

zdôrazniť, že Súdny dvor EÚ vo veci C-255/02 dospel k záveru, že právo

európskeho spoločenstva bráni právu platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe,

ak plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú zneužívanie systému. Z uvedených

dôvodov preto preukázanie zneužitia vyžaduje, aby plnenie, napriek formálnemu dodržaniu

podmienok stanovených v komunitárnom práve a vo vnútroštátnej úprave, viedli k získaniu

daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito

ustanoveniami. Rovnako tak sa musí z objektívnych prvkov dospieť k záveru, že hlavným

cieľom týchto plnení je získanie daňovej výhody. Je vo výlučnej právomoci vnútroštátneho

súdu dokazovanie toho, či hlavným cieľom obchodovania bolo získanie len daňovej výhody.

Do úvahy sa pritom môže vziať umelý charakter obchodovania či právne, ekonomické alebo

personálne prepojenie medzi podnikateľmi s plánom zníženia daňového zaťaženia. Právo na

odpočet je neoddeliteľnou súčasťou celého mechanizmu DPH a nemôže byť v zásade

obmedzené, pričom sa uplatňuje na celkovú výšku DPH zaťažujúcu plnenie uskutočnenej na

vstupe, čo však platí iba v tom prípade, ak neexistujú podvodné okolnosti.

Zásada zneužitia práva sa môže definovať ako „zákaz výslovne umelých konštrukcií

zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu“, čo

definoval Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí C-504/10.

Z predmetného rozhodnutia vyplýva, že aj keď obchodovanie medzi dvomi či viacerými

subjektmi s komoditou, ktorá podlieha DPH po formálnej stránke je v súlade so zákonom, to

ešte neznamená, že nemohlo dôjsť k zneužitiu práva a tým aj k spáchaniu daňového

trestného činu. Esenciálnym prvkom pre záver o neoprávnenosti práva odpočítať daň je

práve zákaz zneužitia práva, čiže zákaz zneužitia mechanizmu DPH.

V predmetnej veci súd prvého stupňa vo svojom rozsudku správne poukázal na

skutočnosť, že obchodné transakcie obvineného nenaplnili ekonomickú

zmysluplnosť a hospodársku podstatu podnikania, ale išlo iba o zneužitie schémy DPH,

nakoľko spoločnosti, ktoré obvinený zastupoval nemali žiadne ekonomické zázemie,

žiadnych zamestnancov, konatelia nejavili záujem o činnosť. Toto jeho konanie nebolo

ničím iným, ako umelým charakterom obchodovania za zneužitia práva.

S ohľadom na uvedené je zrejmé, že položenie prejudiciálnej otázky zo strany

vnútroštátnych súdov v predmetnej veci nebolo potrebné. Z toho logicky i právne vyplýva,

že vo veci obvineného rozhodoval príslušný súd v zákonnom zložení,

a preto najvyšší súd túto námietku dovolateľa nemohol považovať za dôvodnú na naplnenie

dovolacích dôvodov podľa , .

K dovolaciemu dôvodu podľa , ...

...nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím

dôvodom v zmysle len vtedy, ak má, resp. mal

negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho

procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení

dovolacieho dôvodu podľa , a to aj so zreteľom na

to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d/

Dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené výlučne alebo

v rozhodujúcej miere (solery or to a decisive extent) na dôkazoch získaných nezákonným

spôsobom, čo sa ale v predmetnej veci nestalo (pozri Mariana Marinescu p. Rumunsku,

rozs. č. 36110/03 z 2. februára 2010, Emen p. Turecku, rozs. č. 25585/02 z 26. januára

2010, Van Mechelen a ďalší p. Holansku, Visser p. Holandsku, rozs. č. 26668/95 zo 14.

februára 2002, A1 - Khawaja a Tahery p. Spojenému kráľovstvu, rozs. č. 26766/2005 a č.

22228/06 z 15. decembra 2011 a ďalšie).

V rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom

podľa môže najvyšší súd preskúmavať len to..., či

jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané

zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania najvyšší

súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich

hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov.

Takéto pochybenie súdov nižšieho stupňa dovolací súd v konaní nezistil, teda

nemožno zaujať stanovisko, že došlo k porušeniu práva na obhajobu obvineného

zásadným spôsobom, a teda ku takej skutočnosti, ktorá už sama o sebe znamená

naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle . Napriek

tomu (nad rámec nevyhnutného) sa dovolací súd zaoberal aj konkrétnymi námietkami, ktoré

v rámci tohto dovolacieho dôvodu uviedol v písomných dôvodoch dovolania obvinený

.

Z argumentov obvineného v dovolaní k týmto dovolacím dôvodom vyplýva, že tieto

odôvodňuje jednou a tou istou skutočnosťou, že nebola do konania pribratá zúčastnená

osoba. Táto námietka obvineného nemá súvis s porušením práva na obhajobu obvineného

ako ani s dôvodom, že rozhodnutie bolo založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom

vykonané zákonným spôsobom. Zúčastnená osoba je samostatnou stranou v trestnom

konaní. Faktom je, že prvostupňový súd ako aj orgány činné v trestnom konaní formálne

pochybili, keď nepribrali spoločnosť do konania, hoci sa rozhodovalo

o zhabaní veci, t. j. peňažných prostriedkov vo výške 1.811.270,71 €, ktoré sú uložené na

účte predmetnej spoločnosti, avšak toto pochybenie bolo napravené Krajským súdom

v Banskej Bystrici, ktorý rozsudkom, sp. zn. , z 27. apríla 2016, rozhodol

o zrušení časti rozsudku v časti výroku o zhabaní sumy a uložil súdu prvého stupňa, aby vec

v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Najvyšší súd poukazuje na to, že do

dnešného dňa nebolo Okresným súdom Banská Bystrica rozhodnuté v tejto časti, a preto

zúčastnená osoba ako samostatná strana v trestnom konaní bude mať svoje práva, ktoré sú

jej priznané a ktoré môže v danom konaní uplatňovať. Irelevantná je

aj námietka obvineného, že zúčastnená osoba vykonáva vplyv v trestnom konaní v prospech

obvineného. Obvinený vykonával svoju obhajobu osobne ako aj prostredníctvom svojich

obhajcov a fakt, že nebola do konania pribratá zúčastnená osoba opomenul až do konania

na odvolacom súde, kedy spoločnosť podala odvolanie a odvolací súd

jej vyhovel. Na základe uvedeného dovolací súd konštatuje, že dovolací dôvod podľa § 371

ods. 1 písm. c/ a písm. g/ nebol naplnený.

K dovolaciemu dôvodu podľa ...

Nestrannosťou treba rozumieť absenciu predsudkov (zakorenených úsudkov, či

názorov, ktoré nie sú založené na spoľahlivom poznaní ale na púhom predpoklade) alebo

predpojatosti (subjektivizmu, neobjektivizmu, straníckosti). Nestrannosť je potrebné skúmať

z dvoch hľadísk a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, čo znamená, že je potrebné

zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad a z objektívneho hľadiska

nestrannosti, t. j. je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie

akejkoľvek pochybnosti v danom smere.

V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu prezumuje až do

predloženia dôkazu o opaku (Piersack p. Belgicko - rozsudok ESĽP z 1. októbra 1982, Le

Compte a ďalší p. Belgicku - rozsudok z 23. júna 1981). Objektívna nestrannosť sa

posudzuje podľa vonkajších objektívnych skutočností. Platí tzv. teória zdania, podľa ktorej

nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký objektívne javiť v očiach

strán. Objektívne hľadisko je založené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie

akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti sudcu. Pri objektívnej nestrannosti stačí, ak

sú tu okolnosti, ktoré môžu vyvolať pochybnosti o nestrannosti súdu. Podľa ESĽP je

potrebné „ísť ďalej než ako sa vec javí“ (looking behind appearances). Spravodlivosť

nielenže má byť vykonaná, ona sa musí aj javiť, že je vykonaná (justice must not only be

done, it must also be seen to be done) viď rozsudky ESĽP Delcourt p. Belgicku - zo 17.

januára 1970, Saraiva De Carvalho p. Portugalsku - z r. 1994.

Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný a zároveň musí byť

vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti. Nestrannosť

sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť

zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Z

tohto hľadiska preto nezáleží na subjektívnom pocite sudcu a jeho nestrannosti (najmä, ak

sa vyjadrí, že sa necíti zaujatým). Podstatným je existencia objektívnych skutočností, ktoré

vrhajú pochybnosti na jeho nestrannosť v očiach strán a verejnosti (, I.ÚS

46/05).

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že v danom prípade nedošlo k takým

skutočnostiam, ktoré by zakladali zaujatosť sudcu, resp. senátu v danom prípade. Dovolací

súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým v predmetnej

veci rozhodoval uznesením pod sp. zn. , z 25. augusta 2015 (č. 1. 2232)

o neodňatí veci Okresnému súdu Banská Bystrica a na toto rozhodnutie v plnom rozsahu

odkazuje. Na základe skutočnosti, že o danej námietke už bolo raz rozhodnuté s konečnou

platnosťou, dovolací súd nemôže prihliadať ani na tento argument obvineného ako na

opodstatnený.

K dovolaciemu dôvodu podľa ...

Tu je potrebné uviesť, že pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia existencie tohto

dovolacieho dôvodu, je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo

veci urobili súdy nižšieho stupňa, a teda dôvodom dovolania nemôžu byť skutkové zistenia,

čo vyplýva z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ veta za bodkočiarkou Trestného

poriadku - „správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať

a meniť“. Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa, vyjadrenému

v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho

charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú

námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného

dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. Dovolací

súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený

bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní

sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho

skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho

konania. Dovolací súd nie je odvolacou inštanciou zameranou na preskúmavanie

rozhodnutí súdu druhého stupňa.

Dovolací súd primáme zdôrazňuje, že podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že

skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu

trestného činu upravenú v . Len opačný prípad (nesprávna subsumcia)

odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa .

K námietkam obvineného, že súd hodnotil dôkazy v rozpore s judikatúrou Súdneho

dvora EÚ, nepoložil prejudiciálnu otázku a závery súdov nemajú oporu vo vykonanom

dokazovaní, najvyšší súd poznamenáva, že obvinený hodnotí dôkazy a k vzhľadom vyššie

uvedenému, dovolací súd nie je oprávnený hodnotiť dokazovanie, ktoré vykonali súdy

nižších stupňov. To, že súdy ako súčasť škody pripočítali aj úroky za oneskorené vrátenie

nadmerného odpočtu DPH, ktoré bol povinný správca dane v zmysle zákona priznať za

svoje porušenie zákona je odôvodnené tým, že obvinený, ktorý konal za spoločnosť

si tento odpočet uplatnil nezákonne a preto úroky, ktoré boli vyplatené

s nadmerným odpočtom DPH sú jeho príslušenstvom a obvinený nemá na ne žiadny

zákonný nárok...».

31. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, najvyšší

súd sa všetkými, pre rozhodnutie o dovolaní sťažovateľa podstatnými právnymi, ako aj

skutkovými otázkami zaoberal a dal na ne dostatočné a presvedčivé odpovede.

32. Preskúmal námietku sťažovateľa týkajúcu sa tvrdenej potreby predloženia veci

Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke, avšak nestotožnil sa s jeho názorom.

Z hľadiska zachovania ústavnoprávnej ochrany základných práv sťažovateľa je však

podstatným, že najvyšší súd svoj názor odôvodnil, pritom jeho odôvodnenie je logické,

založené na racionálnych úvahách a netrpí vnútornou rozpornosťou. Je prijateľný jeho záver

o tom, že dokazovanie, či hlavným cieľom obchodovania bolo len získanie daňovej výhody

patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu. Dovolací súd sa venoval aj výkladu

pojmu zneužitia práva, keď jeho definíciu prevzal z rozhodnutia Súdneho dvora, ktorým

argumentoval aj sám sťažovateľ. Napokon poukázal na skutkové zistenia súdu prvého

stupňa, ktoré odôvodňovali správnosť meritórneho rozhodnutia v trestnej veci sťažovateľa.

33. Pretože porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu sťažovateľ aj

pred dovolacím súdom spájal práve s nepredložením jeho trestnej veci Súdnemu dvoru,

najvyšší súd odôvodnením správnosti aplikovaného postupu a rozhodnutia súdov nižšieho

stupňa v tejto veci v konečnom dôsledku odpovedal aj na otázku zákonnosti sudcu.

34. Dovolací súd sa dostatočne zaoberal aj námietkou porušenia práva sťažovateľa

na obhajobu a na rozhodnutie založené iba na základe zákonne vykonaných dôkazov.

V tejto časti odôvodnenia poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a na

zákonné limity možného prieskumu týchto námietok v dovolacom konaní. Opäť najvyšší

súd ním prijatý záver k predostretým námietkam jasne a zrozumiteľne odôvodnil, keď

v „nepribratí“ zúčastnenej osoby do konania nezistil súvis s právom sťažovateľa na jeho

obhajobu. Podľa najvyššieho súdu sťažovateľovi nebolo právo na obhajobu upreté aj

z dôvodu, že ho vykonával osobne, ako aj prostredníctvom obhajcov. Vysvetlil, ako je

potrebné nazerať na zúčastnenú osobu v trestnom konaní, jej postavenie, a uznal aj

pochybenie okresného súdu, ak s touto osobou nekonal v zmysle ustanovení Trestného

poriadku, avšak zároveň uviedol, že zrušením dotknutej časti prvostupňového rozhodnutia

odvolacím súdom bol daný priestor na nápravu tohto pochybenia.

35. K presvedčeniu sťažovateľa o vytvorení „patovej situácie“ napadnutým

rozhodnutím dovolacieho súdu, keď okresný súd v časti konania o zhabaní veci bude

viazaný rozhodnutím o vine sťažovateľa, a teda nebude mať „rozhodovaciu voľnosť“, ale

bude musieť vec – finančné prostriedky – zhabať, ústavný súd poznamenáva, že táto otázka

je v danej chvíli predčasná a v podstate aj hypotetická, pokiaľ nebol daný priestor súdu

prvého stupňa, aby sa touto zaoberal a vysporiadal.

36. Napokon sa dovolací súd zaoberal aj sťažovateľom nastoleným problémom

zaujatosti sudcov senátu súdu prvého stupňa, o ktorej vznikli u sťažovateľa pochybnosti

po vypočutí si zvukového záznamu z hlavného pojednávania konaného 2. októbra 2014,

keď rozhovor medzi sudcami považoval za prezumovanie jeho viny a prejavu antipatie voči

nemu. Odôvodnenie svojho rozhodnutia o tejto námietke najvyšší súd oprel o judikatúru

ústavného súdu, ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, a vyhodnotil,

že vo veci sťažovateľa nedošlo k takým skutočnostiam, ktoré by zaujatosť sudcov

okresného súdu zakladali. Podstatným však je, že poukázal aj na predošlé svoje

rozhodnutie v tejto veci z 25. augusta 2015, ktorým bolo rozhodnuté o neodňatí veci

okresnému súdu, a teda, že o tejto otázke už bolo právoplatne rozhodnuté.

37. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd

argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť

záverov najvyššieho súdu. Nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri ustálení

právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého

rozhodnutia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v . Rovnako

nezistil, že by posudzované uznesenie najvyššieho súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom

vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,

či nedostatočne odôvodnené.

38. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemohol inak, iba sťažnosť v časti

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a v listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

39. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ svoju argumentáciu o porušení jemu

garantovaných základných práv podľa v a a práv podľa

čl. 6 ods. 2 a čl. 13 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu odvodzuje

od namietaného porušenia základného práva podľa a listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. od porušenia týmito ustanoveniami zakotvených

ústavnoprávnych princípov. Keďže však ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, nemohlo dôjsť v takomto prípade ani k porušeniu ostatných sťažovateľom

označených práv podľa a dohovoru. Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

40. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,

rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného

vyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd ( ), k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2018