Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 143/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátskou kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA, s. r. o., Šoltésovej 14,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. David Soukeník, LL.M., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 25. októbra 2017 a rozsudkom Okresného súdu Malacky sp. zn.

z 1. februára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola

15. marca 2018 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 25. októbra 2017 a rozsudkom Okresného súdu Malacky (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 1. februára 2016 (spolu ďalej len „napadnuté

rozhodnutia“). Uvedenie nesprávnej spisovej značky rozsudku okresného súdu

sťažovateľom v petite sťažnosti ústavný súd považoval len za zrejmú nesprávnosť

a vychádzajúc z prílohy sťažnosti vymedzil predmet konania pred ústavným súdom

uvedením správnej spisovej značky, tak ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol v procesnom

postavení žalovaného v 1. rade účastníkom konania vedeného na okresnom súde,

predmetom ktorého bol nárok žalobcov v 1. až v 5. rade ako blízkych osôb na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch z titulu neoprávneného zásahu do ich osobnostných práv,

ku ktorému došlo v dôsledku usmrtenia pri dopravnej nehode zavinenej

sťažovateľom. Okresný súd rozhodol o nároku žalobcov rozsudkom sp. zn.

z 1. februára 2016 tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi v 1. rade 25 000 €,

žalobcovi v 2. rade 15 000 € a žalobcom v 3. až v 5. rade každému 7 000 € do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku a súčasne návrh voči žalovanému v 2. rade zamietol. Na základe

odvolania žalobcov a sťažovateľa krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 25. októbra 2017 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby voči

žalovanému v 2. rade potvrdil a vo vyhovujúcej časti zmenil tak, že sťažovateľ je povinný

zaplatiť žalobcovi v 1. rade 15 000 € a vo zvyšku nárok žalobcu v 1. rade voči

sťažovateľovi zamietol. V ostatnej vyhovujúcej časti týkajúcej sa žalobcov v 2. až v 5. rade

rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

3. Podľa sťažovateľa sú napadnuté rozhodnutia arbitrárne a nedostatočne

odôvodnené, a tým porušujúce jeho právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti bližšie argumentoval:

«... prvostupňový ako aj odvolací súd pri rozhodovaní v predmetnej veci z bližšie

nešpecifikovaného dôvodu nepoužili eurokonformný výklad. Sťažovateľ počas konania

poukázal na Rozsudok Súdneho dvora EÚ vydaný dňa 24. 10. 2013 vo veci C-22/12

( proti 1. , 2. ) (ďalej len „Rozsudok

ESD C-22/12“).

... v Rozsudku ESD C-22/12 je uvedený jednoznačný výklad, čo bolo cieľom tzv.

dopravných smerníc, a to zabezpečiť pri škodách spôsobených prevádzkou motorových

vozidiel ochranu poistených osôb a obetí nehôd, tak aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti

krytia povinným poistením cestujúcich motorových vozidiel nezostali neuhradené.

... Pokiaľ ide o otázku pasívnej legitimácie v konaní o nemajetkovej ujme vzniknutej

pri dopravnej nehode, na ktorú sa vzťahuje Zákon o povinnom zmluvnom poistení, ako i

posúdenie či nároky pozostalých po obetiach dopravných nehôd z titulu ich nemajetkovej

ujmy, ktorá im bola spôsobená smrťou ich blízkej osoby, sú zahrnuté do zákonného

poistného krytia o náhrade škody, táto otázka bola v posledných rokoch predmetom

viacerých rozhodnutí nielen Najvyššieho súdu SR, ale aj Ústavného súdu SR1.

Dovoľujeme si poukázať najmä na nedávne Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 11. októbra 2016 (ďalej len „Uznesenie US

666/2016“), v ktorom sa súd podrobne zaoberal otázkami, ktoré sú aj pre posúdenie

predmetnej veci podstatné, pričom dospel k záveru, že pokiaľ súdy dospeli k záveru

o extenzívnom výklade pojmu „škoda“ použitého v Zákone o povinnom zmluvnom poistení,

nejde o aplikáciu práva contra legem, ale ide o zaužívané výkladové postupy

a rešpektovanie súvislostí dotknutých právnych inštitútov a kategórií, ktoré umožňuje

zmysluplne zahrnúť pod zákonnú terminológiu aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu

aprobovanú in abstracto v ustanoveniach o ochrane osobnosti.

... Vo vyššie uvedených rozhodnutiach je použitý eurokonformný výklad, ktorého

cieľom bolo zabezpečiť pri škodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel ochranu

poistených osôb a obetí nehôd takým spôsobom, aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti krytia

povinným poistením cestujúcich motorových vozidiel nezostali neuhradené. Uznesenie US

666/2016 jednoznačne potvrdilo tento záver v našom vnútroštátnom právnom poriadku

v tom duchu, že pojem škoda je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne

tak, že zahŕňa aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu podľa ustanovení

o ochrane osobnosti. Na toto uznesenie nadviazal aj Najvyšší súd SR, ktorý odkazujúc

na Uznesenie uviedol, že túto spornú právnu otázku riešil (a tiež vyriešil)

ústavný súd. Najvyšší súd SR, odkazujúc na Uznesenie ďalej uviedol, že takýto

záver treba mimo akúkoľvek pochybnosť považovať i za obraznú vnútroštátnu bodku

v diskusii na témy 1/ krytia nárokov pozostalých po obetiach dopravných nehôd na náhradu

nemajetkovej ujmy povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu a 2/ tzv. pasívnej

legitimácie povinných zmluvných poisťovní v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy

pred všeobecnými súdmi.

... pokiaľ Prvoinštančný rozsudok ako i Odvolací rozsudok prevzali právne závery

z Uznesenia , ktoré nezohľadňuje extenzívny výklad pojmu škoda použitý

v Zákone o povinnom zmluvnom poistení, je ich právne posúdenie v tejto veci nesprávne.»

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. -522

zo dňa 25. októbra 2017 a rozsudkom Okresného súdu Malacky, sp. zn. -437

zo dňa 1. februára 2016 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. -522 zo dňa

25. októbra 2017 a rozsudok Okresného súdu Malacky, sp. zn. -437 zo dňa

1. februára 2016 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Malacky na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov

konania v sume 241,20 EUR, ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet

advokátskej kancelárie SOUKENÍK - ŠTRPKA, s. r. o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

5. Sťažovateľ zároveň žiadal, aby ústavný súd v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 25. októbra 2017 v spojení s rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 1. februára 2016 do právoplatnosti rozhodnutia

vo veci samej.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje.

8. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

9. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskoprávnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

10. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv napadnutým rozhodnutiami

a zo samotnej sťažnosti vyplýva, že „v tejto veci došlo zo strany Sťažovateľa aj k podaniu

dovolania, ako mimoriadneho prostriedku právnej ochrany... Túto ústavnú sťažnosť

podávame v tejto fáze konania výlučne z dôvodu právnej opatrnosti, pre prípadné vylúčenie

zmeškania lehoty na podanie ústavnej sťažnosti...“.

11. Ak sa za tejto situácie sťažovateľ domáha ochrany uvedených práv jednak

na najvyššom súde prostredníctvom dovolania a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť

jeho sťažnosť odmietnutá pre predčasnosť, pretože o ochrane ním označených práv, ktorých

vyslovenia porušenia sa v konaní pred ústavným súdom domáha, bude najprv rozhodovať

najvyšší súd.

12. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne ), že v prípade podania

opravného prostriedku (odvolanie či dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je

ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom

prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

(porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci

a proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 alebo vo veci

proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04 a jeho body 47 a 48) napadnutému

opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

13. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

14. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať

o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti, ako aj o návrhu

sťažovateľa na odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2018