Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 147/2018
PDF · 253.72 KB
No categories available
I. ÚS 147/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Matúšom Lemešom, Kuzmányho 29, Košice,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu rodičovstva podľa čl. 41
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rodičovskú výchovu
a starostlivosť o deti podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva
na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, práva na spoločnú zodpovednosť rodičov za výchovu
a rozvoj dieťaťa podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Okresného
súdu Košice I č. k. 13 C 101/2009-1036 zo 7. apríla 2017 a rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach č. k. 8 CoP 272/2017-1113 z 30. novembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca
2018 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv na ochranu
rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na
rodičovskú výchovu a starostlivosť o deti podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rešpektovanie
súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, práva na spoločnú
zodpovednosť rodičov za výchovu a rozvoj dieťaťa podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach
dieťaťa rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 101/2009-
1036 zo 7. apríla 2017 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 CoP 272/2017-1113 z 30. novembra 2017
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
2. Okresný súd v konaní o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností
k maloletému dieťaťu, ktoré sa začalo 26. marca 2009 na návrh manželky sťažovateľa
, rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že manželstvo účastníkov
rozviedol, maloletého , zveril do osobnej starostlivosti
matky, ktorá ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok, určil, že sťažovateľ ‒otec je
povinný prispievať na výživu syna sumou 350 € mesačne, upravil styk otca s dieťaťom,
matke uložil jedenkrát mesačne informovať otca o podstatných veciach týkajúcich sa
dieťaťa a určil oprávnenie otca telefonovať s dieťaťom každú nedeľu a stredu v čase od
19.00 h do 20.00 h, zároveň rozhodol o trovách účastníkov a o trovách štátu. Okresný súd
upravil styk otca s dieťaťom tak, že otec je oprávnený sa stretávať s dieťaťom „každý tretí
víkend od piatku od 15.00 hod. do 18.00 hod., v sobotu od 14.00 hod. do 18.00 hod,
v nedeľu od 14.00 hod. do 18.00 hod. v mesiacoch február, máj, september, november
každého roka, v čase zimných prázdnin dňa 30.12 od 14.00 hod. do 18.00 hod., 1.1. od
14.00 hod. do 18.00 hod. vždy za prítomnosti matky“.
3. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok
okresného súdu v napadnutých výrokoch o vyživovacej povinnosti otca k maloletému
a o úprave styku na čas po rozvode a o povinnosti otca zaplatiť trovy štátu
a rozsudok okresného súdu zmenil v napadnutom výroku o zastupovaní maloletého
tak, že obidvaja rodičia sú oprávnení maloletého zastupovať a spravovať jeho majetok.
4. Podstatou sťažnostnej argumentácie je namietanie dostatočne neodôvodnených
a arbitrárnych záverov oboch súdov pri určení styku otca s maloletým synom
vždy za prítomnosti matky. Podľa sťažovateľa dôkazy vykonané v konaní nedávajú oporu
pre záver o nutnosti prítomnosti matky pri jeho stretnutiach so synom a relevantné
odôvodnenie tohto záveru absentuje v oboch napadnutých rozsudkoch.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho označených
základných a iných práv (základných práv na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1
ústavy, na rodičovskú výchovu a starostlivosť o deti podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2
dohovoru a práva na spoločnú zodpovednosť rodičov za výchovu a rozvoj dieťaťa podľa
čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa) rozsudkom okresného súdu a rozsudkom
krajského súdu, tieto rozsudky zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, priznal
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1 000 eur a náhradu trov konania.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
9. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
10. Pokiaľ ide o prieskum možnosti porušenia základných a iných práv sťažovateľa
samotným rozsudkom okresného súdu, ústavný súd konštatuje, že v súlade so zásadou
subsidiarity uvedené nie je v jeho právomoci, keďže proti rozsudku okresného súdu bol
prípustný a sťažovateľom aj využitý riadny opravný prostriedok, na základe ktorého závery
okresného súdu boli preskúmané krajským súdom. Ústavný súd preto sťažnosť v časti
smerujúcej proti rozsudku okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nedostatok svojej právomoci.
11. Vzhľadom na sťažnostné argumenty sťažovateľa ústavný súd sústredil svoju
pozornosť na oboznámenie sa s dôvodmi určenia styku sťažovateľa so svojím synom vždy
za prítomnosti matky v napadnutom rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom
okresného súdu.
12. Okresný súd zhrnul priebeh a obsah dokazovania k otázke styku otca s maloletým
za prítomnosti matky, z ktorého vyplýva, že trikrát nariadil znalecké dokazovanie znalcami
z odboru psychológie, z toho dve boli aj ukončené znaleckým posudkom
z 18. mája 2010 a z 28. januára 2013. Tretie nariadené
znalecké dokazovanie z odboru psychológie ustanoveným znalcom
nebolo realizované z dôvodu, že matka po nariadení tohto znaleckého dokazovania podala
návrh na znalecké psychiatrické vyšetrenie všetkých účastníkov konania z dôvodu zistenia
diagnózy vysokofunkčného autizmu u maloletého o čom predložila lekársku správu
a . Okresný súd nariadil
znalecké dokazovanie z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatrie, na zistenie,
či maloletý trpí označenou diagnózou (znalecké posudky
z 29. júna 2015 a , z 28. januára 2016, prílohou ktorého bol
aj posudok pribratej konzultantky, znalkyne z odboru psychológie ),
okresný súd na tieto posudky z odvetvia psychiatrie pri svojom rozhodovaní neprihliadal.
Okresný súd v súlade s návrhom matky maloletého z 3. marca 2017 prostredníctvom
kolízneho opatrovníka Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach zisťoval názor
maloletého k úprave styku s otcom, pričom podľa správy kolízneho opatrovníka maloletý
trvá na prítomnosti matky pri stretnutiach s otcom. Okresný súd ako svedkyňu vypočul
, ktorá 29. februára 2016 vypracovala správu Súkromného centra
špeciálnopedagogického poradenstva v Prešove a z výpovede tejto svedkyne súd zistil, že
svedkyňa nie je oprávnená určiť diagnózu, či trpí maloletý vysokofunkčným
autizmom. Ďalej ako svedkyňu vypočul , ktorá bola triednou
učiteľkou maloletého do apríla 2015. Zároveň okresný súd vypočul aj znalkyňu
a znalca , ktorí sa k otázke, v akej
forme by mal byť upravený styk maloletého s jeho otcom, nevyjadrovali, pretože táto otázka
podľa nich nebola predmetom ich znaleckého skúmania.
13. Okresný súd svoje vlastné závery vo vzťahu k výroku o úprave styku otca
s maloletým zdôvodnil takto:
„Pri úprave styku otca s maloletým súd prihliadol na znalecké posudky podané
, ktorí vyšetrovali maloleté dieťa v roku 2010 a v roku 2013.
Menovaní znalci doporučovali styk maloletého s otcom realizovať za prítomnosti matky
a postupne po tom, čo sa takýto styk ukáže ako realizovateľný, pristúpiť k inej forme styku
otca s maloletým.
V konaní bol ustanovený znalec aj z odboru zdravotníctvo odvetvia psychiatria Doc.
, ktorý mal psychiatricky vyšetriť matku, otca i maloleté dieťa. Menovaný
znalec však psychiatricky vyšetril len maloletého pričom závery svojho znaleckého
posudku odpísal zo znaleckého posudku vypracovaného svojou konzultantkou PhDr.
Menovaná znalkyňa však podala znalecký posudok zo svojho odboru
psychológia, vyjadrovala sa aj k psychiatrickej diagnóze, tzv. vysokofunkčnému autizmu,
pričom na takéto vyjadrenia nemá kvalifikáciu. Preto súd tento znalecký posudok pri úprave
styku nebral do úvahy. Najdôležitejším kritériom pre úpravu styku mal. s otcom súd
považoval vyjadrenie maloletého pred kolíznym opatrovníkom, ktorý vykonal pohovor
s maloletým za prítomnosti psychológa pracujúceho u kolízneho opatrovníka. Maloletý
jednoznačne vyjadril svoje želanie stretávať sa s otcom len za prítomnosti iných
osôb. Teda najmä svojej matky. Súd rešpektoval toto želanie maloletého, je v jeho
najlepšom záujme, a úpravu styku maloletého so svojím otcom určil tak ako je
uvedené vo výroku tohto rozsudku s podmienkou, že tento styk bude otec realizovať vždy za
prítomnosti matky.“
14. Krajský súd v napadnutom rozsudku zhrnul odvolacie argumenty sťažovateľa
vo vzťahu k výroku o úprave styku a vo vzťahu k namietanej nepreskúmateľnosti dôvodov
rozsudku okresného súdu pre absenciu logického vyhodnotenia vykonaného dokazovania
pre nedostatočné zistenie skutkového stavu veci a vo všeobecnosti uviedol: „súd prvej
inštancie dôsledne vykonal dokazovanie a úplne zistil skutočný stav, ktorý následne správne
právne posúdil, pričom jeho skutkové a právne závery zjavne nie sú svojvoľné, neudržateľné
a ani neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu. ktorý by poprel zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces... rozsudok súdu prvej inštancie o úprave styku napriek jeho
stručnosti obsahuje náležitosti rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP a len odlišný názor
účastníka vo vzťahu k záverom súdu uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku nečiní
rozhodnutie nezákonným a nepreskúmateľným.“
15. Krajský súd nepovažoval za dôvodné odvolacie námietky sťažovateľa, v ktorých
namietal, že okresný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo znaleckých posudkov
z odboru psychológie vykonaných vo veku 5, resp. necelých 8 rokov, pričom o úprave styku
rozhodoval, keď mal maloletý už 12 rokov a tieto znalecké posudky považoval krajský súd
za korešpondujúce s ďalšími dôkazmi vykonanými vo veci, a tak za dostatočné východisko
pre závery o úprave styku otca s maloletým za prítomnosti matky.
16. Rovnako krajský súd nevyhodnotil ako dôvodnú ani odvolaciu námietku
sťažovateľa vo vzťahu k spôsobu zisťovania názoru maloletého k otázke prítomnosti matky
pri stretnutiach s otcom prostredníctvom kolízneho opatrovníka, namiesto vypočutia
maloletého priamo konajúcim súdom. V tejto súvislosti krajský súd zdôraznil, že otázka
vhodnosti vypočutia maloletého súdom je na jeho zvážení, a preto „je úlohou súdov, aby
v každom jednotlivom prípade starostlivo skúmali, či okolnosti prípadu vyžadujú vypočutie
maloletého dieťaťa pred súdom. Odvolací súd sa v plnom rozsahu v tejto otázke stotožňuje
s postupom súdu prvej inštancie, ktorý nevypočul maloletého pred súdom, pretože vykonané
dokazovanie bolo dostatočným základom pre rozhodnutie o úprave styku a zákon tiež
umožňuje zistenie názoru dieťaťa aj inými prostriedkami, napríklad prostredníctvom znalca
alebo kolízneho opatrovníka, ako tomu bolo v prejednávanom prípade“. Krajský súd
poznamenal, že „relevantné ustanovenia Zákona o rodine o úprave práv maloletého dieťaťa
reagujú na Dohovor o právach dieťaťa aj v tom zmysle, aby dieťa nebolo chápané iba ako
objekt výchovy bez možnosti vyjadrovať slobodne svoj samostatne vytvorený názor na
otázky, ktoré sa ho dotýkajú a je nasmerovaná nielen voči svojim rodičom a rodine, v ktorej
dieťa žije, ale aj voči sebe samému, aby si tak dieťa lepšie uvedomilo aj určitú
spoluzodpovednosť za svoj pozitívny vývoj.“.
17. Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil aj s vyhodnotením znaleckých
posudkov z odboru psychiatrie (nariadených pre účely riešenia otázky existencie diagnózy
vysokofunkčného autizmu u maloletého a jeho možného vplyvu na úpravu styku otca
s maloletým a potreby prítomnosti matky pri tomto styku) okresným súdom ako
nezákonných dôkazov, a tým dôvodnosti jeho záveru o neprihliadaní na tieto dôkazy. Podľa
krajského súdu okresný súd adekvátne zdôvodnil, prečo neprihliadol na závery znaleckého
posudku , a , a poukázal na
„uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 27.10.2016 sp.zn. 7CoP 178/2016, v ktorom
odvolací súd už zaujal stanovisko, že znalec Doc. . PhD. prekročil rámec
súdom zadanej úlohy, keď pribratej konzultantke zadal, aby
vypracovala písomný znalecký posudok, a to navyše za situácie, že v predmetnej veci bolo
nariadené ďalšie znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychológie a charakter a rozsah
účasti pribratej konzultantky na vypracovanie znaleckého posudku
bol v rozpore s účelom činnosti konzultanta, ktorú má zákon na mysli, podľa ktorého úlohou
konzultanta je posúdiť iba niektoré čiastkové otázky, na ktoré svojou odbornosťou
nepostačuje ustanovený znalec a rozhodne nemôže byť úlohou konzultanta vypracovanie
samostatného znaleckého posudku, ako to bolo v predmetnom prípade“.
18. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že okresný súd bez relevantného odôvodnenia upustil
od znaleckého dokazovania v otázke existencie diagnózy vysokofunkčného autizmu
u maloletého a jeho možného vplyvu na úpravu styku otca s maloletým a potreby
prítomnosti matky pri tomto styku, potom ako vykonané znalecké posudky k tejto otázke
vyhodnotil ako nezákonné, krajský súd uviedol, že „vzhľadom na doterajšiu frekvenciu
styku otca s maloletým nebolo podstatným ani zisťovanie, či maloletý trpí alebo netrpí
ochorením autistického spektra, pretože ani prípadné ochorenie tohto typu nevylučuje pri
rešpektovaní špecifických potrieb takto postihnutého dieťaťa jeho styk s rodičom...“. V tejto
časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd tiež uvádza, že „nemožno opomenúť
správy Centra špeciálnopedagogického poradenstva v Košiciach, Súkromného centra
špeciálno-pedagogického poradenstva v Prešove, ako ani lekársku správu
detskej psychiatričky a správu detskej
neurologičky so záverom, že u maloletého bola zistená dyslexia a dysgrafia a vypracovaný
špeciálny vzdelávací plán, ako aj odporúčaný asistent, resp. diagnostikovaný vysokofunkčný
autizmus, z ktorých vyplýva potreba správne zvoleného prístupu otca k maloletému
rešpektovaním pokynov matky, ktorá sa osobne stará o maloletého, je najbližšie k dieťaťu
a najlepšie pozná jeho duševné a fyzické dispozície“.
19. Kým okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na to, že v konaní
o úpravu práv a povinností k maloletému pre čas do rozvodu rozsudkom
okresného súdu č. k. 11 P 18/2009-981 z 19. októbra 2016 v spojení s potvrdzujúcim
rozsudkom krajského súdu č. k. 7 CoP 19/2017-1040 z 30. marca 2017 bol upravený styk
otca s maloletým vždy za prítomnosti matky s frekvenciou rovnakou ako
v napadnutom rozsudku, krajský súd zdôraznil, že „nezistil žiadnu zmenu pomerov, ktorá by
odôvodňovala iné rozhodnutie o úprave styku otca s maloletým na čas po rozvode oproti
úprave styku na čas do rozvodu manželstva rodičov. Vzhľadom na to, že na rovnakom
skutkovom základe a s časovým odstupom 7 dní... rozhodnutie odvolacieho súdu o úprave
styku na čas do rozvodu manželstva bol vyhlásený 30.3.2017 a rozsudok súdu prvej
inštancie o úprave styku na čas po rozvode manželstva bol vyhlásený 7.4.2017 a v priebehu
odvolacieho konania nebola zistená žiadna zmena pomerov...“.
20. Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie vo veciach starostlivosti
o maloletých patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej
inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
21. Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).
22. Ústavný súd konštatuje, že v súčasnosti existuje široká zhoda ‒a to aj podľa
judikatúry medzinárodných súdnych orgánov ‒na podporu myšlienky, že pri rozhodovaní
príslušných orgánov verejnej moci týkajúceho sa detí musí byť ich najlepší záujem
prvoradým hľadiskom rozhodovania.
23. Pre dosiahnutie spravodlivého rozhodnutia o úprave styku rodičov s dieťaťom je
potrebné zo strany konajúceho súdu zohľadniť predovšetkým tieto kritériá: existenciu
pokrvného puta medzi dieťaťom a jeho zverenie do starostlivosti sa usilujúcimi osobami,
mieru zachovania identity a integrity dieťaťa a jeho rodinných väzieb v prípade jeho
zverenia do starostlivosti tej-ktorej osoby, schopnosť osôb usilujúcich sa o zverenie dieťaťa
do starostlivosti zaistiť jeho priaznivý fyzický a psychický vývoj vrátane vzdelávacích,
emocionálnych, materiálnych a iných potrieb, ako aj prianie dieťaťa [porovnaj 52 a nasl.
Všeobecného komentára č. 14 Výboru pre práva dieťaťa č. 14 z 29. 5. 2013 o práve dieťaťa
na to, aby jeho najlepšie záujmy boli prvoradým hľadiskom, CRC/C/GC/14; nálezy
Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 2482/13 a I. ÚS 1554/14].
24. Podľa § 24 ods. 4 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov súd pri rozhodovaní o výkone
rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo
maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na
záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu
budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove
a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na
výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa
na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi
rodičmi.
25. V prípade, keď súdy rozhodujú o úprave styku rodičov s dieťaťom, je nutné
vychádzať z toho, že právom oboch rodičov je v zásade rovnakou mierou sa o dieťa starať
a podieľať sa na jeho výchove, s čím korešponduje i právo samotného dieťaťa na
starostlivosť oboch rodičov. Rozhodnutím súdu by tomuto dieťaťu malo byť umožnené
stýkať sa s oboma rodičmi v takej miere, aby bol postulát rovnakej rodičovskej starostlivosti
čo najviac naplnený. Takéto usporiadanie vzťahov je spravidla vždy v „najlepšom záujme
dieťaťa“, pričom odchýlky od tohto princípu musia byť odôvodnené ochranou nejakého
iného, dostatočne silného legitímneho záujmu, pričom konkrétne skutočnosti, o ktoré sa
tento záujem opiera, musia byť v danom konaní preukázané (porovnaj nálezy Ústavného
súdu Českej republiky III. ÚS 2298/15 – bod 16, I. ÚS 3216/13, II. ÚS 3765/11).
26. Ústavný súd po dôkladnom oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského
súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu, ako aj na to sa vzťahujúcim súdnym spisom,
ktorý si vyžiadal, konštatuje, že argumentácia sťažovateľa je čiastočne dôvodná, pokiaľ ide
o logicky nejasné závery krajského súdu vo vzťahu k hodnoteniu významu správy Centra
špeciálnopedagogického poradenstva v Košiciach, Súkromného centra špeciálno-
pedagogického poradenstva v Prešove, lekárskej správy detskej psychiatričky
a správy detskej neurologičky
„so záverom, že u maloletého bola zistená dyslexia a dysgrafia a vypracovaný špeciálny
vzdelávací plán, ako aj odporúčaný asistent, resp. diagnostikovaný vysokofunkčný
autizmus“, pre ustálenie potreby prítomnosti matky maloletého pri jeho stretnutiach
so sťažovateľom, a to za stavu, keď v konaní nedošlo k objektivizovaniu danosti diagnózy
vysokofunkčného autizmu u maloletého, a jednak samotný krajský súd upustenie od
objektivizovania danosti označenej diagnózy u maloletého nepovažuje za nedostatok
v zistení skutkového stavu veci okresným súdom, ktorý by bol spôsobilý spochybniť
dôvodnosť záverov okresného súdu o úprave styku sťažovateľa s maloletým.
27. Ak sťažovateľ namietal, že krajský súd sa nevysporiadal dostatočne s jeho
odvolacou námietkou o nedostatočnom zistení skutkového stavu veci vo vzťahu
k bezvýhradnému akceptovaniu záverov znaleckých posudkov z odboru psychológie
vypracovaných vo veku 5, resp. necelých 8 rokov maloletého, pričom o úprave styku
rozhodoval, keď mal maloletý už 12 rokov, ústavný súd tento sťažnostný argument
nepovažuje za spôsobilý spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Krajský
súd tieto znalecké posudky považoval za korešpondujúce s ďalšími dôkazmi vykonanými
vo veci, pričom takýmto dôkazom nesporne bolo vyjadrenie samotného maloletého pred
kolíznym opatrovníkom o tom, že trvá na prítomnosti matky pri stretnutiach
so sťažovateľom. Znalecké posudky z roku 2010 a 2013 dôvodili potrebu prítomnosti matky
pri stretnutiach sťažovateľa s maloletým silnou naviazanosťou maloletého na matku, ktorá
ho od útleho veku sama vychováva (neboli zistené žiadne okolnosti na strane sťažovateľa,
ktoré by mohli odôvodňovať potrebu prítomnosti matky), pričom korešpondujúc so závermi
znaleckých posudkov vyjadrenie maloletého vo veku 12 rokov svedčí o pretrvávajúcej silnej
naviazanosti maloletého na matku.
28. Ústavný súd preto dostatočnosť odôvodnenia záverov krajského súdu posúdil
v úzkej spojitosti s dostatočnosťou dôvodov na vlastné závery krajského súdu o potrebe
prítomnosti matky pri styku otca s maloletým a dospel k záveru, že nie je možné ustáliť také
závažné nedostatky odôvodnenia alebo vlastných záverov rozsudku krajského súdu, ktoré
by mohli založiť možnosť porušenia označených práv sťažovateľa.
29. Pozornosti ústavného súdu neunikol konflikt medzi vytvorením plnohodnotného
vzťahu maloletého s otcom stretnutiami bez prítomnosti matky a silnou naviazanosťou na
matku, avšak opomenutie autoritatívneho riešenia tohto konfliktu pri úprave styku otca
s maloletým preferovaním stanoviska samotného 12-ročného maloletého sa nejaví ako záver
neodôvodnený či primárne rozporný so záujmom maloletého. Konajúce súdy pritom dbali
na zachovanie možnosti styku sťažovateľa s maloletým a súčasne upravili podmienky
a rozsah styku, aby v medziach možností upravený styk neviedol k zániku citových vzťahov
medzi nimi. Nad rámec dosiaľ uvedeného považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že
v závislosti od vývoja vzťahov maloletého k otcovi i matke, aj vzhľadom na blížiaci sa
adolescentný vek maloletého v budúcnosti iná forma úpravy styku sťažovateľa so synom sa
javí ako pravdepodobná a žiaduca pre zdravý vývoj maloletého, ako to v podstate vyplýva
aj zo znaleckých posudkov, o ktoré súdy opreli svoje závery.
30. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
krajského súdu neobsahuje nedostatky ústavnoprávnej intenzity, na základe ktorých by
mohol vysloviť porušenie sťažovateľom označených základných a iných práv v súvislosti
so spôsobom úpravy styku sťažovateľa s jeho synom vždy za prítomnosti matky
napadnutým rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu, a preto
sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu odmietol z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
31. Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. apríla 2018