Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 147/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Matúšom Lemešom, Kuzmányho 29, Košice,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu rodičovstva podľa čl. 41

ods. 1 , základného práva na rodičovskú výchovu

a starostlivosť o deti podľa , základného práva na

súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva

na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, práva na spoločnú zodpovednosť rodičov za výchovu

a rozvoj dieťaťa podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Okresného

súdu Košice I č. k. -1036 zo 7. apríla 2017 a rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach č. k. -1113 z 30. novembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca

2018 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv na ochranu

rodičovstva podľa (ďalej len „“), na

rodičovskú výchovu a starostlivosť o deti podľa , na súdnu ochranu

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rešpektovanie

súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, práva na spoločnú

zodpovednosť rodičov za výchovu a rozvoj dieťaťa podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach

dieťaťa rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 101/2009-

1036 zo 7. apríla 2017 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -1113 z 30. novembra 2017

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2. Okresný súd v konaní o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností

k maloletému dieťaťu, ktoré sa začalo 26. marca 2009 na návrh manželky sťažovateľa

, rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že manželstvo účastníkov

rozviedol, maloletého , zveril do osobnej starostlivosti

matky, ktorá ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok, určil, že sťažovateľ ‒otec je

povinný prispievať na výživu syna sumou 350 € mesačne, upravil styk otca s dieťaťom,

matke uložil jedenkrát mesačne informovať otca o podstatných veciach týkajúcich sa

dieťaťa a určil oprávnenie otca telefonovať s dieťaťom každú nedeľu a stredu v čase od

19.00 h do 20.00 h, zároveň rozhodol o trovách účastníkov a o trovách štátu. Okresný súd

upravil styk otca s dieťaťom tak, že otec je oprávnený sa stretávať s dieťaťom „každý tretí

víkend od piatku od 15.00 hod. do 18.00 hod., v sobotu od 14.00 hod. do 18.00 hod,

v nedeľu od 14.00 hod. do 18.00 hod. v mesiacoch február, máj, september, november

každého roka, v čase zimných prázdnin dňa 30.12 od 14.00 hod. do 18.00 hod., 1.1. od

14.00 hod. do 18.00 hod. vždy za prítomnosti matky“.

3. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok

okresného súdu v napadnutých výrokoch o vyživovacej povinnosti otca k maloletému

a o úprave styku na čas po rozvode a o povinnosti otca zaplatiť trovy štátu

a rozsudok okresného súdu zmenil v napadnutom výroku o zastupovaní maloletého

tak, že obidvaja rodičia sú oprávnení maloletého zastupovať a spravovať jeho majetok.

4. Podstatou sťažnostnej argumentácie je namietanie dostatočne neodôvodnených

a arbitrárnych záverov oboch súdov pri určení styku otca s maloletým synom

vždy za prítomnosti matky. Podľa sťažovateľa dôkazy vykonané v konaní nedávajú oporu

pre záver o nutnosti prítomnosti matky pri jeho stretnutiach so synom a relevantné

odôvodnenie tohto záveru absentuje v oboch napadnutých rozsudkoch.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho označených

základných a iných práv (základných práv na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1

, na rodičovskú výchovu a starostlivosť o deti podľa , na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2

dohovoru a práva na spoločnú zodpovednosť rodičov za výchovu a rozvoj dieťaťa podľa

čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa) rozsudkom okresného súdu a rozsudkom

krajského súdu, tieto rozsudky zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, priznal

sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1 000 eur a náhradu trov konania.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

9. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

10. Pokiaľ ide o prieskum možnosti porušenia základných a iných práv sťažovateľa

samotným rozsudkom okresného súdu, ústavný súd konštatuje, že v súlade so zásadou

subsidiarity uvedené nie je v jeho právomoci, keďže proti rozsudku okresného súdu bol

prípustný a sťažovateľom aj využitý riadny opravný prostriedok, na základe ktorého závery

okresného súdu boli preskúmané krajským súdom. Ústavný súd preto sťažnosť v časti

smerujúcej proti rozsudku okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok svojej právomoci.

11. Vzhľadom na sťažnostné argumenty sťažovateľa ústavný súd sústredil svoju

pozornosť na oboznámenie sa s dôvodmi určenia styku sťažovateľa so svojím synom vždy

za prítomnosti matky v napadnutom rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu.

12. Okresný súd zhrnul priebeh a obsah dokazovania k otázke styku otca s maloletým

za prítomnosti matky, z ktorého vyplýva, že trikrát nariadil znalecké dokazovanie znalcami

z odboru psychológie, z toho dve boli aj ukončené znaleckým posudkom

z 18. mája 2010 a z 28. januára 2013. Tretie nariadené

znalecké dokazovanie z odboru psychológie ustanoveným znalcom

nebolo realizované z dôvodu, že matka po nariadení tohto znaleckého dokazovania podala

návrh na znalecké psychiatrické vyšetrenie všetkých účastníkov konania z dôvodu zistenia

diagnózy vysokofunkčného autizmu u maloletého o čom predložila lekársku správu

a . Okresný súd nariadil

znalecké dokazovanie z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatrie, na zistenie,

či maloletý trpí označenou diagnózou (znalecké posudky

z 29. júna 2015 a , z 28. januára 2016, prílohou ktorého bol

aj posudok pribratej konzultantky, znalkyne z odboru psychológie ),

okresný súd na tieto posudky z odvetvia psychiatrie pri svojom rozhodovaní neprihliadal.

Okresný súd v súlade s návrhom matky maloletého z 3. marca 2017 prostredníctvom

kolízneho opatrovníka Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach zisťoval názor

maloletého k úprave styku s otcom, pričom podľa správy kolízneho opatrovníka maloletý

trvá na prítomnosti matky pri stretnutiach s otcom. Okresný súd ako svedkyňu vypočul

, ktorá 29. februára 2016 vypracovala správu Súkromného centra

špeciálnopedagogického poradenstva v Prešove a z výpovede tejto svedkyne súd zistil, že

svedkyňa nie je oprávnená určiť diagnózu, či trpí maloletý vysokofunkčným

autizmom. Ďalej ako svedkyňu vypočul , ktorá bola triednou

učiteľkou maloletého do apríla 2015. Zároveň okresný súd vypočul aj znalkyňu

a znalca , ktorí sa k otázke, v akej

forme by mal byť upravený styk maloletého s jeho otcom, nevyjadrovali, pretože táto otázka

podľa nich nebola predmetom ich znaleckého skúmania.

13. Okresný súd svoje vlastné závery vo vzťahu k výroku o úprave styku otca

s maloletým zdôvodnil takto:

„Pri úprave styku otca s maloletým súd prihliadol na znalecké posudky podané

, ktorí vyšetrovali maloleté dieťa v roku 2010 a v roku 2013.

Menovaní znalci doporučovali styk maloletého s otcom realizovať za prítomnosti matky

a postupne po tom, čo sa takýto styk ukáže ako realizovateľný, pristúpiť k inej forme styku

otca s maloletým.

V konaní bol ustanovený znalec aj z odboru zdravotníctvo odvetvia psychiatria Doc.

, ktorý mal psychiatricky vyšetriť matku, otca i maloleté dieťa. Menovaný

znalec však psychiatricky vyšetril len maloletého pričom závery svojho znaleckého

posudku odpísal zo znaleckého posudku vypracovaného svojou konzultantkou PhDr.

Menovaná znalkyňa však podala znalecký posudok zo svojho odboru

psychológia, vyjadrovala sa aj k psychiatrickej diagnóze, tzv. vysokofunkčnému autizmu,

pričom na takéto vyjadrenia nemá kvalifikáciu. Preto súd tento znalecký posudok pri úprave

styku nebral do úvahy. Najdôležitejším kritériom pre úpravu styku mal. s otcom súd

považoval vyjadrenie maloletého pred kolíznym opatrovníkom, ktorý vykonal pohovor

s maloletým za prítomnosti psychológa pracujúceho u kolízneho opatrovníka. Maloletý

jednoznačne vyjadril svoje želanie stretávať sa s otcom len za prítomnosti iných

osôb. Teda najmä svojej matky. Súd rešpektoval toto želanie maloletého, je v jeho

najlepšom záujme, a úpravu styku maloletého so svojím otcom určil tak ako je

uvedené vo výroku tohto rozsudku s podmienkou, že tento styk bude otec realizovať vždy za

prítomnosti matky.“

14. Krajský súd v napadnutom rozsudku zhrnul odvolacie argumenty sťažovateľa

vo vzťahu k výroku o úprave styku a vo vzťahu k namietanej nepreskúmateľnosti dôvodov

rozsudku okresného súdu pre absenciu logického vyhodnotenia vykonaného dokazovania

pre nedostatočné zistenie skutkového stavu veci a vo všeobecnosti uviedol: „súd prvej

inštancie dôsledne vykonal dokazovanie a úplne zistil skutočný stav, ktorý následne správne

právne posúdil, pričom jeho skutkové a právne závery zjavne nie sú svojvoľné, neudržateľné

a ani neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu. ktorý by poprel zmysel a podstatu

práva na spravodlivý proces... rozsudok súdu prvej inštancie o úprave styku napriek jeho

stručnosti obsahuje náležitosti rozsudku podľa a len odlišný názor

účastníka vo vzťahu k záverom súdu uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku nečiní

rozhodnutie nezákonným a nepreskúmateľným.“

15. Krajský súd nepovažoval za dôvodné odvolacie námietky sťažovateľa, v ktorých

namietal, že okresný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo znaleckých posudkov

z odboru psychológie vykonaných vo veku 5, resp. necelých 8 rokov, pričom o úprave styku

rozhodoval, keď mal maloletý už 12 rokov a tieto znalecké posudky považoval krajský súd

za korešpondujúce s ďalšími dôkazmi vykonanými vo veci, a tak za dostatočné východisko

pre závery o úprave styku otca s maloletým za prítomnosti matky.

16. Rovnako krajský súd nevyhodnotil ako dôvodnú ani odvolaciu námietku

sťažovateľa vo vzťahu k spôsobu zisťovania názoru maloletého k otázke prítomnosti matky

pri stretnutiach s otcom prostredníctvom kolízneho opatrovníka, namiesto vypočutia

maloletého priamo konajúcim súdom. V tejto súvislosti krajský súd zdôraznil, že otázka

vhodnosti vypočutia maloletého súdom je na jeho zvážení, a preto „je úlohou súdov, aby

v každom jednotlivom prípade starostlivo skúmali, či okolnosti prípadu vyžadujú vypočutie

maloletého dieťaťa pred súdom. Odvolací súd sa v plnom rozsahu v tejto otázke stotožňuje

s postupom súdu prvej inštancie, ktorý nevypočul maloletého pred súdom, pretože vykonané

dokazovanie bolo dostatočným základom pre rozhodnutie o úprave styku a zákon tiež

umožňuje zistenie názoru dieťaťa aj inými prostriedkami, napríklad prostredníctvom znalca

alebo kolízneho opatrovníka, ako tomu bolo v prejednávanom prípade“. Krajský súd

poznamenal, že „relevantné ustanovenia Zákona o rodine o úprave práv maloletého dieťaťa

reagujú na Dohovor o právach dieťaťa aj v tom zmysle, aby dieťa nebolo chápané iba ako

objekt výchovy bez možnosti vyjadrovať slobodne svoj samostatne vytvorený názor na

otázky, ktoré sa ho dotýkajú a je nasmerovaná nielen voči svojim rodičom a rodine, v ktorej

dieťa žije, ale aj voči sebe samému, aby si tak dieťa lepšie uvedomilo aj určitú

spoluzodpovednosť za svoj pozitívny vývoj.“.

17. Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil aj s vyhodnotením znaleckých

posudkov z odboru psychiatrie (nariadených pre účely riešenia otázky existencie diagnózy

vysokofunkčného autizmu u maloletého a jeho možného vplyvu na úpravu styku otca

s maloletým a potreby prítomnosti matky pri tomto styku) okresným súdom ako

nezákonných dôkazov, a tým dôvodnosti jeho záveru o neprihliadaní na tieto dôkazy. Podľa

krajského súdu okresný súd adekvátne zdôvodnil, prečo neprihliadol na závery znaleckého

posudku , a , a poukázal na

„uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 27.10.2016 sp.zn. , v ktorom

odvolací súd už zaujal stanovisko, že znalec Doc. . PhD. prekročil rámec

súdom zadanej úlohy, keď pribratej konzultantke zadal, aby

vypracovala písomný znalecký posudok, a to navyše za situácie, že v predmetnej veci bolo

nariadené ďalšie znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychológie a charakter a rozsah

účasti pribratej konzultantky na vypracovanie znaleckého posudku

bol v rozpore s účelom činnosti konzultanta, ktorú má zákon na mysli, podľa ktorého úlohou

konzultanta je posúdiť iba niektoré čiastkové otázky, na ktoré svojou odbornosťou

nepostačuje ustanovený znalec a rozhodne nemôže byť úlohou konzultanta vypracovanie

samostatného znaleckého posudku, ako to bolo v predmetnom prípade“.

18. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že okresný súd bez relevantného odôvodnenia upustil

od znaleckého dokazovania v otázke existencie diagnózy vysokofunkčného autizmu

u maloletého a jeho možného vplyvu na úpravu styku otca s maloletým a potreby

prítomnosti matky pri tomto styku, potom ako vykonané znalecké posudky k tejto otázke

vyhodnotil ako nezákonné, krajský súd uviedol, že „vzhľadom na doterajšiu frekvenciu

styku otca s maloletým nebolo podstatným ani zisťovanie, či maloletý trpí alebo netrpí

ochorením autistického spektra, pretože ani prípadné ochorenie tohto typu nevylučuje pri

rešpektovaní špecifických potrieb takto postihnutého dieťaťa jeho styk s rodičom...“. V tejto

časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd tiež uvádza, že „nemožno opomenúť

správy Centra špeciálnopedagogického poradenstva v Košiciach, Súkromného centra

špeciálno-pedagogického poradenstva v Prešove, ako ani lekársku správu

detskej psychiatričky a správu detskej

neurologičky so záverom, že u maloletého bola zistená dyslexia a dysgrafia a vypracovaný

špeciálny vzdelávací plán, ako aj odporúčaný asistent, resp. diagnostikovaný vysokofunkčný

autizmus, z ktorých vyplýva potreba správne zvoleného prístupu otca k maloletému

rešpektovaním pokynov matky, ktorá sa osobne stará o maloletého, je najbližšie k dieťaťu

a najlepšie pozná jeho duševné a fyzické dispozície“.

19. Kým okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na to, že v konaní

o úpravu práv a povinností k maloletému pre čas do rozvodu rozsudkom

okresného súdu č. k. -981 z 19. októbra 2016 v spojení s potvrdzujúcim

rozsudkom krajského súdu č. k. -1040 z 30. marca 2017 bol upravený styk

otca s maloletým vždy za prítomnosti matky s frekvenciou rovnakou ako

v napadnutom rozsudku, krajský súd zdôraznil, že „nezistil žiadnu zmenu pomerov, ktorá by

odôvodňovala iné rozhodnutie o úprave styku otca s maloletým na čas po rozvode oproti

úprave styku na čas do rozvodu manželstva rodičov. Vzhľadom na to, že na rovnakom

skutkovom základe a s časovým odstupom 7 dní... rozhodnutie odvolacieho súdu o úprave

styku na čas do rozvodu manželstva bol vyhlásený 30.3.2017 a rozsudok súdu prvej

inštancie o úprave styku na čas po rozvode manželstva bol vyhlásený 7.4.2017 a v priebehu

odvolacieho konania nebola zistená žiadna zmena pomerov...“.

20. Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie vo veciach starostlivosti

o maloletých patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

21. Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.

, ).

22. Ústavný súd konštatuje, že v súčasnosti existuje široká zhoda ‒a to aj podľa

judikatúry medzinárodných súdnych orgánov ‒na podporu myšlienky, že pri rozhodovaní

príslušných orgánov verejnej moci týkajúceho sa detí musí byť ich najlepší záujem

prvoradým hľadiskom rozhodovania.

23. Pre dosiahnutie spravodlivého rozhodnutia o úprave styku rodičov s dieťaťom je

potrebné zo strany konajúceho súdu zohľadniť predovšetkým tieto kritériá: existenciu

pokrvného puta medzi dieťaťom a jeho zverenie do starostlivosti sa usilujúcimi osobami,

mieru zachovania identity a integrity dieťaťa a jeho rodinných väzieb v prípade jeho

zverenia do starostlivosti tej-ktorej osoby, schopnosť osôb usilujúcich sa o zverenie dieťaťa

do starostlivosti zaistiť jeho priaznivý fyzický a psychický vývoj vrátane vzdelávacích,

emocionálnych, materiálnych a iných potrieb, ako aj prianie dieťaťa [porovnaj 52 a nasl.

Všeobecného komentára č. 14 Výboru pre práva dieťaťa č. 14 z 29. 5. 2013 o práve dieťaťa

na to, aby jeho najlepšie záujmy boli prvoradým hľadiskom, CRC/C/GC/14; nálezy

Ústavného súdu Českej republiky a ].

24. Podľa o rodine a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov súd pri rozhodovaní o výkone

rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo

maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na

záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu

budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove

a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na

výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa

na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi

rodičmi.

25. V prípade, keď súdy rozhodujú o úprave styku rodičov s dieťaťom, je nutné

vychádzať z toho, že právom oboch rodičov je v zásade rovnakou mierou sa o dieťa starať

a podieľať sa na jeho výchove, s čím korešponduje i právo samotného dieťaťa na

starostlivosť oboch rodičov. Rozhodnutím súdu by tomuto dieťaťu malo byť umožnené

stýkať sa s oboma rodičmi v takej miere, aby bol postulát rovnakej rodičovskej starostlivosti

čo najviac naplnený. Takéto usporiadanie vzťahov je spravidla vždy v „najlepšom záujme

dieťaťa“, pričom odchýlky od tohto princípu musia byť odôvodnené ochranou nejakého

iného, dostatočne silného legitímneho záujmu, pričom konkrétne skutočnosti, o ktoré sa

tento záujem opiera, musia byť v danom konaní preukázané (porovnaj nálezy Ústavného

súdu Českej republiky – bod 16, , ).

26. Ústavný súd po dôkladnom oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského

súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu, ako aj na to sa vzťahujúcim súdnym spisom,

ktorý si vyžiadal, konštatuje, že argumentácia sťažovateľa je čiastočne dôvodná, pokiaľ ide

o logicky nejasné závery krajského súdu vo vzťahu k hodnoteniu významu správy Centra

špeciálnopedagogického poradenstva v Košiciach, Súkromného centra špeciálno-

pedagogického poradenstva v Prešove, lekárskej správy detskej psychiatričky

a správy detskej neurologičky

„so záverom, že u maloletého bola zistená dyslexia a dysgrafia a vypracovaný špeciálny

vzdelávací plán, ako aj odporúčaný asistent, resp. diagnostikovaný vysokofunkčný

autizmus“, pre ustálenie potreby prítomnosti matky maloletého pri jeho stretnutiach

so sťažovateľom, a to za stavu, keď v konaní nedošlo k objektivizovaniu danosti diagnózy

vysokofunkčného autizmu u maloletého, a jednak samotný krajský súd upustenie od

objektivizovania danosti označenej diagnózy u maloletého nepovažuje za nedostatok

v zistení skutkového stavu veci okresným súdom, ktorý by bol spôsobilý spochybniť

dôvodnosť záverov okresného súdu o úprave styku sťažovateľa s maloletým.

27. Ak sťažovateľ namietal, že krajský súd sa nevysporiadal dostatočne s jeho

odvolacou námietkou o nedostatočnom zistení skutkového stavu veci vo vzťahu

k bezvýhradnému akceptovaniu záverov znaleckých posudkov z odboru psychológie

vypracovaných vo veku 5, resp. necelých 8 rokov maloletého, pričom o úprave styku

rozhodoval, keď mal maloletý už 12 rokov, ústavný súd tento sťažnostný argument

nepovažuje za spôsobilý spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Krajský

súd tieto znalecké posudky považoval za korešpondujúce s ďalšími dôkazmi vykonanými

vo veci, pričom takýmto dôkazom nesporne bolo vyjadrenie samotného maloletého pred

kolíznym opatrovníkom o tom, že trvá na prítomnosti matky pri stretnutiach

so sťažovateľom. Znalecké posudky z roku 2010 a 2013 dôvodili potrebu prítomnosti matky

pri stretnutiach sťažovateľa s maloletým silnou naviazanosťou maloletého na matku, ktorá

ho od útleho veku sama vychováva (neboli zistené žiadne okolnosti na strane sťažovateľa,

ktoré by mohli odôvodňovať potrebu prítomnosti matky), pričom korešpondujúc so závermi

znaleckých posudkov vyjadrenie maloletého vo veku 12 rokov svedčí o pretrvávajúcej silnej

naviazanosti maloletého na matku.

28. Ústavný súd preto dostatočnosť odôvodnenia záverov krajského súdu posúdil

v úzkej spojitosti s dostatočnosťou dôvodov na vlastné závery krajského súdu o potrebe

prítomnosti matky pri styku otca s maloletým a dospel k záveru, že nie je možné ustáliť také

závažné nedostatky odôvodnenia alebo vlastných záverov rozsudku krajského súdu, ktoré

by mohli založiť možnosť porušenia označených práv sťažovateľa.

29. Pozornosti ústavného súdu neunikol konflikt medzi vytvorením plnohodnotného

vzťahu maloletého s otcom stretnutiami bez prítomnosti matky a silnou naviazanosťou na

matku, avšak opomenutie autoritatívneho riešenia tohto konfliktu pri úprave styku otca

s maloletým preferovaním stanoviska samotného 12-ročného maloletého sa nejaví ako záver

neodôvodnený či primárne rozporný so záujmom maloletého. Konajúce súdy pritom dbali

na zachovanie možnosti styku sťažovateľa s maloletým a súčasne upravili podmienky

a rozsah styku, aby v medziach možností upravený styk neviedol k zániku citových vzťahov

medzi nimi. Nad rámec dosiaľ uvedeného považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že

v závislosti od vývoja vzťahov maloletého k otcovi i matke, aj vzhľadom na blížiaci sa

adolescentný vek maloletého v budúcnosti iná forma úpravy styku sťažovateľa so synom sa

javí ako pravdepodobná a žiaduca pre zdravý vývoj maloletého, ako to v podstate vyplýva

aj zo znaleckých posudkov, o ktoré súdy opreli svoje závery.

30. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok

krajského súdu neobsahuje nedostatky ústavnoprávnej intenzity, na základe ktorých by

mohol vysloviť porušenie sťažovateľom označených základných a iných práv v súvislosti

so spôsobom úpravy styku sťažovateľa s jeho synom vždy za prítomnosti matky

napadnutým rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu, a preto

sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu odmietol z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti podľa .

31. Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2018