Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 289/2018
PDF · 190.43 KB
No categories available
IV. ÚS 289/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu
Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť
a , obaja , zastúpených advokátom JUDr. Jurajom Špirkom,
Nerudova 6, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 C 157/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2018
doručená sťažnosť a (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou
namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice-okolie
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 157/2014 (ďalej len „napadnuté
konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 25. apríla 2014 podali sťažovatelia okresnému
súdu návrh (žalobu) na obnovu konania podľa relevantných ustanovení vtedy platného
a účinného Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktoré je vedené okresným
súdom pod sp. zn. 14 C 14/2009.
Sťažovatelia v sťažnosti chronologicky opisujú priebeh napadnutého konania:
„Okresný súd Košice-okolie nás výzvou zo dňa 10. 7. 2014 vyzval na zaplatenie
súdneho poplatku, ktorý sme dňa 1. 8. 2014 uhradili.
Odporca sa k návrhu vyjadril ešte v septembri 2014.
Dňa 16. 12. 2014 sme požiadali súd o prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a zároveň sme návrh doplnili o aktuálnu judikatúru.
Dňa 11. 2. 2016 sme podali sťažnosť na postup súdu v tomto konaní.
Uznesením zo dňa 21. 3. 2016 súd návrh na obnovu konania ako aj návrh na odklad
vykonateľnosti bez pojednávania zamietol.
Dňa 12. 4. 2016 sme okresnému súdu doručili naše odvolanie proti uzneseniu
zo dňa 21. 3. 2016.
Súd nám dňa 26. 5. 2016 zaslal vyjadrenie odporcu k nášmu odvolaniu.
Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 14. 9. 2016 zrušil napadnuté uznesenie
a vec vrátil súdu 1. inštancie na ďalšie konanie.
Dňa 4. 10. 2016 súd vytýčil pojednávanie na deň 16. 11. 2016. Pojednávanie sa však
neuskutočnilo.
Uznesením zo dňa 7. 10. 2016 súd odložil vykonateľnosť platobného rozkazu
Okresného súdu Košice-okolie sp. zn. 14 C/14/2009 zo dňa 8. 4. 2009 do právoplatnosti
rozhodnutia o návrhu na obnovu konania vedeného pod sp. zn. 14 C/14/2009.
Dňa 6. 3. 2017 súd vytýčil pojednávanie na 26. 4. 2017. Pojednávanie sa však
neuskutočnilo.
Do dnešného dňa súd nerozhodol ani nevykonal žiadny efektívny úkon smerujúci
k rozhodnutiu vo veci samej.
Následne po podaní sťažnosti súd vytýčil termín pojednávania na 18. 4. 2018.“
Sťažovatelia svoju sťažnosť ďalej odôvodňujú takto:
«Ako z uvedeného vyplýva, Okresný súd Košice-okolie je v konaní nečinný
a ani po takmer 4 rokoch od podania nevykonal ani jedno pojednávanie a to napriek tomu,
že sme už pred troma rokmi žiadali súd o prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
čím porušuje naše základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd. Máme za to, že v danej veci je možné rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.
Zdôrazňujeme, že sa navrhovatelia dostali do osobitne ťaživej životnej situácie, ktorú
sami finančne nezvládajú hoci istinu spolu s úrokmi už splatili a to v celkovej výške
a napriek rozhodnutiu súdu o odklade vykonateľnosti stále je voči ním vedená exekučné
konanie a exekútor vykonáva zrážky a nerešpektuje rozhodnutie o odklade vykonateľnosti.
Súd je jediným orgánom, ktorý môže poskytnúť navrhovateľom ako povinným ochranu. Súd
pri vydávaní napadnutého rozsudku porušil ich spotrebiteľské práva, pričom navrhovatelia
nemajú možnosť v samotnom exekučnom konaní zvrátiť exekúciu, nakoľko exekučným
titulom je právoplatný platobný rozkaz...
... Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa posudzovanie otázky, či v konkrétnom
prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
posudzuje vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä podľa týchto troch
základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2)
a postup, akým v konaní postupoval súd (3). Za súčasť prvého kritéria považuje aj povahu
veci a jej význam pre sťažovateľa.
1) Sme toho názoru, že uvedené konanie o obnove konania, ktoré začalo ešte
v roku 2014 a nie je doposiaľ právoplatne skončené, je bežnou súčasťou agendy
všeobecných súdov. Aj keď na priebeh konania mohla mať čiastočný vplyv
práceneschopnosť zákonnej sudkyne už vzhľadom na samotnú dĺžku konania a jeho
nečinnosť a doteraz nevykonané jediné pojednávanie sú ničím neospravedlniteľné prieťahy.
Namietané konanie prebiehalo dosiaľ z prevažnej väčšiny za účinnosti zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov [s účinnosťou
do 30. júna 2016 (ďalej len ,,OSP“)], ktorý v § 6 prikazoval súdu v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupovať tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná. Povinnosť
súdu vec rýchlo prejednať a rozhodnúť vyplývala aj z § 100 ods. 1 OSP a z § 117 ods. 1
OSP, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie
účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.
Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,
koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
Tento základný princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného sporového
poriadku so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní tvoriacich predmet úpravy
týchto procesných poriadkov.
2) Správanie sťažovateľov ako účastníkov konania je druhým kritériom
pri rozhodovaní, či v konaní pred Okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy. Pri hodnotení postupu
podľa tohto kritéria poznamenávame, že sťažovatelia nijako neprispeli k prieťahom vo veci.
3) Pri hodnotení existencie zbytočných prieťahov v napadnutom konaní
upozorňujeme predovšetkým na fakt, že celý priebeh konania je poznačený absolútnou
nečinnosťou súdu, čo malo najväčší vplyv na doterajšiu dĺžku sporu. Zdôrazňujeme, že toto
konanie, ktoré bez prejednania veci trvá tak dlho, ako je tomu v danej veci, možno už len
na základe jeho posúdenia v celku považovať za nezlučiteľné s ustanovením čl. 48 ods. 2
ústavy. V priebehu celého konania Okresný súd v konaní neorganizoval svoju prácu tak,
aby v čo naj kratšej dobe vytýčil pojednávanie a rozhodol vo veci samej. Takýto postup
Okresného súdu sťažovatelia vyhodnocujú ako konanie, ktoré nesmerovalo k odstráneniu
právnej neistoty sťažovateľov a teda ako také, ktoré spôsobilo zbytočné prieťahy.
Sťažovatelia sú toho názoru, že pokiaľ by nepodali na súd sťažnosť do dnešného dňa
by pojednávanie vytýčené nebolo.
V súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu zbytočné prieťahy v konaní môžu
byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou
činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu stavu právnej neistoty
(II. ÚS 32/03, IV. ÚS 182/08).
Podľa názoru sťažovateľov ide o bežnú agendu, kedy je možné rozhodnúť spravidla
aj na prvom pojednávaní. Ani žiadna zložitosť veci by nemohla ospravedlniť skutočnosť,
že ani po 4 rokoch nebolo súdom vykonané jediné pojednávanie. Vychádzajúc z rímskej
zásady iura novit curia nemôže 4-ročné obdobie ospravedlniť ani náročnosť veci,
ani zložitosť právnej úpravy, ani správanie účastníkov konania.»
Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po predbežnom
prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a po jej prijatí rozhodol nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľov 1. , nar. , ,
a 2. , nar. ,
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie
v konaní vedenom pod sp. zn.7 C/157/2014 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Košice-okolie
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/157/2014 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva každému zo sťažovateľov finančné
zadosťučinenie vo výške 5.000- € (slovom: päťtisíc euro), ktoré je Okresný súd Košice-
okolie povinný vyplatiť sťažovateľom do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice-okolie je povinný uhradiť sťažovateľom trovy právneho
zastúpenia v sume 325,42- € na účet právneho zástupcu advokáta JUDr. Juraja Špirka
vedený v č. ú. , ktoré je povinný
Okresný súd Košice-okolie uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovatelia namietajú, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo
k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
neexistuje zásadnejšia odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98), čo umožňuje preskúmať ich
namietané porušenie spoločne.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia chcú dosiahnuť zmenu právoplatného
platobného rozkazu okresného súdu sp. zn. 14 C 14/2009 z 8. apríla 2009, ktorý nadobudol
právoplatnosť 13. augusta 2009 prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku –
obnovy konania. Preto podali návrh na obnovu konania podľa § 228 a nasl. OSP platného
a účinného v čase jeho podania. K namietanému porušeniu označených práv dochádza
podľa sťažovateľov v konaní o návrhu (žalobe) na obnovu konania vedeného okresným
súdom pod sp. zn. 7 C 157/2014. Ústavný súd zistil, že okresný súd v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 C 157/2014 na pojednávaní konanom 18. apríla 2018 rozhodol o návrhu
(žalobe) na povolenie obnovy konania tak, že povolil obnovu konania vedeného okresným
súdom pod sp. zn. 14 C 14/2009.
Podľa § 234 ods. 1 OSP návrh na obnovu konania súd uznesením buď zamietne,
alebo obnovu konania povolí.
Podľa § 413 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) súd uznesením
odmietne žalobu na obnovu konania, ak
a) bola podaná oneskorene,
b) bola podaná neoprávnenou osobou,
c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustná,
d) ide o dôvod uvedený v § 129 alebo
e) je zjavne nedôvodná.
Podľa § 414 CSP ak súd žalobu na obnovu konania neodmietne, rozhodne
rozsudkom, či obnovu konania povolí alebo zamietne.
Podľa § 235 ods. 1 OSP len čo nadobudne rozhodnutie o povolení obnovy
právoplatnosť, súd bez ďalšieho návrhu vec znova prejedná. Pritom prihliadne na všetko,
čo vyšlo najavo ako pri pôvodnom konaní, tak aj pri prejednaní obnovy.
Podľa § 416 CSP len čo nadobudne rozsudok o povolení obnovy konania
právoplatnosť, súd bez ďalšieho vec znova prejedná. Pritom prihliadne na všetko, čo vyšlo
najavo v pôvodnom konaní aj v obnovenom konaní.
Podľa § 235 ods. 2 OSP ak súd zistí, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne,
zamietne uznesením návrh na jeho zmenu. Ak súd napadnuté rozhodnutie vo veci samej
zmení, nové rozhodnutie nahradí pôvodné rozhodnutie.
Podľa § 417 ods. 1 CSP ak súd zistí, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne,
zamietne rozsudkom návrh na jeho zmenu.
Podľa § 417 ods. 2 CSP ak súd napadnuté rozhodnutie vo veci samej zmení, novým
rozhodnutím nahradí pôvodné rozhodnutie.
Uvedené relevantné ustanovenia spojené s povolením obnovy v Občianskom súdnom
poriadku a Civilnom sporovom poriadku sú porovnateľné, a preto možno na konanie
o povolení obnovy vedené pod sp. zn. 7 C 157/2014 aplikovať doterajšiu judikatúru
ústavného súdu.
Podľa stabilizovanej judikatúry (I. ÚS 49/2012, IV. ÚS 261/2012) ústavného súdu
v konaní o návrhu na obnovu konania – v štádiu do rozhodnutia o povolení obnovy konania
alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania – nie je aplikovateľný čl. 48
ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
pretože nejde o rozhodovanie o občianskom práve alebo záväzku a odstránenie stavu
právnej neistoty v primeranej lehote právoplatným rozhodnutím vo veci. Takéto
rozhodnutie už bolo totiž vydané v pôvodnom konaní, v zmysle § 159 ods. 1 OSP
predstavuje prekážku veci rozhodnutej a túto nemožno prejednávať znova. Rovnaký právny
názor vyplýva aj z doterajšej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej možno
vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných
prostriedkoch, za ktorú treba považovať aj obnovu konania (A. B. proti Slovenskej
republike, rozsudok zo 4. 3. 2003).
Prekážka veci rozhodnutej odpadne len nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia
o povolení obnovy konania podľa § 235 ods. 1 OSP, keď súd bez ďalšieho návrhu vec
znovu prejedná. V tomto štádiu už preto ide o rozhodovanie o občianskom práve alebo
záväzku, odstránenie stavu právnej neistoty v primeranej lehote právoplatným rozhodnutím
o návrhu na zmenu rozhodnutia vydaného v pôvodnom konaní, a teda aplikovateľnosť čl. 48
ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov by už v takomto prípade prichádzala do úvahy.
Ústavný súd už vyslovil, že pri obnove konania podľa Občianskeho súdneho
poriadku môže byť základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy porušené len v štádiu po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia
o povolení obnovy konania (napr. II. ÚS 359/2010, IV. ÚS 88/2010, I. ÚS 49/2012,
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľov po predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2018