Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 182/2018
PDF · 180.55 KB
No categories available
III. ÚS 182/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. mája
predbežne prerokoval sťažnosť , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia
slobody, , vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,
základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 15/2016
z 25. septembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. decembra 2017 doručená sťažnosť , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia
slobody, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 40 ods. 3
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3
písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
1 Tdo V 15/2016 z 25. septembra 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. Pk – 1 T
1/2012 z 21. augusta 2013 uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu vraždy
spolupáchateľstvom podľa § 145 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo mu bol uložený nepodmienečný
trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov v ústave s maximálnym stupňom stráženia.
3. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 To 9/2013 z 20. novembra 2013 rozsudok
potvrdil a odvolanie sťažovateľa podľa § 319 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol ako
nedôvodné.
4. Sťažovateľ podal 30. augusta 2016 proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie
z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku. Toto dovolanie najvyšší súd
uznesením sp. zn. 1 Tdo V 15/2016 z 25. septembra 2017 odmietol podľa § 382 písm. b)
Trestného poriadku ako podané neoprávnenou osobou.
5. Sťažovateľ poukazuje na to, že jediným dôvodom odmietnutia jeho dovolania bola
skutočnosť, že rozsudok špecializovaného súdu bol vo výroku o vine sťažovateľa vydaný
výlučne na základe jeho vyhlásenia, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe
podľa § 257 ods. ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
6. Sťažovateľ tvrdí, že jeho vyhláseniu pred súdom prvého stupňa predchádzalo
„hrubé porušenie čl. 50 ods. 3, čl. 17 ods. 2 ústavy, čl. 40 ods. 3 a čl. 8 ods. 2 listiny a čl. 6
ods. 1 a ods. 3, písm. b), c) Dohovoru ešte pred vznesením obvinenia, čiže i pred prijatím
obžaloby a hlavne pred prijatím porušovateľom argumentovaného vyhlásenia“.
7. Sťažovateľ poukazuje aj na to, že bol 2. marca 2011 zadržaný „ako podozrivý
za použitia donucovacích prostriedkov pút a hrozby zbrane. Následne bol sťažovateľ
vypočutý v procesnom postavení svedka, bez možnosti zvoliť si obhajcu a bez poučenia
o svojich právach (teda za porušenia práva prístupu k obhajcovi), pod tlakom a vplyvom
klamstva zo strany vyšetrovateľa, ktorý mu sľúbil – ak ukáže telo – čiže hlavný dôkaz voči
jeho osobe (teda za porušenia zákazu sebaobviňovania), o tele nemala polícia vedomosť, sa
sťažovateľ rozhodol ukázať miesto hrobu.“.
8. Sťažovateľ namieta, že pri prvotných úkonoch bol poučený iba ako svedok, nie
ako osoba podozrivá zo spáchania trestného činu úkladnej vraždy. Tým bol porušený
„zákaz donútenia k priznaniu“, ktorý podľa jeho názoru zahŕňa aj právo neprispieť žiadnym
aktívnym spôsobom, či už priamo alebo nepriamo k svojmu obvineniu.
9. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal aj na viacero rozhodnutí Európskeho súdu
pre ľudské práva (Volkov v. Ukrajina, Zachar a Čierny v. Slovenská republika).
10. Uvedený nezákonný postup orgánov činných v trestnom konaní „mal
katastrofálny a nezvratný dopad na sťažovateľovo rozhodnutie o spôsobe obhajoby
a prakticky poprel jeho právo na obhajobu“, čo sťažovateľa viedlo aj k vyhláseniu viny
pred súdom a následne malo za následok aj odmietnutie jeho dovolania najvyšším súdom.
11. Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným
v napadnutom uznesení. Poukazuje pritom na znenie § 257 ods. 5 Trestného poriadku,
z ktorého obsahu usudzuje, že najvyšší súd mal povinnosť jeho dovolaním sa zaoberať.
Najvyšší súd mal „dovolanie prijať, nakoľko porušovateľom vytýkanému vyhláseniu
predchádzalo hrubé porušenie práv sťažovateľa, čím sa táto nezákonnosť preniesla
i na vyhlásenie sťažovateľa o vine a preto porušovateľ nemal vyhlásenie absolútne brať
do úvahy“.
12. V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol nálezom vysloviť porušenie jeho
namietaných práv, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu
súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhol priznať náhradu trov konania pred ústavným
súdom právnemu zástupcovi, o ktorého ustanovenie požiadal z dôvodu, že sa nachádza
vo výkone trestu odňatia slobody a nemá dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie
právneho zastúpenia v tomto konaní.
II.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
15. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
16. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
17. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
18. Predmetom sťažnosti je porušenie sťažovateľom namietaných základných práv
a práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 15/2016 z 25. septembra 2017, ktorým
bolo odmietnuté jeho dovolanie ako podané neoprávnenou osobou. Sťažovateľ tvrdí, že
najvyšší súd sa mal po vecnej stránke jeho dovolaním riadne zaoberať, keďže dôvod na jeho
odmietnutie podľa § 382 písm. b) Trestného poriadku nebol daný.
19. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,
že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 40 ods. 3 listiny obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Ak si
obhajcu nezvolí, hoci ho podľa zákona musí mať, ustanoví mu ho súd. Zákon ustanoví,
v ktorých prípadoch má obvinený právo na bezplatnú pomoc obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,
alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to
záujmy spravodlivosti vyžadujú.
20. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
21. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia v časti týkajúcej sa
sťažovateľa uviedol:
„Ak ide potom konkrétne o dovolateľa , tak je relevantné predovšetkým
uviesť, že z obsahu spisu vyplýva, že tento urobil na začiatku hlavného pojednávania
vyhlásenie o vine v zmysle § 257 ods. 1 písm. c/ Tr. por., ktoré následne súd aj prijal
uznesením podľa odseku 7 posledne zmieňovaného ustanovenia.
V zmysle § 257 ods. 5 Tr. por. ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že je
vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe alebo urobil
vyhlásenie podľa odseku 4, súd v tomto rozsahu postupuje primerane podľa § 333 ods. 3
písm. c/, d/, f/, g/ a h/ a zároveň obžalovaného poučí, že súdom prijaté vyhlásenie o vine,
ako aj súdom prijaté vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, je
neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/.
Z obsahu uplatnených dovolacích námietok obvineného je zrejmé, že
tieto smerujú (len) voči výroku o vine. Tento je však v dovolacom konaní napadnuteľný len
zo strany ministra spravodlivosti, a to navyše iba z jediného dovolacieho dôvodu –
s odkazom zásadné porušenie práva na obhajobu.
Vo všeobecnosti považuje dovolací súd za nevyhnutné k tomu uviesť, že ak bolo
na hlavnom pojednávaní (súdom) prijaté vyhlásenie obvineného o vine podľa § 257 ods. 1
písm. b/ alebo c/ (ods. 4) Tr. por., následok z hľadiska neskorších možností napadnutia
meritórneho rozhodnutia v dovolacom konaní je nasledovný:
- vo vzťahu k výroku o vine je dovolanie prípustné len z dôvodu § 371 ods. 1 písm. c/
Tr. por., pričom jedinou k tomu oprávnenou osobou je minister spravodlivosti (v prípade
ostatných subjektov neprichádza od úvahy podanie dovolania s poukazom na § 369 ods. 2
Tr. por. a § 372 ods. 1 Tr. por. v spojitosti s § 257 ods. 5 Tr. por. - porovnaj R 12/2017);
- vo vzťahu k výroku o treste môže v zásade podať dovolanie každá oprávnená osoba
(v prípade všetkých ostatných oprávnených osôb okrem ministra spravodlivosti sa vyžaduje
splnenie podmienky uvedenej v § 372 ods. 1 Tr. por.), pričom z hľadiska dovolacích
dôvodov v tejto súvislosti prichádzajú do úvahy viaceré dôvody;
- výrok o ochrannom opatrení a náhrade škody - pokiaľ ide o oprávnené osoby, platí
to, čo v prípade výroku o treste, napadnuteľné z tomu prislúchajúcich dovolacích dôvodov.
Obvinený podal odvolanie voči výroku o treste, a teda podmienku
uvedenú v § 372 ods. 1 Tr. por. splnil, avšak splnenie tejto by bolo relevantné len vtedy, ak
by podaným dovolaním napadol (ním napadnuteľný a odvolacím súdom preskúmavaný)
výrok o treste. Jeho dovolacie námietky sa však vecne týkajú výroku o vine (s tým, že ako
dovolacie dôvody boli formálne uplatnené dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/ a g/ Tr.
por.), a preto bolo potrebné jeho dovolanie odmietnuť ako podané neoprávnenou osobou.“
22. V nadväznosti na už uvedené ústavný súd pripomína, že cieľom právomoci
ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je primárne
preskúmavať a posudzovať právne názory orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych
prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd)
fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti
s rozhodovaním vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred týmito orgánmi bol alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo zisteného
skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.
23. Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych
prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu
byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných
slobodách (m. m. III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).
24. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že najvyšší
súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie, jeho závery sú
právne akceptovateľné, dostatočne konkrétne a v tomto zmysle aj ústavne udržateľné.
Sťažovateľ nenamietal, že by najvyšší súd nesprávne ustálil dovolacie dôvody. Svoje
dovolanie ústavnému súdu nepredložil, avšak z jeho rekapitulácie obsiahnutej
v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, ako aj z obsahu sťažnosti adresovanej ústavnému
súdu je zrejmé, že sťažovateľ namieta nezákonnosť postupu orgánov činných v trestnom
konaní v rámci prípravného konania s následkom uznania viny sťažovateľom na hlavnom
pojednávaní. Najvyšší súd teda správne ustálil, že námietky sťažovateľa smerujú proti
výroku o vine, pričom v tomto rozsahu sa s jeho dovolaním riadne vysporiadal. Najvyšší
súd svoje rozhodnutie oprel aj o svoju publikovanú judikatúru, pričom výklad dotknutých
ustanovení Trestného poriadku zo strany najvyššieho súdu sa z ústavného hľadiska nejaví
ako svojvoľný alebo arbitrárny.
25. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
26. Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako celok, bolo už
bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa obsiahnutým v petite
jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. mája 2018