Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 182/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. mája

predbežne prerokoval sťažnosť , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia

slobody, , vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa , a ,

základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. septembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. decembra 2017 doručená sťažnosť , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia

slobody, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 40 ods. 3

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3

písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

1 Tdo V 15/2016 z 25. septembra 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. Pk – 1 T

1/2012 z 21. augusta 2013 uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu vraždy

spolupáchateľstvom podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), za čo mu bol uložený nepodmienečný

trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov v ústave s maximálnym stupňom stráženia.

3. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 20. novembra 2013 rozsudok

potvrdil a odvolanie sťažovateľa podľa Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zamietol ako

nedôvodné.

4. Sťažovateľ podal 30. augusta 2016 proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie

z dôvodov podľa a . Toto dovolanie najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 25. septembra 2017 odmietol podľa § 382 písm. b)

ako podané neoprávnenou osobou.

5. Sťažovateľ poukazuje na to, že jediným dôvodom odmietnutia jeho dovolania bola

skutočnosť, že rozsudok špecializovaného súdu bol vo výroku o vine sťažovateľa vydaný

výlučne na základe jeho vyhlásenia, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe

podľa ods. ods. 1 písm. c) .

6. Sťažovateľ tvrdí, že jeho vyhláseniu pred súdom prvého stupňa predchádzalo

„hrubé porušenie , , a listiny a

ods. 1 a ods. 3, písm. b), c) Dohovoru ešte pred vznesením obvinenia, čiže i pred prijatím

obžaloby a hlavne pred prijatím porušovateľom argumentovaného vyhlásenia“.

7. Sťažovateľ poukazuje aj na to, že bol 2. marca 2011 zadržaný „ako podozrivý

za použitia donucovacích prostriedkov pút a hrozby zbrane. Následne bol sťažovateľ

vypočutý v procesnom postavení svedka, bez možnosti zvoliť si obhajcu a bez poučenia

o svojich právach (teda za porušenia práva prístupu k obhajcovi), pod tlakom a vplyvom

klamstva zo strany vyšetrovateľa, ktorý mu sľúbil – ak ukáže telo – čiže hlavný dôkaz voči

jeho osobe (teda za porušenia zákazu sebaobviňovania), o tele nemala polícia vedomosť, sa

sťažovateľ rozhodol ukázať miesto hrobu.“.

8. Sťažovateľ namieta, že pri prvotných úkonoch bol poučený iba ako svedok, nie

ako osoba podozrivá zo spáchania trestného činu úkladnej vraždy. Tým bol porušený

„zákaz donútenia k priznaniu“, ktorý podľa jeho názoru zahŕňa aj právo neprispieť žiadnym

aktívnym spôsobom, či už priamo alebo nepriamo k svojmu obvineniu.

9. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal aj na viacero rozhodnutí Európskeho súdu

pre ľudské práva (Volkov v. Ukrajina, Zachar a Čierny v. Slovenská republika).

10. Uvedený nezákonný postup orgánov činných v trestnom konaní „mal

katastrofálny a nezvratný dopad na sťažovateľovo rozhodnutie o spôsobe obhajoby

a prakticky poprel jeho právo na obhajobu“, čo sťažovateľa viedlo aj k vyhláseniu viny

pred súdom a následne malo za následok aj odmietnutie jeho dovolania najvyšším súdom.

11. Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným

v napadnutom uznesení. Poukazuje pritom na znenie ,

z ktorého obsahu usudzuje, že najvyšší súd mal povinnosť jeho dovolaním sa zaoberať.

Najvyšší súd mal „dovolanie prijať, nakoľko porušovateľom vytýkanému vyhláseniu

predchádzalo hrubé porušenie práv sťažovateľa, čím sa táto nezákonnosť preniesla

i na vyhlásenie sťažovateľa o vine a preto porušovateľ nemal vyhlásenie absolútne brať

do úvahy“.

12. V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol nálezom vysloviť porušenie jeho

namietaných práv, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu

súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhol priznať náhradu trov konania pred ústavným

súdom právnemu zástupcovi, o ktorého ustanovenie požiadal z dôvodu, že sa nachádza

vo výkone trestu odňatia slobody a nemá dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie

právneho zastúpenia v tomto konaní.

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

15. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

16. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

17. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

18. Predmetom sťažnosti je porušenie sťažovateľom namietaných základných práv

a práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 25. septembra 2017, ktorým

bolo odmietnuté jeho dovolanie ako podané neoprávnenou osobou. Sťažovateľ tvrdí, že

najvyšší súd sa mal po vecnej stránke jeho dovolaním riadne zaoberať, keďže dôvod na jeho

odmietnutie podľa nebol daný.

19. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,

že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 40 ods. 3 listiny obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Ak si

obhajcu nezvolí, hoci ho podľa zákona musí mať, ustanoví mu ho súd. Zákon ustanoví,

v ktorých prípadoch má obvinený právo na bezplatnú pomoc obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,

alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to

záujmy spravodlivosti vyžadujú.

20. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, tiež napr. , , , ).

21. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia v časti týkajúcej sa

sťažovateľa uviedol:

„Ak ide potom konkrétne o dovolateľa , tak je relevantné predovšetkým

uviesť, že z obsahu spisu vyplýva, že tento urobil na začiatku hlavného pojednávania

vyhlásenie o vine v zmysle , ktoré následne súd aj prijal

uznesením podľa odseku 7 posledne zmieňovaného ustanovenia.

V zmysle ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že je

vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe alebo urobil

vyhlásenie podľa odseku 4, súd v tomto rozsahu postupuje primerane podľa § 333 ods. 3

písm. c/, d/, f/, g/ a h/ a zároveň obžalovaného poučí, že súdom prijaté vyhlásenie o vine,

ako aj súdom prijaté vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, je

neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem

dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/.

Z obsahu uplatnených dovolacích námietok obvineného je zrejmé, že

tieto smerujú (len) voči výroku o vine. Tento je však v dovolacom konaní napadnuteľný len

zo strany ministra spravodlivosti, a to navyše iba z jediného dovolacieho dôvodu –

s odkazom zásadné porušenie práva na obhajobu.

Vo všeobecnosti považuje dovolací súd za nevyhnutné k tomu uviesť, že ak bolo

na hlavnom pojednávaní (súdom) prijaté vyhlásenie obvineného o vine podľa § 257 ods. 1

písm. b/ alebo c/ (ods. 4) , následok z hľadiska neskorších možností napadnutia

meritórneho rozhodnutia v dovolacom konaní je nasledovný:

- vo vzťahu k výroku o vine je dovolanie prípustné len z dôvodu § 371 ods. 1 písm. c/

, pričom jedinou k tomu oprávnenou osobou je minister spravodlivosti (v prípade

ostatných subjektov neprichádza od úvahy podanie dovolania s poukazom na § 369 ods. 2

a v spojitosti s - porovnaj R 12/2017);

- vo vzťahu k výroku o treste môže v zásade podať dovolanie každá oprávnená osoba

(v prípade všetkých ostatných oprávnených osôb okrem ministra spravodlivosti sa vyžaduje

splnenie podmienky uvedenej v ), pričom z hľadiska dovolacích

dôvodov v tejto súvislosti prichádzajú do úvahy viaceré dôvody;

- výrok o ochrannom opatrení a náhrade škody - pokiaľ ide o oprávnené osoby, platí

to, čo v prípade výroku o treste, napadnuteľné z tomu prislúchajúcich dovolacích dôvodov.

Obvinený podal odvolanie voči výroku o treste, a teda podmienku

uvedenú v splnil, avšak splnenie tejto by bolo relevantné len vtedy, ak

by podaným dovolaním napadol (ním napadnuteľný a odvolacím súdom preskúmavaný)

výrok o treste. Jeho dovolacie námietky sa však vecne týkajú výroku o vine (s tým, že ako

dovolacie dôvody boli formálne uplatnené dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/ a g/ Tr.

por.), a preto bolo potrebné jeho dovolanie odmietnuť ako podané neoprávnenou osobou.“

22. V nadväznosti na už uvedené ústavný súd pripomína, že cieľom právomoci

ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti ( ) nie je primárne

preskúmavať a posudzovať právne názory orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych

prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd)

fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti

s rozhodovaním vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred týmito orgánmi bol alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo zisteného

skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

23. Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych

prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu

byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných

slobodách (m. m. , ).

24. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že najvyšší

súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie, jeho závery sú

právne akceptovateľné, dostatočne konkrétne a v tomto zmysle aj ústavne udržateľné.

Sťažovateľ nenamietal, že by najvyšší súd nesprávne ustálil dovolacie dôvody. Svoje

dovolanie ústavnému súdu nepredložil, avšak z jeho rekapitulácie obsiahnutej

v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, ako aj z obsahu sťažnosti adresovanej ústavnému

súdu je zrejmé, že sťažovateľ namieta nezákonnosť postupu orgánov činných v trestnom

konaní v rámci prípravného konania s následkom uznania viny sťažovateľom na hlavnom

pojednávaní. Najvyšší súd teda správne ustálil, že námietky sťažovateľa smerujú proti

výroku o vine, pričom v tomto rozsahu sa s jeho dovolaním riadne vysporiadal. Najvyšší

súd svoje rozhodnutie oprel aj o svoju publikovanú judikatúru, pričom výklad dotknutých

ustanovení zo strany najvyššieho súdu sa z ústavného hľadiska nejaví

ako svojvoľný alebo arbitrárny.

25. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

26. Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako celok, bolo už

bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa obsiahnutým v petite

jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. mája 2018