Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 292/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. mája 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť mesta Pezinok, Radničné

námestie 7, Pezinok, zastúpeného spoločnosťou G. Lehnert, k. s., budova ORBIS, Rajská 7,

Bratislava, v mene ktorej koná prokurista a advokát JUDr. Ján Ondruš, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 26. októbra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť mesta Pezinok o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2018

doručená sťažnosť mesta Pezinok, Radničné námestie 7, Pezinok (ďalej aj „sťažovateľ“),

zastúpeného spoločnosťou G. Lehnert, k. s., budova ORBIS, Rajská 7, Bratislava, v mene

ktorej koná prokurista a advokát JUDr. Ján Ondruš, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. októbra 2017.

Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva: «1. Dňa 30. 12. 2008 podal

sťažovateľ (ako podávateľ) návrh na preskúmanie rozhodnutia Krajského stavebného úradu

v Bratislave č. A/2007/1095/KIZ zo dňa 7. 5. 2007 (ďalej len „územné rozhodnutie“) mimo

odvolacieho konania v zmysle ust. § 65 a nasl. Správ. por. Týmto územným

rozhodnutím Krajský stavebný úrad v Bratislave zmenil územné rozhodnutie Mesta Pezinok

č. 5/8-ÚRzam./1600-1869/02-06 zo dňa 30.11.2006 tak, že povolil umiestnenie stavby

„Pezinok-skládka odpadov“ na dotknutých pozemkoch.

2. Dňa 1. 2. 2010 bol doručený sťažovateľovi list Ministerstva výstavby

a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, ako vtedajšieho ústredného orgánu štátnej

stavebnej správy č. MVRR-2010-10120-3937 zo dňa 26.1.2010 (ďalej len „list MVaRR SR

zo dňa 26.1. 2010“), v ktorom toto ministerstvo oznámilo sťažovateľovi, že na základe

podnetov sťažovateľa, Slovenskej inšpekcie životného prostredia - Inšpektorátu životného

prostredia Bratislava a začal preskúmavať územné rozhodnutie

mimo odvolacieho konania a zároveň ním ministerstvo požiadalo sťažovateľa o poskytnutie

chýbajúcich podkladov.

3. Listom č. 2010-10074/25609-13:530 zo dňa 26. 4. 2010 oznámilo Ministerstvo

výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky všetkým podnecovateľom (a teda aj

sťažovateľovi), že územné rozhodnutie ponecháva v platnosti, keďže nebol zistený zákonný

dôvod, ktorý by preukázal porušenie právnych predpisov pri konaní a rozhodovaní

odvolacieho orgánu.

4. Následne však vydalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, odbor štátnej

stavebnej správy a územného plánovania rozhodnutie č. 2010-KVSU-SSUP-10074-22:530

zo dňa 3.9.2010, ktorým zrušilo územné rozhodnutie pre závažné porušenie príslušných

ustanovení právnych predpisov (Správneho poriadku a Stavebného zákona). V odôvodnení

svojho rozhodnutia ministerstvo zároveň uviedlo, že Správ. por. výslovne nestanovuje

procesný postup pri preskúmavaní rozhodnutí mimo odvolacieho konania a ust. § 65 ods. 2

Správ. por. uvádza len finálne formy, do ktorých môže konanie vyústiť, pričom ust. prvej až

tretej časti Správ. por., t.j. aj ustanovenia upravujúce priebeh konania, sa podľa § 60a

Správ. por. primerane vzťahujú len na konanie o odvolaní. Ministerstvo ďalej uviedlo

(strana 10 tretí odsek), že z postupu Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja

Slovenskej republiky ako vtedajšieho ústredného orgánu štátnej stavebnej správy je zrejmé,

že samotné Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky oznámilo

Krajskému stavebnému úradu v Bratislave, ktorého rozhodnutie bolo predmetom

preskúmavania, že v súvislosti s doručenými podnetmi začalo územné rozhodnutie

preskúmavať, vyzvalo ho na predloženie súvisiaceho spisového materiálu a umožnilo mu

vyjadriť stanovisko k uplatneným podnetom, a to listami zo dňa 12.1.2009 a 26.10.2009,

a teda ešte pred uplynutím zákonnej lehoty 3 rokov podľa ust. § 68 ods. 1 Správ. por.,

pričom uvedené skutočnosti dokazujú, že správny orgán v zákonnej lehote začal

preskúmavať pôvodné rozhodnutie mimo odvolacieho konania a uskutočňoval ďalšie úkony

smerujúce k jeho preskúmaniu.

5. Proti rozhodnutiu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, odbor štátnej

stavebnej správy a územného plánovania podalo rozklad viacero účastníkov územného

konania, a to konkrétne Pezinské tehelne, a.s., Pezinské tehelne - Paneláreň, a.s.,

Ekologická skládka, a.s. a mladší.

6. O tomto rozklade rozhodol minister dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja

Slovenskej republiky rozhodnutím č. 51 zo dňa 11. 3. 2011, ktorým zrušil rozhodnutie

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, odbor štátnej stavebnej správy a územného

plánovania rozhodnutie č. 2010-KVSU-SSUP-10074-22:530 zo dňa 3.9.2010.

Toto rozhodnutie odôvodnil tým, že v čase vydania predmetného rozhodnutia

ministerstva vnútra už uplynula zákonná trojročná lehota, keďže podľa jeho názoru až

listom č. 2010-10074:530 zo dňa 14.7.2010 upovedomil konajúci správny orgán účastníkov

konania o začatí konania o preskúmanie územného rozhodnutia mimo odvolacieho konania.

Sťažovateľ poukazuje na to, že z odôvodnenia predmetného rozhodnutia je zrejmé, že

minister dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky sa vo svojom

zrušujúcom rozhodnutí vôbec nevysporiadal so záverom Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky, odbor štátnej stavebnej správy a územného plánovania, že už listy adresované

Krajskému stavebnému úradu v Bratislave zo dňa 12.1.2009 a 26.10.2009, treba považovať

za úkony, na základe ktorých správny orgán v zákonnej lehote začal preskúmavať pôvodné

rozhodnutie mimo odvolacieho konania, pričom vykonával aj ďalšie úkony smerujúce k jeho

preskúmaniu [týmito listami správny orgán Krajskému stavebnému úradu v Bratislave

oznámil, že preskúmava územné rozhodnutie mimo odvolacieho konania, a teda máme za to,

že už v tomto okamihu bola splnená hypotéza právnej normy (konkrétne ust. § 68 ods. 2

Správ. por.)]. Zároveň sa nevysporiadal ani so skutočnosťou, že dňa 1.2.2010 bol

sťažovateľovi doručený list MVaRR SR zo dňa 26.1.2010, v ktorom Ministerstvo dopravy,

výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky oznámilo sťažovateľovi, že na základe

podnetov sťažovateľa, Slovenskej inšpekcie životného prostredia - Inšpektorátu životného

prostredia Bratislava a začal preskúmavať územné rozhodnutie

mimo odvolacieho konania a zároveň ním toto ministerstvo požiadalo sťažovateľa

o poskytnutie chýbajúcich podkladov.

7. Proti predmetnému zrušujúcemu rozhodnutiu ministra dopravy, výstavby

a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky č. 51 zo dňa 11.3.2011 podal sťažovateľ

žalobu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia, o ktorej rozhodol Krajský súd

v Bratislave rozsudkom sp. zn. -76, 1011200962 zo dňa 26.2.2015 tak, že žalobu

zamietol, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že nezistil takú vadu, ktorá by

mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, keďže podľa jeho názoru si správny

orgán rozhodujúci o rozklade správne uzavrel, že až listom Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky, odbor štátnej stavebnej správy a územného plánovania zo dňa 14.7.2010, ktorým

boli účastníci konania upovedomení, že listom MVaRR SR zo dňa 26.1.2010 začalo konanie

o preskúmanie územného rozhodnutia mimo odvolacieho konania (a teda začalo až po

zákonnej trojročnej lehote, vzhľadom na čo neprichádza do úvahy použitie ust. § 68 ods. 2

druhá veta Správ. por.). Krajský súd v Bratislave sa však rovnako nevysporiadal so

záverom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, odbor štátnej stavebnej správy

a územného plánovania, že už listy adresované Krajskému stavebnému úradu v Bratislave

zo dňa 12.1. 2009 a 26.10.2009, treba považovať za úkony, na základe ktorých správny

orgán v zákonnej lehote začal preskúmavať pôvodné rozhodnutie mimo odvolacieho

konania a vykonával ďalšie úkony smerujúce k jeho preskúmaniu ako ani so skutočnosťou,

že dňa 1.2.2010 bol sťažovateľovi doručený list MVaRR SR zo dňa 26.1.2010, v ktorom

Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky oznámilo

sťažovateľovi, že na základe podnetov sťažovateľa, Slovenskej inšpekcie životného

prostredia - Inšpektorátu životného prostredia Bratislava a začal

preskúmavať územné rozhodnutie mimo odvolacieho konania a zároveň ním toto

ministerstvo požiadalo sťažovateľa o poskytnutie chýbajúcich podkladov a jeho výklad ust.

§ 68 ods. 2 druhá veta Správ. por., ktorý je kľúčový v tomto prípade, tak obsahuje v sebe

zjavné znaky arbitrárnosti pri rozhodovaní.

8. Proti predmetnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

76,1011200962 zo dňa 26.2.2015 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší

súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. , 1011200962 zo dňa 26.10.2017

tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -76, 1011200962 zo dňa

26.2.2015 potvrdil, pričom sa v podstatnej časti stotožnil s argumentmi Krajského súdu

v Bratislave...»

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. októbra 2017 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, pretože najvyšší

súd podľa jeho názoru rozhodol arbitrárne.

Sťažovateľ v petite podanej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn.

zo dňa 26.10. 2017 vydaným v právnej veci Mesta Pezinok c/a Ministerstvo dopravy

a výstavby Slovenskej republiky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra

Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky č. 51 zo dňa 11.3.2011, porušil právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. zo dňa 26.10.2017 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 26. októbra 2017, ktorým rozhodol

tak, že potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -76 z 26. februára 2015.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že

k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie

a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb a právnických osôb.

Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť

konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy

takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov

základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon

a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné

záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú

ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto

konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania

uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom

ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd

z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci

(, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese

vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny

postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných

zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie

obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov

a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Účelom je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu

alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené

umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom

účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej

efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými

oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na

spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti

konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia

a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

Z judikatúry ESĽP, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“,

ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať

rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca

k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej

podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý

garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď

existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin

c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam.

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie,

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

V súvislosti so skutočnosťou, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu vydanému v správnom súdnictve, je podľa názoru ústavného

súdu navyše potrebné pri jej posudzovaní zohľadňovať špecifiká správneho súdnictva.

V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov

orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov. Z uvedeného

vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych

orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné

orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-

právne predpisy. Je teda potrebné vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým,

ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia

orgánu verejnej správy (m. m. porovnaj napr. , ).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd rozhodol arbitrárne,

keď rozsudkom sp. zn. z 26. októbra 2017 potvrdil rozsudok krajského súdu

č. k. -76 z 26. februára 2015. Podľa názoru sťažovateľa rozsudok najvyššieho

súdu sp. zn. z 26. októbra 2017 je arbitrárny, pretože najvyšší súd sa

nevysporiadal dostatočne s námietkou sťažovateľa, že nesprávne posúdil spornú otázku, či

prípis Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky z 26. januára

2010 adresovaný primátorovi mesta Pezinok, ktorým bol požiadaný o poskytnutie

chýbajúcich podkladov, možno považovať za upovedomenie účastníka správneho konania

o začatí konania o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Podľa názoru

sťažovateľa najvyšší súd nesprávne posúdil aj otázku, či sťažovateľ, keď rozhodoval ako

prvostupňový orgán, mohol byť zároveň účastníkom konania o preskúmanie rozhodnutia

mimo odvolacieho konania. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľa k porušeniu

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku sp. zn. z 26. októbra 2017

najvyšší súd uviedol:

„... V prejednávanom prípade bolo podstatným vyriešenie otázky, či bola dodržaná

trojročná lehota plynúca od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia KSÚ podľa § 68

ods. 1 správneho poriadku, v rámci ktorej mal žalovaný ako správny orgán najbližšie

vyššieho stupňa nadriadený správnemu orgánu, ktorý toto rozhodnutie vydal (KSÚ),

právomoc preskúmať toto rozhodnutie mimo odvolacieho konania...

Preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania je procesným prostriedkom

dozoru, prejavom právomoci správnych orgánov uskutočňovať kontrolu nad činnosťou

podriadených správnych orgánov. Ide o mimoriadny spôsob preskúmania právoplatných

rozhodnutí správnych orgánov, na ktoré nemá účastník konania zo zákona právny nárok.

Uplatňuje sa za zákonom ustanovených podmienok, z úradnej povinnosti, ak okolnosti

prípadu nasvedčujú, že vydané rozhodnutie je nezákonné.

Na rozdiel od riadnych opravných prostriedkov nie je na preskúmanie rozhodnutia

mimo odvolacieho konania právny nárok. To súvisí predovšetkým s otázkou právnej istoty,

pretože prípadná zmena alebo zrušenie napadnutého správneho rozhodnutia predstavuje

vždy mimoriadny zásah do existujúceho právneho stavu.

Účastníci konania nemajú aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na začatie konania

o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Podnet na uvedené konanie môže

síce podať ktokoľvek, ale nejedná sa o návrh na začatie konania.

Účastníkmi prieskumného konania sú účastníci pôvodného konania, v ktorom holo

vydané preskúmavané rozhodnutie.

V prejednávanom prípade nebolo sporným, že napadnuté rozhodnutie KSÚ

nadobudlo právoplatnosť dňom 14. mája 2007, ktorým dňom začala plynúť trojročná lehota

na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Posledným dňom tejto lehoty bol

teda deň 14. mája 2010.

Spornou otázkou medzi účastníkmi bolo, či list MVaRR SR zo dňa 26. januára 2010

adresovaný primátorovi Mestského úradu v Pezinku, ktorým bol požiadaný o poskytnutie

chýbajúcich podkladov, možno považovať za upovedomenie účastníka správneho konania

o začatí konania o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania.

Odvolací súd súhlasí s názorom žalobcu, že konanie o preskúmanie rozhodnutia

mimo odvolacieho konania je ovládané zásadou oficiality; možno ho začať výhradne

z úradnej moci, a preto na jeho začatie je potrebné aplikovať ustanovenie § 18 ods. 2 vetu

druhú Správneho poriadku, podľa ktorého pokiaľ sa konanie začína na podnet správneho

orgánu, je konanie začaté dňom, keď tento orgán urobil voči účastníkovi konania prvý

úkon. Za takýto úkon treba podľa ustálenej judikatúry považovať doručenie prvej

písomnosti účastníkovi konania, ktorá však súčasne obsahuje upovedomenie o začatí

konania.

Z obsahu predložených spisov správneho orgánu vyplynulo, že žalobca - Mesto

Pezinok rozhodoval ako stavebný úrad (§ 117 ods. 1 stavebného zákona) v územnom konaní

o umiestnenie stavby v prvom stupni. V konaní, v ktorom bolo vydané preskúmavané

druhostupňové rozhodnutie KSÚ, žalobca nebol účastníkom konania, preto podľa názoru

odvolacieho súdu nie je možné považovať list MVaRR SR zo dňa 26. januára 2010

adresovaný primátorovi Mestského úradu v Pezinku za prvý úkon urobený správnym

orgánom voči účastníkovi konania, nakoľko žalobca nemal v odvolacom správnom konaní

postavenie účastníka konania. Účastníkmi konania o preskúmanie rozhodnutia mimo

odvolacieho konania sú účastníci pôvodného konania, v ktorom bolo vydané preskúmavané

rozhodnutie. Relevantnou skutočnosťou pre začatie konania o preskúmanie rozhodnutia

mimo odvolacieho konania bolo doručenie upovedomenia o začatí konania účastníkom

konania (listom MV SR zo dňa 14. júla 2010 adresovaným účastníkom konania).

Z uvedených dôvodov nemohol odvolací súd súhlasiť s námietkou žalobcu, že konanie

o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania bolo začaté doručením listu MVaRR

zo dňa 26. januára 2010 žalobcovi.

Odvolací súd odvolacie námietky žalobcu proti rozsudku krajského súdu vyhodnotil

ako nedôvodné, ktoré nemohli mať za následok úspešnosť jeho odvolacieho návrhu...“

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom

rozsudku sp. zn. z 26. októbra 2017 zaoberal a ústavne akceptovateľným

spôsobom aj vysporiadal s relevantnými námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa momentu

začatia konania o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, ako aj s otázkou, či

sťažovateľ mohol byť účastníkom konania o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho

konania, keď v danej veci rozhodoval ako prvostupňový orgán. Najvyšší súd sa

s námietkami sťažovateľa nestotožnil, a preto rozsudok krajského súdu č. k. -76

z 26. februára 2015 potvrdil. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. októbra 2017 nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne

neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch,

ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní

aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. októbra 2017 a základným právom na súdnu

ochranu podľa a právom na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní

odmietol sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 26. októbra 2017, podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. októbra 2017 a vrátenie veci na ďalšie konanie).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2018