Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 165/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Mariánom Ďurinom, advokátska kancelária, Sibírska 4, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia a 2 a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 31. januára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. marca 2018 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia a 2

(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 31. januára 2018.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bol s účinnosťou

od 1. februára 1993 podľa a

o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o služobnom pomere policajtov“) priznaný nárok

na príspevok za službu, ktorý v zmysle označených ustanovení bol priznaný policajtovi

vo výške 25 % jeho služobného príjmu, ak policajt vykonával službu aspoň po dobu

15 rokov, pričom za každý ďalší ukončený rok trvania služobného pomeru sa príspevok

zvyšoval o 1 % služobného príjmu, najviac však do výšky 40 % služobného príjmu.

S účinnosťou od 1. júla 2002 v zmysle

o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení policajtov“)

sa príspevok za službu (v prípade viac ako 15 rokov trvajúceho služobného pomeru)

považoval pre účely tohto zákona za výsluhový dôchodok. Pre účely priznania

sťažovateľovi príspevku za službu mu bolo zhodnotených 16 rokov a 279 dní výkonu

činností v I. kategórii funkcií, za výkon ktorých sa považovala aj služba policajta, pričom

zo služobného pomeru policajta sťažovateľ nebol prevedený alebo uvoľnený z dôvodov

podľa § 12 ods. 3 písm. d) [uskutočňovanie racionalizačných a organizačných opatrení]

a písm. e) [zamestnanec natrvalo stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav spôsobilosť ďalej

vykonávať doterajšiu prácu alebo ju nesmel vykonávať pre ochorenie na chorobu

z povolania alebo pre ohrozenie touto chorobou alebo pre dosiahnutie najvyššej prípustnej

expozície] o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení“).

3. Žiadosťou z 23. apríla 2015 požiadal sťažovateľ Sociálnu poisťovňu o priznanie

mu starobného dôchodku, a to s účinnosťou od 13. apríla 2012, keď dovŕšil 58 rokov veku,

z titulu výkonu činností v I. kategórii funkcií, pričom Sociálna poisťovňa rozhodnutím

sp. zn. z 25. júna 2015 jeho žiadosť zamietla, dôvodiac odvolaním sa

na a o sociálnom poistení v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), podľa ktorého na priznanie nároku

na starobný dôchodok museli byť kumulatívne splnené dve podmienky, a to poistenec

musel byť dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek 62 rokov,

pričom nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie podľa

dovtedy účinnej právnej úpravy sa podľa § 274 zákona o sociálnom poistení priznávali

(zohľadňovali) do 31. decembra 2023, aj keď sa s kategorizáciou zamestnaní skončilo

od 1. januára 2000 (kategorizácia zrušená o zrušení pracovných

kategórií a o niektorých ďalších zmenách v sociálnom zabezpečení v znení neskorších

predpisov, pozn.), avšak, ako je už uvedené, nároky z tejto kategorizácie sa priznávali

a budú priznávať pri priznaní a výpočte starobného dôchodku až do 31. decembra 2023.

Kategorizácia zamestnaní do I., II. a III. pracovnej kategórie pre účely priznania nároku

na starobný dôchodok a jeho výpočet bola upravená zákonom o sociálnom zabezpečení

(č. ), podľa ktorého sa zamestnania na účely dôchodkového zabezpečenia

zaraďovali do 31. decembra 1999 podľa druhu vykonávaných prác do troch pracovných

kategórií. Zamestnania I. a II. pracovnej kategórie boli uvedené v rezortných zoznamoch

zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie vydaných pred 1. júnom 1992

a do III. pracovnej kategórie patria zamestnania, ktoré nie sú zaradené do I. alebo

II. pracovnej kategórie.

4. V zmysle uvedeného podľa § 14 ods. 4 zákona o sociálnom zabezpečení sa ako

„zamestnanie zaradené do I. (II.) pracovnej kategórie za dobu pred 1. januárom 2000

hodnotila aj služba vojakov z povolania (§ 129) [podľa tohto ustanovenia sa za vojaka

z povolania považoval aj príslušník Zboru národnej bezpečnosti a podľa § 177 tohto zákona

sa na jeho účely za príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti považovali aj príslušníci

Federálnej bezpečnostnej informačnej služby, príslušníci Slovenskej informačnej služby

a policajti zaradení v Policajnom zbore..., pozn.] zaradená do I. (II.) kategórie funkcií,

ak nevznikol nárok na dôchodok podľa piatej časti tohto zákona, pričom služba zaradená

do I. kategórie funkcií sa v týchto prípadoch hodnotí ako zamestnanie I. pracovnej

kategórie uvedené v § 14 ods. 2 písm. b) až h)“.

5. Pri zaradení zamestnania vykonávaného uchádzačom o starobný dôchodok

do I. alebo II. pracovnej kategórie zamestnaní boli podmienky na priznanie starobného

dôchodku stanovené odlišne od všeobecných požiadaviek vyjadrených v uvedenom § 65

zákona o sociálnom poistení, a to z dôvodu, že „Jedným z nárokov vyplývajúcich

zo zaradenia do I. a II. pracovnej kategórie je možnosť zníženia dôchodkového veku

za podmienok ustanovených zákonom“, pričom Sociálna poisťovňa odkázala na § 21 ods. 1

zákona o sociálnom zabezpečení, podľa ktorého:

„Občan má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov

a dosiahol vek aspoň

a) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14

ods. 2 písm. a) alebo najmenej 10 rokov v takom zamestnaní v uránových baniach,

b) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14

ods. 2 písm. b), ak bol z tohto zamestnania prevedený alebo uvoľnený z dôvodov uvedených

v § 12 ods. 3 písm. d) a e),

c) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14

ods. 2 písm. b) až h),

d) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14

ods. 2 písm. i) až l), alebo

e) 60 rokov.“.

6. Vzhľadom na skutočnosť, že v zmysle § 14 ods. 4 zákona o sociálnom

zabezpečení (pozri bod 4 tohto rozhodnutia, pozn.) sa služba policajta, čo bol prípad

sťažovateľa, zaradená do I. kategórie funkcií hodnotila pred 1. januárom 2000

ako zamestnanie I. pracovnej kategórie uvedené v § 14 ods. 2 písm. b) až h) zákona

o sociálnom zabezpečení, tak v zmysle už citovaného § 21 ods. 1 zákona o sociálnom

zabezpečení sa na sťažovateľa mohli vzťahovať jeho ustanovenia písmena b) a c).

Inými slovami, aby podľa týchto ustanovení mal sťažovateľ nárok na starobný dôchodok,

musel dosiahnuť vek 55 rokov a byť zamestnaný 25 rokov a z toho minimálne [podľa

písm. b)] 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b). Z tohto zamestnania

musel byť prevedený alebo uvoľnený z dôvodov uvedených v § 12 ods. 3 písm. d) a e)

zákona o sociálnom zabezpečení, avšak poslednú podmienku sťažovateľ nespĺňal,

alebo [podľa písm. c)] z tých 25 rokov zamestnania musel byť v zamestnaní uvedenom

v § 14 ods. 2 písm. b) až h) zamestnaný minimálne 20 rokov, čo sťažovateľ tiež nespĺňal,

pretože pre účely výsluhového dôchodku mu bolo zhodnotených iba 16 rokov a 279 dní

výkonu činnosti v I. kategórii funkcií.

7. Vzhľadom na uvedené zistenia Sociálna poisťovňa uzavrela, že sťažovateľ

v súvislosti s výkonom zamestnania zaradeného do I. kategórie zamestnaní nesplnil zákonné

podmienky na znížený dôchodkový vek, a to ani podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom

zabezpečení, ani podľa § 174 tohto zákona. Podľa § 21 ods. 2 zákona o sociálnom

zabezpečení podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok pri zníženom veku bolo,

aby zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali

k 31. decembru 1999, čo nebol prípad sťažovateľa, ktorý služobný pomer ukončil

31. januára 1993. Preto bola žiadosť sťažovateľa o priznanie mu starobného dôchodku

od 13. apríla 2012, keď dovŕšil 58 rokov veku, zamietnutá, pričom Sociálna poisťovňa

súčasne podotkla, že sťažovateľovi vznikne nárok na starobný dôchodok dovŕšením

62 rokov veku 13. apríla 2016.

8. Na základe sťažovateľom včas podaného opravného prostriedku Krajský súd

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. preskúmal

rozhodnutie Sociálnej poisťovne sp. zn. z 25. júna 2015 a rozsudkom

z 5. novembra 2015 ho ako vecne správne potvrdil, pretože dospel k záveru, že

„... je vydané v súlade s platnými právnymi predpismi, preto napadnuté rozhodnutie

ako zákonné potvrdil v súlade s ust. “. Uvedené rozhodnutie

krajského súdu bolo potvrdené aj v odvolacom konaní rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 31. januára 2018.

9. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ vyjadruje nespokojnosť

so závermi najvyššieho súdu, ktorý podľa jeho názoru rovnako, ako pred ním krajský súd,

nenapravil nesprávne rozhodnutie Sociálne poisťovne, ktorá podľa sťažovateľa rozhodla

formalisticky a nespravodlivo, pretože nezohľadnila, že sťažovateľovi v skutočnosti

nevznikol nárok na dôchodok podľa piatej časti zákona o sociálnom zabezpečení (č.

), vznikol mu iba nárok na „... príspevok za službu ...“, ktorý „... vzhľadom

na iný spôsob jeho výpočtu nie je rovnocenný výsluhovému dôchodku... Predpokladom

nároku na príspevok za službu bola výsluha rokov, t. j. trvanie služobného pomeru

v policajnom zbore počas určeného minimálneho počtu rokov. Príspevok za službu však

nebol viazaný ani na dovŕšenie určitého veku.“. Podľa sťažovateľa teda z titulu výkonu

zamestnania zaradeného do I. kategórie funkcií by mal mať nárok na starobný dôchodok,

na účely priznania ktorého by mu mali byť zohľadnené všetky odpracované doby,

t. j. 45 rokov a 118 dní (z tohto 16 rokov a 279 dní v zamestnaní I. kategórie funkcií).

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že v čase ukončenia jeho služobného pomeru policajta

(31. januára 1993) mu v tom čase účinná právna úprava o zrušení

pracovných kategórií a o niektorých ďalších zmenách v sociálnom zabezpečení v znení

neskorších predpisov zaručovala, že výkon zamestnania v I. kategórii funkcií mu bude

zohľadnený pre účely nároku na starobný dôchodok, a teda sťažovateľ zdôrazňuje,

že nemôže doplatiť na opakované zmeny (novelizácie) tejto právnej úpravy, ktorá od neho

v aktuálnom čase posudzovania jeho žiadosti na priznanie mu nároku na starobný dôchodok

vyžaduje, aby výkon tohto zamestnania v I. kategórii funkcií pre jeho zohľadnenie trval

až do 31. decembra 1999. Uvedenú požiadavku sťažovateľ považuje za šikanóznu a výklad

Sociálnej poisťovne za retroaktívny. V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol:

«Rozkazom Veliteľa Okresného veliteľstva PZ SR Žilina, č. 10 zo dňa 29. 01. 1993

bol dňom 31. 01. 1993 uvoľnený zo služobného pomeru príslušníka PZ SR... Už nebolo

možné nijako zvrátiť vzniknutú situáciu, aby sa po definitívnom prepustení z policajnej

služby znovu prihlásil do radov polície a potom účelovo naťahoval policajnú službu

o ďalšiu dobu až do 31. 12. 1999...? Preto takéto podivné úvahy Sociálnej poisťovne nie sú

namieste...

Žalobca žiadal Krajský súd v Žiline, aby tieto okolnosti starostlivo zvážil, pretože

táto právna norma platila v čase jeho prepúšťania do civilu... Žalobca nemohol

prognózovať ďalší vývin § 174... atď. pretože nie je vizionár a plávajúcim termínom sa

nevedel prispôsobiť, ani ich nemohol predvídať.

V tom čase (t. j. v dátume 31. 01. 1993), kedy odišiel do civilu ešte nebola platná

a teda ani účinná následná novela , ktorá predĺžila platnosť I. a II. pracovnej

kategórie do termínu 31. 12. 1993. Prečo teda žalovaná Sociálna poisťovňa uplatňuje

neskoršiu zákonnú úpravu () na právne vzťahy, ktoré sa udiali oveľa

skôr - teda pred jej platnosťou a účinnosťou? Alebo mal žalobca predvídať schvaľovanie

nových zákonov a noviel, aby účelovo vyčkával, špekuloval a zotrval v služobnom pomere

až do 31. 12. 1999, tak ako to dnes požaduje Sociálna poisťovňa?...

Aj z tohto dôvodu sme si mohli dovoliť tvrdiť, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne je

nezrozumiteľné a nepreskúmateľné a pravdepodobne aj nezákonné.

Treba jednoznačne zdôrazniť a pripomenúť Sociálnej poisťovni, že žalobca sa

v služobnej pozícii v termíne „do 31. 12. 1999“ už nenachádzal, pretože on sa evidentne

nachádzal v službe príslušníka PZ SR len do termínu 31. 01. 1993. Je to neuralgický bod

dokazovania a na ten treba jednoznačne prihliadať. Na sťažovateľa sa v čase jeho odchodu

do civilu vzťahovala novela a tento fakt treba rešpektovať...

Sťažovateľ zastáva názor, že rozsudok Najvyššieho súdu SR je nespravodlivý,

výrazne ho diskriminuje a poškodzuje...

Ustanovenie zákona čís. , zakotvuje vo všeobecnom

systéme sociálneho poistenia zásadu zachovania získaných nárokov, vyplývajúcich

zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie a to do 31. 12. 2023. Z tohto

ustanovenia vyplýva, že výkon zamestnania v I. a II. pracovnej kategórii, resp. v I.

a II. kategórii funkcií podľa zákona čís. , má vplyv tak

na zachovanie nároku na prepočet napríklad starobného dôchodku aj podľa zákona

č. , ako aj na skorší vznik nároku na starobný dôchodok, t. j. pred dovŕšením

dôchodkového veku podľa ..

... u sťažovateľa, ktorý vykonával zamestnanie v I. pracovnej kategórii

do 31. 01. 1993, kedy ukončil služobný pomer, treba aplikovať § 174 ods. 2 v znení účinnom

do 31. 12. 1992, t. j. podľa ktorého bola podmienka, že zamestnanie v I. pracovnej kategórii

alebo služba I. a II. kategórii funkcií trvali k 31. 12. 1992. Argumentáciu sťažovateľa

je skutočne potrebné považovať za logickú,... Sťažovateľ zároveň splnil aj ďalšie dve

podmienky, a to dosiahnutie veku 58 rokov, čo splnil 13. 04. 2012 a odpracovanie

požadovaných rokov...»

10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/ Slovenská republika, zastúpená Najvyšším súdom SR, v konaní č. k.:

vedeného na Najvyššom súde SR, porušila právo sťažovateľa: ... upravené

v ., ods. 1. a ods. 2, SR a v ., ods. 1., Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd na spravodlivý proces, pretože rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,

je v rozpore so zákonom, najmä s právom sťažovateľa na spravodlivý súdny proces

a právom na súdnu ochranu.

2/ Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k.:

zo dňa 31. 01. 2018 a zároveň prikazuje Najvyššiemu súdu SR, aby vo veci ďalej konal

a aby rozhodol.

3/ Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 5 000.-

€, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4/ Najvyšší súd SR je povinný nahradiť do 15 dní odo dňa právoplatnosti

rozhodnutia (v zmysle , o organizácii Ústavného súdu

SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov) trovy právneho zastúpenia vo výške

325.42 €, a to všetko na bežný účet advokáta JUDr. Mariána ĎURINU... v lehote do 3 dní

od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. V súvislosti s napádaným rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd podotýka,

že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody ().

14. Najvyšší súd svoj rozsudok v podstatnej časti odôvodnil takto:

«Predpokladom skoršieho vzniku nároku na starobný dôchodok už od dovŕšenia veku

58 rokov je však nielen splnenie podmienky získania najmenej 12 rokov zamestnania

v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 8 rokov zamestnania v uránových

baniach alebo 16 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 16 rokov

v službe I. kategórie funkcií alebo 17,5 roka v službe II. kategórie funkcií, čo navrhovateľ

spĺňa (získal 16 rokov a 279 dní v zamestnaní zaradenom do I. kategórie funkcií), ale podľa

aj splnenie podmienky, že také zamestnanie trvalo

do 31. 12. 1999, čo navrhovateľ už nespĺňa...

Nemožno súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že splnil podmienky nároku na starobný

dôchodok pri dosiahnutí dôchodkového veku 58 rokov. Dôchodkový vek nemožno v prípade

navrhovateľa znížiť, nakoľko jeho zamestnanie v I. pracovnej kategórii ku dňu 31. 12. 1999

netrvalo. Navrhovateľ ku dňu 31. 12. 1999 vykonával zamestnanie zaradené

do II. pracovnej kategórie, pričom takéto zamestnanie ani podľa predpisov účinných

pred 01. 01. 2004 (t. j. podľa a ) nezakladalo nárok

na zníženie dôchodkového veku.

Je potrebné uviesť, že v súvislosti so zachovaním nárokov na starobný dôchodok

z I. pracovnej kategórie a I. a II. kategórie funkcií zákonodarca každoročne v rokoch 1993

až 1999 predlžoval zaraďovanie zamestnaní do zvýhodnenej kategórie, pričom na účely

§ 174 vyžadoval splnenie podmienky trvania takého zamestnania k určitému dátumu,

naposledy k 31. 12. 1999. Cieľom opakovaného predlžovania zaraďovania zamestnaní

do I. a II. pracovnej kategórie, resp. do I. a II. kategórie funkcií, bolo umožniť dotknutým

poistencom získanie potrebného počtu preferovaných rokov, či už na účely vzniku nároku

na starobný dôchodok podľa a , alebo

na účely nároku na starobný dôchodok podľa a

Ustanovenie je ustanovením prechodným a v zmysle vyššie

uvedeného je potrebné ho chápať ako výnimku z požiadaviek ustanovených zákonodarcom

na vznik nároku na starobný dôchodok od skoršieho dôchodkového veku podľa § 21 ods. 1

a len v určitom, prechodnom období. Úmyslom

zákonodarcu nebolo zúžiť okruh osôb, ktorým prislúchajú nároky z I. a II. pracovnej

kategórie a I. a II. kategórie funkcií, ale zachovať tieto nároky u presne vymedzenej skupiny

poistencov, ktorí v zamestnaní zaradenom v preferovanej kategórii nezískali obdobie

potrebné pre skorší vznik nároku na starobný dôchodok podľa § 21 ods. 1 a § 132 ods. 1

práve a iba z dôvodu zrušenia zaraďovania týchto zamestnaní

do preferovanej kategórie k 31. 12. 1999 (prvýkrát k 31. 12. 1992), za predpokladu, že

takéto ich zamestnanie súčasne k tomuto dňu trvalo (rozsudok Najvyššieho súdu SR

sp. zn. zo dňa 28.06.2017).

Bez ohľadu na počet rokov služby trvajúcej v I. alebo II. kategórií funkcií,

kumulatívne musí byť splnená aj podmienka upravená v

Zb., ktorou je podmienka, že služba I. alebo II. kategórie funkcií musia trvať k 31. 12. 1999,

ak má mať poistenec nárok na starobný dôchodok za zvýhodnených podmienok vo vzťahu

k dovŕšeniu veku (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28. 10. 2009

a sp. zn. zo dňa 29. 09. 2015).

Aj odvolací súd mal preto za preukázané, že navrhovateľovi nevznikol nárok

na starobný dôchodok dovŕšením veku 58 rokov. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie

odporcu č. 540 413 2547 0 zo dňa 11. 06. 2016, ktorým bol navrhovateľovi podľa § 65

a priznaný starobný dôchodok od 13. 04. 2016 v sume

436,20 eur, a to dovŕšením 62 rokov veku.

V súvislosti s námietkou navrhovateľa ohľadom diskriminácie odvolací súd

poukazuje na rozsudok sp. zn. zo dňa 26. 09. 2012, v ktorom Najvyšší súd SR

už konštatoval, že „Podmienka trvania určeného zamestnania do 31. 12. 1999 platí

pre všetkých zamestnancov (poistencov), preto ju nemožno považovať za diskriminačnú ani

vo vzťahu k navrhovateľovi, lebo sa s ním nezaobchádzalo inak ako s inými žiadateľmi

o dávku, ktorí sa ocitli v podobnej situácii.“

Námietku o diskriminácii nebolo možné akceptovať ani z dôvodu, že navrhovateľ

nepreukázal, že by vo vecne totožných prípadoch odporca alebo príslušné súdy rozhodli

inak. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na svoju ustálenú prax v rozhodnutiach,

napr. sp. zn. zo dňa 29. 05. 2013, sp. zn. zo dňa 28. 10. 2009

alebo sp. zn. zo dňa 25. 04. 2012.»

15. Podstatnou námietkou sťažovateľa je, že najvyšší súd rozhodol vo vzťahu k nemu

diskriminačne, pretože mu pre účely priznania nároku na starobný dôchodok už vo veku

58 rokov, teda že mu pre účely zníženia dôchodkového veku neboli zohľadnené doby

výkonu zamestnania v I. a II. kategórii funkcií, pričom je toho názoru, že správne malo byť

pre posúdenie jeho nároku na starobný dôchodok aplikované na jeho prípad ustanovenie

zákona o sociálnom zabezpečení (č. ), avšak v jeho znení účinnom

k 31. januáru 1993, keď sťažovateľ odišiel zo služobného pomeru policajta do civilu a keď

táto právna úprava mu z titulu výkonu zamestnania v I. a II. kategórii funkcií priznávala

nárok na starobný dôchodok už pri zníženom dôchodkovom veku.

16. Z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj z jemu predchádzajúcich

rozhodnutí krajského súdu a Sociálnej poisťovne však vyplýva, že nebola spornou otázka,

že sťažovateľ mal 16 rokov a 279 dní odpracovaných v zamestnaní v I. a II. kategórii

funkcií; uvedené obdobie mu aj bolo zohľadňované nielen pre priznanie mu príspevku

za službu, ktorý sa od 1. júla 2002 považuje za výsluhový dôchodok, ale toto obdobie mu

bolo zohľadňované aj pri posudzovaní jeho žiadosti na priznanie mu nároku na starobný

dôchodok, t. j. sťažovateľ o „zásluhy“ za tieto roky nebol žiadnym spôsobom ukrátený,

avšak v zmysle v rozhodnom čase, t. j. v čase rozhodovania o tejto jeho žiadosti, účinnej

právnej úpravy bolo zistené, že pre priznanie sťažovateľovi starobného dôchodku

už pri zníženom dôchodkovom veku nie je splnená zákonná požiadavka (§ 174 ods. 2

zákona o sociálnom zabezpečení), aby toto jeho zamestnanie zaradené v I. a II. kategórii

funkcií trvalo k 31. decembru 1999. V tejto súvislosti sa žiada podotknúť, že v prípade,

že správny orgán alebo súd rozhodne na základe v čase rozhodovania účinnej právnej

úpravy, nemôže tým porušiť základné právo na spravodlivý proces. Inými slovami,

v zmysle v čase rozhodovania Sociálnej poisťovne účinnej právnej úpravy nebolo možné

z dôvodu odpracovaných rokov v zamestnaní zaradenom do I. a II. kategórie funkcií priznať

nárok na starobný dôchodok už pri nižšom veku ako 62 rokov, t. j. nebolo možné z tohto

dôvodu na priznanie nároku na dôchodok znížiť dôchodkový vek v prípade, že toto

zamestnanie netrvalo do 31. decembra 1999, čo však neznamená, žeby význam týchto rokov

odpracovaných v zamestnaní zaradenom v I. a II. kategórií funkcií bol devalvovaný

(znížený), pretože v zmysle účinného znenia § 274 ods. 1 zákona o sociálnom poistení

(č. ) „Nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej

kategórie sa zachovávajú.“ dôsledkom čoho je, že v zmysle jeho ods. 2. „Suma starobného

dôchodku... na ktorý vznikne nárok podľa odseku 1, nesmie byť nižšia ako suma určená

podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, a to vrátane úpravy dôchodku a zvýšenia

dôchodkov prislúchajúcich podľa osobitného predpisu...“. Inými slovami, v prípade

sťažovateľa obdobie odpracované v zamestnaní zaradenom do I. a II. kategórie funkcií síce

nemohlo ovplyvniť zníženie dôchodkového veku u sťažovateľa na priznanie mu starobného

dôchodku, avšak toto obdobie muselo byť zohľadnené (zhodnotené) pri určení sumy

starobného dôchodku v čase, keď sťažovateľovi riadne vznikol nárok na starobný dôchodok

pri dovŕšení všeobecného dôchodkového veku 62 rokov. V tejto súvislosti je potrebné

odlišovať dve základné skutočnosti, a to splnenie predpokladov na priznanie starobného

dôchodku pri zníženom dôchodkovom veku na jednej strane a určenie sumy starobného

dôchodku na strane druhej.

17. Argumentácia sťažovateľa, že správnym by bolo aplikovať na jeho prípad

ustanovenie zákona o sociálnom zabezpečení (č. ) v znení účinnom

k 31. januáru 1993, keď odišiel do civilu, pretože v zmysle tejto právnej úpravy by mal

nárok na priznanie nároku na starobný dôchodok už pri veku 58 rokov, je neprípustná

až neústavná, pretože na právnu reguláciu aktuálnych spoločenských vzťahov nie je možné

aplikovať neaktuálnu (neúčinnú) právnu úpravu. Právna úprava účinná v čase, keď

sťažovateľ odchádzal do civilu, síce umožňovala, aby bol osobe už vo veku 58 rokov

z titulu zamestnania minimálne 16 rokov v zamestnaní I. kategórie funkcií priznaný

starobný dôchodok, avšak táto právna úprava by bola na sťažovateľa aplikovateľná, keby

mal v tom čase 58 rokov, avšak sťažovateľ mal v tom čase iba 38 rokov a je

neakceptovateľné, aby sa podľa v tom čase (31. januára 1993) účinnej právnej úpravy

posudzoval nárok sťažovateľa na priznanie mu nároku na predčasný starobný dôchodok už

vo veku 38 rokov v tomto aktuálnom čase.

18. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( alebo

).

19. Vzhľadom na uvedené možno závery najvyššieho súdu považovať za logické,

ústavne udržateľné a podľa ústavného súdu také jasné a presvedčivé, že im nemožno vyčítať

takú svojvoľnosť, ktorá by mala za následok arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu, ktorá by v konečnom dôsledku mohla znamenať aj porušenie základného

práva na spravodlivé súdne konanie, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa

už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaného

rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľovi úhrady trov

konania je viazané na vyslovenie porušenia jeho práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá veta

), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2018