Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 178/2018
PDF · 179.97 KB
No categories available
I. ÚS 178/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2018
predbežne prerokoval sťažnosť
, a , zastúpených
advokátom JUDr. Stanislavom Zajacom, Obrancov mieru 344/2, Dubnica nad Váhom,
vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 680/2000,
postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaniach vedených pod sp. zn.
5 C 313/2002 a sp. zn. 5 C 20/2011, ako aj postupom Krajského súdu v Trenčíne
v konaniach vedených pod sp. zn. 17 Co 337/2006 a sp. zn. 17 Co 104/2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2018
doručená sťažnosť ,
a (ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 680/2000, postupom Okresného súdu
Považská Bystrica v konaniach vedených pod sp. zn. 5 C 313/2002 a sp. zn. 5 C 20/2011,
ako aj postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaniach
vedených pod sp. zn. 17 Co 337/2006 a sp. zn. 17 Co 104/2017 (ďalej len „napadnuté
konania“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že právni predchodcovia sťažovateľov
(sťažovatelia vstúpili do konania v jeho priebehu ako dedičia pôvodných navrhovateľov) sa
na Okresnom súde Trenčín návrhom zo 14. augusta 2000 dožadovali zrušenia
a vyporiadania podielového spoluvlastníctva reálnym rozdelením veci – v sťažnosti
špecifikovaného pozemku. Okresný súd Trenčín vzhľadom na oznámenie sudcu
, že je v príbuzenskom pomere k odporkyni v druhom rade
, postúpil návrh na vylúčenie sudcu z prerokovávanej veci na rozhodnutie
krajskému súdu. Krajský súd 18. marca 2002 rozhodol o vylúčení všetkých sudcov
Okresného súdu Trenčín a postúpil vec Okresnému súdu Považská Bystrica. Sťažovatelia
v sťažnosti poukazovali na skutočnosť, že krajský súd rozhodoval o postúpení veci
Okresnému súdu Považská Bystrica takmer 2 roky.
3. V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia opísali priebeh konania Okresného súdu
Považská Bystrica sp. zn. 5 C 313/2002 a zrekapitulovali priebeh jednotlivých súdnych
pojednávaní. Podľa názoru sťažovateľov Okresný súd Považská Bystrica „nesprávne zistil
skutkový a právny stav veci, na základe čoho neskôr aj rozhodol“. Sťažovatelia v tejto
súvislosti poukázali na skutočnosti súvisiace s vypracovaním geometrického plánu
č. GP 5C 313/02 súdnym znalcom a v tejto súvislosti zdôraznili, že zákres
2
v geometrickom pláne nesúhlasí so snímkou z katastrálnej mapy. Súdny znalec
vo svojom geometrickom pláne nesprávne stotožnil spornú parcelu č. (ktorá je
predmetom rozdelenia) oproti parcelám, ktoré nie sú predmetom rozdelenia, a tieto zásahy
vykonal bez súhlasu sťažovateľov. Sťažovatelia zároveň uviedli, že znalec vypracoval
geometrický plán bez toho, aby vychádzal zo súčasného právneho stavu, a hranice
pozemkov nielen u dotknutých parciel v geometrickom pláne posunul tak, že právnemu
stavu v katastri nehnuteľností nezodpovedajú.
4. V konaní Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 5 C 313/2002 bolo rozhodnuté
rozsudkom 6. marca 2006. Podľa názoru sťažovateľov však tento rozsudok možno označiť
za zmätočný v celom rozsahu, keďže súd parcelu KN č. prikázal do vlastníctva
sťažovateľov a súčasne aj do vlastníctva odporcov a parcelu č. úplne vo svojom
rozhodnutí opomenul uviesť a medzi sporovými stranami vysporiadať. Okresný súd
Považská Bystrica vydal 25. septembra 2006 „Doplňujúci rozsudok č. 5C/313/2002-232“,
v ktorom uviedol, že súd sa pri písomnom vyhotovení rozsudku dopustil chyby v písaní
a opomenutú parcelu č. prikázal do vlastníctva odporcov.
5. Proti uvedeným rozsudkom podali sťažovatelia odvolanie. V ďalšej časti sťažnosti
sťažovatelia zrekapitulovali priebeh odvolacieho konania a detailne popísali priebeh
jednotlivých pojednávaní a vykonaného dokazovania. Krajský súd rozhodol rozsudkom č. k.
17 Co 337/2006-382 z 24. novembra 2009. Proti rozsudku krajského súdu podali
odporcovia dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
sp. zn. 5 Cdo 93/2010, ktorým zrušil rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
6. Krajský súd 2. marca 2011 uznesením sp. zn. 17 Co 26/2011 zrušil rozsudok
Okresného súdu Považská Bystrica zo 6. marca 2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovatelia v tejto súvislosti poukázali na skutočnosť, že po 11 rokoch bola vec znovu
3
vrátená späť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci, a teda celý
proces sa začal odznova.
7. V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia uviedli, že napriek tomu, že ustanovený
znalec v minulosti pochybil (bod 3 uznesenia), Okresný súd Považská Bystrica
ho pre účely vypracovania geometrického plánu v tejto veci opätovne ustanovil.
Sťažovatelia podali proti uzneseniu o ustanovení znalca Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky sťažnosť, ktoré ich 6. júna 2011 písomne informovalo, že
bol už v roku 2006 vyškrtnutý zo zoznamu súdnych znalcov. Z uvedeného dôvodu podali
sťažovatelia odvolanie, ktoré však krajský súd odmietol. Sťažovatelia v tejto súvislosti
skonštatovali, že „je nespochybniteľné, že v tomto prípade OS Považská Bystrica, ako aj KS
v Trenčíne hrubo porušili základné zásady súdneho konania, v zmysle ktorých má súd,
okrem iného, postupovať v konaní tak, aby predchádzal zbytočným nákladom, aby konal
hospodárne, bez zbytočného neprimeraného zaťažovania strán sporu. Len ťažko možno
vyvodiť dôvod, ktorý viedol obidva súdy k tomu, aby bolo vo veci opäť nariadené znalecké
dokazovanie, keď už ako súdny znalec súdu predložila minimálne 3 varianty,
akými je možné sporné parcely rozdeliť. Obzvlášť ťažké je nájsť vysvetlenie k rozhodnutiu
súdov poveriť znaleckým dokazovaním ktorý nielen že bol vyškrtnutý
zo zoznamu znalcov, ale v danom konaní už bol preukázaný jeho neodborný prístup
k zadaným úlohám.“.
8. Okresný súd Považská Bystrica opätovne rozhodol rozsudkom č. k. 5 C 20/2011-
733 z 26. augusta 2016 a do vlastníctva sťažovateľov prikázal parcelu č.
s výmerou 77 m², parcelu č. s výmerou 203 m², parcelu č.
s výmerou 30 m², tak ako sú zapísané na (spolu 310 m²). Do vlastníctva
žalovaných prikázal parcelu č. s výmerou 77 m², parcelu č.
s výmerou 233 m², ako aj parcelu č. s výmerou 28 m² (spolu 338 m²).
Do spoluvlastníctva všetkých strán konania (sťažovateľov aj odporcov) prikázal každému
v 1/6-ine parcelu č. s výmerou 49 m², ktorá slúži ako prístupová cesta.
4
Odporcov zaviazal povinnosťou zaplatiť sťažovateľom sumu 504 €, ako aj náhradou trov
konania vo výške 100 %.
9. Proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica podali odvolanie obe strany
sporu. Krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. 17 Co 104/2017-889 z 29 januára 2018, ktorý
nadobudol právoplatnosť 13. marca 2018. Sťažovatelia sú toho názoru, že krajský súd
prikázal väčšiu výmeru pozemkov odporcom aj z dôvodu dlhoročnej angažovanosti sudcu
Okresného súdu Trenčín , a tiež poukázali na skutočnosť, že
odporcovia sa od roku 2013 nestarajú o spoločnú prístupovú cestu a o dom, v ktorom nikto
nebýva. Nehnuteľnosti tak chátrajú a pri zachovaní aktuálneho prístupu odporcov k daným
nehnuteľnostiam budú v budúcnosti zrejme ohrozovať aj stav a kvalitu nehnuteľnosti
vo vlastníctve sťažovateľov.
10. Sťažovatelia zhodnotili, že v predmetnej veci jednoznačne prichádzalo
k prieťahom, ktoré boli zavinené jednotlivými konajúcimi súdmi. Zároveň skonštatovali, že
predmetná vec nebola právne zložitá a v zmysle podaného návrhu zo 14. augusta 2000 alebo
podľa rozhodnutia krajského súdu z 24. novembra 2009, ktorý vo svojom rozsudku vykonal
vyporiadanie pozemkov tak, že bola dodržaná rovnosť podielov pre obidve zúčastnené
strany súdneho sporu, ju bolo možné vyriešiť.
11. Sťažovatelia zastávajú názor, že jednotlivé konajúce súdy nepostupovali
v konaniach tak, že by ich postupy bolo možné kvalifikovať ako rešpektovanie
a dodržiavanie označeného článku ústavy a dohovoru. Podľa názoru sťažovateľov dotknuté
súdy neúnosne a neodôvodnene vec komplikovali tým, že namiesto logického a reálneho
rozdelenia pozemku v rovnakom podiele medzi účastníkmi sa zaoberali návrhmi,
nepravdivými a zavádzajúcimi informáciami odporcov a návrhmi sudcu Okresného súdu
Trenčín , ktorý sa od 6. mája 2013 zúčastňoval osobne na
pojednávaniach Okresného súdu Považská Bystrica ako zástupca jedného z odporcov.
5
12. O zaujatosti jednotlivých konajúcich súdov svedčí aj skutočnosť, že keď sa
odporcovia nedostavili na pojednávania bez ospravedlnenia, konajúce súdy stanovili
náhradné termíny, ale keď písomne požiadal sťažovateľ o preloženie
pojednávania z dôvodu neprítomnosti na území Slovenskej republiky (žiadal viackrát
o presunutie termínu), nikdy mu nebolo vyhovené.
13. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Ústavný súd vyslovuje, že nekonaním Okresného súdu Trenčín, Okresného súdu
Považská Bystrica a Krajského súdu v Trenčíne vo veci sťažovateľov 1/
a 2/
o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva reálnym rozdelením veci - pozemku
p. č. došlo k porušeniu ich ústavného práva na prerokovanie veci
bez prieťahov zaručeného čl.48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd priznáva sťažovateľom 1/ a 2/ titulom porušenia ich základného práva
finančné zadosťučinenie vo výške 50 000,- EUR sťažovateľ 1/ a 50 000,-
EUR sťažovateľ 2/ , ktoré sú povinné jednotlivé konajúce súdy spoločne
zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
14. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6
15. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
16. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
17. V nadväznosti na sťažovateľmi opísanú argumentáciu spočívajúcu v porušení
iných práv ako práv uvedených v petite sťažnosti (napr. v súvislosti s pochybením
okresného súdu spočívajúcim v opakovanom ustanovení znalca, ktorý bol vyškrtnutý
zo zoznamu znalcov, alebo s nesprávnym skutkovým a právnym posúdením veci) ústavný
súd považuje za nevyhnutné poznamenať, že v zmysle § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde
7
je viazaný návrhom sťažovateľov, ktorí sú v tomto prípade zastúpení kvalifikovaným
právnym zástupcom. Ústavný súd môže rozhodovať iba o porušení tých práv a v súvislosti
s tými konaniami, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovatelia v návrhu na rozhodnutie,
t. j. v petite sťažnosti domáhajú. Podľa ustálenej judikatúry tvrdenia o porušení práv v iných
konaniach, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru
ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jej argumentácie (III. ÚS 149/04).
V danom prípade tak z hľadiska sťažovateľmi označených práv podrobil ústavný súd
svojmu prieskumu postup okresných súdov (Okresného súdu Trenčín a Okresného súdu
Považská Bystrica) a krajského súdu len z hľadiska prieťahov v súdnych konaniach.
18. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
19. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98,
20. Poukazujúc na uvedené ústavný súd konštatuje, že jednou zo základných
pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je totiž to, že musí smerovať
proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočností, že táto sťažnosť zohráva aj významnú
preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do
základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej
nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
8
21. Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 17 Co 104/2017-889 z 29 januára
2018, ktorý nadobudol právoplatnosť 13. marca 2018. Aj keď ústavný súd berie do úvahy
dĺžku súdnych konaní a dobu právnej neistoty sťažovateľov, je zjavné, že ani jeden
z okresných súdov, ani krajský súd nemohol v čase podania sťažnosti ústavnému súdu
porušovať označené práva sťažovateľov.
22. Keďže v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nešlo o aktuálny a trvajúci zásah
do základných práv sťažovateľov, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľov, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2018
9