Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 190/2018
PDF · 254.72 KB
No categories available
III. ÚS 190/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2018
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti INVESTEX GROUP, s. r. o., Mostová 2,
Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Jaroslav Brada, s. r. o., Dunajská 58,
Bratislava, v ktorej mene koná advokát JUDr. Jaroslav Brada, konateľ, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 78/2015 z 25. mája 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti INVESTEX GROUP, s. r. o., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra
2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti INVESTEX GROUP, s. r. o., Mostová 2,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Jaroslav
Brada, s. r. o., Dunajská 58, Bratislava, v ktorej mene koná advokát JUDr. Jaroslav Brada,
konateľ, ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na
zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 a 4 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
8 Sžf 78/2015 z 25. mája 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej len
„správca dane“) rozhodnutím č. 9601402/5/1578341/2014/Zna z 23. apríla 2014 vyrubil
sťažovateľke rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012 tak, že
uplatnený nadmerný odpočet znížil o sumu 132 203,30 eur. Správca dane neuznal
sťažovateľke odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr od dodávateľa Slovenskej
železničnej dopravnej spoločnosti, a. s., za nákup vo faktúre špecifikovaných integrovaných
modulov. Správca dane v rozhodnutí konštatoval, že z ním vykonaného dokazovania
vyplynulo, že sa vierohodne a bezvýhradne nepotvrdilo reálne dodanie tovaru a vykonanie
jeho prepravy.
3. Proti rozhodnutiu správcu dane podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom
namietala, že vydané rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok
dôvodov. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“)
rozhodnutím č. 1100301/1/373182/2014/14003 z 19. augusta 2014 potvrdilo rozhodnutie
správcu dane. Konštatovalo, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav a vyvodil
z neho správne závery.
4. Proti rozhodnutiu finančného riaditeľstva podala sťažovateľka žalobu, v ktorej
namietala, že skutkový stav nebol zistený dostatočne a následne bol nesprávne právne
posúdený, pričom nebola rešpektovaná zásada zákonnosti a zásada voľného hodnotenia
dôkazov. Sťažovateľka tvrdí, že v rozhodnutí absentuje vyhodnotenie dôkazov, a poukázala
na to, že v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ,,Súdny dvor“) sú
zistenia v subdodávateľskom reťazci vykladané na ťarchu daňového subjektu bez toho, aby
boli jasne označené dôkazy o tom, že daňový subjekt o nezákonnosti vedel alebo mohol
vedieť.
5. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 2 S 241/2014
z 29. apríla 2015 žalobu sťažovateľky zamietol. O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku
krajského súdu rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 8 Sžf 78/2015
z 25. mája 2017, ktorým rozsudok krajského súdu potvrdil.
6. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že daňové orgány, ako aj súdy spochybnili
reálnosť uskutočnenia dodávky tovarov prakticky iba na základe toho, že správca dane
v dokazovaní zistil, že dodávka sťažovateľky bola súčasťou „kolotoča“ dodávok. Súdy
potom prisvedčili daňovým orgánom, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno, pretože
nepredložila žiadne dôkazy okrem listinných dôkazov o tom, že k reálnej dodávke došlo,
pričom podľa názoru súdu daňové orgány nie sú povinné „napovedať“ daňovému subjektu,
aké dôkazy má predložiť. Podľa krajského súdu v zhode s daňovými orgánmi spochybnenie
reálnosti dodávok tovaru bolo preukázané práve tým, že z dokazovania vyplynulo, že
uskutočnenie deklarovaných plnení v celom reťazci daňových subjektov bolo v podstate
uzatvorené (kolotoč), a preto transakcie deklarované predloženými účtovnými dokladmi
nenesú znaky základných obchodných princípov, čo nasvedčuje ich fiktívnosti. Na ťarchu
sťažovateľky konštatoval, že nepreukázala, že vynaložila a prijala všetky rozumné
opatrenia, aby zabránila tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení.
7. Podľa sťažovateľky požiadavky uvedené v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a v § 157 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku nemôžu byť naplnené tým, že súd prakticky zopakuje
argumentáciu daňových orgánov o fiktívnosti dodávok, ktorá je založená výlučne na zistení
„kolotoča“ v dodávkach a nesplnení si povinností inými subjektmi v tomto „kolotoči“
s odôvodnením, že uvedeným obchodovaním v uzatvorenom kruhu je spochybnená
ekonomická opodstatnenosť obchodovania. Sťažovateľka je toho názoru, že tejto
požiadavke vzhľadom na to, že ide o záväzný výklad poskytnutý Súdnym dvorom, môže
zodpovedať iba také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré rešpektuje relevantnú judikatúru
Súdneho dvora vo veci tzv. „kolotočových podvodov“, resp. ktoré dá jasnú odpoveď na to,
či len na základe zistených skutočností možno spochybniť danú transakciu ako „dodanie
tovaru“ a „hospodársku činnosť“ bez toho, aby v konaní existoval čo i len jeden dôkaz
preukazujúci, že sťažovateľka vôbec mohla vedieť, že sa v takomto reťazci nachádza. Ak sa
súd odchýlil od tohto záväzného výkladu, bol zároveň povinný vysvetliť, prečo tento
záväzný výklad je v danom prípade neaplikovateľný.
8. Sťažovateľka sa odvoláva na judikatúru Súdneho dvora, z ktorej vyplýva, že len ak
daňové orgány predložia dôkazy, že zdaniteľná osoba vedela alebo mohla vedieť, že jej
transakcia môže byť dotknutá daňovým podvodom, možno jej odoprieť právo na
odpočítanie dane. Sťažovateľka tvrdí, že všeobecné súdy sa náležite nevysporiadali
s judikatúrou Súdneho dvora a bez náležitého odôvodnenia sa od nej úplne odchýlili.
Z rozsudku odvolacieho súdu nie je podľa sťažovateľky zrejmé, prečo nepovažoval
odvolací súd za dôvodnú argumentáciu sťažovateľky uvedenú v jej žalobe a v odvolaní,
pričom argumentácia sa týkala relevantnej judikatúry Súdneho dvora, a preto je napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu podľa sťažovateľky arbitrárne, nepreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov.
9. Porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, t. j. práva na
zákonného sudcu, sťažovateľka odôvodnila tým, že najvyšší súd, ktorý vo veci rozhodoval
ako súd odvolací, je vnútroštátnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný
opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, preto ak chcel prisvedčiť rozhodnutiu súdu
prvého stupňa, ktorý sa podľa sťažovateľky odklonil od ustálenej judikatúry Súdneho dvora,
bol povinný sa obrátiť na Súdny dvor a predložiť mu prejudiciálnu otázku
a „Nepredložením prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ došlo k porušeniu čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie a k porušeniu základného práva sťažovateľa na
zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.“.
10. Odkazujúc aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva,
že právo na odpočítanie dane a uplatnený nadmerný odpočet dane spadajú do rámca čl. 1
dodatkového protokolu, teda že nárok na vrátenie dane zaplatenej v prijatých zdaniteľných
plneniach je nutné považovať za majetok, sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu došlo v jej prípade aj k porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu. Sťažovateľka uvádza, že „právo na odpočítanie dane mu nebolo priznané práve
a len na základe zistenej nezákonnosti u subjektov, na ktorých činnosť nemal žiaden vplyv
ani možnosť ich kontrolovať... nemonitorovanie uvedených subjektov, o ktorých sťažovateľ
ani nemal vedomosť, že nakupujú tovar od jeho odberateľa, nemožno považovať ani za
porušenie povinnosti konať v súlade so zásadou poctivého obchodného styku, nakoľko
v čase realizácie obchodov neexistovali žiadne indície, na základe ktorých by sťažovateľ
mal nadobudnúť pochybnosti o tom, že v reťazci dodaní dochádza k nezákonnosti a vykonať
ďalšie preverovania v dodávateľskom reťazci.
Sťažovateľ teda namieta, že daňové orgány aj súdy, ktoré založili svoje rozhodnutie
o nepriznaní práva na odpočítanie dane na objektívnej zodpovednosti sťažovateľa,
spochybnili reálnosť dodania iba na základe zistenej nezákonnosti u iných subjektov
v reťazci a nepredložili žiaden jasný dôkaz o tom, že sťažovateľ vedel alebo mohol vedieť
o daňovom úniku v reťazci, pričom sťažovateľ si svoje povinnosti splnil, porušili
sťažovateľove právo pokojne užívať majetok, garantované čl. 1 Dodatkového protokolu čl. 1
Dohovoru a tiež čl. 20 ods. I a 4 Ústavy SR.“.
11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej
nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 8Sžf/78/2015 z 25. 05. 2017 porušil základné
právo sťažovateľa INVESTEX GROUP, s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR.
2. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 8Sžf/78/2015 z 25. 05. 2017 porušil základné
právo sťažovateľa INVESTEX GROUP, s. r. o. na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
Ústavy SR.
3. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 8SŽÍ/78/2015 z 25. 05. 2017 porušil základné
právo sťažovateľa INVESTEX GROUP, s. r. o. na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR.
4. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/78/2015 z 25. 05. 2017 sa zrušuje a vec
vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia.“
II.
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
15. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za
primeranú náhradu.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
17. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
18. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
III.
19. Podstatu sťažnostných námietok sťažovateľky, ktorými namieta porušenie
svojich základných práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 78/2015 z 25. mája
2017, tvoria tvrdenia, že všeobecné súdy v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora
posudzovali postup správnych orgánov v daňovom konaní, v ktorom bol sťažovateľke
vyrubený rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012.
Sťažovateľka tvrdí, že konajúce súdy a daňové orgány dospeli na základe hodnotenia
dôkazov k nesprávnym záverom, že fiktívnosť obchodnej transakcie založili len na
skutočnosti, že sťažovateľka sa stala súčasťou tzv. „kolotočového obchodu“, že na jej
ťarchu bola skutočnosť, že nevynaložila a neprijala všetky rozumné opatrenia, aby zabránila
tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení. Rozhodnutie najvyššieho súdu
je preto podľa sťažovateľky v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora, s judikatúrou Súdneho
dvora sa nevysporiadalo a ani svoj odklon náležite neodôvodnilo, čím došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy. Navyše, najvyšší súd porušil jej základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy, keďže nepredložil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku. Uvedeným
rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým boli potvrdené rozhodnutia daňových orgánov
o dodatočnom vyrubení dane z pridanej hodnoty, tak došlo aj k porušeniu základného práva
sťažovateľky na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
20. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
21. V súvislosti so svojím postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre
rovnako zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať
a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade
a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich
rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).
22. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 78/2015 z 25. mája 2017, ktorý rozhodoval o žalobe
sťažovateľky ako odvolací súd, a keďže najvyšší súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako
vecne správne potvrdil, oboznámil sa ústavný súd aj s obsahom odôvodnenia krajského
súdu sp. zn. 2 S 241/2014 z 29. apríla 2015, ktorým krajský súd ako súd prvého stupňa
žalobu sťažovateľky zamietol.
23. Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutia daňových orgánov a dospel
k záveru, že napadnuté rozhodnutie finančného riaditeľstva, ako aj prvostupňové
rozhodnutie správcu dane a postup týchto správnych orgánov je v súlade so zákonom,
a preto žalobu zamietol. Kľúčovou argumentáciou správcu dane a dôvodom, prečo nárok na
odpočet dane z pridanej hodnoty sťažovateľke neuznal, bola skutočnosť, že deň dodania
tovaru alebo služby, ktorý je predpokladom na uplatnenie odpočtu DPH [podľa ustanovení
§ 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
(ďalej len ,,zákon o dani z pridanej hodnoty“) v nadväznosti na § 19 ods. 1 tohto zákona
a § 49 ods. 2 písm. a) tohto zákona citovaných v rozsudku], nenastal, pretože v rámci
dokazovania správcu dane sa nepreukázala skutočnosť, že dodávateľ aj fakturovaný
zdaniteľný obchod skutočne žalobcovi dodal (t. j. sťažovateľke), a zároveň nebolo
preukázané, že žalobca (t. j. sťažovateľka) deklarovaný zdaniteľný obchod reálne prijal
a následne použil na účely svojej podnikateľskej činnosti. Krajský súd sa stotožnil
so záverom správcu dane, ku ktorému dospel po rozsiahlom a riadne realizovanom
dokazovaní, že samotná existencia tovarov nie je preukázaná a v danej veci išlo o medzi
sebou fiktívne obchodujúce spoločnosti.
Pri daňovej kontrole totiž správca dane zistil, že prvým zisteným dodávateľom tovaru
(integrovaných modulov) je daňový subjekt PB-COM spol. s r. o., u ktorého tovar
po prefakturovaní cez viaceré spoločnosti napokon aj skončil. Tento subjekt bol prvotným
dodávateľom a napokon aj odberateľom toho istého tovaru. Sťažovateľka dodávala tovar
ako posledná v obchodnom reťazci na území Slovenskej republiky do Českej republiky
spoločnosti AZ Company, s. r. o., ktorá následne deklarovala dodanie tovaru – integrované
moduly slovenským odberateľom PB-Com spol. s r. o. a ECO-ACOUNTING, s. r. o.
Správca dane a ani všeobecné súdy, ktoré rozhodovali o zákonnosti rozhodnutí daňových
orgánov, nespochybňovali skutočnosť, že sťažovateľka splnila svoju povinnosť predložiť
všetky potrebné daňové doklady, faktúry, dodacie listy, objednávky a podobne, avšak
správca dane počas daňovej kontroly zistil také objektívne skutočnosti (medzi inými aj
uzavretý kruh dodávok), na základe ktorých mal dôvodnú pochybnosť o reálnom
uskutočnení deklarovaných plnení.
24. Ako z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, správca dane realizoval rozsiahle
dokazovanie, nevykonal len formálnu kontrolu dokladov, ale skúmal reálnosť zdaniteľných
plnení, pričom vykonanou kontrolou nebol preukázaný pôvod ani existencia dotknutých
tovarov. Záver, ku ktorému správca dane na základe voľného hodnotenia dôkazov každého
samostatne a v ich vzájomných súvislostiach dospel a ktorých zákonnosť a oprávnenosť
potvrdili aj všeobecné súdy, bol, že nebolo preukázané, že k zdaniteľnému plneniu vôbec
došlo. Kolotoč obchodných transakcií teda nebol dôvodom na odmietnutie odpočtu DPH,
ale bol jednou z objektívnych skutočností, ktoré odôvodnili potrebu ďalšieho dokazovania
vo vzťahu k reálnosti a existencii samotného obchodu. Záver správcu dane potvrdený
rozhodnutím krajského súdu, že sa nepreukázala skutočnosť, že dodávateľ sťažovateľky
fakturovaný zdaniteľný obchod skutočne dodal sťažovateľke a že nebolo preukázané, že
sťažovateľka deklarovaný zdaniteľný obchod reálne prijala a následne použila na
podnikateľské účely, nie je svojvoľným záverom a nemožno správcovi dane vyčítať, že
k tomuto záveru dospel na základe dokazovania realizovaného v rámci daňovej kontroly.
V rámci daňovej kontroly realizovanej správcom dane totiž sťažovateľka nebola schopná
preukázať existenciu dodávaného tovaru, nielen fyzicky, nepodarilo sa to správcovi dane
ani dohľadaním daného typu tovaru na internete, správca dane z vyhlásení konateľov
jednotlivých spoločností zúčastnených na kolotoči dodávok zistil, že nemajú žiadnych
zamestnancov, nemajú skladové priestory, niektoré zo spoločností nemajú ani priestory na
účely sídla, nevedeli predložiť žiaden katalóg, prípadne cenník uvedených tovarov, ani
výrobcu tovarov, spoločnosti neposkytovali záruku za akosť dodávaného tovaru, prepravu
tovaru dokladovala sťažovateľka autom patriacim tretej osobe, ktorá nemá k spoločnosti
sťažovateľky žiaden vzťah a ani o nej nemá vedomosť (po upozornení správcu dane sa
snažila tento rozpor sťažovateľka vysvetliť chybou v písaní). Hodnotenie týchto zistení
spolu so skutočnosťou, že v danej veci išlo o tzv. kolotoč dodávok, ktoré navyše nedávajú
ani hospodársky zmysel, viedlo k opodstatnenému záveru správcu dane, ktorý nevybočuje
z rámca logických úvah. Sťažovateľka bola s výsledkami dokazovania opakovane
oboznamovaná, aktívne vznášala námietky, predkladala dôkazy, avšak reálnosť
zdaniteľného plnenia nebola schopná preukázať. Krajský súd preto dospel k záveru, že
sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k samotnej existencii zdaniteľného
plnenia, ktoré by zakladalo právo na odpočet dane z pridanej hodnoty. Tento záver
z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, ktorý o žalobe sťažovateľky rozhodoval ako súd
prvého stupňa, aj zreteľne vyplýva.
25. Najvyšší súd rozsudok krajského súdu potvrdil a opätovne zopakoval, že
z výkonu daňovej kontroly a dokazovania vyplynulo, že „k reálnemu dodaniu tovaru
nedošlo a že skutočným cieľom uvedeného kolotoča, ktorého aktívnym účastníkom bol aj
žalobca, bolo získanie daňovej výhody, t.j. neoprávneného uplatnenia si nadmerného
odpočtu DPH“.
Dôvodom na nepriznanie nadmerného odpočtu DPH v tomto prípade sťažovateľky
teda nebola len samotná existencia kolotočového obchodu a snaha správcu dane
a všeobecných súdov prehodiť na sťažovateľku zodpovednosť za plnenia povinností tretích
daňových subjektov, ako sťažovateľka v sťažnosti uvádza, ale nepreukázanie reálneho
uskutočnenia zdaniteľného plnenia. V tomto svetle sa argumentácia sťažovateľky na
nedostatočné vysporiadanie sa najvyššieho súdu s judikatúrou Súdneho dvora a nedostatok
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia javí ako neopodstatnená. Ústavný súd
nespochybňuje ustálenú judikatúru Súdneho dvora, ktorú sťažovateľka vo svojej sťažnosti
uvádza, avšak v tomto prípade sťažovateľky nie sú závery z tejto judikatúry plynúce, tak
ako ich sťažovateľka v sťažnosti rozvádza, na vec aplikovateľné. Nemožno prisvedčiť
argumentácii sťažovateľky, že všeobecné súdy na ňu preniesli zodpovednosť a dôkazné
bremeno za iné daňové subjekty, ktorých správanie nebola sťažovateľka spôsobilá
ovplyvniť. Existencia kolotočového obchodu totiž nebola jediným dôvodom, z ktorého
správca dane vyvodil záver potvrdený všeobecnými súdmi o neexistencii dodávky tovaru
a reálnosti hospodárskej činnosti pre účely DPH, ale bol jednou z objektívnych skutočností,
ktoré primäli správcu dane realizovať dostatočne rozsiahle dokazovanie využijúc svoje
zákonné možnosti, ktoré objektívne pochybnosti správcu dane potvrdzovali a ktorých opak
sťažovateľka pri realizácii daňovej kontroly nebola schopná preukázať, čiže neuniesla
dôkazné bremeno vo vzťahu k reálnemu uskutočneniu zdaniteľného plnenia.
26. Z judikatúry Súdneho dvora, na ktorú v sťažnosti poukazovala aj sťažovateľka
a ktorú v rozhodnutí citoval aj krajský súd, totiž zároveň vyplýva aj to, že osoby
podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom
dovolávať noriem práva Európskej únie (rozsudok z 3. 3. 2005, Fini H, C-32/03, Zb. s. I-
1599, bod 32; Halifax zo 7. 12. 2010, C-285/09, Kittel a Recolta Recycling, bod 54).
Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na
odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje
podvodne (rozsudok z 3. 3. 2005, Fini H, C-32/03, body 33 a 34; Kittel a Recolta Recycling,
rozsudok z 29. 3. 2012, Véleclair, C-414/10, bod 32).
27. Zároveň ústavný súd pripomína, že v rámci správneho súdnictva súdy
preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov. Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve
nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov
a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali
príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd
nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého
postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho
súdnictva ústavný súd posúdil aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti napadnutému
rozhodnutiu.
28. Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nesignalizuje možnosť
porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 46 ods. 2 ústavy,
nejaví znaky arbitrárnosti, svojvoľnosti ani nezrozumiteľnosti. Ústavný súd nepovažoval
odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu, ktorým potvrdil odvolaním sťažovateľky
napadnutý rozsudok krajského súdu, za také, ktoré by bolo založené na takom výklade
ustanovení zákona o dani z pridanej hodnoty a predpisov upravujúcich daňové konanie,
ktorý by popieral ich účel a zmysel. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi
namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivý
proces a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o jej odvolaní, a preto sťažnosť v časti
namietajúcej porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy odmietol podľa
§ 25 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
29. Vo vzťahu k nepredloženiu predbežnej otázky Súdnemu dvoru, a tým aj k vzniku
porušenia práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy musí ústavný
súd pripomenúť, že účastník konania podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby
vnútroštátny súd prerušil konanie [§ 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku]
a predložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru. Takýto postup však môže navrhnúť
a môže ho ovplyvniť prípadným odvolaním sa proti uzneseniu, ktorým sa o návrhu na
prerušenie konania z dôvodu predloženia/nepredloženia prejudiciálnej otázky
vyhovelo/nevyhovelo (III. ÚS 345/2017). Sťažovateľka jednak túto možnosť nevyužila,
no zároveň, ako už bolo uvedené (body 20 až 22 uznesenia), ústavný súd dospel k záveru,
že v tomto prípade judikatúra Súdneho dvora, na ktorú sťažovateľka odkazovala a ktorou
odôvodňovala arbitrárnosť rozhodnutia najvyššieho súdu, nebola sťažovateľkou uvádzaným
spôsobom na konkrétne okolnosti sťažovateľky aplikovateľná. Podľa ústavného súdu preto
k porušeniu základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
nedošlo a z toho dôvodu aj túto námietku sťažovateľky vyhodnotil ako zjavne
neopodstatnenú.
30. Sťažovateľka namietala, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo aj
k porušeniu jej základného práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4
ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Porušenie týchto
práv odôvodňuje sťažovateľka tým, že daňové orgány aj súdy založili svoje rozhodnutie
o nepriznaní práva na odpočítanie dane na objektívnej zodpovednosti sťažovateľky
a spochybnili reálnosť dodania iba na základe zistenej nezákonnosti u iných subjektov
v reťazci, to znamená v priamej príčinnej súvislosti s porušením základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Vzhľadom na závery ústavného súdu vo vzťahu
k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy vyhodnotil
ústavný súd aj túto časť sťažnosti sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.
31. Sumarizujúc uvedené závery vo vzťahu k základným právam, ktorých porušenie
sťažovateľka v sťažnosti namietala, ústavný súd jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. mája 2018