Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 190/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2018

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti INVESTEX GROUP, s. r. o., Mostová 2,

Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Jaroslav Brada, s. r. o., Dunajská 58,

Bratislava, v ktorej mene koná advokát JUDr. Jaroslav Brada, konateľ, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2

Slovenskej republiky a základného práva na zákonného sudcu podľa

Slovenskej republiky, ako aj práva vlastniť majetok podľa a 4

Slovenskej republiky a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. mája 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti INVESTEX GROUP, s. r. o., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra

2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti INVESTEX GROUP, s. r. o., Mostová 2,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Jaroslav

Brada, s. r. o., Dunajská 58, Bratislava, v ktorej mene koná advokát JUDr. Jaroslav Brada,

konateľ, ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a 2 (ďalej len „“) a základného práva na

zákonného sudcu podľa , ako aj práva vlastniť majetok podľa

ods. 1 a 4 a práva na pokojné užívanie majetku podľa Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. mája 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej len

„správca dane“) rozhodnutím č. 9601402/5/1578341/2014/Zna z 23. apríla 2014 vyrubil

sťažovateľke rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012 tak, že

uplatnený nadmerný odpočet znížil o sumu 132 203,30 eur. Správca dane neuznal

sťažovateľke odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr od dodávateľa Slovenskej

železničnej dopravnej spoločnosti, a. s., za nákup vo faktúre špecifikovaných integrovaných

modulov. Správca dane v rozhodnutí konštatoval, že z ním vykonaného dokazovania

vyplynulo, že sa vierohodne a bezvýhradne nepotvrdilo reálne dodanie tovaru a vykonanie

jeho prepravy.

3. Proti rozhodnutiu správcu dane podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom

namietala, že vydané rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok

dôvodov. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“)

rozhodnutím č. 1100301/1/373182/2014/14003 z 19. augusta 2014 potvrdilo rozhodnutie

správcu dane. Konštatovalo, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav a vyvodil

z neho správne závery.

4. Proti rozhodnutiu finančného riaditeľstva podala sťažovateľka žalobu, v ktorej

namietala, že skutkový stav nebol zistený dostatočne a následne bol nesprávne právne

posúdený, pričom nebola rešpektovaná zásada zákonnosti a zásada voľného hodnotenia

dôkazov. Sťažovateľka tvrdí, že v rozhodnutí absentuje vyhodnotenie dôkazov, a poukázala

na to, že v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ,,Súdny dvor“) sú

zistenia v subdodávateľskom reťazci vykladané na ťarchu daňového subjektu bez toho, aby

boli jasne označené dôkazy o tom, že daňový subjekt o nezákonnosti vedel alebo mohol

vedieť.

5. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 29. apríla 2015 žalobu sťažovateľky zamietol. O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku

krajského súdu rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn.

z 25. mája 2017, ktorým rozsudok krajského súdu potvrdil.

6. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že daňové orgány, ako aj súdy spochybnili

reálnosť uskutočnenia dodávky tovarov prakticky iba na základe toho, že správca dane

v dokazovaní zistil, že dodávka sťažovateľky bola súčasťou „kolotoča“ dodávok. Súdy

potom prisvedčili daňovým orgánom, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno, pretože

nepredložila žiadne dôkazy okrem listinných dôkazov o tom, že k reálnej dodávke došlo,

pričom podľa názoru súdu daňové orgány nie sú povinné „napovedať“ daňovému subjektu,

aké dôkazy má predložiť. Podľa krajského súdu v zhode s daňovými orgánmi spochybnenie

reálnosti dodávok tovaru bolo preukázané práve tým, že z dokazovania vyplynulo, že

uskutočnenie deklarovaných plnení v celom reťazci daňových subjektov bolo v podstate

uzatvorené (kolotoč), a preto transakcie deklarované predloženými účtovnými dokladmi

nenesú znaky základných obchodných princípov, čo nasvedčuje ich fiktívnosti. Na ťarchu

sťažovateľky konštatoval, že nepreukázala, že vynaložila a prijala všetky rozumné

opatrenia, aby zabránila tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení.

7. Podľa sťažovateľky požiadavky uvedené v a 2 a v

nemôžu byť naplnené tým, že súd prakticky zopakuje

argumentáciu daňových orgánov o fiktívnosti dodávok, ktorá je založená výlučne na zistení

„kolotoča“ v dodávkach a nesplnení si povinností inými subjektmi v tomto „kolotoči“

s odôvodnením, že uvedeným obchodovaním v uzatvorenom kruhu je spochybnená

ekonomická opodstatnenosť obchodovania. Sťažovateľka je toho názoru, že tejto

požiadavke vzhľadom na to, že ide o záväzný výklad poskytnutý Súdnym dvorom, môže

zodpovedať iba také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré rešpektuje relevantnú judikatúru

Súdneho dvora vo veci tzv. „kolotočových podvodov“, resp. ktoré dá jasnú odpoveď na to,

či len na základe zistených skutočností možno spochybniť danú transakciu ako „dodanie

tovaru“ a „hospodársku činnosť“ bez toho, aby v konaní existoval čo i len jeden dôkaz

preukazujúci, že sťažovateľka vôbec mohla vedieť, že sa v takomto reťazci nachádza. Ak sa

súd odchýlil od tohto záväzného výkladu, bol zároveň povinný vysvetliť, prečo tento

záväzný výklad je v danom prípade neaplikovateľný.

8. Sťažovateľka sa odvoláva na judikatúru Súdneho dvora, z ktorej vyplýva, že len ak

daňové orgány predložia dôkazy, že zdaniteľná osoba vedela alebo mohla vedieť, že jej

transakcia môže byť dotknutá daňovým podvodom, možno jej odoprieť právo na

odpočítanie dane. Sťažovateľka tvrdí, že všeobecné súdy sa náležite nevysporiadali

s judikatúrou Súdneho dvora a bez náležitého odôvodnenia sa od nej úplne odchýlili.

Z rozsudku odvolacieho súdu nie je podľa sťažovateľky zrejmé, prečo nepovažoval

odvolací súd za dôvodnú argumentáciu sťažovateľky uvedenú v jej žalobe a v odvolaní,

pričom argumentácia sa týkala relevantnej judikatúry Súdneho dvora, a preto je napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu podľa sťažovateľky arbitrárne, nepreskúmateľné pre

nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov.

9. Porušenie svojho základného práva podľa , t. j. práva na

zákonného sudcu, sťažovateľka odôvodnila tým, že najvyšší súd, ktorý vo veci rozhodoval

ako súd odvolací, je vnútroštátnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný

opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, preto ak chcel prisvedčiť rozhodnutiu súdu

prvého stupňa, ktorý sa podľa sťažovateľky odklonil od ustálenej judikatúry Súdneho dvora,

bol povinný sa obrátiť na Súdny dvor a predložiť mu prejudiciálnu otázku

a „Nepredložením prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ došlo k porušeniu čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie a k porušeniu základného práva sťažovateľa na

zákonného sudcu podľa SR.“.

10. Odkazujúc aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva,

že právo na odpočítanie dane a uplatnený nadmerný odpočet dane spadajú do rámca čl. 1

dodatkového protokolu, teda že nárok na vrátenie dane zaplatenej v prijatých zdaniteľných

plneniach je nutné považovať za majetok, sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu došlo v jej prípade aj k porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového

protokolu. Sťažovateľka uvádza, že „právo na odpočítanie dane mu nebolo priznané práve

a len na základe zistenej nezákonnosti u subjektov, na ktorých činnosť nemal žiaden vplyv

ani možnosť ich kontrolovať... nemonitorovanie uvedených subjektov, o ktorých sťažovateľ

ani nemal vedomosť, že nakupujú tovar od jeho odberateľa, nemožno považovať ani za

porušenie povinnosti konať v súlade so zásadou poctivého obchodného styku, nakoľko

v čase realizácie obchodov neexistovali žiadne indície, na základe ktorých by sťažovateľ

mal nadobudnúť pochybnosti o tom, že v reťazci dodaní dochádza k nezákonnosti a vykonať

ďalšie preverovania v dodávateľskom reťazci.

Sťažovateľ teda namieta, že daňové orgány aj súdy, ktoré založili svoje rozhodnutie

o nepriznaní práva na odpočítanie dane na objektívnej zodpovednosti sťažovateľa,

spochybnili reálnosť dodania iba na základe zistenej nezákonnosti u iných subjektov

v reťazci a nepredložili žiaden jasný dôkaz o tom, že sťažovateľ vedel alebo mohol vedieť

o daňovom úniku v reťazci, pričom sťažovateľ si svoje povinnosti splnil, porušili

sťažovateľove právo pokojne užívať majetok, garantované čl. 1 Dodatkového protokolu čl. 1

Dohovoru a tiež ods. I a 4 SR.“.

11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej

nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. z 25. 05. 2017 porušil základné

právo sťažovateľa INVESTEX GROUP, s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a ods. 2 SR.

2. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. z 25. 05. 2017 porušil základné

právo sťažovateľa INVESTEX GROUP, s. r. o. na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

SR.

3. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. z 25. 05. 2017 porušil základné

právo sťažovateľa INVESTEX GROUP, s. r. o. na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a a 4 SR.

4. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 25. 05. 2017 sa zrušuje a vec

vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia.“

II.

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

15. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

16. Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

17. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

18. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

III.

19. Podstatu sťažnostných námietok sťažovateľky, ktorými namieta porušenie

svojich základných práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 25. mája

2017, tvoria tvrdenia, že všeobecné súdy v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora

posudzovali postup správnych orgánov v daňovom konaní, v ktorom bol sťažovateľke

vyrubený rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012.

Sťažovateľka tvrdí, že konajúce súdy a daňové orgány dospeli na základe hodnotenia

dôkazov k nesprávnym záverom, že fiktívnosť obchodnej transakcie založili len na

skutočnosti, že sťažovateľka sa stala súčasťou tzv. „kolotočového obchodu“, že na jej

ťarchu bola skutočnosť, že nevynaložila a neprijala všetky rozumné opatrenia, aby zabránila

tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení. Rozhodnutie najvyššieho súdu

je preto podľa sťažovateľky v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora, s judikatúrou Súdneho

dvora sa nevysporiadalo a ani svoj odklon náležite neodôvodnilo, čím došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

. Navyše, najvyšší súd porušil jej základné právo na zákonného sudcu podľa

ods. 1 , keďže nepredložil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku. Uvedeným

rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým boli potvrdené rozhodnutia daňových orgánov

o dodatočnom vyrubení dane z pridanej hodnoty, tak došlo aj k porušeniu základného práva

sťažovateľky na ochranu vlastníckeho práva podľa a 4 , ako aj práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

20. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

21. V súvislosti so svojím postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre

rovnako zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne , ).

Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať

a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade

a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich

rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

22. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. mája 2017, ktorý rozhodoval o žalobe

sťažovateľky ako odvolací súd, a keďže najvyšší súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako

vecne správne potvrdil, oboznámil sa ústavný súd aj s obsahom odôvodnenia krajského

súdu sp. zn. z 29. apríla 2015, ktorým krajský súd ako súd prvého stupňa

žalobu sťažovateľky zamietol.

23. Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutia daňových orgánov a dospel

k záveru, že napadnuté rozhodnutie finančného riaditeľstva, ako aj prvostupňové

rozhodnutie správcu dane a postup týchto správnych orgánov je v súlade so zákonom,

a preto žalobu zamietol. Kľúčovou argumentáciou správcu dane a dôvodom, prečo nárok na

odpočet dane z pridanej hodnoty sťažovateľke neuznal, bola skutočnosť, že deň dodania

tovaru alebo služby, ktorý je predpokladom na uplatnenie odpočtu DPH [podľa ustanovení

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov

(ďalej len ,,zákon o dani z pridanej hodnoty“) v nadväznosti na § 19 ods. 1 tohto zákona

a § 49 ods. 2 písm. a) tohto zákona citovaných v rozsudku], nenastal, pretože v rámci

dokazovania správcu dane sa nepreukázala skutočnosť, že dodávateľ aj fakturovaný

zdaniteľný obchod skutočne žalobcovi dodal (t. j. sťažovateľke), a zároveň nebolo

preukázané, že žalobca (t. j. sťažovateľka) deklarovaný zdaniteľný obchod reálne prijal

a následne použil na účely svojej podnikateľskej činnosti. Krajský súd sa stotožnil

so záverom správcu dane, ku ktorému dospel po rozsiahlom a riadne realizovanom

dokazovaní, že samotná existencia tovarov nie je preukázaná a v danej veci išlo o medzi

sebou fiktívne obchodujúce spoločnosti.

Pri daňovej kontrole totiž správca dane zistil, že prvým zisteným dodávateľom tovaru

(integrovaných modulov) je daňový subjekt PB-COM spol. s r. o., u ktorého tovar

po prefakturovaní cez viaceré spoločnosti napokon aj skončil. Tento subjekt bol prvotným

dodávateľom a napokon aj odberateľom toho istého tovaru. Sťažovateľka dodávala tovar

ako posledná v obchodnom reťazci na území Slovenskej republiky do Českej republiky

spoločnosti AZ Company, s. r. o., ktorá následne deklarovala dodanie tovaru – integrované

moduly slovenským odberateľom PB-Com spol. s r. o. a ECO-ACOUNTING, s. r. o.

Správca dane a ani všeobecné súdy, ktoré rozhodovali o zákonnosti rozhodnutí daňových

orgánov, nespochybňovali skutočnosť, že sťažovateľka splnila svoju povinnosť predložiť

všetky potrebné daňové doklady, faktúry, dodacie listy, objednávky a podobne, avšak

správca dane počas daňovej kontroly zistil také objektívne skutočnosti (medzi inými aj

uzavretý kruh dodávok), na základe ktorých mal dôvodnú pochybnosť o reálnom

uskutočnení deklarovaných plnení.

24. Ako z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, správca dane realizoval rozsiahle

dokazovanie, nevykonal len formálnu kontrolu dokladov, ale skúmal reálnosť zdaniteľných

plnení, pričom vykonanou kontrolou nebol preukázaný pôvod ani existencia dotknutých

tovarov. Záver, ku ktorému správca dane na základe voľného hodnotenia dôkazov každého

samostatne a v ich vzájomných súvislostiach dospel a ktorých zákonnosť a oprávnenosť

potvrdili aj všeobecné súdy, bol, že nebolo preukázané, že k zdaniteľnému plneniu vôbec

došlo. Kolotoč obchodných transakcií teda nebol dôvodom na odmietnutie odpočtu DPH,

ale bol jednou z objektívnych skutočností, ktoré odôvodnili potrebu ďalšieho dokazovania

vo vzťahu k reálnosti a existencii samotného obchodu. Záver správcu dane potvrdený

rozhodnutím krajského súdu, že sa nepreukázala skutočnosť, že dodávateľ sťažovateľky

fakturovaný zdaniteľný obchod skutočne dodal sťažovateľke a že nebolo preukázané, že

sťažovateľka deklarovaný zdaniteľný obchod reálne prijala a následne použila na

podnikateľské účely, nie je svojvoľným záverom a nemožno správcovi dane vyčítať, že

k tomuto záveru dospel na základe dokazovania realizovaného v rámci daňovej kontroly.

V rámci daňovej kontroly realizovanej správcom dane totiž sťažovateľka nebola schopná

preukázať existenciu dodávaného tovaru, nielen fyzicky, nepodarilo sa to správcovi dane

ani dohľadaním daného typu tovaru na internete, správca dane z vyhlásení konateľov

jednotlivých spoločností zúčastnených na kolotoči dodávok zistil, že nemajú žiadnych

zamestnancov, nemajú skladové priestory, niektoré zo spoločností nemajú ani priestory na

účely sídla, nevedeli predložiť žiaden katalóg, prípadne cenník uvedených tovarov, ani

výrobcu tovarov, spoločnosti neposkytovali záruku za akosť dodávaného tovaru, prepravu

tovaru dokladovala sťažovateľka autom patriacim tretej osobe, ktorá nemá k spoločnosti

sťažovateľky žiaden vzťah a ani o nej nemá vedomosť (po upozornení správcu dane sa

snažila tento rozpor sťažovateľka vysvetliť chybou v písaní). Hodnotenie týchto zistení

spolu so skutočnosťou, že v danej veci išlo o tzv. kolotoč dodávok, ktoré navyše nedávajú

ani hospodársky zmysel, viedlo k opodstatnenému záveru správcu dane, ktorý nevybočuje

z rámca logických úvah. Sťažovateľka bola s výsledkami dokazovania opakovane

oboznamovaná, aktívne vznášala námietky, predkladala dôkazy, avšak reálnosť

zdaniteľného plnenia nebola schopná preukázať. Krajský súd preto dospel k záveru, že

sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k samotnej existencii zdaniteľného

plnenia, ktoré by zakladalo právo na odpočet dane z pridanej hodnoty. Tento záver

z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, ktorý o žalobe sťažovateľky rozhodoval ako súd

prvého stupňa, aj zreteľne vyplýva.

25. Najvyšší súd rozsudok krajského súdu potvrdil a opätovne zopakoval, že

z výkonu daňovej kontroly a dokazovania vyplynulo, že „k reálnemu dodaniu tovaru

nedošlo a že skutočným cieľom uvedeného kolotoča, ktorého aktívnym účastníkom bol aj

žalobca, bolo získanie daňovej výhody, t.j. neoprávneného uplatnenia si nadmerného

odpočtu DPH“.

Dôvodom na nepriznanie nadmerného odpočtu DPH v tomto prípade sťažovateľky

teda nebola len samotná existencia kolotočového obchodu a snaha správcu dane

a všeobecných súdov prehodiť na sťažovateľku zodpovednosť za plnenia povinností tretích

daňových subjektov, ako sťažovateľka v sťažnosti uvádza, ale nepreukázanie reálneho

uskutočnenia zdaniteľného plnenia. V tomto svetle sa argumentácia sťažovateľky na

nedostatočné vysporiadanie sa najvyššieho súdu s judikatúrou Súdneho dvora a nedostatok

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia javí ako neopodstatnená. Ústavný súd

nespochybňuje ustálenú judikatúru Súdneho dvora, ktorú sťažovateľka vo svojej sťažnosti

uvádza, avšak v tomto prípade sťažovateľky nie sú závery z tejto judikatúry plynúce, tak

ako ich sťažovateľka v sťažnosti rozvádza, na vec aplikovateľné. Nemožno prisvedčiť

argumentácii sťažovateľky, že všeobecné súdy na ňu preniesli zodpovednosť a dôkazné

bremeno za iné daňové subjekty, ktorých správanie nebola sťažovateľka spôsobilá

ovplyvniť. Existencia kolotočového obchodu totiž nebola jediným dôvodom, z ktorého

správca dane vyvodil záver potvrdený všeobecnými súdmi o neexistencii dodávky tovaru

a reálnosti hospodárskej činnosti pre účely DPH, ale bol jednou z objektívnych skutočností,

ktoré primäli správcu dane realizovať dostatočne rozsiahle dokazovanie využijúc svoje

zákonné možnosti, ktoré objektívne pochybnosti správcu dane potvrdzovali a ktorých opak

sťažovateľka pri realizácii daňovej kontroly nebola schopná preukázať, čiže neuniesla

dôkazné bremeno vo vzťahu k reálnemu uskutočneniu zdaniteľného plnenia.

26. Z judikatúry Súdneho dvora, na ktorú v sťažnosti poukazovala aj sťažovateľka

a ktorú v rozhodnutí citoval aj krajský súd, totiž zároveň vyplýva aj to, že osoby

podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom

dovolávať noriem práva Európskej únie (rozsudok z 3. 3. 2005, Fini H, C-32/03, Zb. s. I-

1599, bod 32; Halifax zo 7. 12. 2010, C-285/09, Kittel a Recolta Recycling, bod 54).

Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na

odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje

podvodne (rozsudok z 3. 3. 2005, Fini H, C-32/03, body 33 a 34; Kittel a Recolta Recycling,

rozsudok z 29. 3. 2012, Véleclair, C-414/10, bod 32).

27. Zároveň ústavný súd pripomína, že v rámci správneho súdnictva súdy

preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov. Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve

nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov

a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali

príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd

nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého

postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho

súdnictva ústavný súd posúdil aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti napadnutému

rozhodnutiu.

28. Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva sťažovateľky podľa a ,

nejaví znaky arbitrárnosti, svojvoľnosti ani nezrozumiteľnosti. Ústavný súd nepovažoval

odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu, ktorým potvrdil odvolaním sťažovateľky

napadnutý rozsudok krajského súdu, za také, ktoré by bolo založené na takom výklade

ustanovení zákona o dani z pridanej hodnoty a predpisov upravujúcich daňové konanie,

ktorý by popieral ich účel a zmysel. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivý

proces a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o jej odvolaní, a preto sťažnosť v časti

namietajúcej porušenie jej základného práva podľa a 2 odmietol podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

29. Vo vzťahu k nepredloženiu predbežnej otázky Súdnemu dvoru, a tým aj k vzniku

porušenia práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa musí ústavný

súd pripomenúť, že účastník konania podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby

vnútroštátny súd prerušil konanie [ ]

a predložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru. Takýto postup však môže navrhnúť

a môže ho ovplyvniť prípadným odvolaním sa proti uzneseniu, ktorým sa o návrhu na

prerušenie konania z dôvodu predloženia/nepredloženia prejudiciálnej otázky

vyhovelo/nevyhovelo (). Sťažovateľka jednak túto možnosť nevyužila,

no zároveň, ako už bolo uvedené (body 20 až 22 uznesenia), ústavný súd dospel k záveru,

že v tomto prípade judikatúra Súdneho dvora, na ktorú sťažovateľka odkazovala a ktorou

odôvodňovala arbitrárnosť rozhodnutia najvyššieho súdu, nebola sťažovateľkou uvádzaným

spôsobom na konkrétne okolnosti sťažovateľky aplikovateľná. Podľa ústavného súdu preto

k porušeniu základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa

nedošlo a z toho dôvodu aj túto námietku sťažovateľky vyhodnotil ako zjavne

neopodstatnenú.

30. Sťažovateľka namietala, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo aj

k porušeniu jej základného práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4

a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu. Porušenie týchto

práv odôvodňuje sťažovateľka tým, že daňové orgány aj súdy založili svoje rozhodnutie

o nepriznaní práva na odpočítanie dane na objektívnej zodpovednosti sťažovateľky

a spochybnili reálnosť dodania iba na základe zistenej nezákonnosti u iných subjektov

v reťazci, to znamená v priamej príčinnej súvislosti s porušením základného práva

sťažovateľky podľa a 2 . Vzhľadom na závery ústavného súdu vo vzťahu

k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a 2 vyhodnotil

ústavný súd aj túto časť sťažnosti sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.

31. Sumarizujúc uvedené závery vo vzťahu k základným právam, ktorých porušenie

sťažovateľka v sťažnosti namietala, ústavný súd jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2018