Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 333/2018
PDF · 225.28 KB
No categories available
II. ÚS 333/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , Ústav na výkon trestu odňatia
slobody , vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1
a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 40/2018 a jeho uznesením
z 21. marca 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Tos 40/2018 a jeho uznesením z 21. marca 2018.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 20. septembra 2017 podal Okresnému súdu
Zvolen (ďalej len „okresný súd“) návrh na povolenie obnovy konania v právoplatne
skončenej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 1 T 24/2011.
Uznesením okresného súdu č. k. 4 Nt 17/2017-42 z 10. januára 2018 bol návrh
zamietnutý z dôvodu nezistenia podmienok obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného
poriadku.
Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 40/2018 z 21. marca 2018 bola sťažnosť
podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá podľa § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku.
3. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosti svedčiace o procesnoprávnej neústavnosti
postupu a rozhodovania krajského súdu, ktoré odôvodňujú potrebu poskytnutia ochrany
jeho označeným právam.
Z uznesení všeobecných súdov je podľa sťažovateľa zrejmé, že považovali v návrhu
na obnovu predložené opodstatnené okolnosti dôležité pre zistenie skutočnej výšky škody,
vylučujúce správnosť skutkových zistení a zakladajúce pochybnosti o právnej kvalifikácii
a uloženej výmere trestu za také skutočnosti, ktoré už boli preukázané na základe
vyhodnotenia vykonaných dôkazov okresným súdom v pôvodnom konaní, s ktorými sa
stotožnil aj krajský súd v odvolacom konaní.
Okresný súd formálne poukazuje v odôvodnení svojho uznesenia na skutočnosti
alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré sťažovateľ vo svojom návrhu neuviedol
a na základe ktorých zvažoval možnosť povolenia obnovy konania. Vo veci posudzovania
ďalších podmienok obnovy konania (či konanie prinesie pre odsúdeného priaznivejšie
rozhodnutie o treste) dospel k záveru, že nie je naplnená ani táto druhá podmienka.
4. Podľa názoru sťažovateľa sa okresný súd dostatočne nezameral práve na
hodnotenie skutočností, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o treste a pre ktoré by
pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo pomerom
páchateľa, prípadne uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu. Okresný
súd vôbec nezhodnotil, ktoré sú tie konkrétne skutočnosti, ktoré by mohli odôvodniť iné
rozhodnutie o treste a viesť k inému rozhodnutiu o treste priaznivejšom pre sťažovateľa.
5. Podľa zistenia krajského súdu sa sťažovateľ domáhal povolenia obnovy konania
na základe takých dôkazov, ktoré boli okresnému súdu, krajskému súdu, ale aj Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky známe v pôvodnom konaní. Nešlo teda o skutočnosti súdu
neznáme, a preto neboli splnené zákonné podmienky pre povolenie obnovy konania.
Krajský súd a priori nepripustil možnosť nových právnych skutočností, keď zdôraznil, že si
osvojil záver okresného súdu, ktorý sa jednoznačne vysporiadal s návrhom sťažovateľa,
pričom je zrejmé, že nie sú splnené podmienky obnovy konania. Z odôvodnenia uznesenia
krajského súdu vyplýva jednostrannosť a alibistická aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných predpisov, ktorá je popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Všeobecné
súdy si neujasnili vecnú podstatu skutočností obsiahnutých v predloženom návrhu a nimi
prijaté právne závery sú nepreskúmateľné, a to aj pri zohľadnení minima rozumovej
dostatočnosti.
6. Sťažovateľ je presvedčený, že rozhodujúcou okolnosťou bolo posúdenie, či boli
alebo neboli splnené podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku. Išlo
o vymedzenie výkladu pojmu „skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme“ vrátane posúdenia
otázky, či na okresnom súde došlo alebo nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na
zákonného sudcu, a to z toho pohľadu, či je nezákonné zloženie senátu okresného súdu
rozhodujúceho v pôvodnom konaní skutočnosťou súdu skôr neznámou a či túto skutočnosť
mal krajský súd skúmať a zohľadniť pri posudzovaní splnenia podmienok obnovy konania.
7. Sťažovateľ zdôrazňuje, že v čase podania návrhu na obnovu konania existovala
nová skutočnosť súdu neznáma v čase, keď rozhodoval o treste pre sťažovateľa, pričom
touto novou skutočnosťou je práve nezákonný senát rozhodujúci o vine a treste sťažovateľa.
Tým sú naplnené obidva predpoklady na povolenie obnovy konania, teda tak existencia
novej, skôr neznámej skutočnosti alebo dôkazu, ako aj spôsobilosť tejto novej skutočnosti
alebo dôkazu privodiť iné, pre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie o vine alebo treste.
V obnovenom konaní totiž nemožno bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť, že by zákonne
zložený, spravodlivý a nezaujatý senát uložil iný, pre sťažovateľa priaznivejší trest. Napriek
uvedenému namietané porušenie práva sťažovateľa na zákonného sudcu vo vzťahu
k posúdeniu prípustnosti obnovy konania zostalo zo strany všeobecných súdov bez
právneho záujmu.
8. Po zistení, že pôvodné konanie bolo zaťažené vadou významnou z hľadiska
základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, nadobudol
sťažovateľ presvedčenie, že táto skôr neznáma skutočnosť zakladá dôvod na povolenie
obnovy konania. Na podporu tejto argumentácie poukazuje sťažovateľ na možnú analógiu
aplikácie práva. Upriamuje pozornosť na dikciu § 394 ods. 4 Trestného poriadku, ktorá
obdobne ako v tomto prípade predpokladá porušenie základného práva alebo slobody
sťažovateľa. Toto ustanovenie tiež nepredpokladá nové skutočnosti alebo dôkazy, ale
reflektuje na chyby aplikácie práva konštatované Európskym súdom pre ľudské práva.
Splnenie podmienok obnovy konania je konštatované už v tomto ustanovení, kde sa skúma
len možnosť alternatívnej nápravy negatívnych dôsledkov dotknutého rozhodnutia a vopred
sa neposudzuje možnosť iného rozhodnutia o vine alebo treste.
9. Podľa sťažovateľa je potrebné ďalej ustáliť, či pri použití extenzívnej interpretácie
dotknutého ustanovenia je možné dospieť k záveru o jeho aplikácii aj na povolenie obnovy
konania za situácie, keď boli vyčerpané dostupné opravné prostriedky a v rámci nich
sťažovateľ uplatnil námietku porušenia práva na zákonného sudcu.
Podľa presvedčenia sťažovateľa všeobecné súdy zvolili konzervatívny prístup
k výkladu aplikovateľných právnych predpisov a neposkytli sťažovateľovi požadovanú
ochranu, čím porušili jeho označené práva podľa ústavy, listiny a dohovoru.
10. Krajský súd podľa presvedčenia sťažovateľa nedostatočne odôvodnil svoje
uznesenie, ktoré je založené iba na simplexnom zovšeobecňujúcom konštatovaní bez
odkazu na konkrétny dôkaz a bez vysporiadania sa so všetkými relevantnými okolnosťami.
Rozhodol tiež bez toho, aby odkazoval na vykonané dokazovanie a poskytol tak rozumné
vysvetlenie rozhodujúcich záverov týkajúcich sa splnenia podmienok obnovy konania. Text
odôvodnenia uznesenia krajského súdu nie je písaný najzrozumiteľnejším štýlom, čo
vyvoláva pocit nezrozumiteľnosti a indikuje možnosť porušenia ústavnej požiadavky
na zrozumiteľnosť súdnych rozhodnutí.
11. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ požaduje, aby ústavný
súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1) Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy
a v čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie a právo na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru boli postupom a napadnutým
uznesením Kraj. súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3Tos/40/2018 zo dňa 21.3.2018 porušené.
2) Uznesenie Kraj. súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3Tos/40/2018 zo dňa 21.3.2018
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3) Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 396.135,51-
eur /slovom tristodeväťdesiatšesťtisícstotridsaťpäť eur a paťdesiatjeden centov/.
4) Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť finančné zadosťučinenie
sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5) Ustanovenému právnemu zástupcovi priznáva odmenu a náhradu hotových
výdavkov v zmysle príslušnej vyhláške MS SR.
6) Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť odmenu a náhradu hotových
výdavkov právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
12. Napokon sťažovateľ osobitnou žiadosťou z 8. júna 2018 pripojenou k sťažnosti
žiada ústavný súd, aby mu ustanovil právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti.
II.
13. Z uznesenia okresného súdu č. k. 4 Nt 17/2017-42 z 10. januára 2018 vyplýva, že
ním bol podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku zamietnutý návrh sťažovateľa na povolenie
obnovy konania, pretože neboli zistené podmienky obnovy konania podľa § 394 ods. 1
Podľa konštatovania okresného súdu jeho rozsudkom sp. zn. 1 T 24/2011 z 29. marca
2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 74/2012 z 30. januára 2013 bol
sťažovateľ uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu porušovania povinností pri správe
cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom
súbehu s prečinom poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 2 písm. a) a ods. 3 písm. a)
Trestného zákona na tom skutkovom základe, že v čase od 24. februára 2004 do
10. februára 2010 ako osobitný správca konkurznej podstaty úpadcu
v konkurze porušením zákonných povinností nerešpektoval právoplatné rozvrhové
uznesenia konkurzného súdu v tom, že aj keď konkurzná podstata disponovala sumou
10 354 064 Sk (343 692 €), neuváženým nakladaním so zverenými prostriedkami ohrozil
uspokojenie pohľadávok veriteľov v zmysle právoplatných rozvrhových uznesení. Bol mu
za to uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov nepodmienečne so zaradením do
ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ako aj trest zákazu činnosti
vykonávať funkciu správcu konkurznej podstaty na 4 roky, ale tiež ochranný dohľad na 12
mesiacov, ako aj povinnosť nahradiť škodu poškodeným subjektom. Sťažovateľ podal
vo veci aj dovolanie, ktorého prípustnosť oprel o § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku
a domáhal sa v rámci neho doplnenia, resp. iného hodnotenia už vykonaného dokazovania
vo vzťahu k ustáleniu subjektívnej stránky, keďže nebol preukázaný jeho úmysel spôsobiť
porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného zákonom. Namietal tiež výšku škody, ako aj
spôsob jeho výpočtu. Dovolanie bolo odmietnuté s tým, že skutková veta právoplatného
rozsudku tak, ako bola ustálená, obsahuje všetky zákonné znaky trestných činov, z ktorých
bol uznaný vinným.
Podľa ďalšieho konštatovania okresného súdu sťažovateľ v návrhu na obnovu
konania doručenom okresnému súdu 20. septembra 2017 poukazoval na podstatné skutkové
okolnosti pri stanovení výšky škody súvisiace s výrokom o náhrade škody, namietal
nesprávnosť právnych záverov všeobecných súdov a ich nedostatočný skutkový základ
vo vykonanom dokazovaní. V ďalšom podrobne zdôvodňoval a vyčísľoval škodu
spôsobenú jednotlivým poškodeným, ktorá je v skutočnosti podstatne nižšia, než to bolo
právoplatne ustálené. Uviedol aj konkrétne dôvody, pre ktoré je podľa jeho názoru škoda
nižšia. Pritom výška škody mala význam aj pre právnu kvalifikáciu a výšku uloženého
trestu. Namietal tiež podstatné okolnosti pri určení vecnej legitimizácie poškodených
subjektov, čo vyústilo do situácie, keď niektorým právnickým osobám nesprávne nebolo
priznané procesné oprávnenie poškodenej osoby. Sťažovateľovi bola uložená povinnosť
nahradiť škodu aj v prípadoch, keď si poškodený veriteľ nárok na náhradu škody uplatnil
v občianskom súdnom konaní, v ktorom mu bol aj prisúdený, čím došlo vlastne
k duplicitnému priznaniu odškodnenia. Napokon sťažovateľ namietal nezákonné zloženie
senátu okresného súdu, ktoré nebolo v súlade s platným rozvrhom práce v kritickom čase.
Podľa názoru okresného súdu skutočnosti uvádzané sťažovateľom v návrhu
na povolenie obnovy konania nemožno považovať za také skutočnosti, ktoré by mali
za následok iné rozhodnutie o vine alebo treste, a to aj napriek tomu, že výška škody by
mala byť podľa sťažovateľa nižšia o sumu viac než 133 000 €. Nedošlo ani k duplicitnému
plneniu, pretože kým v prípade rozvrhových rozhodnutí bol dlžníkom úpadca (pričom
nedošlo k celkovému plneniu v prospech veriteľov), v druhom prípade (teda v trestnom
konaní) bola povinnosť uhradiť zvyšok škody uložená sťažovateľovi. V súvislosti
so skutočnosťou, že úpadca nebol považovaný za poškodeného treba uviesť, že ak došlo
k zániku úpadcu výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu, ani v prípade
povolenia obnovy konania by o jeho nárokoch nebolo možné rozhodovať.
Ďalej okresný súd vyslovuje v súvislosti s námietkou nesprávneho zloženia senátu
okresného súdu v pôvodnom konaní názor, podľa ktorého táto skutočnosť nie je dôvodom
na povolenie obnovy konania, ale je dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. b)
Treba konštatovať, že sťažovateľ vo svojom návrhu neuviedol také skutočnosti alebo
dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami
už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o jeho vine alebo vzhľadom na ktoré by
pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom
páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu.
14. Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tos 40/2018 z 21. marca 2018 vyplýva, že
ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu.
Podľa konštatovania krajského súdu sťažovateľ v dôvodoch sťažnosti poukázal
na nesprávne ustálený skutkový stav v pôvodnom konaní, a to hlavne čo sa týka ustálenej
výšky škody a právnej kvalifikácie, čo v konečnom dôsledku mohlo mať vplyv aj
na výmeru trestu. V návrhu na povolenie obnovy konania vykonal podrobný výpočet sumy,
ktorá mala byť správne určená ako suma na výplatu veriteľom a ktorá bola v skutočnosti
vo výške 95 471,08 €. Sťažovateľ vyslovil názor, že v pôvodnom konaní bola táto
skutočnosť opomenutá a prehliadnutá, všeobecné súdy sa ňou nezaoberali a ide preto o novú
skutočnosť, ktorá by odôvodnila iné rozhodnutie o jeho vine a treste.
Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ sa domáhal povolenia obnovy konania
na základe takých dôkazov, ktoré boli v pôvodnom konaní všetkým konajúcim súdom
známe, nejde teda o skutočnosti predtým neznáme. Vo vzťahu k nim bolo vykonané
znalecké dokazovanie, na ktoré sťažovateľ sám poukazuje. Sťažovateľ sa v podstate
domáha prehodnotenia pôvodne súdu známych dôkazov v jeho prospech na základe jeho
vlastnej obhajoby a vlastných úvah o dôkazoch. Okresný súd sa jednoznačne vysporiadal
s návrhom sťažovateľa a s dôkaznou situáciou a dospel k jednoznačnému záveru, ktorý si
osvojil aj krajský súd.
III.
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
17. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
18. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
19. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
20. Podstatou sťažovateľovej argumentácie je názor, podľa ktorého v pôvodnom
konaní rozhodoval okresný súd v nesprávnom zložení senátu nezodpovedajúcom rozvrhu
práce platnému v kritickom čase. Túto okolnosť treba podľa sťažovateľa považovať za novú
skutočnosť, na základe ktorej prichádzalo do úvahy obnovu konania povoliť.
21. Okresný súd bol toho názoru, že námietka nesprávneho zloženia senátu
okresného súdu nie je dôvodom na povolenie obnovy konania, ale je dovolacím dôvodom
podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.
22. Podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak súd
rozhodol v nezákonnom zložení.
Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú
najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od
uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom
páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Podľa § 394 ods. 4 Trestného poriadku skutočnosťou skôr neznámou podľa
odsekov 1 až 3 je aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého
rozhodnutím prokurátora alebo súdu Slovenskej republiky alebo v konaní, ktoré mu
predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody obvineného, ak negatívne
dôsledky tohto rozhodnutia nemožno inak napraviť.
23. Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým vo všeobecnej rovine poukázať
na to, že právoplatný rozsudok predstavuje v zásade konečné rozhodnutie v trestných
veciach, ktoré je pre trestne stíhanú osobu, ale aj pre orgány verejnej moci záväzné.
Právoplatne skončené konanie zakladá zároveň prekážku veci rozsúdenej (rei iudicatae),
teda takej veci, o ktorej už znova konať nemožno (zásada ne bis in idem).
24. Iba výnimočne možno právoplatne skončenú trestnú vec znova otvoriť (znova
o nej konať a rozhodovať), a to v prípade, ak dôjde k zrušeniu právoplatného rozhodnutia
v mimoriadnom opravnom konaní. Trestný poriadok pozná dva mimoriadne opravné
prostriedky, ktorými sú dovolanie a obnova konania. Kým dovolanie možno podať pre
veľmi závažné vady konania procesnoprávneho charakteru, ako aj pre nesprávne právne
posúdenie zisteného skutku, resp. pre uloženie trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej
sadzby alebo trestu, ktorý sa na prejednávaný trestný čin nepripúšťa uložiť, tak obnova
konania prichádza do úvahy v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti alebo dôkazy,
ktoré súdu neboli v pôvodnom konaní známe. Inými slovami, kým dovolanie prichádza
do úvahy v prípadoch právnych pochybení, tak obnova konania je určená na nápravu
pochybení vzniknutých nesprávnym ustálením skutkového stavu. Medzi oboma
mimoriadnymi opravnými prostriedkami treba prísne rozlišovať a nemožno ich vzájomne
zamieňať.
25. Ťažiskovým argumentom podanej sťažnosti je námietka nesprávneho zloženia
senátu okresného súdu, ktorý pôvodne konal vo veci samej. Ako na to okresný súd správne
poukázal, takáto námietka zakladá v zásade prípustnosť dovolania podľa § 371 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku. Všetko nasvedčuje tomu, že sťažovateľ podal dovolanie, avšak
(ako sa zdá) námietku nesprávneho zloženia senátu okresného súdu v dovolaní neuplatnil
a (predpokladateľne) neuplatnil ju ani v odvolaní podanom proti rozsudku okresného súdu.
Pritom zloženie senátu okresného súdu mu bolo od prvej chvíle známe a nič mu (prípadne
jeho obhajcovi) nebránilo presvedčiť sa v aktuálnom čase, či zloženie senátu okresného
súdu zodpovedá alebo nezodpovedá platnému rozvrhu práce.
26. Sťažovateľ je toho názoru, že pri neformálnom výklade už citovaných ustanovení
Trestného poriadku možno nesprávne zloženie konajúceho senátu považovať aj za novú
skutočnosť pre účely obnovy konania. Poukazuje pritom na § 394 ods. 4 Trestného
poriadku, z ktorého (podľa jeho názoru) možno analogicky vyvodiť ním tvrdený záver.
27. Uvedená argumentácia sťažovateľa nie je z pohľadu ústavného súdu vôbec
akceptovateľná.
28. Ak by bol sťažovateľ postupoval v súlade so zákonom, mohol už v odvolaní
a následne v dovolaní nesprávne zloženie senátu okresného súdu namietať a v prípade
nepriaznivého rozhodnutia by mohol podať proti rozhodnutiu dovolacieho súdu sťažnosť
ústavnému súdu a v nej trvať na námietke nesprávneho zloženia senátu okresného súdu.
Nečinnosť sťažovateľa v rámci odvolania a dovolania nemožno nahradiť tak, že sa nápravy
uvedeného pochybenia bude domáhať cestou obnovy konania, teda prostredníctvom takého
právneho inštitútu, ktorého zmysel a účel je odlišný.
29. K argumentácii sťažovateľa treba ešte dodať, že Trestný poriadok v § 394 ods. 4
priamo pomenúva ako skutočnosť skôr neznámu rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva vyslovujúce, že došlo k porušeniu základných ľudských práv alebo slobôd
obvineného. Existencia takéhoto rozhodnutia je teda (za splnenia ďalších podmienok)
novou skutočnosťou a dôvodom na povolenie obnovy konania. V sťažovateľovom prípade
však podľa všetkého k vydaniu takéhoto rozhodnutia nedošlo.
30. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. júna 2018