Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 333/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , Ústav na výkon trestu odňatia

slobody , vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1

a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 21. marca 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia (ďalej len „“),

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 21. marca 2018.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 20. septembra 2017 podal Okresnému súdu

Zvolen (ďalej len „okresný súd“) návrh na povolenie obnovy konania v právoplatne

skončenej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. .

Uznesením okresného súdu č. k. -42 z 10. januára 2018 bol návrh

zamietnutý z dôvodu nezistenia podmienok obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného

poriadku.

Uznesením krajského súdu sp. zn. z 21. marca 2018 bola sťažnosť

podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá podľa § 193 ods. 1

písm. c) .

3. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosti svedčiace o procesnoprávnej neústavnosti

postupu a rozhodovania krajského súdu, ktoré odôvodňujú potrebu poskytnutia ochrany

jeho označeným právam.

Z uznesení všeobecných súdov je podľa sťažovateľa zrejmé, že považovali v návrhu

na obnovu predložené opodstatnené okolnosti dôležité pre zistenie skutočnej výšky škody,

vylučujúce správnosť skutkových zistení a zakladajúce pochybnosti o právnej kvalifikácii

a uloženej výmere trestu za také skutočnosti, ktoré už boli preukázané na základe

vyhodnotenia vykonaných dôkazov okresným súdom v pôvodnom konaní, s ktorými sa

stotožnil aj krajský súd v odvolacom konaní.

Okresný súd formálne poukazuje v odôvodnení svojho uznesenia na skutočnosti

alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré sťažovateľ vo svojom návrhu neuviedol

a na základe ktorých zvažoval možnosť povolenia obnovy konania. Vo veci posudzovania

ďalších podmienok obnovy konania (či konanie prinesie pre odsúdeného priaznivejšie

rozhodnutie o treste) dospel k záveru, že nie je naplnená ani táto druhá podmienka.

4. Podľa názoru sťažovateľa sa okresný súd dostatočne nezameral práve na

hodnotenie skutočností, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o treste a pre ktoré by

pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo pomerom

páchateľa, prípadne uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu. Okresný

súd vôbec nezhodnotil, ktoré sú tie konkrétne skutočnosti, ktoré by mohli odôvodniť iné

rozhodnutie o treste a viesť k inému rozhodnutiu o treste priaznivejšom pre sťažovateľa.

5. Podľa zistenia krajského súdu sa sťažovateľ domáhal povolenia obnovy konania

na základe takých dôkazov, ktoré boli okresnému súdu, krajskému súdu, ale aj Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky známe v pôvodnom konaní. Nešlo teda o skutočnosti súdu

neznáme, a preto neboli splnené zákonné podmienky pre povolenie obnovy konania.

Krajský súd a priori nepripustil možnosť nových právnych skutočností, keď zdôraznil, že si

osvojil záver okresného súdu, ktorý sa jednoznačne vysporiadal s návrhom sťažovateľa,

pričom je zrejmé, že nie sú splnené podmienky obnovy konania. Z odôvodnenia uznesenia

krajského súdu vyplýva jednostrannosť a alibistická aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných predpisov, ktorá je popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Všeobecné

súdy si neujasnili vecnú podstatu skutočností obsiahnutých v predloženom návrhu a nimi

prijaté právne závery sú nepreskúmateľné, a to aj pri zohľadnení minima rozumovej

dostatočnosti.

6. Sťažovateľ je presvedčený, že rozhodujúcou okolnosťou bolo posúdenie, či boli

alebo neboli splnené podmienky obnovy konania podľa . Išlo

o vymedzenie výkladu pojmu „skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme“ vrátane posúdenia

otázky, či na okresnom súde došlo alebo nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na

zákonného sudcu, a to z toho pohľadu, či je nezákonné zloženie senátu okresného súdu

rozhodujúceho v pôvodnom konaní skutočnosťou súdu skôr neznámou a či túto skutočnosť

mal krajský súd skúmať a zohľadniť pri posudzovaní splnenia podmienok obnovy konania.

7. Sťažovateľ zdôrazňuje, že v čase podania návrhu na obnovu konania existovala

nová skutočnosť súdu neznáma v čase, keď rozhodoval o treste pre sťažovateľa, pričom

touto novou skutočnosťou je práve nezákonný senát rozhodujúci o vine a treste sťažovateľa.

Tým sú naplnené obidva predpoklady na povolenie obnovy konania, teda tak existencia

novej, skôr neznámej skutočnosti alebo dôkazu, ako aj spôsobilosť tejto novej skutočnosti

alebo dôkazu privodiť iné, pre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie o vine alebo treste.

V obnovenom konaní totiž nemožno bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť, že by zákonne

zložený, spravodlivý a nezaujatý senát uložil iný, pre sťažovateľa priaznivejší trest. Napriek

uvedenému namietané porušenie práva sťažovateľa na zákonného sudcu vo vzťahu

k posúdeniu prípustnosti obnovy konania zostalo zo strany všeobecných súdov bez

právneho záujmu.

8. Po zistení, že pôvodné konanie bolo zaťažené vadou významnou z hľadiska

základného práva sťažovateľa podľa a listiny, nadobudol

sťažovateľ presvedčenie, že táto skôr neznáma skutočnosť zakladá dôvod na povolenie

obnovy konania. Na podporu tejto argumentácie poukazuje sťažovateľ na možnú analógiu

aplikácie práva. Upriamuje pozornosť na dikciu , ktorá

obdobne ako v tomto prípade predpokladá porušenie základného práva alebo slobody

sťažovateľa. Toto ustanovenie tiež nepredpokladá nové skutočnosti alebo dôkazy, ale

reflektuje na chyby aplikácie práva konštatované Európskym súdom pre ľudské práva.

Splnenie podmienok obnovy konania je konštatované už v tomto ustanovení, kde sa skúma

len možnosť alternatívnej nápravy negatívnych dôsledkov dotknutého rozhodnutia a vopred

sa neposudzuje možnosť iného rozhodnutia o vine alebo treste.

9. Podľa sťažovateľa je potrebné ďalej ustáliť, či pri použití extenzívnej interpretácie

dotknutého ustanovenia je možné dospieť k záveru o jeho aplikácii aj na povolenie obnovy

konania za situácie, keď boli vyčerpané dostupné opravné prostriedky a v rámci nich

sťažovateľ uplatnil námietku porušenia práva na zákonného sudcu.

Podľa presvedčenia sťažovateľa všeobecné súdy zvolili konzervatívny prístup

k výkladu aplikovateľných právnych predpisov a neposkytli sťažovateľovi požadovanú

ochranu, čím porušili jeho označené práva podľa , listiny a dohovoru.

10. Krajský súd podľa presvedčenia sťažovateľa nedostatočne odôvodnil svoje

uznesenie, ktoré je založené iba na simplexnom zovšeobecňujúcom konštatovaní bez

odkazu na konkrétny dôkaz a bez vysporiadania sa so všetkými relevantnými okolnosťami.

Rozhodol tiež bez toho, aby odkazoval na vykonané dokazovanie a poskytol tak rozumné

vysvetlenie rozhodujúcich záverov týkajúcich sa splnenia podmienok obnovy konania. Text

odôvodnenia uznesenia krajského súdu nie je písaný najzrozumiteľnejším štýlom, čo

vyvoláva pocit nezrozumiteľnosti a indikuje možnosť porušenia ústavnej požiadavky

na zrozumiteľnosť súdnych rozhodnutí.

11. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ požaduje, aby ústavný

súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v

a v čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie a právo na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru boli postupom a napadnutým

uznesením Kraj. súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 21.3.2018 porušené.

2) Uznesenie Kraj. súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 21.3.2018

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3) Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 396.135,51-

eur /slovom tristodeväťdesiatšesťtisícstotridsaťpäť eur a paťdesiatjeden centov/.

4) Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť finančné zadosťučinenie

sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5) Ustanovenému právnemu zástupcovi priznáva odmenu a náhradu hotových

výdavkov v zmysle príslušnej vyhláške MS SR.

6) Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť odmenu a náhradu hotových

výdavkov právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

12. Napokon sťažovateľ osobitnou žiadosťou z 8. júna 2018 pripojenou k sťažnosti

žiada ústavný súd, aby mu ustanovil právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti.

II.

13. Z uznesenia okresného súdu č. k. -42 z 10. januára 2018 vyplýva, že

ním bol podľa zamietnutý návrh sťažovateľa na povolenie

obnovy konania, pretože neboli zistené podmienky obnovy konania podľa § 394 ods. 1

.

Podľa konštatovania okresného súdu jeho rozsudkom sp. zn. z 29. marca

2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. januára 2013 bol

sťažovateľ uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu porušovania povinností pri správe

cudzieho majetku podľa a v jednočinnom

súbehu s prečinom poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 2 písm. a) a ods. 3 písm. a)

na tom skutkovom základe, že v čase od 24. februára 2004 do

10. februára 2010 ako osobitný správca konkurznej podstaty úpadcu

v konkurze porušením zákonných povinností nerešpektoval právoplatné rozvrhové

uznesenia konkurzného súdu v tom, že aj keď konkurzná podstata disponovala sumou

10 354 064 Sk (343 692 €), neuváženým nakladaním so zverenými prostriedkami ohrozil

uspokojenie pohľadávok veriteľov v zmysle právoplatných rozvrhových uznesení. Bol mu

za to uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov nepodmienečne so zaradením do

ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ako aj trest zákazu činnosti

vykonávať funkciu správcu konkurznej podstaty na 4 roky, ale tiež ochranný dohľad na 12

mesiacov, ako aj povinnosť nahradiť škodu poškodeným subjektom. Sťažovateľ podal

vo veci aj dovolanie, ktorého prípustnosť oprel o

a domáhal sa v rámci neho doplnenia, resp. iného hodnotenia už vykonaného dokazovania

vo vzťahu k ustáleniu subjektívnej stránky, keďže nebol preukázaný jeho úmysel spôsobiť

porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného zákonom. Namietal tiež výšku škody, ako aj

spôsob jeho výpočtu. Dovolanie bolo odmietnuté s tým, že skutková veta právoplatného

rozsudku tak, ako bola ustálená, obsahuje všetky zákonné znaky trestných činov, z ktorých

bol uznaný vinným.

Podľa ďalšieho konštatovania okresného súdu sťažovateľ v návrhu na obnovu

konania doručenom okresnému súdu 20. septembra 2017 poukazoval na podstatné skutkové

okolnosti pri stanovení výšky škody súvisiace s výrokom o náhrade škody, namietal

nesprávnosť právnych záverov všeobecných súdov a ich nedostatočný skutkový základ

vo vykonanom dokazovaní. V ďalšom podrobne zdôvodňoval a vyčísľoval škodu

spôsobenú jednotlivým poškodeným, ktorá je v skutočnosti podstatne nižšia, než to bolo

právoplatne ustálené. Uviedol aj konkrétne dôvody, pre ktoré je podľa jeho názoru škoda

nižšia. Pritom výška škody mala význam aj pre právnu kvalifikáciu a výšku uloženého

trestu. Namietal tiež podstatné okolnosti pri určení vecnej legitimizácie poškodených

subjektov, čo vyústilo do situácie, keď niektorým právnickým osobám nesprávne nebolo

priznané procesné oprávnenie poškodenej osoby. Sťažovateľovi bola uložená povinnosť

nahradiť škodu aj v prípadoch, keď si poškodený veriteľ nárok na náhradu škody uplatnil

v občianskom súdnom konaní, v ktorom mu bol aj prisúdený, čím došlo vlastne

k duplicitnému priznaniu odškodnenia. Napokon sťažovateľ namietal nezákonné zloženie

senátu okresného súdu, ktoré nebolo v súlade s platným rozvrhom práce v kritickom čase.

Podľa názoru okresného súdu skutočnosti uvádzané sťažovateľom v návrhu

na povolenie obnovy konania nemožno považovať za také skutočnosti, ktoré by mali

za následok iné rozhodnutie o vine alebo treste, a to aj napriek tomu, že výška škody by

mala byť podľa sťažovateľa nižšia o sumu viac než 133 000 €. Nedošlo ani k duplicitnému

plneniu, pretože kým v prípade rozvrhových rozhodnutí bol dlžníkom úpadca (pričom

nedošlo k celkovému plneniu v prospech veriteľov), v druhom prípade (teda v trestnom

konaní) bola povinnosť uhradiť zvyšok škody uložená sťažovateľovi. V súvislosti

so skutočnosťou, že úpadca nebol považovaný za poškodeného treba uviesť, že ak došlo

k zániku úpadcu výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu, ani v prípade

povolenia obnovy konania by o jeho nárokoch nebolo možné rozhodovať.

Ďalej okresný súd vyslovuje v súvislosti s námietkou nesprávneho zloženia senátu

okresného súdu v pôvodnom konaní názor, podľa ktorého táto skutočnosť nie je dôvodom

na povolenie obnovy konania, ale je dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. b)

.

Treba konštatovať, že sťažovateľ vo svojom návrhu neuviedol také skutočnosti alebo

dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami

už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o jeho vine alebo vzhľadom na ktoré by

pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom

páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu.

14. Z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 21. marca 2018 vyplýva, že

ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu.

Podľa konštatovania krajského súdu sťažovateľ v dôvodoch sťažnosti poukázal

na nesprávne ustálený skutkový stav v pôvodnom konaní, a to hlavne čo sa týka ustálenej

výšky škody a právnej kvalifikácie, čo v konečnom dôsledku mohlo mať vplyv aj

na výmeru trestu. V návrhu na povolenie obnovy konania vykonal podrobný výpočet sumy,

ktorá mala byť správne určená ako suma na výplatu veriteľom a ktorá bola v skutočnosti

vo výške 95 471,08 €. Sťažovateľ vyslovil názor, že v pôvodnom konaní bola táto

skutočnosť opomenutá a prehliadnutá, všeobecné súdy sa ňou nezaoberali a ide preto o novú

skutočnosť, ktorá by odôvodnila iné rozhodnutie o jeho vine a treste.

Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ sa domáhal povolenia obnovy konania

na základe takých dôkazov, ktoré boli v pôvodnom konaní všetkým konajúcim súdom

známe, nejde teda o skutočnosti predtým neznáme. Vo vzťahu k nim bolo vykonané

znalecké dokazovanie, na ktoré sťažovateľ sám poukazuje. Sťažovateľ sa v podstate

domáha prehodnotenia pôvodne súdu známych dôkazov v jeho prospech na základe jeho

vlastnej obhajoby a vlastných úvah o dôkazoch. Okresný súd sa jednoznačne vysporiadal

s návrhom sťažovateľa a s dôkaznou situáciou a dospel k jednoznačnému záveru, ktorý si

osvojil aj krajský súd.

III.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

17. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

18. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

19. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

20. Podstatou sťažovateľovej argumentácie je názor, podľa ktorého v pôvodnom

konaní rozhodoval okresný súd v nesprávnom zložení senátu nezodpovedajúcom rozvrhu

práce platnému v kritickom čase. Túto okolnosť treba podľa sťažovateľa považovať za novú

skutočnosť, na základe ktorej prichádzalo do úvahy obnovu konania povoliť.

21. Okresný súd bol toho názoru, že námietka nesprávneho zloženia senátu

okresného súdu nie je dôvodom na povolenie obnovy konania, ale je dovolacím dôvodom

podľa .

22. Podľa dovolanie možno podať, ak súd

rozhodol v nezákonnom zložení.

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od

uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom

páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa skutočnosťou skôr neznámou podľa

odsekov 1 až 3 je aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého

rozhodnutím prokurátora alebo súdu Slovenskej republiky alebo v konaní, ktoré mu

predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody obvineného, ak negatívne

dôsledky tohto rozhodnutia nemožno inak napraviť.

23. Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým vo všeobecnej rovine poukázať

na to, že právoplatný rozsudok predstavuje v zásade konečné rozhodnutie v trestných

veciach, ktoré je pre trestne stíhanú osobu, ale aj pre orgány verejnej moci záväzné.

Právoplatne skončené konanie zakladá zároveň prekážku veci rozsúdenej (rei iudicatae),

teda takej veci, o ktorej už znova konať nemožno (zásada ne bis in idem).

24. Iba výnimočne možno právoplatne skončenú trestnú vec znova otvoriť (znova

o nej konať a rozhodovať), a to v prípade, ak dôjde k zrušeniu právoplatného rozhodnutia

v mimoriadnom opravnom konaní. pozná dva mimoriadne opravné

prostriedky, ktorými sú dovolanie a obnova konania. Kým dovolanie možno podať pre

veľmi závažné vady konania procesnoprávneho charakteru, ako aj pre nesprávne právne

posúdenie zisteného skutku, resp. pre uloženie trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej

sadzby alebo trestu, ktorý sa na prejednávaný trestný čin nepripúšťa uložiť, tak obnova

konania prichádza do úvahy v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti alebo dôkazy,

ktoré súdu neboli v pôvodnom konaní známe. Inými slovami, kým dovolanie prichádza

do úvahy v prípadoch právnych pochybení, tak obnova konania je určená na nápravu

pochybení vzniknutých nesprávnym ustálením skutkového stavu. Medzi oboma

mimoriadnymi opravnými prostriedkami treba prísne rozlišovať a nemožno ich vzájomne

zamieňať.

25. Ťažiskovým argumentom podanej sťažnosti je námietka nesprávneho zloženia

senátu okresného súdu, ktorý pôvodne konal vo veci samej. Ako na to okresný súd správne

poukázal, takáto námietka zakladá v zásade prípustnosť dovolania podľa § 371 ods. 1

písm. b) . Všetko nasvedčuje tomu, že sťažovateľ podal dovolanie, avšak

(ako sa zdá) námietku nesprávneho zloženia senátu okresného súdu v dovolaní neuplatnil

a (predpokladateľne) neuplatnil ju ani v odvolaní podanom proti rozsudku okresného súdu.

Pritom zloženie senátu okresného súdu mu bolo od prvej chvíle známe a nič mu (prípadne

jeho obhajcovi) nebránilo presvedčiť sa v aktuálnom čase, či zloženie senátu okresného

súdu zodpovedá alebo nezodpovedá platnému rozvrhu práce.

26. Sťažovateľ je toho názoru, že pri neformálnom výklade už citovaných ustanovení

možno nesprávne zloženie konajúceho senátu považovať aj za novú

skutočnosť pre účely obnovy konania. Poukazuje pritom na § 394 ods. 4 Trestného

poriadku, z ktorého (podľa jeho názoru) možno analogicky vyvodiť ním tvrdený záver.

27. Uvedená argumentácia sťažovateľa nie je z pohľadu ústavného súdu vôbec

akceptovateľná.

28. Ak by bol sťažovateľ postupoval v súlade so zákonom, mohol už v odvolaní

a následne v dovolaní nesprávne zloženie senátu okresného súdu namietať a v prípade

nepriaznivého rozhodnutia by mohol podať proti rozhodnutiu dovolacieho súdu sťažnosť

ústavnému súdu a v nej trvať na námietke nesprávneho zloženia senátu okresného súdu.

Nečinnosť sťažovateľa v rámci odvolania a dovolania nemožno nahradiť tak, že sa nápravy

uvedeného pochybenia bude domáhať cestou obnovy konania, teda prostredníctvom takého

právneho inštitútu, ktorého zmysel a účel je odlišný.

29. K argumentácii sťažovateľa treba ešte dodať, že v

priamo pomenúva ako skutočnosť skôr neznámu rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva vyslovujúce, že došlo k porušeniu základných ľudských práv alebo slobôd

obvineného. Existencia takéhoto rozhodnutia je teda (za splnenia ďalších podmienok)

novou skutočnosťou a dôvodom na povolenie obnovy konania. V sťažovateľovom prípade

však podľa všetkého k vydaniu takéhoto rozhodnutia nedošlo.

30. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2018