Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 253/2018
PDF · 210.47 KB
No categories available
I. ÚS 253/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť
, vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na obhajobu podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Nitra sp. zn. 4 T 137/2013 zo 16. decembra 2013 a jemu predchádzajúcim
postupom, uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 To 6/2014 z 11. februára 2014, ako
aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 79/2017 z 27. februára
2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podanou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) 20. júna 2018 sa (ďalej len „sťažovateľ“) domáhal vyslovenia
porušenia svojho základného práva na obhajobu podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nitra
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 137/2013 zo 16. decembra 2013 a jemu
predchádzajúcim postupom, uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 2 To 6/2014 z 11. februára 2014, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 79/2017 z 27. februára 2018. Sťažovateľ
súčasne požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že bol rozsudkom okresného súdu sp. zn.
4 T 137/2013 zo 16. decembra 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uznaný
za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. d)
a ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona
a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní ôsmich rokov, ochranný dohľad v trvaní
dvoch rokov, ako aj ochranné ambulantné protitoxikomanické liečenie. Podľa názoru
sťažovateľa okresný súd porušil jeho základné právo na obhajobu zaručené v čl. 47 ods. 2
ústavy tým, že sťažovateľa pred vynesením rozsudku, ktorým ho uznal vinným na základe
jeho vyhlásenia o uznaní viny, neupozornil na plánovanú zmenu právnej kvalifikácie skutku
uvedeného v bode 4 obžaloby zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného
zákona na obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. d) a ods. 3 písm. a)
Trestného zákona, čím mu zmaril možnosť navrhnúť doplnenie dokazovania a obmedzil čas
na prípravu obhajoby.
3. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu vo vzťahu k výroku
o uloženom treste rozhodol krajský súd uznesením, ktorým odvolanie sťažovateľa zamietol,
pričom sťažovateľovi uložený trest považoval skôr za mierny ako neprimeraný. O dovolaní
sťažovateľa z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku rozhodol najvyšší súd
uznesením, ktorým jeho dovolanie odmietol bez meritórneho preskúmania ako podané
neoprávnenou osobou, čím podľa názoru sťažovateľa nenapravil predchádzajúce
pochybenia všeobecných súdov konajúcich v jeho trestnej veci a súčasne tiež porušil
sťažovateľom označené práva.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že bolo
porušené jeho základné právo na obhajobu podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru rozsudkom okresného súdu a jemu
predchádzajúcim postupom, uznesením krajského súdu, ako aj uznesením najvyššieho súdu,
zruší napadnuté rozhodnutia a prizná mu primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 3 000 €.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj
osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona
o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
7. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že nie je iba jeho
povinnosťou (ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti) zabezpečovať v rámci svojej
rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov
vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto
povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr.
III. ÚS 79/02). Danú skutočnosť zohľadňuje napokon aj znenie čl. 127 ods. 1 ústavy
limitujúce právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom
subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých
prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu
9. Pokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľom označených práv rozsudkom
okresného súdu, ústavný súd poznamenáva, že preskúmaniu tohto postupu a rozsudku
okresného súdu bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého
vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho
základného práva, musí požiadať o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je
kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne
II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu
k okresnému súdu krajský súd, ktorý odvolanie sťažovateľa uznesením zamietol. V tejto
časti ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre
nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
10. Podstata námietok sťažovateľa vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu spočíva
v jeho tvrdení o porušení jeho základného práva na obhajobu a práva na spravodlivý súdny
proces v dôsledku zamietnutia jeho odvolania proti rozsudku okresného súdu ako
nedôvodného napriek tomu, že okresný súd v konaní pochybil, pokiaľ sťažovateľa
neupozornil na zmenu právnej kvalifikácie skutku uvedeného v bode 4, na rozdiel od
obžaloby, čím mu znemožnil navrhnúť doplnenie dokazovania a zmaril mu čas na prípravu
obhajoby. Sťažovateľ zastáva názor, že hoci podal odvolanie iba proti výroku o treste,
krajský súd bol povinný preskúmať aj tie skutočnosti (hoci sa v odvolaní neuvádzali), ktoré
by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, medzi ktoré
patrí porušenie práva na obhajobu. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ považuje uložený trest
odňatia slobody za neprimerane prísny.
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
12. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom
okresného súdu uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa
§ 188 ods. 1 a 2 písm. d) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1
písm. e) Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere
ôsmich rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym
stupňom stráženia, ochranný dohľad v trvaní dvoch rokov, ochranné ambulantné
protitoxikomanické liečenie, ako aj povinnosť nahradiť poškodeným škodu.
13. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ pre nesprávnosť
výroku o treste odvolanie, ktoré odôvodnil tvrdením, že uložený trest považuje za
neprimerane prísny a účel trestu je u neho možné dosiahnuť aj trestom uloženým na spodnej
hranici mimoriadneho zníženia, a to v trvaní piatich rokov.
14. Krajský súd odvolanie sťažovateľa podľa § 319 Trestného poriadku ako
nedôvodné zamietol.
15. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ pred okresným
súdom na hlavnom pojednávaní konanom 16. decembra 2013 urobil vyhlásenia o priznaní
viny zo spáchania žalovaných skutkov podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku,
pričom okresný súd toto jeho vyhlásenie prijal. Vzhľadom na uvedené okresný súd vykonal
dokazovanie už len vo vzťahu k výroku o treste.
16. Napriek tomu, že sťažovateľ sa k spáchaniu skutkov priznal a tieto oľutoval,
podal sťažnosť ústavnému súdu, v ktorej teraz namieta porušenie svojho základného práva
na obhajobu a práva na spravodlivé súdne konanie uznesením krajského súdu. Z obsahu
argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v jeho sťažnosti však nevyplývajú žiadne také
dôvody, pre ktoré by ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa nemal prihliadať
na jeho vyhlásenie urobené podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Sťažovateľ tiež
žiadnym spôsobom nenamieta, že by nebol poučený o následkoch a dôsledkoch
predmetného vyhlásenia, prípadne že by im dostatočne neporozumel. Ústavný súd
zdôrazňuje, že sťažovateľ bol na hlavnom pojednávaní, kde urobil vyhlásenie o vine, ako aj
v prípravnom konaní, riadne zastúpený advokátom, pričom žiadnym spôsobom nenamietal
zmenu právnej kvalifikácie skutkov, ktorých spáchanie sa mu kladie za vinu, ani
modifikáciu skutkovej vety. Dokonca sťažovateľ ani v podanom odvolaní proti rozsudku
okresného súdu nenamietal uznanie viny na základe vyhlásenia podľa § 257 Trestného
poriadku a rovnako nenamietal v tejto súvislosti nedostatočné zistenie skutkového stavu.
17. Podľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku po prednesení obžaloby predseda senátu
poučí obžalovaného o jeho práve urobiť niektoré z vyhlásení, že
a) je nevinný,
b) je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe,
c) nepopiera spáchanie skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe.
Podľa § 257 ods. 2 Trestného poriadku predseda senátu súčasne obžalovaného poučí
o následkoch vyhlásenia podľa odseku 1 písm. b) alebo písm. c), a to v rozsahu podľa
odsekov 5 a 8.
18. Podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní
vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených
v obžalobe alebo urobil vyhlásenie podľa odseku 4, súd v tomto rozsahu postupuje
primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) a zároveň obžalovaného poučí, že
súdom prijaté vyhlásenie o vine, ako aj súdom prijaté vyhlásenie, že nepopiera spáchanie
skutku uvedeného v obžalobe, je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné
odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c).
19. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že „okresný súd
prejednal obžalobu okresného prokurátora zákonným spôsobom a výsledky vykonaného
dokazovania aj správne vyhodnotil. Na základe vyhlásenia obžalovaného, prijal jeho
vyhlásenie o vine a dokazovanie vykonal iba v rozsahu súvisiacom s výrokom o treste,
náhrade škody a ochrannom opatrení.
Vzhľadom na to, že odvolanie podal iba obžalovaný, krajský súd bližšie
nepreskúmaval zákonnosť a odôvodnenosť použitia ustanovenia § 39 ods. 1 Tr.zák.
o mimoriadnom znížení trestu, pod dolnú hranicu trestu ustanovenú trestným zákonom
zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 3 Tr.zák.
Uložený trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov však považoval z hľadiska
dôvodov odvolania obžalovaného za primeraný a nezistil žiadne zákonné podmienky na
uloženie nižšieho trestu a tobôž nie na uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 5 (päť)
rokov, ako sa domáhal obžalovaný v dôvodoch odvolania.
Okresný súd v písomných dôvodoch správne uvádzal výpočet sadzby trestu odňatia
slobody, v rámci ktorej bolo možné uložiť obžalovanému trest a to je od 10 (desať) rokov do
17 (sedemnásť) rokov, 9 (deväť) mesiacov a 10 (desať) dní. Ak teda pri takejto trestnej
sadzbe okresný súd použil ustanovenie § 39 ods. 1 Tr.zák. o mimoriadnom znížení trestu,
nemožno uložený trest považovať za neprimeraný.
Krajský súd pritom zdôrazňuje, že obžalovanému bol ukladaný súhrnný trest a to
nielen za 4 dielčie skutky obzvlášť závažného zločinu lúpeže, ale aj za ďalšie 4 dielčie
skutky pokračovacieho prečinu krádeže, za ktoré bol právoplatne odsúdený rozsudkom
Okresného súdu Nitra sp.zn. 5T/80/2013 zo dňa 18.07.2013.
Okresný súd rozhodol v prospech obžalovaného aj pri jeho zaradení do ústavu na
výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 4 Tr.zák.
Napadnutým rozsudkom nedošlo k porušeniu zákona ani pri rozhodovaní súdu I. stupňa, pri
uložení ochranného dohľadu, ako aj ochranného liečenia.
Krajský súd sa stotožňuje so stanoviskom zástupkyne krajského prokurátora, že
uložený trest je skôr mierny ako neprimeraný. Odvolací súd by v prejednávanej veci mohol
napadnutý rozsudok zrušiť vo výroku o treste podľa § 321 ods. 1 písm. e/ Tr.por. iba
v prípade, ak je uložený trest neprimeraný.
Uložený trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov, vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti však nemožno v žiadnom prípade považovať za neprimeraný
v neprospech obžalovaného, preto odvolací súd odvolanie obžalovaného zamietol ako
nedôvodné v zmysle výroku tohto uznesenia.“.
20. Ako z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, krajský súd
správne postupoval, keď posudzoval napadnutý rozsudok okresného súdu len vo vzťahu
k sťažovateľom napadnutému výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Krajský súd sa
v dostatočnej miere zaoberal odvolaním sťažovateľa a svoje závery primeraným spôsobom
aj odôvodnil. Za týchto okolností ústavný súd nevidí dôvod na to, aby zasahoval do záverov
krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu je v právomoci všeobecných súdov vykladať
a aplikovať zákony a ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd
nemá dôvod doň zasahovať. K najpodstatnejšej námietke sťažovateľa o porušení jeho
základného práva na obhajobu, ktorú mal podľa názoru sťažovateľa krajský súd preskúmať
v zmysle § 317 ods. 1 Trestného poriadku, i keď nebola v odvolaní uvedená, ústavný súd
dodáva, že vzhľadom na prítomnosť obhajcu sťažovateľa v prípravnom konaní, ako aj
v konaní pred okresným súdom (a aj v odvolacom konaní), ktorý predmetnú námietku
nevzniesol ani na hlavnom pojednávaní, ani v podanom odvolaní, nebol dôvod na to, aby
krajský súd v odvolacom konaní na uvedené prihliadol. Za zásadné porušenie práva na
obhajobu sa totiž rozumie najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe (§ 37).
V prípade, ak obvinený po určitú časť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho
mal mať, potom je splnená táto podmienka dovolania spravidla vtedy, ak orgány činné
v trestnom konaní alebo súd v tomto čase skutočne vykonávali úkony trestného konania,
ktoré smerovali k vydaniu meritórneho rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté dovolaním.
To však nebol prípad sťažovateľa.
21. Ústavný súd preto považuje sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorá smeruje proti
uzneseniu krajského súdu vo výroku o uloženom treste, za zjavne neopodstatnenú, a preto ju
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z uvedeného dôvodu odmieta.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
22. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. b)
Trestného poriadku odmietol ako podané neoprávnenou osobou. V odôvodnení
napadnutého uznesenia najvyšší súd najskôr interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu
sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania, vo vzťahu k nej následne posúdil
relevantnosť obsahu sťažovateľom uplatneného dovolania, ktorým napadol výrok o vine,
a tým aj výrok o treste, uplatňujúc dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku, ktorý podľa sťažovateľa spočíva v neupozornení na zmenu právnej kvalifikácie
a modifikácii skutkových zistení uvedených v obžalobe, a svoje rozhodnutie takto
odôvodnil: „Podané dovolanie formálne smeruje jednak proti rozsudku okresného súdu ako
súdu prvého stupňa a uzneseniu krajského súdu ako súdu druhého stupňa, ktorý odvolanie
obvineného podané do výroku o treste podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.
Dovoláteľ v ňom vecne napáda iba výrok o vine, ktorý urobil prvostupňový súd na základe
jeho vyhlásenia o vine a proti ktorému Trestný poriadok, v rozsahu v akom bolo toto
vyhlásenie prijaté, nepriznáva obvinenému právo podať odvolanie.
Z vyššie citovaného ustanovenia § 257 ods. 5 Tr. por. pritom vyplýva, že proti
rozsudku, ktorý bol vydaný na základe prijatého vyhlásenia obvineného o vine, možno
v rozsahu, v akom bolo toto vyhlásenie prijaté, t. j. proti jeho výroku o vine, podať
dovolanie, avšak iba z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. Toto ustanovenie ale
zároveň neurčuje okruh osôb, ktoré sú oprávnené tak urobiť. Pri riešení tejto otázky je preto
nutné zohľadniť ďalšie ustanovenia Trestného poriadku upravujúce postup v konaní
o dovolaní, najmä ustanovenia § 369 ods. 2 písm. b) Tr. por. a § 372 ods. 1 Tr. por.,
z ktorých vyplýva, že obvinený je oprávnený podať dovolanie iba proti rozhodnutiu súdu
druhého stupňa. Teda iba vtedy, ak proti výroku, ktorý napáda dovolaním (v tomto prípade
výrok o vine), podal riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté, resp. ak bol
takýto výrok druhostupňovým súdom zmenený v jeho neprospech na podklade opravného
prostriedku podaného prokurátorom alebo poškodeným.
Keďže obvinený nepodal (ani nemohol podať) proti dovolaním napádanému výroku
o vine riadny opravný prostriedok a ani nedošlo k zmene tohto výroku v jeho neprospech na
podklade odvolania prokurátora, nie je v posudzovanej veci osobou oprávnenou podať
dovolanie a takouto osobou by mohol byť len minister spravodlivosti (pozri rozhodnutie
najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 12/2017).“
23. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
ústavný súd konštatuje, že jeho odôvodnenie predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok,
právny názor, na ktorom je založené napadnuté uznesenie (že ide o dovolanie podané
neoprávnenou osobou), je z ústavného hľadiska akceptovateľný a v okolnostiach danej veci
nič nenasvedčuje tomu, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľa.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
24. Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie.
25. Ústavný súd vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom konštatuje, že u neho nie sú splnené predpoklady na
ustanovenie právneho zástupcu, a to z dôvodu, že v prípade sťažovateľa boli ústavným
súdom jednoznačne zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom
prerokovaní, a preto bolo namieste považovať sťažnosť za zrejme bezúspešné bránenie
práva, a teda bolo bez právneho významu ustanoviť mu právneho zástupcu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. júla 2018