Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 253/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť

, vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na obhajobu podľa a práva podľa

ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Nitra sp. zn. zo 16. decembra 2013 a jemu predchádzajúcim

postupom, uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 11. februára 2014, ako

aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. februára

2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podanou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd“) 20. júna 2018 sa (ďalej len „sťažovateľ“) domáhal vyslovenia

porušenia svojho základného práva na obhajobu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nitra

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 16. decembra 2013 a jemu

predchádzajúcim postupom, uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 11. februára 2014, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. februára 2018. Sťažovateľ

súčasne požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že bol rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 16. decembra 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uznaný

za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. d)

a ods. 3 písm. a) s poukazom na

a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní ôsmich rokov, ochranný dohľad v trvaní

dvoch rokov, ako aj ochranné ambulantné protitoxikomanické liečenie. Podľa názoru

sťažovateľa okresný súd porušil jeho základné právo na obhajobu zaručené v čl. 47 ods. 2

tým, že sťažovateľa pred vynesením rozsudku, ktorým ho uznal vinným na základe

jeho vyhlásenia o uznaní viny, neupozornil na plánovanú zmenu právnej kvalifikácie skutku

uvedeného v bode 4 obžaloby zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného

zákona na obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. d) a ods. 3 písm. a)

, čím mu zmaril možnosť navrhnúť doplnenie dokazovania a obmedzil čas

na prípravu obhajoby.

3. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu vo vzťahu k výroku

o uloženom treste rozhodol krajský súd uznesením, ktorým odvolanie sťažovateľa zamietol,

pričom sťažovateľovi uložený trest považoval skôr za mierny ako neprimeraný. O dovolaní

sťažovateľa z dôvodu podľa rozhodol najvyšší súd

uznesením, ktorým jeho dovolanie odmietol bez meritórneho preskúmania ako podané

neoprávnenou osobou, čím podľa názoru sťažovateľa nenapravil predchádzajúce

pochybenia všeobecných súdov konajúcich v jeho trestnej veci a súčasne tiež porušil

sťažovateľom označené práva.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že bolo

porušené jeho základné právo na obhajobu podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru rozsudkom okresného súdu a jemu

predchádzajúcim postupom, uznesením krajského súdu, ako aj uznesením najvyššieho súdu,

zruší napadnuté rozhodnutia a prizná mu primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 3 000 €.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj

osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona

o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

7. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že nie je iba jeho

povinnosťou (ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti) zabezpečovať v rámci svojej

rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov

vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto

povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr.

). Danú skutočnosť zohľadňuje napokon aj znenie

limitujúce právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom

subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých

prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

9. Pokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľom označených práv rozsudkom

okresného súdu, ústavný súd poznamenáva, že preskúmaniu tohto postupu a rozsudku

okresného súdu bráni princíp subsidiarity vyjadrený v , z ktorého

vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho

základného práva, musí požiadať o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je

kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne

, , , ). Takýmto súdom bol vo vzťahu

k okresnému súdu krajský súd, ktorý odvolanie sťažovateľa uznesením zamietol. V tejto

časti ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa pre

nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

10. Podstata námietok sťažovateľa vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu spočíva

v jeho tvrdení o porušení jeho základného práva na obhajobu a práva na spravodlivý súdny

proces v dôsledku zamietnutia jeho odvolania proti rozsudku okresného súdu ako

nedôvodného napriek tomu, že okresný súd v konaní pochybil, pokiaľ sťažovateľa

neupozornil na zmenu právnej kvalifikácie skutku uvedeného v bode 4, na rozdiel od

obžaloby, čím mu znemožnil navrhnúť doplnenie dokazovania a zmaril mu čas na prípravu

obhajoby. Sťažovateľ zastáva názor, že hoci podal odvolanie iba proti výroku o treste,

krajský súd bol povinný preskúmať aj tie skutočnosti (hoci sa v odvolaní neuvádzali), ktoré

by odôvodňovali podanie dovolania podľa , medzi ktoré

patrí porušenie práva na obhajobu. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ považuje uložený trest

odňatia slobody za neprimerane prísny.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

12. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom

okresného súdu uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa

a a s poukazom na

písm. e) , za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere

ôsmich rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym

stupňom stráženia, ochranný dohľad v trvaní dvoch rokov, ochranné ambulantné

protitoxikomanické liečenie, ako aj povinnosť nahradiť poškodeným škodu.

13. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ pre nesprávnosť

výroku o treste odvolanie, ktoré odôvodnil tvrdením, že uložený trest považuje za

neprimerane prísny a účel trestu je u neho možné dosiahnuť aj trestom uloženým na spodnej

hranici mimoriadneho zníženia, a to v trvaní piatich rokov.

14. Krajský súd odvolanie sťažovateľa podľa ako

nedôvodné zamietol.

15. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ pred okresným

súdom na hlavnom pojednávaní konanom 16. decembra 2013 urobil vyhlásenia o priznaní

viny zo spáchania žalovaných skutkov podľa ,

pričom okresný súd toto jeho vyhlásenie prijal. Vzhľadom na uvedené okresný súd vykonal

dokazovanie už len vo vzťahu k výroku o treste.

16. Napriek tomu, že sťažovateľ sa k spáchaniu skutkov priznal a tieto oľutoval,

podal sťažnosť ústavnému súdu, v ktorej teraz namieta porušenie svojho základného práva

na obhajobu a práva na spravodlivé súdne konanie uznesením krajského súdu. Z obsahu

argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v jeho sťažnosti však nevyplývajú žiadne také

dôvody, pre ktoré by ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa nemal prihliadať

na jeho vyhlásenie urobené podľa . Sťažovateľ tiež

žiadnym spôsobom nenamieta, že by nebol poučený o následkoch a dôsledkoch

predmetného vyhlásenia, prípadne že by im dostatočne neporozumel. Ústavný súd

zdôrazňuje, že sťažovateľ bol na hlavnom pojednávaní, kde urobil vyhlásenie o vine, ako aj

v prípravnom konaní, riadne zastúpený advokátom, pričom žiadnym spôsobom nenamietal

zmenu právnej kvalifikácie skutkov, ktorých spáchanie sa mu kladie za vinu, ani

modifikáciu skutkovej vety. Dokonca sťažovateľ ani v podanom odvolaní proti rozsudku

okresného súdu nenamietal uznanie viny na základe vyhlásenia podľa § 257 Trestného

poriadku a rovnako nenamietal v tejto súvislosti nedostatočné zistenie skutkového stavu.

17. Podľa po prednesení obžaloby predseda senátu

poučí obžalovaného o jeho práve urobiť niektoré z vyhlásení, že

a) je nevinný,

b) je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe,

c) nepopiera spáchanie skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe.

Podľa predseda senátu súčasne obžalovaného poučí

o následkoch vyhlásenia podľa odseku 1 písm. b) alebo písm. c), a to v rozsahu podľa

odsekov 5 a 8.

18. Podľa ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní

vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených

v obžalobe alebo urobil vyhlásenie podľa odseku 4, súd v tomto rozsahu postupuje

primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) a zároveň obžalovaného poučí, že

súdom prijaté vyhlásenie o vine, ako aj súdom prijaté vyhlásenie, že nepopiera spáchanie

skutku uvedeného v obžalobe, je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné

odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c).

19. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že „okresný súd

prejednal obžalobu okresného prokurátora zákonným spôsobom a výsledky vykonaného

dokazovania aj správne vyhodnotil. Na základe vyhlásenia obžalovaného, prijal jeho

vyhlásenie o vine a dokazovanie vykonal iba v rozsahu súvisiacom s výrokom o treste,

náhrade škody a ochrannom opatrení.

Vzhľadom na to, že odvolanie podal iba obžalovaný, krajský súd bližšie

nepreskúmaval zákonnosť a odôvodnenosť použitia ustanovenia § 39 ods. 1 Tr.zák.

o mimoriadnom znížení trestu, pod dolnú hranicu trestu ustanovenú

zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 3 Tr.zák.

Uložený trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov však považoval z hľadiska

dôvodov odvolania obžalovaného za primeraný a nezistil žiadne zákonné podmienky na

uloženie nižšieho trestu a tobôž nie na uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 5 (päť)

rokov, ako sa domáhal obžalovaný v dôvodoch odvolania.

Okresný súd v písomných dôvodoch správne uvádzal výpočet sadzby trestu odňatia

slobody, v rámci ktorej bolo možné uložiť obžalovanému trest a to je od 10 (desať) rokov do

17 (sedemnásť) rokov, 9 (deväť) mesiacov a 10 (desať) dní. Ak teda pri takejto trestnej

sadzbe okresný súd použil ustanovenie § 39 ods. 1 Tr.zák. o mimoriadnom znížení trestu,

nemožno uložený trest považovať za neprimeraný.

Krajský súd pritom zdôrazňuje, že obžalovanému bol ukladaný súhrnný trest a to

nielen za 4 dielčie skutky obzvlášť závažného zločinu lúpeže, ale aj za ďalšie 4 dielčie

skutky pokračovacieho prečinu krádeže, za ktoré bol právoplatne odsúdený rozsudkom

Okresného súdu Nitra sp.zn. zo dňa 18.07.2013.

Okresný súd rozhodol v prospech obžalovaného aj pri jeho zaradení do ústavu na

výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 4 Tr.zák.

Napadnutým rozsudkom nedošlo k porušeniu zákona ani pri rozhodovaní súdu I. stupňa, pri

uložení ochranného dohľadu, ako aj ochranného liečenia.

Krajský súd sa stotožňuje so stanoviskom zástupkyne krajského prokurátora, že

uložený trest je skôr mierny ako neprimeraný. Odvolací súd by v prejednávanej veci mohol

napadnutý rozsudok zrušiť vo výroku o treste podľa iba

v prípade, ak je uložený trest neprimeraný.

Uložený trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov, vzhľadom na vyššie

uvedené skutočnosti však nemožno v žiadnom prípade považovať za neprimeraný

v neprospech obžalovaného, preto odvolací súd odvolanie obžalovaného zamietol ako

nedôvodné v zmysle výroku tohto uznesenia.“.

20. Ako z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, krajský súd

správne postupoval, keď posudzoval napadnutý rozsudok okresného súdu len vo vzťahu

k sťažovateľom napadnutému výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Krajský súd sa

v dostatočnej miere zaoberal odvolaním sťažovateľa a svoje závery primeraným spôsobom

aj odôvodnil. Za týchto okolností ústavný súd nevidí dôvod na to, aby zasahoval do záverov

krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu je v právomoci všeobecných súdov vykladať

a aplikovať zákony a ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd

nemá dôvod doň zasahovať. K najpodstatnejšej námietke sťažovateľa o porušení jeho

základného práva na obhajobu, ktorú mal podľa názoru sťažovateľa krajský súd preskúmať

v zmysle , i keď nebola v odvolaní uvedená, ústavný súd

dodáva, že vzhľadom na prítomnosť obhajcu sťažovateľa v prípravnom konaní, ako aj

v konaní pred okresným súdom (a aj v odvolacom konaní), ktorý predmetnú námietku

nevzniesol ani na hlavnom pojednávaní, ani v podanom odvolaní, nebol dôvod na to, aby

krajský súd v odvolacom konaní na uvedené prihliadol. Za zásadné porušenie práva na

obhajobu sa totiž rozumie najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe (§ 37).

V prípade, ak obvinený po určitú časť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho

mal mať, potom je splnená táto podmienka dovolania spravidla vtedy, ak orgány činné

v trestnom konaní alebo súd v tomto čase skutočne vykonávali úkony trestného konania,

ktoré smerovali k vydaniu meritórneho rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté dovolaním.

To však nebol prípad sťažovateľa.

21. Ústavný súd preto považuje sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorá smeruje proti

uzneseniu krajského súdu vo výroku o uloženom treste, za zjavne neopodstatnenú, a preto ju

podľa z uvedeného dôvodu odmieta.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

22. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. b)

odmietol ako podané neoprávnenou osobou. V odôvodnení

napadnutého uznesenia najvyšší súd najskôr interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu

sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania, vo vzťahu k nej následne posúdil

relevantnosť obsahu sťažovateľom uplatneného dovolania, ktorým napadol výrok o vine,

a tým aj výrok o treste, uplatňujúc dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku, ktorý podľa sťažovateľa spočíva v neupozornení na zmenu právnej kvalifikácie

a modifikácii skutkových zistení uvedených v obžalobe, a svoje rozhodnutie takto

odôvodnil: „Podané dovolanie formálne smeruje jednak proti rozsudku okresného súdu ako

súdu prvého stupňa a uzneseniu krajského súdu ako súdu druhého stupňa, ktorý odvolanie

obvineného podané do výroku o treste podľa ako nedôvodné zamietol.

Dovoláteľ v ňom vecne napáda iba výrok o vine, ktorý urobil prvostupňový súd na základe

jeho vyhlásenia o vine a proti ktorému , v rozsahu v akom bolo toto

vyhlásenie prijaté, nepriznáva obvinenému právo podať odvolanie.

Z vyššie citovaného ustanovenia pritom vyplýva, že proti

rozsudku, ktorý bol vydaný na základe prijatého vyhlásenia obvineného o vine, možno

v rozsahu, v akom bolo toto vyhlásenie prijaté, t. j. proti jeho výroku o vine, podať

dovolanie, avšak iba z dôvodu podľa Toto ustanovenie ale

zároveň neurčuje okruh osôb, ktoré sú oprávnené tak urobiť. Pri riešení tejto otázky je preto

nutné zohľadniť ďalšie ustanovenia upravujúce postup v konaní

o dovolaní, najmä ustanovenia a ,

z ktorých vyplýva, že obvinený je oprávnený podať dovolanie iba proti rozhodnutiu súdu

druhého stupňa. Teda iba vtedy, ak proti výroku, ktorý napáda dovolaním (v tomto prípade

výrok o vine), podal riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté, resp. ak bol

takýto výrok druhostupňovým súdom zmenený v jeho neprospech na podklade opravného

prostriedku podaného prokurátorom alebo poškodeným.

Keďže obvinený nepodal (ani nemohol podať) proti dovolaním napádanému výroku

o vine riadny opravný prostriedok a ani nedošlo k zmene tohto výroku v jeho neprospech na

podklade odvolania prokurátora, nie je v posudzovanej veci osobou oprávnenou podať

dovolanie a takouto osobou by mohol byť len minister spravodlivosti (pozri rozhodnutie

najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. 12/2017).“

23. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

ústavný súd konštatuje, že jeho odôvodnenie predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok,

právny názor, na ktorom je založené napadnuté uznesenie (že ide o dovolanie podané

neoprávnenou osobou), je z ústavného hľadiska akceptovateľný a v okolnostiach danej veci

nič nenasvedčuje tomu, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

24. Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie.

25. Ústavný súd vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom konštatuje, že u neho nie sú splnené predpoklady na

ustanovenie právneho zástupcu, a to z dôvodu, že v prípade sťažovateľa boli ústavným

súdom jednoznačne zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom

prerokovaní, a preto bolo namieste považovať sťažnosť za zrejme bezúspešné bránenie

práva, a teda bolo bez právneho významu ustanoviť mu právneho zástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júla 2018