Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 196/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. augusta 2018 v senáte

zloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra

Mamojku v konaní o sťažnosti , , zastúpenej

advokátskou kanceláriou Okenica Šula & Co. s. r. o., Pražská 11, Bratislava, v mene ktorej

koná konateľ a advokát JUDr. Dominik Okenica, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Bratislava IV č. k. -189 z 12. septembra 2017 takto

rozhodol:

Sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. z 22. mája 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. -189

z 12. septembra 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom doručeným okresnému

súdu 21. decembra 2016 v konaní vedenom pod sp. zn. domáhala

na žalovanej , (ďalej len

„žalovaná“), určenia neplatnosti uznesenia jediného spoločníka žalovanej č. 1/2016

(sťažovateľka podľa výpisu z obchodného registra bola konateľkou žalovanej

od 7. novembra 2013 do 30. novembra 2016, pozn.). Okresný súd vyzval sťažovateľku

na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 99,50 €, ktorý riadne uhradila. Podaním

doručeným okresnému súdu 8. februára 2017 sťažovateľka rozšírila svoj žalobný návrh a

žiadala, aby okresný súd rozhodol aj o neplatnosti uznesení č. 2/2016, 3/2016, 4/2016 a

5/2016 jediného spoločníka žalovanej. Okresný súd výzvou z 20. júna 2017 vyzval

sťažovateľku na zaplatenie doplatku súdneho poplatku vo výške 398 €, a to s poukazom

na poznámku č. 6 k položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov zákona Slovenskej národnej

rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Sťažovateľka súdny

poplatok nedoplatila.

3. V nadväznosti na uvedené okresný súd uznesením č. k. -181

z 18. augusta 2017 konanie v časti určenia neplatnosti uznesení č. 2/2016, 3/2016,

a 5/2016 zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľka

podala okresnému súdu sťažnosť dôvodiac, že doplatenie súdneho poplatku bolo žiadané

v rozpore so , ďalej preto, že zo strany okresného súdu

nebola poučená podľa , ako aj preto, že jej bol

„doručený predpis na doplatenie súdneho poplatku dňa 27. 6. 2017, t. j. v čase účinnosti

ZoSP v znení účinnom do 30. 6. 2017, ktorý súdu neumožňoval zastavenie súdneho konania

v prípade, ak súdny poplatok bol zaplatený v lehote na podanie odvolania“, pričom

z dôvodu procesnej istoty súdny poplatok v uvedenej lehote zaplatila.

4. Okresný súd však napadnutým uznesením sťažnosť sťažovateľky zamietol.

5. V napadnutom uznesení sťažovateľka vidí porušenie svojich práv, pretože

zastavenie súdneho konania znamená, že o jej nárokoch sa bez zákonného dôvodu meritórne

nerozhodne. V prvom rade namieta, že nebola poučená o následkoch nezaplatenia súdneho

poplatku, a aj v prípade, že by tomu tak bolo, toto poučenie jej bolo dané v čase účinnosti

, ktorý zastavenie konania neumožňoval v prípade zaplatenia

súdneho poplatku v odvolacej lehote. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že „účinky

poučenia, ktoré predstavuje zákonný predpoklad pre prípadné zastavenie konania, nastali

doručením poučenia. Inak povedané Sťažovateľka bola dňa 27.6.2017 poučená v zmysle,

že konanie môže byť zastavené v prípade, ak súdny poplatok nebude zaplatený, avšak s tou

výhradou, že pokiaľ dôjde k zaplateniu súdneho poplatku v odvolacej lehote bude uznesenie

o zastavení konania zrušené. Aj zmenená právna úprava po 1.7.2017 zachovala

ako predpoklad pre zastavenie konania poučenie. Sťažovateľka má za to, že poučenie

o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku môže spôsobovať účinky výlučne vo vzťahu

k právnej úprave, kedy dochádza k poučeniu.“.

6. Ďalším dôvodom, pre ktorý podľa názoru sťažovateľky došlo zastavením konania

k porušeniu jej ústavných práv, je rozpor s právnou úpravou, podľa ktorej okresný súd

súdny poplatok vyrubil. Okresný súd v napadnutom uznesení poukázal na poznámku č. 6

k položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov (ak ide o viac nárokov, každý sa spoplatňuje

samostatne, pozn.), pričom po rozšírení žaloby bolo predmetom konania päť samostatných

výrokov. S touto interpretáciou a aplikáciou sa sťažovateľka

nestotožňuje a v tejto súvislosti poukazuje na právny názor obsiahnutý v uznesení

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. augusta 1999, podľa ktorého sa „za návrh spoločníkov, aby súd vyslovil neplatnosť

uznesenia valného zhromaždenia platí súdny poplatok bez ohľadu na skutočnosť, že

na konanom valnom zhromaždení bolo prijatých viacero rozhodnutí, ktoré boli v uznesení

o konaní valného zhromaždenia označené ako samostatné uznesenia“. Ďalej uvádza,

že dôvodom tvrdenej neplatnosti uznesení jediného spoločníka je tá istá skutočnosť, všetky

v žalobe označené uznesenia boli prijaté v jeden deň, v bezprostrednej nadväznosti na seba

a sú zapísané v jedenej zápisnici. Preto sa sťažovateľka domnieva, že pokiaľ súd

z tvrdených dôvodov dospeje k záveru o neplatnosti jedného z uznesení, bude tento dôvod

platiť aj pre všetky zostávajúce. Samostatné označenie jednotlivých uznesení nemá mať

za následok vyrubenie súdneho poplatku za každé jedno rozhodnutie zvlášť.

7. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd podľa čl. 127

nálezom vyslovil, že napadnutým uznesením okresného súdu boli porušené jej

v záhlaví označené práva podľa a dohovoru. Zároveň požaduje, aby ústavný súd

napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal jej

náhradu trov konania.

8. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom

sp. zn. z 25. mája 2018, ktorý bol ústavnému súdu doručený 31. mája 2018.

Predsedníčka okresného súdu v ňom vyjadrila názor, že okresný súd postupoval vo veci

v súlade so zákonom, a preto napadnutým uznesením nedošlo k porušeniu práv

sťažovateľky. K vecnej stránke sťažnosti uviedla, že „... výzva na zaplatenie súdneho

poplatku za rozšírenie žaloby bola sťažovateľke doručená v čase účinnosti zákona

o súdnych poplatkoch v znení do 30.06.2017, avšak medzičasom nadobudla účinnosť novela

, a neobsahuje

prechodné ustanovenia k tejto novele, preto pri rozhodovaní o zastavení konania pre

nezaplatenie súdneho poplatku použil súd postup v zmysle ,

účinného v čase vydania rozhodnutia o zastavení konania, a teda konanie zastavil s tým, že

v prípade zaplatenia súdneho poplatku po doručení rozhodnutia o zastavení konania,

sa uznesenie o zastavení konania nerušilo.

účinným od 01.07.2017 bol veta prvá zákona

o súdnych poplatkoch zmenený tak, že nie je možné zaplatiť súdny poplatok po doručení

rozhodnutia o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku v lehote na podanie

odvolania resp. sťažnosti, voči zastavujúcemu rozhodnutiu, resp. zaplatenie súdneho

poplatku po vydaní o rozhodnutia o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku

nemá za následok zrušenie predmetného rozhodnutia. je

procesnoprávny predpis, a teda v prípade absencie prechodného ustanovenia postupuje súd

podľa procesných noriem účinných v čase rozhodovania súdu. Nakoľko

Z. z. neobsahuje prechodné ustanovenie, postupoval súd podľa zákona o súdnych

poplatkoch účinného v čase vydania rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené tak súd uznesenie

o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku nemohol zrušiť, pre zaplatenie

súdneho poplatku po lehote stanovenej súdom vo výzve na zaplatenie súdneho poplatku.

V zmysle , v sťažnosti proti rozhodnutiu o zastavení

súdneho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku nemožno namietať skutočnosti, ktoré

nastali po uplynutí lehoty na zaplatenie súdneho poplatku. Takouto skutočnosťou je

i zaplatenie súdneho poplatku po uplynutí lehoty na zaplatenie súdneho poplatku.

Sťažovateľka bola vo výzve na doplatenie súdneho poplatku za rozšírenie žaloby

poučená o možnosti zastavenia konania v prípade nezaplatenia súdneho poplatku.

V uznesení o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku poučenie o skutočnosti,

že zaplatením poplatku nedôjde k zrušeniu tohto uznesenia nebolo, avšak nie je povinnosťou

súdu uviesť v predmetnom rozhodnutí takéto poučenie, keďže zákon osudných poplatkoch

takúto povinnosť výslovne neuvádza (napr. na rozdiel od , ktorý pri rozsudku pre

zmeškanie výslovne uvádza povinnosť poučiť o možnosti zrušenia rozsudku pre zmeškanie).

uvádza povinnosť poučiť o následkoch nezaplatenia súdneho

poplatku iba v samotnej výzve na zaplatenie súdneho poplatku, pričom táto povinnosť bola

súdom splnená. Sťažovateľka je navyše v konaní zastúpená právnym

zástupcom, advokátom (advokátskou kanceláriou), ktorý si bol, resp. mal byť vedomý

následku nezaplatenia súdneho poplatku v určenej lehote vedomý. Pri zastúpení strany

sporu advokátom je predpoklad, že právny zástupca pozná platnú a účinnú právnu úpravu

a mal svojho splnomocniteľa o nej informovať...“.

9. Predsedníčka okresného súdu podaním z 9. júla 2018 doručeným ústavnému súdu

12. júla 2018 spolu so spisom uviedla, že zotrváva na svojom vyjadrení z 25. mája 2018,

a oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

10. Ústavný súd 12. júla 2018 zaslal obe vyjadrenia okresného súdu právnemu

zástupcovi sťažovateľky s možnosťou zaujatia stanoviska v lehote 7 dní od doručenia

prípisu, ktorý mu bol doručený 18. júla 2018. K uvedeným stanoviskám okresného súdu sa

sťažovateľka nevyjadrila.

11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ústavnou sťažnosťou, stanoviskom okresného súdu, ako aj s obsahom spisu dospel

k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

12. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

15. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (),

a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.

16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,

že účastníkovi súdneho konania, resp. strane sporu sa táto ochrana dostane v zákonom

predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí

v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 .

17. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia už citovaných práv sťažovateľky

podľa a dohovoru, ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesením, ktorým okresný

súd zastavil konanie v časti rozšírenia žaloby sťažovateľky pre nezaplatenie súdneho

poplatku. Sťažovateľka v prospech svojho sťažnostného petitu prednáša v zásade dve

námietky. Prvá sa týka doplatku súdneho poplatku za rozšírenie žaloby v prípade, ak sa

predmetom konania stane viac nárokov. Sťažovateľka nesúhlasí s okresným súdom v tom

smere, že každý nárok sa spoplatňuje samostatne, a tvrdí, že okresný súd žiadal doplatok

súdneho poplatku v rozpore so zákonom. Poukazujúc na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. augusta 1999, predostiera názor, že samostatné označenie jednotlivých

uznesení v petite žaloby nemá mať za následok vyrubenie súdneho poplatku za každé jedno

rozhodnutie zvlášť, ale mal by sa platiť jeden súdny poplatok bez ohľadu na počet uznesení

prijatých na valnom zhromaždení. Predmetom druhej námietky je otázka účinkov

doručeného poučenia o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku, ktoré podľa

sťažovateľkinho názoru predstavuje zákonný predpoklad pre prípadné zastavenie konania.

Takéhoto poučenia sa jej však údajne nedostalo, a preto by sa na jej prípad mala aplikovať

právna úprava účinná do 30. júna 2017, keď ešte bolo možné

zaplatiť súdny poplatok v lehote na podanie odvolania proti rozhodnutiu o zastavení

konania.

18. Pre účely overenia opodstatnenosti námietok vznesených sťažovateľkou sa

ústavný súd oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorý

v relevantnej časti odôvodnenia vo vzťahu k jej prvej sťažnostnej námietke uviedol: „V

zmysle vety prvej poznámky č. 6 k Položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov ak je

predmetom konania viac nárokov, každý nárok sa spoplatňuje samostatne; to neplatí, ak ide

o viac nárokov na peňažné plnenie a sú vyjadrené jednou sumou. Predmetom žaloby (po jej

doplnení) bolo spolu päť samostatných nárokov - návrhov na určenie neplatnosti uznesenia

jediného spoločníka v zmysle . Súd musí každý jeden takýto návrh

posudzovať samostatne a o každom musí taktiež samostatne rozhodnúť. Rovnako samostatne

ich vo svojom žalobnom petite uviedol samotný žalobca. Preto postupoval súd správne, ak

žalobcu vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za každý jeden takto uplatnený nárok.“

19. Z obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd v ňom síce stručne, ale

napriek tomu dostatočne jasne vysvetlil svoj postoj k spornej otázke vyberania súdneho

poplatku v situácii, keď je predmetom konania viac nárokov, t. j. k otázke, či sa za jedno

valné zhromaždenie platí jeden súdny poplatok alebo každé jedno uznesenie prijaté

na valnom zhromaždení zakladá samostatnú poplatkovú povinnosť. Pokiaľ sa s ním

sťažovateľka nestotožnila poukazujúc na uznesenie najvyššieho súdu z 30. augusta 1999,

ústavný súd uvádza, že výška poplatkovej povinnosti sa v prípade preskúmavanom

najvyšším súdom určovala podľa účinného v čase podania

žaloby, ktorá bola súdu doručená 30. apríla 1998, t. j. podľa znenia zákona o súdnych

poplatkoch účinného do 31. decembra 2000. Podľa položky 2 jeho sadzobníka z návrhu

na začatie konania v obchodných veciach v sporoch o peňažnú pohľadávku sa platil súdny

poplatok z ceny predmetu konania 4 %, najmenej 500 Sk a najviac 500 000 Sk [písm. a)

položky 2 sadzobníka] a ak predmet konania nebolo možné oceniť peniazmi, platil sa súdny

poplatok vo výške 2 000 Sk [písm. b) položky 2 sadzobníka]. V tom čase účinný zákon

o súdnych poplatkoch teda neobsahoval explicitné ustanovenie upravujúce situáciu, keď je

predmetom konania viacero nárokov. Preto najvyšší súd vychádzal z dôvodu namietanej

neplatnosti uznesení valného zhromaždenia, ktorým bolo nedodržanie predpísaného

spôsobu pre jeho zvolanie, pričom dospel k záveru, že tento dôvod sa vzťahuje na všetky

rozhodnutia prijaté valným zhromaždením, a preto ide aj z hľadiska spoplatnenia o jedno

konanie.

20. Naopak, účinný v čase, keď sťažovateľka rozšírila

svoju žalobu o viaceré nároky, už výslovne upravuje poplatkovú povinnosť v prípade, ak ide

o predmet konania s viacerými nárokmi, konkrétne v poznámke č. 6 k položke 1 sadzobníka

súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu , podľa ktorého „Ak je

predmetom konania viac nárokov, každý nárok sa spoplatňuje samostatne; to neplatí, ak ide

o viac nárokov na peňažné plnenie a sú vyjadrené jednou sumou...“.

21. Ústavný súd chápe logiku výkladu v prípade preskúmavanom najvyšším súdom

a argumentačne predostretú sťažovateľkou, kde bol i takýto výklad vzhľadom na absenciu

explicitnej právnej úpravy namieste. Okresný súd však vo veci sťažovateľky postupoval

podľa právnej úpravy účinnej v čase rozšírenia jej žaloby, ktorá sa medzičasom zmenila,

a pokiaľ vyrubenie doplatku súdneho poplatku odôvodnil poukazom na poznámku č. 6

k položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov, nemožno takýto postup označiť za rozporný

so zákonom alebo za postup svojvoľný. K tomu ústavný súd dodáva, že aj aktuálna právna

úprava má svoju logiku, keďže každé uznesenie valného zhromaždenia môže byť

predmetom samostatného konania. Nie je rozhodujúce, že išlo o jedno valné zhromaždenie,

podstatné pre vec je to, že každé uznesenie môže byť posúdené inak (všetky uznesenia

prijaté na jednom valnom zhromaždení totiž nemusia naplniť predpoklady neplatnosti).

Napokon, i samotná sťažovateľka rozdelila predmet konania na viacero nárokov,

keď žalobou najskôr žiadala, aby okresný súd rozhodol len o neplatnosti uznesenia

č. 1/2016 jediného spoločníka žalovaného, a až následne, v rozšírení žaloby navrhovala

určiť neplatnosť i ostatných uznesení (č. 2/2016, č. 3/2016, č. 4/2016 a č. 5/2016) jediného

spoločníka, ktoré v petite rozčlenila na samostatné výroky.

22. Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že z namietaného uznesenia

okresného súdu nevyplýva taká aplikácia príslušného ustanovenia citovaného právneho

predpisu, ktorá by bola nesúladná z jeho jazykovým vyjadrením alebo by bola popretím

jeho účelu a zmyslu, a preto vyhodnotil prvú námietku sťažovateľky ako nedôvodnú.

Ústavný súd v tomto bode poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého

všeobecný súd (v zásade) nemôže svojím postupom, resp. rozhodnutím porušiť

alebo dohovorom garantované právo, ak koná a rozhoduje v súlade s platným a účinným

zákonom (, , , , ),

t. j. v prípade sťažovateľky v súlade so .

23. S ohľadom na záver o tom, že doplatok súdneho poplatku nebol sťažovateľke

vyrubený svojvoľne, ale práve naopak, zostáva zodpovedať druhú otázku nastolenú

sťažovateľkou týkajúcu sa zastavenia konania pre jeho nezaplatenie. V tomto smere sa žiada

v úvode poukázať na relevantnú právnu úpravu.

24. Podľa ak nebol zaplatený poplatok

splatný podaním žaloby, návrhu na začatie konania, dovolania alebo kasačnej sťažnosti,

príslušný súd podľa § 9 vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí,

spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol

zaplatený v lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť

poplatník vo výzve poučený.

25. Podľa v znení účinnom do 30. júna

2017 prvoinštančný súd zruší uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho

poplatku, ak poplatník zaplatí súdny poplatok do konca lehoty na podanie odvolania.

Prvoinštančný súd zruší uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku

aj vtedy, ak bolo konanie prerušené podľa osobitného predpisu a správca v ňom pokračuje

namiesto poplatníka.

26. Podľa v znení účinnom od 1. júla 2017

prvoinštančný súd zruší uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku,

ak bol súdny poplatok zaplatený v lehote určenej súdom podľa ods. 1 alebo ak sú na to

dôvody podľa ods. 2. Prvoinštančný súd zruší uznesenie o zastavení konania

pre nezaplatenie súdneho poplatku aj vtedy, ak bolo konanie prerušené podľa osobitného

predpisu a správca v ňom pokračuje namiesto poplatníka.

27. Podľa zavedeného novelou, t. j. v znení

účinnom od 1. júla 2017, v sťažnosti proti rozhodnutiu o zastavení súdneho konania

pre nezaplatenie súdneho poplatku nemožno namietať skutočnosti, ktoré nastali po uplynutí

lehoty na zaplatenie súdneho poplatku.

28. Podľa zavedeného novelou, t. j. v znení

účinnom od 1. júla 2017, v konaní podľa tohto zákona koná a rozhoduje vyšší súdny

úradník vrátane rozhodovania o zastavení konania. Sudca v konaní koná a rozhoduje

o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Ak sa sťažnosti vyhovie

v plnom rozsahu, rozhodnutie nemusí obsahovať odôvodnenie.

29. Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že sťažovateľka rozšírila svoju žalobu

podaním doručeným okresnému súdu 8. februára 2017. Okresný súd výzvou z 20. júna 2017

doručenou sťažovateľke 27. júna 2017 ju vyzval na doplatenie súdneho poplatku vo výške

398 € v lehote 10 dní. Zároveň ju vo výzve poučil, že „Ak nebude poplatok v určenej lehote

zaplatený, súd konanie zastaví položka (1, písm. a) o súdnych

poplatkoch).“. Sťažovateľka v uvedenej lehote doplatok súdneho poplatku riadne

neuhradila. Okresný súd v situácii po nadobudnutí účinnosti novely zákona o súdnych

poplatkoch konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil a sudca okresného súdu

sťažnosť sťažovateľky proti tomuto rozhodnutiu napadnutým uznesením zamietol

s odôvodnením, podľa ktorého je povinný postupovať v súlade so zákonom o súdnych

poplatkoch v znení účinnom po 1. júli 2017, pričom na skutočnosti, ktoré nastali po uplynutí

lehoty na zaplatenie súdneho poplatku, neprihliada (§ 14 ods. 3 zákona o súdnych

poplatkoch). Z uvedeného dôvodu nemohol prihliadnuť ani na to, že sťažovateľka

po zastavení konania súdny poplatok uhradila (24. augusta 2017). Podľa názoru

sťažovateľky je tento postup okresného súdu nesprávny, keďže výzva na zaplatenie súdneho

poplatku jej bola doručená ešte v čase účinnosti v znení

do 30. júna 2017, a preto za ústavne konformný postup považuje aplikovanie právnej

úpravy v znení účinnom do 30. júna 2017. Súčasne namieta absenciu poučenia vo výzve

okresného súdu pre prípad nezaplatenia súdneho poplatku.

30. Po preskúmaní napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že okresný súd dal

odpoveď i na druhú časť námietok sťažovateľky. Predovšetkým je potrebné vo všeobecnosti

uviesť, že výzva na zaplatenie súdneho poplatku je poplatníkovi zasielaná v prípade

nezaplatenia súdneho poplatku splatného podaním žaloby (resp. v tomto prípade doručením

jej rozšírenia), pričom následkom nezaplatenia súdneho poplatku je zastavenie konania.

Účelom výzvy nie je teda uloženie samotnej povinnosti zaplatiť súdny poplatok,

ale upozornenie na jej nesplnenie. Takejto výzvy sa sťažovateľke dostalo a po preskúmaní

jej obsahu možno prisvedčiť tvrdeniam okresného súdu, že sťažovateľka v nej bola

na zastavenie konania pre prípad nesplnenia poplatkovej povinnosti poučená. V tomto

smere nie je bez významu ani doplnená argumentácia okresného súdu, z ktorej ústavný súd

cituje v bode 8 tohto nálezu.

31. Pokiaľ sťažovateľka odvádza aplikáciu „starej“ právnej úpravy od dátumu

doručenia výzvy na zaplatenie súdneho poplatku, keď by ešte mala možnosť zaplatiť súdny

poplatok v lehote na podanie odvolania proti uzneseniu o zastavení konania pre nezaplatenie

súdneho poplatku, okresný súd, ale ani ústavný súd túto argumentáciu nepovažoval

za relevantnú. Bolo povinnosťou sudcu vo veci sťažovateľky aplikovať platný a účinný

právny predpis a sudca takto i postupoval, a preto nemožno prisvedčiť sťažovateľke, ktorá

v jeho postupe vidí porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu.

32. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už opakovane konštatoval, že základné

právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa všeobecný súd nemôže

porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy

v občianskoprávnom konaní (, III. 591/2013). Podľa judikovaného názoru

ústavného súdu o ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti možno

uvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej moci

priestor na úvahu pri skúmaní splnenia podmienok hypotézy, dispozície alebo sankcie.

Naopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden

diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný

možný právny následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy

tvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite aplikácie

práva ().

33. Okrem toho ustanovenie bolo

novelizované ktorým sa mení a dopĺňa

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktorý v tejto časti nadobudol

platnosť 9. júna 2017, pričom platnosť nastáva dňom vyhlásenia právneho predpisu

v zbierke zákonov ( o tvorbe právnych predpisov

a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov). Uverejnenie zákona v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

znamená, že sa stal súčasťou právneho poriadku. Obdobie medzi platnosťou a účinnosťou sa

nazýva legisvakačná lehota a slúži na to, aby sa každý, komu zo zákona vyplývajú určité

práva alebo povinnosti, mohol oboznámiť s jeho obsahom. Novelizované znenie § 10 ods. 3

nadobudlo účinnosť 1. júla 2017.

34. Sťažovateľka bola v konaní zastúpená advokátom, teda osobou znalou práva.

Pokiaľ bola jej právnemu zástupcovi doručená výzva na zaplatenie súdneho poplatku

27. júna 2017, mala sťažovateľka určitý časový priestor na to, aby po nadobudnutí platnosti

novelizovaného právneho predpisu ( ) súdny

poplatok zaplatila, pričom sa prezumuje, že v priebehu legisvakačnej lehoty sa každý

oboznámil s jeho obsahom. Sťažovateľka, resp. jej právny zástupca si teda boli vedomí

toho, že pokiaľ bude o zastavení konania rozhodnuté až po 1. júli 2017, nebudú mať

možnosť dodatočnej úhrady súdneho poplatku v lehote na podanie odvolania

(resp. sťažnosti) proti uzneseniu, ktorým súd konanie zastaví pre nezaplatenie súdneho

poplatku.

35. Bolo teda vecou sťažovateľky, aby dbala o splnenie všetkých procesných

podmienok na to, aby mohol okresný súd riadne pokračovať v konaní o rozšírenej žalobe.

Ústavný súd sa v tomto smere stotožňuje s názorom vysloveným v náleze Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. zo 16. marca 2000, podľa ktorého platobná

nedisciplína účastníka konania je už sama osebe očividne nežiaduca okrem iného preto, lebo

všeobecné súdy v ich agende zbytočne zaťažuje a ak účastník konania v tejto nedisciplíne

napriek výzve a upozorneniu na procesné dôsledky spojené s nedodržaním výzvy pokračuje,

ide o konanie (opomenutie), za ktoré musí niesť procesnú zodpovednosť, najmä ak bola

lehota ustanovená všeobecným súdom dostatočná.

36. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že zastavením konania nemohlo dôjsť

ani k porušeniu práva na prístup k súdu, keďže vec nebola prejednaná meritórne, nevytvára

prekážku rozhodnutej veci (res iudicata).

37. Vzhľadom na všetky tieto dôvody ústavný súd konštatuje, že právne závery

formulované sudcom okresného súdu nenesú podľa názoru ústavného súdu žiadne prvky

arbitrárnosti, ktoré by mali byť korigované v konaní pred ústavným súdom a ktoré by mohli

pre nedostatok primeranej reakcie zo strany okresného súdu zakladať ústavnú

neudržateľnosť napadnutého rozhodnutia, a preto sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.

38. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti

uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Keďže sťažovateľka v konaní neuspela,

neprichádzalo do úvahy, aby sa ústavný súd zaoberal jej návrhom na náhradu trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2018