Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 265/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej advokátskou kanceláriou Capitol Legal Group, advokátska

kancelária s. r. o., Einsteinova 19, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. Rastislav Hanulák, vo veci namietaného porušenia čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 46

ods. 1 , práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, čl. 4 ods. 1, 3 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. -372 z 27. júla 2015,

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 7. apríla 2016

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. novembra

2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna

2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 4 ods. 1, 3 a 4 a čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava

I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -372 z 27. júla 2015 (ďalej len „napadnutý

rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. zo 7. apríla 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 30. novembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v pozícii žalovanej

stranou v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku Bratislavského rozhodcovského súdu

č. k. -7 z 2. februára 2009 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Napadnutým

rozsudkom okresný súd rozhodcovský rozsudok zrušil a žalobu vo zvyšnej časti zamietol.

Na základe odvolania podaného zo strany sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutým

rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu v napadnutej vyhovujúcej časti a v súvisiacom

výroku o trovách prvostupňového konania potvrdil. Sťažovateľka podala proti rozsudku

krajského súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že

ho odmietol z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie

prípustné [ (ďalej len „“)]. Ťažiskovou

námietkou tvoriacou obsah sťažnosti je, že napadnutý rozsudok okresného súdu, ako aj

napadnutý rozsudok krajského súdu boli vydané v rozpore s platnou právnou úpravou, keď

okresný súd rozhodol o zrušení rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g)

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o rozhodcovskom konaní“), pričom v čase vydania tohto rozsudku bolo účinné nové

znenie zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré takéto ustanovenie neobsahovalo, a teda

podľa sťažovateľky nemohlo dôjsť k zrušeniu rozhodcovského rozsudku takým spôsobom,

akým to urobil okresný súd. Odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu je

nepreskúmateľné, keďže sa v ňom okresný súd nezaoberá tým, že dôvod, pre ktorý došlo

k zrušeniu rozhodcovského rozsudku, platná právna úprava nepoznala. Rovnakou vadou trpí

podľa sťažovateľky aj napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorý nesprávne potvrdil

rozsudok súdu prvej inštancie a „sám bol vydaný v rozpore so zákonom a s odkazom na

neúčinné zákonné ustanovenie“. Sťažovateľka sa nestotožňuje ani so záverom najvyššieho

súdu, ktorý uviedol v rozhodnutí o dovolaní, podľa ktorého „dôvody pre podanie žaloby na

zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 Rozhodcovského zákona pred novelou

účinnou od 01.01.2015 a po novele účinnej od 01.01.2015, síce nie sú totožné, ale svojím

obsahom sa kryjú a jediný rozdiel je v označení odstavcov a písmen predmetného

ustanovenia“. Uvedený záver najvyššieho súdu je podľa sťažovateľky v rozpore s právnou

istotou.

3. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil

porušenie ňou označených práv (bod 1) napadnutým rozsudkom okresného súdu,

napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

napadnuté rozhodnutia zrušil, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, priznal

sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 eur a náhradu trov konania.

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

K namietanému porušeniu označených práv (bod 1) rozsudkom okresného súdu

7. Ako to z citovaného vyplýva, právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

8. Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal

krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená

právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľka právo podať odvolanie

ako riadny opravný prostriedok aj využila.

9. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti namietajúcej porušenie označených

práv sťažovateľky rozsudkom okresného súdu č. k. -372 z 27. júla 2015

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

K namietanému porušeniu označených práv (bod 1) rozsudkom krajského súdu

10. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na

ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

11. Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že sťažovateľka síce podala

proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie, no neuplatnila v ňom námietku týkajúcu sa

aplikácie neúčinnej právnej úpravy zákona o rozhodcovskom konaní zo strany súdu. Aj

najvyšší súd v napadnutom uznesení konštatuje, že táto námietka nebola zo strany

sťažovateľky uplatnená v odvolacom konaní proti prvoinštančnému rozhodnutiu, ale

vzniesla ju až v dovolaní podanom proti rozsudku odvolacieho súdu.

12. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že hoci sťažovateľka formálne

využila možnosť podania odvolania, z materiálneho hľadiska vzaté, uvedené námietky do

podaného odvolania nezahrnula. Tým je dané, že nevyužila účinný prostriedok nápravy

porušenia práva v konaní vedenom všeobecnými súdmi, čo zakladá neprípustnosť tejto časti

sťažnosti. Zároveň je potrebné dodať, že sťažovateľka v sťažnosti adresovanej ústavnému

súdu ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že k nesplneniu podmienky využitia

účinného právneho prostriedku ochrany práva došlo v jeho prípade z dôvodov hodných

osobitného zreteľa. Za daných okolností preto neprichádzal do úvahy postup ústavného

súdu podľa . Vzhľadom na uvedené ústavný súd

námietku porušenia označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu vyhodnotil

podľa ako neprípustnú a z tohto dôvodu sťažnosť podľa

pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

K namietanému porušeniu označených práv (bod 1) uznesením najvyššieho

súdu

13. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (, , ).

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

15. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu je obsahom námietky

sťažovateľky tá skutočnosť, že najvyšší súd tým, že odobril rozhodnutie odvolacieho súdu

nadväzujúce na rozhodnutie súdu prvej inštancie, v ktorých súd prvej inštancie a odvolací

súd aplikovali na prerokovávanú vec neúčinnú právnu úpravu zákona o rozhodcovskom

konaní, postupoval svojvoľne a svoj právny názor aj nedostatočne odôvodnil.

16. Úlohou ústavného súdu bolo napadnuté uznesenie najvyššieho súdu preskúmať

a zistiť, či sa najvyšší s námietkou sťažovateľky uplatnenou v mimoriadnom opravnom

prostriedku vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.

17. V nadväznosti na sťažovateľkou vznesené námietky najvyšší súd v relevantnej

časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol: „Na zdôraznenie konštatovaného

dovolací súd vo vzťahu k námietke žalovaného spočívajúcej v tvrdení, že súdy rozhodli

v rozpore s platnou právnou úpravou, keď aplikovali neúčinné znenie

Z. z. o rozhodcovskom konaní, pričom ani nevysvetlili, prečo tak urobili (ktorá okolnosť by

v prípade opodstatnenej námietky mohla predstavovať výnimočný prípad zakladajúci

prípustnosť dovolania podľa ), dovolací súd uvádza, že dôvody

pre podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 rozhodcovského

zákona pred novelou účinnou od 01.01.2015 a po novele účinnej od 01.01.2015, síce nie sú

totožné, ale svojím obsahom sa kryjú a jediný rozdiel je v označení odstavcov a písmen

predmetného ustanovenia. Naviac, žalovaný túto námietku v odvolacom konaní proti

prvoinštančnému rozsudku neuplatnil, ale vzniesol ju až v dovolaní podanom proti rozsudku

odvolacieho súdu.“

18. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vo väzbe

na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľky ústavný súd dospel k záveru, že právny

názor vyjadrený v odôvodnení rozhodnutia najvyššieho súdu o obsahovom prekrytí

dôvodov na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona

o rozhodcovskom konaní pred novelou účinnou od 1. januára 2015 a po novele účinnej

od 1. januára 2015, a tým o neopodstatnenosti námietky sťažovateľky spočívajúcej

v aplikácii neúčinnej právnej úpravy, je legitímny a nie je možné ho považovať za prejav

svojvôle. S prihliadnutím na citovanú časť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd konštatuje, že jeho odôvodnenie považuje za dostatočné a ústavne udržateľné.

Zo záverov najvyššieho súdu prezentovaných v napadnutom uznesení taktiež nevyplýva

taká aplikácia príslušných ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu.

19. V prerokovávanej veci najvyšší súd akceptoval materiálny prístup k ochrane

základných práv a slobôd pri aplikácii príslušného ustanovenia (§ 40) zákona

o rozhodcovskom konaní všeobecnými súdmi. Aj keď nie je dôvod, aby ústavný súd

v tomto konaní poskytoval výklad taxatívne vymedzených dôvodov na zrušenie

rozhodcovského rozsudku ustanovených v § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní,

považuje za potrebné uviesť, že novelou ,

ktorým sa mení a dopĺňa o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov a o zmene a doplnení o sídlach a obvodoch

súdov Slovenskej republiky a o zmene

v znení neskorších predpisov, síce došlo k preformulovaniu dôvodov na zrušenie

rozhodcovského rozsudku, no napriek tomu možno konštatovať, že z hľadiska rozsahu sa

dôvody do veľkej miery prekrývajú. „Okrem dôvodov na obnovu konania a dôvodu podľa

§ 40 ods. 1 písm. j), ktorý sa však týkal výlučne spotrebiteľských sporov vyčlenených od

1. januára 2015 do samostatného zákona, možno vo všeobecnosti konštatovať, že skutkové

okolnosti odôvodňujúce zrušenie rozhodcovského rozsudku za právneho stavu účinného do

31. decembra 2014 bude v zásade možné subsumovať pod niektorý z preformulovaných

dôvodov podľa súčasného znenia...“ (Gyárfáš J., Števček, M. a kol. Zákon

o rozhodcovskom konaní. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 526). S poukazom na

uvedené a na prístup ústavného súdu, ktorý dlhodobo a systematicky chráni ústavnosť podľa

zásady, že nie každé porušenie zákona je porušením , považuje ústavný súd právny

názor vyjadrený v napadnutom uznesení najvyššieho súdu za ústavne súladný, v dôsledku

ktorého nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľky (bod 1) napadnutým

uznesením najvyššieho súdu.

20. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v postupe

a v právnom závere napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo

by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti, odmietol sťažnosť

sťažovateľky podľa ako zjavne neopodstatnenú.

21. Už len na okraj ústavný súd dodáva, že jeho pozornosti neušla ani vada

splnomocnenia udeleného právnemu zástupcovi sťažovateľky na zastupovanie pred

ústavným súdom, v ktorom nie je uvedené, akého konania pred všeobecným súdom sa

splnomocnenie týka a nie sú v ňom uvedené ani totožné práva, ktorých porušenie

sťažovateľka namieta v petite sťažnosti.

22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími nárokmi

sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2018