Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 265/2018
PDF · 182.76 KB
No categories available
I. ÚS 265/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, zastúpenej advokátskou kanceláriou Capitol Legal Group, advokátska
kancelária s. r. o., Einsteinova 19, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ
JUDr. Rastislav Hanulák, vo veci namietaného porušenia čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, čl. 4 ods. 1, 3 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 30 Cb 68/2009-372 z 27. júla 2015,
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob 300/2015 zo 7. apríla 2016
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 2/2017 z 30. novembra
2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna
2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 4 ods. 1, 3 a 4 a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava
I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 30 Cb 68/2009-372 z 27. júla 2015 (ďalej len „napadnutý
rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 1 Cob 300/2015 zo 7. apríla 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského
súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Obdo 2/2017 z 30. novembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v pozícii žalovanej
stranou v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku Bratislavského rozhodcovského súdu
č. k. 1 Rci 5001/08-7 z 2. februára 2009 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Napadnutým
rozsudkom okresný súd rozhodcovský rozsudok zrušil a žalobu vo zvyšnej časti zamietol.
Na základe odvolania podaného zo strany sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutým
rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu v napadnutej vyhovujúcej časti a v súvisiacom
výroku o trovách prvostupňového konania potvrdil. Sťažovateľka podala proti rozsudku
krajského súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že
ho odmietol z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie
prípustné [§ 447 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)]. Ťažiskovou
námietkou tvoriacou obsah sťažnosti je, že napadnutý rozsudok okresného súdu, ako aj
napadnutý rozsudok krajského súdu boli vydané v rozpore s platnou právnou úpravou, keď
okresný súd rozhodol o zrušení rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g)
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o rozhodcovskom konaní“), pričom v čase vydania tohto rozsudku bolo účinné nové
znenie zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré takéto ustanovenie neobsahovalo, a teda
podľa sťažovateľky nemohlo dôjsť k zrušeniu rozhodcovského rozsudku takým spôsobom,
akým to urobil okresný súd. Odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu je
nepreskúmateľné, keďže sa v ňom okresný súd nezaoberá tým, že dôvod, pre ktorý došlo
k zrušeniu rozhodcovského rozsudku, platná právna úprava nepoznala. Rovnakou vadou trpí
podľa sťažovateľky aj napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorý nesprávne potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie a „sám bol vydaný v rozpore so zákonom a s odkazom na
neúčinné zákonné ustanovenie“. Sťažovateľka sa nestotožňuje ani so záverom najvyššieho
súdu, ktorý uviedol v rozhodnutí o dovolaní, podľa ktorého „dôvody pre podanie žaloby na
zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 Rozhodcovského zákona pred novelou
účinnou od 01.01.2015 a po novele účinnej od 01.01.2015, síce nie sú totožné, ale svojím
obsahom sa kryjú a jediný rozdiel je v označení odstavcov a písmen predmetného
ustanovenia“. Uvedený záver najvyššieho súdu je podľa sťažovateľky v rozpore s právnou
istotou.
3. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie ňou označených práv (bod 1) napadnutým rozsudkom okresného súdu,
napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
napadnuté rozhodnutia zrušil, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, priznal
sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 eur a náhradu trov konania.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu označených práv (bod 1) rozsudkom okresného súdu
7. Ako to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
8. Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal
krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená
právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľka právo podať odvolanie
ako riadny opravný prostriedok aj využila.
9. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti namietajúcej porušenie označených
práv sťažovateľky rozsudkom okresného súdu č. k. 30 Cb 68/2009-372 z 27. júla 2015
odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
K namietanému porušeniu označených práv (bod 1) rozsudkom krajského súdu
10. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
11. Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že sťažovateľka síce podala
proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie, no neuplatnila v ňom námietku týkajúcu sa
aplikácie neúčinnej právnej úpravy zákona o rozhodcovskom konaní zo strany súdu. Aj
najvyšší súd v napadnutom uznesení konštatuje, že táto námietka nebola zo strany
sťažovateľky uplatnená v odvolacom konaní proti prvoinštančnému rozhodnutiu, ale
vzniesla ju až v dovolaní podanom proti rozsudku odvolacieho súdu.
12. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že hoci sťažovateľka formálne
využila možnosť podania odvolania, z materiálneho hľadiska vzaté, uvedené námietky do
podaného odvolania nezahrnula. Tým je dané, že nevyužila účinný prostriedok nápravy
porušenia práva v konaní vedenom všeobecnými súdmi, čo zakladá neprípustnosť tejto časti
sťažnosti. Zároveň je potrebné dodať, že sťažovateľka v sťažnosti adresovanej ústavnému
súdu ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že k nesplneniu podmienky využitia
účinného právneho prostriedku ochrany práva došlo v jeho prípade z dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Za daných okolností preto neprichádzal do úvahy postup ústavného
súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na uvedené ústavný súd
námietku porušenia označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu vyhodnotil
podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú a z tohto dôvodu sťažnosť podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.
K namietanému porušeniu označených práv (bod 1) uznesením najvyššieho
súdu
13. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
15. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu je obsahom námietky
sťažovateľky tá skutočnosť, že najvyšší súd tým, že odobril rozhodnutie odvolacieho súdu
nadväzujúce na rozhodnutie súdu prvej inštancie, v ktorých súd prvej inštancie a odvolací
súd aplikovali na prerokovávanú vec neúčinnú právnu úpravu zákona o rozhodcovskom
konaní, postupoval svojvoľne a svoj právny názor aj nedostatočne odôvodnil.
16. Úlohou ústavného súdu bolo napadnuté uznesenie najvyššieho súdu preskúmať
a zistiť, či sa najvyšší s námietkou sťažovateľky uplatnenou v mimoriadnom opravnom
prostriedku vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.
17. V nadväznosti na sťažovateľkou vznesené námietky najvyšší súd v relevantnej
časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol: „Na zdôraznenie konštatovaného
dovolací súd vo vzťahu k námietke žalovaného spočívajúcej v tvrdení, že súdy rozhodli
v rozpore s platnou právnou úpravou, keď aplikovali neúčinné znenie zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní, pričom ani nevysvetlili, prečo tak urobili (ktorá okolnosť by
v prípade opodstatnenej námietky mohla predstavovať výnimočný prípad zakladajúci
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), dovolací súd uvádza, že dôvody
pre podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 rozhodcovského
zákona pred novelou účinnou od 01.01.2015 a po novele účinnej od 01.01.2015, síce nie sú
totožné, ale svojím obsahom sa kryjú a jediný rozdiel je v označení odstavcov a písmen
predmetného ustanovenia. Naviac, žalovaný túto námietku v odvolacom konaní proti
prvoinštančnému rozsudku neuplatnil, ale vzniesol ju až v dovolaní podanom proti rozsudku
odvolacieho súdu.“
18. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vo väzbe
na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľky ústavný súd dospel k záveru, že právny
názor vyjadrený v odôvodnení rozhodnutia najvyššieho súdu o obsahovom prekrytí
dôvodov na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona
o rozhodcovskom konaní pred novelou účinnou od 1. januára 2015 a po novele účinnej
od 1. januára 2015, a tým o neopodstatnenosti námietky sťažovateľky spočívajúcej
v aplikácii neúčinnej právnej úpravy, je legitímny a nie je možné ho považovať za prejav
svojvôle. S prihliadnutím na citovanú časť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný
súd konštatuje, že jeho odôvodnenie považuje za dostatočné a ústavne udržateľné.
Zo záverov najvyššieho súdu prezentovaných v napadnutom uznesení taktiež nevyplýva
taká aplikácia príslušných ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu.
19. V prerokovávanej veci najvyšší súd akceptoval materiálny prístup k ochrane
základných práv a slobôd pri aplikácii príslušného ustanovenia (§ 40) zákona
o rozhodcovskom konaní všeobecnými súdmi. Aj keď nie je dôvod, aby ústavný súd
v tomto konaní poskytoval výklad taxatívne vymedzených dôvodov na zrušenie
rozhodcovského rozsudku ustanovených v § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní,
považuje za potrebné uviesť, že novelou zákona o rozhodcovskom konaní č. 336/2014 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov a o zmene a doplnení zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch
súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov, síce došlo k preformulovaniu dôvodov na zrušenie
rozhodcovského rozsudku, no napriek tomu možno konštatovať, že z hľadiska rozsahu sa
dôvody do veľkej miery prekrývajú. „Okrem dôvodov na obnovu konania a dôvodu podľa
§ 40 ods. 1 písm. j), ktorý sa však týkal výlučne spotrebiteľských sporov vyčlenených od
1. januára 2015 do samostatného zákona, možno vo všeobecnosti konštatovať, že skutkové
okolnosti odôvodňujúce zrušenie rozhodcovského rozsudku za právneho stavu účinného do
31. decembra 2014 bude v zásade možné subsumovať pod niektorý z preformulovaných
dôvodov podľa súčasného znenia...“ (Gyárfáš J., Števček, M. a kol. Zákon
o rozhodcovskom konaní. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 526). S poukazom na
uvedené a na prístup ústavného súdu, ktorý dlhodobo a systematicky chráni ústavnosť podľa
zásady, že nie každé porušenie zákona je porušením ústavy, považuje ústavný súd právny
názor vyjadrený v napadnutom uznesení najvyššieho súdu za ústavne súladný, v dôsledku
ktorého nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľky (bod 1) napadnutým
uznesením najvyššieho súdu.
20. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v postupe
a v právnom závere napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo
by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti, odmietol sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
21. Už len na okraj ústavný súd dodáva, že jeho pozornosti neušla ani vada
splnomocnenia udeleného právnemu zástupcovi sťažovateľky na zastupovanie pred
ústavným súdom, v ktorom nie je uvedené, akého konania pred všeobecným súdom sa
splnomocnenie týka a nie sú v ňom uvedené ani totožné práva, ktorých porušenie
sťažovateľka namieta v petite sťažnosti.
22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími nárokmi
sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. augusta 2018