Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 410/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného spoločnosťou JUDr.

Dušan Serek advokátska kancelária, s. r. o., Nová Doba 15, Nižná, v mene ktorej koná

advokát JUDr. Dušan Serek, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. marca 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2018

elektronicky doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia a (ďalej len

„ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. marca 2018.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom súdneho konania

vedeného Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. .

Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Žilina,

odboru opravných prostriedkov č. UPo-3/2015-Ko z 5. mája 2015, ktorým bolo potvrdené

rozhodnutie Okresného úradu Námestovo, katastrálneho odboru (ďalej len „úrad“)

č. z 19. januára 2015. Týmto rozhodnutím úrad vyhovel protestu prokurátora

a zrušil skoršie rozhodnutie úradu č. V-1753/2014 z 25. augusta 2014, ktorým bol povolený

vklad vlastníckeho práva k pozemku parc. č. 497/2 (orná pôda – 1184 m²) ležiacemu v obci

a k. ú. v podiele 1/6-ina v prospech sťažovateľa.

3. Rozsudkom krajského súdu č. k. -53 z 2. decembra 2015 bola žaloba

sťažovateľa ako žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného

zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu žaloba nebola dôvodná, pričom postup

a rozhodnutie žalovaného boli zákonné. Úrad nemal povoliť vklad vlastníckeho práva na

základe kúpnej zmluvy vloženej do katastra pod č. V-1753/2014, keďže v čase

rozhodovania o návrhu na vklad existovalo rozhodnutie úradu v rámci prebiehajúcich

pozemkových úprav, ktorým bolo potvrdené nadobudnutie vlastníckeho práva tretej osoby

k spoluvlastníckemu podielu tvoriacemu predmet kúpnej zmluvy.

4. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 29. marca 2018 bol rozsudok

krajského súdu potvrdený. Právnemu zástupcovi sťažovateľa bol rozsudok najvyššieho súdu

doručený 11. mája 2018.

5. Najvyšší súd konštatoval, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických

argumentov a relevantných právnych záverov uvedených v odôvodnení rozsudku krajského

súdu.

6. Sťažovateľ sa so závermi najvyššieho súdu nestotožňuje.

Úrad konštatuje, že v čase rozhodovania o návrhu na vklad bol v rámci ukončených

pozemkových úprav vedený ako spoluvlastník spornej parcely (ďalej len

„K “). Zároveň s ukončením pozemkových úprav došlo k vyvedeniu všetkých plomb

zapísaných na listoch vlastníctva, pričom v danom prípade nijaká plomba zapísaná nebola,

a preto nič nebránilo vydaniu rozhodnutia o povolení vkladu. Skutočnosť, že v rámci

pozemkových úprav bolo vydané rozhodnutie č. C /KR, vyšla najavo až po

vydaní rozhodnutia o povolení vkladu. Sťažovateľ v tejto súvislosti akcentuje ústavný

princíp právnej istoty podľa v spojení s , t. j. ochranu

dobromyseľne nadobudnutých práv, dodržanie ktorého má nepochybne prednosť. Tento

princíp nemožno potlačiť do úzadia len preto, že úrad pred povolením vkladu vlastníckeho

práva sťažovateľa do katastra nehnuteľností nedostatočne zistil skutočný stav v predmetnej

veci, keď neprihliadol na vlastné rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť ešte pred

podaním návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Ak aj úrad podľa

názoru najvyššieho súdu nedostatočne zistil skutočný stav, jeho právoplatné a vykonateľné

rozhodnutie o povolení vkladu sa stalo v zásade nezmeniteľným a nezrušiteľným.

Dobromyseľne nadobudnuté vlastnícke právo nemožno totiž sťažovateľovi „odňať“ len

nejakým „dodatočným“ zrušením právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o povolení

vkladu. Namieste je práve následné záznamové konanie s tým, že predchádzajúce

rozhodnutie o povolení vkladu zostane v platnosti a v katastri nehnuteľností sa vykoná

duplicitný zápis vlastníckeho práva k tej istej časti pozemku podľa verejnej listiny

(rozhodnutia č. C /KR), a práve na základe tejto skutočnosti by potom bolo na

dotknutých vlastníkoch takto zapísaných v katastri nehnuteľností, či uzavrú nejakú dohodu

o urovnaní alebo sa obrátia na príslušný súd s určovacou žalobou.

S otázkou, prečo by nebolo zákonné záznamové konanie s vyznačením poznámky

o narušení hodnovernosti údajov katastra, sa všeobecné súdy podľa sťažovateľa

nevysporiadali. Najvyšší súd sa len stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého

duplicitným zápisom by sa iba vyvolalo ďalšie súdne konanie o určenie skutočného

vlastníka spornej nehnuteľnosti. S týmto názorom najvyššieho súdu sa sťažovateľ vôbec

nestotožňuje, považuje ho za neodôvodnený a strohý a je toho názoru, že správnemu orgánu

v rámci správneho konania neprináleží pri zápise viacerých verejných a iných listín k tej

istej nehnuteľnosti posudzovať a následne vyhodnocovať, ktorý z účastníkov mohol

nadobudnúť vecné právo, a teda ktorý z účastníkov má byť skutočným vlastníkom na

základe toho-ktorého titulu nadobudnutia. V prípade takejto spornej otázky je daná výlučne

právomoc súdu v konaní o určovacej žalobe.

Napokon treba podľa sťažovateľa konštatovať, že záznamové konanie je v tomto

prípade nevyhnutnosťou, a to aj s prihliadnutím na najvyšším súdom citovaný § 31 ods. 3

o katastri nehnuteľností

a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“) v znení účinnom v čase rozhodovania

o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, podľa ktorého, ak sú

podmienky na vklad splnené, správa katastra vklad povolí; inak návrh zamietne. Znamená

to, že v tom čase účinná právna úprava nedovoľovala čiastočné vyhovenie návrhu na vklad,

teda duplicita vlastníctva by sa vyznačila len k spornej časti parc. č. 497/2 a zvyšná časť

tejto parcely, ktorá bola takisto predmetom kúpnej zmluvy medzi sťažovateľom a K ,

by touto duplicitou nebola dotknutá.

7. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa ... priznané v čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 SR a v Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky so sp. zn.:

zo dňa 29.03.2018 v jeho prvej a druhej výrokovej časti porušené bolo.

2. Ústavný súd SR rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky so sp. zn.:

zo dňa 29.03.2018 v jeho prvej a druhej výrokovej časti zrušuje a vec vracia

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi

trovy právneho zastúpenia podľa § 11 ods. 3 v spojitosti s § 13a ods. 1 vyhlášky

MS SR č. .. v celkovej výške 325,42 €... ktorú sumu je povinný zaplatiť na účet

splnomocneného právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

8. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 29. marca 2018 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -53 z 2. decembra 2015.

Podľa konštatovania najvyššieho súdu zo spisu vyplýva, že rozhodnutím úradu

č. C /KR z 21. októbra 2013 (ktoré sa stalo právoplatným 16. novembra 2013)

bolo deklarované, že a (ďalej len „manželia

R “) na základe geometrického plánu č. 37048201-159/2007 nadobudli vydržaním

2

vlastnícke právo k pozemku parc. č. 497/1 (záhrada – 467 m) ležiacemu v k. ú.

v podiele po polovici, a to po K , ktorý bol spoluvlastníkom celej pôvodnej parcely

v podiele 1/6-ina.

Rozhodnutím úradu č. V-1753/2014 z 25. augusta 2014 podľa § 31 ods. 3

katastrálneho zákona bol povolený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností

k pozemku parc. č. 497/2 (orná pôda – 1184 m²) v k. ú. v prospech sťažovateľa na

základe kúpnej zmluvy uzavretej medzi K a sťažovateľom. Vklad bol povolený

25. augusta 2014 a týmto dňom sa stal aj právoplatným, pričom súčasne nastali aj právne

účinky vkladu.

Následne bolo vydané rozhodnutie úradu č. ÚP 2/2014 z 19. januára 2015, ktorým

bolo rozhodnutie úradu č. V-1753/2014 z 25. augusta 2014 o povolení vkladu vlastníckeho

práva v prospech sťažovateľa na základe protestu prokurátora zrušené. V čase rozhodovania

o návrhu na vklad vlastníckeho práva bol na liste vlastníctva č. v k. ú. vedený

ako vlastník K v 1/6-ine k par. č. 497/2 (orná pôda – 1184 m²). Dňa 8. apríla 2014

bolo ukončené konanie v rámci registra obnovy evidencie pozemkov (ďalej len „ROEP“),

pričom žiadna plomba týkajúca sa parc. č. 497/2 nebola vedená a nič nebránilo vydaniu

rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva. Až následne na podnet účastníkov

konania vyšla najavo skutočnosť, že bolo vydané rozhodnutie úradu č. C /KR

z 21. októbra 2013 v rámci ROEP a novovytvorená parc. č. 497/1 (záhrada – 467 m²)

vyčlenená geometrickým plánom z pôvodnej parc. č. 497/2 (orná pôda – 1184 m²) bola

priznaná do vlastníctva manželov R v 1/6-ine. Tento podiel predtým vlastnil

K . Nadobudnuté a deklarované vlastníctvo manželov R však nebolo

spracovateľom ROEP zapracované do katastra nehnuteľností pre k. ú. . Vzhľadom na

tieto skutočnosti nemohol K predávať parc. č. 497/2 s celkovou výmerou 1184 m²

v podiele 1/6-ina v prospech sťažovateľa, a preto došlo k zrušeniu rozhodnutia o povolení

vkladu pre jeho nezákonnosť. Úrad následne konštatoval, že pri rozhodovaní o návrhu na

vklad vlastníckeho práva v konaní vedenom pod č. V-1753/2014 bol nedostatočne skúmaný

skutočný stav veci a dôsledne sa nepreskúmalo oprávnenie K s nehnuteľnosťou

nakladať.

Podľa názoru najvyššieho súdu rozhodnutie úradu č. C /KR

z 21. októbra 2013 sa stalo právoplatným 16. novembra 2013, teda ešte pred rozhodnutím

úradu č. V-1753/2014 z 25. augusta 2014, ktorým bol povolený vklad vlastníckeho práva do

katastra nehnuteľností. Skoršie rozhodnutie úradu nemožno považovať za novoobjavenú

verejnú listinu, pretože ide o listinu známu úradu odo dňa jej vydania. Úrad mal pri

povoľovaní vkladu prihliadať aj na skutkové a právne okolnosti známe mu z jeho úradnej

činnosti, ktoré môžu mať vplyv na povolenie vkladu. Vzhľadom na to nebol skutočný stav

predmetnej veci dostatočne zistený (úrad neprihliadol na vlastné rozhodnutie, ktoré

nepochybne nadobudlo právoplatnosť ešte pred podaním návrhu na vklad vlastníckeho

práva do katastra nehnuteľností).

Zákonom ustanovený inštitút protestu prokurátora slúži na nápravu nezákonných

rozhodnutí orgánov verejnej správy, t. j. na odstránenie právnych pochybení, ktoré vznikli

v správnom konaní. K zrušeniu rozhodnutia o povolení vkladu došlo na základe dôvodného

protestu prokurátora ako zákonného prostriedku nápravy nezákonného rozhodnutia

správneho orgánu o povolení vkladu, a nie na základe „novoobjavenej“ verejnej listiny, ako

to tvrdí sťažovateľ.

Najvyšší súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, podľa ktorého duplicitným

zápisom by správny orgán vyvolal iba ďalšie súdne konanie o určenie skutočného vlastníka

spornej nehnuteľnosti.

Podľa § 31 ods. 3 katastrálneho zákona v znení účinnom do 31. augusta 2009 ak sú

podmienky na vklad splnené, správa katastra vklad povolí; inak návrh zamietne. Ak sú

podmienky na vklad splnené len v časti návrhu a ak je to účelné, správa katastra môže

rozhodnúť len o časti návrhu. Podľa § 31 ods. 3 katastrálneho zákona v znení účinnom

od 1. septembra 2009 ak sú podmienky na vklad splnené, správa katastra vklad povolí; inak

návrh zamietne. Vzhľadom na právnu úpravu účinnú ku dňu rozhodovania o návrhu na

vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností, t. j. k 25. augustu 2014,

mohol správny orgán rozhodnúť len tak, že vklad povolí alebo návrh zamietne, keďže vtedy

účinná právna úprava nedovoľovala čiastočné vyhovenie návrhu na vklad vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností.

III.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

11. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

14. Sťažovateľ je presvedčený, že povolením vkladu vlastníckeho práva na základe

kúpnej zmluvy uzavretej s K dobromyseľne nadobudol celú pôvodnú parc. č. 497/2

(orná pôda – 1184 m²) v k. ú. . Toto rozhodnutie nebolo možné zrušiť na tom základe,

že sa dodatočne prišlo na to, že skorším rozhodnutím úradu (právoplatnosť ktorého

predchádzala povoleniu vkladu) bola časť parcely vo výmere 467 m² vyčlenená

geometrickým plánom a označená ako záhrada parc. č. 497/1 s tým, že za vlastníkov

novovzniknutej parcely boli určení manželia R . Podľa sťažovateľa by bolo

správnym také riešenie, že by sa na dotknutú parcelu viedli dva listy vlastníctva

s vyznačením duplicity vlastníckeho práva v príslušnom rozsahu. Potom by bolo úlohou

súdu rozhodnúť o tom, komu patrí sporná plocha.

15. Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým konštatovať, že skutkový stav

veci sa v celom relevantnom rozsahu javí medzi účastníkmi konania ako nesporný. Je teda

preukázané, že K kúpnou zmluvou previedol na sťažovateľa svoj spoluvlastnícky

podiel k pôvodnej parc. č. 497/2 (orná pôda – 1184 m²), a to aj napriek tomu, že skorším

právoplatným rozhodnutím úradu vydaným v rámci konania o ROEP spoluvlastnícke právo

k časti tejto parcely stratil, keďže novovytvorená parc. č. 497/1 (záhrada – 467 m²) vyňatá

z pôvodnej parcely bola pririeknutá do vlastníctva manželov R v 1/6-ine.

Skutočnosti nasvedčujú tomu, že medzi sťažovateľom a manželmi R je sporná

otázka, komu patrí novovytvorená parc. č. 497/1 (záhrada – 467 m²). S veľkou mierou

pravdepodobnosti by zvyšná časť parc. č. 497/2 (ktorá zostala po odčlenení novovytvorenej

parcely) nemala byť predmetom sporu medzi týmito subjektmi.

16. Podľa názoru ústavného súdu sa závery najvyššieho súdu nejavia ako arbitrárne

či zjavne neodôvodnené. Argumentácia najvyššieho súdu je dostatočná a presvedčivá.

Ak by bol úrad postupoval podľa právnych predstáv sťažovateľa (teda na základe

dvoch listín by zapísal ako spoluvlastníkov tej istej parcely sťažovateľa aj manželov

R s vyznačením duplicity vlastníctva v rozsahu parc. č. 497/1), potom by

z pohľadu sťažovateľa na dosiahnutie nápravy stačilo, aby prebehlo súdne konanie na

určenie, kto je vlastníkom novovytvorenej parc. č. 497/1, keďže iba táto časť pôvodnej

parcely sa javí ako sporná. Ak by boli v spore úspešní manželia R , vlastnícke

právo sťažovateľa k oklieštenej parc. č. 497/2 by zostalo zachované (zapísané) a zvyšok by

sa ako nová parc. č. 497/1 zapísal už len ako vlastníctvo manželov R .

Vzhľadom na postup, ktorý si zvolil úrad, sa náprava z hľadiska sťažovateľa javí ako

o niečo zložitejšia. Sťažovateľ totiž vôbec nie je zapísaný ako vlastník, keďže kúpna zmluva

s K nebola považovaná za listinu schopnú vkladu. Na nápravu tohto stavu by musel

uzavrieť s K novú zmluvu týkajúcu sa len zvyšku parc. č. 497/2 a vo vzťahu

k parc. č. 497/1 by musel podať žalobu o určenie vlastníckeho práva proti manželom

R .

Na tomto mieste je potrebné poznamenať, že sťažovateľ netvrdí (ani nenaznačuje), že

K s ním nie je ochotný prípadnú novú zmluvu týkajúcu sa zvyšku parc. č. 497/2

uzavrieť.

Z pohľadu ústavného súdu nemožno akceptovať argument sťažovateľa, podľa

ktorého právoplatné a vykonateľné rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva do

katastra nehnuteľností v prospech sťažovateľa treba považovať za nezmeniteľné

a nezrušiteľné.

Ako to ústavný súd už naznačil, v zásade nikto nemôže previesť na iného viac práv,

ako sám má. Z tejto zásady existujú viaceré výnimky, ktoré sú v zákone výslovne

zakotvené. Jednou z takýchto výnimiek (umožňujúcich nadobudnúť vlastnícke právo od

nevlastníka) je právny inštitút vydržania vlastníckeho práva. V prípade nehnuteľnosti ten,

kto má nehnuteľnosť v dobromyseľnej nerušenej držbe po dobu najmenej 10 rokov,

nadobudne k nej vlastnícke právo, aj keď titulom dobromyseľnosti jeho držby bol právny

úkon uzavretý so subjektom, ktorý v skutočnosti nehnuteľnosť nevlastnil. V danom prípade

k vydržaniu nemohlo dôjsť už len pre neuplynutie zákonnej 10-ročnej doby (ústavnému

súdu pritom nie je známe, či sťažovateľ mal vôbec niekedy v držbe spornú časť pozemku,

teda parc. č. 497/1).

Na základe dosiaľ uvedeného možno konštatovať, že hoci kúpna zmluva uzavretá

medzi sťažovateľom a K bola vložená do katastra nehnuteľností (čo by mohlo byť

v zásade dostatočným podkladom pre následnú dobromyseľnú držbu spornej časti pozemku

zo strany sťažovateľa), v skutočnosti z hľadiska hmotného práva sťažovateľ vlastnícke

právo k spornej časti pozemku, teda k parc. č. 497/1, nenadobudol, keďže sporný pozemok

K v kritickom čase nepatril a k nadobudnutiu vlastníctva vydržaním zo strany

sťažovateľa nedošlo pre nesplnenie zákonných podmienok.

Podľa § 31 ods. 1 katastrálneho zákona okresný úrad preskúma v rámci vkladového

konania predloženú zmluvu inter alia aj z hľadiska, či je prevodca oprávnený nakladať

s nehnuteľnosťou. Na základe nesporných skutkových zistení je jednoznačne preukázané, že

úrad takto nepostupoval, pretože nevzal do úvahy svoje skoršie rozhodnutie, ktorým bola

sporná parc. č. 497/1 určená do vlastníctva manželov R , čo vo svojich

dôsledkoch znamená, že v tomto rozsahu K nebol oprávnený s nehnuteľnosťou

nakladať. Práve preto neskoršie rozhodnutie úradu, ktorý na základe protestu prokurátora

svoje rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností zrušil,

sa javí ako logické a správne.

V súvislosti s názorom sťažovateľa, podľa ktorého právoplatné a vykonateľné

rozhodnutie o povolení vkladu treba považovať v zásade za nezmeniteľné a nezrušiteľné,

považuje ústavný súd za potrebné poukázať aj na to, že sťažovateľ pritom celkom opomína

skutočnosť existencie skoršieho právoplatného rozhodnutia úradu (vydaného v rámci

konania o ROEP), ktorým bolo vlastnícke právo k parc. č. 497/1 pririeknuté manželom

R . Aj oni by totiž na základe rovnakej logiky uvažovania mohli tvrdiť, že

vlastnícke právo priznané im právoplatným rozhodnutím vydaným v správnom konaní

nemožno odňať tým, že neskôr v inom konaní (ktorého účastníkmi manželia R

neboli) bude vlastnícke právo pririeknuté sťažovateľovi. K tomu treba dodať, že K ako

vlastník pôvodnej parc. č. 497/2 musel byť účastníkom konania o ROEP, v rámci ktorého

prišiel o časť svojho vlastníctva v rozsahu zodpovedajúcom parc. č. 497/1. Pritom K

ako účastníkovi konania nič nebránilo záver o nadobudnutí vlastníctva manželmi

R napadnúť, čo sa však podľa všetkého nestalo.

17. V závere možno uviesť, že právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu, ale ani

právoplatné rozhodnutie správneho orgánu, ktorými dochádza k ustáleniu vlastníckeho

práva v prospech konkrétnej osoby, spravidla nie sú takej povahy, že by vylučovali

možnosť prostredníctvom niektorého z mimoriadnych opravných prostriedkov takéto

rozhodnutia zvrátiť.

18. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2018