Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 410/2018
PDF · 221.8 KB
No categories available
II. ÚS 410/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného spoločnosťou JUDr.
Dušan Serek advokátska kancelária, s. r. o., Nová Doba 15, Nižná, v mene ktorej koná
advokát JUDr. Dušan Serek, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 Sžr 47/2016 a jeho rozsudkom z 29. marca 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2018
elektronicky doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Sžr 47/2016 a jeho rozsudkom z 29. marca 2018.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom súdneho konania
vedeného Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 21 S 103/2015.
Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Žilina,
odboru opravných prostriedkov č. UPo-3/2015-Ko z 5. mája 2015, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutie Okresného úradu Námestovo, katastrálneho odboru (ďalej len „úrad“)
č. UP 2/2014 z 19. januára 2015. Týmto rozhodnutím úrad vyhovel protestu prokurátora
a zrušil skoršie rozhodnutie úradu č. V-1753/2014 z 25. augusta 2014, ktorým bol povolený
vklad vlastníckeho práva k pozemku parc. č. 497/2 (orná pôda – 1184 m²) ležiacemu v obci
a k. ú. v podiele 1/6-ina v prospech sťažovateľa.
3. Rozsudkom krajského súdu č. k. 21 S 103/2015-53 z 2. decembra 2015 bola žaloba
sťažovateľa ako žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného
zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu žaloba nebola dôvodná, pričom postup
a rozhodnutie žalovaného boli zákonné. Úrad nemal povoliť vklad vlastníckeho práva na
základe kúpnej zmluvy vloženej do katastra pod č. V-1753/2014, keďže v čase
rozhodovania o návrhu na vklad existovalo rozhodnutie úradu v rámci prebiehajúcich
pozemkových úprav, ktorým bolo potvrdené nadobudnutie vlastníckeho práva tretej osoby
k spoluvlastníckemu podielu tvoriacemu predmet kúpnej zmluvy.
4. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžr 47/2016 z 29. marca 2018 bol rozsudok
krajského súdu potvrdený. Právnemu zástupcovi sťažovateľa bol rozsudok najvyššieho súdu
doručený 11. mája 2018.
5. Najvyšší súd konštatoval, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov uvedených v odôvodnení rozsudku krajského
súdu.
6. Sťažovateľ sa so závermi najvyššieho súdu nestotožňuje.
Úrad konštatuje, že v čase rozhodovania o návrhu na vklad bol v rámci ukončených
pozemkových úprav vedený ako spoluvlastník spornej parcely (ďalej len
„K “). Zároveň s ukončením pozemkových úprav došlo k vyvedeniu všetkých plomb
zapísaných na listoch vlastníctva, pričom v danom prípade nijaká plomba zapísaná nebola,
a preto nič nebránilo vydaniu rozhodnutia o povolení vkladu. Skutočnosť, že v rámci
pozemkových úprav bolo vydané rozhodnutie č. C 214/16/2009/KR, vyšla najavo až po
vydaní rozhodnutia o povolení vkladu. Sťažovateľ v tejto súvislosti akcentuje ústavný
princíp právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy, t. j. ochranu
dobromyseľne nadobudnutých práv, dodržanie ktorého má nepochybne prednosť. Tento
princíp nemožno potlačiť do úzadia len preto, že úrad pred povolením vkladu vlastníckeho
práva sťažovateľa do katastra nehnuteľností nedostatočne zistil skutočný stav v predmetnej
veci, keď neprihliadol na vlastné rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť ešte pred
podaním návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Ak aj úrad podľa
názoru najvyššieho súdu nedostatočne zistil skutočný stav, jeho právoplatné a vykonateľné
rozhodnutie o povolení vkladu sa stalo v zásade nezmeniteľným a nezrušiteľným.
Dobromyseľne nadobudnuté vlastnícke právo nemožno totiž sťažovateľovi „odňať“ len
nejakým „dodatočným“ zrušením právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o povolení
vkladu. Namieste je práve následné záznamové konanie s tým, že predchádzajúce
rozhodnutie o povolení vkladu zostane v platnosti a v katastri nehnuteľností sa vykoná
duplicitný zápis vlastníckeho práva k tej istej časti pozemku podľa verejnej listiny
(rozhodnutia č. C 214/16/2009/KR), a práve na základe tejto skutočnosti by potom bolo na
dotknutých vlastníkoch takto zapísaných v katastri nehnuteľností, či uzavrú nejakú dohodu
o urovnaní alebo sa obrátia na príslušný súd s určovacou žalobou.
S otázkou, prečo by nebolo zákonné záznamové konanie s vyznačením poznámky
o narušení hodnovernosti údajov katastra, sa všeobecné súdy podľa sťažovateľa
nevysporiadali. Najvyšší súd sa len stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého
duplicitným zápisom by sa iba vyvolalo ďalšie súdne konanie o určenie skutočného
vlastníka spornej nehnuteľnosti. S týmto názorom najvyššieho súdu sa sťažovateľ vôbec
nestotožňuje, považuje ho za neodôvodnený a strohý a je toho názoru, že správnemu orgánu
v rámci správneho konania neprináleží pri zápise viacerých verejných a iných listín k tej
istej nehnuteľnosti posudzovať a následne vyhodnocovať, ktorý z účastníkov mohol
nadobudnúť vecné právo, a teda ktorý z účastníkov má byť skutočným vlastníkom na
základe toho-ktorého titulu nadobudnutia. V prípade takejto spornej otázky je daná výlučne
právomoc súdu v konaní o určovacej žalobe.
Napokon treba podľa sťažovateľa konštatovať, že záznamové konanie je v tomto
prípade nevyhnutnosťou, a to aj s prihliadnutím na najvyšším súdom citovaný § 31 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností
a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“) v znení účinnom v čase rozhodovania
o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, podľa ktorého, ak sú
podmienky na vklad splnené, správa katastra vklad povolí; inak návrh zamietne. Znamená
to, že v tom čase účinná právna úprava nedovoľovala čiastočné vyhovenie návrhu na vklad,
teda duplicita vlastníctva by sa vyznačila len k spornej časti parc. č. 497/2 a zvyšná časť
tejto parcely, ktorá bola takisto predmetom kúpnej zmluvy medzi sťažovateľom a K ,
by touto duplicitou nebola dotknutá.
7. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa ... priznané v čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky so sp. zn.:
8Sžr/47/2016 zo dňa 29.03.2018 v jeho prvej a druhej výrokovej časti porušené bolo.
2. Ústavný súd SR rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky so sp. zn.:
8Sžr/47/2016 zo dňa 29.03.2018 v jeho prvej a druhej výrokovej časti zrušuje a vec vracia
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi
trovy právneho zastúpenia podľa § 11 ods. 3 v spojitosti s § 13a ods. 1 vyhlášky
MS SR č. 655/2004 Z. z... v celkovej výške 325,42 €... ktorú sumu je povinný zaplatiť na účet
splnomocneného právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
8. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžr 47/2016 z 29. marca 2018 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 21 S 103/2015-53 z 2. decembra 2015.
Podľa konštatovania najvyššieho súdu zo spisu vyplýva, že rozhodnutím úradu
č. C 2014/16/2009/KR z 21. októbra 2013 (ktoré sa stalo právoplatným 16. novembra 2013)
bolo deklarované, že a (ďalej len „manželia
R “) na základe geometrického plánu č. 37048201-159/2007 nadobudli vydržaním
2
vlastnícke právo k pozemku parc. č. 497/1 (záhrada – 467 m) ležiacemu v k. ú.
v podiele po polovici, a to po K , ktorý bol spoluvlastníkom celej pôvodnej parcely
v podiele 1/6-ina.
Rozhodnutím úradu č. V-1753/2014 z 25. augusta 2014 podľa § 31 ods. 3
katastrálneho zákona bol povolený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností
k pozemku parc. č. 497/2 (orná pôda – 1184 m²) v k. ú. v prospech sťažovateľa na
základe kúpnej zmluvy uzavretej medzi K a sťažovateľom. Vklad bol povolený
25. augusta 2014 a týmto dňom sa stal aj právoplatným, pričom súčasne nastali aj právne
účinky vkladu.
Následne bolo vydané rozhodnutie úradu č. ÚP 2/2014 z 19. januára 2015, ktorým
bolo rozhodnutie úradu č. V-1753/2014 z 25. augusta 2014 o povolení vkladu vlastníckeho
práva v prospech sťažovateľa na základe protestu prokurátora zrušené. V čase rozhodovania
o návrhu na vklad vlastníckeho práva bol na liste vlastníctva č. v k. ú. vedený
ako vlastník K v 1/6-ine k par. č. 497/2 (orná pôda – 1184 m²). Dňa 8. apríla 2014
bolo ukončené konanie v rámci registra obnovy evidencie pozemkov (ďalej len „ROEP“),
pričom žiadna plomba týkajúca sa parc. č. 497/2 nebola vedená a nič nebránilo vydaniu
rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva. Až následne na podnet účastníkov
konania vyšla najavo skutočnosť, že bolo vydané rozhodnutie úradu č. C 214/16/2009/KR
z 21. októbra 2013 v rámci ROEP a novovytvorená parc. č. 497/1 (záhrada – 467 m²)
vyčlenená geometrickým plánom z pôvodnej parc. č. 497/2 (orná pôda – 1184 m²) bola
priznaná do vlastníctva manželov R v 1/6-ine. Tento podiel predtým vlastnil
K . Nadobudnuté a deklarované vlastníctvo manželov R však nebolo
spracovateľom ROEP zapracované do katastra nehnuteľností pre k. ú. . Vzhľadom na
tieto skutočnosti nemohol K predávať parc. č. 497/2 s celkovou výmerou 1184 m²
v podiele 1/6-ina v prospech sťažovateľa, a preto došlo k zrušeniu rozhodnutia o povolení
vkladu pre jeho nezákonnosť. Úrad následne konštatoval, že pri rozhodovaní o návrhu na
vklad vlastníckeho práva v konaní vedenom pod č. V-1753/2014 bol nedostatočne skúmaný
skutočný stav veci a dôsledne sa nepreskúmalo oprávnenie K s nehnuteľnosťou
nakladať.
Podľa názoru najvyššieho súdu rozhodnutie úradu č. C 214/16/2009/KR
z 21. októbra 2013 sa stalo právoplatným 16. novembra 2013, teda ešte pred rozhodnutím
úradu č. V-1753/2014 z 25. augusta 2014, ktorým bol povolený vklad vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností. Skoršie rozhodnutie úradu nemožno považovať za novoobjavenú
verejnú listinu, pretože ide o listinu známu úradu odo dňa jej vydania. Úrad mal pri
povoľovaní vkladu prihliadať aj na skutkové a právne okolnosti známe mu z jeho úradnej
činnosti, ktoré môžu mať vplyv na povolenie vkladu. Vzhľadom na to nebol skutočný stav
predmetnej veci dostatočne zistený (úrad neprihliadol na vlastné rozhodnutie, ktoré
nepochybne nadobudlo právoplatnosť ešte pred podaním návrhu na vklad vlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností).
Zákonom ustanovený inštitút protestu prokurátora slúži na nápravu nezákonných
rozhodnutí orgánov verejnej správy, t. j. na odstránenie právnych pochybení, ktoré vznikli
v správnom konaní. K zrušeniu rozhodnutia o povolení vkladu došlo na základe dôvodného
protestu prokurátora ako zákonného prostriedku nápravy nezákonného rozhodnutia
správneho orgánu o povolení vkladu, a nie na základe „novoobjavenej“ verejnej listiny, ako
to tvrdí sťažovateľ.
Najvyšší súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, podľa ktorého duplicitným
zápisom by správny orgán vyvolal iba ďalšie súdne konanie o určenie skutočného vlastníka
spornej nehnuteľnosti.
Podľa § 31 ods. 3 katastrálneho zákona v znení účinnom do 31. augusta 2009 ak sú
podmienky na vklad splnené, správa katastra vklad povolí; inak návrh zamietne. Ak sú
podmienky na vklad splnené len v časti návrhu a ak je to účelné, správa katastra môže
rozhodnúť len o časti návrhu. Podľa § 31 ods. 3 katastrálneho zákona v znení účinnom
od 1. septembra 2009 ak sú podmienky na vklad splnené, správa katastra vklad povolí; inak
návrh zamietne. Vzhľadom na právnu úpravu účinnú ku dňu rozhodovania o návrhu na
vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností, t. j. k 25. augustu 2014,
mohol správny orgán rozhodnúť len tak, že vklad povolí alebo návrh zamietne, keďže vtedy
účinná právna úprava nedovoľovala čiastočné vyhovenie návrhu na vklad vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností.
III.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
11. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
14. Sťažovateľ je presvedčený, že povolením vkladu vlastníckeho práva na základe
kúpnej zmluvy uzavretej s K dobromyseľne nadobudol celú pôvodnú parc. č. 497/2
(orná pôda – 1184 m²) v k. ú. . Toto rozhodnutie nebolo možné zrušiť na tom základe,
že sa dodatočne prišlo na to, že skorším rozhodnutím úradu (právoplatnosť ktorého
predchádzala povoleniu vkladu) bola časť parcely vo výmere 467 m² vyčlenená
geometrickým plánom a označená ako záhrada parc. č. 497/1 s tým, že za vlastníkov
novovzniknutej parcely boli určení manželia R . Podľa sťažovateľa by bolo
správnym také riešenie, že by sa na dotknutú parcelu viedli dva listy vlastníctva
s vyznačením duplicity vlastníckeho práva v príslušnom rozsahu. Potom by bolo úlohou
súdu rozhodnúť o tom, komu patrí sporná plocha.
15. Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým konštatovať, že skutkový stav
veci sa v celom relevantnom rozsahu javí medzi účastníkmi konania ako nesporný. Je teda
preukázané, že K kúpnou zmluvou previedol na sťažovateľa svoj spoluvlastnícky
podiel k pôvodnej parc. č. 497/2 (orná pôda – 1184 m²), a to aj napriek tomu, že skorším
právoplatným rozhodnutím úradu vydaným v rámci konania o ROEP spoluvlastnícke právo
k časti tejto parcely stratil, keďže novovytvorená parc. č. 497/1 (záhrada – 467 m²) vyňatá
z pôvodnej parcely bola pririeknutá do vlastníctva manželov R v 1/6-ine.
Skutočnosti nasvedčujú tomu, že medzi sťažovateľom a manželmi R je sporná
otázka, komu patrí novovytvorená parc. č. 497/1 (záhrada – 467 m²). S veľkou mierou
pravdepodobnosti by zvyšná časť parc. č. 497/2 (ktorá zostala po odčlenení novovytvorenej
parcely) nemala byť predmetom sporu medzi týmito subjektmi.
16. Podľa názoru ústavného súdu sa závery najvyššieho súdu nejavia ako arbitrárne
či zjavne neodôvodnené. Argumentácia najvyššieho súdu je dostatočná a presvedčivá.
Ak by bol úrad postupoval podľa právnych predstáv sťažovateľa (teda na základe
dvoch listín by zapísal ako spoluvlastníkov tej istej parcely sťažovateľa aj manželov
R s vyznačením duplicity vlastníctva v rozsahu parc. č. 497/1), potom by
z pohľadu sťažovateľa na dosiahnutie nápravy stačilo, aby prebehlo súdne konanie na
určenie, kto je vlastníkom novovytvorenej parc. č. 497/1, keďže iba táto časť pôvodnej
parcely sa javí ako sporná. Ak by boli v spore úspešní manželia R , vlastnícke
právo sťažovateľa k oklieštenej parc. č. 497/2 by zostalo zachované (zapísané) a zvyšok by
sa ako nová parc. č. 497/1 zapísal už len ako vlastníctvo manželov R .
Vzhľadom na postup, ktorý si zvolil úrad, sa náprava z hľadiska sťažovateľa javí ako
o niečo zložitejšia. Sťažovateľ totiž vôbec nie je zapísaný ako vlastník, keďže kúpna zmluva
s K nebola považovaná za listinu schopnú vkladu. Na nápravu tohto stavu by musel
uzavrieť s K novú zmluvu týkajúcu sa len zvyšku parc. č. 497/2 a vo vzťahu
k parc. č. 497/1 by musel podať žalobu o určenie vlastníckeho práva proti manželom
R .
Na tomto mieste je potrebné poznamenať, že sťažovateľ netvrdí (ani nenaznačuje), že
K s ním nie je ochotný prípadnú novú zmluvu týkajúcu sa zvyšku parc. č. 497/2
uzavrieť.
Z pohľadu ústavného súdu nemožno akceptovať argument sťažovateľa, podľa
ktorého právoplatné a vykonateľné rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností v prospech sťažovateľa treba považovať za nezmeniteľné
a nezrušiteľné.
Ako to ústavný súd už naznačil, v zásade nikto nemôže previesť na iného viac práv,
ako sám má. Z tejto zásady existujú viaceré výnimky, ktoré sú v zákone výslovne
zakotvené. Jednou z takýchto výnimiek (umožňujúcich nadobudnúť vlastnícke právo od
nevlastníka) je právny inštitút vydržania vlastníckeho práva. V prípade nehnuteľnosti ten,
kto má nehnuteľnosť v dobromyseľnej nerušenej držbe po dobu najmenej 10 rokov,
nadobudne k nej vlastnícke právo, aj keď titulom dobromyseľnosti jeho držby bol právny
úkon uzavretý so subjektom, ktorý v skutočnosti nehnuteľnosť nevlastnil. V danom prípade
k vydržaniu nemohlo dôjsť už len pre neuplynutie zákonnej 10-ročnej doby (ústavnému
súdu pritom nie je známe, či sťažovateľ mal vôbec niekedy v držbe spornú časť pozemku,
teda parc. č. 497/1).
Na základe dosiaľ uvedeného možno konštatovať, že hoci kúpna zmluva uzavretá
medzi sťažovateľom a K bola vložená do katastra nehnuteľností (čo by mohlo byť
v zásade dostatočným podkladom pre následnú dobromyseľnú držbu spornej časti pozemku
zo strany sťažovateľa), v skutočnosti z hľadiska hmotného práva sťažovateľ vlastnícke
právo k spornej časti pozemku, teda k parc. č. 497/1, nenadobudol, keďže sporný pozemok
K v kritickom čase nepatril a k nadobudnutiu vlastníctva vydržaním zo strany
sťažovateľa nedošlo pre nesplnenie zákonných podmienok.
Podľa § 31 ods. 1 katastrálneho zákona okresný úrad preskúma v rámci vkladového
konania predloženú zmluvu inter alia aj z hľadiska, či je prevodca oprávnený nakladať
s nehnuteľnosťou. Na základe nesporných skutkových zistení je jednoznačne preukázané, že
úrad takto nepostupoval, pretože nevzal do úvahy svoje skoršie rozhodnutie, ktorým bola
sporná parc. č. 497/1 určená do vlastníctva manželov R , čo vo svojich
dôsledkoch znamená, že v tomto rozsahu K nebol oprávnený s nehnuteľnosťou
nakladať. Práve preto neskoršie rozhodnutie úradu, ktorý na základe protestu prokurátora
svoje rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností zrušil,
sa javí ako logické a správne.
V súvislosti s názorom sťažovateľa, podľa ktorého právoplatné a vykonateľné
rozhodnutie o povolení vkladu treba považovať v zásade za nezmeniteľné a nezrušiteľné,
považuje ústavný súd za potrebné poukázať aj na to, že sťažovateľ pritom celkom opomína
skutočnosť existencie skoršieho právoplatného rozhodnutia úradu (vydaného v rámci
konania o ROEP), ktorým bolo vlastnícke právo k parc. č. 497/1 pririeknuté manželom
R . Aj oni by totiž na základe rovnakej logiky uvažovania mohli tvrdiť, že
vlastnícke právo priznané im právoplatným rozhodnutím vydaným v správnom konaní
nemožno odňať tým, že neskôr v inom konaní (ktorého účastníkmi manželia R
neboli) bude vlastnícke právo pririeknuté sťažovateľovi. K tomu treba dodať, že K ako
vlastník pôvodnej parc. č. 497/2 musel byť účastníkom konania o ROEP, v rámci ktorého
prišiel o časť svojho vlastníctva v rozsahu zodpovedajúcom parc. č. 497/1. Pritom K
ako účastníkovi konania nič nebránilo záver o nadobudnutí vlastníctva manželmi
R napadnúť, čo sa však podľa všetkého nestalo.
17. V závere možno uviesť, že právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu, ale ani
právoplatné rozhodnutie správneho orgánu, ktorými dochádza k ustáleniu vlastníckeho
práva v prospech konkrétnej osoby, spravidla nie sú takej povahy, že by vylučovali
možnosť prostredníctvom niektorého z mimoriadnych opravných prostriedkov takéto
rozhodnutia zvrátiť.
18. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. septembra 2018