Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)IV. ÚS 495/2018
PDF · 457.87 KB
No categories available
IV. ÚS 495/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša
a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, , a maloletého ,
, zastúpených advokátom ,
, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa a základných práv podľa čl. 24 ods. 2 a čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 156/2018 z 9. mája
2018 a uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 P 21/2017 z 23. januára 2018,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť a maloletého o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 13. augusta 2018
doručená sťažnosť , (ďalej aj „matka“
alebo „sťažovateľka“), a maloletého , (ďalej
aj „maloletý“, spolu aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátom ,
, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), práva podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a základných práv podľa
čl. 24 ods. 2 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP 156/2018 z 9. mája
2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 2P 21/2017 z 23. januára 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
okresného súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sa v , Česká republika,
narodil maloletý sťažovateľke – občianke Slovenskej republiky a
– občanovi Českej republiky. Matka a otec maloletého tvorili spoločnú
domácnosť v Českej republike do jari 2015, keď sa sťažovateľka s maloletým odsťahovali
do iného bytu v rovnakom meste. Sťažovateľka požiadala otca o udelenie súhlasu
s presťahovaním na územie Slovenskej republiky listom z 27. februára 2017, s čím otec
maloletého nesúhlasil. Sťažovateľka podala 14. marca 2017 Okresnému súdu v Příbrame
návrh na udelenie súhlasu s presťahovaním maloletého, ale ešte pred vydaním rozhodnutia
28. marca 2017 odišla s maloletým na územie Slovenskej republiky a do Českej republiky
sa nevrátila. Okresný súd v Příbrame uznesením z 13. novembra 2017 neudelil sťažovateľke
súhlas s presťahovaním maloletého, zamietol návrh otca na zverenie maloletého do jeho
výlučnej starostlivosti, ako aj jeho návrh na zverenie maloletého do striedavej starostlivosti,
upravil styk otca s maloletým a uložil mu platiť výživné v sume 1 400 Kč mesačne.
Uvedené rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, pretože obaja rodičia sa proti nemu
odvolali. Otec maloletého má upravený styk s maloletým právoplatným predbežným
opatrením.
Okresný súd napadnutým uznesením na návrh otca nariadil návrat maloletého
do krajiny jeho obvyklého pobytu – Českej republiky, nariadil sťažovateľke, aby vrátila
maloletého do krajiny obvyklého pobytu a pre prípad, že by maloletého nevrátila, oprávnil
otca prevziať maloletého na účel jeho vrátenia. Proti napadnutému uzneseniu okresného
súdu z 23. januára 2018 sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
napadnutým uznesením tak, že potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu
v celom rozsahu.
Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že vo veci konajúce súdy najmä nesprávne
právne posúdili otázku krajiny obvyklého pobytu maloletého a nezohľadnili jeho najlepší
záujem:
«Konaním a rozhodnutím odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľky na spravodlivý súdny proces spočívajúci v odmietnutí
prístupu k súdu („denegatio iusticie“) a aj tým, že odvolací súd nesprávnym úradným
postupom, keď potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie hoci k tomu neboli splnene
podmienky a procesné, keď odklon od ustálenej judikatúry neodôvodnil a prvoinštančný súd
procesným postupom, keď neumožnil vykonať dôkazy sťažovateľke bez toho, aby
o nevykonaní dôkazov rozhodol a už vôbec tento svoj postup súd prvej inštancie
neodôvodnil, k čomu sa nijako nevyjadril ani odvolací súd a porušením povinnosti riadne
odôvodniť rozhodnutie.
Naplnenie porušenia základného práva sťažovateľky zaručeného v článku 47 Charty
základných práv EÚ (2012/C 326/02), v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR a v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v čl. 24 ods. 2 Charty práv
EÚ, v čl. 3 ods. 1 Dohovoru OSN o právach dieťaťa, vidí sťažovateľka v nižšie uvedených
skutočnostiach, kde na väčšinu z nich sťažovateľka upozorňovala odvolací súd už vo svojom
odvolaní aj v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ktoré však súd pnej inštancie aj
odvolací súd absolútne ignoroval, vôbec sa s námietkami sťažovateľky nevysporiadal,
rozhodol svojvoľne, bez riadneho odôvodnenia, rozhodol arbitrárne.
Sťažovateľka má za to, že odvolací súd sa TAKMER vôbec nevysporiadal s matkinou
argumentáciou v podanom odvolaní z 8. 3. 2018 a dodatku č. 1 z 12. 3. 2018 a dodatku č. 2
z 12. 3. 2018 k odvolaniu z 8. 3. 2018.
Zákon však vyžaduje, aby aj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd zaujal
jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní prvej inštancie,
pokiaľ sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Povinnosťou
odvolacieho súdu je zároveň vysporiadať sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
Sťažovateľka ďalej tvrdí, že vyššie uvedeným postupom súdov, mu bola odňatá
možnosť pred súdom konať v zmysle § 420 písm. f CSP.
Navyše NESPRÁVNA úvaha odvolacieho súdu v uznesení odporuje a nezohľadňuje
najlepší záujem mal. , keďže odvolací aj prvoinštančný súd odňali matke možnosť
konať pred súdom, keď nevykonali dôkazy potrebné na zistenie toho, či je nariadenie
návratu v záujme mal. či návrat mal. ho nevystaví psychickej ujme, hoci na to
matka opakovane poukazovala. Odvolací aj prvoinštančný súd vôbec neprihliadli na zásadu
rešpektovania najlepšieho záujmu mal.
Sťažovateľka má za to, že vykonané dokazovanie preukázalo, že návrh otca na
navrátenie mal. do ČR je (bol) absolútne nedôvodný...
Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, čo súd v napádanom uznesení
z 23. 1. 2018 (čo následne nesprávne vyhodnotil aj odvolací súd v uznesení z 9. 5. 2018)
NESPRÁVNE právne vyhodnotil na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu
ustálenie obvyklého pobytu mal. v Českej republike. V konaní bolo nesporné –
a vyplynulo to aj z návrhu otca a jeho vyjadrení pred súdom prvej inštancie - že od jari
2015 doteraz, keď sťažovateľka s otcom nežila v spoločnej domácnosti, tj. od veku cca
9 mesiacov mal. sťažovateľka sa zväčša zdržovala s mal. v SR s krátkymi
opakovanými návštevami v ČR s tým, že od marca 2017 sťažovateľka žila s mal. už
len v SR s krátkymi opakovanými návštevami v ČR, počas ktorých otec vykonával styk s mal.
Maloletý mal v čase vydania napádaného uznesenia cca 3 a pol roka, pritom
od svojich cca 9 mesiacov (jar 2015) už žil prevažne v SR so sťažovateľkou tj v čase
vyhlásenia napádaného uznesenia z 23. 1. 2018... mal. už žil cca 78,5 percent života
v SR oproti cca 21,5 percentám života... počas ktorých žil v ČR - aj počas týchto prvých
9 mesiacov života však mal. sa často zdržiaval v SR so sťažovateľkou.
Existencie absencie trvalého pobytu sťažovateľky do 17. 2. 2017, o ktorú opiera súd
prvej inštancie svoju argumentáciu... o údajnom obvyklom pobyte mal. v ČR, je
absolútne nedôvodná, nakoľko inštitút „trvalého pobytu“ má zo zákona 253/1998 Z. z. len
evidenčný charakter a vôbec nezakladá... obvyklý pobyt mal. v zmysle Dohovoru.
V konaní bolo nesporné - A NEPOPIERAL TO ANI OTEC - že mal. tým, že v SR
žil dlhodobo väčšinu života... vytvoril si v SR... silné rodinné, sociálne zázemie...
Bolo preto vážnou chybou súdu... keď nevypočul sťažovateľkou navrhovaného svedka
- sestru sťažovateľky k okolnostiam vybudovaného rodinného, sociálneho zázemia, rodiny,
priateľov, predškolského zariadenia, obvodnej detskej lekárky, zdravotného poistenia u mal.
ku SR, a to od narodenia ( do jari 2015 do marca 2017 až do 23. 1. 2018.»
Podľa sťažovateľov «Napádané uznesenie súdu prvej inštancie z 23. 1. 2018...
vytrháva mal. jednoznačne z harmonického prostredia, kde má a mal obvyklý pobyt
(v SR) z rodiny zo strany sťažovateľky, kde žije so sťažovateľkou takmer od narodenia
, minimálne od jari 2015, odkedy viac a viac času strávil v SR so sťažovateľkou - čím
dochádza... k naplneniu článku 13 písm. b) Dohovoru...
Otec reálnym (faktickým) konaním súhlasil (zmieril sa) s premiestnením mal.
z ČR do SR. otec reálnym (faktickým) konaním nevykonával opatrovnícke právo nad mal.
(naplnený čl. 13 písm. a) Dohovoru).
Sťažovateľka v zmysle § 63 CMSP predložila v odvolaní z 8. 3. 2018 a dodatku č. 1
z 12. 3. 2018 a dodatku č. 2 z 12. 3. 2018 k odvolaniu z 8. 3. 2018 nové dôkazy a nové
tvrdenia, ktoré sú v zmysle § 63 CMSP spôsobilé použiť aj v odvolacom konaní a musí sa na
ne prihliadať: Otec svojím reálnym konaním, keď sa za „cenu“ 500.000 Kč, v ktorej chcel
sám iniciatívne otec od sťažovateľky, aby vypísala takúto zmenku na 500.000 Kč a zriekne
sa syna a dá sťažovateľke súhlas s premiestnením do SR. Takto sa otec vyjadril v rozhovore
s sťažovateľkou, kde zvukovú nahrávku (s písomným prepisom) týchto snáh otca (vzdať sa
syna a súhlasiť s premiestnením syna z ČR do SR za zmenku 500.000 Kč) sťažovateľka
predložila Okresnému súdu Příbram... Súd prvej inštancie aj odvolací súd však na ňu
nesprávne neprihliadol v prospech zamietnutia návrhu otca resp. nenariadenia návratu
mal. do ČR... otec nejavil záujem o mal. a to v čase, keď sťažovateľka už
väčšinu času bola s mal. synom v SR s opakovanými krátkodobými návštevami s mal.
v ČR. Otec už vtedy (12/2015 - 12/2016) svojím faktickým konaním naplnil článok
13 písm. a) Dohovoru, keď súhlasil resp. sa zmieril s premiestnením mal. z ČR do SR,
kde táto okolnosť faktického súhlasu resp. zmierenia sa otca s premiestnením mal. z
ČR do SR je dôvodom na to, aby súd NENARIADIL návrat mal. do ČR.
Z povrchného záujmu otca o mal. od narodenia, najmä od jari 2015 (opustenia
spoločnej domácnosti) až do marca 2017 a až do 23. 1. 2018 (A AJ PO 23. 1. 2018 AŽ DO
DNES, keď napríklad otec sa opäť vzdal možnosti styku s mal. synom) vyplýva okolnosť, či
otec vôbec SKUTOČNE vykonával opatrovnícke právo nad mal. Súd bol povinný
sa v zmysle čl. 13 písm. a) Dohovoru zaoberať tým, či otec aj SKUTOČNE vykonával
opatrovnícke právo nad mal. či otec súhlasil s premiestnením či sa následne
zmieril s premiestnením (čo vyplývalo inak z jeho faktického preukázaného konania -
ne/záujmu o mal. čo však súd neučinil...
Otec podal návrh na nariadenie návratu až 15. 11. 2017. V konaní pritom bolo
nesporné - AJ z návrhu otca aj z vyjadrení otca - že keď od jari 2015 žila sťažovateľka
s mal. mimo spoločnej domácnosti s otcom, mal. sa už zdržoval v SR väčšinovo
(teda NIELEN až od marca 2017), preto bol súd prvej inštancie povinný po tomto zistení, že
konanie sa začalo AŽ po uplynutí jedného roka premiestnenia (oprávneného, nie
neoprávneného) mal. z ČR do SR, NENARIADIŤ návrat mal. do ČR.
... JE DOKÁZANÉ VÁŽNE NEBEZPEČENSTVO, že PRÍPADNÝM navrátením mal.
do ČESKEJ REPUBLIKY by mal. bol vystavený fyzickej alebo duševnej ujme
alebo by bol inak privedený do neznesiteľnej situácie.
Tieto skutočnosti naplnenia podmienok podľa čl. 13 písm. b) Dohovoru boli
PREUKÁZANÉ v konaní a súd bol a je povinný ICH ZISŤOVAŤ (chybou postupu súdu bolo,
že nevykonal dôkazy navrhnuté sťažovateľkou - mal ich zisťovať ešte hlbšie v zmysle
rozsahov v návrhoch sťažovateľky aj v zmysle vyšetrovacích povinností súdu podľa článkov
Dohovoru).
Z viacerých listinných dôkazov v konaní vyplynula POTREBA NENARIADENIA
návratu mal. do ČR, ktoré však súd absolútne nesprávne právne posúdil...
Sťažovateľka predložila súdu v prílohe vyjadrenia z 8. 12. 2017 lekársku správu - nález od
- klinickej psychologičky 2. 11. 2017, z ktorej o. i. vyplýva, že maloletý
navštívil túto psychologickú ambulanciu na odporučenie pediatra (čiže nie zvole
sťažovateľky, nejedná sa o účelový dôkaz), maloletý sa v noci znovu pomočuje, má poruchy
spánku, prejavy neuroticizmu. S otcom sa stretá dľa predbežného opatrenia v obci
(kam ho vždy sťažovateľka prinesie a odovzdá), s sťažovateľkou žije v . Maloletý
má vynikajúcu kapacitu slovnej zásoby, komunikuje spontánne po slovensky. Psychologička
odporúča vzhľadom na fyzický vek mal. a časté prekonávanie vzdialenosti citlivo zvážiť
aktuálny stav, aby sa predišlo preťažovaniu mal. Predbežné opálenie českého súdu,
v zmysle ktorého je mal. týždeň u sťažovateľky a týždeň u otca spôsobuje zhoršený
psychický stav mal Zhoršenie možno pozorovať v jeho značnom rozrušení po návrate
z ČR do SR do bydliska sťažovateľky ako aj skrz nový neurologický problém - otrhávanie
kože v okolí nechtov na rukách. Túto lekársku správu klinickej psychologičky
z 2. 11. 2017 však súd neprávne vyhodnotil a na ňu nesprávne neprihliadol
v prospech zamietnutia návrhu otca...
Sťažovateľka na preukázanie existencie vážneho nebezpečenstva, že návrat mal.
by ho vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej
situácie, v zmysle § 63 CMSP predložila v prílohe odvolania z 8. 3. 2018 novy dôkaz
získaný po 23. 1. 2018... odborné stanovisko znalca č. 01/2018 z 5.
3. 2018...
Z tohto odborného stanoviska znalca o. i. vyplýva, že pozorovania mal. boli
vykonávané 5. 2. 2018, 19. 2. 2018 a 23. 2. 2018: odporúčanie prešetriť aj vzťah mal.
k otcovi a zhodnotiť aj vzťahovú väzbu mal. k otcovi, prípadne odporúčanie
psychologickej diagnostiky oboch rodičov a pozorovanie mal. s oboma rodičmi.
Takýto dôkaz súd nevykonal, aj keď sťažovateľka o to sú opakovane žiadala, avšak súd
nesprávne nepripustil navrhovaný návrh sťažovateľky na nariadenie znaleckého
dokazovania, ktorým by sa potvrdila alebo vyvrátila možnosť spôsobenia traumy
maloletému v prípade nariadenia návratu do ČR... Riziká návratového konania vidí
znalec v tom, že mal. bude musieť opätovne meniť miesto svojho bydliska a opäť sa
v krátkom čase prispôsobovať novým podmienkam, ktorým bude vystavený. Preto znalec
považuje za vhodné, aby sa situácia mal. vyriešila tak, aby mal. mal v živote
pravidelný systém a domov.
Ak mal súd za to, že obvyklý pobyt mal. je v ČR..., súd bol POVINNÝ konať
v zmysle článku 15 Dohovoru. Súd prvej inštancie sa však ani len nepokúsil splniť si svoju
zákonnú povinnosť v zmysle článku 15 Dohovoru požiadať otca, aby zabezpečil rozhodnutie
(alebo iný doklad) orgánu ČR, že premiestnenie je neoprávnené.
Aj keď mal maloletý počas konania len cca 3 a pol roka, už bol jednoznačne
schopný sa vzhľadom na svoju vyspelosť aj vek už vyjadriť. Bolo povinnosťou súdu prvej
inštancie v súlade s čl. II bod 2. Nariadenia Rady (ES) 2201/2003 a v súlade s § 38 CMSP
umožniť tomuto maloletému sa vyjadriť.
Nevypočutím mal. tak súd nerešpektoval článok 13 druhý odsek, dľa ktorého
odmietnutie nariadenia návratu dieťaťa je možné aj vtedy, ak súd zistí, že dieťa nesúhlasí
s návratom a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory.
... v kontexte existencie nevhodného správania (zanedbávania) otca voči mal.
zakladajúce odôvodnené obavy o existencií vážneho nebezpečenstva, že pre prípad
nariadenia návratu mal. do ČR by tento bol vystavený fyzickej alebo duševnej ujme
alebo by bol inak privedený do neznesiteľnej situácie (naplnenie podmienok článku 13 písm.
b) Haagskeho dohovoru), by nariadenie návratu mal. do ČR bolo jednoznačným
porušením článku 8 Dohovoru OĽPZS, čím by prvostupňový súd postupoval V ROZPORE
s ustálenou judikatúrou ESĽP. kde v zmysle čl. 154c ods. 1 Ústavy SR je pritom súd viazaný
Dohovorom OĽPZS.
Ak mal súd za to, že obvyklý pobyt mal. je v ČR... bol povinný vziať do úvahy
informácie o sociálnom prostredí mal. ktoré bol súd povinný zisťovať od ústredného
orgánu resp. iného príslušného orgánu v ČR. S Súd prvej inštancie sa však ani len
nepokúsil splniť si svoju zákonnú povinnosť v zmysle článku 13 tretí odsek Dohovoru
požiadať ústredný orgán resp. iný príslušný orgán v ČR o informácie o sociálnom prostredí
mal.
Sťažovateľka naďalej trvá na vykonaní dôkazov, ktoré sťažovateľka v konaní pred
súdom prvej inštancie navrhla vykonať (znalecké dokazovanie pre zistenie či existujú
podmienky uvedené v čl. 13 písm. b) Dohovoru a výsluch sestry sťažovateľky k rodinným,
sociálnym väzbám mal. k SR, k rodine v SR, k priateľom v SR, k predškolskému zariadeniu
v SR, k pediatrovi v SR. k zdravotnému poisteniu v SR).
Ak súd bude mať pochybnosť o duševnej vyspelosti mal. vyjadrovať sa vo veci,
sťažovateľka navrhuje... vykonať znalecké skúmanie za účelom zistenia stavu duševnej
vyspelosti vyjadriť sa v tejto veci návratu do krajiny obvyklého pobytu a k miere možnosti
zohľadniť jeho názory v tejto veci.
Súd si však bez odborného zistenia znalcom - psychológom o tom, či možno
zohľadniť názor 3,5ročného chlapca, vyhodnotil nesprávne, že nebude rešpektovať názor
tohto syna. O to viac bolo chybou... súdu, keď nevykonal sťažovateľkou navrhované vyššie
uvedené dôkazy. V najlepšom záujme (základná zásada Dohovoru), nemôže byť návrat do
krajiny a súčasne do striedavej osobnej starostlivosti otca.
Skutočnosť, že súd prvej inštancie nevykonal sťažovateľkou (v odvolaní z 8. 3. 2018
aj počas konania pred súdom prvej inštancie) navrhované dôkazy resp. pochybil, že
nevykonal rôzne dožiadania (sťažovateľkou v odvolaní z 8. 3. 2018 aj počas konania pred
súdom prvej inštancie namietané), súd porušil svoju povinnosť vyplývajúcu z § 123 ods. 1
a 2 CMSP, v zmysle ktorých rozsah dokazovania je súd povinný vykonať v rozsahu
potrebnom na zistenie skutočností - či premiestnenie bolo / nebolo neoprávnené a či je daný
niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu mal. do ČR.».
Sťažovatelia na základe citovanej argumentácie navrhujú, aby ústavný súd vydal
nález v tomto znení:
„Krajský súd v Bratislave uznesením z 9. 5. 2018 sp. zn. 11 CoP/156/2018-280
v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava I z 23. 1. 2018 sp. zn. 2 P 21/2017-169
porušil základné právo fyzickej osohy , , bytom:
, štátna občianka SR aj fyzickej osoby maloletého
, , bytom:
štátny občan SR, zaručené článkom 47 Charty základných práv EÚ (2012/C 326/02),
článkom 46 ods. 1 a článkom 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR a článkom 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článkom 24 ods. 2 Charty práv EÚ, článkom
3 ods. 1 Dohovoru OSN o právach dieťaťa.
Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 9. 5. 2018 sp. zn.
11 CoP/156/2018-280 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava I z 23. 1. 2018
sp. zn. 2 P 21/2017-169 a prikazuje Okresnému súdu Bratislava I sp. zn. 2 P 21/2017, aby
vo veci opätovne konal a rozhodol.
Fyzickej osobe , , bytom:
štátna občianka SR aj fyzickej osoby maloletému
, , bytom: , štátny
občan sa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 325,42 €...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
III.
III.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľky
napadnutým uznesením okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo
zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na
jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažovateľka mohla podať odvolanie,
čo aj využila. O tomto odvolaní bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť jej sťažnosti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľky
napadnutým uznesením krajského súdu
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil na
posúdenie, či nie je zjavne neopodstatnená. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež
posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že predmetom sťažnosti je návrh sťažovateľky
na preskúmanie ústavnej akceptovateľnosti rozhodnutia všeobecného súdu vo veci
medzinárodného únosu dieťaťa, konkrétne rozhodnutia vydaného v tzv. návratovom konaní
v zmysle Haagskeho dohovoru.
Dôvodom prijatia Haagskeho dohovoru (publikovaného v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z. a platného pre Slovenskú republiku
od 1. februára 2001) bol záujem na ochrane detí na medzinárodnej úrovni pred škodlivými
účinkami ich neoprávneného premiestnenia alebo zadržania a vôľa ustanoviť postup
na zabezpečenie ich urýchleného návratu do štátu ich obvyklého pobytu (porov. preambulu
Haagskeho dohovoru, ako aj čl. 1 Haagskeho dohovoru).
Najlepší záujem dieťaťa v návratovom konaní podľa Haagskeho dohovoru je vždy
prvoradý. K naplneniu tejto axiómy Haagsky dohovor pracuje s vyvrátiteľnou domnienkou,
že návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je pri neoprávnenom premiestnení dieťaťa
alebo jeho neoprávneného zadržania v krajine únosu (alebo tretej krajine) v najlepšom
záujme dieťaťa (keďže miestom obvyklého pobytu dieťaťa je miesto, kde má dieťa rodinné,
sociálne, osobnostné a kultúrne zázemie a väzby), s výnimkou tých prípadov, na ktoré
pamätajú čl. 12, 13 a 20 Haagskeho dohovoru.
V konaní o návrate dieťaťa sú všeobecné súdy príslušné na rozhodovanie o návrate
dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru pri posudzovaní existencie dôvodov pre nenariadenie
návratu dieťaťa podľa čl. 12, 13 alebo 20 Haagskeho dohovoru vedené snahou o ochranu
najlepšieho záujmu dieťaťa v spojení s princípmi práva na súkromný a rodinný život podľa
čl. 8 dohovoru, čl. 7 charty, ako aj ústavnými právami garantovanými ústavným poriadkom
konkrétneho štátu (v Slovenskej republike ide najmä o čl. 19 ods. 2 ústavy).
Aj keď je Haagsky dohovor primárne právnym predpisom určujúcim
prostredníctvom kolíznych noriem právomoc súdov členských štátov, nezostáva v rámci
jeho normatívneho textu nepovšimnutá otázka zabezpečenia ochrany najlepšieho záujmu
dieťaťa a jeho hmotných práv a na tento účel upravuje výnimky z nariadenia návratu
dieťaťa ustanovené v čl. 12 a 13 Haagskeho dohovoru, resp. zohľadňuje ľudské práva
a slobody dieťaťa v zmysle čl. 20 Haagskeho dohovoru.
Právna úprava na medzinárodnej úrovni zabezpečuje štandard ochrany týchto práv.
Preto čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru ustanovuje, že bez ohľadu na ustanovenie článku
12 justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba,
inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že existuje
vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho
inak priviedol do neznesiteľnej situácie.
Pri posudzovaní napadnutého uznesenia krajského súdu je potrebné nespúšťať
zo zreteľa účel Haagskeho dohovoru a nariadenia rady, ktorým je prioritne ochrana práv
dieťaťa a jeho okamžitý návrat do krajiny obvyklého pobytu (teda do pôsobnosti jeho
zákonného sudcu), ako aj ochrana práv toho z rodičov, ktorému sa neoprávneným
premiestnením dieťaťa porušili jeho opatrovnícke práva. Najlepším záujmom maloletého na
účely návratového konania je teda vo všeobecnosti okamžité navrátenie dieťaťa do krajiny
jeho obvyklého pobytu, ak tomu nebránia prekážky nariadenia návratu. Pri interpretácii
a aplikácii čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru je preto potrebné zohľadňovať účel
Haagskeho dohovoru a aplikovať ho ako výnimku z pravidla s prihliadnutím na mimoriadne
okolnosti prípadu, pretože vo svojej podstate smeruje proti samotnému účelu Haagskeho
dohovoru.
Každá zmena sociálneho a kultúrneho prostredia pri návrate do inej krajiny (aj keď
krajiny obvyklého pobytu dieťaťa) predstavuje určité riziko vzniku sociálnych a kultúrnych
záťaží pre dieťa, avšak toto riziko je nevyhnutným a prirodzeným dôsledkom napätej
situácie medzi rodičmi súvisiacej s neoprávneným premiestnením dieťaťa z vôle len
jedného rodiča. Formulácia čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru uvedené akcentuje, keď
pripúšťa nenariadiť návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu len v prípade existencie
vážneho nebezpečenstva (nie všeobecného, potenciálneho alebo prirodzene vyplývajúceho
zo vzniknutej situácie v rodine), fyzickej alebo duševnej ujmy (relevantnej intenzity) alebo
privedenia dieťaťa do neznesiteľnej situácie (ide o situáciu, ktorá má reálny potenciál
ohroziť mravný vývoj dieťaťa alebo ktorá vystavuje dieťa reálnemu strádaniu po stránke
nedostatku pre život nevyhnutných predpokladov – strava, ošatenie, bývanie, vzdelania
a pod.).
Sťažovateľka namieta nedostatočné zohľadnenie najlepšieho záujmu maloletého,
nesprávne ustálenie krajiny obvyklého pobytu, odňatie možnosti konať pred odvolacím
súdom v dôsledku nevykonania ňou navrhovaných dôkazov a nedostatok odôvodnenia
napadnutého uznesenia krajského súdu. Po vecnej stránke sťažnostná argumentácia kopíruje
odvolacie námietky sťažovateľky.
V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky ústavný súd poukazuje
na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej sa uvádza:
„20. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a v záujme vyporiadania
sa s odvolacími námietkami matky odvolací súd konštatuje, že v danej veci, predmetom
ktorej je nariadenie návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu, súd prvej inštancie
v zmysle čl. 3 Haagskeho dohovoru správne zameral svoje dokazovanie na ustálenie miesta
obvyklého pobytu maloletého a existenciu opatrovníckeho práva. Odvolací súd sa plne
stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie. Odvolací súd je rovnako toho názoru, že
krajinou obvyklého pobytu maloletého je Česká republika, v ktorej krajine sa maloletý
narodil a kde si rodičia, ako partneri bez uzavretia manželstva, založili centrum svojho
rodinného života v spoločnej domácnosti. Na uvedenom nemení nič ani okolnosť, že
maloletý navštevoval svojich príbuzných zo strany matky na Slovensku. Je nesporné, že
maloletý od narodenia vyrastal v Českej republike, v meste , mal tu nahlásený trvalý
pobyt, zdravotné poistenie, lekára a vzhľadom na fakt, že matka bola na materskej
dovolenke, maloletý nenavštevoval predškolské zariadenie. Na existencii a trvaní obvyklého
pobytu maloletého v Českej republike nič nezmenila ani okolnosť rozchodu rodičov, kedy sa
maloletý s matkou presťahovali do sociálneho bytu v blízkosti posledného spoločného
bydliska rodičov. Uvedený stav trval až do odchodu matky s maloletým na Slovensko dňa
28. 03. 2017. Právnemu názoru súdu prvej inštancie o obvyklom pobyte maloletého na
území Českej republiky zodpovedá aj skutočnosť, že o maloletom rozhodovali české súdy, na
ktoré sa rodičia maloletého obrátili so svojimi návrhmi pri rozhodovaní o úprave výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletému po ich rozchode. Obvyklému pobytu
maloletého v Českej republike svedčí aj fakt, že sa matka po tom, čo otec vyjadril nesúhlas
s vysťahovaním maloletého na Slovensko, obrátila dňa 14. 03. 2017 s návrhom na
nahradenie súhlasu otca na Okresný súd v Příbrami. Bez právneho významu je v tomto
smere odvolacia námietka matky o nedôslednom zaoberaní sa otázkou obvyklého pobytu
maloletého súdom prvej inštancie a nedostatočnom odôvodnení jeho písomného
vyhotovenia rozhodnutia. Vychádzajúc z jeho obsahu je možné konštatovať, že ustálenie
obvyklého pobytu maloletého súdom prvej inštancie nie je založené len na tom, že matka
maloletého ho v priebehu konania nedokázala spochybniť, ale i na skutkových zisteniach
vyplývajúcich z riadne vykonaného dokazovania v súlade s § 123 ods. 2 C. m. p. Skutočnosť,
že maloletý má podľa názoru matky do budúcnosti na území Slovenskej republiky
zabezpečené ubytovanie v lepšej kvalite, alebo že jej pri starostlivosti o maloletého môžu
pomôcť jej rodičia rovnako nemajú vplyv na vyvrátenie úvahy, že rodičmi založený obvyklý
pobyt maloletého v Českej republike, by mohol byť na základe takýchto okolnosti zmenený.
V danom posudzovanom prípade súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj nadobudnutie
a výkon opatrovníckeho práva obidvoma rodičmi. Pokiaľ ide o argumenty matky o
spornosti výkonu opatrovníckeho práva otcom, odvolací súd upriamuje pozornosť na čl. 2
ods. 11 písm. b) Nariadenia Brusel IIa, z ktorého vyplýva, že opatrovnícke právo sa
považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ
rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu
druhého nositeľa rodičovských práv a povinností. Z uvedeného vyplýva, že za účelom
skutočného výkonu opatrovníckeho práva nie je potrebné zisťovať rozsah výkonu osobnej
starostlivosti toho ktorého rodiča o maloleté dieťa, ale v danom prípade je nevyhnutné
zohľadniť všetky okolnosti, teda aj snahy otca o umožnenie výkonu jeho rodičovských práv,
ktorých bol nútený domáhať sa súdnou cestou. Po ustálení obvyklého pobytu maloletého a
konštatovaní, že otec bol nositeľom opatrovníckeho práva k maloletému, ktoré aj vykonával,
resp. z dôvodu konfliktu medzi rodičmi sa domáhal ich výkonu prostredníctvom Českého
súdu, správne súd prvej inštancie postupoval, keď vyhodnocoval podmienky pobytu
maloletého na území Slovenskej republiky od marca 2017 z pohľadu udelenia súhlasu otca.
V rámci výkonu opatrovníckych práv, vysťahovanie maloletého dieťaťa do inej krajiny,
treba považovať za podstatnú vec súvisiacu s výkonom opatrovníckych práv, čo znamená, že
súhlas na vysťahovanie maloletého na územie iného štátu musia dať obaja rodičia.
Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že otec súhlas matke
k vysťahovaniu maloletého z Českej republiky nedal a matka s takýmto súhlasom
nedisponovala ani na základe rozhodnutia príslušného súdu. Z vykonaného dokazovania
pred súdom prvej inštancie je nesporné, že matka počas prebiehajúceho konania na vecne
a miestne príslušnom súde v Českej republike, v ktorom sa domáhala udelenia súhlasu
s presťahovaním maloletého na Slovensko, maloletého dňa 28. 03. 2017 na územie
Slovenskej republiky neoprávnene premiestnila. Odvolací súd vyhodnotil za nedôvodné aj
námietky matky, ktorými argumentovala, že otec sa s premiestnením maloletého zmieril
a bolo potrebné postupovať podľa čl. 13 písm. a) Haagskeho dohovoru a návrat maloletého
do Českej republiky nenariadiť. Skutočnosť, že otec sa s pobytom maloletého na území
Slovenskej republiky nezmieril, je zrejmá nielen zo samotného včasného iniciovania
konania o návrat, ako aj skutočnosti, že pokusy o zmier pred súdom prvej inštancie neboli
úspešné...“
V ďalšej časti napadnutého uznesenia krajský súd vyhodnotil ako správny aj postup
súdu prvej inštancie, ktorý po zistení, že v predmetnej veci došlo k neoprávnenému
premiestneniu maloletého, skúmal dôvody, pre ktoré by nebolo možné nariadiť návrat
maloletého dieťaťa v zmysle článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru v spojení s čl. 11 bodu
4 Nariadenia Brusel IIa. V tejto súvislosti odvolací súd konštatoval, že je správny záver
okresného súdu, v zmysle ktorého «dôkazné bremeno na preukázanie existencie vážneho
nebezpečenstva v prípade návratu, nesie osoba únoscu (v danom prípade matka
maloletého). Uplatnenie výnimky podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru je v prvom
rade potrebné interpretovať reštriktívne, pričom ju je možné aplikovať v dvoch prípadoch,
konkrétne vtedy, keď by bolo dieťa návratom do krajiny obvyklého pobytu objektívne
vystavené nebezpečenstvu a druhý prípad sa viaže k osobe požadujúcej návrat, ktorej
správanie by mohlo vystaviť dieťa nebezpečenstvo ujmy. Pokiaľ ide o „inak neznesiteľnú
ujmu“ možno uzavrieť, že ide o situácie, kedy dieťaťu nehrozí vážne nebezpečenstvo, ale
návrat sa javí ako nevhodný (napr. ak by išlo o návrat pro forma, teda dieťa by bolo
navrátené, hoci počas konania o návrat je zjavné, že bude zverené do osobnej starostlivosti
únoscu a bude mu umožnené vrátiť sa s dieťaťom späť). Po preskúmaní obsahu spisového
materiálu odvolací súd jednoznačne konštatuje, že matka v konaní nepreukázala, že návrat
by maloletého vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo by ho inak priviedol do
neznesiteľnej situácie. Odvolací súd naviac zdôrazňuje, že Nariadenie Brusel IIa
v porovnaní s Haagskym dohovorom uplatňuje prísnejšie podmienky na nenariadenie
návratu dieťaťa podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru. Možnosť zohľadnenia fyzickej
alebo duševnej ujmy Nariadenie Brusel IIa zužuje v čl. 11 ods. 4 len na tie prípady, kedy
dieťaťu nemožno poskytnúť v štáte jeho predchádzajúceho obvyklého pobytu primeranú
ochranu. Pritom pri aplikácii čl. 11 ods. 4 Nariadenia Brusel IIa nestačí, že v členskom
štáte pôvodu (v danom prípade Česká republika) takýto postup na ochranu dieťaťa existuje,
ale musí byť preukázané, že orgány v členskom štáte pôvodu prijali konkrétne opatrenia na
ochranu daného dieťaťa. V kontexte uvedeného, odvolací súd konštatuje, že v konaní neboli
preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by mohli eliminovať nariadenie návratu maloletého
z dôvodu nevhodných sociálnych podmienok pre život maloletého v Českej republike alebo
nevhodného výchovného prostredia, prípadne iného zlého zaobchádzania s maloletým.
Uvedený záver možno vyvodiť aj z konania a rozhodovania súdov v Českej republike, ktoré
dôkladne prešetrili rodinnú situáciu maloletého a nariadili predbežné opatrenie ktorým bol
upravený styk otca s maloletým v širokom rozsahu. Pokiaľ matka v konaní pred súdom prvej
inštancie, ako aj v odvolacom konaní poukazuje na ňou predloženú lekársku správu - nález
od zo dňa 02. 11. 2017, odvolací súd udáva, že síce zo správy vyplýva fakt,
že maloletý nie je v kompenzovanom stave z dôvodu prebiehajúceho sporu medzi rodičmi,
ako aj z dôvodu dlhého cestovania medzi aktuálnym bydliskom matky a bydliskom otca,
avšak je potrebné podotknúť, že uvedený stav je následkom svojvoľného rozhodnutia
a konania matky. Odvolací súd sa taktiež stotožnil s názorom Okresnej prokuratúry
Bratislava 1 uvedeným vo vyjadrení k odvolaniu matky o tom, že záver predmetnej lekárskej
správy o neurologickom probléme maloletého - otrhávanie kože v okolí nechtov na rukách,
nedosahuje intenzitu vážneho nebezpečenstva podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru
a preto z uvedeného dôvodu nie je možné návrat maloletého do Českej republiky nenariadiť.
Neobstojí ani tvrdenie matky o existencii vážneho nebezpečenstva, že by návrat maloletého
do Českej republiky vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo ho inak priviedol do
neznesiteľnej situácie pre hrozbu umiestnenia maloletého do detského domova. Odvolací
súd predmetný argument matky vyhodnotil ako účelový a konštatuje, že k takémuto
hraničnému riešeniu zabezpečenia starostlivosti súdu o maloleté dieťa, tak súdy
v Slovenskej republike, ako aj Českej republike môžu pristúpiť len zo závažných dôvodov
a pokiaľ je preukázané, že starostlivosť o maloleté dieťa nemôžu zabezpečiť jeho rodičia, čo
sa daného prípadu netýka. V súvislosti s odvolávaním sa matky na nový dôkaz predložený
v zmysle § 63 C. m. p. v odvolacom konaní a to odborné stanovisko vypracované znalkyňou
, dňa 05. 03. 2018, odvolací súd uvádza, že predmetné stanovisko
nemá vplyv na správnosť záverov súdu prvej inštancie o potrebe nariadiť návrat maloletého
do Českej republiky, ako aj to, že stanovisko nespĺňa kritéria pre objektívne vyhodnotenie
rodinnej situácie, keď znalkyňa k svojim záverom dospela bez účasti otca a bez skúmania
vzťahových väzieb medzi otcom a maloletým.».
Krajský súd v napadnutom uznesení vyhodnotil ako nedôvodnú aj „námietku matky
o nesprávnom procesnom postupe súdu prvej inštancie, keď nepripustil matkou navrhované
nariadenie znaleckého dokazovania, ktorým by boli preskúmané vzťahové väzby maloletého
k otcovi. Odvolací súd v tomto kontexte uvádza, že z ustanovenia § 123 ods. 2 C. m. p.
vyplýva, že v návratových konaniach je obmedzená zásady oficiality a vyšetrovacieho
princípu pri zisťovaní skutočného stavu veci, čo je odôvodnené potrebou uskutočniť konanie
v čo najkratšom čase v záujme maloletého dieťaťa. V návratovom konaní teda súd môže
pristúpiť k zamietnutiu návrhov účastníkov konania na doplnenie dokazovania, v prípade
keď vyhodnotí že tieto dôkazy nie sú v zmysle § 123 ods. 2 C. m. p. pre vec potrebné na
zistenie skutočností podľa § 123 ods. 1 C. m. p. Vychádzajúc z dikcie § 123 a nasl. C. m. p.
totiž vyplýva, že návratové konanie má osobitným režim, v ktorom je potrebné vykonať
dokazovanie len v rozsahu na zistenie či premiestnenie alebo zadržanie bolo neoprávnené
a či nie je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletých detí a teda v týchto
oblastiach dokazovania je bezpochyby potrebné zistiť skutočný stav veci. Možno preto
uzavrieť, že v danom prípade súd prvej inštancie postupoval správne, keď návrhy matky na
doplnenie dokazovania nepripustil, pričom svoj postup v konaní aj správne odôvodnil.
Odvolací súd zastáva názor, že nariadenie znaleckého dokazovania za účelom preskúmania
vzťahových väzieb maloletého k otcovi, by nesmerovali k preukázaniu podmienok ustálenia
obvyklého pobytu maloletého, posúdeniu či jeho premiestnenie bolo neoprávnené a či je
daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu. Vykonanie takéhoto dokazovania sa
potom s prihliadnutím na ciele a účel konania o návrate dieťaťa, ktorého výsledkom má byť
čo najrýchlejšie rozhodnutie, odvolaciemu súdu javí ako nadbytočné, nesmerujúce
k preukázaniu okolností potrebných pre právne a skutkové posúdenie zisteného stavu veci.“.
Zo záverov vyslovených v napadnutom uznesení krajského súdu vyplýva, že podľa
názoru odvolacieho súdu „Neobstojí ani argument matky, že súd prvej inštancie pochybil,
keď v konaní v rozpore s čl. 11 ods. 2 Nariadenia Brusel IIa a § 38 C. m. p. nezisťoval
názor maloletého a neumožnil mu vyjadriť sa. Odvolací súd dáva do pozornosti, že v zmysle
čl. 11 ods. 2 Nariadenia Brusel IIa pre justičné orgány v konaní o návrat na základe
uvedeného ustanovenia nevyplýva pri rozhodovaní povinnosť vziať názor dieťaťa do úvahy,
ale len povinnosť justičného orgánu dieťa vypočuť, ak sa to s ohľadom na jeho vek alebo
stupeň vyspelosti nejaví nevhodné. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej
inštancie ako aj s vyjadrením Okresnej prokuratúry Bratislava I k odvolaniu matky, že pri
veku maloletého (3,5 roka) nemožno rozumne predpokladať, že by maloletý bol
schopný porozumieť zmyslu predmetného súdneho konania a vyjadriť sa k nemu a preto
nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie názor maloletého v konaní zisťovať. Odvolací súd
v tomto kontexte poukazuje aj na skutočnosť, že matka v prebiehajúcom konaní pred súdom
prvej inštancie potvrdila, že maloletý nie je schopný porozumieť zmyslu predmetného
konania a vyjadriť sa k nemu a jeho nevypočutie nenamietala. Pokiaľ ide o návrh matky v
zmysle 63 C. m. p. vykonať znalecké skúmanie za účelom zistenia stavu duševnej vyspelosti
maloletého vyjadriť sa v konaní, odvolací súd opätovne poukazuje na ustanovenia § 123
ods. 1, 2 C. m. p., v zmysle ktorých vyhodnotil návrh na takéto dokazovanie za neúčelný
a nadbytočný.“.
Odvolací súd sa v napadnutom uznesení nestotožnil ani s námietkou sťažovateľky
o tom, že odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu „je v rozpore s najlepším
záujmom maloletého a dáva matke do pozornosti, že spôsob aplikácie princípu najlepšieho
záujmu dieťaťa v prípade jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadržania by sa mal
odlišovať od jeho uplatňovania v konaniach o opatrovníckych právach. Najlepším záujmom
takéhoto dieťaťa je nebyť unesené, s čím súvisí povinnosť zmluvného štátu Haagskeho
dohovoru zabezpečiť okamžitý návrat dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu.
Z uvedeného dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie plne
korešponduje s najlepším záujmom maloletého, ktorým (záujmom) je ochrániť maloletého
na medzinárodnej úrovni pred škodlivými účinkami jeho neoprávneného premiestnenia
a zabezpečiť jeho bezpečný návrat do štátu jeho obvyklého pobytu.“.
Krajský súd v napadnutom uznesení tiež zdôraznil, že „súd prvej inštancie pri
rozhodovaní prihliadol v zmysle čl. 13 ods. 3 Haagskeho dohovoru na informácie
o sociálnom prostredí maloletého v Českej republike, tak ako to vyplynulo z rozhodnutí
Českých súdov, prostredníctvom ktorých bolo realizované šetrenie pomerov u otca
maloletého. Pokiaľ matka argumentuje nesplnením povinnosti súdu prvej inštancie v zmysle
čl. 15 Haagskeho dohovoru požiadať otca o zabezpečenie rozhodnutia orgánu Českej
republiky o tom, že premiestnenie je neoprávnené, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že
čl. 15 Haagskeho dohovoru nezakotvuje obligatórnu, ale fakultatívnu povinnosť na takýto
postup súdneho orgánu zmluvného štátu. Naviac odvolací súd, tak ako už bolo vyššie
uvedené poukazuje na existenciu prebiehajúceho konania na Okresnom súde v Příbrami, vo
veci návrhu matky na udelenie súhlasu s presťahovaním maloletého na Slovensko,
podaného matkou na súd 15 kal. dní pred neoprávneným premiestneným maloletého na
územie Slovenskej republiky.“.
Odvolací súd zaujal v napadnutom uznesení postoj aj k argumentácii sťažovateľky
vychádzajúcej z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, keď uviedol, že
„Odvolávanie sa matky na judikatúru ESĽP, SD EÚ vo veciach medzinárodných únosov
detí Šneersone a Kampanella proti Taliansku, rozsudok z 12. júla 2011, č. 14737/09,
ods. 88; Van der Berg a Sarrí proti Holandsku, rozhodnutie o prijateľnosti z 2. novembra
2010; Maire proti Protugalsku, rozsudok z 26. júna 2003, ods. 72, Ignaccolo-Zcnide proti
Rumunsku, rozsudok z 25. januára 2000, ods. 95; Neulinger a Shumk proti Švajčiarsku,
rozsudok zo 6. júla 2010, ods. 134, 136 a 138, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu
Českej republiky (IV. ÚS 780/14 z 18. 3. 2015), je podľa názoru odvolacieho súdu bez
právneho významu, keďže sa netýka identických právnych skutočností návratového
konania.“.
Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd
primerane, zrozumiteľne a vnútorne konzistentným spôsobom reagoval na všetky relevantné
odvolacie námietky sťažovateľky. Pri svojom rozhodovaní vychádzal z účelu Haagskeho
dohovoru, ktorý vychádza zo zabezpečenia najlepšieho záujmu dieťaťa spojení s jeho
okamžitým navrátením do krajiny obvyklého pobytu. Krajský súd podľa názoru ústavného
súdu ústavne akceptovateľným spôsobom preskúmal prípadné prekážky nariadenia návratu,
ktorých existenciu nezistil a svoje závery riadne odôvodnil. Ústavný súd preto nemá
z ústavného hľadiska relevantné výhrady proti záverom krajského súdu o nariadení návratu
maloletého do krajiny obvyklého pobytu vysloveným v napadnutom uznesení. Napadnuté
uznesenie je ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené a nie je arbitrárne.
Na podporu uvedeného záveru ústavný súd považuje za žiaduce upozorniť aj na ním
zistené rozdiely v skutkových tvrdeniach sťažovateľky, ktoré uplatnila v konaní pred
všeobecnými súdmi (najmä okresným súdom) a obsiahnuté v jej sťažnosti adresovanej
ústavnému súdu, týkajúce sa zdržiavania maloletého na území Slovenskej republiky v čase
pred jeho premiestnením, ako aj vo vzťahu k dátumu premiestnenia, od ktorého
sťažovateľka odvodzuje oneskorenosť návrhu na nariadenie návratu (po uplynutí jedného
roka od premiestnenia, pozn.). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, podľa ktorej v prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv
a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť ale
nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá
právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08).
V konkrétnostiach v konaní pred okresným súdom sťažovateľka v podaní
z 11. decembra 2017 uviedla (citované z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, pozn.):
„Matka bola od narodenia maloletého na materskej dovolenke, bez akéhokoľvek
príjmu, svojej pôvodnej rodiny, ktorá žije na Slovensku. O maloletého sa tak starala sama,
izolovane od svojich rodinných príslušníkov, od profesného a spoločenského života, keďže
bola na materskej dovolenke. Spolu s maloletým viedli život osamote skoro dva roky. Počas
týchto dvoch rokov sa matka spolu s maloletým čoraz častejšie vracali na Slovensko, kde
žije celá pôvodná rodina matky. Dňa 28. 03. 2017 prišla matka s maloletým na Slovensko...
Matka má za to, že krajinou obvyklého pobytu maloletého je Slovenská republika, nie Česká
republika, a to už dlhšiu dobu, nie iba od marca 2017, od kedy žije maloletý na Slovensku.
Maloletý má aj slovenské občianstvo. Maloletý má takmer výlučne rodinné väzby
s pôvodnou rodinou matky, s ktorou často komunikoval pomocou video rozhovorov cez
službu skyp. Maloletý všetky sviatky a prázdniny trávil na Slovensku u pôvodnej rodiny
matky. Maloletý má veľmi blízky vzťah so svojou tetou...“
V priebehu konania všeobecné súdy skúmali relevantnú otázku obvyklého pobytu
maloletého a na základe vykonaného dokazovania popísaného v odôvodnení napadnutého
uznesenia krajského súdu ustálili, že krajinou obvyklého pobytu maloletého je Česká
republika. Neobstojí tvrdenie sťažovateľky, že súdy nesprávne vychádzali len z tvrdení otca.
Aj skutkové tvrdenia sťažovateľky pôvodne prednesené v konaní, ale aj ďalšie zohľadnené
dôkazy (zdravotné poistenie, trvalý pobyt) podporujú záver prijatý všeobecnými súdmi.
Sťažovateľka ďalej namieta nedostatočne zistený skutkový stav vo vzťahu
k existencii dôvodov nenariadenia návratu maloletého. Svoje tvrdenie v konaní pred
všeobecnými súdmi zakladala na predložených lekárskych správach a navrhovala nariadenie
znaleckého dokazovania vo vzťahu k prípadnej duševnej ujme vylučujúcej navrátenie
dieťaťa. Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia k tomu uviedol:
„Súd tento návrh na doplnenie dokazovania nepripustil z dôvodu, že matka počas
celého konania neuviedla žiadnu skutočnosť, ktorou by preukázala, že návrat maloletého do
Českej republiky by maloletého priviedol do vážneho nebezpečenstva tým, že by ho vystavil
duševnej ujme. Súd, súhlasne s názorom prokurátorky, uvádza, že počas celého konania súd
nezistil, ani len minimálne podozrenie, že návrat maloletého do Českej republiky by mu
priviedol vážne nebezpečenstvo tým, že by ho vystavil duševnej ujme. ... primeraný smútok
dieťaťa za matkou nie je tak vážnym nebezpečenstvom, ktoré by ho vystavilo duševnej ujme.
... Toto vážne nebezpečenstvo musí preukázať ten rodič, ktorý dieťa neoprávnene
premiestnil a odmieta zabezpečiť jeho dobrovoľný návrat. Nestačí iba tvrdenie, že takéto
nebezpečenstvo existuje, ale rodič ho musí podložiť relevantnými dôkazmi...
... Matka počas celého konania žiadnym spôsobom svojimi tvrdeniami, ani dôkazmi,
nepreukázala, čo i len podozrenie, že existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by
maloletého vystavil duševnej ujme, a takéto podozrenie nezistil v danej veci ani súd, preto je
táto námietka matky nedôvodná.
... V prípade návratu maloletého do Českej republiky by sa maloletý nevrátil do
neznámej vojnou zmietanej krajiny, ale do mierovej demokratickej krajiny, ktorú od malička
dôverne pozná, pozná jej jazyk, je štátnym občanom tejto krajiny, teda vrátil by sa do pre
neho známeho a bezpečného prostredia, kde neexistuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by
maloletého vystavil duševnej ujme, tak ako to namietala počas celého konania matka. ... ak
matka subjektívne vníma návrat maloletého do Českej republiky ako vážne nebezpečenstvo,
že návrat maloletého do Českej republiky by ho vystavil duševnej ujme, tak matke nič
nebráni, aby sa vrátila s maloletým do Českej republiky i ona sama, a tak maloletého
ochránila pred duševnou ujmou, ktorej vzniku sa u maloletého obáva.“
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení
s argumentáciou obsiahnutou v napadnutom uznesení okresného súdu konštatuje, že nezistil
ústavne relevantné pochybenia v procesnom postupe všeobecných súdov, ktoré sa zaoberali
všetkými pre posúdenie veci kľúčovými aspektami, vykonali dokazovanie v dostatočnom
rozsahu a svoje závery riadne odôvodnili. Je pritom vecou všeobecných súdov posúdiť,
ktoré z navrhovaných dôkazov je potrebné vykonať na účel objasnenia právne významných
okolností prípadu, a to najmä v špecifickom prípade návratového konania, ktorého účelom
je čo najskoršie obnovenie stavu pred neoprávneným premiestnením dieťaťa.
Ústavný súd považuje za potrebné, aby sa osobitne vyjadril k namietanému porušeniu
čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. V tejto súvislosti v prvom rade poznamenáva, že je
v ňom upravený princíp, v zmysle ktorého musí byť záujem dieťaťa prvoradým hľadiskom
pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, a to aj pri rozhodovaní súdu v ich veciach alebo
veciach, ktoré sa dotýkajú ich záujmu.
Tento princíp bol v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaný do
jednotlivých ustanovení Civilného mimosporového poriadku (porov. napr. § 117, § 119,
§ 146 ods. 1, § 147 ods. 2), ako aj Zákona o rodine (porov. napr. čl. 5, § 23 ods. 2, § 24
ods. 4, § 44 ods. 4 a ďalšie). Na ústavnej úrovni sa princíp povinnosti prihliadať na najlepší
záujem dieťaťa (maloletého) v konaní pred všeobecným súdom spája najmä so základným
právom dieťaťa (maloletého) na súkromie podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2
ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, so základným právom dieťaťa
(maloletého), aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho
prítomnosti a aby sa mohlo vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
V konaní pred ústavným súdom je však sťažovateľkou matka maloletého, a nie sám
maloletý. Len deti (maloletí) primárne benefitujú z princípu upraveného čl. 3 ods. 1
Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý našiel v právnom poriadku vyústenie do subjektívnych
hmotných a procesných základných práv dieťaťa (maloletého) garantovaných ústavou, ako
aj subjektívnych hmotných a procesných práv dieťaťa (maloletého) garantovaných
zákonom. Na základe uvedeného tak chýba medzi v sťažnosti namietaným porušením čl. 3
ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a osobou sťažovateľky príčinná súvislosť (kauzálny
nexus), a preto je námietka porušenia čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa zo strany
sťažovateľky (matky) zjavne neopodstatnená, keďže namietať porušenie ústavou
garantovaných práv spojených s princípom vyjadreným v čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach
dieťaťa je aktívne legitimované dieťa (maloletý).
Navyše, ústavný súd v súvislosti s čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa odkazuje
na svoje uznesenie sp. zn. II. ÚS 596/2014 z 30. septembra 2014 (publikované v Zbierke
nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2014 pod č. 57/2014), v ktorom sa
uvádza, že na úrovni doktríny medzinárodného práva, ako aj na úrovni samotnej
Organizácie Spojených národov prevládol (dnes už konštantný) právny názor, že medzi
články Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré upravujú všeobecné zásady/princípy (general
principles) a nie sú priamo vykonateľné, ale je potrebné tieto zásady inkorporovať do
príslušnej vnútroštátnej legislatívny a aplikačnej praxe, možno zaradiť najmä čl. 2, čl. 3,
čl. 6 a čl. 12. Tento záver podporuje i samotný text týchto článkov Dohovoru o právach
dieťaťa („štáty sa zaväzujú“, „štáty zabezpečujú“, „dieťaťu sa poskytuje“), čo už samo
osebe zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.
Sumarizujúc dosiaľ uvedené závery, ústavný súd konštatuje, že medzi obsahom
napadnutého uznesenia krajského súdu a obsahom sťažovateľkou označených základných
práv garantovaných ústavou a chartou a tiež práv zaručených dohovorom a Dohovorom
o právach dieťaťa neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom
prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení,
a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.3 K sťažnosti maloletého
Ústavný súd konštatuje, že spolu so sťažnosťou mu bolo doručené splnomocnenie
udelené advokátovi na zastupovanie sťažovateľky pred ústavným súdom. Z obsahu tohto
splnomocnenia vyplýva, že ho udelila sťažovateľka – matka maloletého na zastupovanie
„svojej osoby“ pred ústavným súdom. V splnomocnení nie je explicitne uvedené, že matka
maloletého splnomocňuje ako zákonná zástupkyňa maloletého advokáta aj na zastupovanie
maloletého v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že
aj v prípade, ak by splnomocnenie obsahovalo takúto splnomocňujúcu klauzulu pre
advokáta na zastupovanie maloletého, nemohol by takéto splnomocnenie udelené matkou
maloletého považovať (vzhľadom na okolnosti a špecifické črty posudzovanej veci)
za prípustné v tomto konaní pred ústavným súdom. Matka maloletého je totiž
v posudzovanom prípade vo vzťahu k jej oprávneniu ako zákonnej zástupkyne udeľovať
splnomocnenie právnemu zástupcovi na zastupovanie svojho maloletého syna v konaní pred
ústavným súdom na účel domáhania sa rozhodnutia ústavného súdu vo svoj prospech,
v konflikte záujmov. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 31 ods. 2 zákona
o rodine, podľa ktorého „Žiadny z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide
o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým
dieťaťom alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom;
v takom prípade súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní
alebo pri určitom právnom úkone zastupovať.“.
Z uvedeného vyplýva, že maloletému sťažovateľovi by
v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd musel ustanoviť opatrovníka,
ktorý by ho v konaní pred ústavným súdom zastupoval na účely prípadného odstránenia
rozporu záujmov medzi sťažovateľkou a maloletým. Vzhľadom na dôvody, pre ktoré
odmietol sťažnosť sťažovateľky smerujúcu proti napadnutému uzneseniu okresného súdu
(časť III.1 odôvodnenia tohto uznesenia), ako aj proti napadnutému uzneseniu krajského
súdu (časť III.2 odôvodnenia tohto uznesenia), je ale zjavné, že aj po prípadnom ustanovení
opatrovníka by nemohol sťažnosti maloletého z rovnakých dôvodov ako
odmietol sťažnosť sťažovateľky (matky maloletého) vyhovieť. Z uvedených dôvodov
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní vyhodnotil sťažnosť maloletého
ako zjavne neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2018