Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 495/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , a maloletého ,

, zastúpených advokátom ,

, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa

a a 3 , práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa a základných práv podľa čl. 24 ods. 2 a čl. 47 Charty základných práv

Európskej únie uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 9. mája

2018 a uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 23. januára 2018,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť a maloletého o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 13. augusta 2018

doručená sťažnosť , (ďalej aj „matka“

alebo „sťažovateľka“), a maloletého , (ďalej

aj „maloletý“, spolu aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátom ,

, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa

a a 3 (ďalej len „“), práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), práva podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a základných práv podľa

čl. 24 ods. 2 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 9. mája

2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 23. januára 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sa v , Česká republika,

narodil maloletý sťažovateľke – občianke Slovenskej republiky a

– občanovi Českej republiky. Matka a otec maloletého tvorili spoločnú

domácnosť v Českej republike do jari 2015, keď sa sťažovateľka s maloletým odsťahovali

do iného bytu v rovnakom meste. Sťažovateľka požiadala otca o udelenie súhlasu

s presťahovaním na územie Slovenskej republiky listom z 27. februára 2017, s čím otec

maloletého nesúhlasil. Sťažovateľka podala 14. marca 2017 Okresnému súdu v Příbrame

návrh na udelenie súhlasu s presťahovaním maloletého, ale ešte pred vydaním rozhodnutia

28. marca 2017 odišla s maloletým na územie Slovenskej republiky a do Českej republiky

sa nevrátila. Okresný súd v Příbrame uznesením z 13. novembra 2017 neudelil sťažovateľke

súhlas s presťahovaním maloletého, zamietol návrh otca na zverenie maloletého do jeho

výlučnej starostlivosti, ako aj jeho návrh na zverenie maloletého do striedavej starostlivosti,

upravil styk otca s maloletým a uložil mu platiť výživné v sume 1 400 Kč mesačne.

Uvedené rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, pretože obaja rodičia sa proti nemu

odvolali. Otec maloletého má upravený styk s maloletým právoplatným predbežným

opatrením.

Okresný súd napadnutým uznesením na návrh otca nariadil návrat maloletého

do krajiny jeho obvyklého pobytu – Českej republiky, nariadil sťažovateľke, aby vrátila

maloletého do krajiny obvyklého pobytu a pre prípad, že by maloletého nevrátila, oprávnil

otca prevziať maloletého na účel jeho vrátenia. Proti napadnutému uzneseniu okresného

súdu z 23. januára 2018 sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

napadnutým uznesením tak, že potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu

v celom rozsahu.

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že vo veci konajúce súdy najmä nesprávne

právne posúdili otázku krajiny obvyklého pobytu maloletého a nezohľadnili jeho najlepší

záujem:

«Konaním a rozhodnutím odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľky na spravodlivý súdny proces spočívajúci v odmietnutí

prístupu k súdu („denegatio iusticie“) a aj tým, že odvolací súd nesprávnym úradným

postupom, keď potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie hoci k tomu neboli splnene

podmienky a procesné, keď odklon od ustálenej judikatúry neodôvodnil a prvoinštančný súd

procesným postupom, keď neumožnil vykonať dôkazy sťažovateľke bez toho, aby

o nevykonaní dôkazov rozhodol a už vôbec tento svoj postup súd prvej inštancie

neodôvodnil, k čomu sa nijako nevyjadril ani odvolací súd a porušením povinnosti riadne

odôvodniť rozhodnutie.

Naplnenie porušenia základného práva sťažovateľky zaručeného v článku 47 Charty

základných práv EÚ (2012/C 326/02), v a a 3 SR a v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v čl. 24 ods. 2 Charty práv

EÚ, v čl. 3 ods. 1 Dohovoru OSN o právach dieťaťa, vidí sťažovateľka v nižšie uvedených

skutočnostiach, kde na väčšinu z nich sťažovateľka upozorňovala odvolací súd už vo svojom

odvolaní aj v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ktoré však súd pnej inštancie aj

odvolací súd absolútne ignoroval, vôbec sa s námietkami sťažovateľky nevysporiadal,

rozhodol svojvoľne, bez riadneho odôvodnenia, rozhodol arbitrárne.

Sťažovateľka má za to, že odvolací súd sa TAKMER vôbec nevysporiadal s matkinou

argumentáciou v podanom odvolaní z 8. 3. 2018 a dodatku č. 1 z 12. 3. 2018 a dodatku č. 2

z 12. 3. 2018 k odvolaniu z 8. 3. 2018.

Zákon však vyžaduje, aby aj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd zaujal

jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní prvej inštancie,

pokiaľ sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Povinnosťou

odvolacieho súdu je zároveň vysporiadať sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s podstatnými

tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že vyššie uvedeným postupom súdov, mu bola odňatá

možnosť pred súdom konať v zmysle .

Navyše NESPRÁVNA úvaha odvolacieho súdu v uznesení odporuje a nezohľadňuje

najlepší záujem mal. , keďže odvolací aj prvoinštančný súd odňali matke možnosť

konať pred súdom, keď nevykonali dôkazy potrebné na zistenie toho, či je nariadenie

návratu v záujme mal. či návrat mal. ho nevystaví psychickej ujme, hoci na to

matka opakovane poukazovala. Odvolací aj prvoinštančný súd vôbec neprihliadli na zásadu

rešpektovania najlepšieho záujmu mal.

Sťažovateľka má za to, že vykonané dokazovanie preukázalo, že návrh otca na

navrátenie mal. do ČR je (bol) absolútne nedôvodný...

Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, čo súd v napádanom uznesení

z 23. 1. 2018 (čo následne nesprávne vyhodnotil aj odvolací súd v uznesení z 9. 5. 2018)

NESPRÁVNE právne vyhodnotil na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu

ustálenie obvyklého pobytu mal. v Českej republike. V konaní bolo nesporné –

a vyplynulo to aj z návrhu otca a jeho vyjadrení pred súdom prvej inštancie - že od jari

2015 doteraz, keď sťažovateľka s otcom nežila v spoločnej domácnosti, tj. od veku cca

9 mesiacov mal. sťažovateľka sa zväčša zdržovala s mal. v SR s krátkymi

opakovanými návštevami v ČR s tým, že od marca 2017 sťažovateľka žila s mal. už

len v SR s krátkymi opakovanými návštevami v ČR, počas ktorých otec vykonával styk s mal.

Maloletý mal v čase vydania napádaného uznesenia cca 3 a pol roka, pritom

od svojich cca 9 mesiacov (jar 2015) už žil prevažne v SR so sťažovateľkou tj v čase

vyhlásenia napádaného uznesenia z 23. 1. 2018... mal. už žil cca 78,5 percent života

v SR oproti cca 21,5 percentám života... počas ktorých žil v ČR - aj počas týchto prvých

9 mesiacov života však mal. sa často zdržiaval v SR so sťažovateľkou.

Existencie absencie trvalého pobytu sťažovateľky do 17. 2. 2017, o ktorú opiera súd

prvej inštancie svoju argumentáciu... o údajnom obvyklom pobyte mal. v ČR, je

absolútne nedôvodná, nakoľko inštitút „trvalého pobytu“ má zo zákona len

evidenčný charakter a vôbec nezakladá... obvyklý pobyt mal. v zmysle Dohovoru.

V konaní bolo nesporné - A NEPOPIERAL TO ANI OTEC - že mal. tým, že v SR

žil dlhodobo väčšinu života... vytvoril si v SR... silné rodinné, sociálne zázemie...

Bolo preto vážnou chybou súdu... keď nevypočul sťažovateľkou navrhovaného svedka

- sestru sťažovateľky k okolnostiam vybudovaného rodinného, sociálneho zázemia, rodiny,

priateľov, predškolského zariadenia, obvodnej detskej lekárky, zdravotného poistenia u mal.

ku SR, a to od narodenia ( do jari 2015 do marca 2017 až do 23. 1. 2018.»

Podľa sťažovateľov «Napádané uznesenie súdu prvej inštancie z 23. 1. 2018...

vytrháva mal. jednoznačne z harmonického prostredia, kde má a mal obvyklý pobyt

(v SR) z rodiny zo strany sťažovateľky, kde žije so sťažovateľkou takmer od narodenia

, minimálne od jari 2015, odkedy viac a viac času strávil v SR so sťažovateľkou - čím

dochádza... k naplneniu článku 13 písm. b) Dohovoru...

Otec reálnym (faktickým) konaním súhlasil (zmieril sa) s premiestnením mal.

z ČR do SR. otec reálnym (faktickým) konaním nevykonával opatrovnícke právo nad mal.

(naplnený čl. 13 písm. a) Dohovoru).

Sťažovateľka v zmysle § 63 CMSP predložila v odvolaní z 8. 3. 2018 a dodatku č. 1

z 12. 3. 2018 a dodatku č. 2 z 12. 3. 2018 k odvolaniu z 8. 3. 2018 nové dôkazy a nové

tvrdenia, ktoré sú v zmysle § 63 CMSP spôsobilé použiť aj v odvolacom konaní a musí sa na

ne prihliadať: Otec svojím reálnym konaním, keď sa za „cenu“ 500.000 Kč, v ktorej chcel

sám iniciatívne otec od sťažovateľky, aby vypísala takúto zmenku na 500.000 Kč a zriekne

sa syna a dá sťažovateľke súhlas s premiestnením do SR. Takto sa otec vyjadril v rozhovore

s sťažovateľkou, kde zvukovú nahrávku (s písomným prepisom) týchto snáh otca (vzdať sa

syna a súhlasiť s premiestnením syna z ČR do SR za zmenku 500.000 Kč) sťažovateľka

predložila Okresnému súdu Příbram... Súd prvej inštancie aj odvolací súd však na ňu

nesprávne neprihliadol v prospech zamietnutia návrhu otca resp. nenariadenia návratu

mal. do ČR... otec nejavil záujem o mal. a to v čase, keď sťažovateľka už

väčšinu času bola s mal. synom v SR s opakovanými krátkodobými návštevami s mal.

v ČR. Otec už vtedy (12/2015 - 12/2016) svojím faktickým konaním naplnil článok

13 písm. a) Dohovoru, keď súhlasil resp. sa zmieril s premiestnením mal. z ČR do SR,

kde táto okolnosť faktického súhlasu resp. zmierenia sa otca s premiestnením mal. z

ČR do SR je dôvodom na to, aby súd NENARIADIL návrat mal. do ČR.

Z povrchného záujmu otca o mal. od narodenia, najmä od jari 2015 (opustenia

spoločnej domácnosti) až do marca 2017 a až do 23. 1. 2018 (A AJ PO 23. 1. 2018 AŽ DO

DNES, keď napríklad otec sa opäť vzdal možnosti styku s mal. synom) vyplýva okolnosť, či

otec vôbec SKUTOČNE vykonával opatrovnícke právo nad mal. Súd bol povinný

sa v zmysle čl. 13 písm. a) Dohovoru zaoberať tým, či otec aj SKUTOČNE vykonával

opatrovnícke právo nad mal. či otec súhlasil s premiestnením či sa následne

zmieril s premiestnením (čo vyplývalo inak z jeho faktického preukázaného konania -

ne/záujmu o mal. čo však súd neučinil...

Otec podal návrh na nariadenie návratu až 15. 11. 2017. V konaní pritom bolo

nesporné - AJ z návrhu otca aj z vyjadrení otca - že keď od jari 2015 žila sťažovateľka

s mal. mimo spoločnej domácnosti s otcom, mal. sa už zdržoval v SR väčšinovo

(teda NIELEN až od marca 2017), preto bol súd prvej inštancie povinný po tomto zistení, že

konanie sa začalo AŽ po uplynutí jedného roka premiestnenia (oprávneného, nie

neoprávneného) mal. z ČR do SR, NENARIADIŤ návrat mal. do ČR.

... JE DOKÁZANÉ VÁŽNE NEBEZPEČENSTVO, že PRÍPADNÝM navrátením mal.

do ČESKEJ REPUBLIKY by mal. bol vystavený fyzickej alebo duševnej ujme

alebo by bol inak privedený do neznesiteľnej situácie.

Tieto skutočnosti naplnenia podmienok podľa čl. 13 písm. b) Dohovoru boli

PREUKÁZANÉ v konaní a súd bol a je povinný ICH ZISŤOVAŤ (chybou postupu súdu bolo,

že nevykonal dôkazy navrhnuté sťažovateľkou - mal ich zisťovať ešte hlbšie v zmysle

rozsahov v návrhoch sťažovateľky aj v zmysle vyšetrovacích povinností súdu podľa článkov

Dohovoru).

Z viacerých listinných dôkazov v konaní vyplynula POTREBA NENARIADENIA

návratu mal. do ČR, ktoré však súd absolútne nesprávne právne posúdil...

Sťažovateľka predložila súdu v prílohe vyjadrenia z 8. 12. 2017 lekársku správu - nález od

- klinickej psychologičky 2. 11. 2017, z ktorej o. i. vyplýva, že maloletý

navštívil túto psychologickú ambulanciu na odporučenie pediatra (čiže nie zvole

sťažovateľky, nejedná sa o účelový dôkaz), maloletý sa v noci znovu pomočuje, má poruchy

spánku, prejavy neuroticizmu. S otcom sa stretá dľa predbežného opatrenia v obci

(kam ho vždy sťažovateľka prinesie a odovzdá), s sťažovateľkou žije v . Maloletý

má vynikajúcu kapacitu slovnej zásoby, komunikuje spontánne po slovensky. Psychologička

odporúča vzhľadom na fyzický vek mal. a časté prekonávanie vzdialenosti citlivo zvážiť

aktuálny stav, aby sa predišlo preťažovaniu mal. Predbežné opálenie českého súdu,

v zmysle ktorého je mal. týždeň u sťažovateľky a týždeň u otca spôsobuje zhoršený

psychický stav mal Zhoršenie možno pozorovať v jeho značnom rozrušení po návrate

z ČR do SR do bydliska sťažovateľky ako aj skrz nový neurologický problém - otrhávanie

kože v okolí nechtov na rukách. Túto lekársku správu klinickej psychologičky

z 2. 11. 2017 však súd neprávne vyhodnotil a na ňu nesprávne neprihliadol

v prospech zamietnutia návrhu otca...

Sťažovateľka na preukázanie existencie vážneho nebezpečenstva, že návrat mal.

by ho vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej

situácie, v zmysle § 63 CMSP predložila v prílohe odvolania z 8. 3. 2018 novy dôkaz

získaný po 23. 1. 2018... odborné stanovisko znalca č. 01/2018 z 5.

3. 2018...

Z tohto odborného stanoviska znalca o. i. vyplýva, že pozorovania mal. boli

vykonávané 5. 2. 2018, 19. 2. 2018 a 23. 2. 2018: odporúčanie prešetriť aj vzťah mal.

k otcovi a zhodnotiť aj vzťahovú väzbu mal. k otcovi, prípadne odporúčanie

psychologickej diagnostiky oboch rodičov a pozorovanie mal. s oboma rodičmi.

Takýto dôkaz súd nevykonal, aj keď sťažovateľka o to sú opakovane žiadala, avšak súd

nesprávne nepripustil navrhovaný návrh sťažovateľky na nariadenie znaleckého

dokazovania, ktorým by sa potvrdila alebo vyvrátila možnosť spôsobenia traumy

maloletému v prípade nariadenia návratu do ČR... Riziká návratového konania vidí

znalec v tom, že mal. bude musieť opätovne meniť miesto svojho bydliska a opäť sa

v krátkom čase prispôsobovať novým podmienkam, ktorým bude vystavený. Preto znalec

považuje za vhodné, aby sa situácia mal. vyriešila tak, aby mal. mal v živote

pravidelný systém a domov.

Ak mal súd za to, že obvyklý pobyt mal. je v ČR..., súd bol POVINNÝ konať

v zmysle článku 15 Dohovoru. Súd prvej inštancie sa však ani len nepokúsil splniť si svoju

zákonnú povinnosť v zmysle článku 15 Dohovoru požiadať otca, aby zabezpečil rozhodnutie

(alebo iný doklad) orgánu ČR, že premiestnenie je neoprávnené.

Aj keď mal maloletý počas konania len cca 3 a pol roka, už bol jednoznačne

schopný sa vzhľadom na svoju vyspelosť aj vek už vyjadriť. Bolo povinnosťou súdu prvej

inštancie v súlade s čl. II bod 2. Nariadenia Rady (ES) 2201/2003 a v súlade s § 38 CMSP

umožniť tomuto maloletému sa vyjadriť.

Nevypočutím mal. tak súd nerešpektoval článok 13 druhý odsek, dľa ktorého

odmietnutie nariadenia návratu dieťaťa je možné aj vtedy, ak súd zistí, že dieťa nesúhlasí

s návratom a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory.

... v kontexte existencie nevhodného správania (zanedbávania) otca voči mal.

zakladajúce odôvodnené obavy o existencií vážneho nebezpečenstva, že pre prípad

nariadenia návratu mal. do ČR by tento bol vystavený fyzickej alebo duševnej ujme

alebo by bol inak privedený do neznesiteľnej situácie (naplnenie podmienok článku 13 písm.

b) Haagskeho dohovoru), by nariadenie návratu mal. do ČR bolo jednoznačným

porušením článku 8 Dohovoru OĽPZS, čím by prvostupňový súd postupoval V ROZPORE

s ustálenou judikatúrou ESĽP. kde v zmysle c ods. 1 SR je pritom súd viazaný

Dohovorom OĽPZS.

Ak mal súd za to, že obvyklý pobyt mal. je v ČR... bol povinný vziať do úvahy

informácie o sociálnom prostredí mal. ktoré bol súd povinný zisťovať od ústredného

orgánu resp. iného príslušného orgánu v ČR. S Súd prvej inštancie sa však ani len

nepokúsil splniť si svoju zákonnú povinnosť v zmysle článku 13 tretí odsek Dohovoru

požiadať ústredný orgán resp. iný príslušný orgán v ČR o informácie o sociálnom prostredí

mal.

Sťažovateľka naďalej trvá na vykonaní dôkazov, ktoré sťažovateľka v konaní pred

súdom prvej inštancie navrhla vykonať (znalecké dokazovanie pre zistenie či existujú

podmienky uvedené v čl. 13 písm. b) Dohovoru a výsluch sestry sťažovateľky k rodinným,

sociálnym väzbám mal. k SR, k rodine v SR, k priateľom v SR, k predškolskému zariadeniu

v SR, k pediatrovi v SR. k zdravotnému poisteniu v SR).

Ak súd bude mať pochybnosť o duševnej vyspelosti mal. vyjadrovať sa vo veci,

sťažovateľka navrhuje... vykonať znalecké skúmanie za účelom zistenia stavu duševnej

vyspelosti vyjadriť sa v tejto veci návratu do krajiny obvyklého pobytu a k miere možnosti

zohľadniť jeho názory v tejto veci.

Súd si však bez odborného zistenia znalcom - psychológom o tom, či možno

zohľadniť názor 3,5ročného chlapca, vyhodnotil nesprávne, že nebude rešpektovať názor

tohto syna. O to viac bolo chybou... súdu, keď nevykonal sťažovateľkou navrhované vyššie

uvedené dôkazy. V najlepšom záujme (základná zásada Dohovoru), nemôže byť návrat do

krajiny a súčasne do striedavej osobnej starostlivosti otca.

Skutočnosť, že súd prvej inštancie nevykonal sťažovateľkou (v odvolaní z 8. 3. 2018

aj počas konania pred súdom prvej inštancie) navrhované dôkazy resp. pochybil, že

nevykonal rôzne dožiadania (sťažovateľkou v odvolaní z 8. 3. 2018 aj počas konania pred

súdom prvej inštancie namietané), súd porušil svoju povinnosť vyplývajúcu z § 123 ods. 1

a 2 CMSP, v zmysle ktorých rozsah dokazovania je súd povinný vykonať v rozsahu

potrebnom na zistenie skutočností - či premiestnenie bolo / nebolo neoprávnené a či je daný

niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu mal. do ČR.».

Sťažovatelia na základe citovanej argumentácie navrhujú, aby ústavný súd vydal

nález v tomto znení:

„Krajský súd v Bratislave uznesením z 9. 5. 2018 sp. zn. -280

v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava I z 23. 1. 2018 sp. zn. -169

porušil základné právo fyzickej osohy , , bytom:

, štátna občianka SR aj fyzickej osoby maloletého

, , bytom:

štátny občan SR, zaručené článkom 47 Charty základných práv EÚ (2012/C 326/02),

článkom 46 ods. 1 a článkom 47 ods. 2 a 3 SR a článkom 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článkom 24 ods. 2 Charty práv EÚ, článkom

3 ods. 1 Dohovoru OSN o právach dieťaťa.

Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 9. 5. 2018 sp. zn.

-280 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava I z 23. 1. 2018

sp. zn. -169 a prikazuje Okresnému súdu Bratislava I sp. zn. , aby

vo veci opätovne konal a rozhodol.

Fyzickej osobe , , bytom:

štátna občianka SR aj fyzickej osoby maloletému

, , bytom: , štátny

občan sa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 325,42 €...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

III.

III.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľky

napadnutým uznesením okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo

zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažovateľka mohla podať odvolanie,

čo aj využila. O tomto odvolaní bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť jej sťažnosti odmietol podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľky

napadnutým uznesením krajského súdu

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil na

posúdenie, či nie je zjavne neopodstatnená. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež

posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že predmetom sťažnosti je návrh sťažovateľky

na preskúmanie ústavnej akceptovateľnosti rozhodnutia všeobecného súdu vo veci

medzinárodného únosu dieťaťa, konkrétne rozhodnutia vydaného v tzv. návratovom konaní

v zmysle Haagskeho dohovoru.

Dôvodom prijatia Haagskeho dohovoru (publikovaného v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky pod č. a platného pre Slovenskú republiku

od 1. februára 2001) bol záujem na ochrane detí na medzinárodnej úrovni pred škodlivými

účinkami ich neoprávneného premiestnenia alebo zadržania a vôľa ustanoviť postup

na zabezpečenie ich urýchleného návratu do štátu ich obvyklého pobytu (porov. preambulu

Haagskeho dohovoru, ako aj čl. 1 Haagskeho dohovoru).

Najlepší záujem dieťaťa v návratovom konaní podľa Haagskeho dohovoru je vždy

prvoradý. K naplneniu tejto axiómy Haagsky dohovor pracuje s vyvrátiteľnou domnienkou,

že návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je pri neoprávnenom premiestnení dieťaťa

alebo jeho neoprávneného zadržania v krajine únosu (alebo tretej krajine) v najlepšom

záujme dieťaťa (keďže miestom obvyklého pobytu dieťaťa je miesto, kde má dieťa rodinné,

sociálne, osobnostné a kultúrne zázemie a väzby), s výnimkou tých prípadov, na ktoré

pamätajú čl. 12, 13 a 20 Haagskeho dohovoru.

V konaní o návrate dieťaťa sú všeobecné súdy príslušné na rozhodovanie o návrate

dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru pri posudzovaní existencie dôvodov pre nenariadenie

návratu dieťaťa podľa čl. 12, 13 alebo 20 Haagskeho dohovoru vedené snahou o ochranu

najlepšieho záujmu dieťaťa v spojení s princípmi práva na súkromný a rodinný život podľa

čl. 8 dohovoru, čl. 7 charty, ako aj ústavnými právami garantovanými ústavným poriadkom

konkrétneho štátu (v Slovenskej republike ide najmä o ).

Aj keď je Haagsky dohovor primárne právnym predpisom určujúcim

prostredníctvom kolíznych noriem právomoc súdov členských štátov, nezostáva v rámci

jeho normatívneho textu nepovšimnutá otázka zabezpečenia ochrany najlepšieho záujmu

dieťaťa a jeho hmotných práv a na tento účel upravuje výnimky z nariadenia návratu

dieťaťa ustanovené v čl. 12 a 13 Haagskeho dohovoru, resp. zohľadňuje ľudské práva

a slobody dieťaťa v zmysle čl. 20 Haagskeho dohovoru.

Právna úprava na medzinárodnej úrovni zabezpečuje štandard ochrany týchto práv.

Preto čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru ustanovuje, že bez ohľadu na ustanovenie článku

12 justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba,

inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že existuje

vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho

inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

Pri posudzovaní napadnutého uznesenia krajského súdu je potrebné nespúšťať

zo zreteľa účel Haagskeho dohovoru a nariadenia rady, ktorým je prioritne ochrana práv

dieťaťa a jeho okamžitý návrat do krajiny obvyklého pobytu (teda do pôsobnosti jeho

zákonného sudcu), ako aj ochrana práv toho z rodičov, ktorému sa neoprávneným

premiestnením dieťaťa porušili jeho opatrovnícke práva. Najlepším záujmom maloletého na

účely návratového konania je teda vo všeobecnosti okamžité navrátenie dieťaťa do krajiny

jeho obvyklého pobytu, ak tomu nebránia prekážky nariadenia návratu. Pri interpretácii

a aplikácii čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru je preto potrebné zohľadňovať účel

Haagskeho dohovoru a aplikovať ho ako výnimku z pravidla s prihliadnutím na mimoriadne

okolnosti prípadu, pretože vo svojej podstate smeruje proti samotnému účelu Haagskeho

dohovoru.

Každá zmena sociálneho a kultúrneho prostredia pri návrate do inej krajiny (aj keď

krajiny obvyklého pobytu dieťaťa) predstavuje určité riziko vzniku sociálnych a kultúrnych

záťaží pre dieťa, avšak toto riziko je nevyhnutným a prirodzeným dôsledkom napätej

situácie medzi rodičmi súvisiacej s neoprávneným premiestnením dieťaťa z vôle len

jedného rodiča. Formulácia čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru uvedené akcentuje, keď

pripúšťa nenariadiť návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu len v prípade existencie

vážneho nebezpečenstva (nie všeobecného, potenciálneho alebo prirodzene vyplývajúceho

zo vzniknutej situácie v rodine), fyzickej alebo duševnej ujmy (relevantnej intenzity) alebo

privedenia dieťaťa do neznesiteľnej situácie (ide o situáciu, ktorá má reálny potenciál

ohroziť mravný vývoj dieťaťa alebo ktorá vystavuje dieťa reálnemu strádaniu po stránke

nedostatku pre život nevyhnutných predpokladov – strava, ošatenie, bývanie, vzdelania

a pod.).

Sťažovateľka namieta nedostatočné zohľadnenie najlepšieho záujmu maloletého,

nesprávne ustálenie krajiny obvyklého pobytu, odňatie možnosti konať pred odvolacím

súdom v dôsledku nevykonania ňou navrhovaných dôkazov a nedostatok odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu. Po vecnej stránke sťažnostná argumentácia kopíruje

odvolacie námietky sťažovateľky.

V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky ústavný súd poukazuje

na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej sa uvádza:

„20. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a v záujme vyporiadania

sa s odvolacími námietkami matky odvolací súd konštatuje, že v danej veci, predmetom

ktorej je nariadenie návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu, súd prvej inštancie

v zmysle čl. 3 Haagskeho dohovoru správne zameral svoje dokazovanie na ustálenie miesta

obvyklého pobytu maloletého a existenciu opatrovníckeho práva. Odvolací súd sa plne

stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie. Odvolací súd je rovnako toho názoru, že

krajinou obvyklého pobytu maloletého je Česká republika, v ktorej krajine sa maloletý

narodil a kde si rodičia, ako partneri bez uzavretia manželstva, založili centrum svojho

rodinného života v spoločnej domácnosti. Na uvedenom nemení nič ani okolnosť, že

maloletý navštevoval svojich príbuzných zo strany matky na Slovensku. Je nesporné, že

maloletý od narodenia vyrastal v Českej republike, v meste , mal tu nahlásený trvalý

pobyt, zdravotné poistenie, lekára a vzhľadom na fakt, že matka bola na materskej

dovolenke, maloletý nenavštevoval predškolské zariadenie. Na existencii a trvaní obvyklého

pobytu maloletého v Českej republike nič nezmenila ani okolnosť rozchodu rodičov, kedy sa

maloletý s matkou presťahovali do sociálneho bytu v blízkosti posledného spoločného

bydliska rodičov. Uvedený stav trval až do odchodu matky s maloletým na Slovensko dňa

28. 03. 2017. Právnemu názoru súdu prvej inštancie o obvyklom pobyte maloletého na

území Českej republiky zodpovedá aj skutočnosť, že o maloletom rozhodovali české súdy, na

ktoré sa rodičia maloletého obrátili so svojimi návrhmi pri rozhodovaní o úprave výkonu

rodičovských práv a povinností k maloletému po ich rozchode. Obvyklému pobytu

maloletého v Českej republike svedčí aj fakt, že sa matka po tom, čo otec vyjadril nesúhlas

s vysťahovaním maloletého na Slovensko, obrátila dňa 14. 03. 2017 s návrhom na

nahradenie súhlasu otca na Okresný súd v Příbrami. Bez právneho významu je v tomto

smere odvolacia námietka matky o nedôslednom zaoberaní sa otázkou obvyklého pobytu

maloletého súdom prvej inštancie a nedostatočnom odôvodnení jeho písomného

vyhotovenia rozhodnutia. Vychádzajúc z jeho obsahu je možné konštatovať, že ustálenie

obvyklého pobytu maloletého súdom prvej inštancie nie je založené len na tom, že matka

maloletého ho v priebehu konania nedokázala spochybniť, ale i na skutkových zisteniach

vyplývajúcich z riadne vykonaného dokazovania v súlade s § 123 ods. 2 C. m. p. Skutočnosť,

že maloletý má podľa názoru matky do budúcnosti na území Slovenskej republiky

zabezpečené ubytovanie v lepšej kvalite, alebo že jej pri starostlivosti o maloletého môžu

pomôcť jej rodičia rovnako nemajú vplyv na vyvrátenie úvahy, že rodičmi založený obvyklý

pobyt maloletého v Českej republike, by mohol byť na základe takýchto okolnosti zmenený.

V danom posudzovanom prípade súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj nadobudnutie

a výkon opatrovníckeho práva obidvoma rodičmi. Pokiaľ ide o argumenty matky o

spornosti výkonu opatrovníckeho práva otcom, odvolací súd upriamuje pozornosť na čl. 2

ods. 11 písm. b) Nariadenia Brusel IIa, z ktorého vyplýva, že opatrovnícke právo sa

považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ

rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu

druhého nositeľa rodičovských práv a povinností. Z uvedeného vyplýva, že za účelom

skutočného výkonu opatrovníckeho práva nie je potrebné zisťovať rozsah výkonu osobnej

starostlivosti toho ktorého rodiča o maloleté dieťa, ale v danom prípade je nevyhnutné

zohľadniť všetky okolnosti, teda aj snahy otca o umožnenie výkonu jeho rodičovských práv,

ktorých bol nútený domáhať sa súdnou cestou. Po ustálení obvyklého pobytu maloletého a

konštatovaní, že otec bol nositeľom opatrovníckeho práva k maloletému, ktoré aj vykonával,

resp. z dôvodu konfliktu medzi rodičmi sa domáhal ich výkonu prostredníctvom Českého

súdu, správne súd prvej inštancie postupoval, keď vyhodnocoval podmienky pobytu

maloletého na území Slovenskej republiky od marca 2017 z pohľadu udelenia súhlasu otca.

V rámci výkonu opatrovníckych práv, vysťahovanie maloletého dieťaťa do inej krajiny,

treba považovať za podstatnú vec súvisiacu s výkonom opatrovníckych práv, čo znamená, že

súhlas na vysťahovanie maloletého na územie iného štátu musia dať obaja rodičia.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že otec súhlas matke

k vysťahovaniu maloletého z Českej republiky nedal a matka s takýmto súhlasom

nedisponovala ani na základe rozhodnutia príslušného súdu. Z vykonaného dokazovania

pred súdom prvej inštancie je nesporné, že matka počas prebiehajúceho konania na vecne

a miestne príslušnom súde v Českej republike, v ktorom sa domáhala udelenia súhlasu

s presťahovaním maloletého na Slovensko, maloletého dňa 28. 03. 2017 na územie

Slovenskej republiky neoprávnene premiestnila. Odvolací súd vyhodnotil za nedôvodné aj

námietky matky, ktorými argumentovala, že otec sa s premiestnením maloletého zmieril

a bolo potrebné postupovať podľa čl. 13 písm. a) Haagskeho dohovoru a návrat maloletého

do Českej republiky nenariadiť. Skutočnosť, že otec sa s pobytom maloletého na území

Slovenskej republiky nezmieril, je zrejmá nielen zo samotného včasného iniciovania

konania o návrat, ako aj skutočnosti, že pokusy o zmier pred súdom prvej inštancie neboli

úspešné...“

V ďalšej časti napadnutého uznesenia krajský súd vyhodnotil ako správny aj postup

súdu prvej inštancie, ktorý po zistení, že v predmetnej veci došlo k neoprávnenému

premiestneniu maloletého, skúmal dôvody, pre ktoré by nebolo možné nariadiť návrat

maloletého dieťaťa v zmysle článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru v spojení s čl. 11 bodu

4 Nariadenia Brusel IIa. V tejto súvislosti odvolací súd konštatoval, že je správny záver

okresného súdu, v zmysle ktorého «dôkazné bremeno na preukázanie existencie vážneho

nebezpečenstva v prípade návratu, nesie osoba únoscu (v danom prípade matka

maloletého). Uplatnenie výnimky podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru je v prvom

rade potrebné interpretovať reštriktívne, pričom ju je možné aplikovať v dvoch prípadoch,

konkrétne vtedy, keď by bolo dieťa návratom do krajiny obvyklého pobytu objektívne

vystavené nebezpečenstvu a druhý prípad sa viaže k osobe požadujúcej návrat, ktorej

správanie by mohlo vystaviť dieťa nebezpečenstvo ujmy. Pokiaľ ide o „inak neznesiteľnú

ujmu“ možno uzavrieť, že ide o situácie, kedy dieťaťu nehrozí vážne nebezpečenstvo, ale

návrat sa javí ako nevhodný (napr. ak by išlo o návrat pro forma, teda dieťa by bolo

navrátené, hoci počas konania o návrat je zjavné, že bude zverené do osobnej starostlivosti

únoscu a bude mu umožnené vrátiť sa s dieťaťom späť). Po preskúmaní obsahu spisového

materiálu odvolací súd jednoznačne konštatuje, že matka v konaní nepreukázala, že návrat

by maloletého vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo by ho inak priviedol do

neznesiteľnej situácie. Odvolací súd naviac zdôrazňuje, že Nariadenie Brusel IIa

v porovnaní s Haagskym dohovorom uplatňuje prísnejšie podmienky na nenariadenie

návratu dieťaťa podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru. Možnosť zohľadnenia fyzickej

alebo duševnej ujmy Nariadenie Brusel IIa zužuje v čl. 11 ods. 4 len na tie prípady, kedy

dieťaťu nemožno poskytnúť v štáte jeho predchádzajúceho obvyklého pobytu primeranú

ochranu. Pritom pri aplikácii čl. 11 ods. 4 Nariadenia Brusel IIa nestačí, že v členskom

štáte pôvodu (v danom prípade Česká republika) takýto postup na ochranu dieťaťa existuje,

ale musí byť preukázané, že orgány v členskom štáte pôvodu prijali konkrétne opatrenia na

ochranu daného dieťaťa. V kontexte uvedeného, odvolací súd konštatuje, že v konaní neboli

preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by mohli eliminovať nariadenie návratu maloletého

z dôvodu nevhodných sociálnych podmienok pre život maloletého v Českej republike alebo

nevhodného výchovného prostredia, prípadne iného zlého zaobchádzania s maloletým.

Uvedený záver možno vyvodiť aj z konania a rozhodovania súdov v Českej republike, ktoré

dôkladne prešetrili rodinnú situáciu maloletého a nariadili predbežné opatrenie ktorým bol

upravený styk otca s maloletým v širokom rozsahu. Pokiaľ matka v konaní pred súdom prvej

inštancie, ako aj v odvolacom konaní poukazuje na ňou predloženú lekársku správu - nález

od zo dňa 02. 11. 2017, odvolací súd udáva, že síce zo správy vyplýva fakt,

že maloletý nie je v kompenzovanom stave z dôvodu prebiehajúceho sporu medzi rodičmi,

ako aj z dôvodu dlhého cestovania medzi aktuálnym bydliskom matky a bydliskom otca,

avšak je potrebné podotknúť, že uvedený stav je následkom svojvoľného rozhodnutia

a konania matky. Odvolací súd sa taktiež stotožnil s názorom Okresnej prokuratúry

Bratislava 1 uvedeným vo vyjadrení k odvolaniu matky o tom, že záver predmetnej lekárskej

správy o neurologickom probléme maloletého - otrhávanie kože v okolí nechtov na rukách,

nedosahuje intenzitu vážneho nebezpečenstva podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru

a preto z uvedeného dôvodu nie je možné návrat maloletého do Českej republiky nenariadiť.

Neobstojí ani tvrdenie matky o existencii vážneho nebezpečenstva, že by návrat maloletého

do Českej republiky vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo ho inak priviedol do

neznesiteľnej situácie pre hrozbu umiestnenia maloletého do detského domova. Odvolací

súd predmetný argument matky vyhodnotil ako účelový a konštatuje, že k takémuto

hraničnému riešeniu zabezpečenia starostlivosti súdu o maloleté dieťa, tak súdy

v Slovenskej republike, ako aj Českej republike môžu pristúpiť len zo závažných dôvodov

a pokiaľ je preukázané, že starostlivosť o maloleté dieťa nemôžu zabezpečiť jeho rodičia, čo

sa daného prípadu netýka. V súvislosti s odvolávaním sa matky na nový dôkaz predložený

v zmysle § 63 C. m. p. v odvolacom konaní a to odborné stanovisko vypracované znalkyňou

, dňa 05. 03. 2018, odvolací súd uvádza, že predmetné stanovisko

nemá vplyv na správnosť záverov súdu prvej inštancie o potrebe nariadiť návrat maloletého

do Českej republiky, ako aj to, že stanovisko nespĺňa kritéria pre objektívne vyhodnotenie

rodinnej situácie, keď znalkyňa k svojim záverom dospela bez účasti otca a bez skúmania

vzťahových väzieb medzi otcom a maloletým.».

Krajský súd v napadnutom uznesení vyhodnotil ako nedôvodnú aj „námietku matky

o nesprávnom procesnom postupe súdu prvej inštancie, keď nepripustil matkou navrhované

nariadenie znaleckého dokazovania, ktorým by boli preskúmané vzťahové väzby maloletého

k otcovi. Odvolací súd v tomto kontexte uvádza, že z ustanovenia § 123 ods. 2 C. m. p.

vyplýva, že v návratových konaniach je obmedzená zásady oficiality a vyšetrovacieho

princípu pri zisťovaní skutočného stavu veci, čo je odôvodnené potrebou uskutočniť konanie

v čo najkratšom čase v záujme maloletého dieťaťa. V návratovom konaní teda súd môže

pristúpiť k zamietnutiu návrhov účastníkov konania na doplnenie dokazovania, v prípade

keď vyhodnotí že tieto dôkazy nie sú v zmysle § 123 ods. 2 C. m. p. pre vec potrebné na

zistenie skutočností podľa § 123 ods. 1 C. m. p. Vychádzajúc z dikcie § 123 a nasl. C. m. p.

totiž vyplýva, že návratové konanie má osobitným režim, v ktorom je potrebné vykonať

dokazovanie len v rozsahu na zistenie či premiestnenie alebo zadržanie bolo neoprávnené

a či nie je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletých detí a teda v týchto

oblastiach dokazovania je bezpochyby potrebné zistiť skutočný stav veci. Možno preto

uzavrieť, že v danom prípade súd prvej inštancie postupoval správne, keď návrhy matky na

doplnenie dokazovania nepripustil, pričom svoj postup v konaní aj správne odôvodnil.

Odvolací súd zastáva názor, že nariadenie znaleckého dokazovania za účelom preskúmania

vzťahových väzieb maloletého k otcovi, by nesmerovali k preukázaniu podmienok ustálenia

obvyklého pobytu maloletého, posúdeniu či jeho premiestnenie bolo neoprávnené a či je

daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu. Vykonanie takéhoto dokazovania sa

potom s prihliadnutím na ciele a účel konania o návrate dieťaťa, ktorého výsledkom má byť

čo najrýchlejšie rozhodnutie, odvolaciemu súdu javí ako nadbytočné, nesmerujúce

k preukázaniu okolností potrebných pre právne a skutkové posúdenie zisteného stavu veci.“.

Zo záverov vyslovených v napadnutom uznesení krajského súdu vyplýva, že podľa

názoru odvolacieho súdu „Neobstojí ani argument matky, že súd prvej inštancie pochybil,

keď v konaní v rozpore s čl. 11 ods. 2 Nariadenia Brusel IIa a § 38 C. m. p. nezisťoval

názor maloletého a neumožnil mu vyjadriť sa. Odvolací súd dáva do pozornosti, že v zmysle

čl. 11 ods. 2 Nariadenia Brusel IIa pre justičné orgány v konaní o návrat na základe

uvedeného ustanovenia nevyplýva pri rozhodovaní povinnosť vziať názor dieťaťa do úvahy,

ale len povinnosť justičného orgánu dieťa vypočuť, ak sa to s ohľadom na jeho vek alebo

stupeň vyspelosti nejaví nevhodné. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej

inštancie ako aj s vyjadrením Okresnej prokuratúry Bratislava I k odvolaniu matky, že pri

veku maloletého (3,5 roka) nemožno rozumne predpokladať, že by maloletý bol

schopný porozumieť zmyslu predmetného súdneho konania a vyjadriť sa k nemu a preto

nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie názor maloletého v konaní zisťovať. Odvolací súd

v tomto kontexte poukazuje aj na skutočnosť, že matka v prebiehajúcom konaní pred súdom

prvej inštancie potvrdila, že maloletý nie je schopný porozumieť zmyslu predmetného

konania a vyjadriť sa k nemu a jeho nevypočutie nenamietala. Pokiaľ ide o návrh matky v

zmysle 63 C. m. p. vykonať znalecké skúmanie za účelom zistenia stavu duševnej vyspelosti

maloletého vyjadriť sa v konaní, odvolací súd opätovne poukazuje na ustanovenia § 123

ods. 1, 2 C. m. p., v zmysle ktorých vyhodnotil návrh na takéto dokazovanie za neúčelný

a nadbytočný.“.

Odvolací súd sa v napadnutom uznesení nestotožnil ani s námietkou sťažovateľky

o tom, že odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu „je v rozpore s najlepším

záujmom maloletého a dáva matke do pozornosti, že spôsob aplikácie princípu najlepšieho

záujmu dieťaťa v prípade jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadržania by sa mal

odlišovať od jeho uplatňovania v konaniach o opatrovníckych právach. Najlepším záujmom

takéhoto dieťaťa je nebyť unesené, s čím súvisí povinnosť zmluvného štátu Haagskeho

dohovoru zabezpečiť okamžitý návrat dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu.

Z uvedeného dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie plne

korešponduje s najlepším záujmom maloletého, ktorým (záujmom) je ochrániť maloletého

na medzinárodnej úrovni pred škodlivými účinkami jeho neoprávneného premiestnenia

a zabezpečiť jeho bezpečný návrat do štátu jeho obvyklého pobytu.“.

Krajský súd v napadnutom uznesení tiež zdôraznil, že „súd prvej inštancie pri

rozhodovaní prihliadol v zmysle čl. 13 ods. 3 Haagskeho dohovoru na informácie

o sociálnom prostredí maloletého v Českej republike, tak ako to vyplynulo z rozhodnutí

Českých súdov, prostredníctvom ktorých bolo realizované šetrenie pomerov u otca

maloletého. Pokiaľ matka argumentuje nesplnením povinnosti súdu prvej inštancie v zmysle

čl. 15 Haagskeho dohovoru požiadať otca o zabezpečenie rozhodnutia orgánu Českej

republiky o tom, že premiestnenie je neoprávnené, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že

čl. 15 Haagskeho dohovoru nezakotvuje obligatórnu, ale fakultatívnu povinnosť na takýto

postup súdneho orgánu zmluvného štátu. Naviac odvolací súd, tak ako už bolo vyššie

uvedené poukazuje na existenciu prebiehajúceho konania na Okresnom súde v Příbrami, vo

veci návrhu matky na udelenie súhlasu s presťahovaním maloletého na Slovensko,

podaného matkou na súd 15 kal. dní pred neoprávneným premiestneným maloletého na

územie Slovenskej republiky.“.

Odvolací súd zaujal v napadnutom uznesení postoj aj k argumentácii sťažovateľky

vychádzajúcej z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, keď uviedol, že

„Odvolávanie sa matky na judikatúru ESĽP, SD EÚ vo veciach medzinárodných únosov

detí Šneersone a Kampanella proti Taliansku, rozsudok z 12. júla 2011, č. 14737/09,

ods. 88; Van der Berg a Sarrí proti Holandsku, rozhodnutie o prijateľnosti z 2. novembra

2010; Maire proti Protugalsku, rozsudok z 26. júna 2003, ods. 72, Ignaccolo-Zcnide proti

Rumunsku, rozsudok z 25. januára 2000, ods. 95; Neulinger a Shumk proti Švajčiarsku,

rozsudok zo 6. júla 2010, ods. 134, 136 a 138, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu

Českej republiky ( z 18. 3. 2015), je podľa názoru odvolacieho súdu bez

právneho významu, keďže sa netýka identických právnych skutočností návratového

konania.“.

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd

primerane, zrozumiteľne a vnútorne konzistentným spôsobom reagoval na všetky relevantné

odvolacie námietky sťažovateľky. Pri svojom rozhodovaní vychádzal z účelu Haagskeho

dohovoru, ktorý vychádza zo zabezpečenia najlepšieho záujmu dieťaťa spojení s jeho

okamžitým navrátením do krajiny obvyklého pobytu. Krajský súd podľa názoru ústavného

súdu ústavne akceptovateľným spôsobom preskúmal prípadné prekážky nariadenia návratu,

ktorých existenciu nezistil a svoje závery riadne odôvodnil. Ústavný súd preto nemá

z ústavného hľadiska relevantné výhrady proti záverom krajského súdu o nariadení návratu

maloletého do krajiny obvyklého pobytu vysloveným v napadnutom uznesení. Napadnuté

uznesenie je ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené a nie je arbitrárne.

Na podporu uvedeného záveru ústavný súd považuje za žiaduce upozorniť aj na ním

zistené rozdiely v skutkových tvrdeniach sťažovateľky, ktoré uplatnila v konaní pred

všeobecnými súdmi (najmä okresným súdom) a obsiahnuté v jej sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu, týkajúce sa zdržiavania maloletého na území Slovenskej republiky v čase

pred jeho premiestnením, ako aj vo vzťahu k dátumu premiestnenia, od ktorého

sťažovateľka odvodzuje oneskorenosť návrhu na nariadenie návratu (po uplynutí jedného

roka od premiestnenia, pozn.). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru, podľa ktorej v prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv

a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť ale

nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá

právomoc (, , ).

V konkrétnostiach v konaní pred okresným súdom sťažovateľka v podaní

z 11. decembra 2017 uviedla (citované z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, pozn.):

„Matka bola od narodenia maloletého na materskej dovolenke, bez akéhokoľvek

príjmu, svojej pôvodnej rodiny, ktorá žije na Slovensku. O maloletého sa tak starala sama,

izolovane od svojich rodinných príslušníkov, od profesného a spoločenského života, keďže

bola na materskej dovolenke. Spolu s maloletým viedli život osamote skoro dva roky. Počas

týchto dvoch rokov sa matka spolu s maloletým čoraz častejšie vracali na Slovensko, kde

žije celá pôvodná rodina matky. Dňa 28. 03. 2017 prišla matka s maloletým na Slovensko...

Matka má za to, že krajinou obvyklého pobytu maloletého je Slovenská republika, nie Česká

republika, a to už dlhšiu dobu, nie iba od marca 2017, od kedy žije maloletý na Slovensku.

Maloletý má aj slovenské občianstvo. Maloletý má takmer výlučne rodinné väzby

s pôvodnou rodinou matky, s ktorou často komunikoval pomocou video rozhovorov cez

službu skyp. Maloletý všetky sviatky a prázdniny trávil na Slovensku u pôvodnej rodiny

matky. Maloletý má veľmi blízky vzťah so svojou tetou...“

V priebehu konania všeobecné súdy skúmali relevantnú otázku obvyklého pobytu

maloletého a na základe vykonaného dokazovania popísaného v odôvodnení napadnutého

uznesenia krajského súdu ustálili, že krajinou obvyklého pobytu maloletého je Česká

republika. Neobstojí tvrdenie sťažovateľky, že súdy nesprávne vychádzali len z tvrdení otca.

Aj skutkové tvrdenia sťažovateľky pôvodne prednesené v konaní, ale aj ďalšie zohľadnené

dôkazy (zdravotné poistenie, trvalý pobyt) podporujú záver prijatý všeobecnými súdmi.

Sťažovateľka ďalej namieta nedostatočne zistený skutkový stav vo vzťahu

k existencii dôvodov nenariadenia návratu maloletého. Svoje tvrdenie v konaní pred

všeobecnými súdmi zakladala na predložených lekárskych správach a navrhovala nariadenie

znaleckého dokazovania vo vzťahu k prípadnej duševnej ujme vylučujúcej navrátenie

dieťaťa. Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia k tomu uviedol:

„Súd tento návrh na doplnenie dokazovania nepripustil z dôvodu, že matka počas

celého konania neuviedla žiadnu skutočnosť, ktorou by preukázala, že návrat maloletého do

Českej republiky by maloletého priviedol do vážneho nebezpečenstva tým, že by ho vystavil

duševnej ujme. Súd, súhlasne s názorom prokurátorky, uvádza, že počas celého konania súd

nezistil, ani len minimálne podozrenie, že návrat maloletého do Českej republiky by mu

priviedol vážne nebezpečenstvo tým, že by ho vystavil duševnej ujme. ... primeraný smútok

dieťaťa za matkou nie je tak vážnym nebezpečenstvom, ktoré by ho vystavilo duševnej ujme.

... Toto vážne nebezpečenstvo musí preukázať ten rodič, ktorý dieťa neoprávnene

premiestnil a odmieta zabezpečiť jeho dobrovoľný návrat. Nestačí iba tvrdenie, že takéto

nebezpečenstvo existuje, ale rodič ho musí podložiť relevantnými dôkazmi...

... Matka počas celého konania žiadnym spôsobom svojimi tvrdeniami, ani dôkazmi,

nepreukázala, čo i len podozrenie, že existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by

maloletého vystavil duševnej ujme, a takéto podozrenie nezistil v danej veci ani súd, preto je

táto námietka matky nedôvodná.

... V prípade návratu maloletého do Českej republiky by sa maloletý nevrátil do

neznámej vojnou zmietanej krajiny, ale do mierovej demokratickej krajiny, ktorú od malička

dôverne pozná, pozná jej jazyk, je štátnym občanom tejto krajiny, teda vrátil by sa do pre

neho známeho a bezpečného prostredia, kde neexistuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by

maloletého vystavil duševnej ujme, tak ako to namietala počas celého konania matka. ... ak

matka subjektívne vníma návrat maloletého do Českej republiky ako vážne nebezpečenstvo,

že návrat maloletého do Českej republiky by ho vystavil duševnej ujme, tak matke nič

nebráni, aby sa vrátila s maloletým do Českej republiky i ona sama, a tak maloletého

ochránila pred duševnou ujmou, ktorej vzniku sa u maloletého obáva.“

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení

s argumentáciou obsiahnutou v napadnutom uznesení okresného súdu konštatuje, že nezistil

ústavne relevantné pochybenia v procesnom postupe všeobecných súdov, ktoré sa zaoberali

všetkými pre posúdenie veci kľúčovými aspektami, vykonali dokazovanie v dostatočnom

rozsahu a svoje závery riadne odôvodnili. Je pritom vecou všeobecných súdov posúdiť,

ktoré z navrhovaných dôkazov je potrebné vykonať na účel objasnenia právne významných

okolností prípadu, a to najmä v špecifickom prípade návratového konania, ktorého účelom

je čo najskoršie obnovenie stavu pred neoprávneným premiestnením dieťaťa.

Ústavný súd považuje za potrebné, aby sa osobitne vyjadril k namietanému porušeniu

čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. V tejto súvislosti v prvom rade poznamenáva, že je

v ňom upravený princíp, v zmysle ktorého musí byť záujem dieťaťa prvoradým hľadiskom

pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, a to aj pri rozhodovaní súdu v ich veciach alebo

veciach, ktoré sa dotýkajú ich záujmu.

Tento princíp bol v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaný do

jednotlivých ustanovení (porov. napr. , ,

§ 146 ods. 1, § 147 ods. 2), ako aj Zákona o rodine (porov. napr. čl. 5, § 23 ods. 2, § 24

ods. 4, § 44 ods. 4 a ďalšie). Na ústavnej úrovni sa princíp povinnosti prihliadať na najlepší

záujem dieťaťa (maloletého) v konaní pred všeobecným súdom spája najmä so základným

právom dieťaťa (maloletého) na súkromie podľa , na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2

, na súdnu ochranu podľa , so základným právom dieťaťa

(maloletého), aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho

prítomnosti a aby sa mohlo vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

.

V konaní pred ústavným súdom je však sťažovateľkou matka maloletého, a nie sám

maloletý. Len deti (maloletí) primárne benefitujú z princípu upraveného čl. 3 ods. 1

Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý našiel v právnom poriadku vyústenie do subjektívnych

hmotných a procesných základných práv dieťaťa (maloletého) garantovaných , ako

aj subjektívnych hmotných a procesných práv dieťaťa (maloletého) garantovaných

zákonom. Na základe uvedeného tak chýba medzi v sťažnosti namietaným porušením čl. 3

ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a osobou sťažovateľky príčinná súvislosť (kauzálny

nexus), a preto je námietka porušenia čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa zo strany

sťažovateľky (matky) zjavne neopodstatnená, keďže namietať porušenie

garantovaných práv spojených s princípom vyjadreným v čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach

dieťaťa je aktívne legitimované dieťa (maloletý).

Navyše, ústavný súd v súvislosti s čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa odkazuje

na svoje uznesenie sp. zn. z 30. septembra 2014 (publikované v Zbierke

nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2014 pod č. 57/2014), v ktorom sa

uvádza, že na úrovni doktríny medzinárodného práva, ako aj na úrovni samotnej

Organizácie Spojených národov prevládol (dnes už konštantný) právny názor, že medzi

články Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré upravujú všeobecné zásady/princípy (general

principles) a nie sú priamo vykonateľné, ale je potrebné tieto zásady inkorporovať do

príslušnej vnútroštátnej legislatívny a aplikačnej praxe, možno zaradiť najmä čl. 2, čl. 3,

čl. 6 a čl. 12. Tento záver podporuje i samotný text týchto článkov Dohovoru o právach

dieťaťa („štáty sa zaväzujú“, „štáty zabezpečujú“, „dieťaťu sa poskytuje“), čo už samo

osebe zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Sumarizujúc dosiaľ uvedené závery, ústavný súd konštatuje, že medzi obsahom

napadnutého uznesenia krajského súdu a obsahom sťažovateľkou označených základných

práv garantovaných a chartou a tiež práv zaručených dohovorom a Dohovorom

o právach dieťaťa neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení,

a preto ju odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

III.3 K sťažnosti maloletého

Ústavný súd konštatuje, že spolu so sťažnosťou mu bolo doručené splnomocnenie

udelené advokátovi na zastupovanie sťažovateľky pred ústavným súdom. Z obsahu tohto

splnomocnenia vyplýva, že ho udelila sťažovateľka – matka maloletého na zastupovanie

„svojej osoby“ pred ústavným súdom. V splnomocnení nie je explicitne uvedené, že matka

maloletého splnomocňuje ako zákonná zástupkyňa maloletého advokáta aj na zastupovanie

maloletého v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že

aj v prípade, ak by splnomocnenie obsahovalo takúto splnomocňujúcu klauzulu pre

advokáta na zastupovanie maloletého, nemohol by takéto splnomocnenie udelené matkou

maloletého považovať (vzhľadom na okolnosti a špecifické črty posudzovanej veci)

za prípustné v tomto konaní pred ústavným súdom. Matka maloletého je totiž

v posudzovanom prípade vo vzťahu k jej oprávneniu ako zákonnej zástupkyne udeľovať

splnomocnenie právnemu zástupcovi na zastupovanie svojho maloletého syna v konaní pred

ústavným súdom na účel domáhania sa rozhodnutia ústavného súdu vo svoj prospech,

v konflikte záujmov. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 31 ods. 2 zákona

o rodine, podľa ktorého „Žiadny z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide

o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým

dieťaťom alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom;

v takom prípade súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní

alebo pri určitom právnom úkone zastupovať.“.

Z uvedeného vyplýva, že maloletému sťažovateľovi by

v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd musel ustanoviť opatrovníka,

ktorý by ho v konaní pred ústavným súdom zastupoval na účely prípadného odstránenia

rozporu záujmov medzi sťažovateľkou a maloletým. Vzhľadom na dôvody, pre ktoré

odmietol sťažnosť sťažovateľky smerujúcu proti napadnutému uzneseniu okresného súdu

(časť III.1 odôvodnenia tohto uznesenia), ako aj proti napadnutému uzneseniu krajského

súdu (časť III.2 odôvodnenia tohto uznesenia), je ale zjavné, že aj po prípadnom ustanovení

opatrovníka by nemohol sťažnosti maloletého z rovnakých dôvodov ako

odmietol sťažnosť sťažovateľky (matky maloletého) vyhovieť. Z uvedených dôvodov

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní vyhodnotil sťažnosť maloletého

ako zjavne neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju podľa

odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2018