Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_11CoP-156-2018.pdf
PDF · 154.04 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/156/2018
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patrície Železníkovej a členiek senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a Mgr. Aleny Čakváriovej, v právnej veci maloletého dieťaťa: W. C., nar. XX.XX.XXXX, štátny občan Slovenskej i Českej republiky, bydlisko na území Slovenskej republiky Y. XXXX/XX, XXX XX J., zastúpený súdom ustanoveným opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova č. 7/A, 816 16 Bratislava, dieťa rodičov otec: W. C., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt Y. č. XXXX, K. XXX XX, V. republika, štátny občan V. republiky, zastúpený JUDr. Máriou Adamečkovou, advokátkou so sídlom G. č. 5, XXX XX J., IČO: 42 360 307, matka: S. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. č. XXXX/XX, XXX XX J., štátna občianka Slovenskej republiky, zastúpená JUDr. Petrom Belicom, advokátom so sídlom M. R . Štefánika 36, 036 01 Martin, pracovisko: T. 9, XXX XX J., za účasti Okresnej prokuratúry Bratislava I, so sídlom Kvetná 13, 820 05 Bratislava, v konaní o návrhu navrhovateľa, otca maloletého na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní, na odvolanie matky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23.01.2018, č.k. 2P/21/2017-169, takto
rozhodol:
Uznesenie súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.
Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 23.01.2018, č.k. 2P/21/2017-169 nariadil vo výroku I. návrat maloletého W. C., nar. XX.XX.XXXX, do krajiny jeho obvyklého pobytu, do V. republiky. Vo výroku II. nariadil matke S. C., nar. XX.XX.XXXX, aby vrátila maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu, do V. republiky, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. Vo výroku III. vyslovil, že v prípade, že matka maloletého v súlade s výrokom II. tohto uznesenia na územie V. republiky nevráti, je otec oprávnený maloletého po uplynutí tejto lehoty prevziať za účelom jeho vrátenia do miesta obvyklého pobytu maloletého na územie V. republiky. O trovách konania rozhodol vo výroku IV., tak že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na ich náhradu.
2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, 3, 12, 13, 14, 19 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25.10.1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z.z. (ďalej len „Haagsky dohovor“), čl. 2 bod 11, čl. 11 bod 4 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „Nariadenie Brusel IIa), § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov, § 52, § 123 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „C.m.p.“), čl. 7, čl. 16, čl. 18, čl. 20 Dohovor o právach dieťaťa zo dňa 20.11.1989, publikovaného ako oznámenie č. 104/1991 Zb., (ďalej len „Dohovor o právach dieťaťa“), v zmysle ktorých na základe vykonaného dokazovania ustálil, že maloletý W. C. mal bezprostredne pred jeho premiestnením matkou
na územie Slovenskej republiky obvyklý pobyt na území V. republiky, že obidvaja rodičia vykonávali k maloletému opatrovnícke práva a že matka premiestnila maloletého na územie Slovenskej republiky bez súhlasu otca neoprávnene. Súd prvej inštancie pri ustálení obvyklého pobytu maloletého vychádzal zo skutočnosti, že maloletý sa narodil dňa 07.07.2014 v meste G. v V. republike, v krajine ktorej žil až do svojho odchodu na Slovensko dňa 28.03.2017. Maloletý od narodenia až do jari 2015, kedy sa rodičia maloletého rozišli, žil spolu s obidvomi rodičmi v spoločnej domácnosti v K., okres G., po rozchode rodičov žil maloletý spolu s matkou v sociálnom byte v blízkosti ich posledného spoločného bydliska a to až do odchodu matky s maloletým na Slovensko dňa 28. 03. 2017. Nakoľko matka maloletého bola na materskej dovolenke, maloletý nenavštevoval predškolské zariadenie, v V. republike mal svojho detského lekára a bol zdravotne poistený vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni, pričom do slovenského zdravotného systému matka maloletého prihlásila (preregistrovala bez vedomia otca) až po jej odchode na Slovensko. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že matka na území Slovenskej republiky bola prihlásená k trvalému pobytu až od 17.02.2017 (tesne pred odchodom na Slovensko), preto vyjadril názor, že nie je možné za miesto obvyklého pobytu maloletého, ktorý žil s matkou, považovať Slovensko tak, ako to matka tvrdí. Za preukázané mal, že matka pred odchodom z V. republiky nemala na Slovensku žiadne bydlisko, ani trvalý pobyt, pobyty matky s maloletým na Slovensku (napr. návštevy u rodičov, sestry počas sviatkov a počas roka), ktoré nepochybne matka s maloletým absolvovala častejšie a v rôznych časových intervaloch, vyhodnotil ako návštevy pôvodnej rodiny, ktoré bez ohľadu na ich trvanie nezakladajú zmenu obvyklého pobytu maloletého. Pokiaľ matka namietala, že krajinou obvyklého pobytu maloletého bola Slovenská republika už pred jeho príchodom na Slovensko dňa 28.03.2017, súd prvej inštancie uviedol, že maloletý od svojho narodenia dňa 07.07.2014 v meste G. v V. republike až do jeho odchodu na Slovensko dňa 28.03.2017 žil sústavne a neprerušovane v V. republike na základe rozhodnutia obidvoch rodičov (vrátane matky) založiť si v V. republike rodinu, priviesť na svet dieťaťa a viesť spoločnú domácnosť v byte vo vlastníctve otca. V danej veci sa súd prvej inštancie následne zaoberal ustálením ďalších podstatných skutočností a to, ktorý z rodičov alebo či obaja k maloletému vykonávali opatrovnícke práva a či bolo premiestnenie maloletého z V. republiky na Slovensko matkou dňa 28.03.2017 neoprávnené. Zdôraznil, že v zmysle Nariadenia Brusel IIa pojem opatrovnícke právo zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa. Poukázal na skutočnosť, že v predmetnej veci je výkon rodičovských práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu upravený súdnymi rozhodnutiami českých súdov. Konkrétne uviedol, že právoplatným rozsudkom Okresného súdu v G. zo dňa 16.06.2015, č. k. 7Nc 6010/2015-26 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v G. zo dňa 02.12.2015, č. k. 29Co 356/2015-60 bol maloletý zverený do osobnej starostlivosti matky. Pokiaľ ide o styk maloletého s otcom, súd prvej inštancie uviedol, že tento je v súčasnosti (dočasne) upravený predbežným opatrením Okresného súdu v G. zo dňa 15.08.2017, č. k. 10P 32/2015-267 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v G. zo dňa 13.09.2017, č. k. 32 Co 340/2017 - 308. V súvislosti s návrhom matky na udelenie súhlasu s premiestneným maloletého na územie Slovenskej republiky, poukázal na rozsudok Okresného súdu v G. zo dňa 13. 11. 2017, č.k. 10P 32/2015-347, 13P a Nc 35/2017, 13P a Nc 44/2017, 13P a Nc 77/2017, 13P a Nc 78/2017, ktorým V. súd rozhodol o neudelení súhlasu matke s presťahovaním maloletého do Bratislavy na Slovensko, zamietnutí návrhu otca na zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti, zamietnutí návrhu otca na zverenie maloletého do jeho výlučnej starostlivosti, úprave styku otca s maloletým a určení výživného otcovi, pričom rozhodnutie ešte nie je právoplatné, pretože obaja rodičia sa proti nemu odvolali. Vzhľadom na existenciu a výkon opatrovníckeho práva otca voči maloletému, súd prvej inštancie uzavrel, že matka ako druhý rodič nemá výhradné právo určiť alebo meniť obvyklý pobyt dieťaťa. Existenciu neoprávneného premiestnenia maloletého matkou na Slovensko mal súd preukázanú zhodným tvrdením rodičov o odchode matky s maloletým z V. na Slovensko dňa 28.03.2017 a to i napriek výslovnému písomnému nesúhlasu otca a v čase prebiehajúceho konania pred Okresným súdom v G., ktorý rozhodoval o návrhu matky na udelenie súhlasu s presťahovaním maloletého na Slovensko, doručenom súdu dňa 14.03.2017. Konštatoval, že Okresný súd v G. svojím rozhodnutím zo dňa 13. 11. 2017 neudelil súhlas matke s presťahovaním maloletého na Slovensko práve z dôvodu, že matka nerešpektovala súdne konanie, svojvoľne maloletého presťahovala na Slovensko a nebola ochotná sa dobrovoľne vrátiť. Súd prvej inštancie vzhľadom na tieto skutočnosti ustálil, že dňa 28.03.2017 došlo k neoprávnenému premiestneniu maloletého matkou na Slovensko a tento protiprávny stav neoprávneného premiestnenia maloletého mimo krajiny jeho obvyklého pobytu i naďalej trvá. Záverom sa súd prvej inštancie zaoberal s námietkou matky o existencii vážneho nebezpečenstva, že návrat by maloletého vystavil duševnej ujme podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru. V kontexte uvedeného súd prvej inštancie zdôraznil, že existenciu vážneho nebezpečenstva v zmysle čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru musí preukázať ten rodič, ktorý dieťa neoprávnene premiestnil a odmieta
zabezpečiť jeho dobrovoľný návrat, pričom nestačí iba tvrdenie, že takéto nebezpečenstvo existuje, ale rodič ho musí podložiť relevantnými dôkazmi. V tejto súvislosti mal za to, že matka počas celého konania žiadnym spôsobom svojimi tvrdeniami, ani dôkazmi, nepreukázala čo i len podozrenie, že existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by maloletého vystavil duševnej ujme a takéto podozrenie nezistil vykonaným dokazovaním v danej veci ani súd. Konštatoval, že maloletý žil v V. republike od svojho narodenia, kde aktuálne sa na základe rozhodnutia českého súdu v G. od leta 2017 realizuje široký styk otca s maloletým, ktorý sa fakticky blíži až k striedavej osobnej starostlivosti. Rovnako za preukázané mal, že maloletý v meste G. chodí riadne do predškolského zariadenia a ako vyplýva i z rozhodnutí českých súdov, prostredníctvom ktorých bolo realizované i šetrenie pomerov u otca, maloletý je na území V. republiky spokojný, s takto realizovaným stykom nemá problém. Prihliadajúc na uvedené, súd prvej inštancie vyslovil, že v prípade návratu maloletého do V. republiky by sa maloletý vrátil do krajiny ktorú pozná, je jej štátnym občanom a ovláda jej štátny jazyk, teda by sa vrátil do pre neho známeho a bezpečného prostredia. Súd prvej inštancie opakovane poukázal na to, že ak matka subjektívne vníma, že návrat maloletého do V. republiky by ho vystavil duševnej ujme, tak jej nič nebráni, aby sa s maloletým vrátila i ona sama a tak maloletého ochránila pred prípadnou ujmou z ich odlúčenia. Mal za to, že na strane matky nie sú žiadne prekážky prípadného jej návratu do V. republiky, pretože krajinu dobre pozná, dlhé roky v nej žila a pracovala, presťahovala sa do nej ešte skôr ako sa zoznámila s otcom maloletého, dokonca sa do nej presťahovala z inej krajiny S., kde rovnako dlhodobo žila a pracovala. Ďalej mal za to, že matka má možnosť si v V. republike zabezpečiť bývanie (prenájom bytu alebo i sociálny byt, ktorý matka už pred premiestnením od mesta K. mala pridelený a dobrovoľne ho opustila) i prácu, tak ako to robila do momentu neoprávneného premiestnenia. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 52 C.m.p.
3. Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote cestou zvoleného právneho zástupcu podala odvolanie matka. Navrhla, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle § 388 C.s.p. zmenil a návrh otca na navrátenie maloletého do V. republiky zamietol, alebo návrat maloletého do V. republiky nenariadil. Alternatívne navrhla, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle § 389 písm. a/, c/ C.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie vytkla, že neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a/ C.s.p.), že nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.), že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.), že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g/ C.s.p.), že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Namietala, že napadnuté uznesenie (právnym zástupcom matky nesprávne označované tiež aj ako rozsudok, pozn. odvolacieho súdu) je nedostatočne odôvodnené, je v rozpore s § 220 ods. 2, § 234 ods.2 C.s.p. Mala za to, že súd prvej inštancie nevyhodnotil dôkazy v súlade s § 191 C.s.p., nakoľko vykonané dokazovanie preukázalo nedôvodnosť návrhu otca na navrátenie maloletého do V. republiky. V prvom rade uviedla, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil ustálenie obvyklého pobytu maloletého, ktorý je na území Slovenskej republiky. Tvrdila, že od jari 2015 až doposiaľ, t.j. od veku cca 9 mesiacov maloletého, sa zdržiavala prevažne s maloletým na území Slovenskej republiky a tak ako i súčasne V. republiku iba navštevovala, s tým, že od marca 2017 žije výlučne na Slovensku a V. navštevuje len za účelom nariadeného styku maloletého s otcom. Uviedla, že maloletý v čase vyhlásenia napádaného uznesenia súdu prvej inštancie už žil cca XX,XX percent života na území Slovenskej republiky oproti cca XX,XX percentám života, počas ktorých žil v V. republike. Mala za to, že absencia jej trvalého pobytu na území Slovenskej republiky do 17.02.2017, o ktorú opieral súd prvej inštancie svoju argumentáciu o údajnom obvyklom pobyte maloletého v V. republike, bola absolútne nedôvodná, nakoľko inštitút „trvalého pobytu“ má zo zákona č. 253/1998 Z.z. len evidenčný charakter a nezakladá obvyklý pobyt maloletého v zmysle Haagskeho dohovoru. Bola toho názoru, že v konaní preukázala skutočnosť, že maloletý žil na území Slovenskej republiky dlhodobo, väčšinu života, vytvoril si tu silné rodinné, sociálne zázemie, navštevoval a navštevuje tu predškolské zariadenie, záujmové krúžky, v Slovenskej republike je maloletý zdravotne poistený, má tu obvodného detského lekára, občianstvo maloletého je slovenské. Namietala, že súd prvej inštancie nevypočul ňou navrhovaného svedka - jej sestru (I. C.) k okolnostiam vybudovaného rodinného, sociálneho zázemia, rodiny, priateľov, predškolského zariadenia, obvodnej detskej lekárky, zdravotného poistenia u maloletého na území Slovenskej republiky. Zdôraznila, že otec
sa svojim reálnym (faktickým) konaním zmieril s premiestnením maloletého z V. republiky do Slovenskej republiky. Poukázala na zvukové nahrávky zo dňa 19.11.2017 a 26.11.2017, ktoré doložila súdu prvej inštancie a na ktoré súd prvej inštancie nesprávne neprihliadol. Uviedla, že z predmetných nahrávok, ktorých písomný prepis v zmysle § 63 C.m.p. predložila ako prílohu k odvolaniu vyplýva udelenie súhlasu otca k odchodu maloletého z V. republiky. V tomto smere poukázala na rozhodnutie Okresného súdu G. zo dňa 21.02.2018, č.k. 10P 32/2015-466, v ktorom V. súd potvrdil autentickosť nahrávok medzi rodičmi maloletého, v ktorých sa otec v podstate zrieka syna a dáva súhlas s jeho premiestnením na Slovensko, za podmienky, že matka otcovi vypíše zmenku na XXX.XXX,- Kč. Bola taktiež toho názoru, že z výpisu celej sms komunikácie medzi ňou a otcom maloletého v období od 12/2015 do 12/2016, ktorú doložila súdu prvej inštancie v prílohe svojho vyjadrenia zo dňa 08.12.2017, vyplýva, že otec nejavil záujem o maloletého, a teda svojim reálnym (faktickým) konaním nevykonával opatrovnícke právo nad maloletým podľa čl. 13 písm. a/ Haagskeho dohovoru. Namietala, že návrh otca na nariadenie návratu maloletého do V. republiky bol podaný po uplynutí lehoty 1 roka od premiestnenia maloletého z V. republiky do Slovenskej republiky. Otec podal návrh na nariadenie návratu dňa 15.11.2017, pričom v konaní bolo podľa jej názoru nesporné, že od jari 2015 žila s maloletým mimo spoločnej domácnosti s otcom, maloletý sa teda v tomto období zdržoval na Slovensku (nielen od marca 2017). Taktiež vyslovila, že v konaní bolo nesporne preukázané, že maloletý sa absolútne zžil s prostredím v Slovenskej republike, preto nemožno uvažovať v intenciách čl. 12 ods. 2 Haagskeho dohovoru. Nestotožnila sa ani s argumentáciu súdu prvej inštancie, že rozsudkom Okresného súdu v G. č. k. 10P 32/2015-347, 13P a Nc 35/2017, 13P a Nc 44/2017, 13P a Nc 77/2017, 13P a Nc 78/2017 zo dňa 13. 11. 2017 súd rozhodol o neudelení súhlasu matke s presťahovaním maloletého do Bratislavy na Slovensko, nakoľko tento rozsudok súdu nie je právoplatný, keďže bol napadnutý odvolaním matky. Bola toho názoru, že z vykonaného dokazovania vyplynulo i naplnenie podmienok uvedených v článku 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru, t.j. bolo dokázané vážne nebezpečenstvo, že prípadným navrátením maloletého W. do V. republiky, by bol maloletý vystavený fyzickej alebo duševnej ujme alebo by bol inak privedený do neznesiteľnej situácie. Existenciu vážneho nebezpečenstva odôvodnila doterajším správaním otca pri stykoch s maloletým. Namietala, že súd prvej inštancie neprihliadal na ňou predloženú lekársku správu - nález od Mgr. J. - klinickej psychologičky zo dňa 02.11.2017. Z predmetnej správy vyplynulo, že maloletý sa v noci znovu pomočuje, má poruchy spánku, prejavy neuroticizmu, s otcom sa stretá podľa predbežného opatrenia v V. republike, komunikuje spontánne po slovensky, pričom zhoršenie možno pozorovať v jeho značnom rozrušení po návrate z V. republiky do bydliska matky cez nový neurologický problém - otrhávanie kože v okolí nechtov na rukách. Zdôraznila, že v zmysle § 63 C.m.p. predložila spolu s podaným odvolaním aj nový dôkaz na preukázanie existencie vážneho nebezpečenstva, že návrat maloletého by ho vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie a to odborné stanovisko znalca Mgr. S. T. č. 01/2018 zo dňa 05.03.2018. Konkrétne uviedla, že z tohto odborného stanoviska znalca jednoznačne vyplýva, že nie je vylúčené, že známky neuroticizmu v správaní maloletého sa môžu vyskytnúť v inom prostredí alebo v iných situáciách, ktoré dieťa prežíva ako napäté. Z odborného stanoviska znalca ďalej vyplýva, že pokiaľ nebude preskúmaná vzťahová väzba maloletého k otcovi, nie je možné v tomto smere (neurotické prejavy) vyvodiť jednoznačný záver, ako aj to, že opakované sťahovanie a menenie pobytu u maloletého môže mať negatívny vplyv na jeho psychiku a môže mu spôsobovať psychické problémy. Vzhľadom na uvedené mala za to, že bolo v tomto konaní potrebné zhodnotiť aj vzťahovú väzbu maloletého k otcovi, prípadne vykonať psychologickú diagnostiku oboch rodičov a pozorovanie maloletého s obidvoma rodičmi. Uzavrela, že takýto dôkaz súd prvej inštancie nevykonal, a teda pochybil, keď nepripustil ňou navrhované nariadenie znaleckého dokazovania. Namietala, že súd prvej inštancie sa ani len nepokúsil splniť si svoju zákonnú povinnosť v zmysle článku 15 Haagskeho dohovoru, keď nepožiadal otca, aby zabezpečil rozhodnutie (alebo iný doklad) orgánu V. republiky, že premiestnenie je neoprávnené. V kontexte uvedeného navrhla v zmysle § 63 C.m.p. vykonať nový dôkaz a to vyžiadať správu od Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (ďalej len "CIPC"). Vyjadrila názor, že CIPC je oprávnené zastupovať maloleté dieťa v takýchto konaniach, pričom tento orgán nebol v konaní v rozpore so zákonom vôbec vypočutý a bez jeho stanoviska podľa jej názoru súd vo veci rozhodnúť nemôže. Namietala i skutočnosť, že v rozpore s čl. 11 bod 2. Nariadenia Brusel IIa, ako aj v rozpore s § 38 C.m.p. nebolo maloletému umožnené vyjadriť sa, napriek tomu, že maloletý bol 3,5 ročný v čase vyhlásenia napádaného uznesenia. Na podporu svojej právnej argumentácie poukázala judikatúru ESĽP, SD EÚ vo veciach medzinárodných únosov detí Šneersone a Kampanella proti Taliansku, rozsudok z 12. júla 2011, č. 14737/09, ods. 88; Van der Berg a Sarrí proti Holandsku, rozhodnutie o prijateľnosti z 2. novembra 2010; Maire proti Protugalsku, rozsudok z 26. júna 2003, ods. 72, Ignaccolo-Zenide proti Rumunsku, rozsudok z 25. januára 2000, ods. 95; Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku, rozsudok zo 6. júla 2010, ods. 134, 136 a 138. Namietala, že
súd prvej inštancie v rozpore s čl. 13 ods. 3 Haagskeho dohovoru nezisťoval informácie o sociálnom prostredí maloletého od príslušného orgánu V. republiky. V prípade, ak by mal odvolací súd pochybnosť o duševnej vyspelosti maloletého vyjadrovať sa vo veci, navrhla v zmysle 63 C.m.p. vykonať znalecké skúmanie za účelom zistenia stavu duševnej vyspelosti maloletého vyjadriť sa.
4. Matka prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu podaniami zo dňa 12.03.2018 označenými ako Dodatok č. 1, Dodatok č. 2, doplnila svoje odvolenie. Uviedla, že dôvodom pre nenariadenie návratu maloletého do V. republiky je aj skutočnosť, že v prípade návratu maloletého, môže maloletý skončiť v detskom domove, tak ako to vyplýva zo zhodných vyjadrení rodičov na pojednávaní súdu prvej inštancie dňa 22.01.2018. Mala za to, že existencia zdravotného poistenia maloletého v V. republike nemôže byť vyhodnocovaná v prospech výkladu obvyklého pobytu v V. republike, keďže podľa právnych predpisov V. republiky sa na maloleté dieťa vzťahuje zdravotné poistenie nevydatej matky. Vyslovila, že nariadenie návratu maloletého by absolútne poprelo jeho najlepší záujem, ktoré sú súdy aj iné orgány povinné rešpektovať, čo nevyplýva len z príslušných predpisov Slovenskej republiky, EÚ a Haagskeho dohovoru ale aj z článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Opätovne zdôraznila, že súd prvej inštancie pochybil, keď nevykonal matkou navrhované dôkazy, nevykonal rôzne dožiadania, ako aj neumožnil maloletému vyjadriť sa. Mala za to, že obvyklý pobyt maloletého na území Slovenskej republiky preukazuje skutočnosť, že maloletý rozpráva len po slovensky, maloletý má v súčasnosti aj v budúcnosti zabezpečené ubytovanie v lepšej kvalite ako v V. republike. Neopomenuteľnou skutočnosťou pre posúdenie obvyklého pobytu podľa nej je aj ten fakt, že na Slovensku má denno- dennú pomoc a zázemie zo strany jej sestry a rodičov. Poukázala na vyjadrenie kolízneho opatrovníka na pojednávaní z 22.01.2018, ktorý neodporúčal návrat maloletého na územie V. republiky. Na podporu svojej argumentácie poukázala na ustálenú súdnu prax: rozhodnutie Ústavného súdu V. republiky (IV.ÚS 780/14 z 18.3.2015), rozsudok SD EÚ C-523/07 z 02.04.2009 a rozsudok SD EÚ C-497/10 z 22.12.2010.
5. Otec sa k odvolaniu matky nevyjadril.
6. Kolízny opatrovník maloletého sa k odvolaniu matky nevyjadril.
7. Okresná prokuratúra Bratislava I vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu matky navrhla uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť. V súvislosti s námietkou matky o tom, že maloletému nebolo umožnené sa v konaní vyjadriť, čím došlo k porušeniu čl. 11 bod 2 Nariadenia Brusel IIa v spojení s § 38 C.m.p., uviedla, že pri veku maloletého (X,X roka) nemožno rozumne predpokladať, že by maloletý bol schopný porozumieť zmyslu predmetného súdneho konania a vyjadriť sa k nemu. Pozornosť odvolacieho súdu upriamila na skutočnosť, že matka na pojednávaniach dňa 22.01.2018 - 23.01.2018 potvrdila, že maloletý nie je schopný porozumieť zmyslu predmetného konania a vyjadriť sa k nemu a jeho vypočutie ani nenamietala. Uvedená skutočnosť síce nie je obsiahnutá v zápisnici z pojednávania, ale vyhotovovaný zvukový záznam z pojednávania by mal uvedené potvrdiť. Pokiaľ ide o matkou namietané nesprávne ustálenie obvyklého pobytu maloletého v V. republike, poukázala na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-523/07 zo dňa 02.04.2009, ako aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-497/10, ktoré sa venovali výkladu pojmu obvyklý pojem. S prihliadnutím na uvedené, ako aj na skutkové okolnosti daného prípadu, bola toho názoru, že krajinou obvyklého pobytu maloletého bola V. republika, ktorú skutočnosť si musela uvedomovať aj matka maloletého. Zdôraznila fakt, že matka maloletého na pojednávaní konanom na Okresnom súde Bratislava I dňa 22.01.2018 na otázku súdu prvej inštancie, prečo podľa jej názoru jej V. súd neudelil súhlas s presťahovaním maloletého do Bratislavy, na území Slovenskej republiky, uviedla, že obvyklé mesto pobytu bolo stále mesto K., V. republika. V kontexte matkou namietanej existencie vážneho nebezpečenstva vystaveniu maloletého vážnej fyzickej alebo duševnej ujmy v prípade jeho návratu do V. republiky, ako aj námietky týkajúcej sa pochybenia súdu prvej inštancie, ktorý nevykonal navrhovaný dôkaz a to nenariadil navrhované znalecké dokazovanie, poukázala na priebeh súdneho konania, v ktorom matka predložila jediný dôkaz, ktorý mal osvedčovať existenciu výnimky, za splnenia ktorých by justičný orgán nemal nariadiť návrat maloletého. Týmto dôkazom bola správa Mgr. S. J., klinickej psychologičky zo dňa 02.11.2017, z ktorej vyplynul nález o pozorovaní „obštipkávania kože okolo nechtov“. Vzhľadom na uvedené, mala za to, že z predmetného nálezu nevyplýva existencia nebezpečenstva pre maloletého z dôvodu jeho návratu do V. republiky a už vôbec nie existencia vážneho nebezpečenstva.
8. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 65, § 66 C.m.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 385 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie matky dôvodné nie je.
9. Podľa § 123 ods. 1 C.m.p., v konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní podľa osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, súd rozhoduje, či premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené a či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletého.
10. Podľa § 123 ods. 2 C.m.p., súd vykonáva dokazovanie len v rozsahu potrebnom na zistenie skutočností podľa odseku 1.
11. Podľa § 2 ods. 1 C.m.p., na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
12. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
13. Podľa čl. 11 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia na potieranie nezákonného premiestňovania detí do zahraničia a ich nenavracania späť.
14. Podľa čl. 1 Haagskeho dohovoru, cieľom tohto dohovoru je
a)zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, a
b)zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.
15. Podľa čl. 3 Haagskeho dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak
a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a
b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona, alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.
16. Podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru, bez ohľadu na ustanovenia predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho navrátením, preukáže, že existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.
17. Podľa čl. 11 ods. 4 Nariadenia Brusel IIa, súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa článku 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.
18. Keďže predmetom konania v danej veci je návrh otca na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu, súd prvej inštancie správne postupoval v zmysle právneho predpisu záväzného pre Slovenskú republiku, t.j. Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosoch detí, ktorý v spojení čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky má prednosť pred vnútroštátnymi predpismi, čo znamená, že súdy sa nimi musia riadiť a rozhodovať v súlade s nimi. Cieľ Dohovoru vyjadrený v čl. 1 je záväzný pre všetky štáty, ktoré k Dohovoru pristúpili, pričom postup orgánov štátu, t.j. postup, ako zabezpečiť účel Dohovoru už Dohovor ponecháva na vnútroštátnu právnu úpravu
jednotlivých zmluvných štátov. V právnom poriadku Slovenskej republiky ide o procesný kódex - Civilný mimosporový poriadok, ktorý osobitne upravuje dokazovanie a podmienky konania o návrat maloletého do cudziny pri jeho neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní (oddiel VI.). Konanie o návrat maloletého do cudziny vo veci neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 123 a nasl. C.m.p.) ako typ mimosporového konania, je teda reflexiou medzinárodného záväzku z Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí. Cieľom je zabezpečenie primárnej ochrany dieťaťa a jeho status quo, t.j. zabezpečiť okamžitý návrat dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené do iného zmluvného štátu alebo v ňom zadržiavané, aby o dieťati rozhodoval súd štátu jeho obvyklého pobytu, aby boli dodržiavané práva dieťaťa nebyť oddelené od svojich rodičov a premiestnené a zadržiavané proti jeho vôli, ako prevencia pred zneužitím získania priaznivejšieho rozhodnutia výberom rozhodného práva.
19. S poukazom na citované ustanovenia, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutočný stav sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi uvedenými v uznesení súdu prvej inštancie, v ktorom nariadil návrat maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu do V. republiky a v ktorom dostatočne zodpovedal na otázky relevantného charakteru nastolené v konaní, ktoré matka čiastočne zopakovala v podanom odvolaní.
20. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a v záujme vyporiadania sa s odvolacími námietkami matky odvolací súd konštatuje, že v danej veci, predmetom ktorej je nariadenie návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu, súd prvej inštancie v zmysle čl. 3 Haagskeho dohovoru správne zameral svoje dokazovanie na ustálenie miesta obvyklého pobytu maloletého a existenciu opatrovníckeho práva. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie. Odvolací súd je rovnako toho názoru, že krajinou obvyklého pobytu maloletého je V. republika, v ktorej krajine sa maloletý narodil a kde si rodičia, ako partneri bez uzavretia manželstva, založili centrum svojho rodinného života v spoločnej domácnosti. Na uvedenom nemení nič ani okolnosť, že maloletý navštevoval svojich príbuzných zo strany matky na Slovensku. Je nesporné, že maloletý od narodenia vyrastal v V. republike, v meste K., mal tu nahlásený trvalý pobyt, zdravotné poistenie, lekára a vzhľadom na fakt, že matka bola na materskej dovolenke, maloletý nenavštevoval predškolské zariadenie. Na existencii a trvaní obvyklého pobytu maloletého v V. republike nič nezmenila ani okolnosť rozchodu rodičov, kedy sa maloletý s matkou presťahovali do sociálneho bytu v blízkosti posledného spoločného bydliska rodičov. Uvedený stav trval až do odchodu matky s maloletým na Slovensko dňa 28.03.2017. Právnemu názoru súdu prvej inštancie o obvyklom pobyte maloletého na území V. republiky zodpovedá aj skutočnosť, že o maloletom rozhodovali české súdy, na ktoré sa rodičia maloletého obrátili so svojimi návrhmi pri rozhodovaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému po ich rozchode. Obvyklému pobytu maloletého v V. republike svedčí aj fakt, že sa matka po tom, čo otec vyjadril nesúhlas s vysťahovaním maloletého na Slovensko, obrátila dňa 14.03.2017 s návrhom na nahradenie súhlasu otca na Okresný súd v G.. Bez právneho významu je v tomto smere odvolacia námietka matky o nedôslednom zaoberaní sa otázkou obvyklého pobytu maloletého súdom prvej inštancie a nedostatočnom odôvodnení jeho písomného vyhotovenia rozhodnutia. Vychádzajúc z jeho obsahu je možné konštatovať, že ustálenie obvyklého pobytu maloletého súdom prvej inštancie nie je založené len na tom, že matka maloletého ho v priebehu konania nedokázala spochybniť, ale i na skutkových zisteniach vyplývajúcich z riadne vykonaného dokazovania v súlade s § 123 ods. 2 C.m.p. Skutočnosť, že maloletý má podľa názoru matky do budúcnosti na území Slovenskej republiky zabezpečené ubytovanie v lepšej kvalite, alebo že jej pri starostlivosti o maloletého môžu pomôcť jej rodičia rovnako nemajú vplyv na vyvrátenie úvahy, že rodičmi založený obvyklý pobyt maloletého v V. republike, by mohol byť na základe takýchto okolnosti zmenený. V danom posudzovanom prípade súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj nadobudnutie a výkon opatrovníckeho práva obidvoma rodičmi. Pokiaľ ide o argumenty matky o spornosti výkonu opatrovníckeho práva otcom, odvolací súd upriamuje pozornosť na čl. 2 ods. 11 písm. b/ Nariadenia Brusel IIa, z ktorého vyplýva, že opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností. Z uvedeného vyplýva, že za účelom skutočného výkonu opatrovníckeho práva nie je potrebné zisťovať rozsah výkonu osobnej starostlivosti toho ktorého rodiča o maloleté dieťa, ale v danom prípade je nevyhnutné zohľadniť všetky okolnosti, teda aj snahy otca o umožnenie výkonu jeho rodičovských práv, ktorých bol nútený domáhať sa súdnou cestou. Po ustálení obvyklého pobytu maloletého a
konštatovaní, že otec bol nositeľom opatrovníckeho práva k maloletému, ktoré aj vykonával, resp. z dôvodu konfliktu medzi rodičmi sa domáhal ich výkonu prostredníctvom českého súdu, správne súd prvej inštancie postupoval, keď vyhodnocoval podmienky pobytu maloletého na území Slovenskej republiky od marca 2017 z pohľadu udelenia súhlasu otca. V rámci výkonu opatrovníckych práv, vysťahovanie maloletého dieťaťa do inej krajiny, treba považovať za podstatnú vec súvisiacu s výkonom opatrovníckych práv, čo znamená, že súhlas na vysťahovanie maloletého na územie iného štátu musia dať obaja rodičia. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že otec súhlas matke k vysťahovaniu maloletého z V. republiky nedal a matka s takýmto súhlasom nedisponovala ani na základe rozhodnutia príslušného súdu. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie je nesporné, že matka počas prebiehajúceho konania na vecne a miestne príslušnom súde v V. republike, v ktorom sa domáhala udelenia súhlasu s presťahovaním maloletého na Slovensko, maloletého dňa 28.03.2017 na územie Slovenskej republiky neoprávnene premiestnila. Odvolací súd vyhodnotil za nedôvodné aj námietky matky, ktorými argumentovala, že otec sa s premiestnením maloletého zmieril a bolo potrebné postupovať podľa čl. 13 písm. a/ Haagskeho dohovoru a návrat maloletého do V. republiky nenariadiť. Skutočnosť, že otec sa s pobytom maloletého na území Slovenskej republiky nezmieril, je zrejmá nielen zo samotného včasného iniciovania konania o návrat, ako aj skutočnosti, že pokusy o zmier pred súdom prvej inštancie neboli úspešné. V tomto kontexte odvolací súd neprihliadal ani na matkou doložený prepis zvukovej nahrávky medzi rodičmi maloletého zo dňa 19.11.2017 a zo dňa 26.11.2017, nakoľko podľa názoru odvolacieho súdu predmetná nahrávka svedčí iba o snahách rodičov o akúsi dohodu. Odvolací súd obdobne ako český súd má za to, že predmetnou nahrávkou je možné dospieť k záveru o účelovom konaní otca, ktoré je však možné posudzovať v opatrovníckom konaní, na ktoré konanie majú danom prípade právomoc súdy v V. republike. Pokiaľ matka tvrdí, že maloletý sa absolútne zžil s prostredím na Slovensku a preto bolo potrebné postupovať podľa čl. 12 ods. 2 Haagskeho dohovoru a nenariadiť návrat, odvolací súd uvádza, že v konaní bolo preukázané, že matka sa spolu s maloletým na území Slovenskej republiky od jari 2015 zdržovala len na krátkodobých pobytoch, ktoré nezakladajú obvyklý pobyt maloletého, tak ako to správne skonštatoval súd prvej inštancie. O predmetnom závere svedčí práve fakt, že samotná matka svojim návrhom, ktorým sa domáhala získania súhlasu príslušného českého súdu s presťahovaním maloletého na Slovensko, si bola vedomá tak existencie obvyklého pobytu maloletého v V. republike, ako aj neoprávneného premiestnenia maloletého bez rozhodnutia súdu či súhlasu otca. Odvolací súd má taktiež za to, že otec inicioval konanie o návrat dňa 15.11.2017, teda v lehote jedného roka od neoprávneného premiestnenia maloletého matkou na územie Slovenskej republiky dňa 28.03.2017.
21. Odvolací súd za správny považuje aj postup súdu prvej inštancie, keď po zistení, že v danej veci došlo k neoprávnenému premiestneniu maloletého, skúmal dôvody, pre ktoré by nebolo možné nariadiť návrat maloletého dieťaťa v zmysle článku 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru v spojení s čl. 11 bodu 4 Nariadenia Brusel IIa. V tomto smere odvolací súd poukazuje na správnosť záverov súdu prvej inštancie o tom, že dôkazné bremeno na preukázanie existencie vážneho nebezpečenstva v prípade návratu, nesie osoba únoscu (v danom prípade matka maloletého). Uplatnenie výnimky podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru je v prvom rade potrebné interpretovať reštriktívne, pričom ju je možné aplikovať v dvoch prípadoch, konkrétne vtedy, keď by bolo dieťa návratom do krajiny obvyklého pobytu objektívne vystavené nebezpečenstvu a druhý prípad sa viaže k osobe požadujúcej návrat, ktorej správanie by mohlo vystaviť dieťa nebezpečenstvo ujmy. Pokiaľ ide o „inak neznesiteľnú ujmu“ možno uzavrieť, že ide o situácie, kedy dieťaťu nehrozí vážne nebezpečenstvo, ale návrat sa javí ako nevhodný (napr. ak by išlo o návrat pro forma, teda dieťa by bolo navrátené, hoci počas konania o návrat je zjavné, že bude zverené do osobnej starostlivosti únoscu a bude mu umožnené vrátiť sa s dieťaťom späť). Po preskúmaní obsahu spisového materiálu odvolací súd jednoznačne konštatuje, že matka v konaní nepreukázala, že návrat by maloletého vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo by ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Odvolací súd naviac zdôrazňuje, že Nariadenie Brusel IIa v porovnaní s Haagskym dohovorom uplatňuje prísnejšie podmienky na nenariadenie návratu dieťaťa podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru. Možnosť zohľadnenia fyzickej alebo duševnej ujmy Nariadenie Brusel IIa zužuje v čl. 11 ods. 4 len na tie prípady, kedy dieťaťu nemožno poskytnúť v štáte jeho predchádzajúceho obvyklého pobytu primeranú ochranu. Pritom pri aplikácii čl. 11 ods. 4 Nariadenia Brusel IIa nestačí, že v členskom štáte pôvodu (v danom prípade V. republika) takýto postup na ochranu dieťaťa existuje, ale musí byť preukázané, že orgány v členskom štáte pôvodu prijali konkrétne opatrenia na ochranu daného dieťaťa. V kontexte uvedeného, odvolací súd konštatuje, že v konaní neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by mohli eliminovať nariadenie návratu maloletého z dôvodu nevhodných sociálnych podmienok pre život maloletého v V. republike alebo nevhodného výchovného prostredia, prípadne
iného zlého zaobchádzania s maloletým. Uvedený záver možno vyvodiť aj z konania a rozhodovania súdov v V. republike, ktoré dôkladne prešetrili rodinnú situáciu maloletého a nariadili predbežné opatrenie ktorým bol upravený styk otca s maloletým v širokom rozsahu. Pokiaľ matka v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní poukazuje na ňou predloženú lekársku správu - nález od Mgr. J. zo dňa 02.11.2017, odvolací súd udáva, že síce zo správy vyplýva fakt, že maloletý nie je v kompenzovanom stave z dôvodu prebiehajúceho sporu medzi rodičmi, ako aj z dôvodu dlhého cestovania medzi aktuálnym bydliskom matky a bydliskom otca, avšak je potrebné podotknúť, že uvedený stav je následkom svojvoľného rozhodnutia a konania matky. Odvolací súd sa taktiež stotožnil s názorom Okresnej prokuratúry Bratislava I uvedeným vo vyjadrení k odvolaniu matky o tom, že záver predmetnej lekárskej správy o neurologickom probléme maloletého - otrhávanie kože v okolí nechtov na rukách, nedosahuje intenzitu vážneho nebezpečenstva podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru a preto z uvedeného dôvodu nie je možné návrat maloletého do V. republiky nenariadiť. Neobstojí ani tvrdenie matky o existencii vážneho nebezpečenstva, že by návrat maloletého do V. republiky vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie pre hrozbu umiestnenia maloletého do detského domova. Odvolací súd predmetný argument matky vyhodnotil ako účelový a konštatuje, že k takémuto hraničnému riešeniu zabezpečenia starostlivosti súdu o maloleté dieťa, tak súdy v Slovenskej republike, ako aj V. republike môžu pristúpiť len zo závažných dôvodov a pokiaľ je preukázané, že starostlivosť o maloleté dieťa nemôžu zabezpečiť jeho rodičia, čo sa daného prípadu netýka. V súvislosti s odvolávaním sa matky na nový dôkaz predložený v zmysle § 63 C.m.p. v odvolacom konaní a to odborné stanovisko vypracované znalkyňou Mgr. S. T., dňa 05.03.2018, odvolací súd uvádza, že predmetné stanovisko nemá vplyv na správnosť záverov súdu prvej inštancie o potrebe nariadiť návrat maloletého do V. republiky, ako aj to, že stanovisko nespĺňa kritéria pre objektívne vyhodnotenie rodinnej situácie, keď znalkyňa k svojim záverom dospela bez účasti otca a bez skúmania vzťahových väzieb medzi otcom a maloletým.
22. Za nedôvodnú posúdil odvolací súd námietku matky o nesprávnom procesnom postupe súdu prvej inštancie, keď nepripustil matkou navrhované nariadenie znaleckého dokazovania, ktorým by boli preskúmané vzťahové väzby maloletého k otcovi. Odvolací súd v tomto kontexte uvádza, že z ustanovenia § 123 ods. 2 C.m.p. vyplýva, že v návratových konaniach je obmedzená zásady oficiality a vyšetrovacieho princípu pri zisťovaní skutočného stavu veci, čo je odôvodnené potrebou uskutočniť konanie v čo najkratšom čase v záujme maloletého dieťaťa. V návratovom konaní teda súd môže pristúpiť k zamietnutiu návrhov účastníkov konania na doplnenie dokazovania, v prípade keď vyhodnotí že tieto dôkazy nie sú v zmysle § 123 ods. 2 C.m.p. pre vec potrebné na zistenie skutočností podľa § 123 ods. 1 C.m.p. Vychádzajúc z dikcie § 123 a nasl. C.m.p. totiž vyplýva, že návratové konanie má osobitným režim, v ktorom je potrebné vykonať dokazovanie len v rozsahu na zistenie či premiestnenie alebo zadržanie bolo neoprávnené a či nie je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletých detí a teda v týchto oblastiach dokazovania je bezpochyby potrebné zistiť skutočný stav veci. Možno preto uzavrieť, že v danom prípade súd prvej inštancie postupoval správne, keď návrhy matky na doplnenie dokazovania nepripustil, pričom svoj postup v konaní aj správne odôvodnil. Odvolací súd zastáva názor, že nariadenie znaleckého dokazovania za účelom preskúmania vzťahových väzieb maloletého k otcovi, by nesmerovali k preukázaniu podmienok ustálenia obvyklého pobytu maloletého, posúdeniu či jeho premiestnenie bolo neoprávnené a či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu. Vykonanie takéhoto dokazovania sa potom s prihliadnutím na ciele a účel konania o návrate dieťaťa, ktorého výsledkom má byť čo najrýchlejšie rozhodnutie, odvolaciemu súdu javí ako nadbytočné, nesmerujúce k preukázaniu okolností potrebných pre právne a skutkové posúdenie zisteného stavu veci.
23. Neobstojí ani argument matky, že súd prvej inštancie pochybil, keď v konaní v rozpore s čl. 11 ods. 2 Nariadenia Brusel IIa a § 38 C.m.p. nezisťoval názor maloletého a neumožnil mu vyjadriť sa. Odvolací súd dáva do pozornosti, že v zmysle čl. 11 ods. 2 Nariadenia Brusel IIa pre justičné orgány v konaní o návrat na základe uvedeného ustanovenia nevyplýva pri rozhodovaní povinnosť vziať názor dieťaťa do úvahy, ale len povinnosť justičného orgánu dieťa vypočuť, ak sa to s ohľadom na jeho vek alebo stupeň vyspelosti nejaví nevhodné. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie ako aj s vyjadrením Okresnej prokuratúry Bratislava I k odvolaniu matky, že pri veku maloletého W.X,X roka) nemožno rozumne predpokladať, že by maloletý bol schopný porozumieť zmyslu predmetného súdneho konania a vyjadriť sa k nemu a preto nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie názor maloletého v konaní zisťovať. Odvolací súd v tomto kontexte poukazuje aj na skutočnosť, že matka v prebiehajúcom konaní pred súdom prvej inštancie potvrdila, že maloletý nie je schopný porozumieť zmyslu predmetného
konania a vyjadriť sa k nemu a jeho nevypočutie nenamietala. Pokiaľ ide o návrh matky v zmysle 63 C.m.p. vykonať znalecké skúmanie za účelom zistenia stavu duševnej vyspelosti maloletého vyjadriť sa v konaní, odvolací súd opätovne poukazuje na ustanovenia § 123 ods. 1, 2 C.m.p., v zmysle ktorých vyhodnotil návrh na takéto dokazovanie za neúčelný a nadbytočný.
24. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou matky o tom, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je v rozpore s najlepším záujmom maloletého a dáva matke do pozornosti, že spôsob aplikácie princípu najlepšieho záujmu dieťaťa v prípade jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadržania by sa mal odlišovať od jeho uplatňovania v konaniach o opatrovníckych právach. Najlepším záujmom takéhoto dieťaťa je nebyť unesené, s čím súvisí povinnosť zmluvného štátu Haagskeho dohovoru zabezpečiť okamžitý návrat dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie plne korešponduje s najlepším záujmom maloletého, ktorým (záujmom) je ochrániť maloletého na medzinárodnej úrovni pred škodlivými účinkami jeho neoprávneného premiestnenia a zabezpečiť jeho bezpečný návrat do štátu jeho obvyklého pobytu.
25. Vo vzťahu k námietke matky o nesprávnej aplikácii Haagskeho dohovoru súdom prvej inštancie, ktorý nepostupoval v intenciách jeho čl. 13 ods. 3, čl. 15, odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia napádaného rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní prihliadol v zmysle čl. 13 ods. 3 Haagskeho dohovoru na informácie o sociálnom prostredí maloletého v V. republike, tak ako to vyplynulo z rozhodnutí českých súdov, prostredníctvom ktorých bolo realizované šetrenie pomerov u otca maloletého. Pokiaľ matka argumentuje nesplnením povinnosti súdu prvej inštancie v zmysle čl. 15 Haagskeho dohovoru požiadať otca o zabezpečenie rozhodnutia orgánu V. republiky o tom, že premiestnenie je neoprávnené, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že čl. 15 Haagskeho dohovoru nezakotvuje obligatórnu, ale fakultatívnu povinnosť na takýto postup súdneho orgánu zmluvného štátu. Naviac odvolací súd, tak ako už bolo vyššie uvedené poukazuje na existenciu prebiehajúceho konania na Okresnom súde v G., vo veci návrhu matky na udelenie súhlasu s presťahovaním maloletého na Slovensko, podaného matkou na súd 15 kal. dní pred neoprávneným premiestneným maloletého na územie Slovenskej republiky.
26. Obdobne neobstojí ani argument matky, že bez stanoviska a vypočutia ústredného orgánu Slovenskej republiky pre zabezpečenie cieľov Haagskeho dohovoru, teda CIPC-u súd prvej inštancie v konaní nemohol rozhodnúť. V tejto súvislosti odvolací súd dáva matke do pozornosti, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva pre justičný/správny orgán takáto povinnosť, úlohou ústredných orgánov v zmysle Haagskeho dohovoru je napomáhať justičnému/správnemu orgánu, ktorý je autonómny v rozhodovaní o nariadení/nenariadení návratu, reps. zamietnutí návrhov v zmysle Haagskeho dohovoru.
27. Odvolávanie sa matky na judikatúru ESĽP, SD EÚ vo veciach medzinárodných únosov detí Šneersone a Kampanella proti Taliansku, rozsudok z 12. júla 2011, č. 14737/09, ods. 88; Van der Berg a Sarrí proti Holandsku, rozhodnutie o prijateľnosti z 2. novembra 2010; Maire proti Protugalsku, rozsudok z 26. júna 2003, ods. 72, Ignaccolo-Zenide proti Rumunsku, rozsudok z 25. januára 2000, ods. 95; Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku, rozsudok zo 6. júla 2010, ods. 134, 136 a 138, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu V. republiky (IV.ÚS 780/14 z 18.3.2015), je podľa názoru odvolacieho súdu bez právneho významu, keďže sa netýka identických právnych skutočností návratového konania.
28. K námietkam matky týkajúcim sa nevyhoveniu jej návrhom na doplnenie dokazovania v priebehu konania, odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 75/96, podľa ktorého z obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy ústavná povinnosť vykonať všetky dôkazy, ktoré označil účastník konania. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). K uvedenému je treba uviesť, že citované predpisy neustanovujú žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené a úprava týchto záležitostí sa ponecháva na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje aj právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné, a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Posúdenie návrhu účastníkov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je teda vždy vecou konajúceho súdu a nie účastníkov konania. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci a v odôvodnení rozhodnutia sa vyporiadal s podstatnými listinnými dôkazmi predloženými obidvoma rodičmi v konaní.
29. V súvislosti s námietkou matky, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g/ C.s.p.), odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 34 C.m.p., v zmysle ktorého v danom civilnom mimosporovom konaní predmetný odvolací dôvod nie je možné použiť.
30. Záverom odvolací súd považuje za potrebné dodať, že podľa konštantnej súdnej judikatúry (napríklad rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 209/2004) súd nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia dať odpovede na úplne všetky otázky (resp. námietky) nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odvolací súd svoje rozhodnutie založil na vyššie uvedených relevantných skutočnostiach a nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa ku všetkým početným, ale vo vzťahu k predmetnému rozhodnutiu nepodstatným pripomienkam, námietkam a tvrdeniam vznášanými v priebehu konania jeho účastníkmi.
31. S poukazom na uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
32. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 C.m.p..
33. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.)
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).