Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 447/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , , t. č.

Ústav na výkon trestu odňatia slobody , zastúpeného spoločnosťou

VESTENICKÁ & BD advokátska kancelária, s. r. o., Ševčenkova 5, Bratislava, v mene

ktorej koná advokátka JUDr. Júlia Vestenická, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1,

a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 28. mája 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia , a (ďalej len

„ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ,,najvyšší súd“ alebo

„dovolací súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. mája

2018. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 13. augusta 2018.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko

Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. zo 4. decembra

2015 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 5. mája 2016 bol

sťažovateľ uznaný vinným v bode 13 rozsudku zo skutku kvalifikovaného ako zločin

vydierania v spolupáchateľstve podľa a a v bode 14

rozsudku zo skutku kvalifikovaného ako zločin lúpeže v spolupáchateľstve podľa § 188

ods. 1 a . Za uvedené skutky bol sťažovateľovi uložený trest odňatia

slobody vo výmere 3,6 rokov (správne má byť 3 roky a 6 mesiacov, pozn.) so zaradením do

ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

3. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo

uznesením dovolacieho súdu sp. zn. z 28. mája 2018 zamietnuté (správne

má byť odmietnuté, pozn.) ako nedôvodné.

Podľa názoru sťažovateľa uznesenie dovolacieho súdu je nezákonné a došlo ním

k porušeniu jeho označených práv podľa , ako aj k porušeniu a 3 písm. d)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

4. Tvrdené porušenie práv sťažovateľa sa opiera o tieto skutočnosti:

Dovolací súd sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami uvádzanými v dovolaní.

Opodstatnenie dovolania vyvodzoval sťažovateľ z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. b), c) a i)

.

Primárnym dôvodom podania dovolania bola skutočnosť, že pochybenia vytýkané

v odvolaní neboli v odvolacom konaní napravené. V trestnom konaní, ktorého postup

sťažovateľ napadol dovolaním, existuje množstvo procesných vád, ktoré mali negatívny

vplyv na postavenie sťažovateľa a mali dopad aj na konečné rozhodnutie o vine a treste.

Hoci sťažovateľ právom očakával, že v dovolacom konaní dôjde k náprave vytýkaných

porušení procesných postupov v konaní vedenom špecializovaným súdom, nestalo sa tak.

Práve naopak, dovolací súd opomenul namietané pochybenia špecializovaného súdu

a následne sa sám dopustil ďalších porušení procesných pravidiel, čím bol sťažovateľ

definitívne pozbavený základného práva na spravodlivý proces podľa .

Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa

(v konaní, v ktorom došlo k vyneseniu odsudzujúceho rozsudku, súd rozhodol

v nezákonnom zložení), treba uviesť, že v dňoch 3. až 5. mája 2016 sa uskutočnilo verejné

zasadnutie senátu 3 To odvolacieho súdu, ktorého predmetom bolo rozhodovanie

o odvolaniach prokurátora a sťažovateľa proti rozsudku špecializovaného súdu. Senát 3 To

rozhodoval v zložení JUDr. Jana Serbová – predsedníčka senátu a JUDr. Alena Šišková

a JUDr. Pavol Farkaš – členovia senátu. Senát v tomto zložení vyhlásil 4. mája 2016

uznesenie, ktorým odvolania prokurátora a sťažovateľa zamietol. Zo žurnalizácie spisového

materiálu (písomné záznamy a pokyny) je nesporné, že vo veci konala ako predsedníčka

senátu a spravodajkyňa JUDr. Gabriela Šimonová, pričom v deň začatia verejného

zasadnutia 3. mája 2016 na listine nachádzajúcej sa v spise na č. l. 8821 urobila písomný

pokyn pre kanceláriu. Napriek tomu, že JUDr. Gabriela Šimonová jednu hodinu pred

začiatkom verejného zasadnutia urobila v spise písomný pokyn pre kanceláriu, verejného

zasadnutia sa nezúčastnila, a preto je sťažovateľ toho názoru, že senát v zložení JUDr. Jana

Serbová, JUDr. Alena Šišková a JUDr. Pavol Farkaš konal a rozhodoval v nezákonnom

zložení. Dosiaľ uvedené je znásobené skutočnosťou, že v spisovom materiáli niet jedinej

zmienky o tom, z akého dôvodu nerozhodoval senát v zložení podľa rozvrhu práce a na

základe akých skutočností sa stal členom senátu JUDr. Pavol Farkaš, ktorý bol podľa

rozvrhu práce predsedom senátu 4 T. Namiesto predsedníčky senátu JUDr. Gabriely

Šimonovej, ktorá nariadila termín verejného zasadnutia, konala na verejnom zasadnutí

referujúca sudkyňa JUDr. Jana Serbová, a to ako predsedníčka senátu.

Podľa názoru sťažovateľa odôvodnenie dovolacieho súdu týkajúce sa otázky zloženia

senátu odvolacieho súdu nemožno označiť inak ako formalistickú „odpoveď“. Dovolací súd

argumentuje primárne práceneschopnosťou JUDr. Gabriely Šimonovej ako zákonnej

predsedníčky senátu. Ani toto však nemožno vyhodnotiť ako podstatný dôvod, lebo išlo

o náhlu dočasnú prekážku, nie teda o takú, ktorá by bránila vykonávať úkony a rozhodovať

vo veci po kratší čas ako 6 týždňov. Sťažovateľ poukazuje aj na to, že zberný spis netvorí

súčasť trestného spisu. Napriek tomu, že obhajkyňa sťažovateľa žiadala o nahliadnutie do

zberného spisu, bolo jej toto právo zamietnuté, hoci o to výslovne žiadala mailom

z 30. marca 2017. Táto žiadosť nebola nikdy oficiálne zamietnutá a až pri nahliadaní do

spisu sp. zn. bolo obhajkyni asistentkou senátu oznámené, že do zberného spisu

nebude môcť nahliadnuť, a to bez akéhokoľvek logického odôvodnenia. Aj tento moment

prispel k uceleniu obrazu sťažovateľa, ktorý považoval za preukázané, že odvolací súd

nerozhodoval v zákonnom zložení, pretože na strane JUDr. Gabriely Šimonovej

neexistovala trvalá prekážka. Čo sa týka argumentácie týkajúcej sa podpisov, sťažovateľ sa

stotožňuje s názorom dovolacieho súdu v tom, že zákonná predsedníčka senátu JUDr.

Gabriela Šimonová a JUDr. Jana Serbová majú odlišný podpis. Práve preto po nahliadnutí

do spisu obhajkyňa sťažovateľa žiadala vyhotoviť viaceré listiny s podpismi oboch týchto

sudkýň, pričom na základe uvedeného dospel sťažovateľ k záveru, že sa nedá ustáliť, ktorý

podpis ktorej sudkyni patrí. Rovnako nie je preukázané, že pokyn o založení do spisu

podpisovala jednoznačne JUDr. Jana Serbová (ako to tvrdí dovolací súd), a to hodinu pred

začatím verejného zasadnutia. K samotnej argumentácii o práceneschopnosti JUDr.

Gabriely Šimonovej treba dodať, že v spise niet o tom zmienky. Zo spisu predloženého

obhajkyni nie je možné vyvodiť jasný a vysvetliteľný záver, akým spôsobom došlo

k „vytvoreniu“ nového senátu, ktorý o odvolaní sťažovateľa rozhodoval.

Porušenie práva na obhajobu [ ] je podľa

sťažovateľa dané predovšetkým tým, že špecializovaný súd sa nevysporiadal so všetkými

skutočnosťami relevantnými k osobe sťažovateľa, ako aj k žalovaným skutkom. Tvrdenie

špecializovaného súdu a odvolacieho súdu, podľa ktorého nebol dôvod vyhovieť dôkazným

návrhom sťažovateľa, je irelevantné a neakceptovateľné. Odvolací súd neuviedol žiadne

konkrétne skutočnosti, ktoré by vyvrátili relevantné a verifikovateľné tvrdenia sťažovateľa

uvedené a vysvetlené v odvolaní. Preto sa sťažovateľ právom domnieval, že vytýkané

nedostatky procesnej stránky konania sa napravia v dovolacom konaní. Dovolací súd však

neskúmal porušenie práva na obhajobu náležitým spôsobom. Špecializovaný súd a odvolací

súd vôbec nevysvetlili dôvody odmietnutia dôkazných návrhov sťažovateľa, čím mu

znemožnili uplatniť právo vyjadriť sa k meritu veci a porušili jeho právo na obhajobu.

Vychádzajúc z uvedeného je nesporné, že odvolací súd nereflektoval na odvolacie námietky

sťažovateľa v celku. To treba považovať za „porušenie práva na obhajobu zásadným

spôsobom“ tak, ako to má na mysli ustanovenie .

Dovolací súd uvádza, že medzi porušenia iných obhajovacích práv možno zaradiť aj

procesne nesprávne vykonané dokazovanie. K tomuto naozaj aj došlo na špecializovanom

súde. Ide o otázku ,,odposluchov“, ktoré tvorili súčasť dokazovania. Tieto neboli predložené

v komplexnom súhrne tak, ako si to vyžaduje zákon, a dokazovanie sa preto vykonalo

selektívnou metódou podľa návrhu prokuratúry. Táto skutočnosť má nemalý význam, lebo

práve ,,odposluchmi“ bola odôvodnená aj odsudzujúca časť rozsudku špecializovaného

súdu.

Názor dovolacieho súdu v otázke nevykonaných dôkazov je podľa názoru

sťažovateľa priam tragikomický. Práve z dôvodu, že k zákonnému postupu nedošlo na

špecializovanom súde, ale ani v odvolacom konaní, sťažovateľ očakával nápravu

v dovolacom konaní, k čomu však na jeho nemilé prekvapenie nedošlo. Ide o „alibizmus“

a prenos zodpovednosti dovolacieho súdu na odvolací súd.

Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa

(rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na

nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia), treba predovšetkým poukázať na

rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Českej republiky, podľa ktorej aj v dovolacom konaní

možno konštatovať, že na podradenie skutku pod určité zákonné ustanovenie chýbajú

preukázané skutočnosti, a teda že v konkrétnom prípade sa na podklade vykonaného

dokazovania malo rozhodnúť inak. Právny záver o protiprávnosti určitého činu musí mať

podklad v zodpovedajúcich skutkových okolnostiach obsiahnutých v odsudzujúcom

rozsudku. Nedostatočné preukázanie určitej okolnosti potrebnej pre zhodnotenie, či určité

konanie je alebo nie je trestným činom, môže byť považované v jednom prípade

za nesprávne právne posúdenie skutku, ale rovnako môže byť v inom prípade v súlade

so zákonom odmietnuté ako zasahovanie do úplnosti zisteného skutku. Jediným

zodpovedným orgánom v týchto prípadoch je dovolací súd. Uvedené sa v prípade

sťažovateľa premietlo v modifikácii skutku, pričom komparáciou obžaloby a rozsudku

špecializovaného súdu nemožno opomenúť porušenie obžalovacej zásady, a teda totožnosti

skutku. Je nesporné, že takáto skutočnosť je priamo previazaná i so samotnou obhajobou,

lebo obhajoba sťažovateľa bola vedená v súlade s tvrdeniami uvádzanými v napádanom

rozsudku. Samotné znenie skutkovej vety v obžalobe bolo v rozsudku špecializovaného

súdu zmenené, pričom ani po zmene skutkovej vety neobsahuje popis konania, ktorý by

preukazoval naplnenie zákonných znakov trestných činov, za ktoré bol sťažovateľ uznaný

za vinného. Špecializovaný súd sa nijako nevysporiadal s otázkou spolupáchateľstva, teda

s tým, kto z páchateľov, akým konaním a v akom rozsahu trestné činy spáchal.

Nevysporiadali sa s tým ani odvolací súd a dovolací súd. Pritom skutok v bode 1 obžaloby

bol vymedzený úplne inak než v rozsudku špecializovaného súdu. Hoci bol sťažovateľ

uznaný vinným zo zločinu vydierania, ani jediným dôkazným prostriedkom sa

nepreukázalo, že by poškodenému hrozil akoukoľvek ťažkou ujmou. Napriek tomu

skutková veta obsahuje popis deja ako hrozby bližšie nešpecifikovanej ťažkej ujmy. Pokiaľ

ide o podrobnosti smerujúce k vysvetleniu vzťahov s poškodeným D , sťažovateľ

poukazuje na odvolanie proti rozsudku špecializovaného súdu. Všetky výsluchy svedka

D sú plné vzájomných rozporov, a sú preto nevierohodné. Napriek tomu v žiadnej

jeho výpovedi nezaznelo, že by sa mu sťažovateľ vyhrážal alebo že by dal pokyn odobrať

mu jeho auto.

Konanie kladené sťažovateľovi za vinu (skutky 13 a 14 rozsudku špecializovaného

súdu) nenapĺňa zákonné znaky trestných činov, za ktoré bol odsúdený. Skutky sú opisované

všeobecne, v častom neurčitku, resp. v množnom čísle. Keďže sťažovateľ bol uznaný za

vinného ako spolupáchateľ, bolo povinnosťou špecializovaného súdu zisťovať zavinenie

u každého spolupáchateľa zvlášť a preukázať, že každý z nich svojím konaním naplnil

všetky zákonné znaky trestného činu kladeného mu za vinu. S týmito otázkami sa

všeobecné súdy nezaoberali a v tomto smere sú ich rozhodnutia nepreskúmateľné a neurčité.

Dovolací súd sa reálne dôkaznou situáciou nezaoberal. Inak by totiž musel dospieť k záveru,

že ide o nepreukázané konanie sťažovateľa, pričom povinnosťou odvolacieho súdu bolo

vysporiadať sa s dôkaznou núdzou a konvalidovať stav ustálený špecializovaným súdom,

k čomu nedošlo. Skutok považovaný za zločin vydierania, tak ako bol z reálneho

dokazovania ustálený, vôbec nemožno právne kvalifikovať podľa § 189 ods. 1 a § 20

. To isté sa vzťahuje na zločin lúpeže podľa a Trestného

zákona. Skutkové okolnosti je súd síce oprávnený meniť, resp. dopĺňať, avšak iba za

predpokladu, že bude zachovaná totožnosť skutku.

5. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 50 ods. 3

postupom ako aj rozhodnutím a to Uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: zo dňa 28.5.2018, ako porušovateľa

porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn: zo dňa

28.5.2018 sa zrušuje a vec sa vracia Špecializovanému trestnému súdu pracovisko Banská

Bystrica na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané

zadosťučinenie vo výške 5.000 €, ktoré je porušiteľ v II. rade povinný uhradiť sťažovateľovi

do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia o výške 296,44 €, ktoré je povinný porušiteľ v II. rade zaplatiť do jedného

mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

6. Z uznesenia dovolacieho súdu sp. zn. z 28. mája 2018 vyplýva, že

ním bolo podľa odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti

uzneseniu odvolacieho súdu sp. zn. zo 4. mája 2016.

Podľa konštatovania najvyššieho súdu naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. b) videl sťažovateľ jednak v nezákonnosti zloženia senátu

špecializovaného súdu, ale tiež senátu odvolacieho súdu (odôvodnenie nesprávneho

zloženia senátu odvolacieho súdu uvedené v dovolaní je prakticky totožné s odôvodnením

uvedeným v sťažnosti podanej ústavnému súdu, námietka nesprávneho zloženia senátu

špecializovaného súdu nie je predmetom sťažnosti, pozn.).

V rámci dovolacieho dôvodu podľa

sťažovateľ namietol nevyrovnanie sa špecializovaného súdu so všetkými relevantnými

skutočnosťami a so skutkom kladeným mu za vinu. Vytkol konštatovanie, že nebol dôvod

vyhovieť ním navrhovaným dôkazom, hoci vzhľadom na dôkaznú situáciu bol daný dôvod

na vykonanie vecných a listinných dôkazov. Odvolací súd neuviedol žiadne fakty

vyvracajúce tvrdenia sťažovateľa, pretože sa obmedzil na stotožnenie sa s argumentáciou

špecializovaného súdu. K naplneniu tohto dovolacieho dôvodu došlo podľa sťažovateľa aj

vykonaním dôkazov získaných nezákonným spôsobom na hlavnom pojednávaní konanom

7. októbra 2015, keď prokurátor neočakávane predložil listinné dôkazy získané od

operatívnych pracovníkov, ktoré súd ihneď vykonal. Pritom existencia a obsah týchto

dôkazov neboli obhajobe známe a sťažovateľ nemal možnosť sa k nim vyjadriť (ani tento

dovolací dôvod nie je predmetom sťažnosti, pozn.).

K dovolaciemu dôvodu podľa sťažovateľ

uviedol, že ani upravená skutková veta v rozsudku neobsahuje popis konania, ktorý by

preukazoval naplnenie zákonných znakov skutkových podstát trestných činov, z ktorých bol

uznaný za vinného. Špecializovaný súd sa nevyrovnal s otázkou spolupáchateľstva

a neuviedol, v čom spočívalo konanie jednotlivých páchateľov. Namietol aj právnu

kvalifikáciu skutkov, keďže vymáhanie splnenia reálneho dlhu by bolo možné posúdiť ako

trestný čin hrubého nátlaku podľa , nie teda ako trestný čin

vydierania podľa . V konaní sa nepreukázala akákoľvek

hrozba ťažkou ujmou voči poškodenému. Skutková veta konštatuje len bližšie

nešpecifikovanú hrozbu ťažkej ujmy. Sťažovateľ sa D nevyhrážal a ani v ňom

nevyvolával takýto pocit, čo tento vo svojich výpovediach aj potvrdil. Jeho výsluchy sú plné

rozporov, a je preto nevierohodný. I napriek tomu však z jeho výpovedí nevyplynulo, že by

sa mu sťažovateľ vyhrážal alebo dal pokyn na odobranie auta. Sťažovateľ poukázal aj na

nezachovanie totožnosti skutku vzhľadom na jeho rozdielne vymedzenie v bode 1 obžaloby

oproti bodu I rozsudku. Vyjadril aj pochybnosť, či skutky kladené mu za vinu nemali byť

jedným skutkom (čo tiež nie je predmetom sťažnosti, pozn.).

Podľa názoru dovolacieho súdu námietka nesprávneho zloženia senátu odvolacieho

súdu je neopodstatnená. Z č. l. 8821 spisu sa dá zistiť, že riadiaca predsedníčka senátu

JUDr. Jana Serbová v zmysle čl. II ods. 12 rozvrhu práce na rok 2016 v súlade s čl. 36

bodom 3 a 4 Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 291/2006

Z. z. vec pridelila 23. februára 2016 JUDr. Gabriele Šimonovej ako sudkyni spravodajkyni,

ktorá 17. marca 2016 nariadila termín verejného zasadnutia o odvolaní na 3., 4. a 5. máj

2016 o 9.00 h. Od polovice apríla 2016 však JUDr. Gabriela Šimonová bola dlhodobo

práceneschopná. Preto JUDr. Jana Serbová 18. apríla 2016 určila, že v zmysle čl. V ods. 5

rozvrhu práce sa ona stáva predsedníčkou senátu namiesto JUDr. Gabriely Šimonovej.

Súčasne 18. apríla 2016 určila na zastupovanie v senáte 3 T JUDr. Pavla Farkaša, člena

senátu 4 T. Z objektívnych dôvodov a v súlade s rozvrhom práce sa preto JUDr. Pavol

Farkaš zúčastnil verejného zasadnutia o odvolaní. Dňa 2. mája 2016 o 17.34 h bolo

zapisovateľke senátu 3 T mailom doručené vyjadrenie jedného z obžalovaných.

Zapisovateľka toto podanie 3. mája 2016 predložila JUDr. Jane Serbovej, ktorá na neho

vlastnou rukou napísala pokyn kancelárii. Z porovnania podpisov v spise je zrejmé, že

pokyn kancelárii nedala JUDr. Gabriela Šimonová, ktorá sa v práci nenachádzala, ale JUDr.

Jana Serbová, predsedníčka senátu 3 T. Treba pre úplnosť poznamenať, že JUDr. Gabriela

Šimonová má čitateľný podpis, ktorý je nezameniteľný s podpisom JUDr. Jany Serbovej.

K namietanému porušeniu práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku treba podľa názoru dovolacieho súdu uviesť, že sťažovateľ namietané

nevykonanie navrhnutých dôkazov bližšie nešpecifikoval. Takúto námietku nemožno

úspešne podať v rámci dovolacieho dôvodu podľa .

Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť

orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom

a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp.

rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú. Špecializovaný súd vykonal niektoré

sťažovateľom navrhnuté výsluchy svedkov (H , H ), pričom zvyšné návrhy smerovali

predovšetkým k vyvráteniu prepojenia sťažovateľa so zločineckou skupinou „ “.

V tejto časti bol sťažovateľ spod obžaloby oslobodený, preto nevyrovnanie sa s týmito

návrhmi treba považovať za bezpredmetné. Počas konania predložil obhajca sťažovateľa

návrhy na doplnenie dokazovania. O návrhu na zadováženie žiadosti o vydanie súhlasu na

použitie informačno-technických prostriedkov rozhodol špecializovaný súd tak, že návrh

8. októbra 2015 odmietol. O ďalšom návrhu spočívajúcom vo výsluchu osoby O. K., ktorá

bola uvedená v skutkovej vete v bode 1 obžaloby, špecializovaný súd nerozhodol. Absencia

rozhodnutia však nemala vplyv na práva sťažovateľa vzhľadom na oslobodenie spod

obžaloby v tomto bode. Ďalšie návrhy na doplnenie a dokazovanie neboli, pričom v zmysle

judikatúry najvyššieho súdu absencia ďalších návrhov na doplnenie dokazovania má vplyv

aj na dovtedy uplatnené návrhy. Vyhlásenie procesnej strany o tom, že nemá návrhy na

doplnenie dokazovania v záverečnej fáze súdneho konania, je konečným prejavom strany

o disponovaní s právom navrhovať doplnenie dokazovania a v prípade pred tým

uplatnených návrhov na doplnenie dokazovania ho treba považovať za jednoznačný prejav,

že na pôvodných návrhoch na doplnenie dokazovania procesná strana netrvá, a teda že ich

berie späť (R 116/2014).

Na druhej strane došlo k porušeniu zákona tým, že sa použili neúplné prepisy

telefonických hovorov. Špecializovaný súd vykonal dokazovanie oboznámením písomných

prepisov záznamov telekomunikačnej prevádzky zabezpečených na podklade rozhodnutia

sudcu pre prípravné konanie. Z číslovania prepisov hovorov je zrejmé, že v spise sa

nenachádzajú všetky uskutočnené hovory. V písomnej podobe boli vyhotovené iba hovory,

resp. SMS správy, ktoré podľa vyšetrovateľa mali vzťah k trestnej činnosti tvoriacej

predmet konania. Takáto selekcia vylučujúca možnosť súdu posúdiť všetky súvisiace

okolnosti je neprípustná. Toto pochybenie však nebolo dôvodom na zrušenie napadnutých

rozhodnutí, keďže nešlo o osamotený, ničím nepodporený dôkaz. Účasť sťažovateľa na

predmetných skutkoch bola preukázaná výsluchmi svedkov.

V rámci dovolacieho dôvodu podľa

sťažovateľ namietol právnu kvalifikáciu a absenciu zákonných znakov skutkových podstát

trestných činov kladených mu za vinu, nedostatočný popis konania v skutkovej vete,

nepreukázanie hrozby ťažkej ujmy, rozpory v dokazovaní a nezachovanie totožnosti skutku

tak, ako bol uvedený v bode 1 obžaloby. V zmysle ustanovenia § 189 ods. 1 Trestného

zákona sa zločinu vydierania dopustí ten, kto iného násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou

inej ťažkej ujmy núti, aby niečo konal, opomenul alebo trpel. V zmysle ustanovenia § 191

ods. 1 sa prečinu hrubého nátlaku dopustí ten, kto iného násilím, hrozbou

násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy núti plniť povinnosť zo záväzku, na ktorej splnenie

má inak tretia osoba nárok. Objektívna stránka prečinu hrubého nátlaku teda spočíva

v nútení dlžníka plniť svoju zmluvnú povinnosť v prospech tretej osoby (zmluvnej strany)

odlišnej od páchateľa, a to násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy.

Predpokladá sa existencia nesplneného zmluvného záväzku, ktorý môže byť majetkovej

alebo nemajetkovej povahy. Z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje úmysel. Trestný

čin hrubého nátlaku je osobitnou formou vydierania spočívajúcou vo vymáhaní pohľadávok

pre tretie osoby nezákonným spôsobom a nezákonným subjektom. Na rozdiel od trestného

činu vydierania pri trestnom čine hrubého nátlaku koná páchateľ v prospech tretej osoby,

ktorá je v zmluvnom vzťahu s poškodeným dlžníkom. V prejednávanej veci sťažovateľ

nevystupoval ako tzv. „vymáhač“ cudzieho dlhu, ale si uplatňoval (spolu s ďalšími osobami

po predchádzajúcej vzájomnej dohode) pohľadávku, ktorá mu vznikla voči poškodenému

D . Spôsob vymáhania dlhu (na D kričali, vulgárne mu nadávali) nemožno

považovať za zákonný, a to napriek existencii reálnej pohľadávky. V právnom štáte nie je

prípustné vymáhanie pohľadávok spáchaním trestného činu, ale na vykonateľnosť práva

treba zvoliť výlučne právne prostriedky (R 60/2003). Vo vzťahu k zločinu lúpeže treba

uviesť, že sťažovateľ v dovolaní nespochybňoval faktické odobratie motorového vozidla

D . Namietal, že nešlo o jeho rozhodnutie a že nedal pokyn na odňatie vozidla.

Z výpovedí svedkov vyplynulo, že sa sťažovateľ zúčastnil dohody so spoluobvinenými,

podľa ktorej v prípade nevrátenia dlhu zo strany D tomuto bude odobraté motorové

vozidlo ako záloh do doby splatenia dlhu. K absencii násilia, resp. hrozby bezprostredným

násilím je potrebné konštatovať, že D bolo motorové vozidlo odňaté napriek jeho

nesúhlasu, za súčasného kriku na jeho osobu, čo u neho mohlo vzbudiť obavu. Participácia

sťažovateľa pri oboch trestných činoch bola preukázaná svedeckými výpoveďami B ,

Š , V a V , ako aj ,,odposluchmi“ telefonických hovorov

(s použiteľnosťou ktorých sa však dovolací súd nestotožnil).

Čo sa týka namietanej totožnosti skutku, táto je zachovaná, ak je zachovaná

totožnosť konania páchateľa alebo následku jeho protiprávnej činnosti aspoň čiastočne,

pričom na ňu nemajú vplyv ani zmeny v jednotlivých okolnostiach individualizujúcich

skutok (čas, miesto, spôsob jeho vykonania). Skutok je teda možné počas konania

upravovať, a to v závislosti od vykonaných dôkazov a získaných poznatkov o relevantných

skutočnostiach. Nemôže sa však meniť jeho podstata daná účasťou obvineného na určitej

udalosti, z ktorej vzišiel škodlivý následok. V bodoch 13 a 14 rozsudku špecializovaného

súdu došlo k miernym úpravám skutkových viet oproti obžalobe, a to s ohľadom na

vykonané dokazovanie a so súčasným zachovaním totožnosti skutku. Vzhľadom na to, že

sťažovateľ bol spod bodu 1 obžaloby oslobodený, nebol dôvod skúmať, či v tomto prípade

bola totožnosť skutku zachovaná.

III.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

9. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(, , ).

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

12. Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým konštatovať, že hoci podľa

znenia návrhu požadovaného nálezu (petitu) smeruje sťažnosť proti postupu dovolacieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniu z 28. mája 2018 pre

porušenie , a , podľa textu sťažnosti sa na

viacerých miestach zdá, ako keby sťažnosť smerovala aj proti postupu odvolacieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniu z 5. mája 2016, keďže odvolací

súd je označovaný ako „porušovateľ v 1. rade“ a dovolací súd zasa ako „porušovateľ

v II. rade“ (pozri napr. na s. 13 a 14 a v petite sťažnosti). Aj včasnosť podania sťažnosti

ústavnému súdu odvíja sťažovateľ od momentu doručenia uznesenia odvolacieho súdu

27. júla 2016 (pozri s. 20 sťažnosti). K tomu treba poznamenať, že pokiaľ by sa lehota na

podanie sťažnosti ústavnému súdu mala počítať od uvedeného dátumu (ako to tvrdí

sťažovateľ), potom by sťažnosť bola podaná dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej

lehoty. V záverečnej časti sťažnosti (s. 20 na konci a s. 21 na začiatku) sa uvádza, že je

potrebné napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie

(v priamom rozpore s petitom uvedeným na s. 22). Napokon v úvodnej časti sťažnosti na

s. 2 sa uvádza, že podľa názoru sťažovateľa došlo jednak k porušeniu čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 2 a , ale tiež aj k porušeniu a 3 písm. d) dohovoru, hoci

v petite sa vyslovenie porušenia dohovoru nepožaduje.

Vzhľadom na uvedené vnútorné rozpory podanej sťažnosti ústavný súd zdôrazňuje,

že pre neho je rozhodujúce znenie návrhu požadovaného nálezu (petit), a preto predmet

sťažnosti považuje za vymedzený petitom sťažnosti.

Podľa presvedčenia ústavného súdu dovolací súd vyčerpávajúcim a presvedčivým

spôsobom odpovedal na dovolacie námietky sťažovateľa vrátane tých dovolacích námietok,

ktoré už v sťažnosti podanej ústavnému súdu neboli ani uplatnené. Argumentáciu

dovolacieho súdu nemožno považovať za arbitrárnu, ale ani za zjavne neodôvodnenú.

Skutočnosť, že sťažovateľ má na posúdenie týchto námietok odlišný názor, sama osebe bez

ďalšieho nezakladá porušenie jeho označených práv.

13. K jednotlivým sťažnostným námietkam je potrebné uviesť:

13.1 Sťažovateľ predovšetkým namieta nesprávne zloženie senátu odvolacieho súdu,

v ktorom namiesto zákonnej sudkyne JUDr. Gabriely Šimonovej zasadal JUDr. Pavol

Farkaš z iného senátu. Pritom zo spisu nevyplývajú skutočnosti, na základe ktorých k zmene

v zložení senátu došlo, pričom ešte hodinu pred začatím verejného zasadnutia o odvolaní

JUDr. Gabriela Šimonová urobila písomný pokyn pre kanceláriu, no napriek tomu v senáte

napokon nezasadala.

Podľa názoru ústavného súdu v uznesení dovolacieho súdu sú okolnosti, pre ktoré

k zmene v zložení senátu došlo, dostatočne a presvedčivo vysvetlené. JUDr. Gabriela

Šimonová 17. marca 2016 nariadila termín verejného zasadnutia o odvolaní na

3., 4. a 5. máj 2016, avšak od polovice apríla 2016 sa stala dlhodobo práceneschopnou.

To znamená, že nešlo o náhlu dočasnú prekážku (ako to tvrdí sťažovateľ), ale

o dlhodobejšiu záležitosť, ktorá sa nevynorila krátko pred nariadeným termínom verejného

zasadnutia. Písomný pokyn pre kanceláriu z 2. mája 2016 nedala JUDr. Gabriela Šimonová,

ale JUDr. Jana Serbová, čo je zrejmé z porovnania podpisov týchto sudkýň, ktoré sú

zreteľne odlišné. Spôsob podpisovania sa, resp. rukopisu týchto sudkýň, musel byť členom

dovolacieho senátu dobre známy z ich úradnej činnosti, a preto v tomto smere im nemožno

vytknúť, že sa otázka totožnosti písma neriešila s odbornou pomocou (§ 186 ods. 1

).

13.2 Sťažovateľ ďalej namieta, že nebolo vyhovené jeho dôkazným návrhom, pričom

špecializovaný súd a odvolací súd vôbec nevysvetlili dôvody odmietnutia dôkazných

návrhov sťažovateľa, čím mu znemožnili vyjadriť sa k meritu veci a porušili jeho právo na

obhajobu.

Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou považuje za rozhodujúcu skutočnosť, že

námietka je celkom nekonkrétna, pretože z nej vôbec nevyplýva, ktoré konkrétne dôkazy

a na preukázanie akých skutočností sťažovateľ neúspešne navrhoval. Všeobecnosť

formulácie tejto námietky bez ďalšieho bráni ústavnému súdu, aby sa s jej

opodstatnenosťou, resp. neopodstatnenosťou mohol vecne zaoberať. Nie je totiž úlohou

ústavného súdu akýmsi „lustrovaním v spise“ zisťovať, ktoré dôkazy navrhované

sťažovateľom boli vykonané a ktoré nie.

V uvedenej súvislosti poukazuje ústavný súd aj na to, že sťažovateľ (ako to

konštatuje dovolací súd) už ani v podanom dovolaní bližšie nešpecifikoval, ktorých

konkrétnych nevykonaných dôkazov sa dovolacia námietka týka. Dovolací súd sa však aj

napriek tomu touto otázkou podrobne a konkrétne zaoberal a vysvetlil, z akých dôvodov

nevykonanie niektorých dôkazov nebolo možné považovať za pochybenie zakladajúce

dôvodnosť dovolania. Sťažovateľ sa s touto argumentáciou najvyššieho súdu v podstate

nijako nevysporiadal, pretože iba trvá na námietke nevykonania bližšie neoznačených

dôkazov.

13.3 Predmetom sťažnosti je aj námietka neúplnosti dokazovania týkajúceho sa

,,odposluchov“ telefonických hovorov, keďže tieto neboli súdu predložené v komplexnom

súhrne tak, ako si to vyžaduje zákon, čím došlo k neprípustnej selekcii ,,odposluchov“

na základe rozhodnutia prokurátora.

V uvedenej súvislosti sa z pohľadu ústavného súdu javí ako podstatné, že dovolací

súd uvedenú vadu konania výslovne uznal, keď prisvedčil námietke sťažovateľa, podľa

ktorej selektívny prístup k vykonávaniu dôkazov ,,odposluchmi“ telefonických hovorov

podľa výberu prokurátora označil za neprípustný a odporujúci ustálenej judikatúre. Uviedol

ďalej, že toto pochybenie nebolo dôvodom na zrušenie napadnutých rozhodnutí, pretože

nešlo o osamotený, ničím nepodporený dôkaz, keďže účasť sťažovateľa na inkriminovaných

skutkoch bola preukázaná aj výsluchmi svedkov.

Za daného stavu by sa z pohľadu ústavného súdu javilo ako logické, aby sa

sťažovateľ trvajúci na námietke selektívneho vykonania dôkazov ,,odposluchmi“

telefonických hovorov zameral na tvrdenie dovolacieho súdu, podľa ktorého jeho účasť na

inkriminovaných skutkoch bola preukázaná aj výsluchmi svedkov, keďže jadro námietky

(neprípustnosť selekcie medzi ,,odposluchmi“) dovolací súd uznal. Napriek tomu však

sťažovateľ s uvedenou argumentáciou dovolacieho súdu nijako nepolemizuje a nepokúša sa

ju vyvrátiť či aspoň spochybniť.

13.4 Podľa názoru sťažovateľa k nesprávnemu právnemu posúdeniu zisteného

skutku, resp. k nesprávnemu použitiu iného hmotnoprávneho ustanovenia, došlo jednak

modifikáciou znenia skutkovej vety v rozsudku špecializovaného súdu oproti zneniu

skutkovej vety vyplývajúcemu z podanej obžaloby (princíp totožnosti skutku), ale tiež tým,

že konanie kladené sťažovateľovi za vinu v rozsudku špecializovaného súdu nenapĺňa

zákonné znaky trestných činov, za ktoré bol uznaný vinným. Skutky sú opisované iba

všeobecne, pričom nie je zrejmé ani to, že ako spolupáchateľ akým konaním mal naplniť

zákonné znaky trestného činu, zo spáchania ktorého bol uznaný vinným. Namieta tiež, že

skutok považovaný za trestný čin vydierania, tak ako bol ustálený, nemal byť právne

kvalifikovaný podľa . To isté sa vzťahuje aj na zločin lúpeže.

Skutkové okolnosti je súd síce oprávnený meniť, resp. dopĺňať, avšak iba za predpokladu,

že bude zachovaná totožnosť skutku.

Ústavný súd považuje v súvislosti s týmito námietkami za potrebné predovšetkým

konštatovať, že hoci podľa zoznamu príloh uvedených na konci sťažnosti mali byť

ústavnému súdu predložené rozsudok špecializovaného súdu zo 4. decembra 2015,

uznesenie odvolacieho súdu z 5. mája 2016, uznesenie dovolacieho súdu z 28. mája 2018,

dovolanie sťažovateľa a napokon splnomocnenie pre právnu zástupkyňu, v skutočnosti boli

predložené iba splnomocnenie pre právnu zástupkyňu, dovolanie z 22. mája 2017, doplnenie

dovolania zo 6. októbra 2017 a uznesenie dovolacieho súdu z 28. mája 2018.

Z uvedených listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, nevyplývajú

skutkové vety formulované v obžalobe, ale iba skutkové vety podľa rozsudku

špecializovaného súdu. Znenie skutkových viet uvedených v obžalobe (a teda presná

špecifikácia rozdielov v znení skutkových viet podľa obžaloby a podľa rozsudku

špecializovaného súdu) nie je zistiteľná ani z textu podanej sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nemá možnosť vecne posúdiť

dôvodnosť sťažnostnej námietky o porušení princípu totožnosti skutku.

13.5 Pokiaľ sťažovateľ vo všeobecnej rovine namieta nekonkrétne formulované

znenie skutkov, ktoré podľa neho nenapĺňajú zákonné znaky trestných činov, za ktoré bol

odsúdený, treba uviesť, že ani v tomto prípade sťažovateľ konkrétne neuvádza, ktoré znaky

tej-ktorej skutkovej podstaty nepovažuje za naplnené skutkami ustálenými špecializovaným

súdom. Preto ani táto námietka (tak ako je sťažovateľom formulovaná) nie je spôsobilá na

vecné preskúmanie.

13.6 Čo sa týka namietanej nesprávnej právnej kvalifikácie trestného činu vydierania

podľa a trestného činu lúpeže podľa , dovolací

súd dostatočným a presvedčivým spôsobom vysvetlil, prečo považuje použitú právnu

kvalifikáciu za správnu. S jeho argumentáciou sťažovateľ konkrétne nepolemizuje, pretože

iba trvá na tom, že právna kvalifikácia neobstojí, čo nepostačuje na skúmanie vecnej

opodstatnenosti námietky.

14. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2018