Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 447/2018
PDF · 314.08 KB
No categories available
II. ÚS 447/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť , , t. č.
Ústav na výkon trestu odňatia slobody , zastúpeného spoločnosťou
VESTENICKÁ & BD advokátska kancelária, s. r. o., Ševčenkova 5, Bratislava, v mene
ktorej koná advokátka JUDr. Júlia Vestenická, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1,
čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 TdoV 10/2017 a jeho uznesením
z 28. mája 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ,,najvyšší súd“ alebo
„dovolací súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 TdoV 10/2017 a jeho uznesením z 28. mája
2018. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 13. augusta 2018.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko
Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. DB-3T 17/2015 zo 4. decembra
2015 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 2/2016 z 5. mája 2016 bol
sťažovateľ uznaný vinným v bode 13 rozsudku zo skutku kvalifikovaného ako zločin
vydierania v spolupáchateľstve podľa § 189 ods. 1 a § 20 Trestného zákona a v bode 14
rozsudku zo skutku kvalifikovaného ako zločin lúpeže v spolupáchateľstve podľa § 188
ods. 1 a § 20 Trestného zákona. Za uvedené skutky bol sťažovateľovi uložený trest odňatia
slobody vo výmere 3,6 rokov (správne má byť 3 roky a 6 mesiacov, pozn.) so zaradením do
ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
3. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo
uznesením dovolacieho súdu sp. zn. 2 TdoV 10/2017 z 28. mája 2018 zamietnuté (správne
má byť odmietnuté, pozn.) ako nedôvodné.
Podľa názoru sťažovateľa uznesenie dovolacieho súdu je nezákonné a došlo ním
k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy, ako aj k porušeniu čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
4. Tvrdené porušenie práv sťažovateľa sa opiera o tieto skutočnosti:
Dovolací súd sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami uvádzanými v dovolaní.
Opodstatnenie dovolania vyvodzoval sťažovateľ z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. b), c) a i)
Primárnym dôvodom podania dovolania bola skutočnosť, že pochybenia vytýkané
v odvolaní neboli v odvolacom konaní napravené. V trestnom konaní, ktorého postup
sťažovateľ napadol dovolaním, existuje množstvo procesných vád, ktoré mali negatívny
vplyv na postavenie sťažovateľa a mali dopad aj na konečné rozhodnutie o vine a treste.
Hoci sťažovateľ právom očakával, že v dovolacom konaní dôjde k náprave vytýkaných
porušení procesných postupov v konaní vedenom špecializovaným súdom, nestalo sa tak.
Práve naopak, dovolací súd opomenul namietané pochybenia špecializovaného súdu
a následne sa sám dopustil ďalších porušení procesných pravidiel, čím bol sťažovateľ
definitívne pozbavený základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
(v konaní, v ktorom došlo k vyneseniu odsudzujúceho rozsudku, súd rozhodol
v nezákonnom zložení), treba uviesť, že v dňoch 3. až 5. mája 2016 sa uskutočnilo verejné
zasadnutie senátu 3 To odvolacieho súdu, ktorého predmetom bolo rozhodovanie
o odvolaniach prokurátora a sťažovateľa proti rozsudku špecializovaného súdu. Senát 3 To
rozhodoval v zložení JUDr. Jana Serbová – predsedníčka senátu a JUDr. Alena Šišková
a JUDr. Pavol Farkaš – členovia senátu. Senát v tomto zložení vyhlásil 4. mája 2016
uznesenie, ktorým odvolania prokurátora a sťažovateľa zamietol. Zo žurnalizácie spisového
materiálu (písomné záznamy a pokyny) je nesporné, že vo veci konala ako predsedníčka
senátu a spravodajkyňa JUDr. Gabriela Šimonová, pričom v deň začatia verejného
zasadnutia 3. mája 2016 na listine nachádzajúcej sa v spise na č. l. 8821 urobila písomný
pokyn pre kanceláriu. Napriek tomu, že JUDr. Gabriela Šimonová jednu hodinu pred
začiatkom verejného zasadnutia urobila v spise písomný pokyn pre kanceláriu, verejného
zasadnutia sa nezúčastnila, a preto je sťažovateľ toho názoru, že senát v zložení JUDr. Jana
Serbová, JUDr. Alena Šišková a JUDr. Pavol Farkaš konal a rozhodoval v nezákonnom
zložení. Dosiaľ uvedené je znásobené skutočnosťou, že v spisovom materiáli niet jedinej
zmienky o tom, z akého dôvodu nerozhodoval senát v zložení podľa rozvrhu práce a na
základe akých skutočností sa stal členom senátu JUDr. Pavol Farkaš, ktorý bol podľa
rozvrhu práce predsedom senátu 4 T. Namiesto predsedníčky senátu JUDr. Gabriely
Šimonovej, ktorá nariadila termín verejného zasadnutia, konala na verejnom zasadnutí
referujúca sudkyňa JUDr. Jana Serbová, a to ako predsedníčka senátu.
Podľa názoru sťažovateľa odôvodnenie dovolacieho súdu týkajúce sa otázky zloženia
senátu odvolacieho súdu nemožno označiť inak ako formalistickú „odpoveď“. Dovolací súd
argumentuje primárne práceneschopnosťou JUDr. Gabriely Šimonovej ako zákonnej
predsedníčky senátu. Ani toto však nemožno vyhodnotiť ako podstatný dôvod, lebo išlo
o náhlu dočasnú prekážku, nie teda o takú, ktorá by bránila vykonávať úkony a rozhodovať
vo veci po kratší čas ako 6 týždňov. Sťažovateľ poukazuje aj na to, že zberný spis netvorí
súčasť trestného spisu. Napriek tomu, že obhajkyňa sťažovateľa žiadala o nahliadnutie do
zberného spisu, bolo jej toto právo zamietnuté, hoci o to výslovne žiadala mailom
z 30. marca 2017. Táto žiadosť nebola nikdy oficiálne zamietnutá a až pri nahliadaní do
spisu sp. zn. 3 To 2/2016 bolo obhajkyni asistentkou senátu oznámené, že do zberného spisu
nebude môcť nahliadnuť, a to bez akéhokoľvek logického odôvodnenia. Aj tento moment
prispel k uceleniu obrazu sťažovateľa, ktorý považoval za preukázané, že odvolací súd
nerozhodoval v zákonnom zložení, pretože na strane JUDr. Gabriely Šimonovej
neexistovala trvalá prekážka. Čo sa týka argumentácie týkajúcej sa podpisov, sťažovateľ sa
stotožňuje s názorom dovolacieho súdu v tom, že zákonná predsedníčka senátu JUDr.
Gabriela Šimonová a JUDr. Jana Serbová majú odlišný podpis. Práve preto po nahliadnutí
do spisu obhajkyňa sťažovateľa žiadala vyhotoviť viaceré listiny s podpismi oboch týchto
sudkýň, pričom na základe uvedeného dospel sťažovateľ k záveru, že sa nedá ustáliť, ktorý
podpis ktorej sudkyni patrí. Rovnako nie je preukázané, že pokyn o založení do spisu
podpisovala jednoznačne JUDr. Jana Serbová (ako to tvrdí dovolací súd), a to hodinu pred
začatím verejného zasadnutia. K samotnej argumentácii o práceneschopnosti JUDr.
Gabriely Šimonovej treba dodať, že v spise niet o tom zmienky. Zo spisu predloženého
obhajkyni nie je možné vyvodiť jasný a vysvetliteľný záver, akým spôsobom došlo
k „vytvoreniu“ nového senátu, ktorý o odvolaní sťažovateľa rozhodoval.
Porušenie práva na obhajobu [§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] je podľa
sťažovateľa dané predovšetkým tým, že špecializovaný súd sa nevysporiadal so všetkými
skutočnosťami relevantnými k osobe sťažovateľa, ako aj k žalovaným skutkom. Tvrdenie
špecializovaného súdu a odvolacieho súdu, podľa ktorého nebol dôvod vyhovieť dôkazným
návrhom sťažovateľa, je irelevantné a neakceptovateľné. Odvolací súd neuviedol žiadne
konkrétne skutočnosti, ktoré by vyvrátili relevantné a verifikovateľné tvrdenia sťažovateľa
uvedené a vysvetlené v odvolaní. Preto sa sťažovateľ právom domnieval, že vytýkané
nedostatky procesnej stránky konania sa napravia v dovolacom konaní. Dovolací súd však
neskúmal porušenie práva na obhajobu náležitým spôsobom. Špecializovaný súd a odvolací
súd vôbec nevysvetlili dôvody odmietnutia dôkazných návrhov sťažovateľa, čím mu
znemožnili uplatniť právo vyjadriť sa k meritu veci a porušili jeho právo na obhajobu.
Vychádzajúc z uvedeného je nesporné, že odvolací súd nereflektoval na odvolacie námietky
sťažovateľa v celku. To treba považovať za „porušenie práva na obhajobu zásadným
spôsobom“ tak, ako to má na mysli ustanovenie § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Dovolací súd uvádza, že medzi porušenia iných obhajovacích práv možno zaradiť aj
procesne nesprávne vykonané dokazovanie. K tomuto naozaj aj došlo na špecializovanom
súde. Ide o otázku ,,odposluchov“, ktoré tvorili súčasť dokazovania. Tieto neboli predložené
v komplexnom súhrne tak, ako si to vyžaduje zákon, a dokazovanie sa preto vykonalo
selektívnou metódou podľa návrhu prokuratúry. Táto skutočnosť má nemalý význam, lebo
práve ,,odposluchmi“ bola odôvodnená aj odsudzujúca časť rozsudku špecializovaného
súdu.
Názor dovolacieho súdu v otázke nevykonaných dôkazov je podľa názoru
sťažovateľa priam tragikomický. Práve z dôvodu, že k zákonnému postupu nedošlo na
špecializovanom súde, ale ani v odvolacom konaní, sťažovateľ očakával nápravu
v dovolacom konaní, k čomu však na jeho nemilé prekvapenie nedošlo. Ide o „alibizmus“
a prenos zodpovednosti dovolacieho súdu na odvolací súd.
Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku
(rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na
nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia), treba predovšetkým poukázať na
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Českej republiky, podľa ktorej aj v dovolacom konaní
možno konštatovať, že na podradenie skutku pod určité zákonné ustanovenie chýbajú
preukázané skutočnosti, a teda že v konkrétnom prípade sa na podklade vykonaného
dokazovania malo rozhodnúť inak. Právny záver o protiprávnosti určitého činu musí mať
podklad v zodpovedajúcich skutkových okolnostiach obsiahnutých v odsudzujúcom
rozsudku. Nedostatočné preukázanie určitej okolnosti potrebnej pre zhodnotenie, či určité
konanie je alebo nie je trestným činom, môže byť považované v jednom prípade
za nesprávne právne posúdenie skutku, ale rovnako môže byť v inom prípade v súlade
so zákonom odmietnuté ako zasahovanie do úplnosti zisteného skutku. Jediným
zodpovedným orgánom v týchto prípadoch je dovolací súd. Uvedené sa v prípade
sťažovateľa premietlo v modifikácii skutku, pričom komparáciou obžaloby a rozsudku
špecializovaného súdu nemožno opomenúť porušenie obžalovacej zásady, a teda totožnosti
skutku. Je nesporné, že takáto skutočnosť je priamo previazaná i so samotnou obhajobou,
lebo obhajoba sťažovateľa bola vedená v súlade s tvrdeniami uvádzanými v napádanom
rozsudku. Samotné znenie skutkovej vety v obžalobe bolo v rozsudku špecializovaného
súdu zmenené, pričom ani po zmene skutkovej vety neobsahuje popis konania, ktorý by
preukazoval naplnenie zákonných znakov trestných činov, za ktoré bol sťažovateľ uznaný
za vinného. Špecializovaný súd sa nijako nevysporiadal s otázkou spolupáchateľstva, teda
s tým, kto z páchateľov, akým konaním a v akom rozsahu trestné činy spáchal.
Nevysporiadali sa s tým ani odvolací súd a dovolací súd. Pritom skutok v bode 1 obžaloby
bol vymedzený úplne inak než v rozsudku špecializovaného súdu. Hoci bol sťažovateľ
uznaný vinným zo zločinu vydierania, ani jediným dôkazným prostriedkom sa
nepreukázalo, že by poškodenému hrozil akoukoľvek ťažkou ujmou. Napriek tomu
skutková veta obsahuje popis deja ako hrozby bližšie nešpecifikovanej ťažkej ujmy. Pokiaľ
ide o podrobnosti smerujúce k vysvetleniu vzťahov s poškodeným D , sťažovateľ
poukazuje na odvolanie proti rozsudku špecializovaného súdu. Všetky výsluchy svedka
D sú plné vzájomných rozporov, a sú preto nevierohodné. Napriek tomu v žiadnej
jeho výpovedi nezaznelo, že by sa mu sťažovateľ vyhrážal alebo že by dal pokyn odobrať
mu jeho auto.
Konanie kladené sťažovateľovi za vinu (skutky 13 a 14 rozsudku špecializovaného
súdu) nenapĺňa zákonné znaky trestných činov, za ktoré bol odsúdený. Skutky sú opisované
všeobecne, v častom neurčitku, resp. v množnom čísle. Keďže sťažovateľ bol uznaný za
vinného ako spolupáchateľ, bolo povinnosťou špecializovaného súdu zisťovať zavinenie
u každého spolupáchateľa zvlášť a preukázať, že každý z nich svojím konaním naplnil
všetky zákonné znaky trestného činu kladeného mu za vinu. S týmito otázkami sa
všeobecné súdy nezaoberali a v tomto smere sú ich rozhodnutia nepreskúmateľné a neurčité.
Dovolací súd sa reálne dôkaznou situáciou nezaoberal. Inak by totiž musel dospieť k záveru,
že ide o nepreukázané konanie sťažovateľa, pričom povinnosťou odvolacieho súdu bolo
vysporiadať sa s dôkaznou núdzou a konvalidovať stav ustálený špecializovaným súdom,
k čomu nedošlo. Skutok považovaný za zločin vydierania, tak ako bol z reálneho
dokazovania ustálený, vôbec nemožno právne kvalifikovať podľa § 189 ods. 1 a § 20
Trestného zákona. To isté sa vzťahuje na zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a § 20 Trestného
zákona. Skutkové okolnosti je súd síce oprávnený meniť, resp. dopĺňať, avšak iba za
predpokladu, že bude zachovaná totožnosť skutku.
5. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky postupom ako aj rozhodnutím a to Uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 2TdoV/10/2017 zo dňa 28.5.2018, ako porušovateľa
porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn: 2TdoV/10/2017 zo dňa
28.5.2018 sa zrušuje a vec sa vracia Špecializovanému trestnému súdu pracovisko Banská
Bystrica na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané
zadosťučinenie vo výške 5.000 €, ktoré je porušiteľ v II. rade povinný uhradiť sťažovateľovi
do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia o výške 296,44 €, ktoré je povinný porušiteľ v II. rade zaplatiť do jedného
mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
6. Z uznesenia dovolacieho súdu sp. zn. 2 TdoV 10/2017 z 28. mája 2018 vyplýva, že
ním bolo podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti
uzneseniu odvolacieho súdu sp. zn. 3 To 2/2016 zo 4. mája 2016.
Podľa konštatovania najvyššieho súdu naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku videl sťažovateľ jednak v nezákonnosti zloženia senátu
špecializovaného súdu, ale tiež senátu odvolacieho súdu (odôvodnenie nesprávneho
zloženia senátu odvolacieho súdu uvedené v dovolaní je prakticky totožné s odôvodnením
uvedeným v sťažnosti podanej ústavnému súdu, námietka nesprávneho zloženia senátu
špecializovaného súdu nie je predmetom sťažnosti, pozn.).
V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
sťažovateľ namietol nevyrovnanie sa špecializovaného súdu so všetkými relevantnými
skutočnosťami a so skutkom kladeným mu za vinu. Vytkol konštatovanie, že nebol dôvod
vyhovieť ním navrhovaným dôkazom, hoci vzhľadom na dôkaznú situáciu bol daný dôvod
na vykonanie vecných a listinných dôkazov. Odvolací súd neuviedol žiadne fakty
vyvracajúce tvrdenia sťažovateľa, pretože sa obmedzil na stotožnenie sa s argumentáciou
špecializovaného súdu. K naplneniu tohto dovolacieho dôvodu došlo podľa sťažovateľa aj
vykonaním dôkazov získaných nezákonným spôsobom na hlavnom pojednávaní konanom
7. októbra 2015, keď prokurátor neočakávane predložil listinné dôkazy získané od
operatívnych pracovníkov, ktoré súd ihneď vykonal. Pritom existencia a obsah týchto
dôkazov neboli obhajobe známe a sťažovateľ nemal možnosť sa k nim vyjadriť (ani tento
dovolací dôvod nie je predmetom sťažnosti, pozn.).
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku sťažovateľ
uviedol, že ani upravená skutková veta v rozsudku neobsahuje popis konania, ktorý by
preukazoval naplnenie zákonných znakov skutkových podstát trestných činov, z ktorých bol
uznaný za vinného. Špecializovaný súd sa nevyrovnal s otázkou spolupáchateľstva
a neuviedol, v čom spočívalo konanie jednotlivých páchateľov. Namietol aj právnu
kvalifikáciu skutkov, keďže vymáhanie splnenia reálneho dlhu by bolo možné posúdiť ako
trestný čin hrubého nátlaku podľa § 191 ods. 1 Trestného zákona, nie teda ako trestný čin
vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona. V konaní sa nepreukázala akákoľvek
hrozba ťažkou ujmou voči poškodenému. Skutková veta konštatuje len bližšie
nešpecifikovanú hrozbu ťažkej ujmy. Sťažovateľ sa D nevyhrážal a ani v ňom
nevyvolával takýto pocit, čo tento vo svojich výpovediach aj potvrdil. Jeho výsluchy sú plné
rozporov, a je preto nevierohodný. I napriek tomu však z jeho výpovedí nevyplynulo, že by
sa mu sťažovateľ vyhrážal alebo dal pokyn na odobranie auta. Sťažovateľ poukázal aj na
nezachovanie totožnosti skutku vzhľadom na jeho rozdielne vymedzenie v bode 1 obžaloby
oproti bodu I rozsudku. Vyjadril aj pochybnosť, či skutky kladené mu za vinu nemali byť
jedným skutkom (čo tiež nie je predmetom sťažnosti, pozn.).
Podľa názoru dovolacieho súdu námietka nesprávneho zloženia senátu odvolacieho
súdu je neopodstatnená. Z č. l. 8821 spisu sa dá zistiť, že riadiaca predsedníčka senátu
JUDr. Jana Serbová v zmysle čl. II ods. 12 rozvrhu práce na rok 2016 v súlade s čl. 36
bodom 3 a 4 Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 291/2006
Z. z. vec pridelila 23. februára 2016 JUDr. Gabriele Šimonovej ako sudkyni spravodajkyni,
ktorá 17. marca 2016 nariadila termín verejného zasadnutia o odvolaní na 3., 4. a 5. máj
2016 o 9.00 h. Od polovice apríla 2016 však JUDr. Gabriela Šimonová bola dlhodobo
práceneschopná. Preto JUDr. Jana Serbová 18. apríla 2016 určila, že v zmysle čl. V ods. 5
rozvrhu práce sa ona stáva predsedníčkou senátu namiesto JUDr. Gabriely Šimonovej.
Súčasne 18. apríla 2016 určila na zastupovanie v senáte 3 T JUDr. Pavla Farkaša, člena
senátu 4 T. Z objektívnych dôvodov a v súlade s rozvrhom práce sa preto JUDr. Pavol
Farkaš zúčastnil verejného zasadnutia o odvolaní. Dňa 2. mája 2016 o 17.34 h bolo
zapisovateľke senátu 3 T mailom doručené vyjadrenie jedného z obžalovaných.
Zapisovateľka toto podanie 3. mája 2016 predložila JUDr. Jane Serbovej, ktorá na neho
vlastnou rukou napísala pokyn kancelárii. Z porovnania podpisov v spise je zrejmé, že
pokyn kancelárii nedala JUDr. Gabriela Šimonová, ktorá sa v práci nenachádzala, ale JUDr.
Jana Serbová, predsedníčka senátu 3 T. Treba pre úplnosť poznamenať, že JUDr. Gabriela
Šimonová má čitateľný podpis, ktorý je nezameniteľný s podpisom JUDr. Jany Serbovej.
K namietanému porušeniu práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku treba podľa názoru dovolacieho súdu uviesť, že sťažovateľ namietané
nevykonanie navrhnutých dôkazov bližšie nešpecifikoval. Takúto námietku nemožno
úspešne podať v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť
orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom
a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp.
rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú. Špecializovaný súd vykonal niektoré
sťažovateľom navrhnuté výsluchy svedkov (H , H ), pričom zvyšné návrhy smerovali
predovšetkým k vyvráteniu prepojenia sťažovateľa so zločineckou skupinou „ “.
V tejto časti bol sťažovateľ spod obžaloby oslobodený, preto nevyrovnanie sa s týmito
návrhmi treba považovať za bezpredmetné. Počas konania predložil obhajca sťažovateľa
návrhy na doplnenie dokazovania. O návrhu na zadováženie žiadosti o vydanie súhlasu na
použitie informačno-technických prostriedkov rozhodol špecializovaný súd tak, že návrh
8. októbra 2015 odmietol. O ďalšom návrhu spočívajúcom vo výsluchu osoby O. K., ktorá
bola uvedená v skutkovej vete v bode 1 obžaloby, špecializovaný súd nerozhodol. Absencia
rozhodnutia však nemala vplyv na práva sťažovateľa vzhľadom na oslobodenie spod
obžaloby v tomto bode. Ďalšie návrhy na doplnenie a dokazovanie neboli, pričom v zmysle
judikatúry najvyššieho súdu absencia ďalších návrhov na doplnenie dokazovania má vplyv
aj na dovtedy uplatnené návrhy. Vyhlásenie procesnej strany o tom, že nemá návrhy na
doplnenie dokazovania v záverečnej fáze súdneho konania, je konečným prejavom strany
o disponovaní s právom navrhovať doplnenie dokazovania a v prípade pred tým
uplatnených návrhov na doplnenie dokazovania ho treba považovať za jednoznačný prejav,
že na pôvodných návrhoch na doplnenie dokazovania procesná strana netrvá, a teda že ich
berie späť (R 116/2014).
Na druhej strane došlo k porušeniu zákona tým, že sa použili neúplné prepisy
telefonických hovorov. Špecializovaný súd vykonal dokazovanie oboznámením písomných
prepisov záznamov telekomunikačnej prevádzky zabezpečených na podklade rozhodnutia
sudcu pre prípravné konanie. Z číslovania prepisov hovorov je zrejmé, že v spise sa
nenachádzajú všetky uskutočnené hovory. V písomnej podobe boli vyhotovené iba hovory,
resp. SMS správy, ktoré podľa vyšetrovateľa mali vzťah k trestnej činnosti tvoriacej
predmet konania. Takáto selekcia vylučujúca možnosť súdu posúdiť všetky súvisiace
okolnosti je neprípustná. Toto pochybenie však nebolo dôvodom na zrušenie napadnutých
rozhodnutí, keďže nešlo o osamotený, ničím nepodporený dôkaz. Účasť sťažovateľa na
predmetných skutkoch bola preukázaná výsluchmi svedkov.
V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku
sťažovateľ namietol právnu kvalifikáciu a absenciu zákonných znakov skutkových podstát
trestných činov kladených mu za vinu, nedostatočný popis konania v skutkovej vete,
nepreukázanie hrozby ťažkej ujmy, rozpory v dokazovaní a nezachovanie totožnosti skutku
tak, ako bol uvedený v bode 1 obžaloby. V zmysle ustanovenia § 189 ods. 1 Trestného
zákona sa zločinu vydierania dopustí ten, kto iného násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou
inej ťažkej ujmy núti, aby niečo konal, opomenul alebo trpel. V zmysle ustanovenia § 191
ods. 1 Trestného zákona sa prečinu hrubého nátlaku dopustí ten, kto iného násilím, hrozbou
násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy núti plniť povinnosť zo záväzku, na ktorej splnenie
má inak tretia osoba nárok. Objektívna stránka prečinu hrubého nátlaku teda spočíva
v nútení dlžníka plniť svoju zmluvnú povinnosť v prospech tretej osoby (zmluvnej strany)
odlišnej od páchateľa, a to násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy.
Predpokladá sa existencia nesplneného zmluvného záväzku, ktorý môže byť majetkovej
alebo nemajetkovej povahy. Z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje úmysel. Trestný
čin hrubého nátlaku je osobitnou formou vydierania spočívajúcou vo vymáhaní pohľadávok
pre tretie osoby nezákonným spôsobom a nezákonným subjektom. Na rozdiel od trestného
činu vydierania pri trestnom čine hrubého nátlaku koná páchateľ v prospech tretej osoby,
ktorá je v zmluvnom vzťahu s poškodeným dlžníkom. V prejednávanej veci sťažovateľ
nevystupoval ako tzv. „vymáhač“ cudzieho dlhu, ale si uplatňoval (spolu s ďalšími osobami
po predchádzajúcej vzájomnej dohode) pohľadávku, ktorá mu vznikla voči poškodenému
D . Spôsob vymáhania dlhu (na D kričali, vulgárne mu nadávali) nemožno
považovať za zákonný, a to napriek existencii reálnej pohľadávky. V právnom štáte nie je
prípustné vymáhanie pohľadávok spáchaním trestného činu, ale na vykonateľnosť práva
treba zvoliť výlučne právne prostriedky (R 60/2003). Vo vzťahu k zločinu lúpeže treba
uviesť, že sťažovateľ v dovolaní nespochybňoval faktické odobratie motorového vozidla
D . Namietal, že nešlo o jeho rozhodnutie a že nedal pokyn na odňatie vozidla.
Z výpovedí svedkov vyplynulo, že sa sťažovateľ zúčastnil dohody so spoluobvinenými,
podľa ktorej v prípade nevrátenia dlhu zo strany D tomuto bude odobraté motorové
vozidlo ako záloh do doby splatenia dlhu. K absencii násilia, resp. hrozby bezprostredným
násilím je potrebné konštatovať, že D bolo motorové vozidlo odňaté napriek jeho
nesúhlasu, za súčasného kriku na jeho osobu, čo u neho mohlo vzbudiť obavu. Participácia
sťažovateľa pri oboch trestných činoch bola preukázaná svedeckými výpoveďami B ,
Š , V a V , ako aj ,,odposluchmi“ telefonických hovorov
(s použiteľnosťou ktorých sa však dovolací súd nestotožnil).
Čo sa týka namietanej totožnosti skutku, táto je zachovaná, ak je zachovaná
totožnosť konania páchateľa alebo následku jeho protiprávnej činnosti aspoň čiastočne,
pričom na ňu nemajú vplyv ani zmeny v jednotlivých okolnostiach individualizujúcich
skutok (čas, miesto, spôsob jeho vykonania). Skutok je teda možné počas konania
upravovať, a to v závislosti od vykonaných dôkazov a získaných poznatkov o relevantných
skutočnostiach. Nemôže sa však meniť jeho podstata daná účasťou obvineného na určitej
udalosti, z ktorej vzišiel škodlivý následok. V bodoch 13 a 14 rozsudku špecializovaného
súdu došlo k miernym úpravám skutkových viet oproti obžalobe, a to s ohľadom na
vykonané dokazovanie a so súčasným zachovaním totožnosti skutku. Vzhľadom na to, že
sťažovateľ bol spod bodu 1 obžaloby oslobodený, nebol dôvod skúmať, či v tomto prípade
bola totožnosť skutku zachovaná.
III.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
9. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
12. Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým konštatovať, že hoci podľa
znenia návrhu požadovaného nálezu (petitu) smeruje sťažnosť proti postupu dovolacieho
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 TdoV 10/2017 a jeho uzneseniu z 28. mája 2018 pre
porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, podľa textu sťažnosti sa na
viacerých miestach zdá, ako keby sťažnosť smerovala aj proti postupu odvolacieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 2/2016 a jeho uzneseniu z 5. mája 2016, keďže odvolací
súd je označovaný ako „porušovateľ v 1. rade“ a dovolací súd zasa ako „porušovateľ
v II. rade“ (pozri napr. na s. 13 a 14 a v petite sťažnosti). Aj včasnosť podania sťažnosti
ústavnému súdu odvíja sťažovateľ od momentu doručenia uznesenia odvolacieho súdu
27. júla 2016 (pozri s. 20 sťažnosti). K tomu treba poznamenať, že pokiaľ by sa lehota na
podanie sťažnosti ústavnému súdu mala počítať od uvedeného dátumu (ako to tvrdí
sťažovateľ), potom by sťažnosť bola podaná dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej
lehoty. V záverečnej časti sťažnosti (s. 20 na konci a s. 21 na začiatku) sa uvádza, že je
potrebné napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie
(v priamom rozpore s petitom uvedeným na s. 22). Napokon v úvodnej časti sťažnosti na
s. 2 sa uvádza, že podľa názoru sťažovateľa došlo jednak k porušeniu čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ale tiež aj k porušeniu čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru, hoci
v petite sa vyslovenie porušenia dohovoru nepožaduje.
Vzhľadom na uvedené vnútorné rozpory podanej sťažnosti ústavný súd zdôrazňuje,
že pre neho je rozhodujúce znenie návrhu požadovaného nálezu (petit), a preto predmet
sťažnosti považuje za vymedzený petitom sťažnosti.
Podľa presvedčenia ústavného súdu dovolací súd vyčerpávajúcim a presvedčivým
spôsobom odpovedal na dovolacie námietky sťažovateľa vrátane tých dovolacích námietok,
ktoré už v sťažnosti podanej ústavnému súdu neboli ani uplatnené. Argumentáciu
dovolacieho súdu nemožno považovať za arbitrárnu, ale ani za zjavne neodôvodnenú.
Skutočnosť, že sťažovateľ má na posúdenie týchto námietok odlišný názor, sama osebe bez
ďalšieho nezakladá porušenie jeho označených práv.
13. K jednotlivým sťažnostným námietkam je potrebné uviesť:
13.1 Sťažovateľ predovšetkým namieta nesprávne zloženie senátu odvolacieho súdu,
v ktorom namiesto zákonnej sudkyne JUDr. Gabriely Šimonovej zasadal JUDr. Pavol
Farkaš z iného senátu. Pritom zo spisu nevyplývajú skutočnosti, na základe ktorých k zmene
v zložení senátu došlo, pričom ešte hodinu pred začatím verejného zasadnutia o odvolaní
JUDr. Gabriela Šimonová urobila písomný pokyn pre kanceláriu, no napriek tomu v senáte
napokon nezasadala.
Podľa názoru ústavného súdu v uznesení dovolacieho súdu sú okolnosti, pre ktoré
k zmene v zložení senátu došlo, dostatočne a presvedčivo vysvetlené. JUDr. Gabriela
Šimonová 17. marca 2016 nariadila termín verejného zasadnutia o odvolaní na
3., 4. a 5. máj 2016, avšak od polovice apríla 2016 sa stala dlhodobo práceneschopnou.
To znamená, že nešlo o náhlu dočasnú prekážku (ako to tvrdí sťažovateľ), ale
o dlhodobejšiu záležitosť, ktorá sa nevynorila krátko pred nariadeným termínom verejného
zasadnutia. Písomný pokyn pre kanceláriu z 2. mája 2016 nedala JUDr. Gabriela Šimonová,
ale JUDr. Jana Serbová, čo je zrejmé z porovnania podpisov týchto sudkýň, ktoré sú
zreteľne odlišné. Spôsob podpisovania sa, resp. rukopisu týchto sudkýň, musel byť členom
dovolacieho senátu dobre známy z ich úradnej činnosti, a preto v tomto smere im nemožno
vytknúť, že sa otázka totožnosti písma neriešila s odbornou pomocou (§ 186 ods. 1
Civilného sporového poriadku).
13.2 Sťažovateľ ďalej namieta, že nebolo vyhovené jeho dôkazným návrhom, pričom
špecializovaný súd a odvolací súd vôbec nevysvetlili dôvody odmietnutia dôkazných
návrhov sťažovateľa, čím mu znemožnili vyjadriť sa k meritu veci a porušili jeho právo na
obhajobu.
Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou považuje za rozhodujúcu skutočnosť, že
námietka je celkom nekonkrétna, pretože z nej vôbec nevyplýva, ktoré konkrétne dôkazy
a na preukázanie akých skutočností sťažovateľ neúspešne navrhoval. Všeobecnosť
formulácie tejto námietky bez ďalšieho bráni ústavnému súdu, aby sa s jej
opodstatnenosťou, resp. neopodstatnenosťou mohol vecne zaoberať. Nie je totiž úlohou
ústavného súdu akýmsi „lustrovaním v spise“ zisťovať, ktoré dôkazy navrhované
sťažovateľom boli vykonané a ktoré nie.
V uvedenej súvislosti poukazuje ústavný súd aj na to, že sťažovateľ (ako to
konštatuje dovolací súd) už ani v podanom dovolaní bližšie nešpecifikoval, ktorých
konkrétnych nevykonaných dôkazov sa dovolacia námietka týka. Dovolací súd sa však aj
napriek tomu touto otázkou podrobne a konkrétne zaoberal a vysvetlil, z akých dôvodov
nevykonanie niektorých dôkazov nebolo možné považovať za pochybenie zakladajúce
dôvodnosť dovolania. Sťažovateľ sa s touto argumentáciou najvyššieho súdu v podstate
nijako nevysporiadal, pretože iba trvá na námietke nevykonania bližšie neoznačených
dôkazov.
13.3 Predmetom sťažnosti je aj námietka neúplnosti dokazovania týkajúceho sa
,,odposluchov“ telefonických hovorov, keďže tieto neboli súdu predložené v komplexnom
súhrne tak, ako si to vyžaduje zákon, čím došlo k neprípustnej selekcii ,,odposluchov“
na základe rozhodnutia prokurátora.
V uvedenej súvislosti sa z pohľadu ústavného súdu javí ako podstatné, že dovolací
súd uvedenú vadu konania výslovne uznal, keď prisvedčil námietke sťažovateľa, podľa
ktorej selektívny prístup k vykonávaniu dôkazov ,,odposluchmi“ telefonických hovorov
podľa výberu prokurátora označil za neprípustný a odporujúci ustálenej judikatúre. Uviedol
ďalej, že toto pochybenie nebolo dôvodom na zrušenie napadnutých rozhodnutí, pretože
nešlo o osamotený, ničím nepodporený dôkaz, keďže účasť sťažovateľa na inkriminovaných
skutkoch bola preukázaná aj výsluchmi svedkov.
Za daného stavu by sa z pohľadu ústavného súdu javilo ako logické, aby sa
sťažovateľ trvajúci na námietke selektívneho vykonania dôkazov ,,odposluchmi“
telefonických hovorov zameral na tvrdenie dovolacieho súdu, podľa ktorého jeho účasť na
inkriminovaných skutkoch bola preukázaná aj výsluchmi svedkov, keďže jadro námietky
(neprípustnosť selekcie medzi ,,odposluchmi“) dovolací súd uznal. Napriek tomu však
sťažovateľ s uvedenou argumentáciou dovolacieho súdu nijako nepolemizuje a nepokúša sa
ju vyvrátiť či aspoň spochybniť.
13.4 Podľa názoru sťažovateľa k nesprávnemu právnemu posúdeniu zisteného
skutku, resp. k nesprávnemu použitiu iného hmotnoprávneho ustanovenia, došlo jednak
modifikáciou znenia skutkovej vety v rozsudku špecializovaného súdu oproti zneniu
skutkovej vety vyplývajúcemu z podanej obžaloby (princíp totožnosti skutku), ale tiež tým,
že konanie kladené sťažovateľovi za vinu v rozsudku špecializovaného súdu nenapĺňa
zákonné znaky trestných činov, za ktoré bol uznaný vinným. Skutky sú opisované iba
všeobecne, pričom nie je zrejmé ani to, že ako spolupáchateľ akým konaním mal naplniť
zákonné znaky trestného činu, zo spáchania ktorého bol uznaný vinným. Namieta tiež, že
skutok považovaný za trestný čin vydierania, tak ako bol ustálený, nemal byť právne
kvalifikovaný podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona. To isté sa vzťahuje aj na zločin lúpeže.
Skutkové okolnosti je súd síce oprávnený meniť, resp. dopĺňať, avšak iba za predpokladu,
že bude zachovaná totožnosť skutku.
Ústavný súd považuje v súvislosti s týmito námietkami za potrebné predovšetkým
konštatovať, že hoci podľa zoznamu príloh uvedených na konci sťažnosti mali byť
ústavnému súdu predložené rozsudok špecializovaného súdu zo 4. decembra 2015,
uznesenie odvolacieho súdu z 5. mája 2016, uznesenie dovolacieho súdu z 28. mája 2018,
dovolanie sťažovateľa a napokon splnomocnenie pre právnu zástupkyňu, v skutočnosti boli
predložené iba splnomocnenie pre právnu zástupkyňu, dovolanie z 22. mája 2017, doplnenie
dovolania zo 6. októbra 2017 a uznesenie dovolacieho súdu z 28. mája 2018.
Z uvedených listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, nevyplývajú
skutkové vety formulované v obžalobe, ale iba skutkové vety podľa rozsudku
špecializovaného súdu. Znenie skutkových viet uvedených v obžalobe (a teda presná
špecifikácia rozdielov v znení skutkových viet podľa obžaloby a podľa rozsudku
špecializovaného súdu) nie je zistiteľná ani z textu podanej sťažnosti.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nemá možnosť vecne posúdiť
dôvodnosť sťažnostnej námietky o porušení princípu totožnosti skutku.
13.5 Pokiaľ sťažovateľ vo všeobecnej rovine namieta nekonkrétne formulované
znenie skutkov, ktoré podľa neho nenapĺňajú zákonné znaky trestných činov, za ktoré bol
odsúdený, treba uviesť, že ani v tomto prípade sťažovateľ konkrétne neuvádza, ktoré znaky
tej-ktorej skutkovej podstaty nepovažuje za naplnené skutkami ustálenými špecializovaným
súdom. Preto ani táto námietka (tak ako je sťažovateľom formulovaná) nie je spôsobilá na
vecné preskúmanie.
13.6 Čo sa týka namietanej nesprávnej právnej kvalifikácie trestného činu vydierania
podľa § 189 ods. 1 a trestného činu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona, dovolací
súd dostatočným a presvedčivým spôsobom vysvetlil, prečo považuje použitú právnu
kvalifikáciu za správnu. S jeho argumentáciou sťažovateľ konkrétne nepolemizuje, pretože
iba trvá na tom, že právna kvalifikácia neobstojí, čo nepostačuje na skúmanie vecnej
opodstatnenosti námietky.
14. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. septembra 2018