Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 450/2018
PDF · 194.07 KB
No categories available
II. ÚS 450/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Mediatex s. r. o., Bojnická 18,
Bratislava, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou TORA Legar s. r. o., Laurinská 18,
Bratislava, v mene ktorej koná advokátka Mgr. Alexandra Čižmáriková, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž 7/2016 z 30. mája 2018
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Mediatex s. r. o. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta
2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Mediatex s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“)
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sž 7/2016 z 30. mája 2018 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom
rozhodoval o opravnom prostriedku navrhovateľky MARKÍZA – SLOVAKIA, spol. s r. o.
(ďalej aj „navrhovateľka“ alebo „vysielateľ“), ktorým sa táto domáhala preskúmania
zákonnosti rozhodnutia Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“ alebo
„odporkyňa“) č. RP/23/2016 z 24. mája 2016, ktorým rada v zmysle zákona č. 308/2000
Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“) uložila
navrhovateľke podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona o vysielaní a retransmisii úhrnnú sankciu –
pokutu vo výške 60 000 eur za porušenie povinnosti uvedenej v § 32 ods. 4 písm. a) zákona
o vysielaní a retransmisii tým, že na programovej službe DAJTO odvysielala v rozmedzí od
21. októbra 2015 do 29. októbra 2015 opakovane komunikát „Akčná výhra“, ktorý naplnil
definíciu telenákupu podľa § 32 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii a ktorý
neobsahoval jednoznačné a presné inštruovanie o spôsobe riešenia zadanej úlohy, keďže
zadanie, ktoré bolo uvedené, viedlo aj k iným riešeniam, než len k tomu, ktoré vyplynulo
z priebehu tejto hry a ktoré bolo zverejnené na konci tejto hry alebo nebolo zverejnené
vôbec.
2.1 Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie rady a uložil
navrhovateľke zaplatiť súdny poplatok v sume 500 eur. Zároveň však výrokom napadnutého
rozsudku vstup sťažovateľky ako intervenienta do konania nepripustil. Sťažovateľka brojí
pred ústavným súdom ako nepripustený intervenient práve proti tejto časti napadnutého
rozsudku.
2.2 V odôvodnení napadnutého rozsudku v časti venujúcom sa nepripusteniu
sťažovateľky ako intervenienta do konania najvyšší súd uviedol:
«Spoločnosť Mediatex, s.r.o. podala dňa 16.11.2016 návrh na jej vstup do
predmetného konania v postavení intervenienta podľa § 82 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „C.s.p.“). Svoj návrh odôvodnila tým, že s navrhovateľkou majú uzatvorenú
dohodu v zmysle ktorej podľa čl. 6 písm. f/ „v prípade, že budú tretími stranami alebo
štátnymi orgánmi v súvislosti s Programom na TV uvalené úradne schválené nároky,
peňažné pokuty, sankcie, pokuty, alebo iné úradne schválené nároky, spoločnosť Mediatex,
s.r.o. nahradí všetky škody v plnej výške spôsobené TV a/alebo oprávnenými tretími
stranami po doručení písomného oznamu od TV alebo tretej strany, za predpokladu, že
Mediatex, s.r.o. bol informovaný o nároku bezodkladne a odvolací orgán potvrdil
rozhodnutie konkrétneho orgánu bez ohľadu na právne argumenty Mediatex-u poskytnuté
TV, ak nejaké boli“. Výsledok prebiehajúceho súdneho konania sp. zn. 3SŽ/7/2016 bude
mať významný vplyv na intervenienta (spoločnosť Mediatex, s.r.o.). V prípade, že Najvyšší
súd SR potvrdí napadnuté rozhodnutie odporkyne, výkonom tohto rozhodnutia, t.j.
uhradením finančnej sankcie vo výške 60.000,- € bude v zmysle uvedenej dohody postihnutý
intervenient (spoločnosť Mediatex, s.r.o.).
Najvyšší súd k uvedenému udáva, že vzťah spoločnosti Mediatex, s.r.o. a odporkyne
ako vysielateľa má výlučne súkromný charakter a správne súdy nepreskúmavajú obsah
týchto právnych vzťahov v rámci správneho súdnictva. Vysielateľ musí byť odborne
spôsobilý posúdiť obsah komunikátov, ktoré pre neho pripravujú súkromné subjekty
a nemôže prenášať zodpovednosť za obsah vysielania odkazom na autora komunikátu.
Najvyšší súd SR poukazuje na to, že v zmysle § 25 Správneho súdneho poriadku sa
na konanie pred správnym súdom primerane použijú ustanovenia prvej a druhej časti
Civilného sporového poriadku okrem ustanovení o intervencii a navyše v zmysle § 492
ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok), účinného od 01.07.2016 sa
konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona dokončia podľa doterajších predpisov, t. j. podľa
zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok. Z uvedeného dôvodu Najvyšší súd SR
súd rozhodol o nepripustení vstupu intervenienta do tohto konania.»
3. Podľa sťažovateľky najvyšší súd napadnutým rozsudkom absolútne odňal
sťažovateľke možnosť konať pred súdom v prejednávanej veci, čím zrejme spätne chcel
konvalidovať skutočnosť, že so sťažovateľkou od podania jej návrhu v novembri roku 2016
nekonal ako s vedľajším účastníkom.
3.1 Sťažovateľka ďalej zdôrazňuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku v častiach
(strana 8 napadnutého rozsudku prvý odsek), ktoré predstavujú vlastnú myšlienkovú
činnosť vo vzťahu k procesnému postaveniu sťažovateľky v konaní, vyhodnoteniu obsahu
jej podania z novembra 2016, k vyhodnoteniu právneho záujmu sťažovateľky ako
vedľajšieho účastníka na výsledku konania, úplne absentuje, odôvodnenie aplikácie
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) je strohé, formálne a
neposkytuje žiadnu (ba ani formálnu) odpoveď na zásadnú otázku, z akého dôvodu najvyšší
súd rozhodol o nepripustení vstupu intervenienta do konania, a nezaoberal sa samotným
účelom a zmyslom podania sťažovateľky z pohľadu vstupu vedľajšieho účastníka do
konania. Sťažovateľka zastáva názor, že v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku na základe vlastného podnetu vo forme návrhu na vstup do konania vstúpila do
konania už momentom doručenia návrhu (oznámenia) na vstup do konania ex lege.
3.2 V rozpore s už uvedeným najvyšší súd podľa mienky sťažovateľky rozhodol o jej
procesnom postavení až po uplynutí takmer dvoch rokov od podania návrhu na vstup do
konania, a to až v napadnutom rozsudku, proti ktorému nie je prípustný opravný
prostriedok, v dôsledku čoho nemohla sťažovateľka podľa jej presvedčenia účinne brániť
svoje práva, právom chránené záujmy ako vedľajšieho účastníka v samotnom konaní.
Rovnako v dôsledku toho, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom už vo veci samej
rozhodol, aj akýkoľvek opravný prostriedok vo veci nepripustenia vstupu sťažovateľky ako
vedľajšieho účastníka do konania by bol podľa názoru sťažovateľky reálne bez
akéhokoľvek významu, čím bolo porušené právo sťažovateľky na prístup k súdu a súdnu
ochranu.
3.3 Napadnutý rozsudok v časti svojho prvého výroku podľa sťažovateľky absolútne
nerešpektuje ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, a to najmä ustanovenia týkajúce
sa formálnych a obsahových náležitostí rozhodnutia o (ne)pripustení vstupu vedľajšieho
účastníka do konania, ktoré sa analogicky (per analogiam legis) v zmysle § 246c ods. 1 OSP
uplatňujú aj v rámci správneho súdnictva.
3.4 Sťažovateľka za kľúčové pre posúdenie veci považuje to, že pre vysielateľa
(MARKÍZA ‒SLOVAKIA, spol. s r. o.) zabezpečovala, t. j. dodávala na „kľúč“ v celom
rozsahu obsahového aj technického vybavenia, výrobu relácie s názvom „Akčná výhra“,
ktoré boli predmetom posudzovania v rámci správneho konania. V zmysle čl. 6 písm. f)
dohody medzi sťažovateľkou a vysielateľom sa sťažovateľka v prípade udelenia sankcií,
peňažných pokút alebo iných úradne schválených nárokov zaviazala nahradiť vysielateľovi
všetky škody v plnej výške za predpokladu, že ho vysielateľ o takomto nároku bezodkladne
informuje a odvolací orgán potvrdí rozhodnutie konkrétneho orgánu. S ohľadom na uvedené
je podľa sťažovateľky zrejmé, že v prvom rade sťažovateľka ako autor všetkých
vysielaných komunikátov mala nepopierateľný právny záujem na výsledku konania, keďže
si bola vedomá, že výsledok konania zasiahne do jej práv, právom chránených záujmov
a povinností. Pretože sťažovateľka nebola priamo vysielateľom, ktorý odvysielal predmetné
komunikáty, a teda nebola ani účastníkom správneho konania, avšak mala podľa jej mienky
preukázateľný právny záujem na výsledku konania, podala 16. novembra 2016 návrh
na vstup do konania, ktorý je potrebné podľa jej slov vnímať ako oznámenie o jej vstupe do
konania v pozícii vedľajšieho účastníka.
3.5 Sťažovateľka dopĺňa, že hoci nebola účastníkom predmetného konania,
na výsledku konania mala predovšetkým ona priamy a odôvodnený záujem, pretože
akýkoľvek výsledok tohto konania sa priamo dotýkal jej práv a povinností, a teda najvyšší
súd bol podľa názoru sťažovateľky povinný zaoberať sa a vyhodnotiť, či a v akom rozsahu
môže byť sťažovateľka dotknutá výsledkom konania, a teda či objektívne existuje
relevantný dôvod, z ktorého možno vyvodiť, že aj sťažovateľka ako vedľajší účastník má
na úspechu žalobcu v predmetnom konaní právny záujem.
3.6 Podľa sťažovateľky odôvodnenie napadnutého rozsudku je založené
na reštriktívnom prístupe k možnosti uplatnenia ústavnoprocesných práv sťažovateľky
v postavení vedľajšieho účastníka konania a na v zásade formálnom a ústavne
nekonformnom výklade pojmu „právny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku konania“
popierajúcom základné právo na prístup k súdu a súdnu ochranu. Arbitrárnosť napadnutého
rozsudku je podľa sťažovateľky absolútne zjavná v tom, že najvyšší súd vôbec nevyhodnotil
právny záujem sťažovateľky na výsledku konania z hľadiska účinkov na jej práva
a povinnosti podľa hmotného práva.
3.7 Odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktorým sa podľa sťažovateľky stroho, len
jednou vetou vysporadúva s esenciálnou náležitosťou pripustenia alebo nepripustenia
vstupu vedľajšieho účastníka, ktorou je preukázanie právneho záujmu na výsledku konania,
a to bez zohľadnenia ustálenej súdnej praxe a zákonných ustanovení, predstavuje podľa
záverov sťažovateľky porušenie jej základného práva na dostatočne zrozumiteľné, jasné
a argumentačne podložené odôvodnenie prijatých záverov zo všetkých zákonných hľadísk,
ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy.
4. Sťažovateľka navrhla vydať takýto nález:
„Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu a právo na prístup k súdu podľa
čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3SŽ/7/2016 zo dňa 30.05.2018 porušené bolo.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3SŽ/7/2016 zo dňa
30.05.2018 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia vrátane DRH na účet jeho právneho zástupcu, ktoré budú vyčíslené v písomnom
vyhotovení nálezu, a to do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Predmetom sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky so závermi najvyššieho súdu, ktorý
nepripustil sťažovateľku do konania v procesnej pozícii intervenienta.
7.1 Ústavný súd musí najprv uviesť, že predmetom konania pred najvyšším súdom
bolo preskúmanie rozhodnutia rady smerujúce proti vysielateľovi za porušenie povinností
a obmedzení ustanovených vysielateľovi v zmysle zákona o vysielaní a retransmisii.
Rozhodnutie rady smeruje len proti vysielateľovi a len tento je povinný znášať sankcie
uložené radou vysielateľovi za porušenie povinností a obmedzení ustanovených
vysielateľovi v zmysle zákona o vysielaní a retransmisii. Právna úprava vysielania v zmysle
zákona o vysielaní a retransmisii je zahrnutá do oblasti verejného práva, vysielateľom sú
ukladané viaceré verejnoprávne povinnosti a obmedzenia a len vysielateľ je braný orgánom
verejnej moci (radou) na zodpovednosť pri porušení povinností a obmedzení ustanovených
vysielateľovi v zmysle zákona o vysielaní a retransmisii. Z pohľadu verejného práva, a teda
z pohľadu vzťahu vysielateľ – ochrana verejného záujmu – porušenie povinnosti – rada,
preberá za svoju vysielaciu činnosť plnú a výhradnú zodpovednosť vysielateľ.
7.2 To, aký (akej kvality, ako sú upravené práva a povinnosti zmluvných strán
a pod.) je zmluvný súkromnoprávny vzťah pri dodávaní produktov a služieb vysielateľom
tretími súkromnoprávnymi i podnikateľskými subjektmi, je z pohľadu plnenia povinností
vysielateľa podľa zákona o vysielaní a retransmisii a z pohľadu zodpovednosti vysielateľa
za porušenie povinností a obmedzení ustanovených vysielateľovi v zmysle zákona
o vysielaní a retransmisii irelevantné. Pri porušení povinností a obmedzení ustanovených
vysielateľovi v zmysle zákona o vysielaní a retransmisii len vysielateľ bude pred orgánom
verejnej moci braný na zodpovednosť a len jemu bude ukladaná prípadná sankcia bez
ohľadu na to, „kto“ mu „aký produkt“ produkt či službu, ktorá bola vysielateľom vysielaná,
dodal na základe súkromnoprávneho vzťahu.
7.3 To, že tretí súkromnoprávny subjekt vezme na seba zmluvný záväzok uhradiť
vysielateľovi náklady spojené s opísanou verejnoprávnou sankciou, je prejavom zmluvnej
slobody súkromnoprávnych subjektov a dobrovoľným (nemocenským, nie verejnoprávnym)
rozhodnutím (prejavom vôle) takéhoto tretieho subjektu. V tomto ohľade sú potom pri
uložení sankcie vysielateľovi za porušenie povinností a obmedzení ustanovených
vysielateľovi v zmysle zákona o vysielaní a retransmisii „v hre“ len sekundárne práva
a povinnosti súkromnoprávneho charakteru, t. j. vyplývajúce zo súkromnoprávnej zmluvy
medzi dvoma súkromnými subjektmi, a nie práva, právom chránené záujmy a povinnosti
plynúce z právneho predpisu verejného práva, ktoré by mohli byť rozhodovaním orgánu
verejnej moci v oblasti štátnej správy dotknuté.
7.4 Ústavný súd vzhľadom na právny stav sťažovateľkinej veci je rovnako ako
najvyšší súd presvedčený, že „vzťah spoločnosti Mediatex, s.r.o. a odporkyne ako
vysielateľa má výlučne súkromný charakter a správne súdy nepreskúmavajú obsah týchto
právnych vzťahov v rámci správneho súdnictva. Vysielateľ musí byť odborne spôsobilý
posúdiť obsah komunikátov, ktoré pre neho pripravujú súkromné subjekty a nemôže
prenášať zodpovednosť za obsah vysielania odkazom na autora komunikátu.“.
7.5 Akcentujúc tak ústavným súdom už popísané východiská a právne závery je
ústavný súd toho názoru, že neobstojí argument sťažovateľky o právnom záujme na
výsledku konania pred najvyšším súdom v správnom súdnictve v tom duchu a obsahu, ako
to prezentovala sťažovateľka pred ústavným súdom. Nepripustením sťažovateľky do
správneho súdneho konania pred najvyšším súdom v pozícii intervenienta nedošlo
a nemohlo dôjsť k porušeniu jej procesných ústavných práv, ktorých porušenie sťažovateľka
namieta.
7.6 Čo sa týka správnej aplikácie Občianskeho súdneho poriadku upravujúceho
v čase podania návrhu sťažovateľky na jej vstup do konania v pozícii vedľajšieho účastníka
a správnej aplikácie Správneho súdneho poriadku, ústavný súd hodnotí, že ani v tomto
smere nenašiel v postupe a záveroch najvyššieho súdu žiadnu ústavne relevantnú záťaž.
Výklad aplikovateľných právnych noriem zo strany najvyššieho súdu je jeden z možných
výkladov a má základ v paragrafovom znení Správneho súdneho poriadku, ktoré najvyšší
súd jednak odcitoval a vzal pri rozhodovaní do úvahy.
7.7 Na tomto základe možno hodnotiť, že závery najvyššieho súdu uvedené
v napadnutom rozsudku vo vzťahu k sťažovateľke a k jej nepripusteniu do konania ako
intervenient nie sú arbitrárne a možno ich považovať za ústavne aprobovateľné. Ani po
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie by tak nebolo (ani potenciálne) možné dospieť k záveru
o porušení sťažovateľkou označených ústavných práv napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu.
7.8 Ústavný súd tak odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. septembra 2018