Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 450/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Mediatex s. r. o., Bojnická 18,

Bratislava, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou TORA Legar s. r. o., Laurinská 18,

Bratislava, v mene ktorej koná advokátka Mgr. Alexandra Čižmáriková, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. mája 2018

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Mediatex s. r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta

2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Mediatex s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“)

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. mája 2018 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom

rozhodoval o opravnom prostriedku navrhovateľky MARKÍZA – SLOVAKIA, spol. s r. o.

(ďalej aj „navrhovateľka“ alebo „vysielateľ“), ktorým sa táto domáhala preskúmania

zákonnosti rozhodnutia Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“ alebo

„odporkyňa“) č. z 24. mája 2016, ktorým rada v zmysle

Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene o telekomunikáciách

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“) uložila

navrhovateľke podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona o vysielaní a retransmisii úhrnnú sankciu –

pokutu vo výške 60 000 eur za porušenie povinnosti uvedenej v § 32 ods. 4 písm. a) zákona

o vysielaní a retransmisii tým, že na programovej službe DAJTO odvysielala v rozmedzí od

21. októbra 2015 do 29. októbra 2015 opakovane komunikát „Akčná výhra“, ktorý naplnil

definíciu telenákupu podľa § 32 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii a ktorý

neobsahoval jednoznačné a presné inštruovanie o spôsobe riešenia zadanej úlohy, keďže

zadanie, ktoré bolo uvedené, viedlo aj k iným riešeniam, než len k tomu, ktoré vyplynulo

z priebehu tejto hry a ktoré bolo zverejnené na konci tejto hry alebo nebolo zverejnené

vôbec.

2.1 Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie rady a uložil

navrhovateľke zaplatiť súdny poplatok v sume 500 eur. Zároveň však výrokom napadnutého

rozsudku vstup sťažovateľky ako intervenienta do konania nepripustil. Sťažovateľka brojí

pred ústavným súdom ako nepripustený intervenient práve proti tejto časti napadnutého

rozsudku.

2.2 V odôvodnení napadnutého rozsudku v časti venujúcom sa nepripusteniu

sťažovateľky ako intervenienta do konania najvyšší súd uviedol:

«Spoločnosť Mediatex, s.r.o. podala dňa 16.11.2016 návrh na jej vstup do

predmetného konania v postavení intervenienta podľa

(ďalej len „“). Svoj návrh odôvodnila tým, že s navrhovateľkou majú uzatvorenú

dohodu v zmysle ktorej podľa čl. 6 písm. f/ „v prípade, že budú tretími stranami alebo

štátnymi orgánmi v súvislosti s Programom na TV uvalené úradne schválené nároky,

peňažné pokuty, sankcie, pokuty, alebo iné úradne schválené nároky, spoločnosť Mediatex,

s.r.o. nahradí všetky škody v plnej výške spôsobené TV a/alebo oprávnenými tretími

stranami po doručení písomného oznamu od TV alebo tretej strany, za predpokladu, že

Mediatex, s.r.o. bol informovaný o nároku bezodkladne a odvolací orgán potvrdil

rozhodnutie konkrétneho orgánu bez ohľadu na právne argumenty Mediatex-u poskytnuté

TV, ak nejaké boli“. Výsledok prebiehajúceho súdneho konania sp. zn. bude

mať významný vplyv na intervenienta (spoločnosť Mediatex, s.r.o.). V prípade, že Najvyšší

súd SR potvrdí napadnuté rozhodnutie odporkyne, výkonom tohto rozhodnutia, t.j.

uhradením finančnej sankcie vo výške 60.000,- € bude v zmysle uvedenej dohody postihnutý

intervenient (spoločnosť Mediatex, s.r.o.).

Najvyšší súd k uvedenému udáva, že vzťah spoločnosti Mediatex, s.r.o. a odporkyne

ako vysielateľa má výlučne súkromný charakter a správne súdy nepreskúmavajú obsah

týchto právnych vzťahov v rámci správneho súdnictva. Vysielateľ musí byť odborne

spôsobilý posúdiť obsah komunikátov, ktoré pre neho pripravujú súkromné subjekty

a nemôže prenášať zodpovednosť za obsah vysielania odkazom na autora komunikátu.

Najvyšší súd SR poukazuje na to, že v zmysle sa

na konanie pred správnym súdom primerane použijú ustanovenia prvej a druhej časti

okrem ustanovení o intervencii a navyše v zmysle

ods. 1 (), účinného od 01.07.2016 sa

konania podľa tretej hlavy piatej časti začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona dokončia podľa doterajších predpisov, t. j. podľa

, . Z uvedeného dôvodu Najvyšší súd SR

súd rozhodol o nepripustení vstupu intervenienta do tohto konania.»

3. Podľa sťažovateľky najvyšší súd napadnutým rozsudkom absolútne odňal

sťažovateľke možnosť konať pred súdom v prejednávanej veci, čím zrejme spätne chcel

konvalidovať skutočnosť, že so sťažovateľkou od podania jej návrhu v novembri roku 2016

nekonal ako s vedľajším účastníkom.

3.1 Sťažovateľka ďalej zdôrazňuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku v častiach

(strana 8 napadnutého rozsudku prvý odsek), ktoré predstavujú vlastnú myšlienkovú

činnosť vo vzťahu k procesnému postaveniu sťažovateľky v konaní, vyhodnoteniu obsahu

jej podania z novembra 2016, k vyhodnoteniu právneho záujmu sťažovateľky ako

vedľajšieho účastníka na výsledku konania, úplne absentuje, odôvodnenie aplikácie

ustanovení (ďalej aj „OSP“) je strohé, formálne a

neposkytuje žiadnu (ba ani formálnu) odpoveď na zásadnú otázku, z akého dôvodu najvyšší

súd rozhodol o nepripustení vstupu intervenienta do konania, a nezaoberal sa samotným

účelom a zmyslom podania sťažovateľky z pohľadu vstupu vedľajšieho účastníka do

konania. Sťažovateľka zastáva názor, že v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku na základe vlastného podnetu vo forme návrhu na vstup do konania vstúpila do

konania už momentom doručenia návrhu (oznámenia) na vstup do konania ex lege.

3.2 V rozpore s už uvedeným najvyšší súd podľa mienky sťažovateľky rozhodol o jej

procesnom postavení až po uplynutí takmer dvoch rokov od podania návrhu na vstup do

konania, a to až v napadnutom rozsudku, proti ktorému nie je prípustný opravný

prostriedok, v dôsledku čoho nemohla sťažovateľka podľa jej presvedčenia účinne brániť

svoje práva, právom chránené záujmy ako vedľajšieho účastníka v samotnom konaní.

Rovnako v dôsledku toho, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom už vo veci samej

rozhodol, aj akýkoľvek opravný prostriedok vo veci nepripustenia vstupu sťažovateľky ako

vedľajšieho účastníka do konania by bol podľa názoru sťažovateľky reálne bez

akéhokoľvek významu, čím bolo porušené právo sťažovateľky na prístup k súdu a súdnu

ochranu.

3.3 Napadnutý rozsudok v časti svojho prvého výroku podľa sťažovateľky absolútne

nerešpektuje ustanovenia , a to najmä ustanovenia týkajúce

sa formálnych a obsahových náležitostí rozhodnutia o (ne)pripustení vstupu vedľajšieho

účastníka do konania, ktoré sa analogicky (per analogiam legis) v zmysle

uplatňujú aj v rámci správneho súdnictva.

3.4 Sťažovateľka za kľúčové pre posúdenie veci považuje to, že pre vysielateľa

(MARKÍZA ‒SLOVAKIA, spol. s r. o.) zabezpečovala, t. j. dodávala na „kľúč“ v celom

rozsahu obsahového aj technického vybavenia, výrobu relácie s názvom „Akčná výhra“,

ktoré boli predmetom posudzovania v rámci správneho konania. V zmysle čl. 6 písm. f)

dohody medzi sťažovateľkou a vysielateľom sa sťažovateľka v prípade udelenia sankcií,

peňažných pokút alebo iných úradne schválených nárokov zaviazala nahradiť vysielateľovi

všetky škody v plnej výške za predpokladu, že ho vysielateľ o takomto nároku bezodkladne

informuje a odvolací orgán potvrdí rozhodnutie konkrétneho orgánu. S ohľadom na uvedené

je podľa sťažovateľky zrejmé, že v prvom rade sťažovateľka ako autor všetkých

vysielaných komunikátov mala nepopierateľný právny záujem na výsledku konania, keďže

si bola vedomá, že výsledok konania zasiahne do jej práv, právom chránených záujmov

a povinností. Pretože sťažovateľka nebola priamo vysielateľom, ktorý odvysielal predmetné

komunikáty, a teda nebola ani účastníkom správneho konania, avšak mala podľa jej mienky

preukázateľný právny záujem na výsledku konania, podala 16. novembra 2016 návrh

na vstup do konania, ktorý je potrebné podľa jej slov vnímať ako oznámenie o jej vstupe do

konania v pozícii vedľajšieho účastníka.

3.5 Sťažovateľka dopĺňa, že hoci nebola účastníkom predmetného konania,

na výsledku konania mala predovšetkým ona priamy a odôvodnený záujem, pretože

akýkoľvek výsledok tohto konania sa priamo dotýkal jej práv a povinností, a teda najvyšší

súd bol podľa názoru sťažovateľky povinný zaoberať sa a vyhodnotiť, či a v akom rozsahu

môže byť sťažovateľka dotknutá výsledkom konania, a teda či objektívne existuje

relevantný dôvod, z ktorého možno vyvodiť, že aj sťažovateľka ako vedľajší účastník má

na úspechu žalobcu v predmetnom konaní právny záujem.

3.6 Podľa sťažovateľky odôvodnenie napadnutého rozsudku je založené

na reštriktívnom prístupe k možnosti uplatnenia ústavnoprocesných práv sťažovateľky

v postavení vedľajšieho účastníka konania a na v zásade formálnom a ústavne

nekonformnom výklade pojmu „právny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku konania“

popierajúcom základné právo na prístup k súdu a súdnu ochranu. Arbitrárnosť napadnutého

rozsudku je podľa sťažovateľky absolútne zjavná v tom, že najvyšší súd vôbec nevyhodnotil

právny záujem sťažovateľky na výsledku konania z hľadiska účinkov na jej práva

a povinnosti podľa hmotného práva.

3.7 Odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktorým sa podľa sťažovateľky stroho, len

jednou vetou vysporadúva s esenciálnou náležitosťou pripustenia alebo nepripustenia

vstupu vedľajšieho účastníka, ktorou je preukázanie právneho záujmu na výsledku konania,

a to bez zohľadnenia ustálenej súdnej praxe a zákonných ustanovení, predstavuje podľa

záverov sťažovateľky porušenie jej základného práva na dostatočne zrozumiteľné, jasné

a argumentačne podložené odôvodnenie prijatých záverov zo všetkých zákonných hľadísk,

ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy.

4. Sťažovateľka navrhla vydať takýto nález:

„Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu a právo na prístup k súdu podľa

a ods. 2 a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30.05.2018 porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

30.05.2018 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia vrátane DRH na účet jeho právneho zástupcu, ktoré budú vyčíslené v písomnom

vyhotovení nálezu, a to do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Predmetom sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky so závermi najvyššieho súdu, ktorý

nepripustil sťažovateľku do konania v procesnej pozícii intervenienta.

7.1 Ústavný súd musí najprv uviesť, že predmetom konania pred najvyšším súdom

bolo preskúmanie rozhodnutia rady smerujúce proti vysielateľovi za porušenie povinností

a obmedzení ustanovených vysielateľovi v zmysle zákona o vysielaní a retransmisii.

Rozhodnutie rady smeruje len proti vysielateľovi a len tento je povinný znášať sankcie

uložené radou vysielateľovi za porušenie povinností a obmedzení ustanovených

vysielateľovi v zmysle zákona o vysielaní a retransmisii. Právna úprava vysielania v zmysle

zákona o vysielaní a retransmisii je zahrnutá do oblasti verejného práva, vysielateľom sú

ukladané viaceré verejnoprávne povinnosti a obmedzenia a len vysielateľ je braný orgánom

verejnej moci (radou) na zodpovednosť pri porušení povinností a obmedzení ustanovených

vysielateľovi v zmysle zákona o vysielaní a retransmisii. Z pohľadu verejného práva, a teda

z pohľadu vzťahu vysielateľ – ochrana verejného záujmu – porušenie povinnosti – rada,

preberá za svoju vysielaciu činnosť plnú a výhradnú zodpovednosť vysielateľ.

7.2 To, aký (akej kvality, ako sú upravené práva a povinnosti zmluvných strán

a pod.) je zmluvný súkromnoprávny vzťah pri dodávaní produktov a služieb vysielateľom

tretími súkromnoprávnymi i podnikateľskými subjektmi, je z pohľadu plnenia povinností

vysielateľa podľa zákona o vysielaní a retransmisii a z pohľadu zodpovednosti vysielateľa

za porušenie povinností a obmedzení ustanovených vysielateľovi v zmysle zákona

o vysielaní a retransmisii irelevantné. Pri porušení povinností a obmedzení ustanovených

vysielateľovi v zmysle zákona o vysielaní a retransmisii len vysielateľ bude pred orgánom

verejnej moci braný na zodpovednosť a len jemu bude ukladaná prípadná sankcia bez

ohľadu na to, „kto“ mu „aký produkt“ produkt či službu, ktorá bola vysielateľom vysielaná,

dodal na základe súkromnoprávneho vzťahu.

7.3 To, že tretí súkromnoprávny subjekt vezme na seba zmluvný záväzok uhradiť

vysielateľovi náklady spojené s opísanou verejnoprávnou sankciou, je prejavom zmluvnej

slobody súkromnoprávnych subjektov a dobrovoľným (nemocenským, nie verejnoprávnym)

rozhodnutím (prejavom vôle) takéhoto tretieho subjektu. V tomto ohľade sú potom pri

uložení sankcie vysielateľovi za porušenie povinností a obmedzení ustanovených

vysielateľovi v zmysle zákona o vysielaní a retransmisii „v hre“ len sekundárne práva

a povinnosti súkromnoprávneho charakteru, t. j. vyplývajúce zo súkromnoprávnej zmluvy

medzi dvoma súkromnými subjektmi, a nie práva, právom chránené záujmy a povinnosti

plynúce z právneho predpisu verejného práva, ktoré by mohli byť rozhodovaním orgánu

verejnej moci v oblasti štátnej správy dotknuté.

7.4 Ústavný súd vzhľadom na právny stav sťažovateľkinej veci je rovnako ako

najvyšší súd presvedčený, že „vzťah spoločnosti Mediatex, s.r.o. a odporkyne ako

vysielateľa má výlučne súkromný charakter a správne súdy nepreskúmavajú obsah týchto

právnych vzťahov v rámci správneho súdnictva. Vysielateľ musí byť odborne spôsobilý

posúdiť obsah komunikátov, ktoré pre neho pripravujú súkromné subjekty a nemôže

prenášať zodpovednosť za obsah vysielania odkazom na autora komunikátu.“.

7.5 Akcentujúc tak ústavným súdom už popísané východiská a právne závery je

ústavný súd toho názoru, že neobstojí argument sťažovateľky o právnom záujme na

výsledku konania pred najvyšším súdom v správnom súdnictve v tom duchu a obsahu, ako

to prezentovala sťažovateľka pred ústavným súdom. Nepripustením sťažovateľky do

správneho súdneho konania pred najvyšším súdom v pozícii intervenienta nedošlo

a nemohlo dôjsť k porušeniu jej procesných ústavných práv, ktorých porušenie sťažovateľka

namieta.

7.6 Čo sa týka správnej aplikácie upravujúceho

v čase podania návrhu sťažovateľky na jej vstup do konania v pozícii vedľajšieho účastníka

a správnej aplikácie , ústavný súd hodnotí, že ani v tomto

smere nenašiel v postupe a záveroch najvyššieho súdu žiadnu ústavne relevantnú záťaž.

Výklad aplikovateľných právnych noriem zo strany najvyššieho súdu je jeden z možných

výkladov a má základ v paragrafovom znení , ktoré najvyšší

súd jednak odcitoval a vzal pri rozhodovaní do úvahy.

7.7 Na tomto základe možno hodnotiť, že závery najvyššieho súdu uvedené

v napadnutom rozsudku vo vzťahu k sťažovateľke a k jej nepripusteniu do konania ako

intervenient nie sú arbitrárne a možno ich považovať za ústavne aprobovateľné. Ani po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie by tak nebolo (ani potenciálne) možné dospieť k záveru

o porušení sťažovateľkou označených ústavných práv napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu.

7.8 Ústavný súd tak odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2018