Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 525/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, vo veci namietaného

porušenia čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Trnava sp. zn. z 25. júla 2017 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo 14. novembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. augusta 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 25. júla 2017 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 14. novembra 2017.

2. Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením okresného súdu

sp. zn. z 22. marca 2010 podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia

slobody s určením skúšobnej doby v trvaní siedmich rokov od 22. marca 2010

do 22. marca 2017, ktorý mu bol uložený rozsudkom Krajského súdu v Nitre

sp. zn. z 31. októbra 2002 pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 zákona

č. účinného do 31. decembra 2005 v trvaní jedenástich rokov

a šiestich mesiacov. V skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia

slobody, teda v období od 31. júla 2013 do 13. februára 2014, sa sťažovateľ dopustil zločinu

týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) v spojení

s a v znení účinnom v čase skutku

(ďalej len „“), za čo bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu

Komárno sp. zn. z 20. októbra 2016 na trest odňatia slobody v trvaní

jedenástich rokov nepodmienečne, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu

odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Zároveň súd rozhodol o uložení ústavného

protialkoholického liečenia sťažovateľovi. V dôsledku právoplatného odsúdenia sťažovateľa

v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody okresný súd

svojím uznesením sp. zn. z 25. júla 2017 v spojení s uznesením krajského

súdu sp. zn. zo 14. novembra 2017 rozhodol o neosvedčení sa sťažovateľa

v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody a o tom, že

zvyšok trestu odňatia slobody uložený mu rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 31. októbra 2002 v trvaní dvoch rokov, deviatich mesiacov a siedmich dní

vykoná.

3.1 Argumentácia sťažovateľa v sťažnosti podanej ústavnému súdu je výlučne

postavená na jeho právnom názore, podľa ktorého mohol okresný súd svojím uznesením

sp. zn. z 25. júla 2017 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 14. novembra 2017 rozhodnúť o jeho neosvedčení sa v skúšobnej dobe

podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody (ktorý bol sťažovateľovi

uložený rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 31. októbra 2002 v trvaní

jedenástich rokov a šiestich mesiacov), avšak nemal rozhodnúť o tom, že vykoná zvyšok

trestu odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, deviatich mesiacov a siedmich dní, keďže

v jeho prípade ide už o neľudský trest. K záveru o neľudskom a ponižujúcom treste dospel

sťažovateľ sčítaním trestu odňatia slobody uloženého mu rozsudkom Okresného súdu

Komárno sp. zn. z 20. októbra 2016 vo výmere jedenástich rokov a zvyškom

nevykonaného trestu zostávajúcim z predchádzajúceho trestu v trvaní jedenástich rokov

a šiestich mesiacov uloženého mu rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 31. októbra 2002 pre trestný čin vraždy podľa

účinného do 31. decembra 2005.

3.2 Sťažovateľ k uvedenému konštatoval toto: „Podľa viacerých takýto trest zvyšok

trestu pri takýchto vysokých trestoch može byť vynimočne odpustené. Súd vyslový

neosvedčenie ale výkon trestu zvyšok ale nevykoná. Podľa mojho názoru súdy nevykonaly

ústavne konformný výklad a preto vzniknutý trest prinieslo taký trest ktory možno považovať

za krutí, neprimeraní celkovo aj vzhladom na už existenciu rodiny a za týchto okolnosti teda

nespľňa výchovnu funkciu trestu, ale aktivuje len to jeho represívnu funkciu...“

V nadväznosti na uvedené sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia čl. 3 dohovoru

zakazujúceho neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest.

4. V podanej sťažnosti sťažovateľ žiadal ústavný súd, aby

«... vyslovil porušenie čl. 3 dohovoru (ESĽP) že trest 13 rokov 9 mesiacov 7 dní

dokopi 2 rokov 9 mesiacov 7 dní v súhrne 11 ročnou trestou nadobúda charakter krutého

a ponižujúcemu zaobchádzanie.

Žiadam aby ústavný súd zrušil príslušný rozhodnutie potrebnom rozsahu...

Žiadam ústavný súd SR aby aplikoval svoju ochranu právomoc aj smerom ochrane

rodiny tzv. „pozitívny záväzok štátu“.».

II.

5. Podľa (ďalej len „“) ústavný súd je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označeného čl. 3 dohovoru

uznesením okresného súdu sp. zn. z 25. júla 2017

7. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

8. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť (a aj sa domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

právomoci na jej prerokovanie ().

9. Uznesenie okresného súdu sp. zn. z 25. júla 2017 mohol sťažovateľ

napadnúť riadnym opravným prostriedkom, a to sťažnosťou (čo aj využil), o ktorej bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o podanej sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd preto túto časť jeho sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označeného čl. 3 dohovoru

uznesením krajského súdu sp. zn. zo 14. novembra 2017

10. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(, , ).

11. Podľa ak podmienečne prepustený viedol

v skúšobnej dobe riadny život a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa

osvedčil; inak rozhodne, a to prípadne už v priebehu skúšobnej doby, že zvyšok trestu

vykoná.

12. Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému

alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.

13. Článok 3 dohovoru, rovnako ako čl. 2 dohovoru, obsahuje jedno

z najdôležitejších práv podľa dohovoru, ktoré vyjadruje jednu z najzákladnejších hodnôt

demokratických spoločností [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj

„ESĽP“) vo veci A. a ďalší proti Spojenému kráľovstvu z 19. 2. 2009, sťažnosť č. 3455/05,

bod 126]. Zo samotného textu dohovoru vyplýva, že tieto práva, teda právo na život podľa

čl. 2 dohovoru a zákaz mučenia podľa čl. 3 dohovoru, sú absolútne a nepodliehajú žiadnym

obmedzeniam (pozri rozsudok Veľkej komory vo veci Labita proti Taliansku zo 6. 4. 2000,

sťažnosť č. 26772/95, bod 119; porovnaj tiež čl. 15 ods. 1 dohovoru „Odstúpenie

vo výnimočných situáciách“). Článok 3 dohovoru však neobsahuje definíciu pojmu

neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, resp. trestanie. Obsah týchto pojmov je preto

potrebné vykladať s ohľadom na príslušnú judikatúru ESĽP.

14. Najväčšiu skupinu sťažností na namietané porušenie čl. 3 dohovoru adresované

ESĽP predstavujú sťažnosti na neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie. Za istých

okolností však možno za neľudský, resp. ponižujúci považovať aj uložený trest (porovnaj

rozsudok Veľkej komory vo veci T. proti Spojenému kráľovstvu zo 16. 12. 1999, sťažnosť

č. 24724/94, bod 99).

15. Európsky súd pre ľudské práva už konštatoval (pozri rozsudok ESĽP vo veci

Babar Ahmad a ďalší proti Spojenému kráľovstvu z 10. 4. 2012, sťažnosť č. 24027/07,

č. 11949/08, č. 36742/08, č. 66911/09 a č. 67354/09, bod 237), že záležitosť primeraného

trestania v zásade nespadá do rámca dohovoru. Aj keď každý trest možno v jeho podstate

považovať za ponižujúci, čl. 3 dohovoru explicitne chráni „iba“ pred neľudským

a ponižujúcim trestom, teda rozlišuje trest a neľudský/ponižujúci trest. Európsky súd pre

ľudské práva už rozhodol, že doživotný trest odňatia slobody bez možnosti jeho

preskúmania predstavuje porušenie čl. 3 dohovoru (pozri medzi inými rozsudok ESĽP

vo veci Vinter a ďalší proti Spojenému kráľovstvu z 9. 7. 2013, sťažnosť č.66069/09,

č. 130/10 a č. 3896/10), rovnako aj telesné/fyzické tresty (rozsudok ESĽP vo veci Tyrer

proti Spojenému kráľovstvu z 25. 4. 1978, sťažnosť č. 5856/72) a tiež aj vydanie

sťažovateľa do krajiny, v ktorej mu hrozí z pohľadu dohovoru neakceptovateľný trest smrti

(rozsudok ESĽP vo veci Soering proti Spojenému kráľovstvu zo 7. 7. 1989, sťažnosť

č. 14038/88). Pri treste odňatia slobody, ktorý nepredstavuje doživotný trest, však v zásade

nemožno uvažovať o neľudskom či ponižujúcom treste s výnimkou, ak by bol uložený trest

odňatia slobody „značne neprimeraný“ vo vzťahu k spáchanému trestnému činu v čase jeho

uloženia [už citovaný Babar Ahmad a ďalší; porovnaj aj rozhodnutie Najvyššieho súdu

Kanady vo veci R. v. Smith (1987) 1 SCR 1045, bod 54].

16. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti napádal závery krajského súdu

vyjadrené v jeho uznesení sp. zn. zo 14. novembra 2017 (v spojení

s uznesením okresného súdu sp. zn. z 25. júla 2017), podľa ktorých má

vykonať zvyšok trestu odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, deviatich mesiacov a siedmich

dní (ktorý bol sťažovateľovi uložený rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 31. októbra 2002 v trvaní jedenástich rokov a šiestich mesiacov), keďže v spojení

s v poradí druhým právoplatne uloženým trestom odňatia slobody v trvaní jedenástich

rokov, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn.

z 20. októbra 2016, ide v jeho prípade už o neľudský trest, a teda porušenie čl. 3 dohovoru.

17. Zohľadňujúc už predostretú judikatúru ESĽP (body 13 – 15) a zohľadňujúc

zákonný postup vo veci konajúcich súdov podľa , dospel

ústavný súd k záveru o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti sťažovateľa.

Ak krajský súd v sťažnostnom konaní svojím uznesením sp. zn.

zo 14. novembra 2017 odobril uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 25. júla 2017, ktorým bolo postupom podľa rozhodnuté

okrem neosvedčenia sa sťažovateľa v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu

trestu odňatia slobody aj o výkone zvyšku trestu v trvaní dvoch rokov, deviatich mesiacov

a siedmich dní, teda o tom, že sťažovateľ celkovo vykoná trest odňatia slobody v trvaní

trinástich rokov, deviatich mesiacov a siedmich dní, tak tento trest vzhľadom na charakter

sťažovateľom spáchaných skutkov vrátane ich právnej kvalifikácie [rozumej trestný čin

vraždy podľa účinného do 31. decembra

2005 a zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d)

v spojení s a ], ako aj následné správanie sťažovateľa

(jeho neosvedčenie sa v skúšobnej dobe) nespadá do kategórie „značne neprimeraného“

trestu, a teda takého, ktorý by dosahoval čl. 3 dohovoru vyžadovanú úroveň závažnosti

(porovnaj rozsudok ESĽP vo veci Gatt proti Malte z 27. 7. 2010, sťažnosť č. 28221/08,

bod 29).

18. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu relevantnú súvislosť medzi postupom

krajského súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ

namietal, túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v zmysle § 25 ods. 2

.

19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie rozhodnutí všeobecných súdov, ustanovenie

obhajcu v konaní pred ústavným súdom) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2018