Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 520/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti eD´system Slovakia, s. r. o., Pestovateľská 9, Bratislava, zastúpenej

spoločnosťou advokátska kancelária agner & partners, s. r. o., Špitálska 10, Bratislava,

v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Robert Ondrášik, vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa , Slovenskej

republiky, podľa čl. 11 ods. 1 a 5, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. februára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti eD´system Slovakia, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2018

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti eD´system Slovakia, s. r. o., Pestovateľská 9,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou advokátska kancelária agner

& partners, s. r. o., Špitálska 10, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

Mgr. Robert Ondrášik, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1, (ďalej len „ústava), podľa a 5,

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 28. februára 2018.

2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva: «Rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky bol zmenený rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. novembra

2014, spisová značka -82 (ďalej ako „Rozsudok Krajského súdu Bratislava“)

tak, že žaloba Sťažovateľa o preskúmanie a zrušenie rozhodnutia Finančného riaditeľstva

Slovenskej republiky č. 1100301/1/29456/2013/5003 z 18. januára 2013 a dodatočného

platobného výmeru Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty

č. 9900403/5/2646370/2012/Dur z 24. septembra 2012 bola zamietnutá.»

3. V sťažnosti sa ďalej uvádza: „Nárok daňového subjektu na odpočet DPH na

vstupe s DPH na výstupe vyplýva zo všeobecnej zásady daňovej neutrality, ktorá je

základovým kameňom celého spoločného systému DPH. Daňový subjekt tento nárok stratí

a daňový orgán je oprávnený ho zamietnuť iba v prípade, ak zistí, že daňový subjekt sa

úmyselne zúčastnil na daňovom podvode, ktorý ohrozil fungovanie spoločného systému

DPH. Z Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva len konštatovanie, že

Sťažovateľ si nepreveril spoločnosť , ktorá sa mala daňového podvodu

dopustiť, a teda, že Sťažovateľ vedel alebo mal vedieť, že dané plnenie je súčasťou

daňového podvodu. Z Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a ani z rozhodnutí

daňových orgánov (rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky

č. 1100301/1/29456/2013/5003 z 18. januára 2013 a dodatočného platobného výmeru

Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 9900403/5/2646370/2012/Dur

z 24. septembra 2012) nevyplýva, že daňové orgány (a sprostredkovane aj Žalovaný, ktorý

sa s ich rozhodnutiami stotožnil a bližšie nerozoberal dôkazy a skutkové okolnosti, ktoré

k týmto záverom viedli) zisťovali úmysel Sťažovateľa byť súčasťou tohto daňového podvodu.

Nie je preto možné, aby zamietnutie nároku na odpočet DPH bolo odôvodnené len strohým

konštatovaním, že Sťažovateľ vedel alebo mal vedieť, že ide o daňový podvod, keďže doteraz

so spoločnosťou neobchodoval, nepreveril si ju a realizoval s ňou len

tento jeden obchod. Takéto konanie Sťažovateľa je v krajnom prípade možné označiť za

nedbanlivé, ale určite nie vedomé, úmyselné a zámerné. Rozhodnutie Krajského súdu

Bratislava je v tomto prípade úplne konformné s judikatúrou Súdneho Dvora Európskej

únie, pretože tá predpokladá vedome zapojenie do podvodného mechanizmu aj zo strany

Sťažovateľa, nie iba spoločnosti Týmto opomenutím na strane

Žalovaného, ktorý vo veci nezohľadnil základné zásady, na ktorých je postavená daňová

neutralita a výnimky z nej, bolo porušené právo Sťažovateľa na súdnu ochranu a

spravodlivé súdne konanie.“

4. Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie vyjadrila svoje presvedčenie, že

«zásada daňovej neutrality za každých okolností bráni dvojitému zdaneniu a

viacnásobnému výberu tej istej dane. Ak by sa aj niektorý subjekt v dodávateľsko-

odberateľskom reťazci pokúsil alebo zrealizoval daňový podvod, ale DPH by bola nakoniec

vybratá, nie je možné, aby daňový orgán postihol iný subjekt v tomto reťazci za tento

podvod zamietnutím nároku na odpočet DPH. Následkom by bolo zaplatenie DPH dvakrát

(prvýkrát od subjektu, ktorému bol zamietnutý nárok na odpočet a druhýkrát od subjektu na

konci dodávateľsko-odberateľského reťazca).

V tomto konkrétnom prípade išlo o obnovu služieb technickej podpory pre licencie

zn. kúpené v minulých obdobiach (Software Update License & Support

Reinstatement Fee) (ďalej ako „Služby“) kúpené od spoločnosti

(faktúra č. 1014803 z 29. decembra 2009) a predané spoločnosti

(faktúra č. 3112916013) a následne predané spoločnosti ,

ktorá ich predala spoločnosti a ktorá ich predala Ministerstvu obrany

Slovenskej republiky. Tieto skutočnosti vyplývajú z rozhodnutia Finančného riaditeľstva

č. 1100301/1/29456/2013/5003 z 18. januára 2013 (strana 7) a Žalovaný ich považoval za

nesporné. Finančné riaditeľstvo taktiež v tomto rozhodnutí skonštatovalo, že Služby boli

Sťažovateľovi za spoločnosť zaplatené spoločnosťou ,

pričom v tejto veci vykonal dokazovanie, na základe ktorého zistil, že táto pôžička je

evidovaná v účtovníctve spoločnosti a (str. 7 a 8

rozhodnutia Finančného riaditeľstva č. 1100301/1/29456/2013/5003 z 18. januára 2013).».

5. Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí

nezaoberal všetkými jej tvrdeniami a argumentmi, a preto napadnuté rozhodnutie považuje

za nepreskúmateľné a zjavne neodôvodnené. Napadnutý rozsudok je podľa sťažovateľky

v rozpore s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a neopiera sa o udržateľné

právne závery, čím narušuje právnu istotu a je v rozpore s princípom daňovej neutrality.

V dôsledku toho došlo k porušeniu jej označených základných práv „na súdnu ochranu,

spravodlivé súdne konanie, ochranu pred nezákonným výberom dane a vlastnícke právo

tým, že Žalovaný Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky schválil a potvrdil

postup daňových orgánov, ktorý je v rozpore so Smernicou o spoločnom systéme DPH

a ustálenou rozhodovacou praxou Súdneho dvora Európskej únie, Ústavného súdu

Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré určujú podmienky

a rozsah zásady daňovej neutrality, podmienky zamietnutia nároku na odpočet DPH,

pretože (i) vôbec nezobral do úvahy podmienku preukázania úmyslu Sťažovateľa podieľať

sa na daňovom podvode, ktorý v správnom ani súdnom konaní nebol preukázaný,

(ii) porušil zásadu daňovej neutrality tým, že vybral tú istú daň dvakrát (od Sťažovateľa

a od Ministerstva obrany Slovenskej republiky), čoho priamym následkom bol

(iii) protiprávny zásah daňových orgánov a Žalovaného do majetkovej sféry Sťažovateľa

v podobe redukcie jeho majetku o nezákonne uloženú daň vo výške 152.918,39 EUR.“.

6. Sťažovateľka v petite podanej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa eD´system Slovakia, s.r.o., so sídlom

Pestovateľská 9, 821 04 Bratislava, , zapísanej v Obchodnom registri

Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sro, vložka č. 33605/B (i) na súdnu ochranu podľa

článku 46 odsek 1 a článku 36 odsek 1 Listiny základných práv

a slobôd, (ii) na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, (iii) na ochranu pred nezákonným výberom dane podľa

článku 11 odsek 5 Listiny základných práv a slobôd a (iv) na vlastnícke právo a jeho

ochranu podľa článku 20 odsek 1 a článku 11 odseku 1 Listiny

základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára

2018, spisová značka , ktorý nadobudol právoplatnosť 28. mája 2018, a

ktorým bol zmenený rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. novembra 2014, spisová

značka -82 tak, že žaloba sťažovateľa o preskúmanie a zrušenie rozhodnutia

Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1100301/1/29456/2013/5003 z 18. januára

2013 a dodatočného platobného výmeru Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty

č. 9900403/5/2646370/2012/Dur z 24. septembra 2012 bola zamietnutá, porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018, spisová

značka -106, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. mája 2018, sa zrušuje a vec

sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov

právneho zastúpenia vo výške 390,50 EUR.“

II.

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

11. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že k porušeniu jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1, , podľa a 5, listiny a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 28. februára 2018.

12. Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane

uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na

uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb

a právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody

potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva

v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek

diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní

musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich

imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto

konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv

a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým

sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých

zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.

Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu

verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom

procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto

rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych

postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

13. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

14. Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

16. Podľa čl. 11 ods. 5 listiny dane a poplatky možno ukladať len na základe zákona.

17. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

19. Účelom je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu

alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené

umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom

účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej

efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými

oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

20. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si

osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na

prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie

obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej

miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto

obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé

súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi

použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

21. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne

interpretovaná platná a účinná právna norma ().

22. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

23. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že súdy majú povinnosť odôvodniť

svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany

bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy

rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť

len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na

každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

24. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

25. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,

ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať

záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

26. Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd napadnuté

rozhodnutie neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jej námietkami

uvedenými v odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -82 z 25. novembra 2014. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd

rozhodol arbitrárne. Závery odvolacieho súdu podľa sťažovateľky nemajú oporu v zistených

skutočnostiach. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu jej označených

práv.

27. V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku sp. zn. z 28. februára

2018 najvyšší súd uviedol:

„... Predmetom súdneho preskúmavacieho konania bolo posúdenie, či daňové orgány

Slovenskej republiky môžu žalobcovi odoprieť právo na odpočítanie dane z pridanej

hodnoty z dôvodu, že tento vedel alebo musel vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude

podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane z pridanej hodnoty.

Toto svoje právo daňové orgány Slovenskej republiky v danom daňovom konaní aj

realizovali. Na preukázanie skutočnosti, že žalobca vedel alebo musel vedieť, že prijatím

určitého plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti

dane z pridanej hodnoty vykonal správca dane rozsiahle dokazovanie v súlade s § 29 (vtedy

platného) o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave

územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, pričom v rámci daňovej

kontroly postupoval v zmysle zásad daňového konania podľa § 2 uvedeného zákona (keďže

išlo o priznanie rozdielu DPH za zdaňovacie obdobie december 2009).

Svoje závery, že daňové orgány Slovenskej republiky môžu žalobcovi odoprieť právo

na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že tento vedel alebo musel vedieť, že

prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom

v oblasti dane z pridanej hodnoty, opreli príslušné daňové orgány Slovenskej republiky

o skutočnosť, že žalobca ako spoločnosť, ktorá podniká v oblasti nákupu a predaja

výpočtovej techniky, kancelárskej a reprodukčnej techniky od roku 2003 a ktorá si za túto

dobu vytvorila na trhu stabilnú sieť dlhoročných partnerov a obchoduje len s klientmi,

ktorých dobre pozná, má ich preverených dlhoročnou spoluprácou a všetci majú dobrú

daňovú a finančnú disciplínu, realizoval len tento obchod so spoločnosťou

a tohoto nového zákazníka si žalobca nijako nepreveril.

Vychádzajúc z uvedeného sa potom aj najvyšší súd stotožnil so záverom daňových

orgánov, že takýto nárok na odpočet dane môže byť zdaniteľnej osobe zamietnutý, lebo

možno mať s ohľadom na objektívne skutočnosti za preukázané, že žalobca vzhľadom na

netransparentné správanie pri výbere obchodného partnera v tomto jednom obchode

uvedenom na faktúre č. 3112916013 zo dňa 30.12.2009 vedel alebo mal vedieť, že toto

plnenie je súčasťou daňového podvodu. V tej súvislosti považuje najvyšší súd už len za

potrebné pripomenúť, že platiteľ dane, ktorý vedel alebo mal vedieť, že sa svojou kúpou

zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, sa musí na účely

smernice 2006/112 považovať za účastníka na tomto podvode a to bez ohľadu na otázku, či

mal alebo nemal prospech z opätovného predaja tovaru alebo poskytnutia služieb v rámci

ním uskutočnených zdaniteľných plnení.

Uvedenými úvahami sa riadil najvyšší súd, keď dospel k záveru, že daňové orgány

v danej veci neporušili zákon. K porušeniu zákona o DPH (v spojení s judikatúrou Súdneho

dvora EÚ) došlo zo strany žalobcu, ktorý (síce len v tomto jednom jedinom prípade),

obchodoval s partnerom - spoločnosťou , ktorá deklarovala predaj obnovy

služieb technickej kontroly pre osobu identifikovanú pre daň z pridanej hodnoty v Českej

republike, pričom táto osoba identifikovaná pre daň z pridanej hodnoty v Českej republike

poprela objednávku a zároveň dodanie služieb obnovy technickej kontroly.

Na tomto závere najvyššieho súdu nemôže nič zmeniť tvrdenie žalobcu, že

Ministerstvo obrany SR ako konečný užívateľ túto službu odobralo, teda že služba, ktorú

žalobca predal spoločnosti bola reálne odobratá a využívaná konečným

užívateľom Ministerstvom obrany SR. Skutočnosť, ktorá vyplynula z dokazovania,

vykonaného správcom dane, je taká, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane na

základe dodávateľskej faktúry vyhotovenej tuzemským dodávateľom (platiteľom)

, nakúpené služby následne predal spoločnosti a táto spoločnosť

deklarovala predmetné produkty ako dodanie tovaru do iného členského štátu oslobodené

od dane podľa § 43 zákona o DPH a vyhotovila faktúru pre osobu identifikovanú pre daň

z pridanej hodnoty v Českej republike. Konečný vopred známy zákazník - konečný užívateľ

Ministerstvo obrany SR predmetné obnovenie služieb technickej podpory prijal od

spoločnosti , ktorá spoločnosť mala tieto služby nakúpiť od dodávateľa

(a tento dodávateľ spoločnosti poskytol pôžičku na úhradu

faktúry č. 3112916013 zo dňa 30.12.2009).

Z toho vyplýva, že tvrdenie žalobcu, že Ministerstvo obrany SR predmetné služby

prijalo od spoločnosti sa ukázalo nepravdivým. Daňové orgány

postupovali správne, keď vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ, na ktorú poukázali a

ju citovali v rozhodnutiach, ktoré sú predmetom tohto súdneho preskúmavacieho konania,

mali za to, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého

plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane z

pridanej hodnoty, môže byť uplatnenie nároku na odpočet dane odopreté. Toto svoje právo

- odopretie nároku na odpočet dane - v danom daňovom konaní príslušné daňové orgány

Slovenskej republiky aj realizovali.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto s poukazom na dôvody uvedené vyššie,

zmenil rozsudok krajského súdu postupom podľa ustanovenia 250ja ods. 3 vety druhej

a a žalobu ako nedôvodnú zamietol...“

28. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom

rozsudku sp. zn. z 28. februára 2018 zaoberal a ústavne akceptovateľným

spôsobom aj vysporiadal s relevantnými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa

nestotožnil, a preto rozsudok krajského súdu č. k. -82 z 25. novembra 2014

zmenil tak, že žalobu zamietol. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno podľa

názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký,

ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú

podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

29. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. februára 2018 a základnými právami, ktorých

porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojich základných práv rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 28. februára 2018 podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

30. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 28. februára 2018, vrátenie veci na ďalšie

konanie a priznanie náhrady trov konania).

31. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2018