Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 552/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu

Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátkou JUDr. Natáliou

Kanderkovou, Andreja Kmeťa 12, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní

vedenom pod sp. zn. a sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie

okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a sp. zn. (ďalej len „napadnuté

konanie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 25. mája 2012 okresnému

súdu žalobu o určenie neplatnosti skončenia jej pracovného pomeru proti Trenčianskej

univerzite Alexandra Dubčeka v Trenčíne, Študentská 2, Trenčín (ďalej len „žalovaná“).

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 16. októbra 2013 určil,

že skončenie pracovného pomeru sťažovateľky výpoveďou zo strany žalovanej z dôvodu

podľa v znení neskorších

predpisov je neplatné.

Na základe odvolania žalovanej krajský súd uznesením sp. zn.

z 26. februára 2015 zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn.

zo 16. októbra 2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 29. septembra 2016 žalobu

sťažovateľky zamietol a priznal žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Na základe odvolania podaného sťažovateľkou krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 22. mája 2018 rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 29. septembra 2016 v časti o určenie neplatnosti výpovede potvrdil a vo výroku o náhrade

trov prvostupňového konania zmenil tak, že priznal žalovanej náhradu trov konania

v rozsahu 50 % a zároveň priznal žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

50 %.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na to, že v priebehu napadnutého konania

okresného súdu i napadnutého konania krajského súdu trvajúceho spolu šesť rokov vznikali

zbytočné prieťahy. V dôsledku uvedeného sťažovateľka opakovanie písomne i telefonicky

vyzývala konajúce súdy na odstránenie zbytočných prieťahov a na zrýchlenie konania.

Sťažovateľka v bode II sťažnosti chronologicky opisuje priebeh napadnutého

konania okresného súdu i napadnutého konania krajského súdu a uvádza: „Z prehľadu

procesného postupu súdu prvej a druhej inštancie vyplýva jednoznačný záver, že v ich

postupe došlo k zbytočným prieťahom v konaní, čím došlo k porušeniu práva žalobkyne na

spravodlivé súdne konanie a tým aj k neodôvodnenému predlžovaniu stavu jej právnej

neistoty.

Je pravdou, že z vážnych zdravotných dôvodov sprevádzaných žalobkyňu počas

celého konania, v dôsledku ktorých bola v období od podania žaloby do meritórneho

rozhodnutia vo veci štyri krát dlhodobo práceneschopná, došlo na jej žiadosť k odročeniu

dvoch pojednávaní nariadených na dni 14.12.2012 a 09.05.2016, avšak jej podiel

na časových prieťahoch v konaní bol v porovnaní s podielom OS a KS minimálny.“

Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že „Podľa citovaných ustanovení

medzinárodných a vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky bolo povinnosťou súdu

prvej aj druhej inštancie postupovať v konaní tak, aby spor medzi sťažovateľkou

a žalovaným, ktorý vzhľadom na jeho pracovnoprávny charakter mal ponímať všeobecnú

prioritu, bol čo najrýchlejšie prerokovaný a rozhodnutý s cieľom čo najskôr odstrániť stav

právnej neistoty sťažovateľky, k čomu dochádza až právoplatným súdnym rozhodnutím.“.

Podľa názoru sťažovateľky „zo strany súdu oboch inštancií však dochádzalo

v priebehu celého konania k prieťahom, ktoré boli neodôvodnené a zbytočné, keďže:

• prejednávaná vec nebola skutkovo ani právne zložitá, vo veci neplatného skončenia

pracovného pomeru vydali slovenské súdy, najmä Najvyšší súd Slovenskej republiky,

nespočetné množstvo judikátov a stanovísk a existuje k nej aj bohatá odborná literatúra,

• sťažovateľka si všetky svoje procesné povinnosti strany sporu plnila riadne a včas,

bola súčinná v celom konaní a jej správanie v žiadnom prípade nemožno hodnotiť ako také,

ktoré by prispelo k prieťahom v konaní, dokonca už pri prvej práceneschopnosti, v dôsledku

ktorej sa nemohla zúčastniť prvého pojednávania vo veci dňa 14. 12. 2012 si na ďalšie

konanie zvolila právnu zástupkyňu, obidve žiadosti o odročenie pojednávaní vytýčených

na dni 14. 12. 2012 a 09. 05. 2016 riadne odôvodnila svojim nepriaznivým zdravotným

stavom a vopred početnou mailovou komunikáciou s OS konzultovala (napr. e-mailové

korešpondencie od 15. 04. 2016 do 06. 05. 2016 a od 18. 08. 2016 do 04. 09. 2016),

sťažovateľka osobne a jej právna zástupkyňa sa riadne zúčastňovali všetkých ďalších

pojednávaní na súde prvej inštancie, v súdom určených lehotách predkladala svoje

vyjadrenia a plnila iné pokyny súdu, prejavovala navonok svoju nespokojnosť s postupom

súdov tým, že opakovane písomne i telefonicky žiadosťami i sťažnosťami sa domáhala

urýchlenia konania a odstránenia zbytočných prieťahov v ňom.

Sťažovateľka má za to, že zbytočné prieťahy v konaní vznikali nielen absolútnou

nečinnosťou oboch súdov, keď súdy nevykonávali žiadne procesné úkony, ale aj nesprávnou

organizáciou ich práce, pomalým (liknavým) a neefektívnym konaním, napr.

nezabezpečením žalobkyňou už v žalobe navrhnutých dôkazov za dobu viac ako jedného

roka od doručenia žaloby tak, ako bolo uvedené v časti II. tejto sťažnosti, zbytočne

zdĺhavým zasielaním príloh žaloby žalovanému, či príloh odvolania žalovaného žalobkyni,

ktoré mohol vyhotoviť a zaslať súd, neurčením termínu žalovanému na vyjadrenie k žalobe,

zdĺhavým postupovaním spisov z OS na KS a opačne, zrejme zbytočnou zámenou zákonného

sudcu za a pod. Dôvody prieťahov v konaní spočívajúce

v nedostatočnom personálnom obsadení súdu, či vznikom prekážok v práci zákonných

sudcov sú síce pochopiteľné, avšak z pohľadu sťažovateľky nachádzajúcej sa po dobu

6 rokov trvania sporu v stave právnej neistoty, nezbavujú súdy zodpovednosti za plnenie

povinností súvisiacich s právom sťažovateľky na prerokovanie veci (v primeranej lehote)

bez zbytočných prieťahov.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil:

„porušenie jej základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Trenčín vo veci vedenej pod sp. zn. a Krajského

súdu v Trenčíne vo veci vedenej pod sp. a a priznal

jej finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €, ako aj trovy tohoto konania a trovy právneho

zastúpenia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom

v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,

a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný a krajský súd) porušoval uvedené

základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú

(, , , ).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať

aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už v sťažnosti podľa označený všeobecný súd meritórne

rozhodol pred jej podaním (), a preto už k namietanému porušovaniu týchto

práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať

(m. m. ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to,

že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do

základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (napr. , ). Podľa konštantnej

judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto

poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená

v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. ,

, ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže

dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne

ako zjavne neopodstatnenú ( ), pretože konanie o takej

sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd

poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právu podľa dohovoru (m. m. ). Uvedený

právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské

práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti

č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

, ).

Ústavný súd konštatuje, že predmetom predbežného prerokovania sťažnosti

je v danom prípade preskúmanie opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľky, podľa ktorého

postupom okresného súdu v napadnutom konaní okresného súdu a postupom krajského súdu

v napadnutom konaní krajského súdu malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa

a práva podľa dohovoru.

Z obsahu príloh pripojených k sťažnosti vyplýva, že rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 29. septembra 2016 nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 22. mája 2018 20. júla 2018.

Ústavný súd konštatuje, že v čase podania sťažnosti na ústavnom súde

(21. septembra 2018, pozn.) boli už konania, v ktorých sa sťažovateľka domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, právoplatne skončené, a teda sťažovateľka namieta porušenie svojich základných

práv v čase, keď okresný súd ani krajský súd už nemohli žiadnym ústavne relevantným

spôsobom ovplyvňovať priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom.

Na tomto základe v súlade s citovanou judikatúrou ústavný súd dospel k záveru,

že k namietanému porušovaniu v sťažnosti označených práv na uvedenom skutkovom

základe v čase podania sťažnosti postupom okresného súdu a krajského súdu už nemohlo

dochádzať, a preto sťažnosť v súlade s odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2018