Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 547/2018
PDF · 264.11 KB
No categories available
IV. ÚS 547/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),
zo sudcu Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátkou
JUDr. Olgou Szabó, Rákocziho 213/4, Patince, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 C 282/2009 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Co 338/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2018
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 282/2009 (ďalej len „napadnuté konanie okresného
súdu“) a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Co 338/2013 (ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou súdneho konania
vedeného okresným súdom pod sp. zn. 6 C 282/2009, v ktorom okresný súd na základe
žaloby podanej sťažovateľkou 1. decembra 2009 rozhoduje o náhrade škody, náhrade
za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, proti žalovanej ,
(ďalej len „žalovaná“).
Sťažovateľka sa už sťažnosťou, ktorá bola doručená ústavnému súdu 7. júna 2013,
domáhala vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 282/2009 a porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 25 NcC 12/2013 a jeho uznesením zo 17. apríla 2013.
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 635/2013-30 z 24. októbra 2013 prijal podľa § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky
zo 7. júna 2013, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 282/2009. V ostatnej časti bola sťažnosť
sťažovateľky odmietnutá už pri jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok právomoci
ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie, ako aj pre zjavnú neopodstatnenosť.
Ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 635/2013 zo 4. júna 2014 (ďalej len „nález
vydaný v napadnutom konaní“) rozhodol tak, že sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.
Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti uvádza:
„... opätovne podávam sťažnosť na Ústavný súd SR
- pre porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- pre porušenie čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,
- pre porušenie práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
- pre porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48
ods. 2, prvej vety Ústavy Slovenskej republiky
ktorú zdôvodňujem takto:
Najvyšší súd Slovenskej republiky so svojím uznesením č. 7 Cdo 132/2017 zo dňa
13. 12. 2017 doručeného právnej zástupkyni žalobkyne dňa 30. 5. 2018 konštatoval,
že v odvolacom konaní proti rozsudku Okresného súdu Komárno sp. zn. 6 C 282/2009-392
zo dňa 30. 7. 2018 Krajský súd v Nitre v konaní sp. zn. 5 Co 338/2013 porušil právo
žalobkyne na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd tým, že podanie žalovanej na odvolanie žalobkyne
zo dňa 4. 10. 2013 nedoručil žalobkyni na vyjadrenie...“
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka poukazuje na to, že „... žaloba v uvedenej
veci bola podaná dňa 1. 12. 2009 a vec bola vrátená Najvyšším súdom SR odvolaciemu
súdu na ďalšie konanie... v uvedenej veci došlo k prieťahom v konaní“.
Sťažovateľka ďalej uvádza skutočnosti, ktoré tvorili obsah aj jej prvej sťažnosti
doručenej ústavnému súdu 7. júna 2013. V bode III sťažnosti následne opisuje priebeh
konania pred okresným súdom a krajským súdom po vydaní nálezu v napadnutom konaní,
keď uvádza: „Proti rozsudku Okresného súdu Komárno sp. zn. 6 C 282/2009-392 som
dňa 16. 9. 2013 podala odvolanie z dôvodu nepreskúmateľnosti, nedostatočnej
odôvodnenosti, neúplného zistenia skutkového stavu, nevykonania navrhnutých dôkazov
potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, a porušenia práva osobnej prítomnosti
na súdnom konaní. Krajský súd v Nitre svojim rozsudkom sp. zn. 5 Co/338/2013 zo dňa
25. 2. 2015 bez nariadenia pojednávania potvrdil napadnutý rozsudok Okresného súdu
Komárno.
Proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Nitre som podala dovolanie
v septembri 2015 na Najvyšší súd SR z dôvodu nesprávnosti postupu Okresného súdu
Komárno, ako aj Krajského súdu Nitra – porušenia práva osobnej prítomnosti na súdnom
konaní Okresným súdom Komárno a Krajským súdom v Nitre, ako aj z dôvodu nevykonania
navrhnutých dôkazov – neboli mi vydané RTG snímky, preto som nemohla dať vypracovať
kontrolný znalecký posudok.
Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim uznesením sp. zn. 7 Cdo 12/2017 zo dňa
13. 12. 2017 doručenému právnej zástupkyni dňa 30. 5. 2018 spolu s Vyjadrením žalovanej
zo dňa 4. 10. 2013 k odvolaniu žalobkyne zo dňa 16. 3. 2013 proti rozsudku Okresného
súdu Komárno č. k. 6 C/282/2009-392 zo dňa 30. 7. 2013 zrušil rozsudok Krajského súdu
Nitra zo dňa 25. 2. 2015 sp. zn. 5 Co 338/2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
... Tvrdím, že k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd došlo viackrát v konaní
na Okresnom súde v Komárne, ako aj na Krajskom súde v Nitre. Bola porušená nielen
zásada rovnosti zbraní, právo na osobnej prítomnosti na súdnom konaní ale aj právo
na súdne konanie v primeranej lehote.
Nakoľko žaloba v uvedenej veci bola podaná dňa 1. 12. 2009 na Okresný súd
Komárne, súdne konanie už trvá viac ako 8 rokov a 6 mesiacov.
Vec v súčasnosti sa nachádza na Krajskom súde v Nitre, kde bola vrátená Najvyšším
súdom SR na ďalšie konanie.“
Sťažovateľka poukazuje na to, že „Konanie na Okresnom súde v Komárne trvalo
od 1. 12. 2009 do 30. 7. 2013, konanie na Krajskom súde v Nitre trvalo od 16. 9. 2013
do 25. 2. 2015, konanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky od 17. 8. 2015
do 13. 12. 2017. Konanie na Krajskom súde v Nitre od 13. 12. 2017 do dnešného dňa
nebolo dokončené“ a upriamuje pozornosť ústavného súdu na fakt, že súdne konanie
po ôsmich rokoch a šiestich mesiacoch od podania žaloby pokračuje ďalej na krajskom
súde.
Sťažovateľka tvrdí, že svojím postupom konajúce súdy porušili jej základné právo
na „spravodlivé súdne konanie, právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní, zásadu
rovnosti zbraní a právo na súdne konanie bez prieťahov“.
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil,
že „... moje právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom môjho práva na nezávislom
a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1,
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd, v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre sp. zn. 5 Co 338/2013 a v konaní
vedenom na Okresnom súde Komárno sp. zn. č. 6 C/282/2009, porušené bolo“.
Sťažovateľka v závere sťažnosti navrhuje, aby jej ústavný súd priznal finančné
zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu v sume 15 000 €, za náhradu preukázateľných
výdavkov jej liečenia v sume 1 277,65 € a náhradu trov konania v sume 4 900 €.
Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že na krajskom súde zistil, že po rozhodnutí
o dovolaní sťažovateľky najvyšším súdom bola vec vrátená krajskému súdu, kde
bola vedená už pod sp. zn. 12 Co 31/2018 a krajský súd rozsudkom sp. zn. 12 Co 31/2018
z 19. júna 2018 rozhodol tak, že opätovne potvrdil rozsudok okresného súdu
sp. zn. 6 C 282/2009 z 30. júla 2013 v časti, ktorou okresný súd konanie o náhradu škody
v sume 1 277, 65 € zamietol. Ústavný súd na okresnom súde ďalej zistil, že rozsudok
krajského súdu sp. zn. 12 Co 31/2018 z 19. júna 2018 nebol v čase podania sťažnosti
ústavnému súdu ani v čase jej predbežného prerokovania doručený sťažovateľke
a sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 31. júla 2018 nenamietala (zrejme
z tohto dôvodu, pozn.) porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 12 Co 31/2018 a ani jeho rozsudkom sp. zn. 12 Co 31/2018 z 19. júna 2018.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. To znamená,
že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Vzhľadom na uvedené predmetom predbežného prerokovania tejto sťažnosti nebolo
namietané porušenie označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 12 Co 31/2018 ani jeho rozsudkom z 19. júna 2018 vydaným v tomto konaní.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutom konaní okresného súdu a postupom krajského
súdu v napadnutom konaní krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
na súdnu ochranu a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na spravodlivé prejednanie
záležitosti v napadnutom postupom krajského súdu a okresného súdu v napadnutých
konaniach
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať
postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať
o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného
súdu (IV. ÚS 128/04).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 C 282/2009 z 30. júla 2013 konanie o náhradu
bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 8 300 € zastavil podľa § 96
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku po tom, ako sťažovateľka podaním doručeným
okresnému súdu 15. mája 2012 oznámila, že v časti o náhradu za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia v sume 8 300 € žalobu berie späť, žalobu o náhradu škody
v sume 1 277,65 € okresný súd zamietol a o trovách konania mal súd rozhodnúť osobitným
uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 C 282/2009 z 30. júla 2013 podala
sťažovateľka 16. septembra 2013 odvolanie, ktorým žiadala „rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej zamietajúcej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konaní“,
o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 338/2013 z 25. februára 2015
tak, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 6 C 282/2009 z 30. júla 2013 v časti výroku
o zamietnutí žaloby o náhradu škody v sume 1 277,65 € potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 338/2013 z 25. februára 2015 podala
sťažovateľka 17. augusta 2015 dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 7 Cdo 132/2017 z 13. decembra 2017
(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“). Uznesením najvyššieho súdu bol zrušený
rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 338/2013 z 25. februára 2015 a vec bola vrátená
krajskému súdu na ďalšie konanie.
Právomoc krajského súdu ako odvolacieho súdu a právomoc najvyššieho súdu
ako dovolacieho súdu, ktorú tieto uplatnili na základe odvolania a dovolania podaného
sťažovateľkou, vylučuje, aby ústavný súd rozhodoval o tejto časti sťažnosti sťažovateľky,
a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v napadnutom konaní okresného súdu
Ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka sa vyslovenia porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa
čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 282/2009 domáhala na tom istom
skutkovom základe, ako sa domáha touto sťažnosťou, už sťažnosťou doručenou ústavnému
súdu 7. júna 2013, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn. I. ÚS 635/2013
zo 4. júna 2014.
II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v napadnutom konaní okresného súdu do právoplatnosti nálezu ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 635/2013 zo 4. júna 2014
Ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 635/2013 zo 4. júna 2014 sťažnosti sťažovateľky
nevyhovel, pričom uviedol: „Pokiaľ ide o postup okresného súdu v predmetnom konaní,
možno konštatovať, že tento postupoval plynulo a v zásade sústredene a efektívne.
Nadväznosť procesných úkonov okresného súdu vyplývajúca z účinnej procesnoprávnej
úpravy jeho postupu bola primeraná, rešpektovala kontradiktórnosť civilného procesu
a zodpovedala aktuálnej dôkaznej situácii. Čiastočnú zodpovednosť za zistenú dobu konania
možno okresnému súdu pripísať iba v počiatočnom štádiu konania, keď jeho nesprávne
uznesenie o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov zrušil odvolací súd. Táto však
nemala zásadný vplyv na celkovú dĺžku konania, keďže v čase rozhodovania o oslobodení
od súdnych poplatkov sťažovateľka opravovala svoju žalobu a jej doplnený petit doručila
okresnému súdu až takmer šesť mesiacov po podaní žaloby. Pokiaľ ide o výhrady
sťažovateľky k neskorému nariadeniu znaleckého dokazovania, ústavný súd konštatuje,
že poradie dokazovania a postupnosť dôkazných prostriedkov určuje v zásade všeobecný
súd podľa konkrétnych okolností prípadu. Vzhľadom na charakter súdenej veci
sťažovateľky, kde išlo o jej zdravotný stav, však ústavný súd konštatuje, že postup
okresného súdu, ktorý najskôr vypočul účastníkov a svedkov, a až následne nariadil
znalecké dokazovanie, bol rozumne odôvodnený a nemal priamy dopad na označené práva
sťažovateľky...
... Iste, dobu tri a pol roka konania o civilnej veci na jednom stupni súdnictva
spravidla nemožno hodnotiť ako primeranú, v konkrétnych okolnostiach prípadu však
podstatný podiel na tejto dobe možno vzhľadom na už uvedené pripísať sťažovateľke.
Okresný súd naopak postupoval plynule, bezprieťahovo, spis predkladal odvolaciemu súdu
na rozhodovanie o procesných otázkach (oslobodenie od súdnych poplatkov, návrh
na vylúčenie sudkyne) promptne, procesné návrhy účastníkov bezodkladne zasielal druhej
strane, termíny pojednávaní určoval v ústavne akceptovateľných lehotách.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nebolo možné z hľadiska
komplexného posúdenia predmetného konania považovať postup okresného súdu v ňom
za porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny ani jej práva na prejednanie veci v
primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.“
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo
len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v napadnutom konaní okresného súdu v období po právoplatnosti nálezu ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 635/2013 zo 4. júna 2014
V období po vydaní nálezu sp. zn. I. ÚS 635/2013 zo 4. júna 2014 sa spis nachádzal
na krajskom súde pre účely rozhodnutia o odvolaní, ktoré sťažovateľka podala
proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 C 282/2009 z 30. júla 2013 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“). Krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 338/2013 z 25. februára 2015
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) vo veci rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu
vo výroku o zamietnutí žaloby o náhradu škody v sume 1 277,65 € potvrdil.
Ústavný súd na okresnom súde zistil, že v období od 23. júla 2015
do 1. decembra 2015 sa spis nachádzal na okresnom súde pre účely vykonania úkonov
súvisiacich s podaným dovolaním. Z okresného súdu bol 1. decembra 2015 expedovaný
najvyššiemu súdu pre účely rozhodnutia o podanom dovolaní. Po rozhodnutí najvyššieho
súdu, ktorý uznesením sp. zn. 7 Cdo 132/2017 z 13. decembra 2017 zrušil rozsudok
krajského súdu, sa spis v období od 18. januára 2018 do 19. februára 2018,
keď bol expedovaný krajskému súdu na ďalšie konanie, opätovne nachádzal na okresnom
súde.
Po rozhodnutí krajského súdu, ktorý rozsudkom sp. zn. 12 Co 31/2018
z 19. júna 2018 rozhodol tak, že opätovne potvrdil rozsudok okresného súdu
sp. zn. 6 C 282/2009 z 30. júla 2013 v časti, ktorou okresný súd konanie o náhradu škody
v sume 1 277, 65 € zamietol, sa spis 9. júla 2018 vrátil okresnému súdu.
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v období od 23. júla 2015
do 1. decembra 2015, v období od 18. januára 2018 do 19. februára 2019 a v období
od 9. júla 2018 do dňa predbežného prerokovania tejto sťažnosti vykonával len úkony
bezprostredne spojené s podaním odvolania, resp. dovolania. V týchto obdobiach,
keď vykonával úkony súvisiace s podaným odvolaním a dovolaním, nevzhliadol ústavný
súd v postupe okresného súdu žiadne obdobia nečinnosti v napadnutom konaní.
Sťažovateľke sa v okolnostiach danej veci pre zjavnú absenciu ústavnoprávne
relevantnej argumentácie nepodarilo preukázať namietané porušenie jej základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní okresného súdu,
reálnosť ktorých by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Z uvedených dôvodov preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní krajského súdu
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom
v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím
orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,
a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené
základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú
(III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38
ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom
konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06),
a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia
sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy
je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje
ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase,
keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02,
I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať
k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti
pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje
vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 38 ods. 2 listiny (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor
ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
(pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05
z 3. 3. 2009).
Ústavný súd konštatuje, že predmetom predbežného prerokovania sťažnosti je v tejto
časti preskúmanie opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľky, podľa ktorého postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 338/2013 malo dôjsť k porušeniu
základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd konštatuje, že z pripojených príloh k sťažnosti považuje za preukázané,
že konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 5 Co 338/2013, ktorého postupom malo
dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38
ods. 2 listiny, bolo ukončené rozsudkom krajského súdu z 25. februára 2015.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že k namietanému porušovaniu
v sťažnosti označených práv na uvedenom skutkovom základe v čase podania sťažnosti
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 338/2013 už nemohlo
dochádzať, a preto sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že aj konanie vedené krajským súdom
pod sp. zn. 12 Co 31/2018 bolo v čase podania tejto ústavnej sťažnosti (31. júla 2018, pozn.)
na krajskom súde skončené rozsudkom sp. zn. 12 Co 31/2018 z 19. júna 2018.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2018