Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 547/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),

zo sudcu Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátkou

JUDr. Olgou Szabó, Rákocziho 213/4, Patince, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a a podľa

Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie okresného

súdu“) a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou súdneho konania

vedeného okresným súdom pod sp. zn. , v ktorom okresný súd na základe

žaloby podanej sťažovateľkou 1. decembra 2009 rozhoduje o náhrade škody, náhrade

za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, proti žalovanej ,

(ďalej len „žalovaná“).

Sťažovateľka sa už sťažnosťou, ktorá bola doručená ústavnému súdu 7. júna 2013,

domáhala vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a podľa listiny, ako aj práva podľa dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a porušenia

základného práva podľa postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. apríla 2013.

Ústavný súd uznesením č. k. -30 z 24. októbra 2013 prijal podľa § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky

zo 7. júna 2013, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v a listiny a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . V ostatnej časti bola sťažnosť

sťažovateľky odmietnutá už pri jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie, ako aj pre zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd nálezom sp. zn. zo 4. júna 2014 (ďalej len „nález

vydaný v napadnutom konaní“) rozhodol tak, že sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.

Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti uvádza:

„... opätovne podávam sťažnosť na Ústavný súd SR

- pre porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- pre porušenie čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,

- pre porušenie práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

podľa ,

- pre porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48

ods. 2, prvej vety

ktorú zdôvodňujem takto:

Najvyšší súd Slovenskej republiky so svojím uznesením č. zo dňa

13. 12. 2017 doručeného právnej zástupkyni žalobkyne dňa 30. 5. 2018 konštatoval,

že v odvolacom konaní proti rozsudku Okresného súdu Komárno sp. zn. -392

zo dňa 30. 7. 2018 Krajský súd v Nitre v konaní sp. zn. porušil právo

žalobkyne na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd tým, že podanie žalovanej na odvolanie žalobkyne

zo dňa 4. 10. 2013 nedoručil žalobkyni na vyjadrenie...“

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka poukazuje na to, že „... žaloba v uvedenej

veci bola podaná dňa 1. 12. 2009 a vec bola vrátená Najvyšším súdom SR odvolaciemu

súdu na ďalšie konanie... v uvedenej veci došlo k prieťahom v konaní“.

Sťažovateľka ďalej uvádza skutočnosti, ktoré tvorili obsah aj jej prvej sťažnosti

doručenej ústavnému súdu 7. júna 2013. V bode III sťažnosti následne opisuje priebeh

konania pred okresným súdom a krajským súdom po vydaní nálezu v napadnutom konaní,

keď uvádza: „Proti rozsudku Okresného súdu Komárno sp. zn. -392 som

dňa 16. 9. 2013 podala odvolanie z dôvodu nepreskúmateľnosti, nedostatočnej

odôvodnenosti, neúplného zistenia skutkového stavu, nevykonania navrhnutých dôkazov

potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, a porušenia práva osobnej prítomnosti

na súdnom konaní. Krajský súd v Nitre svojim rozsudkom sp. zn. zo dňa

25. 2. 2015 bez nariadenia pojednávania potvrdil napadnutý rozsudok Okresného súdu

Komárno.

Proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Nitre som podala dovolanie

v septembri 2015 na Najvyšší súd SR z dôvodu nesprávnosti postupu Okresného súdu

Komárno, ako aj Krajského súdu Nitra – porušenia práva osobnej prítomnosti na súdnom

konaní Okresným súdom Komárno a Krajským súdom v Nitre, ako aj z dôvodu nevykonania

navrhnutých dôkazov – neboli mi vydané RTG snímky, preto som nemohla dať vypracovať

kontrolný znalecký posudok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim uznesením sp. zn. zo dňa

13. 12. 2017 doručenému právnej zástupkyni dňa 30. 5. 2018 spolu s Vyjadrením žalovanej

zo dňa 4. 10. 2013 k odvolaniu žalobkyne zo dňa 16. 3. 2013 proti rozsudku Okresného

súdu Komárno č. k. -392 zo dňa 30. 7. 2013 zrušil rozsudok Krajského súdu

Nitra zo dňa 25. 2. 2015 sp. zn. a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

... Tvrdím, že k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd došlo viackrát v konaní

na Okresnom súde v Komárne, ako aj na Krajskom súde v Nitre. Bola porušená nielen

zásada rovnosti zbraní, právo na osobnej prítomnosti na súdnom konaní ale aj právo

na súdne konanie v primeranej lehote.

Nakoľko žaloba v uvedenej veci bola podaná dňa 1. 12. 2009 na Okresný súd

Komárne, súdne konanie už trvá viac ako 8 rokov a 6 mesiacov.

Vec v súčasnosti sa nachádza na Krajskom súde v Nitre, kde bola vrátená Najvyšším

súdom SR na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka poukazuje na to, že „Konanie na Okresnom súde v Komárne trvalo

od 1. 12. 2009 do 30. 7. 2013, konanie na Krajskom súde v Nitre trvalo od 16. 9. 2013

do 25. 2. 2015, konanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky od 17. 8. 2015

do 13. 12. 2017. Konanie na Krajskom súde v Nitre od 13. 12. 2017 do dnešného dňa

nebolo dokončené“ a upriamuje pozornosť ústavného súdu na fakt, že súdne konanie

po ôsmich rokoch a šiestich mesiacoch od podania žaloby pokračuje ďalej na krajskom

súde.

Sťažovateľka tvrdí, že svojím postupom konajúce súdy porušili jej základné právo

na „spravodlivé súdne konanie, právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní, zásadu

rovnosti zbraní a právo na súdne konanie bez prieťahov“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil,

že „... moje právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom môjho práva na nezávislom

a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1,

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky, ako aj

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd, v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre sp. zn. a v konaní

vedenom na Okresnom súde Komárno sp. zn. č. , porušené bolo“.

Sťažovateľka v závere sťažnosti navrhuje, aby jej ústavný súd priznal finančné

zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu v sume 15 000 €, za náhradu preukázateľných

výdavkov jej liečenia v sume 1 277,65 € a náhradu trov konania v sume 4 900 €.

Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že na krajskom súde zistil, že po rozhodnutí

o dovolaní sťažovateľky najvyšším súdom bola vec vrátená krajskému súdu, kde

bola vedená už pod sp. zn. a krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 19. júna 2018 rozhodol tak, že opätovne potvrdil rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 30. júla 2013 v časti, ktorou okresný súd konanie o náhradu škody

v sume 1 277, 65 € zamietol. Ústavný súd na okresnom súde ďalej zistil, že rozsudok

krajského súdu sp. zn. z 19. júna 2018 nebol v čase podania sťažnosti

ústavnému súdu ani v čase jej predbežného prerokovania doručený sťažovateľke

a sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 31. júla 2018 nenamietala (zrejme

z tohto dôvodu, pozn.) porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a ani jeho rozsudkom sp. zn. z 19. júna 2018.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. To znamená,

že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , ).

Vzhľadom na uvedené predmetom predbežného prerokovania tejto sťažnosti nebolo

namietané porušenie označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. ani jeho rozsudkom z 19. júna 2018 vydaným v tomto konaní.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 , práva podľa listiny a práva podľa dohovoru

postupom okresného súdu v napadnutom konaní okresného súdu a postupom krajského

súdu v napadnutom konaní krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

na súdnu ochranu a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na spravodlivé prejednanie

záležitosti v napadnutom postupom krajského súdu a okresného súdu v napadnutých

konaniach

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať

o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného

súdu ().

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 30. júla 2013 konanie o náhradu

bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 8 300 € zastavil podľa § 96

ods. 1 po tom, ako sťažovateľka podaním doručeným

okresnému súdu 15. mája 2012 oznámila, že v časti o náhradu za bolesť a sťaženie

spoločenského uplatnenia v sume 8 300 € žalobu berie späť, žalobu o náhradu škody

v sume 1 277,65 € okresný súd zamietol a o trovách konania mal súd rozhodnúť osobitným

uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 30. júla 2013 podala

sťažovateľka 16. septembra 2013 odvolanie, ktorým žiadala „rozsudok súdu prvého stupňa

v napadnutej zamietajúcej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konaní“,

o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 25. februára 2015

tak, že rozsudok okresného súdu sp. zn. z 30. júla 2013 v časti výroku

o zamietnutí žaloby o náhradu škody v sume 1 277,65 € potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 25. februára 2015 podala

sťažovateľka 17. augusta 2015 dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 13. decembra 2017

(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“). Uznesením najvyššieho súdu bol zrušený

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 25. februára 2015 a vec bola vrátená

krajskému súdu na ďalšie konanie.

Právomoc krajského súdu ako odvolacieho súdu a právomoc najvyššieho súdu

ako dovolacieho súdu, ktorú tieto uplatnili na základe odvolania a dovolania podaného

sťažovateľkou, vylučuje, aby ústavný súd rozhodoval o tejto časti sťažnosti sťažovateľky,

a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

pre nedostatok právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a listiny a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

v napadnutom konaní okresného súdu

Ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka sa vyslovenia porušenia základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a podľa

čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. domáhala na tom istom

skutkovom základe, ako sa domáha touto sťažnosťou, už sťažnosťou doručenou ústavnému

súdu 7. júna 2013, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn.

zo 4. júna 2014.

II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a listiny a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

v napadnutom konaní okresného súdu do právoplatnosti nálezu ústavného súdu

sp. zn. zo 4. júna 2014

Ústavný súd nálezom sp. zn. zo 4. júna 2014 sťažnosti sťažovateľky

nevyhovel, pričom uviedol: „Pokiaľ ide o postup okresného súdu v predmetnom konaní,

možno konštatovať, že tento postupoval plynulo a v zásade sústredene a efektívne.

Nadväznosť procesných úkonov okresného súdu vyplývajúca z účinnej procesnoprávnej

úpravy jeho postupu bola primeraná, rešpektovala kontradiktórnosť civilného procesu

a zodpovedala aktuálnej dôkaznej situácii. Čiastočnú zodpovednosť za zistenú dobu konania

možno okresnému súdu pripísať iba v počiatočnom štádiu konania, keď jeho nesprávne

uznesenie o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov zrušil odvolací súd. Táto však

nemala zásadný vplyv na celkovú dĺžku konania, keďže v čase rozhodovania o oslobodení

od súdnych poplatkov sťažovateľka opravovala svoju žalobu a jej doplnený petit doručila

okresnému súdu až takmer šesť mesiacov po podaní žaloby. Pokiaľ ide o výhrady

sťažovateľky k neskorému nariadeniu znaleckého dokazovania, ústavný súd konštatuje,

že poradie dokazovania a postupnosť dôkazných prostriedkov určuje v zásade všeobecný

súd podľa konkrétnych okolností prípadu. Vzhľadom na charakter súdenej veci

sťažovateľky, kde išlo o jej zdravotný stav, však ústavný súd konštatuje, že postup

okresného súdu, ktorý najskôr vypočul účastníkov a svedkov, a až následne nariadil

znalecké dokazovanie, bol rozumne odôvodnený a nemal priamy dopad na označené práva

sťažovateľky...

... Iste, dobu tri a pol roka konania o civilnej veci na jednom stupni súdnictva

spravidla nemožno hodnotiť ako primeranú, v konkrétnych okolnostiach prípadu však

podstatný podiel na tejto dobe možno vzhľadom na už uvedené pripísať sťažovateľke.

Okresný súd naopak postupoval plynule, bezprieťahovo, spis predkladal odvolaciemu súdu

na rozhodovanie o procesných otázkach (oslobodenie od súdnych poplatkov, návrh

na vylúčenie sudkyne) promptne, procesné návrhy účastníkov bezodkladne zasielal druhej

strane, termíny pojednávaní určoval v ústavne akceptovateľných lehotách.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nebolo možné z hľadiska

komplexného posúdenia predmetného konania považovať postup okresného súdu v ňom

za porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v a listiny ani jej práva na prejednanie veci v

primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.“

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo

len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako neprípustnú.

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a listiny a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

v napadnutom konaní okresného súdu v období po právoplatnosti nálezu ústavného

súdu sp. zn. zo 4. júna 2014

V období po vydaní nálezu sp. zn. zo 4. júna 2014 sa spis nachádzal

na krajskom súde pre účely rozhodnutia o odvolaní, ktoré sťažovateľka podala

proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 30. júla 2013 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“). Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 25. februára 2015

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) vo veci rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu

vo výroku o zamietnutí žaloby o náhradu škody v sume 1 277,65 € potvrdil.

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že v období od 23. júla 2015

do 1. decembra 2015 sa spis nachádzal na okresnom súde pre účely vykonania úkonov

súvisiacich s podaným dovolaním. Z okresného súdu bol 1. decembra 2015 expedovaný

najvyššiemu súdu pre účely rozhodnutia o podanom dovolaní. Po rozhodnutí najvyššieho

súdu, ktorý uznesením sp. zn. z 13. decembra 2017 zrušil rozsudok

krajského súdu, sa spis v období od 18. januára 2018 do 19. februára 2018,

keď bol expedovaný krajskému súdu na ďalšie konanie, opätovne nachádzal na okresnom

súde.

Po rozhodnutí krajského súdu, ktorý rozsudkom sp. zn.

z 19. júna 2018 rozhodol tak, že opätovne potvrdil rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 30. júla 2013 v časti, ktorou okresný súd konanie o náhradu škody

v sume 1 277, 65 € zamietol, sa spis 9. júla 2018 vrátil okresnému súdu.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v období od 23. júla 2015

do 1. decembra 2015, v období od 18. januára 2018 do 19. februára 2019 a v období

od 9. júla 2018 do dňa predbežného prerokovania tejto sťažnosti vykonával len úkony

bezprostredne spojené s podaním odvolania, resp. dovolania. V týchto obdobiach,

keď vykonával úkony súvisiace s podaným odvolaním a dovolaním, nevzhliadol ústavný

súd v postupe okresného súdu žiadne obdobia nečinnosti v napadnutom konaní.

Sťažovateľke sa v okolnostiach danej veci pre zjavnú absenciu ústavnoprávne

relevantnej argumentácie nepodarilo preukázať namietané porušenie jej základného práva

podľa a listiny a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní okresného súdu,

reálnosť ktorých by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní krajského súdu

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom

v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,

a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené

základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú

(, , , ).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a

ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom

konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už v sťažnosti podľa

označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej podaním (),

a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia

sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m. ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa

je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje

ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase,

keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. , ,

). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať

k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne

neopodstatnenú ( ), pretože konanie o takej sťažnosti

pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje

vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právu podľa listiny (m. m. ). Uvedený právny názor

ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

(pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05

z 3. 3. 2009).

Ústavný súd konštatuje, že predmetom predbežného prerokovania sťažnosti je v tejto

časti preskúmanie opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľky, podľa ktorého postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. malo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľky podľa a listiny a práva

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, že z pripojených príloh k sťažnosti považuje za preukázané,

že konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. , ktorého postupom malo

dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a

ods. 2 listiny, bolo ukončené rozsudkom krajského súdu z 25. februára 2015.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že k namietanému porušovaniu

v sťažnosti označených práv na uvedenom skutkovom základe v čase podania sťažnosti

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. už nemohlo

dochádzať, a preto sťažnosť v súlade s v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že aj konanie vedené krajským súdom

pod sp. zn. bolo v čase podania tejto ústavnej sťažnosti (31. júla 2018, pozn.)

na krajskom súde skončené rozsudkom sp. zn. z 19. júna 2018.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2018